Předseda SN D. Hanes: Ďakujem podpredsedovi
Snemovne národov súdruhovi Vedrovi za prednesenie
spravodajskej správy.
Súdružky a súdruhovia, Predsedníctvo
Snemovne národov navrhuje, aby Snemovňa národov
zvolila návrhovú komisiu na prípravu návrhu
uznesenia v tomto zložení: Oľga Vacková,
predsedníčka Výboru pre sociálnu politiku
(predsedníčka komisie) a členovia komisie:
Mária Baleszová, Helena Čermáková,
Emil Hojnoš, Karel Holub, Vladimír Mařík,
Ladislav Pípa a Jozef Polák.
Má niekto z poslancov pripomienku k tomuto návrhu?
(Nemá.) Nikto. Nechávam o návrhu hlasovať.
Kto súhlasí s návrhom na zloženie návrhovej
komisie, nech zdvihne ruku! (Hlasuje se.) Ďakujem.
Je niekto proti? (Nikdo.)
Zdržal sa niekto hlasovania? (Nikdo.)
Konštatujem, že návrh na zloženie návrhovej
komisie bol jednomyseľne schválený.
Prosím členov zvolenej návrhovej komisie,
aby sa v priebehu obedňajšej prestávky zišli
v miestnosti č. 449 na IV. poschodí na prípravu
návrhu uznesenia z dnešnej plenárnej schôdze.
Súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci, nasleduje
rozprava.
Do rozpravy sa písomne prihlásili poslanci: Blažej,
Pšenička, Bernášková, Horečná,
Huml, Andrejová, Zahradník, Muržic, Mařík,
Hartiníková, Šepeľa, Zabová, Kopřiva,
Rigo a Burger.
Teraz udeľujem slovo poslancovi Blažejovi, pripraví
sa poslanec Pšenička.
Poslanec A. Blažej: Vážený súdruh
predseda, vážení hostia, vážené
súdružky a súdruhovia, v rámci samostatnej
schôdze Snemovne národov riešime tohto roku
veľmi aktuálnu problematiku pracovných síl.
Pozitívne je, že sa pristupovalo k príprave
tejto schôdze snemovne komplexne, že sa neriešia
pracovné sily izolovane, ale z pohľadu dlhodobého
programu sociálno-ekonomického rozvoja našej
spoločnosti.
V Československej socialistickej republike sme dosiahli,
ako sa konštatovalo vo vystúpení súdruha
ministra Štancľa, vysoký stupeň zamestnanosti,
prakticky nie sú voľné zdroje pracovných
síl. Využitie práceschopného obyvateľstva
v produktívnom veku je u nás 82 %, čo je
jedno z najvyšších vo svete. Napriek tomu sa
prijal celý rad opatrení, ktoré sú
vymoženosťami socialistického štátu,
i keď prehlbujú relatívny nedostatok pracovných
síl, napr. skrátenie pracovnej doby, predĺženie
materskej dovolenky, relatívne nízky dôchodkový
vek, predlžuje sa povinná školská dochádzka,
zvyšuje sa počet študentov na stredných
a vysokých školách.
Nakoľko nie sú disponibilné rezervy pracovné
sily prírastky pracovných síl pre 7. päťročnicu
budú tvoriť v podstate absolventi škôl.
Preto riešenie základného problému -
relatívneho nedostatku pracovných síl na
strane jednej a absolútneho prebytku voľných
pracovných miest na strane druhej, treba vidieť vo
zvyšovaní spoločenskej produktivity práce.
V tejto súvislosti stojí v popredí:
- racionálnejšie využívanie pracovných
síl,
- zodpovednejšie hospodárenie a rozmiestňovanie
pracovných síl,
- efektívnejšie zamestnávanie ľudí,
- dôslednejšie využívanie fondu pracovného
času.
