partnermi. Keby vláda sústredila svoju činnosť na pomoc jednotlivým podnikom, organizáciám, mestám, obciam alebo jednotlivým občanom, nerobila by vlastne žiadnu reformu, len by pokračovala v metódach, ktoré sa používali v minulosti. Bola by ako lekár, ktorý behá od pacienta k pacientovi, dáva im utišujúce prášky proti bolesti namiesto toho, aby hľadal a použil liek, ktorý by naraz vyliečil všetkých pacientov, alebo ešte lepšie, aby navrhol prevenciu proti chorobe.

Žiaľ, zástupcovia mnohých podnikov, obci, ale často aj poslanci, chcú riešiť problémy a ťažkosti individuálnym spôsobom, považujúc len problémy svojho podniku, svojej obce za prioritné, namiesto toho, aby navrhovali a spolupracovali pri vytváraní a presadzovaní systémových zmien platných všade a pre všetkých, pre všetky podniky a obce v republike.

K obnove rovnováhy patri aj náprava cien, veci ceny boli umelo udržiavané na takej úrovni, aby si občan myslel, že sú to prijateľné ceny. Ak ste si však chceli kúpiť tovar, tak ho nebolo. Potom nezostalo nič iné, len čakať v radoch, hľadať známeho na úrade alebo v obchode, niekoho podplatiť alebo sa vzdať nádeje, že tovar dostanete. Mnohí 2 vás to poznáte z vlastných skúsenosti, keď ste márne pochodili s peniazmi veľa obchodov pri hľadaní pračky, televízora, mrazničky, dobrého vysávača alebo mäkkých topánok. Načo sú však také ceny, keď za ne horko-ťažko niečo obstaráte. Je to len vhodná príležitosť pre takých, čo svoj život chcú venovať viac kšeftovaniu než normálnej práci.

Náprava cien sa v najbližšom období prejaví ich zvýšením. Vyrovná sa ponuka a dopyt, čoskoro by sa mali skrátiť rady v obchodoch. Občania ako zákazníci sa síce budú sťažovať, no občania nie sú len zákazníci. Väčšina z nich

má svoje zamestnanie a ti zas vedia, ako je dôležité predávať výrobok za správnu cenu, za takú cenu, aby podnik mohol vyplatiť primerané mzdy, aby sa zvýšilo aj na odmeny, a aby podnik mal aj na rozšírenie alebo modernizáciu výroby, aby sa už nemusel doprosovať o prídely na investície od vládnych úradníkov. Nezabudnime preto, že cena výrobku, ktorý opúšťa váš podnik, sa vám bude zdať nízka ako pracovníkovi podniku, no ta istá cena sa vám bude zdať nepríjemne vysoká ako zákazníkovi.

Na zvýšenie cien sa budú najviac sťažovať občania, ktorí sú odkázaní na starobne a iné sociálne dôchodky. Treba však povedať, že naša nová sociálna politika zabezpečí, aby sa dôchodky zvyšovali v závislosti od rastu životných nákladov. Preto sa nemusia obávať, že sa ocitnú pod hranicou chudoby. Napriklad ak sa v budúcom roku zvýšia životné náklady dôchodcov. Rada hospodárskej a sociálnej dohody navrhne, ktoré dôchodky, o koľko a v akom čase sa zvýšia.

Druhý krok - zmena vlastníckych vzťahov - privatizácia: vytvorila sa u nás čudná ekonomika. Štát vzal občanom takmer všetko, všetko poštátnil a presviedčal ich, že bude lepším hospodárom ako je súkromný vlastník. Presviedčal ich dovtedy, kým nezbankrotoval. Preto sa v rámci ekonomickej reformy musíme vrátiť k základnému predpokladu fungovania ekonomiky - k súkromnému vlastníctvu. Súkromné vlastníctvo je pojem, ktorý sa nám ešte nevžil a ktorý jednostranná marxistická propaganda vykreslila prednedávnom odstrašujúco, ako vyraz vykorisťovania a ožobračovania. Súkromné vlastníctvo, to je predovšetkým presné rozdelenie majetku, práv, povinnosti, zodpovednosti i rizika za vlastnú činnosť. V ňom sa nikto nemôže svojou neschopnosťou, neužitočnosťou, schovať za anonymný kolektív. V podmienkach súkromného vlastníctva sa nikto neuživí, ak

bude rečami obhajovať spoločenský význam svojej prace, podniku, družstva alebo rezortu.

