Ve skutečnosti utváří si Peking krycí zamlžovací clonu pro další stupňování machiavelistického nátlaku proti socialistickému Vietnamu, pro rozšiřování celé sítě intrik proti Laosu. Mimořádný důraz klade Peking na zintenzivňování cynického vměšování do vnitřních kambodžských záležitostí, kde kombinuje zvrácenou podporu ztroskotancům typu Pol Pota a Yeng Saryho a nadbíhání Sihanukovi, jehož chce Peking nejrůznějšími kanály propašovat do protikambodžského komplotu.

Politika agresívní revanše vůči socialistickému Vietnamu zaujímá nadále místo v hegemonistických záměrech Číny a její příprava se propracovává s mnohem širším záběrem, který počítá s organizováním ozbrojených konfliktů a provokaci na celé délce vietnamsko-čínských hranic, s vyvoláváním ekonomických potíží i politického napětí uvnitř Vietnamu i se synchronizovanými provokacemi proti Laosu a Kambodži. Nekalé místo v těchto záměrech připadá ne náhodnému setkání Kissingera s čínskými partnery v Paříži, v jehož průběhu, jak píše list Lematin de Paris, "poskytl čínskému předákovi rady v otázce Indočíny, neboť USA a Čína mají společný zájem zachovávat bdělost vůči Vietnamu". Na tyto rady také okamžitě navázal ministr zahraničí ČLR Chuang Chua neomalenými a drzými hrozbami na adresu Vietnamu.

Rostoucí nebezpečí nové agrese Pekingu v jihovýchodní Asii vyžaduje maximálně zintenzivňovat účinnou internacionální solidaritu se socialistickým Vietnamem, Laosem a Kambodžou. Poskytovat jim před hegemonistickými aspiracemi Pekingu všestrannou záštitu i podporu při spravedlivé obraně jejich suverenity, nezávislosti, územní celistvosti a bezpečnosti s hlubokým přesvědčením, že mírová stabilizace poměrů v jihovýchodní Asii má přímou souvislost s uhájením světového míru a posílením mezinárodní bezpečnosti.

Některé vnitřní posuny a změny, jichž jsme dnes svědky v Číně, nepodávají v žádném případě důkazy o rehabilitaci nebo renesanci skutečných třídních a internacionálních principů socialismu ve vnitřním životě Číny. Jejich hlavní smysl spočívá v tom, že pouze vyspravují a přizpůsobují maoistické deformace velmocensko-hegemonistickým aspiracím Číny s cílem rozšířit manévrovací prostor pro expanzivní mezinárodní kurs Pekingu.

Právě v době, kdy na pořadu dne stojí jako kardinální úkol další rozšiřování mezinárodního uvolnění do nových oblastí mezinárodního života a všech částí světa, "vážnou překážkou v boji za tyto cíle je" - jak nedávno uvedl soudruh Suslov - "politika Pekingu, který působí společně s imperialistickou reakcí a militaristickými silami. Důrazně odsuzujeme velmocenskou a hegemonistickou ideologií a politiku nacismu" - prohlásil dále soudruh Suslov - "která je hluboce nepřátelská marxismu-leninismu a zájmům socialismu, míru a osvobození národů. Zároveň děláme vše, co je v našich silách, pro normalizaci mezistátních vztahů s ČLR na zásadách mírového soužití. V této otázce závisí všechno na ochotě čínské strany, projevit pří nynějším jednání střízlivý a konstruktivní přístup."

K tomu lze jen dodat, ze neexistují žádné objektivní příčiny pro odcizení lidu zemí socialistického společenství a čínského lidu a tím spíše pro vzájemnou nevraživost či nepřátelské projevy. Takové je přesvědčení i československého lidu i jeho vrcholných orgánů, které nacházejí výraz v jednoznačných postojích československé zahraniční politiky. Děkuji za pozornost.

Předsedající předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslancovi Auerspergovi. Hovorí poslanec Gejza Šlapka a pripraví sa poslanec Ján Lichner.

Poslanec SN G. Šlapka: Vážený súdruh predseda, vážené súdružky poslankyne, vážení súdruhovia poslanci, 20. storočie vojde do dejín ako epocha vo vývoji ľudstva, v ktorej sa od októbrovej socialistickej revolúcie začala zásadná prestavba sveta, celosvetový prechod od kapitalizmu k socializmu. Sovietsky zväz a ostatné krajiny socialistického spoločenstva tvoria dnes neustále sa rozširujúcu a silnejúcu svetovú socialistickú sústavu, ktorá zohráva rozhodujúcu úlohu v celosvetovom spoločenskom vývoji a neustále rastie jej komplexný vplyv na život celého ľudstva. Reálny socializmus sa za posledných šesť desaťročí nepredstaviteľne rozrástol na všetkých kontinentoch a je dnes neprekonateľnou prekážkou na ceste imperialistickej agresie, kolonializmu a neokolonializmu.

Kapitalizmus definitívne stráca svoje pozície, čo potvrdzuje i pohľad na mapu súčasného sveta. Najsilnejší imperialistický štát - Spojené štáty americké sa museli zmieriť s tým, že na ich kontinente sa Kuba vydala na cestu k socializmu. Ako agresori utrpeli porážku vo Vietname. Putá závislosti na kapitalizme pretrhol Laos, Kambodža a Afganistan. V pohybe je celý africký kontinent, kde vznikajú štáty s vyhranenou socialistickou orientáciou ako Angola a Etiópia. Revolučné prevraty sa nevyhýbajú ani Latinskej Amerike, kde na príklad nikaragujsky ľud z nenávisti k americkým monopolom utváral jednotky sandinovskej armády a zvrhol Washingtonom dosadeného diktátora Somozu.

Reakčné militaristické kruhy Západu sa pokúšajú nájsť záchranu u starej alternatívy, u riešenia situácie ďalším zvyšovaním zbrojenia, a to predovšetkým v USA. Pozadu nie sú ani ostatné krajiny NATO, ktoré sa zaviazali zvyšovať každoročné vojenské výlohy o 3 %. tieto fakty nezostávajú bez povšimnutia u rozumne uvažujúcich ľudí všetkých vrstiev na celom svete. Veď za to, že imperializmus v lokálnych vojnách proti národnooslobodzovaciemu hnutiu utrpel jednu porážku za druhou, je ľudstvo vďačné práve reálnemu socializmu, na princípe ktorého sa sformovala a upevnila sila, ktorá je schopná zabrániť novej katastrofe a zachrániť civilizáciu.

Vzniká otázka, čo robí reálny socializmus základným faktorom svetového vývoja a tiež hlavným objektom všetkých foriem útokov reakčných kruhov na Západe. Príčinou je najmä jeho úloha ako hlavná opora mieru a uvoľnenia, sily nekompromisne vystupujúcej proti agresívnej politike medzinárodnej buržoázie, jeho blahodarný vplyv na procesy sociálnych premien na celom svete, rozhodná podpora národnooslobodzovacích síl. K termínom socializmus a komunizmus neoddeliteľne patrí i pojem marxizmus-leninizmus a socialistický a proletársky internacionalizmus, idea jednoty všetkých pokrokových síl.

Reálny socializmus vniesol do histórie úplne iné, jemu vlastné princípy: budovanie hospodárskych vzťahov na základe vzájomnej výhodnosti a rovnoprávnosti, na zásadách socialistického internacionalizmu a spolupráce. A dejinný vývoj svedčí o tom, že na pôda tohto systému prešla rozhodujúca historická iniciatíva. Potvrdzuje to napríklad, že za uplynulých 25 rokov vzrástla priemyselná výroba v socialistickom svete 11krát, naproti tomu v kapitalistických štátoch 3,1krát. Priemyselná produkcia ZSSR je dnes vyššia ako produkcia všetkých krajín EHS dohromady. V oblasti sociálneho zabezpečenia sa napr. stopercentným dôchodkovým poistením môže na Západe pochváliť iba Francúzsko, keď napr. v susednom Rakúsku sa to týka iba 77 % všetkých pracujúcich. Koncom minulého roku vlády vyspelých kapitalistických krajín priznali, že bez práce bolo 17 miliónov ľudí, čo je 5,3 % všetkého práceschopného obyvateľstva. A to je číslo, ku ktorému sa hlásia, v skutočnosti podľa odborárskej tlače týchto krajín, do neho nie sú zahrnuté ďalšie 4 milióny nezamestnaných. Aký je to príklad v porovnaní s úplnou zamestnanosťou v socialistických štátoch.

Už dávno prestala byť chráneným poľom pôsobnosti imperialistických mocností i ďalšia sféra, v ktorej pod vplyvom reálneho socializmu dochádza k zásadným zmenám, týkajúcim sa životných záujmov všetkých národov - celý systém medzinárodných vzťahov. Tu proti zahraničnej politike imperializmu - politike expanzie, koloniálneho a neokoloniálneho útlaku, militarizmu, agresie a vojen postavil socializmus svoju zahraničnú politiku - politiku mieru a medzinárodnej bezpečnosti, zastavenia horúčkovitého zbrojenia, rešpektovania zvrchovaných práv všetkých národov a štátov, nezasahovanie do vnútorných záležitostí, definitívnu likvidáciu všetkých ohnísk kolonializmu a rasizmu, politiku rozsiahleho rozvoja medzinárodnej spolupráce.

Zásluhou mierovej aktivity a iniciatívy Sovietskeho zväzu, socialistických krajín a komunistických strán, vďaka pokrokovému vývoju svetovej mienky sa presadzuje vo svete zmierňovanie politického napätia. Leninské princípy mierového spolužitia medzi krajinami s rôznym spoločenským zriadením, tak ako boli zakotvené v Záverečnom akte v Helsinkách, sa stávajú normou medzinárodných vzťahov. Boj za mier a mierové spolužitie vytvára najmasovejšiu základňu demokratického hnutia, formuje široký protiimperialistický front.

Významným prínosom v tomto úsilí je aj nová mierová iniciatíva Sovietskeho zväzu, o ktorej sa na našom zasadnutí tu často hovorilo, s ktorou vystúpil generálny tajomník ÚV KSSZ súdruh Leonid Brežnev na oslavách 30. výročia založenia NDR. Československý ľud plne podporuje sovietske návrhy a rozhodnutia, lebo vyjadrujú životné záujmy všetkého mierumilovného ľudstva a očakáva konkrétnu odpoveď západných štátov.

Mierové spolužitie nenahradzuje a ani nemôže nahradiť zákony triedneho boja vo vnútri kapitalistických krajín a odstrániť mierovú súťaž medzi socializmom a kapitalizmom. Mier vo svete nie je ani dôsledkom rovnováhy síl, ako to zhodne tvrdí buržoázna propaganda, ale je dôsledkom mierovej iniciatívy a aktivity pokrokových síl, založenej predovšetkým na neustále rastúcej autorite a moci štátov svetového socialistického spoločenstva, predovšetkým Sovietskeho zväzu.

Všeobecná kríza kapitalizmu, ktorá zachvátila všetky oblasti spoločenského života svedčí o tom, že nestabilnosť kapitalizmu sa stáva stále zreteľnejšou. Prehlbovanie všeobecnej krízy kapitalizmu sa odzrkadľuje i v imperialistickej ideológii. Zostruje sa predovšetkým jej reakčný charakter a jej vnútorná rozpornosť.

