Predseda vlády SR V. Mečiar:

Vážená Slovenská národná rada,

rokovanie troch vlád v Kroměřiži bolo organizačne pripravované dosť dlho. Rozprávali sme o tom, že vlády sa stretnú za účasti pána prezidenta a prerokujú jeden z dôležitých zákonov, a to návrh zákona o tzv. malej privatizácii. Organizačná príprava zasadnutia bola dobrá, horšie to bolo B obsahovou prípravou. O obsahu navrhovaného zákona sme sa dozvedeli deň predtým, v popoludňajších hodinách. Preto vláda Slovenskej republiky svoje stanovisko k návrhu zákona prerokovávala o 21. 00 h a rokovanie vlády trvalo takmer do jednej hodiny po polnoci. Po takejto príprave sme cestovali do Kroměřiža so stanoviskom vcelku vyjasneným, vydiskutovaným. Postoj vlády Slovenskej republiky bol jednotný. Rokovanie v Kroměříži otvoril pán Čalfa. úvodné slovo mal pán prezident Havel.

Význam účasti pána prezidenta vyplýva jednak z to ho, že ako predstaviteľ štátu a hlava štátu ma právo zúčastnil sa rokovania federálnej vlády. Priamo pravo v pri. páde potreby viesť vládu nemá voči republikovým vládam. Tento vyznám bol ovplyvnený aj tým, že všetky tri vlády v období rôznych názorov vyslovovaných prostredníctvom maso vokomunikačných prostriedkov sa ocitali v situácii, že či potrebovali ozrejmiť vzájomné stanoviská, vzájomnú jednotu a sledovali sme aj cieľ skrátiť celu legislatívnu prípravu návrhu zákona.

S úvodným slovom vystúpil potom pán prezident Havel, kde vysvetlil vyznám rokovania, svoje osobne stanoviska k pripravovanému zákonu i k rôznym uvažovaným va riantam. V podstate išlo o to, že pán prezident navrhoval, aby bola možnosť vykonať malú privatizáciu tak, že v prvej

etape by, a vykonalo tzv. predkolo. V rámci tohoto predko la by zamestnanci predajni alebo podnikov služieb mali možnosť sami medzi sebou vykonať výber, komu určitá predajňa pripadne. Tam, kde by sa záujem neprejavil, išlo by sa do tzv. druhého kola, kde by išlo o verejnú dražbu. Tam by sa mohli potom zúčastňovať všetci občania bez rozdielu a rozhodovalo by sa na trhových princípoch.

Toto nebola jediná otázka rokovania Tých tam bolo viac. Po vystúpení pána prezidenta nasledovalo vystúpenie pána Pitharda i pána Čalfu, ktoré bolo na podporu jeho stanoviska. Vzhľadom na to, že vláda Slovenskej republiky mala odlišne stanovisko, vystúpenia som sa zdržal.

V diskusii, ktorá sa otvorila, sa hovorilo o nie koľkých okruhoch problémov. Prvým bolo to, či vieme defi novať, čo je to malá privatizácia. Skončili sme záverom, že sa to jednoducho nedá definovať. Rozhodlo sa, že predmetom privatizácie budú všetky veci, ktoré sú majetkom Štátu a ktoré sú v správe hospodárskych, rozpočtových a príspevkových organizácií. Z hľadiska odvetvovej skladby išlo o vecí, ktoré patria do rezortu služieb, obchodu a výroby. Týmto je daný veľmi široký rozmer pre chápanie predmetu privatizácie. Aby sa v praktickej činnosti riešili otázky s ohľadom na všetky miestne súvislosti, bolo povedané, že o tam, čo sa bude privatizovať, rozhodnú okresne komisie, ktoré zostavia zoznam privatizovaného majetku, proti tomu bude možne podať námietky, o námietkach sa musí rozhodnúť a že tieto zoznamy budú potvrdzovať ústredne organy. Týmto sa cely okruh problémov vyčlenil do pôsobnosti okresných a ústredných organov štátnej správy republík.

