Pokiaľ ide o konkrétne nedostatky v práci pracovníkov priemyselných organizácií na úseku evidencie a ochrany socialistického majetku možno podľa správ revíznych orgánov a z pohovorov konštatovať aspoň príkladmo nasledujúce, často sa opakujúce nedostatky, ktoré umožňujú porušovanie socialistickej zákonnosti v hospodárskych organizáciách:

- nedostatky v prvotnej evidencii a priepustkovej agende,

- starostlivosť o základné fondy je často živelná, nevypracúvajú sa alebo nedodržiavajú plány cykličnosti opráv,

- malá aktívna činnosť hliadok protipožiarnej ochrany v podnikoch,

- nedostatočný výkon kontrolnej činnosti vedúcich pracovníkov,

- nízke zhodnocovanie zavinených škôd v zmysle Zákonníka práce.

V niektorých priemyselných podnikoch som sa zoznámila s plánom právnej prevencie, ktorý si organizácie vypracovali na príslušné roky podľa vlastných podmienok, pridržiavajúc sa smerníc rezortu. Zaiste je správne považovať podnikové plány právnej prevencie zamerané na vlastné nedostatky v dodržiavaní socialistickej zákonnosti za jednu z účinných ciest prehlbovania právneho uvedomenia a ochrany socialistického vlastníctva.

Práve v týchto dňoch organizácie dokončujú práce na súhrnných opatreniach na odstránenie negatívnych javov pri ochrane socialistickej ekonomiky. Podľa obsahu týchto opatrení ide o akciu veľkého dosahu tematického aj časového, pretože majú platiť až do roku 1980. Samozrejme, že akciu "súhrnných opatrení" možno kvalifikovať ako veľmi nádejný pokus o potrebné a požadované prehlbovanie a zdokonaľovanie právneho uvedomenia našich pracujúcich. Pri posudzovaní tejto problematiky vzniká však otázka, či by si jej komplexné spracovanie nevyžadovalo aj iné ďalšie formy, aby účinnosť bola čo najefektívnejšia. Napríklad takéto: Nedávno som sa rozprávala s pracovníkom, ktorého pracovné zadelenie nútilo častejšie vykupovať nehnuteľnosti z osobného alebo súkromného vlastníctva do vlastníctva štátu, resp. ich vyvlastňovať pre plánovanú výstavbu. Tento pracovník mi prezradil, že po vysielaní populárneho televízneho seriálu "Muž na radnici" sa mu podstatne ľahšie pracuje s ľuďmi pri ich presvedčovaní, že výkup sa robí vo všeobecnom záujme. Podľa jeho názoru je to tak vďaka televíznemu seriálu, ktorý vhodnou formou tlmočil divákovi - nášmu občanovi myšlienku, že to, čo robí predstaviteľ ľudovej moci, robí v záujme celospoločenskom.

Je síce pravda, že naša televízia vysiela aj iné programy týkajúce sa ochrany socialistického majetku, napr. v seriáli brnenského štúdia "To nechce klid", ale možno uvažovať, či tento seriál nezameriava sa predovšetkým na argumentáciu rozumovú, takže neovplyvňuje dostatočne publikum, ktoré je prístupnejšie citovému, psychologickému ovplyvňovaniu. Inými slovami, istotne by stálo za uváženie, keď hľadáme spôsob komplexného riešenia ochrany socialistického vlastníctva, či by sa nemal medzi inými voliť aj tento osvedčený spôsob uvedomovania a výchovy.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, predložená správa i zhodnotenie údajov dlhodobého vývoja, ako aj moje získané skúsenosti z oblasti ochrany socialistického vlastníctva v priemyslových podnikoch zhodne ukazujú, že rozvoj socialistickej spoločnosti zákonite vytvára predpoklady pre trvalé znižovanie hospodárskej kriminality. Stále väčší počet i celé kolektívy pracovníkov uvedomelo a cieľavedome napomáhajú dodržiavanie socialistickej zákonnosti s vedomím a presvedčením, že ide o vytváranie predpokladov ďalšieho úspešného rozvoja vyspelej socialistickej spoločnosti, všetkých jej členov, že ide o plnenie cieľov vytýčených vedúcou silou robotníckej triedy - Komunistickou stranou Československa.

