Ako vidieť, medzi rôznymi tradíciami a zahranično-politickými koncepciami vznikali dve línie, ktorým dala historická previerka času spravodlivé ocenenie z hľadiska národných záujmov Čechov a Slovákov. Bola to predovšetkým politika našej buržoázie, ktorá podriadila životné záujmy našich národov záujmom vládnúcich tried a vlád imperialistických mocností. Skutočnosť, že Československo uznalo ZSSR a nadviazalo s ním diplomatické styky až v r. 1934, prakticky ako jeden z posledných štátov v Európe, sama osebe ilustruje protiľudovú a protinárodnú politiku buržoázie.

Táto v podstate protisovietska zahraničná politická orientácia buržoáznej republiky, ktorá bola v rozpore so životnými a národnými záujmami, logicky skončila Mníchovom a priviedla naše národy do katastrofy.

Proti tejto reakčnej a protinárodnej politike buržoázie sa však už od počiatku vzniku prvej republiky utvárala iná zahranično-politická koncepcia. Jej priekopníkom a uvedomelým nositeľom bola komunistická strana a najpokrokovejšie sily našej krajiny. Bola to línia priateľstva a spojenectva so Sovietskym zväzom, v ktorom naša robotnícka trieda videla predzvesť i svojho vlastného sociálneho oslobodenia a pevnú oporu bezpečnosti našich národov.

Začiatkom tridsiatych rokov, keď si najširšie ľudové masy uvedomili smrteľné nebezpečenstvo, vyplývajúce z nástupu fašistického režimu, zvole a násilia v Nemecku a z prípravy jeho expanzie na Východ, i vtedajší buržoázni predstavitelia boli donútení prispôsobiť sa realitám medzinárodného vývoja a uznať Sovietsky zväz ako dôležitý faktor mieru a bezpečnosti v Európe.

Avšak až uzavretím Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci v roku 1943 vrcholí takmer na sklonku druhej svetovej vojny celé štvrťstoročie trvajúci boj nášho ľudu za priateľské a spojenecké zväzky so Sovietskym zväzom ako základ zahraničnej politiky obnoveného československého štátu. Až v roku 1945 sa umožnilo plne realizovať to, čo robotnícka trieda a široké vrstvy obyvateľstva už dávno chápali a požadovali - že len po boku a v úzkej spolupráci s prvou socialistickou veľmocou môže český a slovenský národ zabezpečiť svoju slobodnú existenciu a socialistickú budúcnosť. /Potlesk./

Ukázalo sa, že skutočné národné záujmy Čechov a Slovákov sa najúplnejšie realizujú pri výstavbe rozvinutej socialistickej spoločnosti v úzkej súčinnosti a v pevnom spojenectve so Sovietskym zväzom a ostatnými socialistickými štátmi a že tento úzky zväzok víťaznej robotníckej triedy je rozhodujúcou zárukou bezpečnosti a zvrchovanosti nášho socialistického štátu.

Táto výrazná tendencia našich novodobých dejín, ktorá sa po svojom naplnení v socialistickom Československu stala organickou súčasťou socialistickej výstavby našej krajiny, je v plnej miere zakotvená i v novej spojeneckej Zmluve ako výraz suverénnej vôle našich národov a ich rozhodnutia oprieť bezpečnosť republiky o spoľahlivého a verného spojenca a zabezpečiť jej ďalší nerušený socialistický vývoj.

Tieto známe skutočnosti uvádzam skôr preto, aby som na ich pozadí pripomenul, akou nesmierne namáhavou cestou prešiel náš ľud a jeho najlepší synovia a dcéry, než vybojovali vo svojej krajine, takrečeno vo svojom vlastnom dome, taký vzťah k sovietskemu ľudu, aký už dávno nosil vo svojom srdci a o akom už roky dumal vo svojej mysli.

Avšak v roku 1968 sa opäť útočilo proti nášmu spojenectvu so Sovietskym zväzom a platnej Zmluve, a to z pozícií, ktoré sa snažili presvedčiť náš ľud o tom, že vraj politika priateľstva a spolupráce so Sovietskym zväzom a ostatnými socialistickými krajinami nezodpovedá našim národným záujmom. Boli to pokusy nahradiť vybičovaným nacionalizmom jedine správne marxisticko-leninské chápanie v úzkej súvislosti národných a internacionálnych záujmov.

Teraz sa nám to isté chce nahovoriť zo Západu pod pláštikom obavy o naše národné záujmy. Hla, akých máme starostlivých patrónov. A to sa deje za situácie, keď vláda Nemeckej spolkovej republiky doteraz nenašla, 25 rokov po skončení druhej svetovej vojny, odvahu úplne sa zriecť Mníchovskej dohody, keď trpí výpady revanšistov a ich protičeskoslovenské provokácie.

Náš ľud sa už dostatočne poučil zo svojich pohnutých dejín i z nedávnej minulosti a plne chápe, že nová československo-sovietska zmluva je spoľahlivou zárukou ochrany a presadzovania jeho najvlastnejších národných záujmov.

V tejto súvislosti by som rád podtrhol, že teórie rozvíjané medzinárodnými pravicovými silami o tzv. úlohe veľkých a malých štátov v súčasnom svete, pseudoteórie o tzv. obmedzenej suverenite, reči o tom, že malé štáty sa musia združovať, aby odolali tlaku veľkých - takéto tzv. teórie vychádzajú z úplne negatívneho hodnotenia vzťahov medzi socialistickými krajinami. Vychádzajú z nepriateľského zámeru vydávať vzťah Sovietskeho zväzu k ostatným socialistickým krajinám za obdobu vzťahov medzi kapitalistickými veľmocami a závislými štátmi.

Československá socialistická republika je suverénny štát, ktorého suverenitu vyjadruje vôľa ľudu, reprezentovaná najvyšším zákonodarným zborom. Vláda republiky, predkladajúc tomuto najvyššiemu zastupiteľskému zboru na schválenie návrh novej československo-sovietskej zmluvy, vyjadruje pevné presvedčenie, že Federálne zhromaždenie potvrdí svojím súhlasom záujem a túžbu tohto ľudu žiť a pracovať v úzkom spoločenstve so sovietskym ľudom, žiť a bojovať s ním a ostatnými socialistickými krajinami spoločne za mier, za porozumenie a úctu medzi národmi. /Potlesk./

Súdružky a súdruhovia, nová zmluva hovorí jasnou rečou i o súčasnej zložitej medzinárodnej situácii. Nežijeme v pokojnom svete. Celý rad nesporných faktov svedčí o tom, že stále existuje reálna hrozba životu našich národov. V blízkosti našich hraníc sa sústredila hlavná vojenská sila Severoatlantického paktu. Len v Nemeckej spolkovej republike je na 150 amerických vojnových základní a viac ako štvrť milióna vojakov. Nemecká spolková republika sama disponuje viac ako polmiliónovou modernou armádou, nehľadiac na ďalšie divízie západoeurópskych štátov, ktoré sa nachádzajú na jej území.

Existuje mnoho strategických koncepcií, ktoré rátajú nielen s nasadením konvenčných, ale i nukleárnych zbraní. Rakety mieria na naše mestá, ktoré by mali byt zničené v prvej fáze vojny.

Z územia Nemeckej spolkovej republiky a ďalších krajín vedú proti nám denno-denne nepriateľskú kampaň rozhlasové stanice.

Psychologická vojna pokračuje s rovnakým cieľom ako pred rokom 1968, v roku 1968 a po ňom, s cieľom rozleptať socialistické vedomie nášho ľudu a oslabiť naše spojenecké zväzky so Zväzom sovietskych socialistických republík a ostatnými socialistickými krajinami.

Socializmus sa rozvíja v súčasnej etape najmä v rámci svetového spoločenstva socialistických krajín, ktoré je - ako to konštatovala porada komunistických a robotníckych strán v Moskve v roku 1969 - najdôležitejšou silou v boji proti imperializmu. Záujmy rozvoja a obrany socializmu sú neoddeliteľné. Preto je významné a dôležité upevňovať a chrániť krajiny, ktoré k nemu patria. Tieto momenty sú zvlášť dôležité v súvislosti s rastúcou agresivitou imperializmu.

Preto je v Zmluve zakotvené rozhodnutie obidvoch krajín neustále dôsledne posilňovať jednotu a zomknutosť všetkých krajín socialistického spoločenstva, spočívajúcu na totožnosti spoločenského zriadenia a neochvejne dodržiavať záväzky, vyplývajúce z Varšavskej zmluvy. Tieto záväzky oboch krajín voči socialistickému spoločenstvu boli prijaté s plným vedomím toho, že svetový socializmus v súčasných podmienkach boja proti imperializmu nemá účinnejšiu zbraň, než je akčná a ideová jednota a zomknutosť všetkých socialistických krajín. /Potlesk./

Pre imperializmus, ktorý sústredenými silami útočí proti Československu všetkými diverznými a propagandistickými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, bolo by prirodzene výhodnejšie, keby mohol "zúčtovať" s každou krajinou zvlášť. Jednota, zomknutosť a bojová solidarita je odpoveďou na imperialistickú teóriu diferencovaného prístupu k jednotlivým socialistickým krajinám, ktorej cieľom je rozdeliť socialistické krajiny a hlavné diverzné úsilie skoncentrovať postupne vždy na jednu socialistickú krajinu.

Súdružky a súdruhovia poslanci!

Už i z toho, čo som uviedol, vyplýva, že v súčasnom svete so všetkou ostrosťou a najrôznejšími formami a metódami pokračuje boj medzi silami socializmu a imperializmu, pokroku a reakcie. V dôsledku rastúcej agresivity vojnychtivých imperialistických síl došlo v poslednej dobe k zostreniu medzinárodnej situácie, najmä v súvislosti s agresiou USA v Indočíne. Táto vedúca imperialistická mocnosť stupňuje so svojimi spojencami úsilie o zastavenie základného vývojového trendu našej epochy, to jest pokračujúceho procesu presunu svetového pomeru síl v prospech socializmu.

Avšak imperializmus už nemá dostatok síl, aby tento historický proces zastavil. Obrovská ekonomická a vojenská sila spoločenstva socialistických krajín a zvlášť Zväzu sovietskych socialistických republík je dnes hlavnou zárukou udržania svetového mieru a zmarenia agresívnych akcií imperialistických síl.

Politika USA sa nepriaznivo premieta do celkového vývoja medzinárodných vzťahov a vážne narušuje úsilie o mierové riešenie sporných problémov. Nebezpečné dôsledky spojené s touto politikou tkvejú v hlbokej vnútornej politickej kríze, v ktorej sa v tejto súvislosti nachádzajú samy Spojené štáty a ktorá je znásobená začínajúcou hospodárskou stagnáciou a zostrovaním triednych protikladov v americkej spoločnosti. Toto všetko môže vyústiť do ďalšieho zostrenia agresívnej zahraničnopolitickej línie súčasnej vlády USA.

Preto Zmluva plným právom venuje náležitú pozornosť situácii v Európe a zvlášť nutnosti vytvoriť účinný systém európskej bezpečnosti.

I keď to znie veľmi paradoxne, zostáva skutočnosťou, že ani po uplynutí 25 rokov od konca druhej svetovej vojny nebolo možné - pre odpor západných mocností - vyriešiť základné otázky, ktoré sa týkajú mierového usporiadania v Európe.

I keď v porovnaní s vývojom v iných častiach sveta môžeme súčasnú situáciu v Európe považovať za relatívne pokojnú, bolo by vážnou chybou nevenovať pozornosť celkovej, globálnej stratégii USA a Severoatlantického paktu a podceňovať potenciálne zdroje napätia.

Hlavné nebezpečie vyplýva z existencie agresívneho zoskupenia Severoatlantického paktu, z jeho snahy zabrániť medzinárodnému uvolneniu a zmariť úsilie o posilnenie bezpečnosti a spolupráce európskych národov. Táto tendencia sa výrazne prejavuje i v prístupe členských štátov NATO k tak významnej otázke, ako je usporiadanie celoeurópskej konferencie o bezpečnosti a spolupráci tak, ako ju navrhli socialistické krajiny vo svojej budapeštianskej výzve a ku ktorej predložili konkrétne návrhy, sformulované na pražskej porade ministrov zahraničných vecí krajín Varšavskej zmluvy v októbri 1969.

Spolu s ostatnými socialistickými krajinami i československá zahraničná politika vyvinula v záujme prípravy a zvolania konferencie na dvojstranných rokovaniach s európskymi, ale i inými krajinami, mnoho iniciatívy a úprimného úsilia. Rokovali sme na rôznych úrovniach s oficiálnymi predstaviteľmi Belgicka, Lucemburska, Nórska, Dánska, Fínska a prostredníctvom našich zastupiteľských úradov opätovne s predstaviteľmi členských štátov NATO a európskych neutrálnych krajín.

Pod tlakom USA sa však členské štáty Atlantickej aliancie snažia zmariť toto mierové úsilie socialistických krajín, ktoré zodpovedá životným záujmom všetkých európskych národov bez výnimky. Ak - s ohľadom na svoju verejnosť - nemôžu členské štáty NATO odmietnuť myšlienku celoeurópskej konferencie otvorene, uskutočňujú najrôznejšie manévre s cieľom čo najviac sťažovať a odďaľovať zvolanie konferencie.

