v niektorých okresoch dokonca 70 % plochy lúk a pasienkov, tak by sme rozhodne podstatne mohli zvýšiť poľnohospodársku výrobu na Slovensku.

Pravda, tento problém lúk a pasienkov nie je významný len v horských oblastiach. I v južných oblastiach máme, najmä v povodiach riek - a to práve predseda KNV v Banskej Bystrici spomínal oblasť Ipľa - podobne ako aj na východnom Slovensku, i tu na západnom Slovensku máme rieku Moravu, kde je mnoho lúk, ktoré môžeme zaradiť kvalitou, pokiaľ nie sú zamokrené, za najlepšie lúky, aké vôbec na Slovensku máme. Len tak pre informáciu. V pokusoch, ktoré sme robili pri intenzívnom hnojení samozrejme, v päťročnom priemere - sme na Požitaví dosahovali úrody - a pokus pokračuje ďalej - od 120 do 150 q sena na jednom ha. Boli lúky, kde bolo 170 q/ha. To závisí aj trochu od počasia. Sami sme boli týmito úrodami prekvapení. Mali sme tak trochu teóriu, že Slovensko má trochu kontinentálnejšie klíma, že výsledky, ktoré sú známe zo zahraničia, povedzme z Holandska, Anglicka a Dánska, nebudeme môcť dosahovať, ale dá sa dosiahnuť aj takáto úroda. Skúšali sme to aj v praxi. Napríklad mnohé JRD v Novozámockom okrese dali vyššie dávky hnojív a úrody boli pekné. Ale povedali, že radšej nebudú toľko hnojiť, pretože kto to všetko zoberie ?

To je jeden problém. A to isté bolo aj v Banskej Bystrici. Tam sme začali pred pár rokmi s hnojovicovými hospodárstvami. Aj okresní činitelia sa o to zaujímali, však je tu súdruh Slanec, a hovorili, že nemôžeme pohnojiť, lebo nebudeme môcť potom zobrať úrodu.

Ľudia z praxe si tu neuvedomujú jednu vec, že akonáhle začneme intenzívne hnojiť, musíme začať aj skôr kosiť. Ukazuje sa, že už v druhej polovici mája musíme kosiť porasty a vtedy môžeme dosiahnuť tri kosby. Čiže takto čiastočne zmiernime tú špičku, ktorá príde práve v čase monsúnových júnových dažďov začiatkom júna - kedy sa pokosí a potom na to naprší a náklady na hnojivá nie sú potom efektívne využité.

Tak to je jedna vec. Proste vedieť si zadeliť zber, a to súvisí aj so správnym systémom hnojenia. Nie všetko pohnojiť naraz. Niečo na jar, niečo neskoršie, aby sa úroda rozdelila.

Druhá vec je - a to sa tu už tiež spomínalo - mechanizácia. Treba tu uplatňovať komplexne mechanizované linky. Už sú vyvinuté. Nemožno povedať, že sú najhoršie, okrem materiálu, a to je stará bolesť. Ale zatiaľ ich je málo. Keď má družstvo jednu linku, to nestačí na tie plochy, ktoré sú na družstve, kde je väčší podiel lúk a pasienkov.

Je tu však jeden problém s týmito údolnými lúkami, a to by som rád práve na tomto fóre predniesol, lebo sa to netýka len poľnohospodárov, najmä teraz už nie, keď sa to rozčlenilo. Totiž tými reguláciami riek, tými technickými odvodňovaniami čiastočne strácame práve tieto intenzívne lúky. Už je to viac prípadov, po takomto odvodnení a regulácii tam nemáme ani dobrú ornú pôdu. Čiže je v tom, zrejme, chyba. A projekty sú urobené vo veľkom rozsahu, prakticky hádam všetko je vyprojektované. Že budú pôdohospodárske úpravy, to je správne, pretože s vodou si nevieme rady. Ale musíme si uvedomiť, že okrem slnka aj v južnej oblasti voda hrá veľmi dôležitú úlohu a že nemali sme jej urobiť najkratšie koryto a pustiť ju dolu na Dolnú zem, do Maďarska a do mora. Rozhodne takto sa nedá hospodáriť.

Už sme o tom hovoril najmä v kruhoch SAV v rámci výskumu, že by bolo treba vyvolať také jednanie medzi novým Povereníctvom pre lesné a vodné hospodárstvo a Povereníctvom poľnohospodárstva a výskumom, ktorí sa zaoberajú lúkami, i s botanikmi z akadémie a potom s pracovníkmi z ústavu biológie SAV, ktorí by spoločne predsa len prišli k určitým záverom a tú technickú melioráciu, ktorá dosiaľ u nás platí a ktorá sa má za veľké investície prevádzať, doplniť biologickou melioráciou, pretože mnohokrát tým, že pohnojíme vlhkú lúku, intenzívne znížime vlhkosť a dosiahneme také vynikajúce porasty kvalitatívne, že tam nie je potrebné robiť ďalšie zásahy v odvodňovaní., Pravda, trávne porasty bez vody nikdy nebudú.