Boli tu vznenene námietky zo strany rezortu obrany, kde minister obrany nesúhlasil, aby niektoré zariadenia slúžiace potrebám obrany boli privatizované. Boli vznesene

námietky zo strany obidvoch ministrov zdravotníctva, ktorí vyslovili nesúhlas u tým, upozornili aj na rozpor so zákonom o zdraví ľudu, aby lekárne a niektoré ďalšie účelové zdravotnícke zariadenia boli privatizované, ale súčasne vyslovili súhlas, že napríklad Optika môže byt privatizovaná. Ďalej boli vznesené námietky zo strany ministrov školstva, že niektoré predajne sú súčasne učňovskými strediskami a ich privatizáciou by táto funkcia odpadla a nebolo by kde pripravovať učňov. Preto navrhovali, aby predajne, v ktorých sú učni, neboli privatizované do doby, kým sa nevyrieši systém učňovského školstva.

Skončili sme tak, že sa neprijala všeobecná deklarácia ani úprava v tomto smere, ale na to ponechalo na voľnosť rozhodovania republikových organov.

Druhým úporným bodom v rokovaní bola otázka postupu privatizácie. Išlo o alternatívu navrhovanú pánom prezidentom, ako aj o druhú alternatívu, ktorá bola kompromisom medzi návrhom pána prezidenta a úplným trhovým návrhom, že by sa uskutočnila verejná dražba, ale zamestnanci by boli zvýhodnení v tom, že by mali právo po ukončení dražby zložit v hotovosti len 50 % sumy a zostávajúcich 50 % by im bolo odložených na päťročné splátky. O tomto bola veľmi rozsiahla diskusia.

Diskusia bola ovplyvnená tým, že niektoré obchodne organizácie v Českej republike štrajkovali, bola vyhlásená štrajková pohotovosť, bolo tam veľa émócii. DO úvahy sa brali aj také skutočnosti, že v mnohých predajniach bol veľmi nízky základný plat, že sociálne dopady znášali pracovnici a preto by sa im štát mal odvďačiť aspoň v tom, že im pri privatizácii umožni určité výhody. Hovorilo sa aj o tom, že títo zamestnanci vedia predavať a kto iný, ak nie oni by mali byt v prvom rade ti, ktorí budú privatizovať.

Ale boli aj opačné názory, ktoré vychádzali z toho, že nie je možne zavádzať trhový mechanizmus netrhovým spôsobom. Podľa prvého návrhu sa napríklad základná cena každej privatizovanej jednotky mala určovať zostatkovou hodnotou štvorcových metrov privatizovanej plochy, cenou pozemku a cenou zásob. Na základe takejto matematiky by sa napríklad stalo, že predajňa mäsa v hociktorej dedine, ktorá by mala viac metrov štvorcových, by bola drahšia, ako predajňa mäsa pod Manderlou v centre Bratislavy. Čiže trhový princíp sa tu vlastne stráca. To, čo tvorí kvalitu ceny alebo výšku ceny, ďalšie faktory z tohoto hľadiska úplne vymizli.

Pre prvý variant, aby pravo privatizovať mali v prvom rade zamestnanci obchodov, sa veľmi často používal argument, že sa musí zabrániť, aby sa do celej transakcie nozapojili čierne peniaze. Keď sme sa pýtali, čie čierne peniaze, dostali sme odpoveď, že vekslákov. Samozrejme, že takýto argument nás celkom neuspokojoval, pretože ak by prešiel prvý variant, že by sa napríklad pre privatizáciu rozhodli dvaja zamestnanci jednej predajne, to, aby sa udržala základná cena, je možné riešiť i dohodou. Ale nie je možne nijakým spôsobom zabezpečiť kontrolu, aby ten, kto peniaze má - teda vekslák - si práve prostredníctvom pôžičky alebo iného finančného vzťahu nevybudoval tzv. systém tichého spoločníctva voči zamestnancovi predajne. A tiež by tam boli čierne peniaze, iba pred štátom skryté. Čiže by došlo k situácii, že by tieňová ekonomika dostala v tejto hre taký rozsah pôsobnosti, ktorý by vlastne zvýhodnil len tých, ktorí by peniaze držali v rukách. Zmenila by sa v niektorých prípadoch iba spoluúčasť.

