Medziročný rast národného dôchodku za prvé tri roky je 4,3 %, spoločenský produkt medziročne rástol taktiež o 4,3 %, priemyselná výroba rástla ročne v priemere o 5,2 %.

Vidíme, že medziročné prírastky národného dôchodku a spoločenského produktu sú rovnaké; inak povedané - prírastok národného dôchodku sa dosahuje proporcionálnym rastom spoločenského produktu. Nielenže sa nedarí znižovať výrobnú spotrebu, ale naopak, mierne stúpa v relácii k 5. päťročnému plánu. Naviac ako prírastok národného dôchodku potrebujeme rýchlejší prírastok priemyselnej výroby. Svedčí to o tom, že stále ešte pokračujeme v extenzívnom rozvoji našej ekonomiky.

Musíme sa snažiť zvýšiť podiel kvality a efektívnosti na tvorbe národného dôchodku, to znamená lepšie zhodnocovanie surovín, materiálov, lepšie využitie základných fondov, pracovných síl a kvalifikácie pracujúcich.

V tejto súvislosti sme si zvykli hovoriť o rezervách a ich mobilizácii. Domnievam sa, že nejde v pravom slova zmysle o rezervy, voľné disponibilné zdroje, zásoby, ktoré použijeme podľa potreby, ale ide o potencionálne zdroje, potencionálne rezervy, ktoré poskytujú, žiaľ, len reálne možnosti, avšak ich premena na skutočnosť je zložitá a zatiaľ sa nám nedarí. Preto musíme rozlišovať skutočné rezervy, zásoby a potencionálne zdroje, a prístup k ich využívaniu musí byť diferencovaný a konkrétny z hľadiska podnikov a rezortov.

K druhej skupine otázok, ku ktorým chcem hovoriť, patrí hodnotenie nášho ekonomického rozvoja. Naše úspechy v oblasti ekonomiky posudzujeme predovšetkým z hľadiska krátkodobých efektov a výsledkov. Málo spájame súčasnosť s budúcnosťou.

Prináša nám to niektoré problémy v rámci celej riadiacej osi.

Uvediem tieto príklady: V oblasti mikroelektroniky sme mali ročné prírastky v roku 1955 až 1970 15,1 % a v strojárstve 8,1 %. V oblasti diskrétnych polovodičových súčiastok a v integrovaných obvodoch malej integrácie sme držali krok so svetovou úrovňou. V posledných rokoch sme začali zaostávať, čo má svoje dôsledky v automatizácii, v elektronizácii strojárskych výrobkov a tým aj v ovplyvnení ich technickej úrovne. ČSSR má nízky podiel elektrotechnickej výroby v rámci strojárskeho priemyslu - 15-17 %, vo vyspelých štátoch je podiel od 25 do 35 %. Objem elektronických výrobkov sa pohybuje v najvyspelejších štátoch 2-3 % zo spoločenského produktu; v ČSSR je podiel elektroniky len 1,1 %.

V oblasti chémie bola správna cesta budovania veľkotonážnej chémie, čo prispieva veľmi pozitívne k chemizácii národného hospodárstva. Táto výroba je však náročná na suroviny, energiu, dovoz investičných celkov i na ekologické stavby. Naviac efektívnosť veľkokapacitných jednotiek presahuje rámec domáceho trhu. Jednou z ciest, ako ďalej rozvíjať čs. chémiu, je rozvoj malotonážnej chémie. Na túto kvalitatívnu vnútroodborovú zmenu rozvoja chémie nie sme adekvátne pripravení.

Podobne stojíme pred otázkou, ako ďalej rozvíjať metalurgiu. Treba zdôrazniť, že výroba ocele v ČSSR je primeraná a zodpovedá úrovni a štruktúre rozvoja strojárskej výroby. Keby sme však chceli zachovať dynamiku rastu výroby železa a ocele, treba popri dovoze železnej rudy zohľadniť i potrebu palív a energie, ktorá reprezentuje pre metalurgiu asi 22 % celkovej spotreby v národnom hospodárstve. Naviac treba racionálnejšie zhodnocovať kovové materiály. Zatiaľ je efektívnejšie vyvážať polotovary ako finálnu strojársku produkciu. Ukazuje sa potreba dopracovať vnútroodborové proporcie hutnícko-strojárskeho priemyslu z hľadiska dlhodobej stratégie.

Posledný príklad sa dotýka vývozu domácich surovín, napr. dreva. Nevybudovali sme včas adekvátne kapacity na spracovanie domácich drevných surovín a postavené veľkokapacitné výroby nedosahujú plánovanú produkciu. Chcem preto oceniť, že sa pristupuje k budovaniu dvoch veľkých kapacít na výrobu buničiny a papiera - v Ružomberku a v Paskove, čím sa tieto disproporcie v 7. päťročnici odstránia.

