Nápor, jemuž je dnes
vystavována politika mezinárodního uvolnění,
neotřásl ani nenarušil základy vytvořené
touto politickou architekturou. Hodnoty déténtu
zachovávají si trvalou platnost a aktuálnost
a trojnásobně vyzývají k činům
v této době, kdy mezinárodní situace
je ostrá a napjatá. V komuniké z červnového
setkání soudruha Brežněva a soudruha
Husáka se moudře akcentuje, že "vývoj
situace v Evropě a na celém světě
nikterak nesmazal výsledky helsinské konference
a význam jejího Závěrečného
aktu vyvstává tím důrazněji,
čím složitější jsou mezinárodní
podmínky".
Tuto linii v evropském i celosvětovém
kontextu, po boku Sovětského svazu, v rámci
koordinované politiky zemí socialistického
společenství prosazuje také zahraniční
politika federální vlády ČSSR a zasluhuje
si za to plného absolutoria ze strany Federálního
shromáždění. Děkuji za pozornost.
Předseda FS A. Indra:
Děkuji poslanci Auerspergovi, prosím poslankyni
Márii Štrbovou.
Poslankyně SL M. Štrbová:
Vážený súdruh predseda, vážené
súdružky a súdruhovia poslanci. Vypočula
som spolu so všetkými prítomnými poslancami
správu ministra zahraničných vecí
s. Chňoupka s veľkým záujmom. Vo vašej
správe, súdruh minister, ste okrem iného
hovoril aj o Deklarácii Spojených národov
o medzinárodnej spolupráci na dosiahnutie cieľov
odzbrojenia, ktorú z našej iniciatívy prijalo
XXIV. zasadnutie OSN s tým, že Československo
predkladá návrh novej rezolúcie, ktorej zmyslom
je aktualizovať podmienky tejto Deklarácie v súčasnej
medzinárodnej situácii. Mohol by ste upresniť
obsah a ciele nášho nového návrhu? Ďakujem
vám.
Předseda FS A. Indra:
Děkuji poslankyni Štrbové.
Soudružky a soudruzi, odpolední
jednání bude řídit první místopředseda
Federálního shromáždění
soudruh Ján Marko, jako první v pokračující
rozpravě vystoupí poslankyně Vojteková.
V jednání budeme pokračovat přesně
ve 13.15 hodin.
(Jednání přerušeno
v 11.59 hod.)
(Jednání opět
zahájeno ve 13.15 hod.)
(Řízení schůze
převzal první místopředseda Federálního
shromáždění J. Marko.)
Předsedající
první místopředseda FS J. Marko:
Vážené Federálne zhromaždenie,
súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci.
Budeme pokračovať v rozprave
k správe ministra zahraničných vecí
Československej socialistickej republiky k základným
otázkam zahraničnej politiky Československej
socialistickej republiky.
Ako prvej udeľujem slovo poslankyni
Magdaléne Vojtekovej, pripraví sa poslanec Rudolf
Prukner.
Poslankyně SN M. Vojteková:
Vážený súdruh predseda, vážené
súdružky a súdruhovia, expozé súdruha
ministra okrem iného poukázalo i na to, že
medzinárodná situácia je komplikovaná
hlavne výraznou aktivizáciou politiky imperializmu
z pozície sily spojenou s horúčkovitým
zbrojením, zvýšením vojenských
výdavkov a zjavnou snahou o hrubé zasahovanie do
vnútorných záležitostí iných
krajín.
V tom istom čase členské
krajiny RVHP, opierajúce sa o prednosti svojho socialistického
zriadenia a o mobilizáciu svojich vnútorných
zdrojov a rezerv, usilujú sa o úspešné
zabezpečenie svojich potrieb a o naplňovaní
svojich rozvojových cieľov. Zvyšovaním
produktivity práce dosahujú rozhodujúcu časť
prírastku priemyselnej výroby, ktorú prednostne
zvyšujú najmä v energetike, strojárstve,
elektrotechnike a chémii, teda v odvetviach, ktoré
podmieňujú vedeckotechnický pokrok.