Súkromné vlastníctvo je vyjadrením historicky overenej skúsenosti, že v zdravej fungujúcej ekonomike musí každý kúsok pôdy, budovy, stroja niekomu patriť. Súkromné vlastníctvo spojené so slobodou podnikania považujú ešte mnohí občania za chaos, bezohľadné obohacovanie, príležitosť pre podvodníkov. Lenže podvodníci a klamári vždy budú. Napokon, v predchádzajúcich 40 rokoch nebolo u nás súkromné vlastníctvo a ani žiadna sloboda podnikania, na priek tomu džungľa podvodov, obohacovania sa a rôznych veľkých i malých machinácii by možno stačili na niekoľko rokov.

Sloboda podnikania v demokratickej spoločnosti, to je predovšetkým sloboda rozhodovania samotných výrobcov o tom, čo a ako budú vyrábať, sloboda pre výrobcov a spotrebiteľov, aby sa dohodli na cenách. Je to sloboda, v ktorej každý výrobca či podnikateľ si sám hľadá zmysel svojej činnosti dodržiavajúc pritom demokraticky dohodnuté a parlamentom odsúhlasené zákony o rešpektovaní iných podnikateľov, o ochrane zdravia, lesov, vôd a ovzdušia. Sloboda podnikania je zároveň príležitosť pre ľudí iniciatívnych, podnikavých, riskujúcich, vďaka ktorým spoločnosť nakoniec zbohatne. A aj keď možno viacerí budeme na nich nadávať a závidieť im ich väčšie bohatstvo, sú to nakoniec predná len oni, čo hľadajú nove výrobky, uplatňujú nove technológie, vytvárajú nové profesie a ponúkajú pracú tým tisícom ľudí, čo nechcú podnikať, ale pravidelne a bez väčšieho rizika pracovať.

V najbližších dňoch sa začne prvý dôležitý reformný krok v našej ekonomike, takzvaná mala privatizácia. Mnoho sa o nej diskutovalo, ba dokonca sa kvôli nej objavili aj

výstražné štrajky. Bolo by však dobré, keby sme pri tomto reformnom kroku neskĺzli na pozície zaviati, ohovárania a podozrievania. Zmyslom malej privatizácie je normálnym legálnym spôsobom zapojiť do súkromného podnikania všetkých, ktorí podnikať chcú a ktorí sú zároveň ochotní za to aj platiť. Nezáviďme im a neupodozrievajme. V demokratickej spoločnosti je každý občan, ktorému nevieme dokázať vinu, nevinný. A ti naši spoluobčania, ktorí budú kupovať predajne, nebudú kupovať len bohatstvo, majetok. Budú kupovať a] riziko, neistotu, starosti, povinnosť tvrdo a často aj počas víkendov pracovať. A peniaze, ktoré sa získajú z privatizácie, budú slúžiť na užitočné ciele. Bude to vždy lepšie, než keby tieto peniaze mali slúžiť na rôzne pokútne obchody.

V budúcom roku chceme začať a takzvanou veľkou privatizáciou. Aj veľké podniky sa postupne pretvoria na Účastinné spoločnosti, v ktorých budú mať učastinárske podiely občania, zamestnanci, zahraniční podnikatelia a pripadne i štát. No preto, že štát nie je dobrým hospodárom, jeho účasť by mala byť minimálna. Ak vo vyspelých ekonomikách dosahuje podiel štátneho vlastníctva vyše 8 %, začínajú už problémy s jeho efektívnosťou. Ľavicovo orientovaní kritici chcú spochybniť veľkú privatizáciu, a ako vždy, navrhujú populistický variant. Tentokrát odporúčajú vytvoriť akýsi fond národnej obnovy, ktorý by hospodáril so spoločenským vlastníctvom. Mal by byť podriadený parlamentu, nie vláde. Ako keby vláda nebola podriadená parlamentu. Lenže tento návrh silne pripomína povojnové začiatky socializmu. Veď aj vtedy sa sľubovalo, že už nebudú byrokratické ministerstvá, že budú len plánovacie úrady, ktoré budú hospodáriť s našim spoločným majetkom, že budú plánovať podľa potrieb. Je to utopia. Každý, kto nehospodári na svojom alebo hospodári bez kontroly priameho vlastníka, stáva sa byrokratom, nie gazdom. Z fondov národnej obnovy

