Federální shromáždění ČSFR, 1990 – 1992 Společné schůze SL a SN

1. den úterý 10. července 1990

(Začátek schůze v 10.00 hodin)

Omluveni poslanci:

Sněmovny lidu:

Adámek, Bartončík, Dienstbier J. ml., Dospíšil, Tylmesi, Hrušovský, Hubálek, Kapusta, Kavan, Kňažko, Komárek, Kováč, Kučera P., Sedlák, Vandas, Vašáryová, Vidím, Világi, Zukal

6 poslanců rezignovalo

Sněmovny národů zvolení v České republice:

Bratinka, Fišera, Hradílek, Maštálka, Petrová, Skalický, Valtr

2 poslanci rezignovali

Sněmovny národů zvolení ve Slovenské republice:

Ambros, Babálov, Mečiar, Morovič, Zlocha

1 poslanec rezignoval

Předsedající předseda SN M. Šútovec: Vážené Federálne zhromaždenie, vážené dámy, vážení páni, milí hostia, vítam vás na 4. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Na spoločnej schôdzi dňa 3. júla tohto roku vystúpil s programovým vyhlásením novomenovaný predseda vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pán Marián Čal fa a súčasne požiadal o vyslovenie dôvery novomenovanej vláde.

Po tejto schôdzi sa uskutočnili rokovania výborov oboch snemovní za účasti ministrov. Aj poslanecké kluby politických siľ, zastúpené vo Federálnom zhromaždenie toto programové vyhlásenie posúdili. Po rozsiahlej príprave môžeme dnes pristúpiť k rozprave a k dôkladnému posúdeniu programového vyhlásenia novej vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá bola menovaná 29. júna 1990.

Zvolať túto dnešnú 4. spoločnú schôdzu snemovní sa uznieslo predsedníctvo Federálneho zhromaždenia, ktoré tiež odporučilo tento program:

Rozpravu k programovému vyhláseniu vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Pýtam sa, či niekto z poslancov má pozmeňovací návrh alebo pripomienku k navrhnutému programu? (Nikdo.) Nie je tomu tak.

Pristúpime teda k hlasovaniu. Chcem konštatovať, že v zasadacej sále je prítomných 111 poslancov Snemovne ľudu, čo je dostačujúca väčšina, 60 poslancov v Snemovni národov zvolených v Českej republike a 63 poslancov Snemovne národov zvolených v Slovenskej republike. to je tiež dostačujúca väčšina.

Dávam hlasovať o programe. Najprv budú hlasovať poslanci Snemovne národov.

Kto z poslancov Snemovne národov súhlasí s navrhnutým programom, nech zdvihne ruku! (Hlasuje se.) Ďakujem. To je evidentná väčšina.

Je niekto proti? (Nikdo.) Nie.

Zdržal sa niekto hlasovania? (Nikdo.) Nezdržal. Ďakujem.

Snemovňa národov schválila návrh programu.

A teraz prosím o hlasovanie poslancov Snemovne ľudu.

Kto z poslancov Snemovne ľudu súhlasí s navrhnutým programom, nech zdvihne ruku! (Hlasuje se.) Ďakujem. Aj to je evidentná väčšina. Ďalej nedávam hlasovať.

Mám za to, že aj Snemovňa ľudu sa súhlasne vyjadrila k navrhnutému programu.

Tým bol program 4. spoločnej schôdze snemovni, ktorým je rozprava k programovému vyhláseniu vlády Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, schválený.

(Poznámka redakce: usnesení SL č. 23, SN č. 23)

Pred vlastným programom pristúpime ešte k zloženiu sľubu nového poslanca, ktorý doposiaľ predpísaný sľub nezložil.

Ide o poslanca Snemovne ľudu pána dr. Jiřího Kováře. Pýtam sa, či pán poslanec je prítomný? (Poslanec Kovář byl přítomen.)

Zákon o poslancoch Federálneho zhromaždenia stanovuje, že poslanci skládajú sľub na schôdzi snemovne, na ktorej sa zúčastňujú prvýkrát.

Poprosím predsedu Snemovne ľudu, pána Rudolfa Battěka, aby prijal poslanecký sľub. Sľub sa skladá podaním ruky predsedovi snemovne a slovom "sľubujem".

A teraz prosím podpredsedu Snemovne ľudu, pána Ernesta Valku, aby prečítal text sľubu a všetkých účastníkov prosím, aby povstali.

Místopředseda SL E. Valko: (čte slib): Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republike. Budem dbať vle a záujmov ľudí, riadiť sa ústavou a ostatnými zákonmi a pracovať tak, aby boli uvádzané do života. (Následoval slib poslance.)