Riešili sme i stanovisko, či je možné oddeliť tzv. špinavé peniaze, ktoré sú špinavé z morálneho hľadiska, lebo na stokorune nezistite odkiaľ prišla, aby tieto nejakým spôsobom do toho "kšeftu" neprišli, či teda je možné

tých ľudí v odvetviach - napríklad galantéria a iné - kde nie sú dané podmienky pre postup k čiernym peniazom, odčlenit. Dospeli sme k záveru, že takéto rozdelenie nie je nožné. Súčasne sme museli brat do úvahy i to, že systém tvorby zdrojov, ktoré sú iné než plat, existuje aj v celej sfére služieb a obchodu. Keď sa na jednej strane kričalo o "vekslákoch", tak sa ani slovo nepovedalo o tých zamestnancoch v obchode, ktorí si súkromný sektor v bývalých socialistických podnikoch zriadili už dávno. Ako teda chceme oddeliť jedny peniaze a tých zamestnancov, ktorí tieto zdroje už v rukách mali a tiež nepochádzali zo mzdy, od tých peňazí, ktoré majú v rukách "veksláci". Dá sa to? Finančne nie. Prečo vytvárať na trhu výhody pre tieto peniaze?

Ďalším argumentom, ktorý sme museli brat do úvahy, je aj stav československej ekonomiky. Vystupoval som v diskusii ako posledný. Zo slovenských ministrov veľmi aktivne v záujme riešenia ekonomických vzťahov vystupovali pán minister Húska, pán minister Košťa, pán minister Filkus. Hovorili o potrebe rovnosti občanov, rovnakého prístupu ku všetkým, o rovnakých právach pre všetkých.

Tretí argument, ktorý sme vzali do úvahy, bol ten, že privatizácia v podstate znamená odovzdanie podnikov súkromným osobám z rúk štátu. Je to vzťah zmluvný, právny ale v podstate aj ekonomický. Keď sa bude vykonávať, tak sa musia uspôsobiť všetky veci. Najkrajšie by bolo, keby bolo možné všetko odovzdať darom. Ale prečo niektorých občanov obdarovať a niektorých nie? Samozrejme, museli sme brat do úvahy aj to, že v týchto podnikoch - brali sme do úvahy len obchod a niektoré druhy služieb existujú úvery vo výške SO mld Kčs. Systém privatizácie podľa prvého variantu predpokladal, že z ceny, ktorú by zaplatili, by sa mali kryt úroky. Prepočet štátnej banky hovoril, že by to

nemalo byt viac ako 30 mld Kčs. To znamená, že po ukončení privatizácie by sme mali na trhu 20 mld Kčs, ktoré by mal stal uhradiť zo svojich zdrojov, ktoré nemá. čo to znamená, akých by to bolo 20 miliárd? Krytých tovarom, ktorý by mal nereálnu funkčnú hodnotu? To znamená začať i takýmto spôsobom roztačať bremeno inflácie.

Dostal som jeden ďalekopis, "že som nežičlivý voči tým 10 000 ľuďom. Ak by som žičil, a to nielen ja, ale cela slovenská vláda, aby tých 10 000 obchodníkov získalo predajne neekonomickým spôsobom, tak by sme ohrozili všetkých 5 miliónov obyvateľov Slovenskej republiky, ktorí by museli zo svojich zdrojov zaplatiť schodok, ktorý tam existuje. Kto by ho zaplatil? Len ostatní občania. Veď ceny potravín sa upravujú práve preto, že neboli kryté korunami a každého to stojí 140 Kčs v priemere. Koľko by stalo každého toto? Takú istú sumu, ktorú by museli zaplatiť občania, aby tieto zdroje a tieto rozdiely boli kryté.

Po mojom diskusnom príspevku sa diskusia uzatvorila, bola vyhlásená prestávka. žiadal som, aby zástupca banky po prestávke potvrdil moje číselné údaje, že nadobúdacia hodnota základných fondov, ktoré budú privatizované len v obchode a v niektorých sférach služieb, je 200 mld korún, hodnota tovaru, ktorý majú na sklade 80 mld Kčs, hodnota úveru 50 mld Kčs, predpokladaný pohyb úspor 30 mld Kčs. Z celkového stavu necelých 300 mld Kčs úspor obyvateľstva ČSFR. Tieto údaje boli zástupcom banky potvrdené.