by sa čoskoro stali všemocné úrady, nie hospodári a podnikatelia. My potrebujeme odovzdať doterajšie socialistické vlastníctvo do rúk konkrétnych ľudí, nie úradov. Experimentov so spoločenským vlastníctvom bolo už dosť. A ľudia nežijú na to, aby vláda na nich robila ďaľšie pokusy.

Čašť privatizácie sa uskutočni kupónovou metódou. Táto metóda je potvrdením faktu, že veľkú časť majetku štátu treba jednoducho vrátiť občanom. Cena, ktorú občan zaplatí za kupóny, by mala byť takmer symbolická. Pochopiteľne, nie každý občan bude chcieť a vedieť podnikať. Ale o to ani nejde. Stačí, keď sa prostredníctvom účastín prejaví tá podnikavejšia, hoci malá časť občanov. Tí ostatní budú môcť zveriť svoje kupóny inštitúciám typu ľudového investičného fondu za priemernú dividendu.

Pokiaľ ide o účasť zahraničného kapitálu, nerobme si ilúzie, že bez neho by sa naša ekonomika dostala rýchlejšie na rozvoju dráhu, účasť zahraničného kapitálu to nie je zjednodušene chápaný výpredaj národného majetku, to je zároveň aj dovoz technológii, organizačných a riadacich metód, nových strojov a zariadení. A čo je hlavné, je to aj vzájomné zbližovanie ľudí prekračujúce hranice štátu. Dúfam, že nenájdu živnú pôdu heslá "Na Slovensku len slovenský kapitál", pretože dnešný svet je tak popreplietaný, že občan ani nevie aká medzinárodná kooperácia je obsiahnutá v tovare, ktorý nakupuje.

Tretia fáza - uvoľnenie - liberalizácia cien: Ak sa v najbližšej dobe budú meniť ceny, či už nahor alebo niekedy i nadol, nebude to preto, že si to tak bude priať vláda, ale len preto, lebo to budú ceny, za ktoré dokážeme ten či onen tovar vyrobiť a predať. Budú to ceny, v ktorých budú zarátané náklady na ochranu prírody, na sociálne zabezpečenie občanov a stále menej a mene] by mala byt v

cene zakalkulovaná nehospodárnosť výrobcu. Naša vláda si nechce vymýšľať ceny, tie sa musia tvoriť na trhu vo vzťahu medzi ponukou a dopytom. Pretože vláda, ktorá si sama vymýšľa ceny, ktorá dotuje ceny mnohých výrobkov, aby nebodaj neboli pre občana drahé, je ako lekár, ktorý dáva pacientovi injekcie bez toho, aby spoznal jeho chorobu. My potrebujeme, aby choroby našej ekonomiky vyšli na povrch, aby sme ich mohli spoznať, aby sme mohli prstom ukázať na tovar, na výrobcu, na konkrétny podnik, ktorý vyrába draho. Len vtedy bude mať vláda možnosť posúdiť, či príčinou vysokej ceny nie je náhodou monopolné postavenia výrobcu alebo či ide o dôsledky krízy vo svete. Ale v každom prípade sa bude vláda snažiť dať radšej peniaze priamo tým sociálne slabším občanom, ktorí drahý tovar potrebujú, než vysokými dotáciami podporovať nehospodárne podniky. So spoločnými peniazmi, ktoré ma vláda k dispozícii treba narábať hospodárne, veď v skutočnosti sú to vaše peniaze. O čo menšie budú dotácie zo štátneho rozpočtu do neperspektívnych podnikov, družstiev, všelijakých ústavov, o to vyššie by mohli byt vaše prijmy, mzdy, platy, starobné dôchodky, výdavky na školstvo, kultúru, zdravotníctvo.