Faktom je, že obrat vzájomnej
výmeny tovarov krajín RVHP stále rastie.
Oproti roku 1980 sa v roku 1981 zvýšil o 13 % a dosiahol
zhruba 55 % celkového objemu zahraničného
obchodu.
Skutočnosťou je i to,
že aj napriek poklesu konjunktúry na svetových
trhoch, stupňovanej diskriminácii jednotlivých
členských krajín, spojenej s obmedzovaním
alebo skomplikovaním obchodných, úverových
a iných hospodárskych stykov, zvýšil
sa i pri určitom poklese tempa hospodárskeho rozvoja
v roku 1981 národný dôchodok členských
krajín RVHP v priemere 2 X rýchlejšie ako v
kapitalistických krajinách. Naďalej sa rozvíjal
i proces vzájomnej ekonomickej integrácie krajín
RVHP, aj keď neboli vždy plne využité všetky
ponúkané možnosti.
V rozvoji ekonomiky krajín
RVHP stále väčšiu úlohu stabilného
faktora všestranného pokroku plní prehlbovanie
a rozširovanie spolupráce týchto krajín
v duchu "Komplexného programu socialistickej ekonomickej
integrácie", ako aj konkrétnych dlhodobých
cieľových programov hospodárskych a vedeckotechnických
stykov.
Možno povedať, že
vzájomné úsilie o socialistickú ekonomickú
integráciu krajín RVHP rastie tým skôr,
čím viac už spomínané diskriminačné
a iné protiprávne akcie bránia rozvoju mierovej
a vzájomne výhodnej spolupráce a odporujú
záujmom Rady členských krajín.
Na tohtoročnom 36. zasadaní
Rady bolo jednoznačne uvedené a v záveroch
zdôraznené, že členské štáty
sú odhodlané spoľahlivo zabezpečovať
potreby svojho rozvoja tak spoluprácou so štátmi,
ktoré majú záujem o upevňovanie medzinárodnej
mierovej spolupráce, ako aj ďalším upevňovaním
a prehlbovaním svojej vzájomnej spolupráce
a ekonomickej integrácie.
Dovoľte mi pripomenúť,
že jej veľmi aktuálnym a výrazným
prejavom je i postupné naplňovanie spoločného
v roku 1979 prijatého programu výroby a dodávok
zariadení pre jadrové elektrárne v rokoch
1981 - 1990. Ide o program, ktorý nemá obdobu a
ktorý významnou mierou prispieva a v budúcnosti
prispeje k dosiahnutiu požadovanej štruktúry
palivovoenergetickej bilancie a vybudovaniu spoľahlivých
zdrojov energie v našej republike.
Významným prejavom
perspektív tejto spolupráce je prijatie programu
koordinácie národohospodárskych plánov
členských krajín Rady na roky 1986 - 1990.
Vieme, že do neho boli zahrnuté skúsenosti
z koordinácie predchádzajúcich päťročníc,
z plnenia "Komplexného programu", ako aj dlhodobých
cieľových programov vzájomnej spolupráce
a dvojstranných programov rozvoja špecializácie
a kooperácie výroby.
Osobitne na tomto programe môžeme
oceniť to, že jeho novým a veľmi závažným
prvkom je zámer doplňovať koordináciu
národohospodárskych plánov koordináciu
celkovej ekonomickej a vedeckotechnickej politiky zainteresovaných
členských krajín Rady vzájomnej hospodárskej
pomoci. Je to nový postup, nadväzujúci na zmenené
podmienky 80-tych rokov. Jeho nevyhnutnosť je daná
tak rozsahom súčasného hospodárenia
a zložitosťou vzťahov v systéme deľby
práce, ako aj potrebami intenzifikácie hospodárenia
so zdrojmi i s celým výrobným a vedeckotechnickým
potenciálom, ale aj požiadavkami určovať
stratégiu na viac rokov dopredu. Je nepochybné,
že tento program prehĺbi taktiež závažnosť
spolupráce v plánovacej oblasti a podporí
prístup k užšiemu koncipovaniu medzinárodnej
socialistickej deľby práce podľa prírodných
a ekonomických podmienok každej krajiny. Právom
je možné počítať tiež s tým,
že podporí dosiahnuť dokonalejší
mechanizmus vzájomnej ekonomickej spolupráce, žiadúcu
vybilancovanosť výmeny tovaru a platieb a že
prispeje k znižovaniu dovoznej náročnosti a
k dosiahnutiu koncepčnej orientácie celkovej investičnej
politiky na výhľadovo dohodnuté oblasti a objekty.
Očakávame teraz, že
v zmysle tohto programu budú ešte do konca roku spracované
programy dvojstrannej koordinácie a že v 3. štvrťroku
1984 sa dosiahne uzavretie mnohostrannej koordinácie plánu
na obdobie vzťahujúce sa k našej 8.pätročnici.
Predovšetkým však
očakávame, že doplnenie koordinácie
národohospodárskych plánov o koordináciu
celkovej hospodárskej politiky prispeje k dôslednému,
aj keď postupnému prechodu ekonomiky všetkých
členských krajín RVHP, na výrazne
intenzívne cesty rozvoja, hlavne orientáciou plánovacej
činnosti, na riešenie dlhodobých problémov
spolupráce na základe vedeckotechnického
pokroku v úsilí o zabezpečovanie vyváženého
rozvoja národného hospodárstva členských
krajín.
Realizácia tohto programu
však nebude procesom automatickým. Znamená
okrem iného i to, že pri uskutočňovaní
štrukturálnych zmien, spôsobu zvyšovania
efektívnosti spoločenskej výroby a medzinárodnej
deľby práce musí dochádzať napr.
tiež k plnému využívaniu výsledkov
spoločne spracovaných prognóz a vzájomných
konzultácií, ale aj k zachovaniu známej zásady,
že "ekonomika musí zostať vždy hospodárnou".
Významným a veľmi
konkrétnym prínosom v prehlbovaní medzinárodnej
socialistickej ekonomickej integrácie a v rozvoji ekonomiky
členských krajín Rady sú, súdružky
a súdruhovia, tiež nedávno prijaté mnohostranné
dohody spolupráce v tak dôležitých oblastiach,
akou je technika výroby mikroprocesorov, súčiastková
základňa mikroelektroniky a robotizácie.
Všetky tieto dohody sú výrazom spoločného
úsilia, dotýkajúceho sa dnes najdôležitejších,
resp. prioritných smerov vedeckotechnického pokroku,
schopných podstatne zmeniť výrobný proces,
ktoré predpokladajú rad spoločných
výskumných a vývojových prác
a organizovanie špecializovanej výroby. Treba oceniť
i to, že za hlavný cieľ v uvedených oblastiach
sa považuje dosiahnutie vysokej úrovne výroby
na báze vlastných síl a spoločného
úsilia cestou modernizácie a automatizácie
výrobných procesov, rast produktivity práce,
úspor a živej a zhmotnenej práce vo výrobe
a efektivita práce v riadiacej sfére, odstránenie
namáhavých výrobných operácií
a prác vykonávaných v škodlivom prostredí.
Významným činiteľom
požadovanej intenzifikácie členských
krajín RVHP je tiež rozvíjajúca sa deľba
práce formou realizácie všetkých kooperačných
a špecializačných dohôd medzi zúčastnenými
krajinami. Treba však stále mať na zreteli, a
to na každom stupni riadenia, že závažnou
podmienkou ich vysokej účinnosti zostáva
možnosť či istota spoľahnutia sa na včasnosť
a kvalitu zmluvných dodávok, lebo od nich závisí
dosiahnutie požadovanej plynulosti výroby a stability
vzťahov, ako aj dosiahnutie vyššej produktivity
práce.