Uviedol som tieto príklady, aby som podporil úsilie vlády dôslednejšie realizovať dlhodobé cieľové programy, ktoré musia byť záväzné pre všetky rezorty.

Ďalšia skupina otázok, ku ktorým by som rád povedal niekoľko slov - dotýka sa problematiky rezortizmu, vzťahov centra a podnikovej sféry, centralizácie a decentralizácie, pretože táto oblasť sa ukazuje ako jedna z rozhodujúcich nielen z hľadiska súčasných úloh, ale i perspektívneho rozvoja našej ekonomiky.

Každý z nás môže uviesť množstvo príkladov, keď podniky sa chovajú často v rozpore s celospoločenskými záujmami, keď nedostatočne rešpektujú celospoločenské potreby a celoštátne priority. Zvažoval som, ako postaviť túto otázku, z akej polohy kritizovať rezortizmus a preceňovanie podnikových záujmov. Má to svoju subjektívnu stránku v prístupe vedúcich hospodárskych pracovníkov, že preferujú podnikový prístup, podnikový záujem. Možno diskutovať o nízkej úrovni spoločenského uvedomenia hospodárskych pracovníkov, nedostatočnej štátnej disciplíne a malej celospoločenskej zodpovednosti. Mnohé z týchto tvrdení sú obecne platné. Chcem ale postaviť otázku, prečo sa podnik ako subjekt takto chová, kde vzal priestor pre takéto prístupy, aké sú vzťahy centra a podnikovej sféry, aké sú nástroje a ukazovatele, ktoré umožňujú a dokonca niekedy stimulujú tieto nesprávne podnikové tendencie.

Problém rezortizmu sa začína už pri schvaľovaní vykonávacieho plánu.

Prístup podnikov je - vždy bojovať za zníženie objemov rozpisu výroby a bojovať za zvýšené požiadavky na centrálne zdroje. Tieto tendencie sa premietajú cez VHJ na ministerstvá a tak až do vlády. Názorný príklad poskytuje vykonávací plán na rok 1979. Všetky ministerstvá vedeli, že nie je možný ústup, že požiadavky podnikov vysoko prekračovali možnosti zdrojov; vykonávací plán sa veľmi ťažko uzatváral. Ministri nie sú vo vláde len predstavitelia rezortov, ale predovšetkým členovia najvyššieho výkonného orgánu. Preto celoštátne priority sú pre nich a pre ich rezorty záväzné a rozhodujúce. Podobne sa to dotýka podnikov. Naučili sme podniky, prepáčte za výraz, "fasovať" z centrálnych zdrojov a neodkrývať vlastné zdroje. Z toho vyplýva tlak podnikov, aby sa zvýšil počet centrálne bilancovaných položiek. Domnievam sa, že to nie je východisko. Rozsah bilancií v centre je na hranici únosnosti a naviac podniková sféra by sa tým zbavila zodpovednosti, ako i iniciatívy. Centrálne bilancie by mali zabezpečovať len celoštátne priority.

Ukazuje sa, že každoročný boj o plán, mobilizácia iniciatívy a aktivity na zdôvodňovanie, prečo plán je "nereálny", príliš zamestnáva riadiace hospodárske kádre na všetkých stupňoch, a že bude žiadúce zvážiť racionálnejšie metódy tvorby vykonávacích plánov a prikročiť k záväzným plánom i na úrovni podnikov na dlhšie obdobie, podľa charakteru výroby, 2-5 rokov, pochopiteľne s prípustnými toleranciami, ale i plánovanými kapacitnými rezervami. Určitá stabilita podnikových plánov na dlhšie obdobie by priniesla väčšiu pružnosť a adaptácieschopnosť na dynamicky sa meniace podmienky našej ekonomiky. Pochopiteľne, že by bolo žiadúce potom zvýšiť úlohu i funkciu komplexných ročných rozborov hospodárskych výsledkov podnikov.

Čo vyžaduje kritiku z hľadiska činnosti podnikov, sú odberateľsko dodávateľské vzťahy. Podniky v tejto oblasti sú navzájom málo korektné, množstvo príkladov neslúži ku cti socialistických vedúcich. Pretože sa špecializácia prehlbuje, bude sa rozširovať kooperácia v rámci štátu i v rámci RVHP; je treba tejto oblasti venovať zvýšenú pozornosť. Väčší dôraz treba klásť i na hospodárske zmluvy. Na všetkých úrovniach je takmer autonómne, suverénne postavenie dodávateľa. Odberateľ je viac menej v úlohe prosebníka u dodávateľa: keď sa mu dnes nepáči, zajtra nedostane nič. Je potrebné posilniť funkciu odberateľa, zvýšiť právnu záväznosť, dodržiavanie zmlúv v objeme, v kvalite, sortimente a termínoch. Nedodržiavanie zmlúv sa musí adekvátne postihovať i s príslušnými sankciami. Treba i v tejto oblasti prechádzať na dlhodobé dodávateľsko-odberateľské vzťahy, pretože v tejto oblasti je nadmiera korešpondencie, cestovania, a dokonca potreba tzv. "všimného". Súčasne odberateľ svojou efektívnosťou rozhoduje o rozsahu dodávok. Sklony podnikov plniť zisky prekračovaním plánu výroby nie sú vždy vhodnou cestou.