V súvislosti s prechodom na intenzifikačné
faktory rozvoja našej ekonomiky sa oprávnene zdôrazňuje
úspora energie, surovín, materiálov, lepšie
využívanie základných fondov, zdôrazňujú
sa vedecké metódy organizácie práce
a riadenia. Menej venujeme pozornosť veľkému
potenciálnemu zdroju pre zvyšovanie kvality a efektívnosti
práce - lepšiemu využívaniu kvalifikácie
a schopností ľudí, nástrojom, stimulom
a motivácii ľudskej tvorivej činnosti a podmienkam
optimálnej realizácie pracovnej sily.
Chcem hovoriť hlavne k otázkam výchovy a dlhodobej
prípravy kádrov pre zabezpečenie kvality
a efektívnosti práce z hľadiska potrieb našej
ekonomiky. V ČSSR sme dosiahli vysokú vzdelanostnú
úroveň obyvateľstva, vo všetkých
vzdelanostných skupinách, v počte vyučených
robotníkov, stredoškolských kádrov i
vysokoškolsky vzdelaných odborníkov. Teda potenciálne
zdroje rastu produktivity práce máme. I keď
nevieme objektívne merať efektívnosť využitia
kvalifikácie, existujú kritériá, ktoré
umožňujú posúdi ť túto otázku.
Keď zvážime, že nedosahujeme požadovanú
technickú úroveň našich výrobkov,
viac ako dve tretiny má druhý stupeň akosti,
majú teda priemernú kvalitu. Dosahujeme nízku
konkurenčnú schopnosť výrobkov na zahraničných
trhoch, máme nízky stupeň inovačnej
aktivity, nedostatočne využívame vedeckotechnický
rozvoj, realizačná schopnosť výsledkov
výskumu je nízka, nezodpovedá možnostiam
ani potrebám našej ekonomiky.
Týchto pár príkladov svedčí
o tom, že naše ekonomické výsledky nie
sú adekvátne vysokej vzdelanosti úrovne obyvateľstva
a dosiahnutej kvalifikačnej štruktúry pracujúcich.
Svedčia o nedostatočnom využívaní
kvalifikácie v prospech ekonomického rozvoja.
V čom je podstata tohto problému? Uvediem len niektoré
príčiny, pretože, žiaľ, časový
limit pre diskusný príspevok mi nedovolí
detailnejšie analyzovať uvedené otázky.
Dnes o kvalite výroby, efektívnosti technológie,
sa začína rozhodovať už v oblasti technickej
prípravy výroby, vo vedeckovýskumnej základni,
tam by mala byť najvyššia koncentrácia potenciálne
najschopnejších, najtvorivejších ľudí.
Ako to vypadá v praxi? Z celkového počtu
vysokoškolsky vzdelaných odborníkov v národnom
hospodárstve pracuje len 12.5 % v tejto oblasti, pričom
v iných vyspelých štátoch sa pohybuje
toto percento od 32-35 %.
Nízky podiel pracovníkov s vysokoškolským
vzdelaním je vo výskume a vývoji vo výrobnej
sfére. V roku 1970 to bolo 20 %, v roku 1980 asi 25 % vysokoškolsky
vzdelaných odborníkov z celkového počtu
pracovníkov tejto vedeckovýskumnej základne,
podiel vedeckých pracovníkov tvorí len 1.5
% na týchto pracoviskách.
V priemyselných rezortoch, v riadiacich a technických
funkciách, prevládajú stredne technické
kádre. V 70-tych rokoch bolo na úrovni národného
hospodárstva 30 % a v priemysle okolo 50 % funkčných
miest obsadené pracovníkmi s nižším
stupňom vzdelania, i keď je tam predpísané
vysokoškolské vzdelanie.
Podobne u robotníkov - v prvej polovici 70-tych rokov 35
% vyučených robotníkov pracovalo v iných
odboroch ako sa vyučili. Pritom z absolventov vysokých
škôl technických len 60 % nastupuje v odboroch,
v ktorých ukončili štúdium. Asi 1/3
nastupuje na miesta, kde nie je predpísaná vysokoškolská
kvalifikácia.
U celého radu absolventov vysokých škôl
pracovná náplň reprezentuje 30 až 40
% z fondu pracovného času, kedy sa venuje výkonu
jednoduchej stereotypnej administratívnej a organizačnej
práce, ktorá nevyžaduje vysokoškolské
vzdelanie.
Uvedené príklady svedčia o tom, že nevyužívame
efektívne vzdelanie, aj keď v praxi nie je možné
vždy a všade očakávať, že keď
má pracovník požadované vzdelanie, musí
dosiahnuť optimálne výsledky. Nemožno
stotožňovať kvalifikáciu so vzdelaním.
Kvalifikácia je širší pojem a zahrňuje
okrem vzdelania aj praktické skúsenosti, osobné
vlastnosti a predpoklady pre výkon funkcie.
Vzdelanie a kvalifikácia neplnia len funkciu kultúrno-sociálnu,
humanitnú, ale majú aj veľký ekonomický
význam. Predstavujú jeden zo základných
faktorov intenzívneho rozvoja národného hospodárstva.
Stávajú sa aktivizujúcim činiteľom
v oblasti zmien v technike, technológii, organizácii
i riadení. Stávajú sa dynamizujúcim
faktorom rozvoja výrobných síl.
Existuje priama závislosť medzi stupňom vedeckotechnického
rozvoja, vzdelaním a kvalifikáciou. Toto sme vždy
nerešpektovali. Napr. pri nástupe výpočtovej
techniky, pri jej nasadzovaní a využívaní
sme zaostávali v dôsledku nedostatku prípravy
kádrov. Dnes hovoríme o elektronizácii národného
hospodárstva a samostatná schôdza Snemovne
ľudu podala komplexný pohľad na túto problematiku;
ale aj tu zostáva príprava ľudí na aplikáciu
integrovaných obvodov, na aplikáciu mikroprocesorov,
a to predovšetkým v strojárstve.
Nemali by sme zopakovať podobnú chybu pri robotike
a robotizácii, kde dosiaľ neexistuje žiadny študijný
odbor na Vysokých školách technických
pre výchovu v tejto oblasti.
Musíme si uvedomiť, že predstih kvalifikácie
pred novou technikou je rozhodujúci z hľadiska technickej
úrovne výrobkov a inovačnej aktivity vo výrobe.
Preceňujeme kvantitatívnu stránku výchovy
kádrov na vysokých školách. Neúmerne
vysokým smerným číslom a dynamike
rastu študentov na technických vysokých školách
nestačíme vytvárať adekvátne
priestorové, prístrojové ani kádrové
predpoklady. Pritom nie je možné za zhoršujúcich
sa materiálnych a priestorových podmienok zvyšovať
systematicky kvalitu výchovno-vzdelávacieho procesu.
Nie je adekvátny priestor pre individuálnu výchovu
nadaných a talentovaných študentov, i keď
všetci vieme, že 10 priemerných študentov
nemôže nahradiť jedného talentovaného,
erudovaného absolventa.
Ukazuje sa pritom kvantitatívna nasýtenosť
absolventov v niektorých odboroch, a to nielen univerzitných,
ale aj v technických odboroch. Rad absolventov vysokých
škôl ťažko hľadá zamestnanie
adekvátne ich úzkej odbornej špecializácii.
Pritom máme nedostatok pracovných síl. Vážne
problémy očakávame v rokoch 1982 až
1983, kedy ukončia v jednom roku dva ročníky
u odborov, ktoré prešli na 4-ročné štúdium.
Túto otázku treba v predstihu riešiť,
pretože naša spoločenská prax nie je schopná
v niektorých odvetviach efektívne absorbovať
veľký počet absolventov vysokých škôl
v jednom roku.
Existuje priamy vzťah medzi kvalifikačnou štruktúrou
pracovných síl a rastom národného
dôchodku. Sociálno-ekonomický rozvoj musí
byť v súlade s rozvojom pracovných síl,
ich odvetvovou, profesionálnou a kvalifikačnou štruktúrou.