Naše hospodárske organizácie
preto musia zo svojej strany starostlivo dbať o pohotové
a vysoko zodpovedné plnenie zmluvných dodávok
a vidieť, že v tomto tkvie nielen faktor zvyšovania
intenzifikácie, ale aj základ záujmu na prehlbovaní
účelnej a ekonomicky výhodnej deľby
práce a uskutočňovania spoločných
plánov.
Vážené súdružky
a súdruhovia, zámery, ktoré sa teraz v rámci
RVHP uskutočňujú s cieľom a snahou budovať
spoločne, lepšie disponovať so zdrojmi a spoločne
postupovať k vytýčenému cieľu,
znamenajú pre nás podstatný krok k upevňovaniu
a prehlbovaniu vzájomnej ekonomickej a vedeckotechnickej
spolupráce v rámci tohto spoločenstva.
V súvislosti s dnes prerokúvanou
našou zahraničnou politikou je potrebné našej
verejnosti tiež ukázať, ako naše zámery
v zmysle uznesení XVI. zjazdu KSČ vyjadrujú
aj to, čo je potrebné urobiť v budúcnosti
cestou využitia socialistického spoločenského
zriadenia v prospech hmotnej a kultúrnej úrovne
ľudu, ale najmä v záujme spoločenského
pokroku, uvoľňovania medzinárodného
napätia a upevnenia mieru vo svete, ako nutného predpokladu
pre budovateľskú prácu.
Předsedajicí první
místopředseda FS J. Marko:
Ďakujem poslankyni Vojtekovej. Dávam slovo poslancovi
Rudolfovi Pruknerovi. Pripraví sa poslanec Bedřich
Švestka.
Poslanec SN R. Prukner:
Vážený soudruhu předsedo, vážené
soudružky a soudruzi poslanci, všechen náš
lid, celá československá veřejnost
sleduje s upřímným zájmem a s mimořádnou
pozorností běh a vývoj událostí
v sousedním Polsku, protože osud lidového Polska,
našeho bezprostředního souseda, nám
nikdy nebyl, není a již nikdy nemůže být
lhostejný. Obavy našich občanů se pochopitelně
stupňovaly, neboť je provázela představa,
že osud Polské lidové republiky je ohrožen.
Straničtí a státní
představitelé členských zemí
Varšavské smlouvy na setkání v Moskvě
v prosinci roku 1980 vyjádřili přesvědčení,
že komunisté, dělnická třída
a pracující bratrského Polska dokáží
překonat vzniklé obtíže a zajistí
další vývoj země socialistickou cestou.
Zdůraznil zároveň, že se socialistické
Polsko, Polská sjednocená dělnická
strana a polský lid mohou pevně spoléhat
na bratrskou podporu členských zemí Varšavské
smlouvy. Polskými představiteli byli ujištěni,
že Polsko bylo, je a bude socialistickým státem.
Události v Polsku však
v letech 1980 a 1981 - jak víme - nabývaly stále
průkazněji kontrarevoluční povahy.
Domácí kontrarevoluce, podporovaná zvenčí,
se připravovala k uchopení moci.
Poučena z porážky
v Československu v roce 1968 a po analýze jejích
příčin se v Polsku orientovala na rozbití
jednoty dělnické třídy, na vytvoření
a ovládnutí tzv. nových nezávislých
odborů a na obrácení dělnické
třídy proti její vlastní moci. Proto
nebyl vznik tzv. Solidarity nikterak náhodný.
V důsledku chyb v řízení
hospodářství se společenský
život v Polsku prudce rozvlnil, ozvala se nespokojenost,
došlo ke stávkám. Přes konkrétní
opatření ústředního výboru
Polské sjednocené dělnické strany
spěl vývoj dál za rámec občanské
nespokojenosti.