Zmyslom celej plejády buržoáznych ideologických koncepcií je dezorientácia a klamanie más, snaha odviesť ich od riešenia triednych a sociálnych antagonizmov dôsledne revolučnou cestou. Ide však aj o sústavné naleptávanie vedomia obyvateľov socialistických štátov ideo-diverznou cestou v snahe zvrátiť alebo aspoň spomaliť vývoj a tým predĺžiť existenciu buržoáznej spoločnosti. Buržoázia uznáva ideologický boj, ako objektívne podmienený spoločenský jav, ktorý využíva hlavne v koncepcii erózie socializmu zvnútra a k dezorientácii vlastných más. Zneužívanie mierových vzťahov k uskutočňovaniu diverzných ideologických akcií, osvojovanie si práva na vlastnú, obecne však platnú interpretáciu slobody, humanity, ľudských práv, spôsobu života v oblasti ideologickej i politickej v podmienkach súžitia štátov s rozdielnym spoločenským zriadením.

Predmetom ostrého politického a ideologického boja imperialistických ideológov sa stávajú všetky základné otázky života socialistických krajín, od politického systému, zahraničnej politiky, ktorej najrôznejšie teórie a publikácie pripisujú agresívne ciele Sovietskemu zväzu a socialistickým štátom až k otázkam socialistickej ekonomickej integrácie.

Táto ohováračská kampaň je jednou z metód v ich dlhodobých strategických zámeroch v politickom, ideologickom, ekonomickom a vojenskom boji proti ZSSR a ostatným socialistickým krajinám. Aj takáto metóda je logická. Veď buržoázia pocítila zvlášť vyhranene slabosť svojej ideológie v súčasných podmienkach, keď zmeny v pomere síl vo svete prinútili medzinárodný imperializmus pristupovať so žiadúcim rešpektom k štátom svetovej socialistickej sústavy a keď imperializmus stratil schopnosť využiť proti socialistickým krajinám vojenskú silu.

Snahu o šírenie a prenikanie buržoáznej ideológie, antikomunizmu a antisovietizmu zaznamenávame aj v Bratislave najmä prostredníctvom viedenskej televízie a rozhlasu, pre ktoré je naše mesto výhodnou lokalitou.

Naše analýzy nám potvrdzujú, že:

- značná časť politického spravodajstva je venovaná komentovaniu situácie v socialistických krajinách priamo z antikomunistických pozícií.

- v rakúskej televízii sa často publikujú vystúpenia československých, sovietskych a iných disidentov,

- rakúska televízia neustále vychvaľuje "demokratický socializmus."

Poznatky, ktoré sme získali a získavame využívame v ďalšom skvalitňovaní a riadení ideologickej práce celého ideologického frontu v Bratislave.

Možno konštatovať, že dnes tak ako nikdy predtým, sa prehlbuje konflikt medzi buržoáznou ideológiou na jednej strane a pôsobením historického pokroku na strane druhej. Defenzívny postoj imperialistickej ideológie je vyjadrený v celkovom historickom kontexte jej vývoja stále zreteľnejšie a bezprostrednejšie predovšetkým v tom, že je nútená v teórii i praxi meniť svoje reakcie vo vzťahu k reálnemu socializmu. Priestor a možnosti pôsobenia imperialistickej ideológie sa tak zmenšujú, jej panstvo prakticky v narastajúcom konflikte s požiadavkami historického pokroku hynie.

Štáty socialistického spoločenstva, ako správne konštatoval XXV. zjazd KSSZ, majú stále dôležitejšiu úlohu vo svetovej ekonomike a socialistické spoločenstvo je dnes najdynamickejšou ekonomickou silou vo svete. V praxi sa uskutočňujú rozsiahle sociálno-ekonomické programy zjazdov bratských strán. Utvárajú sa stále väčšie možnosti prístupu pracujúcich k materiálnym a duchovným hodnotám. Závažné a nezvratné úspechy reálneho socializmu napomáhajú stále rozsiahlejšiemu rozširovaniu marxisticko-leninských ideí, oslabujú antikomunistické predsudky a pôsobenie buržoáznej ideológie.

Výstavba socializmu sa dnes stáva hlavným smerom a hlavným úspechom spoločensko-historického pokroku na celom svete, jeho vedúcou a hlavnou silou. Je najväčšou vymoženosťou medzinárodného proletariátu svetového revolučného procesu a triedneho boja našej doby. Je to skvelé potvrdenie správnosti, sily a životnosti marx-leninskej teórie. Tým skôr, že úspechy reálneho socializmu vo všetkých oblastiach života socialistických krajín vyvolávajú ohromný záujem medzi pracujúcimi a pokrokovými silami kapitalistického sveta.