Preto sa kladie i v ČSSR taký dôraz na prípravu
kvalifikovanej pracovnej sily, ktorá rešpektuje ekonomické
aspekty vzdelania a kvalifikácie. Celý projekt novej
výchovno-vzdelávacej sústavy vychádza
z dlhodobých potrieb rozvoja socialistickej spoločnosti
a dotýka sa všetkých stupňov a všetkých
foriem vzdelania.
Súlad potreby rozvoja národného hospodárstva
s potrebou kvalifikačnej štruktúry vyžaduje
cieľovo-programový dlhodobý prístup,
presahuje rámec jednej päťročnice a musí
mať minimálne 10-ročný predstih. Vzdelanie
musí rešpektovať plán reprodukcie pracovných
síl, štrukturálne zmeny v národnom hospodárstve,
dlhodobý program vedeckotechnického rozvoja, plány
reprodukcie základných prostriedkov i medzinárodnú
deľbu práce a integračné tendencie v
rámci krajín RVHP. Inak dochádza k disproporcii,
či už k nedostatku, alebo prebytku určitých
kategórií kvalifikácie, alebo k nevyužívaniu
vzdelania. Preto vývoj štruktúry zamestnanosti,
profesionálnej kvalifikácie, rekvalifikácie
ľudí a ich profesionálnej reštrukturalizácie
je veľmi závažnou spoločenskou i politickou
úlohou.
Kvalitatívne zmeny v obsahu a charaktere práce,
ktoré vyvolala vedeckotechnická revolúcia
prinášajú novú deľbu práce
a zmeny v štruktúre výrobných síl.
Výroba sa mení na aplikovanú vedu, odstraňuje
sa ťažká fyzická práce. Mení
sa úloha a výrobné funkcie robotníka,
ktorý kontroluje a riadi technologické procesy.
Rastú nároky na kvalifikáciu v prospech inžinierskotechnického
vzdelania. Znižuje sa podiel klasických výrobných
robotníkov, vznikajú nové robotnícke
profesie s vysokoškolským vzdelaním. Vzdelanie
prestáva byť kritériom pre sociálno-triednu
štruktúru obyvateľstva. Rozhodujúcim kritériom
je postavenie a funkcia v materiálnej výrobe a nie
vzdelanie.
Prejavuje sa to predovšetkým pri obsluhe náročných
agregátov, automatizovaných systémov riadenia
technologických procesov. V praxi sú však rozpaky
pri zaradení inžiniera do robotníckej kategórie,
niekedy je to spoločenská prestíž, inokedy
platová otázka. Spravidla sa tieto problémy
riešia zaradením príslušného pracovníka
do kategórie technicko-hospodárskych pracovníkov,
nie sú to však ani hospodárski, ani administratívno-správni
pracovníci, ale v skutočnosti robotníci,
pretože sa priamo a bezprostredne podieľajú na
materiálnej produkcii.
Niektoré robotnícke profesie dostávajú
už dnes charakter inžinierskotechnickej práce,
kde sa spája inžinierska tvorivá práca
s fyzickou prácou a vzniká profesia inžinier-robotník.
Túto skutočnosť naliehavo treba premietnuť
i v rámci tarifného kvalifikačného
katalógu, inak bude trvale tlak na rast technickohospodárskych
pracovníkov úmerný technickej vybavenosti
závodu. Keď sa to budeme snažiť administratívne
obmedzovať, nedosiahneme v tejto oblasti úspech.
Dynamika ekonomického rozvoja a skracovania inovačných
cyklov vo výrobe, prudký rozvoj vedy a techniky
prináša potrebu permanentného vzdelania v celom
produktívnom veku. Dnes nijaký typ školy nemôže
pripraviť absolventa pre celý život. Preto sa
pristupuje k pomaturitným a postgraduálnym formám
štúdia, aby sa mohla zabezpečiť inovácia
poznatkov v danom odbore, absolvovať novú špecializáciu,
resp. zabezpečiť rekvalifikáciu pracovníkov.
