Za 20 let se naše socialistické zemědělství
může vykázat také dobrými výsledky.
První úspěch byl ten, že v době
zakládání JZD zemědělská
výroba neklesla, i když v některých
JZD i státních statcích byl stav rozdílný.
Po roce 1960 dochází k trvalému vzestupu
zemědělské výroby u nás. Výsledek,
kterého jsme dosáhli během etapy socialistického
rozvoje zemědělství, je velmi průkazný
a staví nás na přední místa
mezi země, které v tutéž dobu řešily
základní problémy rozvoje zemědělské
výroby: trvalé snížení počtu
pracovníků v zemědělství, růst
produktivity práce, zvýšení hektarových
výnosů a užitkovosti hospodářských
zvířat.
Dovolte mi uvést některá fakta. Za předmnichovské
republiky pracovalo v zemědělství 3,2 mil.
lidí, v roce 1968 už jen necelých 1,2 mil.
a výroba neklesla, nýbrž naopak stoupala. Např.
průměrný hektarový výnos v
letech 1934 až 1938 byl u obilovin 17,6 q, v roce 1969 jsme
dokázali 29,8 q, u pšenice dokonce 31,1 q. Na těchto
výsledcích se rozhodující měrou
podílejí sovětské odrůdy Mironovska
a Bezosta a další, které v roce 1969 byly zasety
na 62,7 % všech ploch ozimé pšenice a na Slovensku
dokonce přes 80 %.
Podobně je tomu u živočišné výroby.
Tento vývoj snese nejpřísnější
srovnání s kteroukoli západní zemí.
Nebyl nijak nahodilý, ale souvisí se socialistickou
přestavbou naší vesnice. Neocenitelnou pomoc
sehrála přitom materiální podpora
a pomoc SSSR. Československý lid nikdy nezapomene,
že to byl SSSR, který dodávkami obilí
po velikém suchu v r. 1947 zabránil hladu v zemi.
Zakládání JZD a státních statků,
i přechod na velkovýrobu, byl umožněn
nejen dodávkou potravin, ale především
dodávkou zemědělské techniky, kterou
československý průmysl tehdy nevyráběl.
Ještě dnes jezdí po našich polích
skoro 10 tisíc sovětských pásových
traktorů, přes 14 tisíc kombajnů a
další zemědělské stroje. Výsledky
naší socialistické velkovýroby, které
jsme za podpory SSSR dosáhli, potvrzují, že
politika naší strany na vesnici byla správná.
To byl také hlavní důvod, spolu s růstem
životní úrovně, že naše vesnice
se stala politicky stabilizačním faktorem v roce
1968.
Aby snad nevznikl dojem, že v zemědělství
jsou jen klady - to jsem rozhodně neměl na mysli
- uvádím, že byly a jsou dosud problémy
vyplývající z nedostatku pracovních
sil, mechanizace, chemizace, investiční výstavby,
které jsou předmětem řešení.
Mně jde o to prokázat výhodnost Smlouvy a
její vliv na rozvoj stabilizace na rozvoj u nás.
Známe-li však tato fakta, pak se nezbytně z
hlediska zkušeností roku 1968 vtírá
otázka: věděli ti různí kritikové
uplynulých 20 let z řad ekonomů, v čele
se Šikem, o těchto faktech? A proč je tedy
neuváděli? Jsem přesvědčen,
že je dobře znali, věděli o nich, byly
jim k dispozici. Proč tedy překrucovali pravdu?
Dělali to proto, že říci pravdu o vývoji
u nás, tedy i na naší vesnici v uplynulých
20 letech, by bylo v rozporu s tím, co chtěli udělat
a také udělali, to znamená zdiskreditovat
naši stranu, očernit uplynulých 20 let! Dokonce
mluvili o 20 letech temna u nás. Dělali to proto
- a dnes jsme o tom přesvědčeni na mnoha
dalších faktech - že sledovali jiné cíle,
o kterých nebylo radno zatím mluvit, ale cílevědomě
k tomu pracovali. Nebylo to nicméně, než zvrat
poměrů u nás, tedy jasná kontrarevoluce;
to dnes už ví velká většina lidí.
