Prihováral by som sa, aby Federálne zhromaždenie nielen vyslovilo dôveru vláde, ale jasne povedalo, že bude podporovať vládu v každom čine, ktorý smeruje k upevneniu poriadku, disciplíny, istoty našich národov, jednoty našej republiky, pretože to je v plnom súlade s pojanuárovou politikou.

Súdruhovia poslanci, naša spoločnosť môže nájsť pozitívne a pokojné východisko zo súčasnej zložitej a obtiažnej situácie, okrem iného i v tom, že sa podarí čo najviac skrátiť obdobie politickej konsolidácie našej spoločnosti. Plne sa to vzťahuje aj na konsolidáciu medzinárodných vzťahov. Rezolúcia novembrového pléna Ústredného výboru vyzdvihuje nutnosť vynaložiť všetko úsilie, aby v povedomí nášho ľudu zostali zachované a ďalej sa upevňovali hodnoty, ktoré predstavujú oporné piliere našej zahranično-politickej orientácie. Plne podporujem slová predsedu federálnej vlády súdruha Černíka, že ide predovšetkým o pevné spojenectvo a všestrannú spoluprácu so Sovietskym zväzom a ďalšími socialistickými krajinami. I vládne vyhlásenie znovu potvrdzuje nezrušiteľnosť zväzkov s našimi spojencami, našu vernosť prijatým záväzkom a nutnosť koordinovanej politiky, vyzdvihuje rozhodný odpor proti akýmkoľvek snahám oslabovať túto spoluprácu. Je to v plnom súlade s Akčným programom.

Nemáme predsa dôvod hanbiť sa za naše internacionálne tradície, za naše vzájomné vzťahy so Sovietskym zväzom. Nemáme dôvod zastierať to, k čomu sme sa ako komunisti vždy hrdo hlásili, že sa budeme chodiť do Moskvy radiť o tom, čo chceme a budeme robiť, aby sme skoordinovali naše plány a tak dobre slúžili najvlastnejším národným a štátnym záujmom všetkého československého ľudu a dobrovoľne plnili svoje povinnosti a záväzky z toho vyplývajúce.

To nemá nič spoločného s poklonkovaním, ani podceňovaním národných záujmov. Nejde ani o takú formu vzťahov, aké predstavoval Antonín Novotný. Nám ide o vzťah opravdu čistý, o vzťah rovného s rovným tak, ako sovietski súdruhovia pristupovali k nám na rokovaniach, ktorých som sa mal možnosť zúčastniť. Ani dnes nejde teda o formálne plnenie dohôd, ale o náš najvlastnejší politický, ekonomický a obranný záujem, ktorý by mal pomôcť všestranne preklenúť náhle prerušenú kontinuitu doterajších dobrých vzťahov. Núti k tomu logika vývoja. Ako realisti sme zástancami zásady vzájomného spolužitia i s kapitalistickým svetom, veď žijeme s nimi na spoločnej planéte. No súčasne nemôžeme nevidieť, že jadrom dnešného rozvíjajúceho sa svetového revolučného procesu je boj dvoch hlavných spoločenských systémov - socializmu a kapitalizmu.

Nemožno zastrieť, že arzenál imperialistického sveta tvoria najrôznejšie prostriedky, ktoré imperializmus podľa okolností používa v rôznych krajinách i svetových oblastiach. Je to ekonomický nátlak i obchodná blokáda, podvratná činnosť a ideologická diverzia, finančná i politická podpora reakčných organizácií, posilňovače politického útlaku a kontrarevolučné sprisahanie, provokácie a špionáž, ozbrojená intervencia a politika, ktorá na mnohých miestach ohrozuje celé národy. Všetky prostriedky imperializmus uviedol do pohybu, aby predĺžil svoju existenciu.

Pre nás z toho vyplýva praktický záver: že sa nemôžeme postaviť inde, ako na socialistickú stranu medzinárodného triedneho frontu, na stranu reálne existujúceho socialistického spoločenstva. O to viac by bolo proti zdravému rozumu nežiť v skutočne dobrých susedských a bratských vzťahov s našimi socialistickými susedmi a napriek tomu, že tu vzniklo nedorozumenie, ktoré dočasne vážne oslabilo naše vzájomné vzťahy.

Veci musíme posudzovať citlivo. To ale nijako neznamená bojazlivo ustupovať pred dočasnými ťažkosťami iba preto, že je nepopulárne povedať skutočnú pravdu. Každou neprincipiálnosťou v týchto otázkach dávame niektorým ľuďom možnosť nielen plávať na protisovietskej vlne, ale dokonca budovať si na tom svoju popularitu. Je faktom, že augustové udalosti sa dotkli citov poctivých ľudí. Tento fakt teba rešpektovať, ale na ňom nemôžeme stavať celý náš budúci vývoj. Ak sa budeme odvolávať len na poranené a nezahojené národné city a vysvetľovať tak našu trvajúcu zdržanlivosť vo vzájomných vzťahoch s krajinami Varšavskej zmluvy, budeme sa pohybovať v bludnom kruhu.

Pravda je taká a história ju potvrdzuje, že Československá republika ako pomerne malý štát v srdci Európy na bezprostrednom geografickom, ekonomickom, ideovom, ale aj politickom a vojenskom strede dvoch rozporných svetov neupevní a neobháji svoju národnú a štátnu suverenitu bez veľkého a silného spojenca - garanta -, ktorý znemožní snahy manipulovať s našou spoločnou vlasťou. V hľadaní a pevnom opretí sa o takéhoto spojenca, ktorý svoj vzťah k nám už neraz preveril nielen v mníchovských rokoch, počas nacistickej okupácie, v Slovenskom národnom povstaní, pri oslobodzovaní našej vlasti, ale i pri našej socialistickej výstavbe, v tom vidím prejav skutočného vlastenectva.

Vychádzajúc z takýchto historických skúseností aj napriek nedorozumeniu, ktoré vzniklo, nech už hľadáme sebaúpornejšie, vychodí jednoznačne, že takýmto spojencom pre našu vlasť je a aj v budúcnosti bude Zväz sovietskych socialistických republík. /Potlesk./ Bez takéhoto silného spojenca nemôžeme uskutočňovať skutočne vlastnú československú zahraničnú politiku, aktívne prispievajúcu predovšetkým k vytvoreniu systému európskej kolektívnej bezpečnosti, čeliť agresívnym akciám, mariť pokusy militaristických a revanšistických kruhov v západnom Nemecku o zmenu usporiadania Európy. Normalizáciu vzťahov s piatimi krajinami Varšavskej zmluvy, najmä so Sovietskym zväzom, nemožno odďaľovať.

Vyžadujú ju aj najzákladnejšie záujmy robotníckej triedy a najvlastnejšie záujmy nášho ľudu. Iste bude prospešné úsilie federálnej vlády iniciatívne a smelo pristupovať na všetkých stupňoch k obnoveniu kontaktov.

Cestou vzájomných stykov a priamej konfrontácie možno najlepšie znovu vytvárať vzťahy vzájomnej dôvery, ktoré by sa mali premietať do nižších článkov, aby prinášali skutočný efekt. Opakujú sa však staré chyby, ale naruby. Ak sme sa v minulosti uzatvárali i pred opravdivými kultúrnymi hodnotami západného sveta, dnes sa prejavujú tendencie neobnovovať kultúrne, vedecké, športové i iné styky so susednými socialistickými krajinami. Odstraňujúc staré deformácie, upadá sa do nových! Je ťažko pochopiť napr., že sa odmietla účasť na Turgenevovom jubileu v Moskve. Do Sov. zväzu prišlo niekoľko stoviek z mnohých krajín, aby vzdali hold veľkému umeniu tohoto spisovateľa. Československo sa však nezúčastnilo s odôvodnením, že dokiaľ neodvolá Literaturnaja gazeta svoje stanovisko k Eduardovi Goldstückerovi, že z našej strany nebude symposium oboslané. Spojitosť medzi Turgenevom a Goldstückerom je skutočne kuriózna a pod tzv. principiálnou urazenosťou sa skrýva skôr prízemnosť typická pre pomery, ktoré v minulosti boli vždy terčom ostrej kritiky najlepších hláv našej kultúry. Zodpovedných predstaviteľov malo by mrzieť, že z našich kultúrno-umeleckých stánkov, i z masovo oznamovacích prostriedkov vyprcháva sovietska i iná pokroková umelecká tvorba, dokonca i stará ruská klasika a naopak, jednostranne sú presycované i menej hodnotnými diaľami západonemeckej, americkej i inej kultúry. Stretávame sa aj s tým, že naše kultúrno-umelecké inštitúcie odmietajú plniť uzavreté kultúrne dohody so socialistickými krajinami, prijímať ich umelcov svetového mena a pod. Vysvetľuje sa to navonok obavami pred možnými provokáciami. Tým, ale či už chcem, alebo nie, popieram našu tak vychvaľovanú kultúrnu vyspelosť, pretože sa v podstate začína uplatňovať obdobný bojkot, aký u nás uplatňovala buržoázia voči revolučnej umeleckej avantgarde v rokoch dvadsiatych a tridsiatych.

Uvedomujem si, že to, čo som tu hovoril, nie je populárne, a že to môže podnietiť ďalšie ohováranie, že opäť čosi "zrádzam". Takto mňa i mnohých iných poslancov označili po augustových dňoch. Žiaľ, ani orgány Národného zhromaždenia, ktorého sme poslancami, nenašli v sebe dosť síl, aby k tomu zaujali otvorené a principiálne stanovisko, aby vyjasnili čo je a čo môže byť v našej socialistickej vlasti považované za zradu národných záujmov z hľadiska pomeru k Sovietskemu zväzu. Ak je zradou láska k tejto prvej socialistickej krajine, úcta k ľudu Sovietskeho zväzu a jeho komunistickej strane, snaha nezhoršovať vzťahy, ale čo najskôr prekonať nedorozumenia, tak sa k takejto "zrade" prihlasujem.

Či nie je paradoxné, že tí, ktorí útočili proti socialistickým princípom, na ktorých je budovaná ČSSR, ktorí hanobili Komunistickú stranu Československa, ktorí útočili na Ľudové milície, tí, ktorí rozvracali štátny aparát, usilovali o narušenie socialistickej jednoty a najmä spojenectva so Sovietskym zväzom a našimi socialistickými susedmi a tým priamo ohrozovali socialistické výdobytky nášho ľudu, neboli označení za zradcov ani do augusta, ani po auguste? A naopak, ľudia, ktorí roky čestne pracovali pre vec socializmu, ktorí svojou prácou i bojom osvedčili svoju lásku k vlasti, ktorí sa otvorene a čestne hlásili k priateľstvu a spojenectvu so Sovietskym zväzom, čiže k tomu, čo je ako oficiálna línia zakotvené i v nejednom dokumente vlády, boli vyhlásení za zradcov bez uvedenia akýchkoľvek podkladov? Je to strašnejší trest, aký bol za buržoáznej republiky, ktorej za heslo "Nech žije Sovietsky zväz" sa zatváralo do väzenia. Prečo sa nenašiel prokurátor, ktorý by bol stíhal ohováračov za toto strašné obvinenie? Neviem, ako bude raz história hodnotiť naše pohnuté dni.

Som presvedčený, že aj dnes platia slová, ktoré povedal K. Gottwald v roku 1945 na adresu tých, ktorí sa snažili oslabiť priateľstvo so Sovietskym zväzom. Povedal: "Je treba si jasne uvedomiť, že tí, ktorí by dnes akýmkoľvek spôsobom podkopávali naše verné bratské spojenectvo so Sovietskym zväzom, podkopávajú, podlamujú našu národnú slobodu a štátnu nezávislosť.... Každé ohováranie, každá klebeta, každá jedovatá slina, ktorá by mohla skaliť náš dobrý, bratský, najužší pomer, naše spojenectvo so Sovietskym zväzom, je priamo namierená na našu štátnu existenciu....."

Súdružky a súdruhovia! Súhlasím s vyhlásením vlády a verím, že celé Federálne zhromaždenie dá vláde dôveru a všestrannú podporu v jej ťažkej a zložitej práci. Urobme všetko, aby sme pomohli spoločnými silami prekonať ťažkosti, dať nášmu ľudu istotu i perspektívu šťastnej budúcnosti. /Potlesk./

Předsedající mpř. FS Dohnal: Děkuji. Přerušíme nyní jednání na 20 minut. Jako první po přestávce vystoupí posl. Šubrt.

