Z tohto množstva sme dostali v roku 1948 zálohu vo výške 6700 kg, na zostávajúcu časť, to znamená na 18,4 tony doteraz stále čakáme. Konkrétne ide o 8003 kg zlata v zlatých prútoch a 10 397 kg zlata v minciach najpestrejšej skladby.

O nezvratnej skutočnosti, že ČSSR je vlastníkom tohto zlata, nikdy nebolo a dodnes niet pochybností. Dvaja členovia Tripartitnej komisie - Francúzsko a Veľká Británia - sa v minulosti už neraz vyslovili za vydanie tohto zlata právoplatnému majiteľovi, t. j. nám - Československu. A koniec koncov ani tretí člen komisie - Spojené štáty americké - na Parížskej konferencii o reparáciách nepopierali náš opodstatnený právny nárok.

Žiada sa tiež pripomenúť, že všetky ostatné európske štáty Tripartitnou komisiou im priznané podiely zo spoločného "Zlatého poolu" dostali hneď v prvých povojnových rokoch, a tak jedinú výnimku dnes tvoria iba Albánsko a Československo. To Československo, ktoré bolo prvou obeťou nacistickej agresie, to Československo, ktoré v boji proti hitlerizmu stálo od samého začiatku na strane spojencov ako aktívny člen protihitlerovskej koalície a v tomto boji prinieslo nesmierne obete tak ľudské, ako aj materiálne.

Príčinou toho, že USA odmietli vydať naše menové zlato, bola ich požiadavka viazať jeho vydanie na úhradu za americký majetok znárodnený v Československu.

Žiada sa tiež pripomenúť, že československá strana napriek tomu, že vláda USA, ktorá na Parížskej konferencii prevzala záväzok zabezpečiť spravodlivý podiel z nájdeného zlata všetkým členom víťaznej koalície, teda aj nám, viazala odrazu svoj súhlas na jeho vydanie - v rozpore so všetkými medzinárodnoprávnymi normami - na splnenie tejto požiadavky, československá strana nevynechala odvtedy žiadnu príležitosť, aby sa skoncovalo s týmto neutešeným stavom a vzájomné finančné nároky sa vyriešili.

Na základe tejto iniciatívy obe strany už v roku 1961 parafovali zásady riešenia otvorených hospodárskych a finančných otázok a splnomocnenci obidvoch vlád pripravili v roku 1964 na podpis príslušnú dohodu, na jednej strane zaväzujú Spojené štáty americké vrátiť československé menové zlato a na druhej strane Československo vyrovnať odškodné za znárodnený majetok amerických občanov a spoločností v Československu. Hoci predstavitelia USA vtedy súhlasili s výškou globálneho odškodného, Spojené štáty neskôr od pripravenej dohody odstúpili.

Rovnaká situácia sa zopakovala - žiaľ - aj o desať rokov neskoršie. Napriek predchádzajúcemu isto nie fair postupu USA sme opäť v tejto základnej otázke československo-amerických vzťahov prejavili dobrú vôľu a snahu o prekonanie starého problému. Preto počas oficiálnej návštevy štátneho tajomníka USA Rogersa v ČSSR v roku 1973, uskutočnenej doslova deň po závere helsinskej konferencie, sme sa dohodli pokračovať v rokovaniach o návrate nášho zlata z USA, ako aj o vyrovnaní vzájomných finačných nárokov z minulosti, vrátane našej úhrady za americký majetok znárodnený v ČSSR.

Po dlhom a zložitom rokovaní trvajúcom 11 mesiacov sa napokon dosiahla zhoda o spôsobe vyrovnania starých vzájomných finančných nárokov a o navrátení československého menového zlata.

Toto vyrovnanie s Československom predstavovalo približne také, ba ešte priaznivejšie pokrytie Američanmi nárokovaných požiadaviek, aké vláda USA bola dosiahla predtým s ostatnými socialistickými krajinami, ako napr. s Bulharskom, Maďarskom či Poľskom. Treba povedať otvorene, že dosiahnuť túto zhodu umožnil v tom období aj konštruktívny prístup americkej vlády, jej ochota dosiahnuť obojstranne prijateľné, vzájomné rozumné riešenie. Túto ďalšiu, v poradí už druhú československo-americkú majetkovoprávnu dohodu parafovali za prítomnosti veľvyslanca USA a ministra zahraničných vecí ČSSR príslušní splnomocnenci dňa 5. júla 1974 v budove ministerstva zahraničných vecí v Prahe.