A právě z hlediska těchto faktů, ale
i celé řady jiných, si musíme vážit
poctivého rozhodnutí bratrských stran o příchodu
jejich armád v srpnu 1968 k nám za účelem
překazit záměry kontrarevoluce u nás.
A tak znovu nám SSSR spolu s ostatními bratrskými
socialistickými zeměmi významně pomohl.
Tím znovu prokázal svůj internacionální
postoj a bratrskou pomoc našim národům.
Jsem přesvědčen, že v souladu s velkou
většinou svých voličů, kterým
socialismus přirostl k srdci, je nová Smlouva, kterou
projednáváme, zárukou dalšího
vývoje socialismu u nás. Proto rád budu pro
Smlouvu hlasovat. /Potlesk./
Predseda FZ prof. dr. D. Hanes:
Ďakujem poslancovi Mandovcovi. Hovorí poslanec Jozef
Turošík.
Poslanec J. Turošík:
Vážený súdruh prezident, vážené
súdružky a súdruhovia poslanci! V slávnych
dňoch 25. výročia oslobodenia Československa
Sovietskou armádou predstavitelia ČSSR a ZSSR podpísali
Zmluvu o priateľstve, spolupráci a vzájomnej
pomoci. Význam tejto zmluvy, i keď sa už dnes
o nej hodne hovorilo, spočíva v tom, že národy
ČSSR vyjadrujú vernosť zásadám
zmluvy z 12. decembra 1943, ktorá vznikla v ťažkom
období druhej svetovej vojny, že podpísaná
zmluva ukazuje správnosť politiky KSČ, jej
ústredného výboru a vlády ČSSR.
Presvedčivo dokumentuje pred celým svetom, pred
svetovým komunistickým a robotníckym hnutím,
pred našimi spojencami, že český a slovenský
národ si praje budovanie socialistickej vlasti a jej ochranu
v úzkom spojenectve so Zväzom sovietskych socialistických
republík a s ostatnými krajinami socialistického
tábora.
Zmluva je, dnes i v budúcnosti, zárukou pevnej bezpečnosti
Československa a celého socialistického spoločenstva
proti imperializmu, západonemeckému militarizmu
a revanšizmu. Je zárukou bezpečnosti proti
akýmkoľvek silám, ktoré by chceli narušiť
budovanie socialistickej spoločnosti a nastoliť kapitalistické
poriadky.
Súdružky a súdruhovia poslanci! Tak ako hovoril
predseda vlády a minister zahraničných vecí,
dnešná medzinárodná situácia
nie je ľahká, kapitalistický svet sa nevzdáva
svojich cieľov zničiť socialistické zriadenie
v krajinách východnej Európy a nastoliť
kapitalistický poriadok, nehladiac na úsilie Sovietskeho
zväzu a ostatných socialistických krajín
dosiahnuť mierové spolunažívanie štátov
s rôznym spoločenským zriadením, dosiahnuť
zmiernenie napätia vo svete, zastavenie zbrojenia a dosiahnuť
všeobecné a úplné odzbrojenie. Kapitalistický
svet, predovšetkým USA a Západné Nemecko
toto úsilie maria, naďalej upevňujú
vojenské bloky a vytvárajú ohniská
napätia vo svete, ako je to na Blízkom východe
a v Indočíne. Tak vytvárajú nebezpečie
svetového konfliktu. Ani dnes ukončená Rada
NATO, ktorá zasadala na úrovni ministrov zahraničných
vecí v Ríme, vo svojom vyhlásení nepredkladá
žiadne konkrétne a konštruktívne návrhy
na zmiernenie medzinárodnej situácie, predovšetkým
v Európe.