žiadal som zástupcu, resp. námestníka ministra financií, aby sa vyjadril, či skutočnosť, že privatizácia bude vykonaná spôsobom, ktorý bol navrhnutý ako prvý variant, nepovedie k inflácii, či dokážu dať záruky, že táto nevznikne a že týmto jej zabránime. Takúto záruku nedal.

Po prestávke a potvrdení týchto údajov mal ešte pán prezident kratšie vystúpenie. Došlo k hlasovaniu vlád. Vláda Slovenskej republiky sa poradila, hlasovali sme o stanovisku medzi sebou. Naše stanovisko bolo jednoznačné v pomere 15 ku 4. Fotom došlo k hlasovaniu vlád.

Ako prví sme oznámili, že návrh, ktorý bol predložený pánom prezidentom v tejto oblasti, navrhujeme neprijat a prijať iné stanovisko. Po nás bolo hlasovanie vo vláde Českej republiky, kde bolo väčšinou hlasov podporené naše stanovisko. Bolo hlasovanie vo federálnej vláde, kde rovnako bolo podporené stanovisko slovenskej vlády a mali sme jednotné stanovisko. Teda väčšinou rozhodnutia, uznesením všetkých troch vlád bol schválený návrh textu zákona tak, ako bude predložený orgánom Federálneho zhromaždenia.

Pokiaľ ide o ďalší postup v rámci rozhodovacieho procesu, jednoznačne pravo prijať zákonnú úpravu má parlament. Vlády mali takéto stanovisko, nie je vylúčené, že parlament bude mat iné. Je to jeho právo, jeho rozhodnutie, aj jeho zodpovednosť za výsledok. Na spresnenie kompetencie ostatných orgánov bolo dohodnuté, že parlament bude schvaľovať len hmotno-pravnu stránku malej privatizácie, povie, čo bude predmetom privatizácie, ale o spôsobe, o kompetenciách úradov na území republík rozhodne Slovenská a Česká národná rada. Slovenská vláda už má pripravene návrhy zákonov, ktoré vám predloží na rozhodnutie a schva lenie v krátkom čase po tom, ako sa spresnia stanoviska federálnych orgánov, aby tieto procesné otázky boli u nás schválené s maximálnou zodpovednosťou.

Je dosť veľká netrpezlivosť, pokiaľ ide o čas privatizácie. Je to finančný vzťah, je to predaj a kúpa, ktorá sa uskutočňuje so všetkými právnymi vzťahmi, so všetkými dôsledkami a všetkou zodpovednosťou, preto sa stužíme

bvť čo najrýchlejší. Ale je ilúziou myslieť si, že to všetko bude za mesiac. Jednoducho nebude. Niekde nie sú vysporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom, bude treba znovu oceniť nehnuteľnosti, bude treba pripraviť ľudí, ktorí celú privatizáciu zorganizujú, budú vedieť ako si na aukciách počínať. Bude treba prijať príslušné vládne opatrenia. Chceme to začať realizovať do konca roku, no nie sme schopní do konca roku celý proces skončiť. Uvažujeme i o tom, že tam, kde o predajne nebude záujem v základnej cene, budeme moci poskytovať určité úľavy. Ale to až potom, keď pri aukcii nebude záujem ani o základ ceny. O tom rozhoduje poloha predajne, sortiment a pod

Súčasne sme museli brat do úvahy niektoré hrozby, že dôjde k rozpadu trhu, predajne zmenia sortiment, v snahe o zisk budú predávať iný tovar. Preto sme v návrhu zákona prijali opatrenie, aby do dvoch rokov predajne potravín nemohli zmeniť od základu sortiment predávaného tovaru. To znamená, že potraviny musia predávať ďalej.

Mnoho predajni je v podnájme. V návrhu zákona sa počítalo i s touto skutočnosťou a uvaľuje sa tzv. nútený nájom alebo nájom zo zákona všade tam, kde tieto predajne sú už dnes dislokované.