Předsedající předseda SN M. Šútovec: Dovolte, aby som pánovi poslancovi Kovárovi poblahoželal. A teraz niekoľko organizačných oznámení: predpokladáme, že naše rokovanie sa bude riadiť týmto časovým režimom: dnes sme začali o 10. hodine, zajtra navrhujem začať o 9. hodine, poludňajšiu prestávku navrhujem stanoviť medzi 12.30 až 14. hodinou, večer bude zasadnutie končiť o 18.30 hodín.

3. júla t. r. sme schválili komisiu poslancov pre prípravu návrhu uznesenia k programovému vyhláseniu a k žiadosti vlády o vyslovenie dôvery. Ide o komisiu v tomto zložení - prečítam príslušníkov komisie zo Snemovne ľudu: Boleslav Bárta, Zdeněk Masopust, Dana Němcová, Richard Sacher, Ferenz Szocs, Eduard Šimek, Oskar Világi, Zuzana Tvrdá a Rudolf Zukal.

V Snemovni národov ide o týchto poslancov: Pavol Kánis, Marie Kaplanová, Martin Kontra, Juraj Molnár, Vojtěch Novitzky, Miloslav Ransdorf, Pavol Suchán, František Šamalík, Jan Šolc, Bohumil Tichý, Ján Vosček a Miloš Zeman.

Prosím komisiu, aby v popoludňajších hodinách začala svoju prácu. Má vyhradenú miestnosť 030 v prízemí (ide o studovnu knižnice). Na prvé zasadnutie sa zíde po skončení obednajšej prestávky. Pre uľahčenie jej práce by som rád požiadal predstaviteľov poslaneckých klubov, aby zásadné stanoviská klubov odovzdali v organizačnom sekretariáte návrhovej komisie, t. j. v miestnosti 030.

Ďalej chcem oznámiť, že v čase obednajšej prestávky sa majú zísť v miestnosti 026, t. j. za snemovňou, predsedovia, podpredsedovia a tajomníci výborov pre plán a rozpočet spolu s pánom premiérom a s pánom ministrom financií, aby prerokovali problematiku štátneho záverečného účtu za rok 1990. Pretože pán minister financií sa mieni na chvíľu vzdialiť z parlamentu v nutnej záležitosti, navrhujem, aby si túto schôdzku dohodol s príslušnými členmi. A teraz otváram

Rozpravu k programovému vyhláseniu vlády Českej a Slovenskej Federatívnej republiky.

Podľa rokovacieho poriadku Federálneho zhromaždenia sa poslanci môžu hlásiť do rozpravy pred začiatkom schôdze, alebo v jej priebehu. V poslaneckých laviciach máte k dispozícii písomné prihlášky do rozpravy. Po vyplnení ich odovzdajte poriadateľkám, ktoré budú prechádzať sálou.

Pre úplnosť dodávam, že členom predsedníctva FZ a členom vlády sa dáva slovo, kedykoľvek o to požiadajú, podľa § 15 zákona o rokovacom poriadku FZ.

V priebehu rozpravy sa však môže poslanec prihlásiť o slovo k faktickej poznámke, alebo k odpovedi na ňu. V tomto prípade dostane slovo. Táto poznámka, alebo odpoveď na ňu, však nesmú prekročiť 5 minút, inak by mu mohol predsedajúci slovo odobrať.

O rečníckom čase pre rozpravu by sa mohla snemovňa uzniesť, ale tento čas nemôže byť kratší ako 15 minút. Žiadny návrh v tomto smere nebol predložený.

Apelujem na poslancov oboch snemovní, aby hovorili k prevokúvanej veci, aby vystúpenia boli vecné a bolo z nich zrejmé, na čom sa majú snemovne uzniesť. Jedine týmto spôsobom bude možné posúdiť program vlády čo najnáročnejšie.

Zároveň chcem navrhnúť, aby diskusia postupovala takým spôsobom, že najskôr sa vyslovia zástupcovia jednotlivých politických strán, prípadne spravodajcovia výborov, a potom jednotlivci. Tento postup by tiež značne uľahčiť prácu komisie, pripravujúcu záverečné uznesenie.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, do rozpravy k programovému vyhláseniu vlády ČSFR sa zatiaľ písomne prihlásili títo poslanci: J. Mlynárik, D. Kroupa, V. Mohorita, M. Benčík, M. Muška, L. Kostya, J. Svoboda, M. Ransdorf, M. Kontra a I. Šimko. Dávam slovo poslancovi Mlynárikovi.

Poslanec SN J. Mlynárik: Vážený pán predseda Federálneho zhromaždenia, vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci. Asi nebudem hovoriť v zmysle, ako nás vyzval pán predseda, a to z dôvodov, že vo všeobecnej diskusii sa konštatovalo, že vládnemu vyhláseniu chýba širšia historicko-politická dimenzia. Nebudem hovoriť za parlamentný klub, ani výbor, budem hovoriť za seba, ako historik a občan tejto republiky.