Vidíme, že vojensky potlačuje národy,
bojujúce za slobodu a nezávislosť. Spojené
štáty americké rozšírili bojovú
činnosť v Indočíne na územie
Kambodže. Ničia všetko, čo je pokrokové.
Tak napríklad po druhej svetovej vojne ozbrojené
sily Spojených štátov amerických sa
zúčastnili viac než 30 ozbrojených stretnutí
v rôznych častiach sveta.
Súdružky a súdruhovia poslanci, vidíme
tú ich západnú demokraciu, demokraciu potokov
krvi, demokraciu vojen, demokraciu útlaku. Takejto "demokracie"
sa i u nás dovolávali a chceli nám ju dávať
za vzor rôzne protisocialistické a protisovietske
živly a skupiny v roku 1968.
Ako poslanec, príslušník Čs. ľudovej
armády, chcem obrátiť vašu pozornosť
na skutočnosť, že kapitalistický svet
vybudoval v Európe silné vojenské zoskupenie
NATO, predstavované skupinami armád, leteckými
zväzmi, ako i prostriedkami jadrového napadnutia.
Spojené štáty severoamerické sú
tu predstavované silnou, súdobou technikou vyzbrojenou
VII. armádou a jej 7. a 5. armádnym zborom, leteckou
armádou, jadrovými prostriedkami taktického,
operačno-taktického a strategického určenia.
Tieto prostriedky masového ničenia sú schopné
viesť údery do veľkej hĺbky, napríklad
u pozemných taktických a operačných
prostriedkov od 30 do 800 km. Letecké nosiče jadrových
prostriedkov, ktoré sú rozmiestnené na západoeurópskom
vojništi, sú schopné viesť údery
za hranice 1000 km. Jadrové prostriedky napríklad
jadrových ponoriek s raketami typu Polaris sú schopné
viesť údery na vzdialenosť okolo 4000 km. Velenie
vojenských pozemných i leteckých síl
NATO rok čo rok prijíma veľmi efektívne
opatrenia k príprave vojsk a koná celý rad
cvičení od Severného a Baltického
mora až po Stredozemné more. Viaceré tieto
cvičenia sa organizujú a konajú v provokatívnej
blízkosti čs. štátnych hraníc.
Popri vytvorení tohto vojenského zoskupenia západné
mocnosti vybudovali silnú západonemeckú modernú
armádu, ktorá dnes predstavuje okolo pol milióna
osôb a je vyzbrojená najmodernejšou technikou.
Vo svojej zostave má letecké a raketové nosiče.
I keď spolkový kancelár Brandt tvrdil v poslednom
čase, že chce zmeniť zahraničnú
politiku NSR, v podstate však táto politika zostáva
na základoch militarizmu a revanšizmu. Ak sa táto
politika nechce zrieknuť Mníchova, to znamená,
že naďalej má územné požiadavky
práve proti ČSSR. Ak NSR nechce uznať výsledky
2. svetovej vojny, to znamená, že má územné
požiadavky proti spojeneckej Poľskej ľudovej republike.
Neuznáva Nemeckú demokratickú republiku.
Vidíme, ako manévruje, i keď pristúpil
na rokovanie s predstaviteľmi NDR. Naopak v Západnom
Nemecku sú veľké výdaje na armádu
a zbrojenie, ktoré sa každý rok zvyšujú.
Tak pre rok 1970 to predstavuje v rozpočte len pre Ministerstvo
obrany Spolkovej republiky okolo 20 mld mariek a pre vojenské
výdavky ostatných rezortov štátu, ktoré
majú priamy vzťah k ozbrojeným silám,
to predstavuje ďalších 5 mld mariek.
Vidíme, že západonemecká armáda,
stojaca proti NDR a priamo proti ČSSR, sa stala najsilnejšou
armádou v Západnej Európe. Vidíme,
že na západoeurópskom vojništi je reálne
politické i vojenské nebezpečie pre našu
republiku i pre celý tábor socialistických
krajín. Je možné toto politické i vojenské
nebezpečenstvo nedoceňovať pri zahraničnej
politike takého štátu, ako je Československo,
ktoré priamo hraničí s Nemeckou spolkovou
republikou, s týmto vojenským zoskupením,
a ktoré je členom Varšavskej zmluvy? Som presvedčený,
že nie je možné nebrať do úvahy túto
skutočnosť v Európe.
Imperialisti veľmi pozorne sledujú vývoj v
našej krajine a v boji proti socialistickému táboru,
proti komunistickým a robotníckym stranám
využívajú každý neúspech.
Žiaľ, že i niektorí naši vedúci
politickí a štátni predstavitelia toto nebezpečie
v Európe v roku 1968 nevideli, alebo nechceli vidieť.
Veľa razy to vyzeralo tak, ako keby zo strany kapitalistického
sveta, zo strany vojenských blokov nám, ani socialistickému
táboru nebezpečenstvo nehrozilo. Pravý opak
je však pravdou, ako o tom dnes hovoril predseda vlády
i minister zahraničných vecí. Našou
ochranou, súdružky a súdruhovia, pred týmto
nebezpečenstvom je spojenectvo so Sovietskym zväzom
a ostatnými socialistickými krajinami. Zárukou
našej bezpečnosti je účasť ČSSR
vo Varšavskej zmluve. V roku 1968 imperializmus zvýšil,
ako sme videli, do maximálnej miery ideologickú
diverziu. Páni na Západe a ich prisluhovači
z radov politickej emigrácie prostredníctvom tlače,
rôznych vysielačov, televízie, vysielaním
podozrivých turistov k nám podporovali protisocialistické
a protisovietske nálady a činnosť. Radi by
boli videli roztržku i rozchod Československa so Sovietskym
zväzom. To sa im však nepodarilo a ani v budúcnosti
nepodarí. /Potlesk./
Dnes sa musíme zamyslieť i nad tou skutočnosťou,
prečo tieto protisocialistické a protisovietske
tendencie našli živnú pôdu i v Národnom
zhromaždení. Myslím, že preto, že
sa nerobila principiálna internacionálna a marxisticko-leninská
politika. Na jednej strane samé vyhlasovanie a sľubovanie
a na druhej strane žiadne konkrétne činy. Len
si spomeňte, koľkokrát poslanci upozorňovali
a na faktoch dokazovali, že sa u nás organizujú
protisocialistické sily, že sa rozširuje ohováranie
Sovietskeho zväzu, že sa znižuje jeho význam
pri oslobodení Československa, znižuje sa význam
jeho pomoci pri budovaní našej vlasti. Predsedníctvo
Národného zhromaždenia v tejto dobe bolo k
týmto hlasom v podstate hluché.
Súdružky a súdruhovia, naše spojenecké
zväzky so Sovietskym zväzom sa zakladajú na proletárskom
internacionalizme, vychádzajú z učenia marxizmu-leninizmu
a sú objektívne nevyhnutné pre ochranu i
socialistický rozvoj našej krajiny. Toto spojenectvo
sa kovalo v dobách pre naše národy najťažších,
v boji proti nemeckému fašizmu. Bol to Sovietsky zväz,
jeho slávna, hrdinná armáda, ktorá
zachránila naše národy od fašizmu, a tým
i vytvorila podmienky pre našu samostatnosť i socialistickú
cestu. V tomto boji na život a na smrť obetoval veľký
Sovietsky zväz 20 miliónov svojich synov a dcér.
Z nich viac ako 140 000 leží v našej zemi. Nech
nás ich hrdinský boj a pamiatka na nich i naša
zodpovednosť za osud našej krajiny zaväzuje ďalej
upevňovať priateľstvo, spojenectvo i spoluprácu
s národmi Sovietskeho zväzu a s národmi ostatných
socialistických krajín.