Znovu hovorím, že sa to netyká len obchodníkov. Je to celá sféra služieb, je to aj sféra výroby. Chápanie zákona je veľmi široké. Keď sme sa zamýšľali, aké môžu byt ekonomické dôsledky uvedeného kroku, môžeme povedal, že kompromis, ktorý sme dosiahli tým, že sa znižuje povinnosť výplaty o 50 % pre toho, kto privatizuje a kto je zamestnanec, nie je trhovým vzľahom. V podstate okrem schopnosti splácať splátky tu vzniká aj druhý problém, a to je vyrovnanie sa s infláciou, ktorá nepochybne vznikne. Vlastník bude platiť tú istú nominálnu cenu, ale reálna cena penazí, ktorú zaplatí v päťročných splátkach, bude nižšia. Takže zamestnanci nemôžu povedal, že nie sú zvýhodnení, ale tento spôsob privatizácie nemôže byt uskutočnený v rozpore so záujmami všetkých občanov. Nemôžeme potrieť pôsobenie trhových zásad hneď v samých začiatkoch i za cenu toho, že by sme s určitou častou týchto zamestnancov mohli prísť do konfliktu. Finančné i morálne straty, ktoré by vznikli z nenaplnenia zásad, i dopad na ostatných občanov by boli podstatne väčšie, ako straty z prípadného konfliktu, že by ti, ktorí dnes majú predajne v rukách, odmietli vláde poslušnosť a odmietli predávať. I s touto variantou sme počítali, i na ňu sme určitým spôsobom pripravení. Apelujeme však na rozum, na pochopenie súvislosti, na to, že každý sa môže zakrývať len takou veľkou perinou, akú má. A tá naša nie je taká veľká, aby sme z nej mohli rozdávať alebo aby sme ňou zakryli väčšie potreby, aké dnes reálne v spoločnosti existujú.

Ďalej chcem povedať, že sa dnes na zasadnutí Slovemskej národnej rady zúčastnime s pánom predsedom Mikloškora obaja, i napriek tomu, že sme pozvaní na návštevu k pánovi prezidentovi na hrad, kde sa máme zúčastniť spoločnej večere s brazílskym prezidentom. Pôvodne nám bolo oznámené, že brazílsky prezident príde na jeden deň, v skutočnosti je v republike dva dni, Slovensko neviem prečo nenavštívi.

Ďakujem za pozornosť.

/Potlesk. /

Podpredseda SNR L. Nagy:

Ďakujem predsedovi vlády Slovenskej republiky pánovi Mečiarovi za informáciu.

- 43 - Piatym bodom programu je

Informácia o pracovnom stretnutí predsednictiev českej národnej rady a Slovenskej národnej rady v Svratke pri Źdari nad Sázavou.

Prosím predsedu Slovenskej národnej rady pána Miklošku o podanie informácie.

Predseda SNR F. Mikloško:

Vážené poslankyne, vážení poslanci,

25. a 26. septembra tohoto roku, teda minulý týždeň v utorok a v stredu sa uskutočnilo stretnutie Predsedníctva českej národnej rady. Predsedníctva Slovenskej národnej rady a šiestich zástupcov Predsedníctva Federálneho zhromaždenia v Svratke nad Sázavou. Základné body rokovania boli v zásade dva. Prvým bolo vyhlásenie Charty ľudských práv, ktoré by sa malo ukutočniť 17. novembra alebo 10. decembra - 17. november ako pripomienka prvého výročia, 10. december je dňom ľudských práv na celom svete. Druhým bodom rokovania boli základné východiská a koncepcie nových ústav.

O čo ide pri probléme Charty ľudských práv? Československo má prijať Chartu ľudských práv ako základný a vytvárajúci dokument novej ústavy, resp. nových ústav. Nastávajú v tom isté disproporcie medzi ponímaním federálu a ponímaním republík, resp. Slovenskej republiky. Poviem základné stanoviská, ktoré k tomu zaujímajú jednotlivé orgány.