Slovenský spisovateľ Dominik Tatarka po celý svoj život hovoril a písal,,moja republika". Jeho aj moja republika, Československá republika, boli domom, v ktorom sme sa narodili a získali strechu nad hlavou, ktorá nás chránila a umožňovala využívať civilizačné bohatstvo, ktoré nám tu vytvorili generácie predkov.

Za 72 rokov tento štátny útvar prešiel zložitou a strastiplnou cestou. Keby sa naplnili slová profesora Masaryka, že náš štát potrebuje ku skutočnej konsolidácii 50 rokov a tento dátum pripadol na rok 1968, možno by sme dnes boli ďalej a nemuseli začínať dielo rekonštrukcie v takých zložitých podmienkach. Ako vieme, našej prvej republike bolo dožičených len dvadsať rokov. Napriek všetkým problémom bola najdemokratickejším štátom v strednej Európe, záchytným bodom emigrantov z okolitých štátov boľševického či nacistického alebo fašistického razenia. Nemusíme sa svetu ospravedlňovať, že sme využívali jeho veľkorysosť azylu, keď nás dvakrát či trikrát od roku 1938 postihlo nešťastie. Bohato sme si to predplatili už za existencie prvej republiky. Takýto to bol štát a jeho hodnoty.

Jeho základy kládli dva národy západných Slovanov spoločne. Spoločne prelievali krv, spoločne ho budovali, pretože chceli žiť dôstojne. Z hľadiska štátneho využitia a sebarealizácie to bola vrcholná epocha českého národaa pre Slovákov to bola národná regenerácia, keď sa z časov neslobody vzkriesili. Je treba jasne povedať, že za slovenskú slobodu roku 1918 a 1919 prelievali krv stovky českých vlastencov, ktorí padli v bojoch za vyčistenie Slovenska od vojsk uhorského štátu, a ktorí za niekoľko mesiacov museli brániť slobodu Slovenska proti Kunovým červeným gardistom. Už vtedy, na jar 1919, sa tento štát musel brániť úkladom boľševizmu, s ktorým, bohužiaľ, mal neskôr také zlé skúsenosti. Slováci, podľa svedectva svojej elity, stáli pred národnou záhubou. Československá republika im dala priestor na regeneráciu. Tu mala priekopnícku úlohu česká inteligencia, najmä pedagogická, ktorá vychovala prvú generáciu slovenských vedcov, pedagógov, odborníkov. Je to jeden z najsvetlejších bodov, na ktorý můžeme vo vzájomných vzťahoch našich národov doposiaľ plodne nadväzovať. Škoda, že si to naši historici tak málo uvedomujú.

A propo, v bojoch o pomlčku sa ukázalo, ako málo o seba vieme. Istý, už nie najmladší Čech mi povedal, že za celý čas svojich štúdii iba dve hodiny počul čosi o slovenčine a dodal, že to bolo zrejme z iniciativy paní učitelky. Všetky väčšie univerzity na svete majú katedry slovakistiky a bohemistiky, ale zato Karlova univerzita doposiaľ nemá katedru či inštitút slovakistiky a slovenská univerzita nemá katedru či inštitút bohemistiky. Vieme - opakujem - o sebe velmi málo. Vzdialil nás od seba totalitný režim.

Slovenským komunistom už od tretej pražskej dohody v roku 1946 nešlo o národné záujmy, ale o moc, a súhlasili s podriadením právomoci slovenských národných orgánov pražskému centralizmu. Keď to v roku 1960 Novotný zavŕšiť zrušením týchto orgánov, už im to ani nevadilo.

Ďalší osud bol ešte smutnejší. Zo všetkých projektov "Pražskej jari" dovolil okupant realizovat sa iba jedinému: federácii. Prečo asi? Aby nebolo pochýb, že federalizácia je demokratický inštrument pre spolunažívanie národov, ale ako demokratickému elementu sa jej môže plne dariť iba v demokratických podmienkach. Musela však u nás pôsobiť v totalite, a tak aj vyzerala. Koľko bolo za normalizácie ľudí, ktorí pracovali ako "Slováci" v Prahe? A malý český človek z toho zúril. Po dvadsať rokov stál na čele štátu Stovák, po šiestich českých, prvý slovenský prezident. Ako to dopadlo, vieme. Nerozhodoval ani on, nerozhodovalo sa ani v Prahe. Sovietsky okupant dôsledně presadil vo vzťahu našich národov a národností imperátorské "divide et impera".