V najbližších mesiacoch sa hladina maloobchodných cien zvýši možno v priemere až o 30 %. Ako som už povedal, je u nás nerovnováha a preto je potrebné zosúladiť dopyt a ponuku. Okrem toho, aby sme ozdravili našu ekonomiku, potrebujeme dovážať a dovoz je drahý. Musíme ho zaplatiť v cenách tovarov, ktoré nakupujeme v obchodoch. Neznamená to však, že budú rast všetky ceny. Veľa občanov, ktorí teraz kupujú bezhlavo všetko, len aby mali pocit, že nakúpili výhodnejšie než v budúcom roku, bude asi sklamaných. Ceny viacerých tovarov sa totiž aj znížia, najmä tam, kde je teraz vysoká daň z obratu a dopyt nie je veľký.

Mnohí občania majú obavu, že uvoľnenie cien povedie k ich závratnému rastu a že si nič nebudú mocť dovoliť kúpiť. Nie je to pravda. Napriklad vieme, že z každých 100 korún v priemere vydávame asi 35 až 40 korún za potraviny. Okrem toho platíme nájomné, elektrinu, odev atď. Výrobcovia by vôbec neuspeli, ak by napriklad zvyšili ceny všetkých potravín hoci na dvojnásobok. Také potraviny by nikto nemohol kúpiť jednoducho by na to nemal peniaze. A výrobcovia, kto nedokážu predať svoje výrobky, by museli zbankrotovať samozrejme, veľa výrobcov bude predávať svoje nové, luxusné, modernejšie výrobky za podstatne vyššie ceny než doteraz: Týka sa to aj niektorých potravín, priemyselného tovaru i služieb. Budeme si však musieť zvyknúť, že nie každý z nás si bude môcť dovoliť kúpiť všetko. Drahší tovar si kúpi len ten, kto ma viac peňazí. Konkurencia bude nielen medzi výrobcami, ta existuje, ale bude existovať aj medzi zákazníkmi.

Myslenie občana sa bude musieť postupne zmeniť. Nepomôže mu, ale na bude sťažovať na vysoké ceny. nude musieť rozmýšľať, kde a akú pracú vykonávať, ako podnikať, ako si uložiť svoje úspory, ako si zvýšiť alebo zmeniť kvalifikáciu, aby si zarobil viac peňazí na nakúp drahšieho tovaru, lepších služieb, konfortnejšieho bytu. Štát, vláda bude pomáhať len tym, čo pracovať nemôžu. Ak budú rásť ceny, zvýši im starobné dôchodky, dávky nemocenského poistenia, zvýši sa minimálna mzda, podpora v nezamestnanosti.

Vláda navrhuje, aby sa v roku 1991 zvyšili priemerne mzdy maximálne o 5 %. Ak sa však životne náklady v roku 1991 zvýšia nad hranicu 10 % oproti koncu tohto roku, potom za každé percento nad touto hranicou sa mzdy môžu zvýšiť o ďalšie 0, 5%. Tento koeficient je teraz predmetom rokovania medzi vládou, odbormi a zamestnávateľmi. Ak by sme vychádzali napriklad z tohto koeficientu 0, 5 %, mohlo

by to napriklad znamenať: ak pracovník má teraz mzdu 3 000 korún, v budúcom roku by mohol mať mzdu l 150 korún, ak sa však životné náklady zvýšia o 15 %, mzda by sa mohla zvýšit na 3 225 korún. Samozrejme, niektoré úspešné podniky si budú môcť dovoliť vyplatiť aj vyššiu mzdu, no za to budú platiť vyššie odvody. Treba však poznamenať, že odmeňovanie bude diferencované podľa pracovných výsledkov.

Pripravuje sa aj systém zabezpečenia v nezamestnanosti. Vláda navrhuje, aby tento príspevok bol 60 %, resp. 50 % z priemerného čistého zárobku pracovníka. Absolventi bez zamestnania budú dostávať príspevok vo výške minimálneho dôchodku, ktorý je jediným zdrojom príjmu.

