Základný význam a najdôležitejší rys oboch zmienených dodatkových protokolov spočíva v tom, aby sa v čo možno najväčšej miere zvýšila a upevnila ochrana obetí ozbrojených konfliktov - v prvom rade civilného obyvateľstva. Je to logické, pretože z doterajších skúseností vieme, že najmä ľudia v zázemí tvoria väčšinu všetkých obetí vojen a rôznych druhov ozbrojených konfliktov. Osobitná pozornosť sa v týchto medzinárodných dokumentoch takisto venuje vojnovým zajatcom, raneným, chorým a civilnému zdravotníckemu personálu.

Jednou z kľúčových zásad novej kodifikácie zostáva aj naďalej rozlišovanie medzi tzv. kombatantmi, tzn. všetkými príslušníkmi ozbrojených síl bojujúcich strán, a nekombatantmi na jednej strane a medzi civilnými a vojenskými objektmi na strane druhej. Pričom mimoriadny význam pre súčasné národnooslobodzovacie hnutie má skutočnosť, že sa účastníkom partizánskych bojov - teda príslušníkom bojujúcich oddielov za slobodu a nezávislosť v koloniálnych a závislých územiach - dostalo v tejto novej kodifikácii rovnakého postavenia s kombatantmi a v prípade zajatia aj rovnakého zaobchádzania ako s vojnovými zajatcami. Za veľmi významné považujeme aj nové ustanovenie o žoldnieroch - prijaté na návrh predovšetkým afrických krajín. Títo najatí profesionálni zabijaci podľa prijatých medzinárodno - právnych noriem nemajú nijaké právo na štatút kombatanta ani vojnového zajatca. Ide teda o ustanovenie mimoriadnej politickej dôležitosti.

V dejinách medzinárodných vzťahov sa tak po prvý raz zakotvujú zásady, podľa ktorých sú ozbrojené formy národnooslobodzovacieho hnutia vyhlásené za právoplatné uznané medzinárodné konflikty a vzťahuje sa na ne preto medzinárodné humanitárne právo. To tiež znamená, že boju národov za slobodu a nezávislosť sa takto konečne dostáva popri politickom aj medzinárodné - právne uznanie.

Dodatkový protokol č. I. obsahuje ustanovenie trestnej právnej povahy, napríklad o povinnosti potrestať osoby, ktoré hrubo porušujú ustanovenie o spolupráci pri vydávaní vojnových zločincov. V tomto protokole sa po prvý raz zakotvuje aj zásada o povinnosti nahradiť škodu, ktorú zmluvné strany spôsobili porušením Ženevských dohôd a ich protokolov.

Druhý dodatkový protokol sa svojím obsahom orientuje na vnútorné konflikty a svojimi ustanoveniami zabezpečuje ochranu civilných osôb a objektov v takých konfliktoch, ako sú občianske vojny, vnútorné nepokoje apod.

Tieto dodatkové protokoly sú výrazom objektívnej skutočnosti, že stúpenci mieru, medzinárodnej bezpečnosti a uvoľňovania medzinárodného napätia sa môžu opierať o všeobecne uznané a platné normy medzinárodného práva v úsilí o to, aby dobré vzťahy medzi národmi nadobudli trvalý charakter, jasnú, konkrétnu a stabilnú perspektívu plodnej a konštruktívnej medzinárodnej spolupráce v duchu zásad mierového spolunažívania zakotvených tiež v Záverečnom akte helsinskej konferencie.

Predkladám spoločnej schôdzi Snemovne národov a Snemovne ľudu tieto dva politicky významné a obsiahle kodifikačné inštrumenty, progresívne rozvíjajúce súčasné humanitné právo a odporúčam, aby Federálne zhromaždenie vyslovilo s predloženým vládnym návrhom súhlas.

Předsedající I. místopředseda FS J. Marko: Ďakujem ministrovi Chňoupkovi za výklad prerokúvaného vládneho návrhu.

Návrh bol prikázaný na prerokúvanie výborom ústavnoprávnym, zahraničným a branným a bezpečnostným oboch snemovní.

Výbory Snemovne národov poverili prednesením spoločnej spravodajskej správy poslankyňu Kamitu Doležalovú a výbory Snemovne ľudu poslankyňu Martu Solčanskú.

Prosím najprv poslankyňu Doležalovú, aby predniesla spravodajskú správu.

Společná zpravodajka výborů SN K. Doležalová: Vážený soudruhu předsedo, vážené soudružky poslankyně, vážení soudruzi poslanci, dva dodatkové protokoly k Ženevským úmluvám z 12. srpna 1949 o ochraně obětí válek, které byly přijaty na diplomatické konferenci v roce 1977, jsou významnými mezinárodně právními instrumenty. První protokol upravuje problematiku mezinárodních ozbrojených konfliktů, druhý ozbrojených konfliktů, které nemají mezinárodní charakter, tedy konfliktů vnitřní povahy.

Nejdůležitějším společným rysem obou protokolů je v co největší míře prohloubit ochranu obětí ozbrojených konfliktů, zejména civilního obyvatelstva. Řada článků zakazuje terorizování obyvatel, použití represálií, kolektivní tresty, instituci, rukojmí.

Zvláštní pozornost je věnována válečným zajatcům, raněným a nemocným.

Jednou ze stěžejních zásad nové kodifikace zůstává i nadále rozlišování mezi kombatanty, tj. příslušníky ozbrojených sil bojujících stran a nekombatanty. S touto zásadou úzce souvisí i rozlišování civilních objektů od objektů vojenských.

Dodatkový protokol č. I obsahuje rovněž ustanovení trestně právního charakteru, např. o povinnosti potrestat osoby, které hrubě porušily ustanovení protokolu, o spolupráci při vydávání válečných zločinců, kteří se dopustili válečných zločinů a zločinů proti lidskosti.

Zvláště je třeba vyzvednout, že poprvé v dějinách mezinárodního práva se statut příslušníků ozbrojených sil a válečných zajatců rozšiřuje i na účastníky národně osvobozeneckého hnutí, kteréžto jsou Protokolem č. I prohlášeny za ozbrojené formy mezinárodního charakteru.

Mimořádný význam má dále skutečnost, že příslušnici partyzánských bojů byli postaveni na roveň kombatantů a v případě zajetí bude s nimi zacházeno jako s válečnými zajatci. Propast, která existovala po této stránce mezi mezinárodním právem z jedné a realitou partyzánských bojů z druhé strany, byla novými ustanoveními ve značné míře úspěšně odstraněna.

Velký význam mají také články zakotvené do Protokolu o odsouzení žoldnéřství, o zesílení ochrany životního prostředí.

Dodatkové protokoly obsahují také významná ustanovení o ochranných mocnostech, o civilní obraně, o ochraně zdravotnického personálu apod. Stanoví úkoly i pro organizace Červeného kříže.

Na závěr bych chtěla poznamenat, že v rozvoji humanitárního práva Československá socialistická republika a další socialistické státy, vycházejíce ze současné reality, spatřovaly a spatřuji nejen úsilí o humanizaci ozbrojených konfliktů, ale vidí v něm i nástroj v boji za mír a mírové soužití.

Dodatkové protokoly projednaly výbory branný a bezpečnostní, zahraniční a ústavně právní. Jako společná zpravodajka navrhuji Sněmovně národů vyslovit s nimi souhlas. Děkuji za pozornost.

Předsedající I. místopředseda FS J. Marko: Ďakujem poslankyni Doležalovej.

Slovo má spoločná spravodajkyňa výborov Snemovne ľudu poslankyňa Solčanská.

Společná zpravodajka výborů SL poslankyně M. Solčanská: Vážený súdruh predseda, vážené súdružky poslankyne, vážení súdruhovia poslanci, pred dvoma rokmi skončila v Ženeve diplomatická konferencia, na ktorej bolo po niekoľkoročnej práci dovŕšené úsilie o ďalšie rozpracovanie tzv. vojnového humanitárneho práva, a to prijatím dvoch dodatkových protokolov k Ženevským dohodám z 12. augusta 1949 o ochrane obetí ozbrojených konfliktov.