Předsedající předseda SN D. Hanes: Ďakujem poslankyni Babilonskej za jej vystúpenie.

Teraz prerušujem naše rokovanie na 25 minút. Budeme pokračovať presne o 15.25 hod.

Ako prvý sa prihlásil do rozpravy s odpoveďou na dotaz poslankyne Lefflerovej podpredseda vlády ČSSR Matej Lúčan.

(Jednání přerušeno v 15.00 hod.)

(Jednání opět zahájeno v 15.25 hod.)

Předsedající předseda SN D. Hanes: Vážené súdružky, vážení súdruhovia, znovu otváram rokovanie. O slovo sa prihlásil podpredseda federálnej vlády súdruh Matej Lúčan, ktorý chce odpovedať na dotaz poslankyne Lefflerovej. Po ňom sa pripraví poslankyňa Malíková.

Místopředseda vlády ČSSR M. Lúčan: Vážený súdruh predseda, vážené súdružky poslankyne a súdruhovia poslanci! Otázku poslankyne súdružky Lefflerovej, aké sú životné istoty mládeže v kapitalistických štátoch a u nás a o možnosti jej prístupu ku vzdelaniu, považujem za veľmi vážnu a aktuálnu. Ako viete, zaoberáme sa touto problematikou niekoľko rokov a preto i rád na túto otázku odpoviem.

Hneď na úvod chcem povedať, že v postavení a v životných perspektívach mladej generácie u nás a v socialistických krajinách na jednej strane a v kapitalistických štátoch na strane druhej, sa vari výraznejšie ako v ktorejkoľvek inej oblasti prejavujú kvalitatívne rozdiely, ktoré existujú medzi týmito dvoma sociálno-ekonomickými formáciami a ich politickým systémom. Nemôže mať predsa životné istoty mladý človek v zriadení, v ktorom vládnu vlčie zákony kapitalizmu, kde všetko je podriadené zisku, kde všetko, ba dokonca i "láska" je neraz predmetom predaja a kúpy, kde trieda buržoázie ovláda ekonomický i politický život krajiny. Aké životné istoty a perspektívy môže dať dorastajúcim generáciám zriadenie, ktoré sa permanentne nachádza vo všeobecnej kríze, tak výrazne sa prejavujúcej i v posledných rokoch v oblasti hospodárskej, politickej aj morálnej.

Celé dejiny kapitalizmu sú dejinami zotročovania človeka, ponižovania jeho ľudskej dôstojnosti a občianskych práv, hromadenia bohatstva a moci na jednej strane a vykorisťovania na strane druhej, sú dejinami koloniálneho útlaku, rasovej diskriminácie, dejinami vojen a zároveň ťažkých triednych zápasov pracujúcich más za zlepšenie svojho postavenia a za svoje oslobodenie. Preto ak niekto má byť odsúdený a odsudzovaný za porušovanie ľudských práv, tak to nie sme my, ale je to predovšetkým buržoázia a jej politické systémy, v ktorých prevažná časť mládeže nemá opravdu ani sociálne istoty, ani pevné životné perspektívy. Ak nie je dosť pracovných príležitostí, sú to v prvom rade mladí ľudia, ktorí nedostanú prácu. Ak sa vedie vojna, sú to zasa predovšetkým mladí ľudia, ktorých ženú na jatky. Nečudujeme sa potom, že je to práve táto spoločnosť, ktorá produkuje medzi mládežou v kapitalistických krajinách známe extravagantné prejavy, akými sú napríklad hipies, chuligánstvo, alkoholizmus, narkománia, zločinnosť a morálny rozklad.

Podľa oficiálnych štatistík a informácií uverejnených v západonemeckých masovokomunikačných prostriedkoch, o ktorých v žiadnom prípade nemôžeme povedať, že by nám boli naklonené, v 23 popredných kapitalistických krajinách registrujú okolo 7 miliónov mladých ľudí do 25 rokov, ktorí sú bez práce. Mládež tejto vekovej kategórie sa podieľa 22 % na počte obyvateľstva týchto štátov, ale podiel na nezamestnanosti je v priemere 40 %. V krajinách EHS je bez práce 2 milióny mladých ľudí. Ako uvádza francúzsky časopis Le Monde z 9. marca t. r., je v Holandsku 44,5 %, v Belgicku 32 %, v NSR okolo 30 %, vo Francúzsku 38 %, v Taliansku 35 % a vo Veľkej Británii dokonca 44 % nezamestnaných práve mladých ľudí.