Teda toto je otázka, ktorá by sa mala skutočne riešiť, a to na najvyššej úrovni. I keď sa majú vynakladať veľké prostriedky na to, bolo by treba tieto veci zo všetkých strán prerokovať, a to i z vedeckého hľadiska. Perspektíva takých úrod, aké som spomenul na Požitaví, iste je lákavá a mali by sme ju využiť.

Pravda, problém zúrodňovania trávnych porastov je trochu ťažší v podhorských a horských oblastiach. Možno sebavedome poviem, že otázky - ako my nazývame ich - prototechnické nemusia pre nás byť takým problémom. Keď budeme mať dostatok hnojiva, budeme môcť zvyšovať úrody lúk a pasienkov a myslím, že keď tam budeme mať tých 170 kg, aj to, čo robia na lúkach a pastvinách a iných krmovinách, ešte nám pridajú aj z ostatných plodín najmä dusíka, čiže to by nebol problém. A súčasne sa ukazuje, že aj v horských oblastiach - nakoniec súdruh poslanec zo Spišskej Novej Vsi tu hovoril, že sa u nich tiež dosahujú veľké úrody - a podhorských oblastiach sa dajú dosahovať vysoké úrody. Ale keby sme si to premietli do pokusov, ktoré sme robili v priebehu 4-5 rokov, intenzívneho hnojenia, rozdiely medzi údolnými riekami a horskými lúkami sa celkom vyrovnali. Kým -  povedzme - tam bolo 16 - 20 q predtým a dolu 40 - 50 q, nakoniec pri intenzívnom hnojení po štvrtom roku sa všade dosahuje 90 - 100 - 110 q. Teda rozdiely sa oveľa znížia pri zintenzívnení výroby v horských oblastiach, a to je významný moment. Čiže skutočne sa nám ukazuje, že využitím lúk a pasienkov a nakoniec na čistej pôde ohrozenej zakladaním dočasných lúčnych a pasienkových porastov by sme mohli v horských oblastiach skutočne vytvoriť silnú bázu chovu najmä hovädzieho dobytka a oviec, ktorý by nám zabezpečil celoštátne podstatné zvýšenie výroby mlieka, mäsa a pod.

Teda tieto problémy sú nám živé. Na Slovensku bolo urobených veľa pokusov. Robil ich ešte akademik M a l o c h a po roku 1948 a ešte viac od roku 1950, kedy začal svoju činnosť výskumný ústav, skutočne výsledkov je dosť. Len si to ešte vyžaduje syntézu, ale v tom by sme - zdá sa - vedeli akosi ísť. Jediný taký problém, ktorý vo vás môže vyvolať nejasnosti, to je otázka vápnenia lúk a pasienkov. Ak dovolíte, ešte by som povedal pár slov k tejto otázke, pretože to by mohlo vzbudiť dojem, že nie správne sa na to dívame. Nám je vápno jasné. Ale treba si uvedomiť, že trávy na lúkach a pasienkoch nikdy nepotrebujú toľko vápna, také zvýšenie kyslosti pôdy ako lucerna alebo cukrovka atď. Z osemročných pokusov, ktoré sa robili na Štrbe, kde dvakrát prebehli, a každé 4 roky sa vápnilo podľa predpisu, výsledky medzi plochami, kde sa používali len minerálne hnojivá bez vápna, a tými, kde sa používalo vápno, boli skoro rovnaké. Rozdiel bol minimálny, len 1 - 2 q sena.

Čiže keď sme prejednávali zprávu a keď sa prejednávali materiály na zúrodnenie trávnych porastov na Slovensku, sme si povedali, že do roku 1970 nám ide predovšetkým o to, podstatne zvýšiť výrobu sena a paše. A tu je rozdiel, či budeme zabezpečovať toto všetkými opatreniami, teda vrátane vápnením, kde musíme dostať na každý ha 20 q vápna, alebo bez vápna. Pokusy nám jasne ukázali, že vápno nám zhorší celú situáciu najmä ekonomicky. Nám ide o to, aby sa zvýšili úrody čo najskôr na úroveň, aby sa živočíšna výroba dostala v horských oblastiach hore a upevnila sa.