Je treba aj z tejto tribúny jasne povedať, že Česi nedoplácali na Slovákov, že Slováci neboli utláčaní od Čechov a Maďarov a národnosti od Slovákov, ale že všetci - Česi, Slováci, Maďari a ďalší boli spoločne utláčaní sovietskymi okupantmi, rafinovane štvali proti sebe a využívali svoje imperátorské postavenie. A tak máme dnes národnostné vzťahy na najnižšej úrovni za 72 rokov existencie tejto našej republiky.

Totalitný režim nerozvrátil len ekonomiku, nespôsobil všeobecnú škodu a nepoškodil dušu národa, ale rozvrátil naše národnostné vzťahy. Vinníkom tohto stavu nie sú Česi a Slováci, ale totalita.

Pán prezident hovoril o budovaní moderného demokratického štátu, o tom, že základy jeho stavby musíme vybudovať práve v období dvoch rokov, ktoré sú pred nami. Hovorím o prezidentovom prejave k nám, pretože ho považujem za teoretický úvod k programovému vyhláseniu vlády. Pán prezident nie je historik, a preto mu nevyčítam určitý omyl. Tento štát nepotrebuje nové základy, pretože už viac ako pred 70 rokmi ich položili Masaryk so Štefánikom a naši predkovia. Náš štát na týchto základoch stojí dodnes. Je však spustošený zvnútra i zvonku, prší do neho. A tu je potreba práca. Náš štát je určený teritoriálne, geopoliticky, má svoje hranice. Nie je možné ho presťahovať, alebo premiestniť. Musíme pokračovať v diele predkov, ale bez ich egoizmu a chýb. Tento štát má právo na ochranu a integritu čs. štátnosti. Integrita čs. štátnosti by mala byť strážená úradom pre ochranu ústavy a demokracie, ktorý by som radšej videl nazvaný Úradom na ochranu republiky. Demokracia sa musí chrániť, takisto aj republika sa musí chrániť pred rozbíjačskou činnosťou, pred separatizmom, iredentizmom. Kde je tá hranica, keď sa oprávnené úsilie za sebaurčenie národa premieňa na boj proti čs. štátnosti, za jej rozvrat a rozbúranie čs. štátu? Ako v tejto hierarchii budú vyzerať paragrafy trestného zákona o vlastizrade, a narušení integrity republiky a hranic štátu? Hovorím to na adresu bývalých štruktúr, ktoré sa nám zachovali v podobe červeného ľudáctva, ale nevymizli ani v obdivovateľoch tej štátnosti, ktorú nám vnútil Hitler.

Vzišli sme z tretieho odboja. Prvý a druhý odboj konštruoval svoju vládu zo zahraničných a domácich zložiek. Náš 3. odboj na to zabudol. Elita národa, vyhnaná do cudziny, akoby nič neznamenala. Hovorí sa o "bezpečnosti exilu". Kto tam nebol, nevie, o čom hovorí. Vynikajúcim ľuďom v zahraničí mali byť ponúknuté miesta vo vláde, v inštitúciách, alebo sme tak sobeckí?

Na záver niečo, čím vás asi nepoteším. Keď budujeme nový štát, nesmieme ho budovať na zločine. Po vojne bol spáchaný zločin na karpatských a sudetských Nemcoch, ktorých vyhnal náš vlastný gestapizmus. Násilie bolo spáchané na Maďaroch. Žiadam, aby všetky prezidentské dekréty z týchto čias, ktoré to prejudikovali a schvalovali, boli anulované. Do Európy nemôžeme ísť so záťažou zločinu. Naši najbližší susedia na Západe žiadajú našu jednoznačnú odpoveď. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Předsedající předseda SN M. Šútovec: Ďakujem pánu poslancovi Mlynárikovi. Slovo má poslanec Daniel Kroupa z OF. Pripraví sa poslanec Bakšay z VPN.

Poslanec SL D. Kroupa: Pane předsedající, paní poslankyně, páni poslanci, poslanecký klub OF mě pověřil, abych přednesl jeho stanovisko.

Poslanecký klub OF na svém zasedání dne 9. 7. 1990 projednal programové prohlášení vlády přednesené jejím předsedou JUDr. Mariánem Čalfou 3. 7. 1990. K tomuto prohlášení přijal toto stanovisko:

1. Poslanecký klub OF vyjadřuje důvěru vládě Národní oběti, je si vědom, že ji v nejbližších dvou letech čeká obtížný úkol - celková transformace naší společnosti.

2. Následující kritické připomínky a náměty, které vyplynuly z diskusí s členy vlády v jednotlivých výborech, považuje poslanecký klub OF za snahu pomoci vládě prohloubením jejího programového prohlášení a zpracováním dalších kroků. Za tyto kroky považuje zejména: