Ďalším bodom programu je

8. Vládny návrh, ktorým sa Federálnemu zhromaždeniu ČSSR predkladá na vyslovenie súhlasu Dohoda Medzinárodnej organizácie práce č. 130 o liečebno-preventívnej starostlivosti a o dávkach v nemoci, prijatá na 53. Medzinárodnej konferencii práce dňa 25. júna 1969 v Ženeve /tlač 48/

Minister práce a sociálnych vecí ČSSR Michal Štanceľ požiadal, aby mohol odôvodniť tento vládny návrh i stanoviská vlády k ostatným dohodám a odporučeniam Medzinárodnej organizácie práce v jednom výklade. Prosím ho, aby sa ujal slova.

Minister M. Štancel:

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, dovoľte, aby som vás oboznámil so stanoviskami vlády a jej dôvodmi nielen k Dohode Medzinárodnej organizácie č. 130, ktorá je predmetom tohto bodu programu, ale súčasne aj k ďalším dohodám a odporučeniam Medzinárodnej organizácie práce, prijatým na 51., 52. a 53 medzinárodnej konferencii práce, ktoré sú ďalším bodom programu schôdzky. Považujem to za účelné, lebo obidva body spolu úzko súvisia.

Medzinárodná organizácia práce ako najstarší útvar Organizácie Spojených národov je podľa svojej ústavy oprávnená vypracovávať a na svojich každoročných konferenciách prijímať legislatívne úpravy, t. j. aj medzinárodné dohody a odporučenia z oblasti sociálnej a pracovnej politiky. Podľa čl. 19 ústavy Medzinárodnej organizácie práce sú členské štáty povinné predložiť všetky prijaté dohody a odporučenia na zaujatie stanoviska tým svojim ústavným orgánom, ktoré uvádzajú ustanovenia medzinárodných legislatívnych úprav do vnútroštátneho zákonodarstva.

Zákonodarné orgány majú posúdiť, či zákonodarstvo v príslušnom štáte je v súlade s prijatými dohodami, či je možné ich ratifikovať, alebo či majú pôsobiť, aby vnútroštátne zákonodarstvo bolo upravené podľa zásad dohody.

Ďalším cieľom uvedeného ustanovenia je, aby zákonodarná činnosť jednotlivých štátov bola ovplyvňovaná medzinárodne uznávanými princípmi. To má osobitný význam pre boj pracujúcich v kapitalistických štátoch, pretože tým získavajú oporu pre svoje požiadavky. Legislatívne úpravy Medzinárodnej organizácie práce odzrkadľujú do určitej miery sociálny pokrok, najmä odvtedy, čo sa na prácach v tejto organizácii účastní ZSSR a ostatné socialistické štáty.

Medzinárodná organizácia práce za obdobie viac než päťdesiatročnej činnosti prijala 134 dohôd, ktoré sú určené na to, aby ich členské štáty posúdili a ratifikovali. Ak ich štát ratifikuje, je povinný premietnuť ich ustanovenia do svojho vnútroštátneho právneho poriadku.

Naproti tomu odporučenia nie sú určené na ratifikáciu, ale majú slúžiť ako pomôcka pre zákonodarnú a praktickú činnosť.

Medzinárodná organizácia práce vybudovala aj systém kontroly. Stanovy tejto organizácie dávajú špecializovaným orgánom právo vyžadovať od členských štátov všetky informácie, potrebné na zabezpečenie účinnej kontroly, ako sa prijaté dohody aplikujú v jednotlivých štátoch. Výsledky tejto činnosti sa prerokovávajú na výročných konferenciách tejto organizácie.

Hoci komisie a orgány Medzinárodnej organizácie práce nemajú právo zasahovať do vnútroštátnej kompetencie, je účinnosť kontrolného systému daná predovšetkým povinnosťou členských štátov predkladať všetky prijaté legislatívne úpravy svojmu zákonodarnému orgánu, ktorý k nim zaujme stanovisko; členské štáty majú povinnosť podávať správy o výsledkoch rokovania. Určitou kontrolou je aj publicita prerokovávania.