Teda sme si povedali, že zatiaľ vápnenie, najmä keď začneme intenzívnejšie hnojiť- pretože vápno je aj v iných hnojivách

-  obmedzíme, aby sme ekonomickejšie dosiahli lepšie úrody. Čiže vo vápnení je celá vec. Pravda, niektorí súdruhovia sú toho názoru, že by to tak nemalo byť. Ale máme 8-ročné pokusy a my tak isto robíme pokusy už 6 rokov na jednom mieste a ešte sa nestalo, že by došlo k degradácii porastov. Prvé obdobie skutočne môžeme hnojiť bez vápna a dosiahneme presne tie isté výsledky.

To nie je vedecká problematika, ale riešili sme to ako organizačnú otázku. A myslím, že je to tak správnejšie, aby sme lacnejšie dosiahli prakticky tú istú úrodu.

Toľko k tejto veci.

Pravdaže, viacej problémov v lúkarstve a pastvinárstve je tam, kde v horských oblastiach je rekultivácia, napríklad kde to stojí veľké náklady. Ak chceme tam robiť mechanizáciu, je potrebné robiť rekultivácie. Ale rozvoj, ktorý tu bol za posledné roky, pretože sme obmedzili subvencie, sa zastavil. V budúcnosti to má ísť len zo stabilizačných odvodov. To možno stačí pre dve družstvá v okrese, ale pre viacej nie.

Myslím, že táto otázka tak isto sa bude musieť riešiť širšie. V novej sústave riadenia sa bude musieť postaviť na inú bázu ako je daná teraz.

Rovnako závažný problém v tých horských oblastiach, kde máme na mnohých družstvách v jednom komplexe 200-400-5001000 ha, je organizácia výroby na týchto plochách. Zatiaľ je to tak, že družstvo má anonymný plán koľko bude hnojiť, a za to je zodpovedný agronóm družstva. Ľudí má len tých, ktorí pracujú aj v rastlinnej výrobe. Prakticky je to anonymné. A to vedie k tomu, že niet zainteresovanosti na zúrodňovaní a nielen na zúrodňovaní - pohnojiť sa to pohnojí - ale na tom využití porastov správnym pasením a zberom sena, prípadne silážovaním alebo senážovaním tejto hmoty.

Preto sme navrhovali, aby sa vytvorili z týchto veľkých celkov také menšie celky 50-100-hektárové ako lúčno-pasienkové hospodárstva, na ktoré by sa dosadili všade 2-3 ľudia, proste výrobná skupina, ktorá dostane dobytok, prináležajúci podľa úrodnosti na danú plochu, bude mať na starosti zúrodnenie, využitie porastov v lete pasením a aj bude musieť zabezpečiť seno, prípadne siláž na zimné obdobie. S tým, že táto skupina bude zainteresovaná na tomto lúčno-pasienkovom hospodárstve. Sú také možnosti napríklad na hnojovicových hospodárstvach, ktoré sú takými 50-100-hektárovými celkami. Ale ani tam sa to nedarí, pretože i keď sú tam dvaja, nestačia všetko zvládnuť, pretože nemajú dostatočné mechanizačné prostriedky. Každá skupina by mala mať vlastnú kosačku a k tomu aj ďalšie veci pre horské oblasti: obrábače, zhrnovače sena atď., ktoré môžu aj na strmých svahoch pracovať. Tieto stroje máme vyvinuté aj u nás. Odpovedal by som za súdruha ministra. Máme horský traktor s kosačkou aj obracačom. Ale situácia je taká, že teraz najnovšie tento traktor stojí 40 000 Kčs, čiže družstvá radšej chcú rakúske kosačky, ktoré sú lacnejšie než tieto traktory, ktoré sú nákladné, a keby mali mať na každých 100 ha pre každé hospodárstvo jednu takúto sústavu strojov, to by pre družstvo momentálne znamenalo veľké prostriedky.

Isteže bude treba túto otázku nejak riešiť a akosi aj ceny upraviť, najmä v prvom začiatku. Neskoršie potom družstvá na tej ploche môžu už dosiahnuť aj vynikajúci ekonomický efekt.

Pravdaže, takéto intenzívne hospodárenie na tých lúčnych hospodárstvach si vyžaduje aj vyššiu kvalifikáciu pracovníkov. Obyčajne keď aj sú tam tí ľudia na hnojovicových hospodárstvach, do ktorých sa vložilo veľa peňazí, sú to ľudia, ktorí - možno povedať - z toho družstva sú najzaostalejší. Tých tam vysunú do terénu. To, prirodzene, potom znamená, že tá prevádzka nie je na úrovni. Oni si nedajú nič povedať, i keď my často ideme na družstvá, a to potom viazne celá vec. Čiže ukazuje sa, že sa budeme musieť starať systematicky o doškoľovanie ľudí pre tento moderný, intenzívny spôsob lúkarstva a pasienkárstva. Lenže si myslím jedno, že tých doškoľovaní, ktoré sa robia týždenne už celé roky, je zase strašne veľa a nie je z nich žiadny efekt. Pretože vždy príde nejaký iný človek a častokrát aj ten, čo celkom iné robí, ani nevie odovzdať dobré skúsenosti zo školenia. Čiže tento spôsob školenia sa nám javí nesprávny, lebo sa naň vynakladajú veľké prostriedky z Povereníctva i Ministerstva poľnohospodárstva a bude ho treba nahradiť niečím iným, takým systematickejším. Navrhujeme, aby sa uplatnilo postgraduálne skolenie pre vysokoškolákov na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, pre ostatných SPTŠ alebo, na majstrovských školách. To bude znamenať potom podstatné zvýšenie rozvoja.