K jej podpisu, podľa predbežnej dohody medzi ministerstvami zahraničných vecí oboch krajín, malo dôjsť ešte na jeseň toho istého roku. To sa však nestalo. Príčinu treba hľadať v skutočnosti, že finančný výbor amerického Senátu odmietol dohodnuté a už parafované vyrovnanie za znárodnený americký majetok ako príliš nízke, a preto pre americký Kongres neprijateľné, čím Kongres USA prakticky zamietol zmluvu dohodnutú a už parafovanú vládou USA a poskytol tak svetu príklad v súčasnej zahraničnopolitickej i medzinárodno-právnej praxi nie až tak často vídaný. Výbor súčasne prerokoval návrh dodatku, zameraného proti už tejto parafovanej československo-americkej majetkovoprávnej dohode, počas prerokúvania ktorého odznelo na našu adresu nejedno príkre slovo. Pre bližšiu predstavu - za všetky ostatné - nech nám slúži iba vyhlásenie jedného z členov finančného výboru, že "bude proti Čechoslovákom bojovať až peklo zamrzne a potom s nimi bude bojovať aj na ľade". Myslím, že takéto "tiež vyhlásenie" nevyžaduje žiadne komentáre.

Tento - už spomenutý - dodatok finančného výboru sa neskoršie stal súčasťou obchodného zákona USA, ktorého článok 408 stanovuje, že

a) Dohoda parafovaná 5. júla 1974 v súvislosti s vyrovnaním nárokov štátnych príslušníkov a občanov USA voči vláde Československa bude renegociovaná a predložená Kongresu ako súčasť akejkoľvek zmluvy dosiahnutej s Československom v súlade s týmto zákonom.

b) USA neuvoľnia žiadne zlato patriace Československu a kontrolované priamo alebo nepriamo Spojenými štátmi podľa ustanovenia Parížskej dohody o reparáciách z 24. januára 1946 alebo inej dohody, dokiaľ táto zmluva nebude schválená Kongresom.

Okrem tohto dodatku však obchodný zákon USA bol rozšírený aj o ďalšiu prekážku normalizácie československo-amerických stykov. Totiž o článok 402 nazvaný "sloboda emigrácie", známy tiež ako dodatok členov Kongresu Jacksona a Vanika, ktorý je de facto nezastretým pokusom o zasahovanie do vnútorných záležitostí nielen ČSSR, ale aj ďalších štátov socialistického spoločenstva. Pritom má tento dodatok slúžiť ako základ pri rokovaní o navrátení doložky najvyšších výhod Československu, či prípadnej možnosti čerpať úvery na naše nákupy v USA.

Je len prirodzené, že obidve tieto ustanovenia obchodného zákona USA, teda články 408 a 402, sme kategoricky odmietli.

Od prijatia tohto obchodného zákona začiatkom roku 1975, ktorý zabrzdil rozvoj tak sľubne sa rozvíjajúcich vzťahov - naši americkí partneri na najrôznejších úrovniach - oficiálnych i neoficiálnych začali poukazovať zastrene či otvorene na zložitosť vzťahov vlády USA s Kongresom pokiaľ ide o možnosť prekonania problémov, ktoré vyplynuli z oboch zmienených článkov, a navrhovali najrôznejšie formy riešení, zväčša po nevládnej línii. K tomu sme im tlmočili vždy naše zásadné stanovisko. Vzťah týchto dvoch ustanovení je vec Spojených štátov, rýdzo vnútropolitického charakteru, ktorú si musia vybaviť sami. Vzťahy vlády a Kongresu, ktoré, ak domyslíme do praktickej polohy otázky, kto teda vlastne realizuje americkú zahraničnú politiku - nie sú našou vecou. Podľa medzinárodno-právnych pravidiel a záväzných uzancií prislúcha nám rokovať len s vládou USA a s nikým iným.

Treba tiež poznamenať, že nezostalo len pri pokuse americkej strany dosiahnuť zvýšenie časti náhrady od ČSSR, ktoré nie je azda pri tejto príležitosti a v tejto súvislosti potrebné kvalifikovať. Nepriatelia československo-amerického vyrovnania sa uchýlili ku krokom úplne neopodstatneným aj neobvyklým, ba zrejme i povážlivým. Aj iné označenie by zniesol postup istého pána Merrygana, právneho zástupcu akejsi firmy na výrobu rukavíc, ktorá je jednou z amerických nárokovateľov. Uvedený advokát požiadal súd vo Washingtone, aby obstavil československé menové zlato a z jeho predaja aby sa potom vraj uspokojili požiadavky amerických občanov a firiem.

Čo k tomu dodať? Azda iba toľko, čo v stretnutiach s predstaviteľmi štátneho departementu USA sme im vždy zdôrazňovali: že je to návrh tak odborne právnicky nielen neudržateľný, natoľko nefundovaný, že až udivuje. A že je preto nepochopiteľné, ako takáto žaloba vôbec mohla uzrieť svetlo tohto sveta. Či tento a či iní právnici azda nevie a nevedia, že takáto žiadosť je v rozpore so všetkými medzinárodnými právnymi záväzkami Spojených štátov amerických? Či azda nevie, že podľa Parížskej konferencie o reparáciách postupovali Spojené štáty z poverenia víťazných mocností, t. j. aj z poverenia Československa a mali zabezpečiť spravodlivé rozdelenie ukradnutého zlata? Ostatne: najlepším dôkazom neudržateľnosti "takejto žaloby" bola napokon skutočnosť, že "právnik" Merrygan vo Washingtone nepochodil na súde ani prvej ani druhej inštancie.

Takéto teda boli a naďalej sú hlavné prekážky normalizácie vzájomných vzťahov medzi ČSSR a USA.

Treba otvorene povedať, že v ich dôsledku naše vzťahy s USA stagnujú. Nemohli sa uskutočniť vzťahové akcie, o ktorých sme boli rokovali so štátnym tajomníkom USA Rogersom, neuskutočnila sa výmena ratifikačných listín ku konzulárnej dohode, ustrnula vzájomná obchodná výmena, o celé tri roky sa zdržalo prerokúvanie dohody o vedeckotechnickej spolupráci a kultúrnej výmene. Inými slovami: naše vzťahy nie sú v súlade so súčasným, vo svete prevládajúcim trendom k zmierňovaniu napätia.

Pochopiteľne, my sa s týmto stavom neuspokojujeme. Sme pre plnú normalizáciu stykov s USA, chceme pomôcť odstrániť pozostatky studenej vojny, čo sme ostatne neraz oficiálne prehlásili.

Poukazujeme naviac aj na skutočnosť, že podobné problémy, aké dodnes máme s USA, sme riešili už dávnejšie podobnými dohodami s celým radom krajín, ako napríklad s Francúzskom, Belgickom, Švédskom, Dánskom, Rakúskom či Kanadou.

Vývoj stykov s týmito štátmi po dosiahnutí majetkovoprávneho vyrovnania ukázal, že to boli rozumné, vzájomne výhodné kroky, ktoré prispeli k dorozumeniu predovšetkým v politickej oblasti. Teda oblasti, ktorá je jediným základom pre budovanie spolupráce aj v oblastiach ostatných. Veď skúsenosti svedčia o tom, že pokiaľ existuje tento politický základ, rozvíjajú sa spoľahlivo aj hospodárske, obchodné, kultúrne, vedeckotechnické a iné styky a inak tomu nemôže a nemalo by byť ani v našich vzťahoch so Spojenými štátmi americkými.

Naše úsilie o normalizáciu vzťahov s USA vychádza z cieľavedomej politiky mierového spolunažívania, rozširovania medzinárodnej spolupráce a sústavného zlepšovania bilaterálnych vzťahov so všetkými krajinami.

Predstavitelia Spojených štátov by preto mali mať na zreteli, že politicky i hospodársky motivované zadŕžanie československého menového zlata, jeho zneužívanie niektorými odporcami medzinárodného dorozumenia, najmä z oblasti zákonodarnej, k nátlaku na nás a k úsiliu získať jednostranné výhody, nemôže uspieť

Náš ľud má široké istoty, ktoré nemôže v žiadnom prípade ohroziť taktika hľadania nových a nových zámienok, ako znemožniť podpísanie majetkovoprávnej dohody, vyrovnávajúcej vzájomné finančné nároky, a zabrániť tak návratu nášho zlata.

Predstavitelia Spojených štátov by taktiež mali mať na zreteli, že byť nositeľom príčin takéhoto stavu 32 rokov po víťazstve nad fašizmom, neobviňuje v očiach našej verejnosti nikoho iného než iba ich samých a je preto ich politickou prehrou. Pretože naša verejnosť nikdy nepochopí, prečo Spojené štáty odmietajú navrátiť nájdené zlato nám, skutočným majiteľom, a preto v očiach tejto verejnosti budú vždy iba tým, kto fakticky predlžuje stav vyvolaný nacistickou lúpežou. Preto tiež s predlžovaním tohto bezprávia sa naša verejnosť nikdy nezmieri a zmieriť nemôže.

Veríme však, že v novej situácii, keď vzťah či nesúlad názorov a činov medzi exekutívou a legislatívou USA nemusí naďalej byť hlavnou prekážkou normalizácie našich vzájomných vzťahov, nájdu sa v USA realisticky uvažujúci činitelia, čo pochopia reálnu situáciu v medzinárodných vzťahoch a uvedomia si, že nová politika vyžaduje aj nový prístup, odlišný od postojov z obdobia studenej vojny.