Je samozrejme vecou každého štátu vo vlastnom záujme ukázať pred svetovou verejnosťou, že jeho spoločenský poriadok zabezpečuje vysokú mieru sociálnej spravodlivosti. Naším pracovným a sociálnym zákonodarstvom môžeme aj my ukázať prednosti socializmu, jeho dôslednú a všestrannú starostlivosť o rozvoj človeka a zabezpečenie sociálnej spravodlivosti bez vykorisťovania. Takým dôkazom je aj ratifikácia zmlúv, pokiaľ zodpovedajú našim podmienkam.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, považoval som za nutné uviesť týchto niekoľko poznámok o činnosti Medzinárodnej organizácie práce, aby ste mohli poznať dôvody, ktoré viedli vládu k jednotlivým návrhom, ako ich predkladáme. Z mienim sa o nich len veľmi stručne, aby som neopakoval to, čo je uvedené v návrhoch, ktoré ste dostali.

Ide predovšetkým o Dohodu č. 130 o liečebno-preventívnej starostlivosti a o dávkach v nemoci, ktorá bola prijatá na 53. zasadnutí Medzinárodnej konferencie práce a ktorú vláda odporúča ratifikovať. Poskytovanie dávok nemocenského poistenia a liečebná starostlivosť sú u nás už desiatky rokov na vysokej úrovni a náš systém sa študuje v mnohých iných krajinách a slúži ako príklad. Možno povedať, že sme značne vpredu oproti svetovému vývoju. Naša súčasná právna úprava zodpovedá nielen ustanoveniam Medzinárodnej dohody o liečebno-preventívnej starostlivosti a o dávkach v nemoci, ale v mnohých veciach aj prevyšuje jej požiadavky.

Náš právny poriadok zabezpečuje starostlivosť všetkým občanom v tejto oblasti, a to zásadne bezplatne. Platí to aj pre cudzincov, ktorí pracujú alebo študujú. Ostatným cudzincom sa poskytujú niektoré dávky za poplatok, prípadne bezplatne. Nemocenskému poisteniu, ktoré poskytuje ostatné dávky v nemoci, podlieha viac ako 99 % celého hospodársky činného obyvateľstva v Československu. Na túto starostlivosť vynakladá štát takmer 9 % národného dôchodku, teda viacako dvojnásobok toho, čo vyžaduje dohoda. Priemerná výška robí okolo 80 % čistej dennej mzdy pracovníka, čo presahuje asi o 20 % úroveň určenú pre tento účel v dohode.

Dohodu č. 130 ratifikovalo dosial iba Švédsko. Vysoká úroveň československej preventívnej a liečebnej starostlivosti i dávok v nemoci umožňuje, aby aj naša republika medzi prvými štátmi pristúpila k ratifikácii tejto dohody, a to napriek tomu, že v niekoľkých podrobnostiach máme odlišné ustanovenia. Pravda, ide o ustanovenia, ktoré sú v právnych poriadkoch aj iných štátov a dohoda ich pripúšťa.

Prosím preto, vážené súdružky a súdruhovia poslanci, aby ste vyslovili súhlas s navrhovanou ratifikáciou Dohody Medzinárodnej organizácie práce č. 130 o liečebno-preventívnej starostlivosti a o dávkach v nemoci.

Pokiaľ ide o ďalšie otázky, zachytené pod ďalším bodom dnešného rokovania, by som chcel stručne charakterizovať, aké sú to návrhy, a hlavne návrhy vlády k týmto ďalším dokumentom. Ide dovedna o desať dokumentov - tri dohody a sedem odporučení.

Najprv niekoľko poznámok k tým trom dohodám, t. j. Dohode č. 127 o maximálnej váhe bremien prenášaných jedným pracovníkom, k Dohode č. 128 o invalidnom, starobnom a pozostalostnom dôchodku a k Dohode č. 129 o inšpekcii práce v poľnohospodárstve, ďalej k trom odporučeniam č. 128, 131 a 133, ktoré dopĺňajú uvedené dohody.

Vláda neodporúča ratifikovať ani jednu z uvedených dohôd, pretože právny poriadok a prax u nás nie sú v plnom súlade s ich obsahom.

Dohoda č. 127 o maximálnej váhe bremien prenášaných jedným pracovníkom nemôže byť ratifikovaná najmä preto, lebo v našom právnom poriadku nie sú určené konkrétne váhové normy bremien pre mužov. Ďalšou vážnou prekážkou je praktický stav, že vo viacerých odvetviach nášho hospodárstva napriek značnému pokroku a úsiliu, ktoré sa venuje mechanizácii fyzicky namáhavých prác, je mnoho takých prác, kde váhové limity predpokladané dohodou a odporučením, t. j. 55 kg maximálnej váhy bremena prenášaného mužom, sa bežne prekračujú. Ide najmä o práce spojené s prenášaním materiálu vo vreciach, ale aj iných výrobkov a predmetov prakticky vo všetkých odvetviach národného hospodárstva. Podobne je to s váhovými limitmi pre ženy. Tam síce rezortné predpisy určujú limity na 15 až 20 kg, ale v praxi sa spravidla nerešpektujú. Rozbory ukázali, že v našom národnom hospodárstve nie sú možnosti, aby sme v najbližšej budúcnosti tento problém riešili v súlade so zásadami dohody.

Nakoniec treba poznamenať, že sa dohoda sotva stane všeobecne uznávaným inštrumentom Medzinárodnej organizácie práce, pretože jej koncepcia, ktorú vypracovali predovšetkým experti z úseku pracovného lekárstva, je zatiaľ príliš vzdialená reálnej skutočnosti, a to aj vo vyspelých priemyslových štátoch. Potvrdzuje to okrem iného i skutočnosť, že dohodu ratifikovalo zatiaľ iba 7 štátov prevažne rozvojových z teplého a tropického pásma, kde nízke váhové limity sú diktované okrem iného aj klimatickými podmienkami.

Ďalšia Dohoda č. 128 o invalidnom a starobnom dôchodku a o dôchodku pozostalostnom, i keď naša úprava sociálneho zabezpečenia má zásadne vyššiu úroveň, než akú vyžaduje dohoda, nemôže byť ratifikovaná z týchto dôvodov:

1. Československé zákonodarstvo neobsahuje predpis, podľa ktorého by muselo automaticky dôjsť k preskúmaniu dôchodkových dávok v prípade, keď sa značne zmenia zárobky alebo životné náklady napriek tomu, že sme uskutočnili také opatrenia v r. 1969 a že zvyšujeme úroveň najnižších dôchodkov.

2. Dohoda nepripúšťa zastaviť dôchodok, kým sa dôchodca zdržiava mimo územia členského štátu. Naše zákonodarstvo naopak ustanovuje, že sa dôchodkové dávky do cudziny nevyplácajú; ak sa dôchodca zdržuje v cudzine trvale, môže dostávať dôchodok iba vtedy, ak je s cudzím štátom uzavretá dohoda.

3. Dohoda napokon ustanovuje, že dôchodok zárobkovo činného dôchodcu nesmie byť znížený o sumu vyššiu, než koľko robí jeho zárobok. Tento princíp nie je v našich predpisoch zakotvený, pretože máme iný systém pri ďalšej práci dôchodcov.

Pokiaľ ide o Dohodu č. 129 o inšpekcii práce v poľnohospodárstve, je v nej rozsah inšpekcie vymedzený podstatne širšie, než aká je pôsobnosť čs. inšpekčných orgánov, či už ide o úrady bezpečnosti práce alebo o orgány hygieny práce. Z podobných dôvodov nebola obdobná dohoda ratifikovaná, ani pokiaľ ide o prácu v priemysle a obchode; takáto dohoda bola prijímaná už v roku 1947, pokiaľ ide o obchod a priemysel.

Napriek tomu, vážené súdružky a súdruhovia, že uvedené dohody nemožno zatiaľ ratifikovať, zásady týchto dohôd budeme brať do úvahy pri budúcich úvahách a úpravách na týchto úsekoch a pri týchto problémoch.

To isté platí aj o odporučeniach, ktoré dopĺňajú tieto dohody a ktorým ani naša súčasná právna úprava v niektorých bodoch nevyhovuje.

V druhej skupine predkladaných desiatich dokumentov je odporučenie č. 134 o liečebno-preventívnej starostlivosti a o dávkach v nemoci. Toto odporučenie dopĺňa Dohodu č. 130; s tým je možné sa stotožniť a súhlasiť, pretože vyhovuje našim podmienkam a praxi.

V tretej a poslednej skupine sú tri samostnané odporučenia, t. j. otázky neupravované dohodami, a to

- č. 129 o vzájomných stykoch medzi vedením a pracovníkmi v podniku,

- č. 130 o prerokovávaní sťažností v podniku s cieľom ich vybavenia a

- č. 132 o zlepšení životných a pracovných podmienok nájomníkov, podielníkov na úrode a obdobných skupín poľnohospodárskych pracovníkov.