Úspešným naplňovaním záverov XV. zjazdu Komunistickej strany Československa i veľkolepých úloh všestranného ekonomického a sociálneho rozvoja spoločnosti vytýčených 6. päťročným plánom aj náš pracujúci ľud významne prespieva k upevneniu svetovej socialistickej sústavy.

Pozitívne výsledky dosiahnuté pri budovaní socializmu v našej vlasti spolu s aktívnou úlohou socialistického Československa v medzinárodných vzťahoch sú významným prínosom pre politiku mierového súžitia, presadzovanú Sovietskym zväzom a ostatnými štátmi socialistického spoločenstva pre stále väčší vplyv reálneho socializmu na celom svete.

Předsedající předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslancovi Šlapkovi. Udeľujem slovo poslancovi Jánovi Lichnerovi.

Poslanec SL J. Lichner: Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, súdruh minister Chňoupek vo svojom expozé sa zmienil o nebezpečnej komplikovanej situácii na Blízkom východe. O tomto ohnisku napätia sa na pôde Federálneho zhromaždenia nehovorí prvýkrát a zrejme ani nie naposledy. Viac ako tri desaťročia trvajúca krízová situácia v oblasti Blízkeho východu sa stala jednou z najzávažnejších, najnebezpečnejších a najdlhšie trvajúcich medzinárodno-politických konfliktných problémov po druhej svetovej vojne.

Po dlhé roky je vývoj na Blízkom východe predmetom rokovania vrcholných medzinárodných organizácií, predovšetkým Organizácie spojených národov. Je vyslovené vážne znepokojenie nad rastúcim napätím, ohrozujúcim mier nielen v tejto oblasti, ale na celom svete. Boli prijaté stovky rezolúcií, návrhov na odstránenie vojnového nebezpečenstva. V minulých týždňoch znova rozhodne odsúdila izraelskú expanzívnu politiku a vyslovila plnú podporu spravodlivému boju arabských národov vrcholná konferencia Hnutia nezúčastnených v Havane.

Svetové sily mieru, najmä Sovietsky zväz a ďalšie socialistické krajiny, vyvinuli značné úsilie o urovnanie konfliktných problémov, ktoré na Blízkom východe existujú. Výbušná situácia v tejto oblasti sa však nezmierňuje, napätie sa naopak zvyšuje a hrozí vypuknutie nových vojnových konfliktov.

Občania našich volebných obvodov a pracujúci ľud v celej našej krajine so znepokojením sledujú tento vývoj a kladú si otázku: - ako dlho bude ešte izraelská vláda ignorovať všetky uznesenia Organizácie spojených národov a výzvy svetovej verejnosti a pošliapavať práva arabských národov, najmä arabského ľudu Palestíny?

Naši voliči sú presvedčení, že záujmy mieru a medzinárodnej bezpečnosti si vyžadujú urýchlené skoncovanie s izraelskou agresívnou politikou a vyriešenie napätej situácie na Blízkom východe. Určite by sa to mohlo stať v krátkom čase, pravda, za predpokladu, že by expanzívnu agresívnu politiku Izraela prestali podporovať imperialistické kruhy Spojených štátov. Ich úsilie o získanie kontroly nad touto oblasťou, o jej ovládnutie vzhľadom na jej strategicky významnú zemepisnú polohu na križovatke troch kontinentov a v blízkosti hraníc Sovietskeho zväzu, ako aj na rozsiahle nerastné bohatstvo, v prvom rade na obrovské zásoby ropy, je hlavnou a rozhodujúcou príčinou nebezpečného vývoja. Je v príkrom rozpore s presadzujúcimi sa tendenciami uvoľňovania vo svete a záujmami národov na Blízkom východe a na celom svete.