Zatiaľ toľko k tejto problematike. (Potlesk. )

Podpredseda Ing. Barbírek:

Ďakujem súdruhovi profesorovi Krajčovičovi. Slovo má poslankyňa Vilma V a c u l o v á.

Poslankyňa Vaculová:

Vážená Slovenská národná rada, súdružky poslankyne, súdruhovia, poslanci, vážení hostia!

Dovoľte mi, aby som sa aspoň v krátkosti vyjadrila k niektorým otázkam uvedeným v zpráve súdruha povereníka pre poľnohospodárstvo, ako aj k návrhu predmetných uznesení obsahujúcich opatrenia na intenzifikáciu a rozvoj rastlinnej výroby na Slovensku. V predloženej zpráve i v návrhu opatrení sa správne konštatuje a poukazuje na hlavné príčiny zaostávania rozvoja rastlinnej výroby. V minulosti sme obdobný rozbor výsledkov rozvoja rastlinnej výroby v našom okrese previedli na úrovni VPS, Poľnohospodárskej komisii pri OV KSS i na pléne OV KSS. Pri analýze príčin rastu ha výnosov oproti rastu vkladov, ktoré boli vložené vo forme priemyselných hnojív, chemických prípravkov, budovania závlah, nákupu mechanizačných prostriedkov a pod., sme dospeli k záveru, že problém treba vidieť v celom komplexe faktorov.

Pri porovnávaní účinnosti jednotlivých činiteľov sa nám ukázalo, že výšku ha úrod ovplyvňovalo osivo. Tento fakt nám potvrdil napríklad u ozimnej pšenice s odrodou Mironovská, Diana a Bezostá, u jarného jačmeňa s odrodou Jantár a Valtický, ktoré prevyšovali doteraz pestované odrody o 5-10 q po hektári. Použitie výkonnejších odrôd si pritom prakticky nevyžiadalo žiadne ďalšie materiálové ani finančné náklady. Pracovníci poľnohospodárskych podnikov si uvedomili, že osivo výkonných odrôd je prvým predpokladom pre dosiahnutie vyšších hektárových úrod, a preto majú mimoriadny záujem o maximálne využitie tohto faktora. Doterajšie skúsenosti získavania kvalitných osív vyvolávajú však aj obavy, ako sa táto činnosť bude vyvíjať.

Pri zabezpečovaní zákonných opatrení prijatých Národným zhromaždením v zákone č. 61 z marca 1964 o rozvoji rastlinnej výroby boli prijaté uznesenia i pre úsek výroby a uznávania osív, sadív a škôlkárskych výpestkov. V zmysle tohoto zákona je organizovaná výroba osív a sadív, tiež škôlkárskych výpestkov aj v našom Galantskom okrese. Vzhľadom na to, že náš okres patrí medzi okresy s intenzívnou poľnohospodárskou výrobou a slušným podielom prispieva k plneniu úloh na úseku poľnohospodárstva, myslím, že je nutné diferencovane pristupovať k realizácii intenzifikačných procesov.

Poľnohospodári nášho okresu považujú rozvoj osivárstva za jednu z kľúčových otázok rastlinnej výroby. Preto sa v krátkosti zmienim o týchto problémoch. Doterajší systém výroby osív mal rad nedostatkov. Určovanie plánu množenia osív centrálne neuspokojovalo vždy potreby spotrebiteľov, hlavne pokiaľ išlo o odrodovú skladbu. Zaostávalo sa, s množením výkonných odrôd. V minulom roku to bolo napríklad u ozimných pšeníc, teraz u jarného jačmeňa, kde je namnožené veľké množstvo odrôd, ktoré budú v dohľadnom čase vylúčené z pestovania a na druhej strane je nedostatok osív odrôd perspektívnych. Preto si myslím, že plán množenia má byť určovaný na základe požiadaviek pestovateľov a musí predvídať vývoj niekoľkých rokov dopredu.