Prepokladáme, že nakoniec aj v USA zvíťazí práve takýto realizmus obdobia mierovej koexistencie, mierovej spolupráce a znižovania napätia nad diskriminačnými protičeskoslovenskými úvahami, nad ozvenou studenej vojny.

Vychádzame pritom z pocitu istoty, že právo je na našej strane a že je len otázkou času, opakujem, len otázkou času, kedy toto právo zvíťazí. Ďakujem.

Předsedající místopředseda FS M. Žákovič: Ďakujem súdruhovi ministrovi Chňoupkovi za odpoveď na otázku. Pýtam sa poslanca Pilnaya, či je spokojný s odpoveďou.

Poslanec SL F. Pilnay: Ano a děkuji soudruhovi ministrovi za podrobný výklad.

Předsedající místopředseda FS M. Žákovič: Ďalej sa o slovo prihlásil minister poľnohospodárstva a výživy ČSSR súdruh Nágr, aby odpovedal na otázku poslanca Římana. Otázka znie: "Aký je stav pripravenosti na žatevné práce".

Ministr zemědělství a výživy ČSSR J. Nágr: Vážený soudruhu předsedo, vážené soudružky poslankyně, vážení soudruzi poslanci, hlavním úkolem letošních žní bude včas sklidit a dosáhnout v souladu s plánem výroby minimálně 10 mil. tun obilovin, 231 tis. tun luštěnin a 145 tis. tun řepky.

Sklizňové plochy potřebné k zabezpečení těchto úkolů jsou zabezpečeny, neboť podle předběžných orientačních výsledků soupisu osevních ploch k 31. květnu je celková plocha zrnin o 139 tis. ha vyšší, než činila sklizňová plocha loňského roku.

Současný stav porostů a jejich dozrávání je v jednotlivých oblastech naší republiky značně rozdílný. Vegetační podmínky ovlivněné zejména velkým kolísáním teplot a různou intenzitou dešťových srážek způsobily nerovnoměrný vývoj nejen jednotlivých druhů obilovin, ale měly významný vliv na vývoj v celé rostlinné výrobě.

V oblastech srážkově nejchudších, jako jsou např. některé okresy Západoslovenského a jihomoravského kraje, zčásti i kraje Středoslovenského a Východoslovenského, obiloviny v důsledku teplého počasí rychle dozrávají a žňové práce v nich bude možno zahájit ve větším měřítku již v průběhu příštího týdne.

Hodnotíme-li současný stav porostů obilovin z celostátního hlediska, je možno jej i s přihlédnutím k značným mezioblastním rozdílům označit za dobrý, neboť zatím dává předpoklady dosáhnout plánované sklizně, jak to konečně potvrzují i první oficiální odhady hektarových výnosů prováděné k 20. t. m.

Prvními pozitivními výsledky rostlinné výroby v letošním roce jsou velmi dobré hektarové výnosy pícnin na orné půdě i na loukách a pastvinách. Zatímco první seče víceletých pícnin jsou již téměř všude sklizeny, dosavadní tempo sklizně luk a pastvin i píce z nezemědělských ploch je velmi rozdílné podle úrovně organizátorské práce a iniciativy zemědělských podniků, účinnosti pomoci národních výborů a organizací Národní fronty. Sklizeň by měla v každém případě probíhat s ohledem na blížící se žňové práce mnohem rychleji, aby v době nástupu do žní nedocházelo k nadměrné kumulaci prací a nevznikaly zbytečné ztráty na živinách.

Stavy porostů obilovin naznačují, že pro místně dost značnou polehlost v důsledku prudkých dešťů budou žně pracovně velmi náročné. Přitom je nutno počítat s tím, že se sklizňové podmínky do doby zahájení žní mohou ještě dále zhoršit. Proto jsou také operativně zpřesňovány vypracované plány žňových prací a všude se počítá s potřebnými rezervami pracovních sil i techniky pro ztížené sklizňové podmínky.

Pro letošní sklizeň obilovin, luskovin a řepky máme k dispozici odpovídající materiálně technickou základnu. Do sklizně bude možno zapojit 20 400 sklízecích mlátiček, což sice není o mnoho více než v minulém roce, avšak skutečnost, že již dnes téměř 70 % celkového stavu tvoří vysoce výkonné kombajny dovezené v posledních letech ze Svazu sovětských socialistických republik a Německé demokratické republiky svědčí ve srovnání s předchozím rokem o značném kvalitativním zlepšení, ať již jde o jejich výkonnost nebo technickou způsobilost. K dispozici bude také zhruba 27 tis. sběracích vozů a téměř 11 tis. vysokotlakých lisů.