Západonemecký konzervatívny denník München Merkur uverejnil celostránkovú reportáž pod názvom "Mačky a vtáky sa majú v NSR lepšie". V reportáži sa uvádza, že zo 14 miliónov západonemeckých detí do 14 rokov žije okolo 200 tisíc v útulkoch pre chudobných a 128 tisíc v detských domovoch. Západonemecké súdy prejednávajú okolo 18 tisíc mravnostných trestných deliktov mládeže ročne. Nie menej alarmujúci je údaj zo Spojených štátov amerických, kde v roku 1973 dosiahol počet zločinov len na newyorských školách 10 tisíc prípadov. Americké lekárske združenie uvádza, že mladí ľudia do skončenia strednej školy vidia v televízii najmenej 18 tisíc vrážd. Ľahko si vieme predstaviť, aký psychický odraz to má na vývoj mládeže na Západe.

Prirodzene, že mládež sa s touto situáciou nestotožňuje a že na ňu viac alebo menej uvedomele reaguje. Niet vari týždňa, aby sme v niektorej kapitalistickej krajine nezaznamenali ostré demonštrácie a štrajky, ktoré neraz prerastajú v politické stretnutia mládeže s existujúcou mocou, ktorá proti nim brutálne zasahuje. Najreakčnejšie sily buržoáznej spoločnosti snažia sa túto situáciu využívať na svoje politické ciele a organizujú, ako sme toho napríklad svedkami v Taliansku, fašistické úderky mladých ľudí, ktorých vyčíňanie má na svedomí nejednu smrť.

Vládnúce triedy v kapitalistických krajinách vonkoncom netrápi otázka, ako je zastúpená mládež v štátnych mocenských inštitúciách miest a dedín, okresov a provincií, či v parlamente. Práve naopak. Volebné sytémy sú tam spravidla tak koncipované, aby čo najviac pribrzdili alebo oddialili účasť mladých ľudí na politickom živote krajiny, pretože sa boja tzv. radikalizmu mládeže, smerujúceho v prevažnej väčšine doľava.

Všetci veľmi dobre vieme, že trvalá starostlivosť o deti a mládež u nás je nielen záležitosťou rodiny, ale vecou celospoločenskou a sprevádza mladého človeka od jeho prvých krokov až do dospelosti. Tak je koncipovaný celý náš systém sociálnej starostlivosti o rodinu a dieťa, tomu slúži rozvinutá sieť predškolských zariadení, jednotná povinná školská dochádzka, bezplatné stredné i najvyššie vzdelanie, systém štipendií a rôznych úľav, široké možnosti pri zaraďovaní sa do života, do zamestnania a veľké výhody, ktoré naša spoločnosť poskytuje mladým ľuďom pri zakladaní rodiny. To všetko sa priaznivo prejavuje aj v morálno-politickom profile našej mládeže. Naše socialistické zriadenie vytvára všetky podmienky i pre to, aby mládež získala popri odbornej kvalifikácii i všestrannú občiansku, politickú a kultúrnu prípravu pre život a prácu v socialistickej spoločnosti, aby až prevezme raz štafetu po svojich otcoch a matkách, vedela dobre spravovať svoj štát a ich dielo ďalej rozvíjala a zdokonaľovala.

Preto nech sa páni zo Slobodnej Európy na nás nehnevajú, ak sa v našich komunikačných prostriedkoch neobjavujú také otrasné fakty o živote a postavení mladých ľudí ako u nich. Naša tlač nemôže písať o tom, čo neexistuje, a nie preto, že by ich uverejňovať nemohla.