Predstavitelia Federálneho zhromaždenia sa domnievajú, že Charta ľudských práv by mala byt prijatá iba vo

Federálnom zhromaždení a následne by mala byt zakotvená iba vo federálnej ústave. Odôvodnenie federálu je také, že Charta ľudských práv obsahuje niektoré kompetencie, ktoré sa týkajú federálu a z toho vyplýva, že podľa ústavy môžu byť prijaté len Federálnym zhromaždením. Ďalej sa federál domnieva, že keď je to prijaté vo Federálnom zhromaždení, ma to platnosť na celom území republiky, teda aj na Slovensku.

Stanovisko Predsedníctva Slovenskej národnej rady bolo takéto: Chartu ľudských práv po štyridsiatich rokoch považujeme za základný a zásadný dokument, ktorý by mal určiť celý náš ďalší vývoj v budúcnosti. Nevieme si predstaviC, že by nemal byť prijatý najvyšším zákonodarným orgánom Slovenska, teda Slovenkou národnou radou a že by nemal byť zakotvený v ústave ako vytvárajúci element ústavy, čo sa týka problému, že tam boli asi tri paragrafy ty kajúce sa federálnej kompetencie, povedali sme, že tieto sa upravia tak, aby nedošlo k nedorozumeniu, že sa pripadne vypustia alebo sa ich text prispôsobí tak, aby bol zhodný pre platnosť v Českej republike a v Slovenskej republike. Teda vystúpili sme zasadne s tým, že trváme na tom, aby sme Chartu ľudských práv prijali v Slovenskej narodnuj rade a aby to bol vytvárajúci dokument slovenskej ústavy.

Česká národná rada - ako vyplynulo neskôr - už pred naším stretnutím v predsedníctve prijala stanovisko, že stačí, keď Charta ľudských práv bude prijatá vo Federálnom zhromaždení, Česká národná rada, teda mnohí poslanci - nedá sa povedať, že by to bolo jednoznačné stanovisko - majú ten istý pocit, ktorý mal federál, že keď raz niečo prijme Federálne zhromaždenie, má to platnosť v celej republike a nie je potrebné, aby sa to prijímalo znovu a duplikovalo na úrovni národných parlamentov.

My sme znovu opakovali, že v našom prípade je to nielen zákonodarný, ale aj politický problém a z tohoto dôvodu na tom trváme. Česká národná rada sa potom prispôsobila nášmu stanovisku, aj keď sa to v priebehu rokovania ešte dva až trikrát zmenilo a zdalo sa, že v poslednej chvíli sa stanoviská vrátia k tomu pôvodnému. Výsledok je ten, ktorý ste dostali, že by sa to malo prijať spoločne.

Ďalšim problémom, ktorý potom česká národná rada požadovala, bolo, aby bol jednotný text. V zákone o ľudských právach je totiž zakotvené, že to, čo prijíma federálnu zhromaždenie, by malo byt akési vytvárajúce jadro a národné rady nemôžu ísť pod to. Je logické, že národné rady by nemali prijať menšie pravá ako ich prijima celý federál. Nad rámec toho, čo je dané v tomto zákone, môžu ísť, tam nie je žiadny problém, česká národná rada požadovala, aby tento text bol nejakým spôsobom jednotný, to znamená, aby federál i národné rady prijali jednotný text. Nebudem rozvádzať, čo za týmto stanoviskom stojí, môže to byt nedôverčivosť, môže to byť snaha, aby bol len jeden takýto dokument. Teraz išlo o to,, ako by to malo byt prijaté.

Už v Piešťanoch pri stretnutí vlád prvýkrát vzišla myšlienka, že možno by to mohli spoločne slávnostne prijať národne rady spolu s federálom v Prahe - aby to bolo slávnostnejšie, že by to bolo 17. novembra. Tu vznikli akosi problémy s rokovacím poriadkom. My sme ich prekonali tym, že v tom nevidíme nijaký rozpor, pretože sa môžeme všetci stretnúť povedzme vo Vladislavskej sále, kde sa precitá text vyhlásenia, teda Charty ľudských práv a potom sa všetci rozídeme, že federálne zhromaždenie bude zasadať osobitne, my budeme osobitne i česká národná rada osobitne. Bude rozprava o tomto zákone. Predpokladáme, že by nemalo dôjsť k zásadným námietkam, lebo sú to všeobecne nedzinárodne uznávané zásady. Potom by došlo k nejakému kvázi "dohadovaniu" - ale tento termín nemôžeme používať - že by sa nejako v zákulisí ukázalo, kto má aké pripadne námietky. Predpokladáme, že by to formálne neznamenalo žiadnu prekážku. Potom by sme pripadne v jednej miestnosti, ale procedurálne každý osobitne, to znamená najprv jedna národná rada, potom druhá a nakoniec federálny parlament tento zákon odsúhlasili - teda, ak to má byt spoločné.

Druhá možnosť je, že by to urobil federál v Prahe a Česká národná rada a Slovenská národná rada vo svojich budovách, teda v miestach svojich zasadaní. To je vec, ktorá v tejto chvíli sa nám nezdá byt až taká podstatná. Mohlo by to byť prijaté na záver jednej éry totality a na začiatok novej éry a mohol by sa tomu dať slávnostný charakter, že to prijímame spontánne na celom území. Takéto je stanovisko.

Rezumé z toho máte v predložené, môžete si to prečítať. Na záver, aj keď sme sa na tomto dohodli, zástupcovia federálu povedali, aby sme si boli vedomí toho, in nie sú splnomocnení jednať v mene Federálneho zhromaždenia. Teda ešte nie je jasne, či to bude na tejto úrovni vo federále prijaté, skupina desiatich, ktorá pracuje na ústave, ide znovu v stredu do Prahy, kde sa má o tom znovu rokovat. V každom prípade naše stanovisko je také, že akokoľvek by sa k tomu federál postavil, sme rozhodnutí odsúhlasiť to aj na pôde Slovenskej národnej rady a zakotvil to ako základ slovenskej ústavy.

Profesor Jičínsky nám povedal, že sa domnieva, že v národných ústavách by to nemuselo byt. Je otázne, či by sme národné ústavy bez takéhoto základného a vytvárajúceho dokumentu mohli nazvať nejakými ústavami, či by to neboli len dodatky k federálnej ústave. Náš ďalší vážny argument

bol, že diskusia okolo tohto základného zákona, zákona o ľudských právach je vlastne precedensom pre diskusiu o ústave a že na čom sa tu dohodne, resp. z čoho tu vyjdeme, automaticky sa bude prenášať pri tvorbe ústavy. Uvidíme, ako to bude v stredu. V každom prípade naše stanovisko je nemenné, považujeme to za zásadnú vec a nechceme od toho ustúpiť. Uvidíme, či nájdeme spoločnú reč k tomu, aby sme to mohli pripadnú takto spoločne prijať. Toľko k Charte ľudskych práv.

Čo sa tyká ústavy, chceli sme sa vzhľadom na nalie havosť času dohodnúť. už na niečom konkrétnom, pretože ak to má časovo postupovať, ak to má byt prijaté 17. novemb ra, museli sme už prisť ku konkrétnemu záveru. Povedali sme si dopredu, že nebudeme chcieť robiť nejaké konkrétna závery a dohody, ale vyložíme si vzájomné stanoviská. Náš názor, o ktorom už dávnejšie na predsedníctve diskutujeme, je, že by mali byt dve republikové ústavy, z ktorých by mala byt nejakým spôsobom odvodená federálna ústava. Domnievame sa - budem teraz hovoriť konkrétne o slovenskej ústave, predpokladáme, že to isté by prijala česká strana - že slovenská ústava by nemala taxatívne obsahoval výpočet všetkých právomoci, ktoré Slovenská republika odovzdá va federálu. Zdá sa nám totiž, že keby sme pri konštituovaní slovenskej ústav pripustili takýto formálny postup, mohol by vzniknúť problém, že by bola slovenská ústava v takomto prípade zbytočná, pretože by stačila jedna federálna ústava, ktorá by opačne obsahovala všetky právomoci, ktoré dáva republikám a tým by bol problém vyriešený. Teda, aby aj po formálnej stránke bola vec dotiahnutá do akejsi čistoty.