Ďalšou nevýhodou je, že výrobou vyšších stupňov osív bol poverený len Šľachtiteľský a semenársky podnik a tak získal monopolné postavenie. Tým, že sa stali jediným výrobcom, nevznikla konkurencia vo výrobe, ale u spotrebiteľa, niečo obdobné ako u náhradných dielcov pre poľnohospodárske stroje. Mám vážne obavy z toho, aby obdobná situácia nevznikla pri organizovaní výroby osív aj v tomto období, ak bude zachované monopolné postavenie vo výrobe osív vyšších stupňov a škôlkárskych výpestkov.

Toto by malo ešte väčší dosah teraz, keď sa počíta pristúpiť k voľnému nákupu osív a k voľnej tvorbe cien. Sme toho názoru, že výrobou i vyšších stupňov osív mohli a mali byť poverene najvyspelejšie poľnohospodárske podniky, bez rozdielu raja to, do ktorého rezortu patria. Týmto by sa vytvoril základ pre zdravú súťaž i na tomto úseku činnosti. Ďalej pri spracovaní plánu množenia upustiť od starej praxe, keď okres vyrába nižšie stupne osív len v takom rozsahu, aká bola okresná potreba. Som toho názoru, že osivá je potrebné množiť v najpriaznivejších oblastiach v takom rozsahu, aby boli pokryté požiadavky aj pestovateľov z okresov, kde nie sú pre výrobu osív vyhovujúce podmienky. Z toho hľadiska sa málo využíva aj náš okres, ktorý má tradíciu vo výrobe osív, obilnín, strukovín i niektorých iných plodín. Vychádzajúc z týchto pohnútok, poľnohospodári nášho okresu sa oprávnene dožadujú, aby im bolo umožnené sa zaoberať aj touto činnosťou viac, než bolo dosiaľ.

Do popredia vystupuje i problém využitia kalibrovacej stanice na kukuricu, kde objem výroby osiva kukurice možno zabezpečiť v priaznivých klimatických podmienkach, ako aj pôdnych podmienkach okresu oveľa viac než je tomu dosiaľ, pričom z celospoločenského hľadiska je treba vidieť zvýšené náklady, ktoré toho času sú, keď sa dováža na kalibrovačku osivo zo vzdialených okresov. Zrušenie rajonizácie a zmeny, ktoré sa navrhujú na úseku osivárstva, sú ďalším predpokladom pre zvyšovanie ha úrod. Tým však budú kladené väčšie nároky na agronómov poľnohospodárskych podnikov, pracovníkov VPS a PNZZ, ako títo budú schopní usmerňovať túto činnosť. Pri úvahách nového návrhu osivárstva nemôžeme sa zbaviť predsudku, že PNZZ túto činnosť bude brať čiste z hľadiska obchodného. Obávame sa, aby sa nevytvorila taká situácia, že bude namnožené väčšie množstvo osív, menej výkonných odrôd a zmnožením výkonnejších odrôd sa nebude intenzívne pokračovať len preto, aby bol zaistený odbyt osiva o nižšej biologickej hodnote. Zrušením plánovanej obmeny a voľnou tvorbou cien osív môže sa u mnohých poľnohospodárskych podnikov vyvolať nežiadúca situácia v tom, že v snahe znížiť náklady na osivá, budú používať tieto z vlastnej výroby, ktoré budú mať nižšiu biologickú hodnotu. Obdobné názory máme i na otázku výroby ovocných stromkov a sadeníc hrozna. Pokiaľ poľnohospodársky podnik vyrába podpníkový materiál a očká a pritom spĺňa všetky predpoklady pre výrobu kvalitných výpestkov, povoliť mu túto činnosť prevádzať. V tomto období, keď je katastrofálny nedostatok predmetných produktov, keď chceme v okrese realizovať výsadbu viac než 1000 ha viníc a obdobne i sadov, je nutné túto činnosť zachoval. Pokiaľ družstevníci vedia vyrábať kvalitnejšie a lacnejšie, myslím, že táto činnosť je opodstatnená. Na úseku výroby ovocných stromkov navrhujeme, aby naďalej boli ponechané škôlky aj iným organizáciám. Je to napríklad ovocná škôlka Komunálneho podniku v Galante, ktorá na plnení úloh pre novú výsadbu intenzívnych sadov veľmi zodpovedne plní svoje poslanie, by mala byť zrušená z titulu novonavrhovaných opatrení. Som toho názoru, že toto nie je správne, je nutné túto škôlku naďalej ponechať, aby slúžila svojmu poslaniu, čím bude daná možnosť spotrebiteľovi rozhodnúť sa pre výber materiálu á myslím, že takto sa rozhodne o ich ďalšom osude.