Niet pre nás inej cesty, než je cesta socialistického
rozvoja. Výrazom toho je i prerokovávanie Zmluvy
o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci
medzi ČSSR a ZSSR. Navrhujem so Zmluvou súhlasiť
a odporučiť prezidentovi ČSSR, aby ju ratifikoval.
/Potlesk./
Predseda FZ prof. dr. D. Hanes:
Ďakujem poslancovi Tirošíkovi.
Súdružky a súdruhovia, ešte je tu niekoľko
prihlášok poslancov do rozpravy. Je tu však písomný
návrh, podpísaný 24 poslancami, aby sme rozpravu
o vládnom návrhu zmluvy ukončili. Skupina
poslancov odôvodňuje svoj návrh tým,
že celý rad poslancov zaujal k návrhu Zmluvy
jednoznačne kladné stanovisko a že výbory
oboch snemovní návrh podrobne prerokovali. Ďalej
tým, že predstavitelia a členovia Klubu komunistických
poslancov, predstavitelia ďalších politických
strán a najvýznamnejších organizácií
NF dostatočne zdôvodnili všestranný význam
zmluvy.
Má, prosím, niekto pripomienku alebo iný
návrh? /Nemal./
Ani pripomienky, ani návrhy nie sú.
Dávam teda hlasovať o predloženom návrhu
na ukončenie rozpravy.
Prosím najprv poslancov Snemovne ľudu,
Kto z poslancov Snemovne ľudu súhlasí s návrhom,
nech zdvihne ruku. /Deje sa./
Ďakujem.
Je niekto proti? /Nikto./
Zdržal sa niekto hlasovania? /Nikto./
Zo Snemovne ľudu sa pre návrh vyslovili všetci
prítomní poslanci.
Teraz budú hlasovať poslanci Snemovne národov.
Kto z poslancov Snemovne národov súhlasí
s návrhom, nech zdvihne ruku. /Deje sa./
Ďakujem.
Je niekto proti? /Nikto./
Zdržal sa niekto hlasovania? /Nikto./
Nikto. Pre návrh sa vyslovili všetci prítomní
poslanci Snemovne národov.
Konštatujem, že návrh na ukončenie rozpravy
o vládnom návrhu zmluvy bol schválený
súhlasným uznesením obidvoch snemovní.
Oznamujem, že predseda vlády súdruh Štrougal
a spravodajcovia súdruh Laštovička a súdružka
Višňovcová sa vzdali záverečného
slova.
Žiadam teraz poslanca Oldřicha Voleníka, aby
predniesol návrh skupiny poslancov na uznesenie Federálneho
zhromaždenia o vládnom návrhu, ktorým
sa predkladá na súhlas Federálnemu zhromaždeniu
Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej
pomoci medzi Československou socialistickou republikou
a Zväzom sovietskych socialistických republík,
podpísaná v Prahe 6. mája 1970.
Místopředseda FS O. Voleník:
Vážené soudružky a soudruzi poslanci.
Skupina poslanců zvolená k přípravě
návrhu usnesení vycházela ve své práci
z poznatků, které přineslo projednávání
Smlouvy ve výborech sněmovny, z výkladu předsedy
federální vlády a ministra zahraničních
věcí i z diskuse poslanců obou sněmoven
k vládnímu návrhu.
Vzhledem k jednoznačnému souhlasu s návrhem,
jak odzněl v diskusi, i s přihlédnutím
k všestrannému významu Smlouvy o přátelství,
spolupráci a vzájemné pomoci mezi ČSSR
a SSSR pro konsolidaci vnitřních a vnějších
vztahů republiky k upevnění a prohloubení
bratrských vztahů se Sovětským svazem,
skupina poslanců navrhuje, aby Federální
shromáždění ČSSR přijalo
k návrhu Smlouvy usnesení tohoto znění: