Nežičlivá minulosť neumožnila rozvinúť sa vysokému školstvu na Slovensku, rozvíjať jeho tradície. Prvá vysoká škola na Slovensku - Academia Istropolitana - bola založená pred 500 rokmi v Bratislave. V r. 1635 Univerzita v Trnave, Banícka akadémia v Banskej Štiavnici v r. 1763, kde sa od roku 1807 vyučovalo i lesníckym disciplínám. Pravda, slovenský národ ako utláčaný nemohol rozhodovať, kde a ako sa tieto vysoké školy môžu ďalej rozvíjať a zabrániť ich likvidácii.

Všetky uvedené školy boli iba teritoriálne súčasťou slovenského života, no jazykom i duchom boli celkom cudzie slovenskému ľudu. Napriek snahám predstaviteľov slovenského politického života nepodarilo sa do roku 1918 vybudovať slovenskú vysokú školu a ako je známe, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 došlo k z rušeniu existujúcich slovenských stredných škôl.

Vznik samostatného Československého štátu v roku 1918 vytvoril predpoklady aj pre rozvoj slovenského školstva. Slovenský národ sa dočkal univerzity, ktorá bola zriadená v r. 1919 v Bratislave a dostala meno veľkého učiteľa národov Jána Ámosa Komenského. Podľa zákona mala mať právnickú, lekársku, filozofickú a prírodovedeckú fakultu, no v skutočnosti prírodovedecká fakulta zahájila činnosť až po dvadsiatich rokoch existencie Univerzity Komenského.

Za celé obdobie buržoáznej predmníchovskej republiky bola teda na Slovensku iba jedna, a to ešte neúplná univerzita s troma fakultami.

Pod silným tlakom pracujúceho ľudu vydali v roku 1937 zákon o zriadení Vysokej školy technickej v Košiciach, ktorá zahájila činnosť v roku 1938, no v dôsledku viedenskej arbitráže, v zmysle ktorej boli Košice odtrhnuté od Československa, preniesli školu do Martina a neskôr do Bratislavy. Ako vidieť, ani predmníchovská buržoázna republika nebola príliš štedrá, o čom svedčí i taký fakt, že napr. v rozpočte Ministerstva školstva sa počítalo s nepomerne väčšou čiastkou pre nemecké vysoké školy v ČSR, ako pre vysoké školy na Slovensku.

Štedrejší nebol ani tzv. "vlastný slovenský štát", ktorý napr. v r. 1943 o 13 % väčšiu čiastku venoval zo štátneho rozpočtu k podpore kultových záležitostí, ako rozvoju slovenských vysokých škôl.

Starostlivosť o vzdelanostnú úroveň je možno vidieť aj zo Sborníka "Päť rokov slovenského štátu 1939 - 1943" vydaného v r. 1944, kde na str. 219 sa možno dočítať, že na jar 1941 sa pripravovalo opatrenie, ktoré malo obmedziť štúdium dievčat na vysokých školách. Podľa tohto opatrenia už od školského roku 1941/42 nemali mať ženy vonkoncom prístup na právnickú fakultu a na filozofickú fakultu sa ich smelo prijímať 30, na prírodovedeckú fakultu Len 15. K tomu nie je potrebný ďalší komentár. Stačí len uviesť, že dnes na slovenských vysokých školách, najmä univerzitného smeru, študuje viac ako 50 % poslucháčiek, ba na niektorých fakultách (farmácia, filozofia) je ich percento až nezdravo vysoké.

Úspechy v kvantitatívnom i kvalitatívnom rozvoji vysokých škôl, ktoré sme od oslobodenia dosiahli, boli už nie raz spomínané i na pôde NZ. Tieto úspechy sú zdrojom nielen poučenia a hrdosti, ukazujú nám, z čoho sme vychádzali, na čom sme začínali, čo nám dáva súčasnú istotu, že úlohy, ktoré stoja pred ďalším rozvojom vysokých škôl, môžu byť splnené. Dosiahnuté výsledky však nesmú vyvolať v nás pocit uspokojenia, že sme už všetko dosiahli, že na tomto úseku už nie sú problémy.