Polsko se ocitlo v situaci, na kterou
kontrarevoluce čekala, dlouho se na ni připravovala
a proto okamžitě nastoupila k útoku. Jsou známá
fakta o tom, že kontrarevolucionáři nezačínali
s prázdnýma rukama a také ne sami. Využili
emocí obyvatelstva a dali signál k nástupu
všech antisocialistických sil k ideologickému
politickému i hospodářskému rozvrácení
Polska.
Ve svém kontrarevolučním
tažení využívaly a dodnes využívají
domácí i zahraniční protisocialistické
síly všech možných prostředků,
a to nejen rozhlasových stanic, ale i různých
orgánů západních států,
politických stran a žluťáckých
odborových centrál. Do celé hry o Polsko
vtáhly obratně i katolickou církev, na jejíž
důležitou úlohu v polských podmínkách
zvlášť pamatovaly. Musím s politováním
konstatovat, že navzdory proklamacím o svém
poslání se nechala církevní hierarchie
zneužívat nejreakčnější
imperialistickou buržoazií jako jeden z článků
její kombinace všech vlivů, zaměřených
proti zájmům dělnické třídy,
všech pracujících, proti socialismu, proti
lidové moci v Polsku.
Vnitropolitické napětí
se neustále stupňovalo. Úsilí vnášet
zmatek do řad dělnické třídy,
rozložit ji politicky, rozbít její jednotu,
oslabit stranu, izolovat ji od dělnické třídy
a společnosti, zbavit ji vlivu a tím i vedoucí
role, pokračovalo. Rozbouřená hladina společnosti
byla udržována v neustálém pohybu a
napětí. Vláda nemohla pod neustálým
tlakem konstruktivně pracovat na programu jak vyvést
společnost z krize.
Postupem času však hra
kontrarevolučních sil na tzv. demokracii, svobodu
slova atd. vyčerpala svoji přitažlivost a v
polské společnosti se projevovala únava z
věčných bouří.
Mnoho poctivých dělníků
a stále širší veřejnost začali
chápat, že za firmou tzv. Solidarity se skrývají
síly, které neměly nic společného
s dělnickou solidaritou, ani se sociálními
zájmy dělníků a už vůbec
nic s lidovým Polskem.
Osobně jsem několik
let pracoval se soudruhy z Polské lidové republiky,
kteří budovali v mém volebním obvodu
kapacity na výrobu kyseliny sírové, která
dodnes pracuje spolehlivě a na plánovaných
parametrech.
Na výstavbě Petrochemie
1 B polské stavební organizace společně
s našimi stavbaři v časově krátké
době realizovali stavbu, která zabezpečuje
naše národní hospodářství
důležitou surovinou. Stejně tak bych mohl hovořit
o organizacích, které na Labské cestě
do Chvaletic zabezpečovaly splavnost a modernizaci zdymadel.
Společná práce
nás spojovala politicky, odborářsky, v mládežnické
organizaci i v hospodářském vedení.
Nemohu opomenout ani spolupráci a pomoc ze strany polských
soudruhů v akci "Z" v našem městě
chemie.
Těší nás,
že většina předních polských
pracovníků, se kterými jsme spolupracovali,
má důvěru nového vedení a působí
ve vyšších hospodářských
a politických funkcích.
Soudružky a soudruzi, podpora
akcím tzv. Solidarity klesala. Zastavit tento pokus mělo
vyvolání atmosféry strachu a teroru. Začalo
se také hrozit a připravovat šibenice. Tzv.
Solidarita postupně odhalovala svou druhou tvář,
kterou však neurčovaly členské masy,
ale reakční síly, které ji ovládly
a řídily.
Pro kontrarevoluci bylo na čase
rozhodnout se pro skutečnou a všeobecnou konfrontaci
s lidovou mocí. Jako termín tzv. "bleskového
manévru" byl naznačován 17. prosinec
1981.