U zemiakovej sadby z hľadiska potrieb južného Slovenska treba doriešiť výrobu dostatočného množstva sadby skorých zemiakov. Nie sú vykrývané potreby zemiakovej sadby, kde je široký sortiment odrôd, medzi ktorými je málo tých, ktoré zodpovedajú našim požiadavkám.

Ďalším veľmi vážnym problémom v našom okrese je budovanie a využívanie veľkoplošných závlah. Z titulu organizačných zmien sa tieto nedoriešili komplexne, takže o osude vyvolaných investícií nie je zatiaľ rozhodnuté. Teraz, keď sú poľnohospodárske podniky našej oblasti preťažené odvodmi, nemôžu poľnohospodárske podniky z vlastných zdrojov tieto náročné investície realizovať. Preto vyvstáva otázka rentabilného využitia týchto zariadení. I keď by poľnohospodárske podniky chceli si zaobstarať potrebné prostriedky, ako napríklad sušičky lucerny, alebo obdobné univerzálne zariadenia, tieto nie je možné zaobstarať. Podľa skúseností, i keď zo starého typu a k tomu jednoúčelové zariadenia na sušenie lucerny, usudzujeme, že obdobné zariadenia v oblasti veľkoplošných závlah majú plné opodstatnenie a že veľkým podielom budú vplývať na vyriešenie zladenosti rastlinnej a živočíšnej výroby. Preto, vážené súdružky a súdruhovia, upozorňujem na tento moment, lebo riešiť vyvolané zložité a nákladné investície na to nemáme sily a vlastné zdroje poľnohospodárskych podnikov a taktiež tieto dôležité zariadenia. Ich prísun by mal byť pojatý do úloh súdruha povereníka pre poľnohospodárstvo.

K predloženej zpráve nemám viac pripomienok a súhlasím s ďalšími návrhmi a opatreniami na zabezpečenie rozvoja rastlinnej výroby.

Podpredseda Ing. Barbírek:

Ďakujem súdružke Vaculovej. Prerušujem rokovanie na 20 minút. (Prestávka. ) (Po prestávke: )

Podpredseda Kríž:

Súdružky a súdruhovia poslanci!

Budeme pokračovať v rokovaní.

Do diskusie je prihlásený docent Ing. Alexander Huba.

Dávam mu slovo.

Ing. Alexander Huba:

Vážená Slovenská národná rada, vážené Predsedníctvo!

Ako pracovníkovi v oblasti patológie rastlín dovoľte mi vysloviť pár slov k materiálom dnes predloženým v Slovenskej národnej rade, k statiam, pojednávajúcim o ochrane poľnohospodárskych kultúr a aspoň stručne povedať niekoľko slov všeobecnejšie o ochrane rastlín.

Z rozboru stavu ochrany rastlín na Slovensku, ako i z koncepcie a orientácie do roku 1970, jasne vyplýva radostný rozvoj tejto činnosti v našom poľnohospodárstve. Je akosi jasné uvedomenie, že bez účinnej ochrany rastlín nemožno dnes zaistiť trvalé úrody, úrody bez nebezpečných pre plánovité hospodárstvo výkyvov vo výnosoch.

Nutnosť neustáleho zdokonaľovania ochranných opatrení vyplýva zo zdokonaľovania modernizácie rastlinnej výroby. Modernizáciou rastlinnej výroby nenarastá rovnomerne miera náročnosti jednotlivých jej zložiek a možno konštatovať, že ochrana rastlín je v značnej nevýhode. Modernizačné - ak by sa tak dalo povedať - tendencie v rastlinnej výrobe ju poväčšine v podstate komplikujú. Oprávnene sa môžeme domnievať a predpokladať, že v raných počiatkoch poľnohospodárskej výroby neboli s ochranou rastlín veľké problémy. Pestované rastliny boli blízke pôvodným divo rastúcim formám, pestovali sa na viacmenej malých parcielkach uprostred veľkých, poľnohospodárom nenarušených územných celkov. Choroby a škodcovia rastlín boli, občas sa aj premnožili, isté je však jedno, že dlhé stáročia sa obišla rastlinná výroba bez náročnej ochrany rastlín. Dnes tým viac v perspektíve by sme o úspechoch rastlinnej výroby bez náročnej ochrany rastlín hovoriť nemohli.

Vyplýva to akosi z viacerých skutočností. Človek svojou poľnohospodárskou činnosťou narušil, a je celkom prirodzené, že stále viac a viac narúša pôvodné, životaschopné celky. Narúša pôvodné biocenotické rovnováhy. Zavádza do prírody jedného člena biodocenózy, v našom prípade sitocenózy rastlinného spoločenstva, niekedy viac, niekedy menej na úkor ostatných členov. Príroda sa snaží vytvoriť zaužívanú, stáročiami zabehanú pôvodnú biocenotickú rovnováhu. Mobilizuje regulačné faktory, čo sú poväčšine rastlinné parazity, objekty záujmu ochrany rastlín. Treba rátať s tým, že čím viac urobíme pestovateľských zásahov do prírody, čím viac ju voči pôvodnému stavu pozmeníme, tým väčšmi bude treba bojovať prirodzeným vyrovnávacím fenoménom proti chorobám a škodcom rastlín.