V súvislosti s uvoľnením cien rastú aj obavy, že sa mzdy vôbec nebudú zvyšovať. Ani to nie je pravda. Aj mzdy budú rásť, no s dvomi podmienkami. Po prvé: v priemere nesmú rásť tak rýchlo ako ceny a nemôžu sa zvýšiť vopred pred rastom cien, pretože v takomto prípade by nemala inflácia konca-kraja a bola by snaha spotrebovať všetko, čo sa vyrobilo. My však vieme, že v rámci reformy treba priniesť určitú obeť v prospech ozdravenia prírody, modernizácie strojov a zariadení, v prospech zvýšenia starobných dôchodkov, v zaujme zvýšenia kvality školstva, úrovne zdravotníctva. Mzdy v podnikoch preto musia rásť omnoho pomalšie ako ceny, aj keď sa to mnohým nebude páčiť, iné východisko však nie je. Okrem toho treba si uvedomiť, že všetko to, čo sa vyrobí v podnikoch, nepatrí len pracovníkom podnikov. Veď štát má výdavky, aby zabezpečil vodu, cesty, nemocnice, školy, aj kvôli tomu, aby v podnikoch vôbec mohli vyrábať. A toto všetko treba, samozrejme, platiť.

A druhá podmienka pre rast miezd: mzdy, zárobky, platy sa budú diferencovať. Aj keď sa v priemere budú mzdy

zvyšovať pomaly, niektorí pracovnici môžu dostať omnoho viac. A iným sa zvýši mzda len o par korún. Ale po takomto odmeňovaní predsa podniky i občania dávno volali. Už dlho sa kritizovalo, že sa odmeňuje nespravodlivo. Vznikne teda systém, že výkonnejší pracovnici dostanú omnoho viac než ti menej užitoční. Prejaví sa to predovšetkým v súkromnom sektore. Žiadny súkromný podnikateľ nebude odmeňovať rovnako dvoch rozdielne výkonných pracovníkov. Inak by nebol podnikateľom. Rovnostárske odmeňovanie ešte stále zotrváva v našich štátnych podnikoch a inštitúciách, kde vznikli falošné kolegiálne vzťahy, ktoré nemajú nič spoločného s ekonomikou.

Mnohí z vás si myslia, že ak štát nebude určovať ceny, ich rast sa nikdy nezastaví. Avšak v ekonomike je najlacnejšou metódou proti zvyšovaniu cien konkurencia. Keď bude vo väčšine výroby konkurencia, nie je potrebný žiadny úrad na to, aby zamedzil zvyšovaniu cien. Preto súčasťou reformných krokov, najmä v súvislosti s privatizáciou, je vytvorenie konkurenčného prostredia. Samozrejme, tam, kde nebude primeraná konkurencia, bude napríklad zasahovať náš Slovenský protimonopolný úrad, aby skontroloval, či výrobca nezneužíva svoje postavenie na trhu, či umelo nezvyšuje ceny.

Rast cien tovarov bude usmerňovať aj vláda, tak ako sa to robí vo väčšine vyspelých krajín. Určujú sa ceny niektorých surovín, paliva, roľníkom štát garantuje niektoré nákupne ceny a pre maloobchod stanoví maximálne ceny niektorých základných potravín. Ale to ide skôr o výnimku než pravidlo.

Veľmi účinným nástrojom proti zvyšovaniu cien bude aj prísna politika Štátnej banky, ktorá nesmie dať do obehu peniaze, ktoré nie sú kryté tovarom. Štátny rozpočet

nesmie mat nikdy vyššie výdavky ako príjmy. Mal by byt prebytkový. Obchodne banky budú poskytovať úvery naozaj len perspektívnym podnikom a na perspektívne efektívne investície. Ak sa nebude zvyšovať množstvo peňazí v obehu, nebudú môcť rast ani ceny.