I naša prax nás poučuje, že v súčasnej etape budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti, z hľadiska nášho zapojenia sa do celosvetového rozvoja a výrobných síl, vedeckého a technického pokroku ako rozhodujúceho i z hľadiska ekonomického súťaženia dvoch rozdielnych spoločenských sústav, je nevyhnutné porovnávať nielen minulosť, ale predovšetkým súčasne i perspektívne potreby. V tomto zmysle i predložený návrh zákona správne zdôrazňuje v § 1 úlohu i postavenie vysokých škôl v socialistickej spoločnosti ako pracovísk najvyššej pedagogickej, kultúrnej a vedeckej úrovne, ktoré "svojou činnosťou vytvárajú nevyhnutné predpoklady pre progresívny rast socialistického národného hospodárstva, vedy a kultúry... v súlade s potrebami socialistickej spoločnosti a so svetovým vývojom vedy a kultúry..."

V rozvoji vysokých škôl, ako to predložený návrh zákona vyzdvihuje (§ 20), stáva sa rozhodujúcou kvalita ich práce, ktorá spočíva v uplatňovaní moderných metód vedeckej práce a v ich uplatňovaní pri výchove študentov. To zákonite vyžaduje vytvárať pre vysoké školy materiálno-technické, priestorové a kádrové predpoklady na modernej úrovni.

Doterajší rozvoj vysokého školstva bol viac kvantitatívny ako kvalitatívny. To je zákonitý vývoj a myslím si, že rôzne kritické hlasy k tejto doterajšej tendencii rozvoja vysokých škôl sú jednostranné a zúžené. Každý, kto iba trošku sleduje zložitosť práce vysokých škôl uzná, že najskôr bolo potrebné zabezpečiť výstavbu vyučovacích a laboratórnych priestorov, ich technického vybavenia a postupne pripraviť vysokokvalifikované kádre vysokoškolských učiteľov. I pri všetkej doterajšej starostlivosti, napriek značným investičným čiastkam venovaným na rozvoj vysokého školstva, zostáva i v súčasnosti ešte stále veľká disproporcia medzi stúpajúcimi plánovitými výkonmi a materiálnym, technickým a kádrovým vybavením škôl. Samotný rozvoj vedy a techniky kladie na technické vybavenie škôl vysoké nároky. Nie je nutné zdôrazňovať, že vychovávať vysokokvalifikovaných špecialistov v zastaralých laboratóriách a dielňach je neefektívne.

Vychádzajúc z uvedeného - prihliadajúc najmä na úlohu a význam vedy a vzdelania z hľadiska ďalšieho rozvoja výrobných siľ a miesta vysokých škôl v ňom, t. j. miesta, kde sa neustále reprodukuje vysokokvalifikovaná pracovná sila, bolo by osožné posúdiť, či by sa voči vysokým školám nemali uplatňovať tie isté kritéria v plánovacej metodike, ako voči vedeckým ústavom Akadémie. Investície do vysokého školstva sú z hľadiska perspektív celého národného hospodárstva, tým, že silne ovplyvňujú materiálnu výrobu, vysoko efektívne.

Návrh vysokoškolského zákona a sprevádzajúce ho predpisy novo a správne prehlbujú i demokratičnosť vysokých škôl - či už v otázke ich organizácie a riadenia (prehĺbenie ich právomocí), voľby akademických funkcionárov, účasť zástupcov organizácie pracovníkov a poslucháčov vo vedeckej rade, vydávanie učebných textov a vedeckých publikácií, zákonné zrovnoprávnenie foriem riadneho štúdia (denné a popri zamestnaní), konkurzné obsadzovanie voľných pracovných miest profesorov a docentov a pod. Táto jedna stránka, vyplývajúca z princípu demokratického centralizmu a prehlbujúcej sa socialistickej demokracie, má aj svoju druhú stránku, ktorú by nebolo správne prehliadať: úmerne s rozširujúcim sa právom orgánov vysokých škôl musíme vidieť i druhú stránku, ich zodpovednosť predovšetkým za výchovu vysoko vzdelaných, odborne kvalifikovaných pracovníkov, na základe znalostí marxizmu-leninizmu morálne a politicky pripravených pre všetky oblasti života v socialistickej spoločnosti. Nový zákon vytvára široký priestor pre rozvinutie iniciatívy učiteľov a poslucháčov.