Dnešné veľkovýrobné tendencie a špecializácie celých oblastí na určitý typ výroby, na pestovanie z ekonomicko-organizačných dôvodov len malého počtu špeciálne výnosných plodín podstatne problém zvýrazňujú.

Ďalšia skutočnosť, ktorá dokazuje, že pokrok v rastlinnej výrobe nemožno úspešne zaistiť bez zvýšenej aktivity ochrany rastlín, je to, že u väčšiny druhov, čím je odroda ušľachtilejšia, tým je vzdialenejšia od pôvodných divorastúcich foriem. Menej je prispôsobená celému koplexu podmienok a ľahšie zraniteľná.

Čiastočne zmierňuje túto skutočnosť šľachtenie na odolnosť.

Častejšie používanie mechanizačného zariadenia poškodzuje pletivá rastlín, otvára cesty k choroboplodným zárodkom. Dali by sa uviesť ešte viaceré skutočnosti, nezbytné sprievodné javy zdokonalenia rastlinnej výroby, ktoré súčasne však kladú zvýšené nároky na ochranu rastlín.

Uvedenými slovami chcel som len objasniť súvis progresívneho vývoja rastlinnej výroby so zákonitým narastaním problémov ochrany rastlín. Vyplýva z toho, že problémy ochrany rastlín treba chápať ako problémy dynamické a trvalé, nemožno ich rast prevždy uspokojivo vyriešiť, rozvojom rastlinnej výroby zákonite musia akosi narastať.

Súčasne chcel som tým zdôrazniť význam predkladaného materiálu, v ktorom sa rozvoj rastlinnej výroby úzko viaže s rozvojom a organizačným zdokonaľovaním ochrany rastlín.

Zdokonalenie náročnej organizácie ochrany rastlín v našich podmienkach zriadením strediska pre ochranu a výživu rastlín alebo návrhom zriadenia týchto stredísk pri výrobných poľnohospodárskych správach treba prijímať s najväčším uspokojením. Ďalšia delba práce, ďalšie jasné vymedzenie povinností medzi inštitúciami môže len a len prispieť k správnemu usmerňovaniu ochrany rastlín. Takej ochrany rastlín, ktorá by v dnešnej rastlinnej výrobe stále objektívnejšie a objektívnejšie pomáhala plniť náročné poslanie ľudskej spoločnosti.

Z toho hľadiska mimoriadne kladne treba hodnotiť i obnovenie organizátorov ochrany rastlín v jednotlivých poľnohospodárskych závodoch. Žiadúcu - dalo by sa akosi povedať - biologizačnú obrodu proti častým zjednodušovacím tendenciám ochrany rastlín, bez takej účelnej delby práce v našich podmienkach - podčiarkujem, že v našich podmienkach - by sme nemohli previesť. Podmienky Slovenska sú dosť špecifické. A z tohto hľadiska mimoriadne náročné. Slovenska je geograficky neobyčajne členené, na severe ohraničené mohutným karpatským oblúkom, s vlhkými chladnými oblasťami, na juhu je otvorené k Panónskej nížine s výrazne kontrastujúcou teplou suchou klímou. Na pomerne malom území sa stretáme s neobyčajne veľkými klimatickými rozdielmi. Na tieto rozdiely zvlášť citlivo reagujú choroby a škodcovia rastlín. Druhy chorôb hlavne hubového pôvodu na severe Slovenska veľmi škodlivé často sú na juhu úplne neškodné. Opačne zase, druhy škodlivého hruzu, na južnom Slovensku mimoriadne škodlivé, často nemajú na severnom Slovensku ani len podmienky existenčné. Tak napríklad jeden z týchto druhov v ovocinárstve dosť hojný, červek sanchodský, má podmienky vývoja v okolí Bratislavy presne také ako v okolí Sofie v Bulharsku a v severných údoliach Oravy - teoreticky, širšie sa tam nevyskytuje - presne také ako vo Vaze vo Fínsku.