Myslime si, že slovenská ústava by mala obsahovať len veci týkajúce sa slovenskej republiky s tým, že by tam bolo poukázané na to, že veci týkajúce sa federalu sú pojednavané v akejsi politickej, medzirepublikovej, medzištátnej dohode alebo nejak tak. Zdá sa nám, že by to bol formálne čistý krok, keby tieto dve ústavy boli samostatne a na základe akejsi dohody by z toho vznikli kompetencie federálu a z toho odvodená federálna ústava. Federál v tejto veci nemá jednotne stanovisko s nami, pretože sa domniuva, že by to bol už krok ku konfederácii. My tvrdíme, že nie. Nemusíme to teda nazvať medzištátnou dohodou, môže to byť len vec pomenovania. Môže to byt politická dohoda, ale že by mal byt akýsi"medzistupeň medzi republikovými a federálnou ústavou.

Ďalej sme sa dotkli toho, čo povedal pán prezident, že by republikové ústavy nemali obsahovať právo vystúpenia z republiky. Tlmočili ume názor, že ak majú byť tieto ústavy demokratické, niečo také v nich musí byť zakotvené bez toho, aby sme tomu prisudzovali nejaké podozrenie alebo nejaké predsudky. V tom, že republikové ústavy musia obsahovať právo na vystúpenie z federácie, sa s nami zhodla aj Česká národná rada.

Veľmi okrajovo sme sa ešte dotkli problému referencia, aby bola možnosť referenda zakotvená v republikovej ústave, čim by v istých prípadoch bola zaručená zvrchovanost Slovenskej a českej republiky. To znamená, že zákon, ktorý by prijalo federálne zhromaždenie, by referendom mohol byt pozmenený alebo pozastavený. To je vec, ktorú sme zatiaľ nedotiahli. Ale domnievame sa, že takéto niečo by republikové ústavy mali obsahovať, čiže nepriamo nie istú zvrchovanosť, ale isté partnerstvo alebo možnosť republík brániť sa voči federálu.

v týchto diskusiách, ktoré zrejme dni v budúcnosti nebudú ľahké, HÚ tieto základné problémy: prvé je to, že či chceme, alebo nechceme, česká strana v tejto chvíli nerozmýšľa tak štátotvorné ako slovenská strana. Na českej strane pojem českej štátnosti chtiac-nechtiac splýva s pojmom Česko-slovenskej štátnosti. Ich argumenty sú celkom prirodzené asi v tom zmysle, že keď raz niečo prijme federál, je logické, že to piati v celej republike a načo to znovu prijímaať ešte na úrovni republík. Povedali sme im, že z našej strany psychologicky to vidíme a staviame celkom ináč a že práve v období, v ktorom dozrieva pojem slovenskej štátnosti, ktorý sa dnes na Slovensku predstavuje v rôznom spektre, túto vec nepovažujeme za formálnu, ale zásadnú a že v tom nemôžeme robil nijaké ústupky. To je - povedal by som - problém českej strany.

4

Druhým problém je ten, ktorý predkladá federal - aby sme si totiž uvedomili, že vo federálnom zhromaždení sú riadne zvolení zástupcovia Slovenskej republiky a že tito zástupcovia - poslanci federálneho zhromaždenia zo Sloven okej republiky - vo federáli nezastávajú záujmy federalu a nepredstavujú Česko-Slovensko, ale slovenských poslancov na úrovni Federálneho zhromaždenia. To je ďalší argument, ktorým tvrdia, že nemôžeme takto proti sebe stavať federal a národné rady, pretože poslanci, ktorí sú tam z jednotlivých republík, mali by mať ten istý postoj.

Znovu sme tento problém postavili tak, že na Slo vensku historicky dozrel moment, v ktorou sa chce Slovensko štátotvorné sebauvedomiť a ak by sme tento moment štátotvorného sebauvedomenia v tejto chvíli nenaplnili, mame obavy a sme o ton presvedčení, že v budúcnosti by sme štátotvorné mohli - nechcem povedať zaniknúť, ale oslabiť sa natoľko, že už by sme sa nevedeli dostatočne postaviť na nohy.

To je všetko. Ak budú nejaké otázky na pána premiéra alebo na mňa, zodpovieme na ne.

/Potlesk. /