Buržoázna propaganda a v jej službách naši vnútorní nepriatelia, zradcovia a renegáti zámerne rozširujú fámu o akejsi politickej diskriminácii v prístupe mladých ľudí ku vzdelaniu u nás. Je to presne podľa známeho príslovia: Zlodej kričí chyťte zlodeja! Aj k tejto otázke treba povedať jasné slovo. Je to práve naše socialistické zriadenie, ktoré dokorán otvorilo brány škôl mládeži všetkých tried a vrstiev, najmä mládeži z robotníckych a roľníckych rodín. Rozhodujúcim kritériom pre štúdium na vyšších školách sú predovšetkým študijné výsledky, schopnosti a občiansko-morálny profil uchádzača o štúdium. Stranícke a vládne orgány prijali celý súbor opatrení, aby sa tieto zásady o prijímaní na školy dôsledne dodržiavali v praxi.

Nám všetkým je dobre známe, ako sa rozvinulo u nás vzdelanie za posledných tridsať rokov a nemusím o tom uvádzať fakty. Ale niektoré čísla sú zaujímavé a nemožno ich obísť. Ak za predmníchovskej republiky študovalo u nás na stredných školách okolo 10-15 % detí a na vysokých školách okolo 5 až 10 % z robotníckych a roľníckych rodín, dnes na stredných školách študuje takmer 70 % z robotníckych a roľníckych rodín a na vysokých školách okolo 60 % z týchto rodín. Práve táto skutočnosť je jednou z najcharakteristickejších čŕt našej školskej sústavy a prejavom opravdovej demokratičnosti nášho zriadenia a našej školskej politiky, pretože štruktúra študujúcich zodpovedá sociálnej štruktúre spoločnosti. Žiadny kapitalistický štát ani dnes nemôže uviesť podobné fakty.

Nechcem tým povedať, že sa im tam vzdelanie nerozvíja. Buržoázia dobre vie, že bez neho by nebol možný vedeckotechnický pokrok a jeho využitie v praxi. Rovnako milióny pracujúcich si vynucujú, aby aj ich deti dostali kvalitnejšie vzdelanie. Ale to nič nemení na skutočnosti, že školstvo v kapitalistických krajinách dnes, podobne ako v minulosti, je nástrojom triedneho panstva vykorisťovateľských tried a deti robotníkov a roľníkov sú v prístupe k vyššiemu vzdelaniu a často i pri získavaní základného vzdelania fakticky diskriminované, lebo ani základné vzdelanie nie je spravidla v kapitalistických krajinách jednotné a popri štátnych školách v mnohých kapitalistických štátoch existujú preferované súkromné a cirkevné školy. Tak napríklad vo Švédsku sa na vysoké školy dostáva len 10 % detí z robotníckych a zamestnaneckých rodín s nižšími príjmami, hoci tieto vrstvy sa 57,5 % podieľajú na celkovom počte obyvateľstva. Naproti tomu študuje tam na vysokých školách 80 % detí podnikateľov, z rodín s vysokými príjmami, hoci ich podiel na celkovom obyvateľstve je len 7,8 %. To sme si nevymysleli my, ale prečítali v stockholmskom Afton bladet z 21. marca 1977. V NSR bol pred niekoľkými rokmi na vysokých školách podľa údajov inštitútu Für Demoskopie podiel študentov z robotníckych a roľníckych rodín 8 %, hoci tieto rodiny predstavovali 58 % z celkového počtu obyvateľstva. Ani dnes podiel týchto detí nepresahuje 12 %. Podobná situácia je v Holandsku, vo Veľkej Británii, v Taliansku, v Spojených štátoch amerických, vo Francúzsku, atd.

Tajomník britskej Rady pre rozvoj školstva Henry Clother uviedol v parlamente, že už deti zo strednostavovských rodín majú päťkrát väčšiu nádej dostať sa na vysoké školy než deti z robotníckych rodín, a konštatoval, že pripravené zníženie štátnych výdavkov na školstvo môže len väčšmi prehĺbiť nerovnosť medzi jednotlivými vrstvami britskej spoločnosti.

V kapitalistických štátoch pri výbere na školy vyššieho typu pôsobia dva rozhodujúce činitele. Prvý z nich a najúčinnejší je: máš alebo nemáš peniaze, aby si mohol študovať. To priznali aj známe buržoázne noviny Die Zeit, keď napísali, že výška poplatku na vysokých školách v USA je najúčinnejším prostriedkom regulácie počtu študentov, najmä keď štipendií je veľmi málo. Ale pôsobí tu i druhý regulátor, administratívna forma regulácie. Vo väčšine kapitalistických štátov platí tzv. numerus clausus v prístupe na vysoké školy a pri jeho aplikácii v praxi zase rozhodujú predovšetkým peniaze a známosti. A to je podľa nich možnosť "rovného" prístupu všetkých ku vzdelaniu. To je tá tzv. "demokracia" vo sfére vzdelávania v buržoáznej spoločnosti. A čo povedať k praxi niektorých fakúlt v NSR, na ktorých uchádzač, ktorý nebol prijatý na vysokú školu, sa zapisuje do listiny čakateľov a za každý rok čakania získava niekoľko bodov k dobru. Ak si môže dovoliť čakať šesť rokov, dostane sa na štúdium bez ohľadu na to, aký mal prospech. Koho táto prax preferuje a koho diskriminuje, je, myslím si, úplne jasné. Čo je to za demokraciu a rovnosť v prístupe k vyššiemu vzdelaniu, keď z celkovej černošskej populácie v Spojených štátoch amerických študuje na vysokých školách len 0,5 %?

Súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci! Mohol by som ešte dlho hovoriť na tému postavenia a životné predpoklady mládeže v kapitalistických krajinách. Mohol by som uviesť nespočetné množstvo faktov o otrasnom postavení učňov v podmienkach kapitalizmu a na druhej strane o tom, ako prebudúvame naše učňovské školstvo na rovnocenný prúd vzdelávania mládeže na treťom stupni. Mohol by som hovoriť o výške poplatkov, ktorú musia študenti v kapitalistických krajinách platiť na školnom, za učebnice, za zdravotnícku starostlivosť, za pobyt a stravu a ako tieto náklady každým rokom v dôsledku inflácie rastú. A na druhej strane mohol by som uviesť úplne protikladné údaje o pomeroch na školách u nás i v tomto ohľade. Mohol by som hovoriť o desaťtisícoch mladých ľudí na Západe, ktorí skončia vysokú školu a nenachádzajú pracovnú príležitosť, aby mohli uplatniť nadobudnuté vzdelanie v praxi. Nemáme čas, aby sme o týchto veciach mohli podrobnejšie hovoriť. Môžeme byť však hrdí, že naše zriadenie vytvorilo skutočne dobré podmienky pre dorastajúce generácie, že im poskytuje naozaj životné istoty a perspektívy pre naplnenie ich túžob. Pôjdeme ďalej touto cestou pod vedením našej komunistickej strany a žiadne útoky, ktoré sú zo strany našich nepriateľov proti nám namierené, nás z nej nemôžu zviesť. Sú prejavom nenávisti k nášmu zriadeniu a v rozpore s pravdou, a preto sú vopred odsúdené k nezdaru. Ďakujem vám za pozornosť.

Předsedající předseda SN D. Hanes: Ďakujem podpredsedovi vlády súdruhovi Lúčanovi za jeho vystúpenie. Pýtam sa súdružky poslankyne Lefflerovej, či je spokojná s odpoveďou podpredsedu vlády? (Poslankyně Lefflerová: Ano.)

Udeľujem slovo poslankyni Malíkovej.

Poslankyně SI, V. Malíková: Vážené soudružky a soudruzi poslanci, oficiální americké statistiky uvádějí, že v roce 1976 zaplatili obchodní společnosti a jednotlivci ve Spojených státech za ochranu proti organizovanému zločinu 6,6 mld dolarů. Tuto astronomickou sumu shrábly jiné společnosti, které založily svůj výdělek na budování "systému ochrany před zločinem".

Situaci charakterizoval ředitel soukromé bezpečnostní firmy Allied Security nezakrytě tak, že existuje pouze jeden lepší byznys než je jeho, a to je zločin. Uvedené výdaje samozřejmě jdou od toho, kdo může zaplatit. Ale co mají dělat ti, kteří prostředky nemají? Poskytovaná ochrana je především zaměřena proti organizovaným zločineckým bandám, zkrátka proti gangům.