Celú škálu klimatických pomerov z hľadiska týchto škodlivých činiteľov od Fínska po Balkánsky poloostrov nájdeme u nás na malom územnom celku napríklad v tomto prípade v Považí. Podobne aj iné druhy hmyzu alebo chorôb majú severnú hranicu európskeho areálu pod Karpatským oblúkom na Slovensku. To znamená, že rentabilnú a všeobecne prospešnú ochranu rastlín nemôžeme u nás organizovať tak, ako v mnohých iných, keď aj nepomerne väčších, ale rovinných štátoch paušálnymi, pre celú zem jednako platnými ochrannými metódami. Ale musíme mať možnosť pružne podľa priebehu počasia a skutočnej, nielen predpokladanej potreby si ich metódy akosi prispôsobovať.

Prísne karanténne opatrenia prevádzané v oblastiach, kde nie sú podmienky pre škodnosť príslušného škodcu, sú z hľadiska spoločenského významu neužitočné. Podobne paušálne často akosi prevádzané chemické ochranné opatrenia, prevádzané v oblastiach nevhodných pre zhubné pôsobenie škodlivého činiteľa, bývajú nielen stratou drahých chemikálií, plytvaním nie vždy príjemnou a bezpečnou prácou, ale často aj zbytočným znižovaním konzumnej hodnoty produktov a znečisťovaním prostredia.

Jedinou možnosťou ako klimaticky v tak rôznorodej krajine ako je Slovensko zaistiť účelnú ochranu rastlín, je dostatok pracovníkov a správna deľba práce. Dostatok pracovníkov, ktorí by poznali detailne svoje okolie a každú mikroklimaticky výraznú polohu vedeli správne odhadnúť a tvorivo zaradiť do systému ochranných opatrení.

Predložené materiály a návrhy v nich túto požiadavku rešpektujú. V predkladanom materiáli do roku 1970 navrhuje sa ako ochranná metóda hlavne chemická metóda. Iné spôsoby, aj keď neradi priznávame, sa zatiaľ ťažšie uplatňujú. Navrhovaná koncepcia, orientácia ochrany rastlín podľa predložených materiálov má všetky predpoklady - zase pri tom zaistení pracovnými silami, špecialistami - účinne prispieť k prijateľnému zdokonaleniu používaných chemických metód. Má možnosť prispieť k všeobecným dnes snahám na základe prognóz a signalizácie používať chemické látky v čo najmenších dávkach, v čo najmenších koncentráciách i v čo najmenej početných opakovaniach a dosahovať úsporným systémom čo najväčších ochranných efektov. Keďže dnes už dobre vieme - a dúfam, že to nebude akosi demobilizačne znieť - že skutočnú spoločenskú prispešnosť chemickými metódami môžeme dosiahnuť len vtedy, keď neprekročíme v užívaní chemických látok, pesticídov, prijateľnú mieru.

Dnes už lepšie po odstupe času týchto posledných 20 rokov vieme, ako v rokoch nástupu mohutnej chemizácie ochrany rastlín, že chemické metódy nie sú celkom bez nedostatkov. Nedostatočne premyslené nežiadúco nám ovplyvňujú biocenózy, rastlinné a živočíšne spoločenstvá vylučujú zo spoločenstiev užitočné členy a narúšajú nevýhodne pre nás biocenotické rovnováhy. Prichádza častejšie ku kalamitám. Musíme si uvedomiť, že 80 % rastlín je odkázané na opelenie hmyzom, vylučuje sa aj táto zložka, bez ktorej by sme si plody rastlín tiež nemohli predstaviť.

Často žiadúco vplývajú na zdravie človeka - o tom sa už akosi hovorilo - po chuťovej i výživnej stránke narúšajú rastliny, niekedy i živočíšne produkty, nežiadúco ovplyvňujú fyziologické procesy rastlín, priamo i nepriamo môžu ovplyvniť sterilitu rastlín a nejeden z používaných aj u nás prípravkov vykazuje chemomutagénu, často taktiež veľmi nežiadúcu účinnosť. Aby sme nežiadúcim stránkam chemického boja vedeli čeliť, musíme k nemu stále viac a viac pristupovať ako biológovia, vidieť problematiku v širších súvislostiach a vylučovať z ochrany rastlín zjednodušujúcu - v dobrom slova zmysle - technizačnú tendenciu.

Znova treba zdôrazniť, že možno to dosiahnuť len s dostatočným počtom pracovníkov-špecialistov, dobre odborne pripravených pre tieto úlohy, schopných účelne organizovať a kontrolovať chemické metódy boja. Možnosť získania dostatočného počtu pracovníkov je daná - ako som už viac razy dnes spomenul predkladanou zprávou, koncepciou do roku 1970. O odbornosti a pripravenosti pracovníkov pre stále náročnejšie a náročnejšie úlohy, o ich biologický prístup k biologickým problematikám postarať sa budú musieť starší, dnes už dobre skúsení pracovníci v ochrane rastlín. Nové, z hľadiska zdravia človeka a prosperity rastlinnej výroby dokonalejšie metódy, pokiaľ možno nie jed-