V dôsledku tragických skúsenosti z II. svetovej vojny vyvstala nutnosť ďalšieho rozvoja humanitárneho práva, najmä pokiaľ Ide o ochranu obetí vojen. Táto úloha bola splnená v roku 1949 prijatím 4 ženevských dohôd, z ktorých prvá je venovaná zlepšeniu osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, druhá zlepšeniu osudu ranených, nemocných a trosečníkov ozbrojených síl na mori, tretia vojnovým zajatcom a štvrtá ochrane civilných osôb počas vojny. ČSSR je zmluvnou stranou všetkých týchto štyroch Ženevských dohôd.

Neskoršie sa však ukázalo, že tieto dohody neposkytli dostatočnú právnu ochranu obetiam ozbrojených konfliktov, a to najmä civilnému obyvateľstvu. A rovnaká relácia existuje aj v civilných objektoch, v mestách a obývaných sídliskách. Technický pokrok v povojnovom období umožnil aj výrobu zbraní, ktoré v rukách imperialistov vraždia všetko, čo je živé a ničia to, čo je neživé, a ktoré vo svojich dôsledkoch nerozlišujú, a ani nemôžu rozlíši ť medzi vojakmi a civilným obyvateľstvom, medzi vojenskými a civilnými objektmi. Socialistické a všetky pokrokové štáty preto usilovali o revíziu súčasného medzinárodného humanitárneho práva, o doplnenie a rozvinutie Ženevských dohôd tak, aby lepšie zodpovedali potrebám súčasnej epochy. Táto úloha bola splnená zvolaním a úspešným zavŕšením diplomatickej konferencie o tejto problematike, ktorá sa konala v rokoch 1947-1977, a na nej boli prijaté dva významné dokumenty, ktoré sú teraz predkladané Federálnemu zhromaždeniu na vyslovenie súhlasu. Vďaka socialistickým krajinám sa podarilo do týchto dokumentov presadiť veľa pokrokových zásad, ktoré progresívne rozvíjajú platné medzinárodné humanitárne právo.

Predložené Dodatkové protokoly k Ženevským dohodám, podpísané v Berne 6. decembra 1978, prerokovali výbory ústavnoprávne, zahraničné, branné a bezpečnostné. Tieto výbory sa zhodli na tom, že Dodatkové protokoly k Ženevským dohodám sú užitočné, pretože progresívnym spôsobom dopĺňajú, pozmeňujú a rozvíjajú medzinárodné humanitné právo v súlade s Chartou OSN. Poskytujú možnosť účinnej právnej ochrany, pretože vo svete dochádza doteraz k medzinárodným ozbrojeným konfliktom, pri ktorých sa používajú vysokovyvinuté zbrane a bojové metódy, ktoré nebezpečne ohrozujú ľudstvo.

Ako spoločná spravodajkyňa výborov Snemovne ľudu odporúčam, aby Snemovňa ľudu vyslovila s Dodatkovými protokolmi k Ženevským dohodám súhlas. Ďakujem za pozornosť.

Předsedající I. místopředseda FS J. Marko: Ďakujem poslankyni Solčanskej. Do rozpravy k tomuto bodu sa písomne nikto neprihlásil. Pýtam sa preto, či niekto z poslancov žiada o slovo? (Nikdo.)

Praje si slovo súdruh minister Chňoupek? (Nepřeje.)

Môžeme pristúpiť k hlasovaniu.

V zasadacej sále je prítomných 156 poslancov Snemovne ľudu, 59 poslancov Snemovne národov zvolených v Českej socialistickej republike a 60 poslancov Snemovne národov zvolených v Slovenskej socialistickej republike.

Obe snemovne sú podľa ústavného zákona o československej federácii uznášania schopné.

V parlamentnej tlači č. 59 sa navrhuje uznesenie, ktorým sa odporúča súhlasiť s prerokúvaným vládnym návrhom.

Najprv budú hlasovať poslanci Snemovne národov.

Kto z nich súhlasí s návrhom uznesenia, ako ho odporúča spoločná spravodajkyňa výborov Snemovne národov, nech zdvihne ruku. (Hlasuje se.) Ďakujem.

Je niekto proti? (Nikdo.)

Zdržal sa hlasovania? (Nikdo.)

Snemovňa národov uznesenie prijala.

Teraz prosím o hlasovanie poslancov Snemovne ľudu.