Žiaľ, ani prvé informácie o práve skončenom zasadaní Rady NATO v Ríme neprinášajú v podstate nič nové. Ani na tomto zasadnutí, napriek veľavravnosti komuniké, členské krajiny Severoatlantického paktu nedali kladnú odpoveď na návrhy krajín Varšavskej zmluvy na skoré zvolanie konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.

Do tej chvíle, kým sa v Európe, ale aj inde vo svete nedosiahne výrazné zníženie medzinárodného napätia, kým sa nedosiahne účinný systém európskej bezpečnosti, a pokiaľ imperialistické štáty budú naďalej klásť najrôznejšie prekážky, zostane najvlastnejším záujmom socialistických krajín posilňovať organizáciu Varšavskej zmluvy. Je to našou povinnosťou tým skôr, že členské štáty NATO vyvíjajú veľké úsilie o posilnenie tohto agresívneho zoskupenia.

Súdružky a súdruhovia, domnievam sa, že môžeme už zodpovedne hodnotiť stanovisko nášho ľudu k uzavretiu Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzi Československou socialistickou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Pramení z jeho hlbokých bratských citov k národom Sovietskeho zväzu, z nenávisti voči fašizmu a imperialistickému hazardérstvu so životmi národov, ktoré ho poznali v rokoch druhej svetovej vojny a poznávajú ho dodnes. Československý ľud je rozhodnutý budovať socialistickú spoločnosť, plniť pritom náročné úlohy a vytvárať si pre to najpriaznivejšie zahranično-politické podmienky.

Československý ľud podporuje zásady Zmluvy, vychádzajúce zo zvrchovanosti, rovnoprávnosti a nezávislosti oboch krajín, vzájomnej pomoci a spolupráce, z vernosti zásadám leninizmu a proletárskeho internacionalizmu, zo spoločnej vôle usilovať o udržanie svetového mieru.

Pred nami všetkými, nech už pracujeme na ktoromkoľvek úseku činnosti, stojí teraz mimoriadne zodpovedná úloha: naplniť literu Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci konkrétnym obsahom, húževnato posilňovať a rozvíjať nové pokrokové prvky československo-sovietskych vzťahov, získavať pre ne stále väčšie porozumenie a podporu v našej spoločnosti, prekonávať retardačné vplyvy a nesprávne návyky, pestovať v myslení a postoji našich občanov ducha proletárskeho internacionalizmu, priateľstva a spojenectva so Zväzom sovietskych socialistických republík a vedomie spolupatričnosti s veľkou rodinou socialistických krajín.

A tu dvojnásobne platí, že každý konkrétny čin pri realizácii tejto Zmluvy vyváži stovky slovných deklarácií.

Náš zápas pokračuje ďalej. Československo-sovietska zmluva je zárukou, že ho víťazne dovŕšime. /Potlesk./

Predseda FZ prof. dr. D. Hanes:

Ďakujem ministrovi zahraničných vecí Ing. Jánovi Markovi.

Stanovisko výborov Snemovne ľudu, ktorým bol vládny návrh prikázaný na prerokovanie, prednesie teraz ich spoločný spravodajca poslanec Bohuslav Laštovička, predseda Zahraničného výboru Snemovne ľudu.

Poslanec B. Laštovička:

Vážený soudruhu presidente, vážené soudružky a soudruzi poslanci!

Stovky rezolucí, manifestačních prohlášení a dopisů ze závodů a pracovišť už dostatečně jasně vyjádřily vztah našich občanů ke Smlouvě. Spontánně v ní vidí záruku naší bezpečnosti, existenční jistoty, míru, prosperity a též životní úrovně. Tyto hlasy jsou v souladu se stanovisky výborů Sněmovny lidu. Oceňuje se, že Smlouva formuluje vztahy mezi ČSSR a Sovětským svazem z třídního pohledu, z hlediska totožnosti společenského zřízení a jednoty zájmů socialistických zemí. Naši pracující vyciťují, že Smlouva odpovídá požadavkům dalšího budování socialismu a komunismu v našich zemích.

Co znamená opora o Sovětský svaz, může si každý občan naší republiky změřit na skutečnosti, že jsme letos oslavili 25. výročí osvobození v bezpečí, zatímco buržoazní republika nedovršila ani 20 let trvání, protože se opírala o spojenectví s kapitalistickými velmocemi. Každý může srovnat, jakých výsledků dosáhla naše osvobozená vlast pod vedením dělnické třídy a komunistické strany a ve spolupráci se Sovětským svazem a socialistickými zeměmi, a čeho dosáhla buržoazní republika ve spolupráci s kapitalistickými státy.