Požiadavky týchto odporučení vychádzajú predovšetkým zo situácie v kapitalistických a hlavne rozvojových krajinách; v našom právnom poriadku sú zabezpečené vo svojej väčšine aj na kvalitatívne vyššej úrovni, ktorá je daná socialistickým charakterom nášho spoločenského poriadku, spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov a priamou spoluúčasťou pracujúcich na riadení. Pre našu legislatívu nevyplývajú teda z nich žiadne opatrenia.

Vážené súdružky a súdruhovia poslanci, snažil som sa v stručnosti vysvetliť a zdôvodniť stanoviská a návrhy vlády k obidvom bodom programu. Prosím, aby ste ich posúdili a schválili.

Ďakujem za pozornosť.

Predseda SN V. Mihálik:

Ďakujem súdruhovi ministrovi Štanceľovi za jeho výklad. Stanovisko výborov Snemovne národov, ktorým bol vládny návrh prikázaný, prednesie ich spoločný spravodajca poslanec Bohuslav Ungrád, ktorému dávam slovo.

Zpravodaj poslanec B. Ungrád:

Vážené soudružky poslankyně, vážení soudruzi poslanci, vážení hosté.

Vláda Československé socialistické republiky předložila Federálnímu shromáždění text úmluvy č. 130 Mezinárodní organizace práce, týkající se léčebně preventivní péče a dávek v nemoci, a to spolu se svým podrobně vyjádřeným stanoviskem v důvodové zprávě a s návrhem na vyslovení souhlasu s úmluvou před ratifikací ve smyslu čl. 36 odst. 3 ústavního zákona o československé federaci, jak jsou uvedeny v rozeslaném vládním návrhu - tisk č. 48.

Považuji za vhodné v úvodu upozornit, že v záhlaví tohoto tisku došlo nedopatřením tiskařského šotka k chybě, jejíž opravu je třeba vzít na vědomí, neboť předložená úmluva č. 130 byla přijata sice na 53. Mezinárodní konferenci v Ženevě, ale nikoli v roce 1970, nýbrž v roce 1969.

Předložená úmluva reviduje dřívější úmluvy č. 24 o nemocenském pojištění v průmyslu a č. 25 o nemocenském pojištění v zemědělství z r. 1927, které Československo ratifikovalo v r. 1929.

Předložená úmluva č. 130 má značný dosah působnosti, který je široce rozveden v důvodové zprávě předloženého návrhu, a proto bych nerad opakoval technické a ekonomické podrobnosti, jež jsme si všichni prostudovali. Protože však nejen z důvodové zprávy, nýbrž i z obsahu našeho právního řádu i z praxe vyplývá, že naše sociální zákonodárství je až na nepatrné odchylky, uvedené rovněž v důvodové zprávě, v plné shodě se zásadami úmluvy a navíc obsahuje již i realizaci některých požadavků obsažených v doporučení Mezinárodní organizace práce č. 134 o léčebně preventivní péči a dávkách v nemoci, jsem plně přesvědčen, že můžeme všichni s radostí a hrdostí konstatovat, že Československo, jako socialistický stát, bude mezi prvými státy na světě, které k této úmluvě přistoupí. Pokud je mi známo, zatím tuto úmluvu ratifikovalo pouze Švédsko.

Tato skutečnost naší světové špičkové zdravotnické úrovně, které dosahujeme již po řadu let, je značnou částí našich občanů, zejména těch mladých, kteří nejsou znalí dřívějších poměrů, chápána jako úplná samozřejmost. Je třeba si proto čas od času uvědomit, že tato skutečnost nevznikla ani náhodně, ani bez usilovného a systematického přičinění generací poctivých pracovníků v našem socialistickém zdravotnictví a v naší lékařské vědě, a to v rámci zdravotnické politiky vybudované a zabezpečované naší stranou a jejím politickým programem. Tato skutečnost je tedy výsledkem dlouholetého, nejméně čtvrt století trvajícího úsilí opřeného o dějinné vítězství Sovětského svazu nad fašismem, o jeho osvobození naší vlasti a o vítězství českého a slovenského proletariátu nad československou buržoazií za vedení KSČ.