Kto súhlasí s návrhom uznesenia podľa odporučení spoločnej spravodajkyne Snemovne ľudu? (Hlasuje se.) Ďakujem.

Je niekto proti? (Nikdo.)

Zdržal sa hlasovania? (Nikdo.)

Takisto Snemovňa ľudu uznesenie prijala.

Vzhľadom na súhlasné uznesenie oboch snemovní konštatujem, že Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky súhlasí s Dodatkovým protokolom k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I), podpísaným v Berne dňa 6. decembra 1978 a s Dodatkovým protokolom k Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o ochrane obetí ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter (Protokol II), podpísaným v Berne dňa 6. decembra 1978.

Teraz, súdružky a súdruhovia, prerokujeme

Vládny návrh, ktorým sa predkladá Federálnemu zhromaždeniu Československej socialistickej republiky na súhlas Dohoda medzi Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou o konzulárnych stykoch, podpísaná v Prahe dňa 14. marca 1979 (tlač 60).

Vládny návrh odôvodní minister zahraničných vecí ČSSR s. Bohuslav Chňoupek. Prosím, aby sa ujal slova.

Ministr zahraničních věcí ČSSR B. Chňoupek: Vážený súdruh predseda, vážené súdružky a súdruhovia poslanci, vo svojej dôvodovej správe k dohode medzi Československom a Rakúskom o konzulárnych stykoch podpísanej pri príležitosti oficiálnej návštevy spolkového prezidenta Rakúskej republiky dr. Rudolfa Kirschlägera u nás v marci t. r., by som chcel najprv orientovať vašu pozornosť na niektoré významné politické súvislosti, v ktorých dozrievali podmienky k jej uzavretiu.

Ako je známe, po ťažkej ceste hľadania, poznačenej nánosmi spoločnej histórie a zásadnými rozdielmi v našich spoločenských systémoch, vzťahy medzi našimi krajinami - Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou, dospeli v posledných rokoch do štádia plnej normalizácie a vzostupného kvalitatívneho trendu rozvinutej, vzájomne výhodnej spolupráce vo všetkých oblastiach spoločného záujmu. Na tejto nesporne pozitívnej skutočnosti sa v rozhodujúcej miere podieľal rozvoj politického dialógu medzi obidvoma krajinami a v jeho kontexte aj osobné styky československých a rakúskych oficiálnych predstaviteľov.

Bolo iste viac ako symbolické, že k prvému stretnutiu našich najvyšších štátnych predstaviteľov vôbec došlo pri takej významnej udalosti, akou pre mierový život nášho vojnami tak ťažko sužovaného kontinentu bola helsinská konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe. Logický dôsledok tohto stretnutia generálneho tajomníka Ústredného výboru KSČ a prezidenta Československej socialistickej republiky súdruha Gustáva Husáka so spolkovým kancelárom Brunom Kreiskym predstavovalo uvoľnenie novej energie cenných impulzov k ďalšiemu konštruktívnemu rozvoju vzťahov našich krajín. Za všetky uveďme ako príklad vytvorenie Všeobecnej čs. rakúskej zmiešanej komisie, ktorá sa od svojho vzniku zaoberá všetkými dôležitejšími otázkami našej pozitívne sa rozvíjajúcej hospodárskej a vedeckotechnickej spolupráce, alebo azda aj zostavenie osobitnej komisie pre riešenie udalostí na spoločných štátnych hraniciach.

Od roku 1976 sa stretli už tri razy predsedovia vlád oboch krajín, súdruh Lubomír Štrougal a Bruno Kreisky na pracovných rokovaniach. Závery ich rozhovorov potvrdili úspešný postup normalizácie vzťahov medzi oboma krajinami. K takmer pravidelným kontaktom dochádza aj medzi ministrami zahraničných vecí a ďalšími členmi vlád oboch krajín. Vyvrcholením súčasnej - možno povedať doteraz nebývalej úrovne čs. - rakúskych vzťahov, bola tohtoročná návšteva spolkového prezidenta Rakúskej republiky dr. Rudolfa Kirchschlägera u nás, ktorá vniesla do sféry našej vzájomne výhodnej spolupráce nové významné podnety, čo po ich materializácii prinesie prospech ľudu oboch našich krajín.