Centrum má plnú zodpovednosť za základné proporcie rozvoja národného hospodárstva, za dlhodobú politicko-hospodársku stratégiu, plánovité centrálne riadenie rozvoja národného hospodárstva, má však vytvárať také racionálne ekonomické nástroje a ukazovatele, ktoré poskytujú podniku ako chozrasčotnej jednotke dostatočný rozhodovací a operačný priestor pre efektívnu realizáciu výrobného plánu v prospech celospoločenských záujmov.

Oceňujem preto opustenie ukazovateľa hrubej výroby ako hlavného kritéria plnenia plánu podniku. Prechod na komplexnejšie ukazovatele musí rešpektovať zásadu, že tovarová výroba, zisk, ceny, rentabilita, majú adekvátne miesto v socialistickej ekonomike. Nemôžeme ich však preceniť alebo dokonca absolutizovať. Musia upevniť spoločenskú formu vlastníctva, umožňovať centrálnu reguláciu v prospech priority celospoločenských záujmov a vyžadujú účinnú celospoločenskú kontrolu.

Ďalšia poznámka sa dotýka subjektívneho faktora, ktorý vystupuje výraznejšie do popredia v podmienkach budovania rozvinutého socializmu. Otázka schopnosti, kvalifikácie, tvorivej iniciatívy jednotlivca, pracovného kolektívu, pracujúcich má rozhodujúci význam pre riešenie uvedených úloh. Pozorovať však u nás sklony k priemernosti - priemerná kvalita práce, priemerná kvalita výrobkov, priemerná kvalita výsledkov vo vedecko-výskumnej základni, priemerné študijné výsledky na vysokých školách atď. Priemernosť zachvátila všetky oblasti činnosti a práce.

Štruktúra ukazovateľov musí stimulovať celospoločenskú efektívnosť pre všetky stupne riadiacej štruktúry, vytvárať tlak na kvalitu, mobilizovať inovačnú aktivitu a vedeckotechnický rozvoj, stimulovať tvorivú iniciatívu a hmotnú zainteresovanosť jednotlivca, kolektívu i podniku. Treba lepšie využívať socialistickú zásadu - každému podľa kvality, množstva a spoločenského významu práce. Treba objektívne zvýrazniť konkrétne zásluhy a kvalitu práce; to nie je nehumánne, ani nesociálne. Netreba však vidieť hmotnú stimuláciu len vo zvyšovaní miezd a prémií, ale taktiež neplatiť za nekvalitnú prácu. Treba prehĺbiť hmotnú zodpovednosť i v tomto smere.

Ekonomické podmienky nás nútia zamyslieť sa i nad rozdelením národného dôchodku. Keď chceme udržať úroveň fondu spotreby a relatívne vysoký stupeň celospoločenskej spotreby, musíme riešiť fond akumulácie. V ČSSR máme vysoký podiel investičnej výstavby, ktorý sa pohybuje už dlhšie obdobie na úrovni 31-33 % z užitého národného dôchodku. Je to najvyšší podiel v rámci krajín RVHP.

Vo svojom prejave, súdruh predseda Štrougal, ste hovorili o závažných otázkach našej investičnej politiky chcem sa Vás preto opýtať: Vieme, že miera investícií musí byť prispôsobená možnostiam našej spoločnosti; s akými perspektívami je možné počítať v tejto súvislosti pre akciu Z?

Vážené súdružky a súdruhovia, na záver chcem konštatovať, že vládne vyhlásenie z roku 1976 sa plní veľmi zodpovedne, a vysloviť presvedčenie, že napriek náročným úlohám máme dosť tvorivých síl, skúseností i potencionálnych zdrojov, a teda chcem vyjadriť reálny optimizmus, že úlohy posledných dvoch rokov 6. päťročnice čestne splníme a zabezpečíme plynulý prechod pre 7. päťročnicu. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

Předseda FS A. Indra: Děkuji poslanci Blažejovi. Po polední přestávce jako první vystoupí poslanec Hajn. V jednání budeme pokračovat ve 13 hodin 15 minut.

(Jednání přerušeno v 11.53 hodin.)