Pojem kvality vzdelania má nový aspekt, má
nové dimenzie. Nie je rozhodujúce len množstvo
vedomostí, ale praktická hodnota týchto vedomostí.
Zvýšený dôraz sa musí klásť
na rozvoj tvorivých schopností a osobných
vlastností študenta. Správne proporcie medzi
vedomosťami, schopnosťami a vlastnosťami absolventa
strednej alebo vysokej školy sú mierou obsahovej prestavby,
mierou modernizácie štúdia.
Na záver chcem zdôrazniť, že racionálne
využívanie ľudského intelektuálneho
tvorivého potenciálu, ako najväčšieho
bohatstva tejto krajiny, je jediná alternatíva nášho
štátu, ktorý má nedostatok surovín.
Keď chceme v budúcich rokoch úspešne rozvíjať
našu ekonomiku, bude záležať na tom, ako
dokážeme efektívne využiť tento potenciálny
a nevyčerpateľný zdroj.
Naša mladá generácia má záujem
o vzdelanie, naša stredná generácia je ambiciózna
a má predpoklady realizovať výsledky vedy a
techniky v podmienkach spoločenskej praxe.
Naša staršia generácia má predpoklady
sa rekvalifikovať; bez rekvalifikácie nebude môcť
úspešne plniť náročné úlohy
v nových podmienkach 7. päťročnice. Naša
spoločnosť sa musí stať jednou veľkou
školou tvorivej práce, školou vedeckých
metód riadenia spoločenských a ekonomických
procesov. Jedine tak zvládneme prechod z extenzívnych
na intenzívne faktory rozvoja ekonomiky, prechod z kvantitatívnych
na kvalitatívne stránky rozvoja, prechod z empirizmu
na vedecké metódy práce, prechod z prakticizmu
na tvorivú činnosť. Jedine tak budeme môcť
úspešne budovať rozvinutú socialistickú
spoločnosť v podmienkach vedeckotechnickej revolúcie.
Ďakujem za pozornosť.
Předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslancovi Blažejovi.
Slovo má poslanec Pšenička a pripraví
sa poslankyňa Bernášková.
Poslanec Z. Pšenička: Vážený
soudruhu předsedo, vážené soudružky
a soudruzi poslanci, vážení hosté, základní
koncepce rozmísťování výrobních
kapacit na území Československé socialistické
republiky musí vycházet z rozložení
přírodního bohatství na našem
území, zejména zdrojů surovin, paliva,
kvality půdy a vodních zdrojů a dalších
objektivně daných faktorů. Musí přitom
být respektovány celospolečenské zájmy,
takže tvorba této koncepce je především
záležitostí centra. Její realizaci však
zajišťují územní orgány,
zejména krajské a okresní národní
výbory.
Ve svém vystoupení bych chtěl na příkladu
našeho Západočeského kraje poukázal
na některé problémy při rozmísťování
výrobních kapacit a jejich vliv na využití
pracovních sil.
Po roce 1945, ale zejména po definitivním vítězství
lidu v roce 1948, bylo možno začít s řešením
územně ekonomických problémů
a zabezpečování nezbytných nárůstů
výroby v průmyslově zaostalých oblastech
kraje. Bylo to řešeno extenzívním způsobem,
tj. budováním nových závodů
v místech zdrojů pracovních sil a zapojováním
nových pracovníků. Vhodné podmínky
pro to vytvářela i socializace zemědělství
a přísun nových, zejména mladých
pracovníků z vnitrozemí. Můžeme
se pochlubit řadou nově vybudovaných závodů,
např. Škoda Ostrov, Škoda Rotava, Stasis Horní
Slavkov, Elitex Kdyně, Plastimat Tachov, Aritma Aš,
Karlovarský porcelán Nová Role a řada
dalších.