/Schůze přerušena v 10.37 hod./

/Schůze opět zahájena v 11.08 hod./

Predsedajúci podpreds. FS J. Gabriška: Súdružky a súdruhovia poslanci, budeme pokračovať v rokovaní.

Kým pristúpime k diskusii, dovoľte mi malé upozornenie. V súčasnej dobe je prítomných za Snemovňu ľudu 243 poslancov, za Snemovňu národov z českých poslancov 62 a zo Slovenska 49. Prosím vás, súdruhovia poslanci, aby ste neodchádzali. Kto by musel z vážnych dôvodov odísť, je treba, aby sa Predsedníctvu ospravedlnil. Stojíme pred prejednávaním ústavného zákona, pre jeho schválenie je bezpodmienečne treba 3/5 poslancov.

Dávam slovo posl. Šubrtovi, pripraví sa posl. Zedník.

Posl. Šubrt: Vážené Federální shromáždění! Vládní prohlášení oprávněně zdůrazňuje ve své ekonomické části a v úseku o životní úrovni význam a nutnost urychleného reálného řešení bytové a občanské výstavby. Také novoroční projev presidenta republiky znovu podtrhl politickou nezbytnost kvalitativního zvratu k bytové výstavbě. V tomto přístupu spatřujeme plné zadostiučinění, jehož se dostává názorům a doporučením výboru pro investiční výstavbu a stavebnictví NS a předsednictva NS, které po celé uplynulé období prosazovaly nutnost změny v přístupu při řešení bytového problému.

Jistě nikdo z nás nepochybuje o tom, že současná příznivá atmosféra, která se vytváří pro zajišťování tohoto náročného úkolu, umožní jeho důsledné řešení. Dosud byla bytová problematika často spíše proklamována a zejména zajišťována jako "akce", bez komplexního pojetí v rámci celkové naší národohospodářské politiky.

To byla také jedna z hlavních připomínek našeho výboru, zvláště při projednávání státního rozpočtu na rok 1969, především u rozpočtové kapitoly ministerstva stavebnictví, jehož je hlavním dodavatelem bytů. I poslední usnesení vlády č. 467 ze dne 17. prosince 1968 o průběhu a zajišťování komplexní bytové výstavby je možno chápat jako pokus o skutečnou komplexnost v řešení této otázky. To však ještě není zárukou, že obsáhne celou problematiku a umožní realizovat všechny správné záměry beze zbytku a u všech účastníků bytové výstavby.

Nekomplexní pojetí a zajišťování některých vážných problémů našeho národního hospodářství vyhlašováním různých sebelépe míněných opatření a jejich chápání jako akce, obvykle u nás k ničemu nevedlo. Naopak - v mnoha případech jedna "akce" negovala případně potlačovala řešení ostatních problémů a způsobila zanedbávání ostatních odvětví a oborů případně sfér.

To považuji za nedůstojné pro plánovací systém socialistického státu a úroveň našich řídících orgánů.

Vidím v tom principiální postulát na činnost naší federální vlády.

Myslím, že i bytovou otázku musíme chápat jako součást komplexní politiky státu, a to jak z hledisek ekonomických, tak i z hledisek životní úrovně obyvatel. Skutečná priorita bytové výstavby může vzniknout jedině jako výsledek komplexně zvážených a řešených proporcí rozvoje celého národního hospodářství se všemi důsledky. Jen při takovém pojetí věřím v cílevědomost a reálnost sledovaných záměrů. Jinak totiž nelze předpokládat, že by se podařilo řešit bytovou a občanskou výstavbu včetně materiálně technické základny, moderních forem výstavby i vysoké úrovně díla. Vedle toho nelze pro novou bytovou výstavbu zapomenout ani na péči o již vybudovaný bytový a občanský domovní fond a opomíjet zachování a rekonstruování všech dříve vytvořených společenských hodnot domovního majetku státu i občanů.

Při této příležitosti mi dovolte, abych upozornil na některé stinné stránky bytového problému, s nimiž se neustále setkáváme. Mohl bych uvést řadu případů neuvážlivého zacházení s domovním fondem, který je mnohdy ponecháván svému osudu a chátrání nebo dokonce se hazardně a zbytečně demoluje.