(Jednání opět zahájeno ve 13.15 hodin.)

Předseda FS A. Indra: Soudružky poslankyně, soudruzi poslanci, budeme pokračovat v jednání 11. společné schůze Sněmovny lidu a Sněmovny národů Federálního shromáždění.

Než udělím slovo poslanci Hajnovi, prosím členy zvolené návrhové komise, aby se ve 13.30 hod. sešli ke schůzi komise v místnosti č. 030 v přízemí.

Slovo má poslanec Hajn, připraví se poslanec Mařík.

Poslanec SL J. Hajn: Vážený soudruhu předsedo, vážené soudružky a soudruzi poslanci, v programovém prohlášení vlády ČSSR předneseném na 2. společné schůzi Sněmovny lidu a Sněmovny národů v prosinci 1976 se kromě jiného uvádí, že - cituji: "... mnoho musíme vykonat v této pětiletce i při zvládnutí velice složitých problémů, které se nahromadily a bohužel dále vznikají rozsáhlou průmyslovou výstavbou v některých okresech Severočeského kraje".

V souladu s těmito závažnými slovy a s programem dnešního našeho jednání vás chci seznámit se současnou situací v našem kraji a zároveň využívám této příležitosti k tomu, abych jménem stranických, odborových a státních orgánů i všech občanů našeho kraje vyslovil upřímné poděkování za péči a pozornost, kterou ústřední výbor naší strany, soudruh Husák, vláda Československé socialistické republiky a s. Štrougal, Federální shromáždění, věnují realizaci rozvojového programu severních Čech, jako důležité palivoenergetické základny naší republiky.

Náš kraj je, soudružky a soudruzi, palivoenergetickou základnou proto, že se podílí 73 % na celostátní těžbě hnědého uhlí, což představuje 55 % těžby všeho uhlí v republice a vyrábí více než celou jednu třetinu - tj. 35 % z celostátní produkce elektrické energie.

Význam kraje, ale především složitost jeho problematiky, jak bylo řečeno i ve zprávě předsedy vlády s. Štrougala, jsou dány také vysoce rozvinutou výrobou dalších průmyslových odvětví, jako je uranový průmysl, chemie, těžké strojírenství, výroba nákladních automobilů a s tím pochopitelně související i soustředěná investiční výstavba.

Plnění ekonomických úkolů za této situace nebylo a není v našem kraji snadnou záležitostí, což se především v minulém roce projevilo hlavně ve výrobě paliv. Stranické orgány a organizace musely vyvinout značné úsilí v oblasti politickoorganizační práce. Bylo třeba rozvinout doslova příkladnou iniciativu a podnítit aktivitu pracujících, především našich havířů, aby stanovené úkoly třetího roku 6. pětiletky byly zabezpečeny. Tolik snad do stručného úvodu.

Dovolte mi, soudružky a soudruzi, abych se ve svém vystoupení zaměřil především na dva okruhy otázek, a to na problematiku dalšího rozvoje palivoenergetické základny a na úkoly spojené se zabezpečováním investiční výstavby v Severočeském kraji, která nejen že s rozvojem výroby paliv a energie úzce souvisí, ale má v tomto vztahu doslova podmiňující - řekl bych "životně důležitý" význam.

Investiční výstavba v Severočeském kraji patřila a patří, jak bylo zdůrazněno i v citované části programového prohlášení vlády Československé socialistické republiky a znovu zdůrazněno i dnes v referátě s. Štrougala, stále mezi nejsložitější a nejnáročnější úkoly, které zabezpečujeme.

To ukazuje plán 6. pětiletky, který nám ukládá provést stavební práce zhruba za 42 mld Kčs, přičemž těžiště realizace spočívá v jejich soustředění právě do paliv, energetiky, uranového a chemického průmyslu, dopravy, strojírenství, ale také do tvorby nových kapacit.

Za první tři roky pětiletky bylo v našem kraji prostavěno z uvedených 42 mld Kčs jenom 22,060 mld Kčs, což je o 1,130 mld Kčs méně proti stanovenému plánu. Chceme-li, a my nejen že chceme, ale musíme splnit úkoly pětiletky, pak je nezbytné provést v letošním a příštím roce stavební práce zhruba za 20 mld Kčs. To není malý ani lehký úkol. Příčin, proč tomu tak současně je, je několik.

Přitom se znovu a znovu ukazuje, že hlavní, rozhodující příčinou je dát do souladu rozpor mezi vytyčenými a nezbytnými úkoly v investiční výstavbě a stavebními kapacitami, které máme k jejich zabezpečení k dispozici. To je základní. Proto se úkoly v investiční výstavbě vážně opozdily a kumulovaly do posledních dvou let pětiletky, tj. letošního a příštího roku.