K štvrtej fáze - vnútorná vymeniteľnosti koruny: Vďaka novembrovej revolúcii sa konečne otvorili okna do sveta. Zbúrali sme skľučujúce hraničné zátarasy, prestali ponižujúce prehliadky na hraniciach. Ľudia môžu chodiť voľne do zahraničia a naspäť. Ale to, čo nás ešte trápi, je naša koruna. Nemôžete ju voľne vyviezť. A ak predsa, tak za hranicami ju budú považovať takmer za bezcenný kúsok papiera. Politicky sa teda hranice otvorili, ale ekonomicky sme ešte stále za ostnatým zatarasom. A bude to trvať dovtedy, kým nebudeme môcť voľne chodiť s našou korunou za hranice.

Prvým dôležitým krokom k dosiahnutiu tohto cieľa je vnútorná vymeniteľnosť, resp. vnútorná konvertibilita koruny. Znamená to, že doma, na našom území si každý môže za koruny voľne nakúpiť cudziu menu. Slovo "každý" bude spočiatku platiť len pre podniky resp. pre podnikateľov. Iste počúvate vo svojom prostredí, že veľa podnikov, inštitúcii potrebuje zo zahraničia moderne stroje, zariadenia, technológiu, lekárske prístroje alebo lieky. Ale za čo ich máme kúpiť, keď našu korunu v zahraničí veľmi neakceptujú a dolárov a mariek na kúpu niet? Skrátka, česko-slovenské podniky chcú viac dovážať ako sú schopne vyvážať, dopyt po devízach je vyšší ako možnosti ich nákupu. V tejto situácii zostava už len jediné riešenie: vyrovnať ponuku a dopyt tak, aby možnosti nákupu devíz sa rovnali objemu ponuky devíz. Dosiaľ, v administratívnej ekonomike sa to robilo jednoduchým prideľovaním. Kto mal väčšie lakte, ten si devízový prídel vybavil. No v trhovej ekonomike musí platiť princíp trhový. Treba znížiť dopyt po devízach tým, že sa stanu drahšie a súčasne zvýšiť ponuku devíz tým, že sa podporí export našich podnikov do zahraničia Tuto úlohu vie splniť len určitý výmenný kurz koruny a dolára resp. kurz koruny a inej meny

Konkrétne ak predtým platili podniky asi 16 korún za dolár, teraz platia 24 korún. Každý podnik, ktorý vyvezie tovar do zahraničia a predá ho za l dolár, získa na domácom trhu už nie 16, ale 24 korún A naopak, každý pod nik, ktorý chce niečo zo zahraničia doviezť, musí zaplatiť za tovar v cene l dolár nie 16, ale 24 korún Takouto kurzovou operáciou sa teda podporuje export a obmedzuje do voz. V tomto prípade ide, samozrejme, o devalváciu koruny.

Veľa podnikov a družstiev sa sťažuje, že na devalváčiu dopláca, že nemá peniaze na dovoz a že zbankrotuje Ale aká iná cesta existuje k tomu, aby sa získali devízy pravé pre tie podniky a družstva, ktorú ich potrebujú, devizy pre drahé zahraničné zariadenia, chemikálie, ropu, devízy na lieky? že devalvácia vedie k záhube podnikov? Čiastočne áno, najmä v prípade, keď ide o konkurencie neschopne podniky a vtedy, keď sú pevné ceny. Pretože ak podnik musí dovážať drahšie suroviny zo zahraničia a svoje výrobky potom nemôže účtovať za vyššie ceny, naozaj by mu sel zbankrotovať. No my pristupujeme k liberalizácii cien To znamená, že kvôli drahšiemu dovozu môžu podniky predávát svoju produkciu za vyššie ceny. Ak sa tým obmedzí dopyt po ich produkcii, budú musieť zmeniť svoj program znížiť náklady racionalizáciou výroby alebo obmedziť dovoz

Devalváciou koruny vznikajú zároveň nové možnosrozširovania výroby a pracovných príležitosti práve tam, kde je možnosť vývozu. A navyše, devalvácia uľahčuje prístup zahraničným investorom do našej ekonomiky pretože

bez spolupráce so zahraničnými podnikateľmi by naša ekonomika dlho stagnovala.

Ako zákazníci pociťujete teraz dôsledky devalvácie len nepriaznivo, ako zvyšovanie cien dovážaných výrobkov. No čoskoro sa výsledky prejavia aj priaznivo - v širokom sortimente dovážaného tovaru, v rozšírení možnosti nakúpu zahraničných valút, v lepšom zásobovaní zahraničnými liekmi, a čo je dôležité, postupne sa môže zlepšovať kurz koruny k zahraničným menám a budú sa strácať veksláci.

Uviedol som kroky na ceste, ktorá by nás mohla priviest k trhovej ekonomike, i keď viera, že to nie je cesta vystlana ružami, skôr naopak, plná tŕnia. Bude záležať len od nás, či sme naozaj ochotní priniesť obete, alebo či si chceme tuto cestu zľahčiť, oklamať sami seba

čo nás teda čaká v budúcnosti? Dovolím si načrtnúť prvý scenár

Začiatkom budúceho roku sa náhle zvýšia ceny - v priemere asi o 3O %, niektoré viac, iné menej. Bude to vo veľkej miere závisieť aj od toho, či sa zhorši alebo zlepši situácia na svetovom trhu s ropou. Občania začnú protostovat proti cenám, proti vláde Budú možno aj štrajky a demonštrácie za väčšie mzdy, než tie, čo boli vopred dohodnuté medzi vládou, odbormi a zamestnávateľmi Vlada v tomto prípade však neustúpi.

Zvýšia sa starobne dôchodky a iné sociálne prijmy. Prehĺbia sa príjmové a mzdové rozdiely medzi občanmi, medzi pracovníkmi Náhle sa zvýši nezamestnanosť asi na 4 5 % práceschopného obyvateľstva Veľa podnikov bude v zlej situácii, obchodne banky však poskytnú uver len v prípade zaručenej efektívnosti Ostatne podniky budú ziadať pomoc, dotácie od vlády. Vláda však nebude poskytovať dotácie alebo subvencie určitým podnikom, len na vopred dohodnuté smery, napriklad na nové technológie, ekologické výroby, exportujúce podniky atď. V mnohých podnikoch ešte stále nebudú chápať, že musia robiť zásadné zmeny - organizačné, riadiace, ekonomické, výrobné, že munia prepustiť nadbytočných pracovníkov. Budú sa ešte stále spoliehať a obracať na vládu.

Skvalitni sa obchodná sieť, zvýši sa úroveň obsluhy v privatizovaných predajniach a reštauráciách, rozšíri sa sortiment tovarov a služieb. Rady v obchodoch sa budú postupne skracovať. V predajniach budeme nachádzať stále viac tovarov - od najlacnejších až po tie najdrahšie. Budú nám však chýbať peniaze. Budeme túžiť kúpiť si kvalitnejší a drahší tovar, na ten však nebudú mať dosť peňazí všetci občania. Korunu budeme dlho obracať v ruke, kým sa rozhodneme niečo kúpiť. Začneme veľmi šetriť potravinami, chlebom a mliekom. Ale aj výrobcovia začnú vyrábať chlieb, mlieko a ďalšie potraviny v rôznych menších baleniach a s rôznou cenou.

V roku 1992 viacero podnikov zanikne. Ďalej sa zvýši nezamestnanosť - možno na 8 až 10% práceschopného obyvateľstva. Podaktoré podniky, ktoré sa už premenili na učastinné spoločnosti, majú už zahraničného partnera. Vznikajú spoločné podniky, podľa privatizačných projektov si už aj zahraniční záujemcovia začínajú kupovať podiely v našich účastinných spoločnostiach. V Bratislave už funguje burza, niekoľko zahraničných bánk ma tu svoje pobočky.

Ešte stále sa objavujú štrajky, komunistickí, poslanci navrhujú vysloviť nedôveru vláde. Odbory protestujú, no k dohode s odbormi predsa len dôjde. Poznamenávam, že po druhom volebnom období to už asi budú iní komunistickí po slanci.

Obchody sa stále viac zapĺňajú kvalitnejším domácim a zahraničným tovarom. Rady v obchodoch už zmiznú. Takmer všetky obchody a reštaurácie sú súkromne. Sú v podstate kvalitnejšie, než štátne. Nakupovať môžeme za koruny, doláre alebo iné valuty. Veksláci už nie sú, pretože kdekoľvek si legálne môžeme vymeniť koruny za valuty alebo naopak.

V roku 1993 sa postupne zväčšuje počet občanov, ktorí začínajú pociťovať priaznivé účinky reformy. Zmenšuje sa počet obyvateľov s príjmami na hranici chudoby. Znovu sa zvyšujú starobne dôchodky a podpory v nezamestnanosti. Ceny už rastu pomalšie, mesačne sa zvyšujú menej ako o l t.

A aký by bol druhy scenár? Po prvom náraste cien o 30 % začnú odbory, opozícia a zeleni protestovať. Vláda bučí padne alebo ustúpi podnikom v žiadostiach o dotácie. Viacero podnikov dostane finančnú pomoc, no naďalej sú neefektívne, stratové. Peniaze zo štátneho rozpočtu sa míňajú bez spätného efektu, bez zodpovedajúceho väčšieho objemu tovaru. Vlada dá mnohým podnikom záruky na úvery od bank. Podniky však nie sú schopné úver zaplatiť, preto to musí za nich urobiť štátny rozpočet. Začínajú chýbať peniaze v štátnom rozpočte na školstvo, zdravotníctvo, kultúru. Navyše, veľa pracovníkov štrajkuje za vyššie mzdy, dokonca za vyššie, než je rast cien. Vlada ustupuje a mzdy zvýši. Na školstvo a kultúru však chyba stále viac peňazí.

Na námestí v Bratislave agresívne skupiny upútavajú na seba pozornost. Pod symbolmi a heslami hnutí za samostatnosť Slovenska demonštrujú alebo maria iné spoločenské podujatia, žiadajú zvrhnúť vládu, parlament. V zahraničí vzniká dojem, že sa rozpadá federácia. Zo strany separatistických krajanských spolkov prichádzajú pochvalne uznania a slovne podpory hnutiam za nezávislosť Slovenska. Viacero štátov odkladá otvorenie konzulátov v Bratislave,

na Slovensko prichádza stále menej a menej zástupcov zahraničných firiem, počet turistov nepribúda. Príjmy z cestovného ruchu sa nezvyšujú. Slovenské podniky si nemôžu v bezvýchodiskovej situácii nájsť zahraničných partnerov. Nezamestnanosť sa zvyšuje na vyše 10 %. Množstvo tovarov v obchodoch nepribúda a to, čo je v nich, je veľmi drahé. Ceny niektorých tovarov sú nízke, lebo sú naďalej dotované. Robí to však problémy v zahraničnom styku. Stále treba robiť obmedzenia proti vykupovaniu nášho tovaru cudzincami.

Radikálni kritici a separatisti vidia príčiny ekonomických a sociálnych ťažkostí vo federatívnom usporiadaní a nie v spomalení reformy na Slovensku. Robia nátlak na slovensky parlament, aby vyhlásil samostatnosť. Napätie sa vystupňuje. Vláda je pod stálym tlakom odborov a ľavicovych strán, ktoré "zastupujú" robotníkov. Množia sa štrajky, koalícia sa takmer rozpadne, existujú neustále dohadovania o zložení vlády. Štátny rozpočet začína byť stratový, v českej republike i v zahraničí strácame dôveru v schopnosť reformnej politiky. A ďalší vývoj si ani nechcem predstavovať.

Važené pani poslankyne, vážení páni poslanci,

základné a pevné vzťahy medzi ľudmi rôznych národov, národnosti, rás a vyznania sa vytvárajú v práci, v ekonomickych činnostiach, vo vzájomnej ekonomickej závislosti. A to doterajšia totalitná ekonomika nedokázala vytvoriť. Ona vytvorili jedinú závislosť, závislosť všetkých občanov od totalitnej moci. Ak teda chceme naozaj naprávať to, čo "sa tu veľa rokov pokazilo, musíme omnoho viac pozornosti venovať ekonomickým stránkam spolužitia ľudí. Ekonomická reforma, ktorú chceme a musíme urobiť, nie je teda samoúčelná. V ekonomickej reforme nehrozí bezduchý konzumný