Osobitne by som sa chcel dotknúť § 35 návrhu zákona, ktorý správne vychádza z celoštátneho významu a úloh vysokého školstva a súčasne z osobitného postavenia vysokých škôl na Slovensku v rozvoji slovenskej národnej kultúry i štruktúre národných inštitúcii. Práve § 35 návrhu zákona ukazuje, že vysoké školy, i keď svojím postavením, súčasne ako vedecko-výskumné pracoviská síce prerastajú úzky národný rámec, ale nie je ich možno oddeliť od vzdelanostnej a kultúrnej úrovne daného národa. Rešpektuje sa tu princíp dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov, na ktorom je budovaná naša spoločná vlasť. Národnostnej štruktúre našej spoločnosti zodpovedá náš model štátoprávneho usporiadania, z ktorého vychádza aj organizačné členenie špecifických záujmových organizácií a iných inštitúcií včítane vysokých škôl. Vychádza sa z toho, že od správneho inštitucionálneho vyjadrenia národnostného záujmu závisí do značnej miery i správne riešenie národnostnej otázky, lebo primeraná skladba inštitúcií vyjadruje objektívnosť národnostného momentu a umožňuje realizáciu jeho správneho vzťahu k celkovej sociálnej štruktúre. Otvára tak cestu k zlaďovaniu národnostného a iných skupinových záujmov s celospoločenskými záujmami, správneho prístupu k národným, príp. regionálnym, ekonomickým, kultúrnym a iným zvláštnostiam z hľadiska pokrokového spoločenského záujmu.

Naša kultúrna politika vychádza z rovnakých spoločných cieľov, ale pritom prihliada na rôzne podmienky a potreby národných kultúr. Riadi sa marxisticko-leninskou poučkou, že marxisti nie sú odporcami národnej špecifičnosti kultúry každého národa, naopak, pri presadzovaní jeho socialistického, humanistického obsahu rešpektujú národný charakter kultúry, ale rovnako nepripúšťajú jeho zveličovanie.

Česká a slovenská kultúra i kultúra iných národností žijúcich v ČSSR tvoria spoločný kultúrny kontext (t. j. prítomnosť jednej kultúry v druhej a ich súvzťažnosť). Dôležité je - a i spomenutý paragraf navrhovaného zákona k tomu správne prihliada - aby jeho vytváranie nenarážalo na umelé prekážky, aby sa vedeli vytvárať organizačné formy vzájomného sprostredkovania kultúry, ako aj formy, umožňujúce rozvoj národných kultúr. Pritom otázka ich zbližovania je predovšetkým otázkou ich hlbšieho vzájomného poznávania. V tomto smere obrovské poslanie majú práve vysoké školy, ako neoddeliteľná súčasť národnej kultúry. Tieto sa na Slovensku budujú a rozvíjajú ako súčasť jednotnej celoštátnej základne výchovy vysokokvalifikovaných pracovníkov. Vytvárajú svojou pedagogickou, vedeckou a kultúrnou činnosťou nevyhnutné predpoklady pre ďalší rýchly rozvoj národného hospodárstva, vedy a kultúry.

Niektoré vysoké školy, fakulty a odbory výuky na Slovensku sú jediné svojho druhu v republike. Tak napr. Vysoká škola dopravná v Žiline vychováva vysokoškolsky vzdelaných odborníkov pre potreby dopravy v celej našej vlasti. Podobné poslanie má farmaceutická fakulta UK v Bratislave a drevárska fakulta Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene.

Národnostné zloženie učiteľského zboru na slovenských vysokých školách je dokladom silných prvkov internacionalizácie učiteľských siľ. Pôsobia tam Slováci, Česi, Maďari, Ukrajinci. Napr. z celkového počtu 278 profesorov a 613 docentov pôsobí 29 percent profesorov a 12 percent docentov českej národnosti. Študujú na nich stovky poslucháčov českej národnosti, rovnako tak, ako absolventi stredných škôl zo Slovenska navštevujú české vysoké školy. Ukazuje sa potreba urýchliť doteraz zaostávajúce recipročné vybudovanie a dobudovanie katedier českej a slovenskej literatúry a jazyka na príslušných vysokých školách.

Mimoriadne významnú úlohu zohrávajú vysoké školy na Slovensku pri zabezpečovaní národných a regionálnych i národnostných potrieb. Ako také zabezpečujú výchovu podstatnej časti slovenskej inteligencie. Pri riešení oblastných problémov napomáhajú slovenským národným orgánom zabezpečovať plnenie špecifických úloh ekonomického a kultúrneho vyrovnávania Slovenska na úroveň českých krajín.

Pedagogická fakulta v Nitre (maďarská pobočka) a pedagogická fakulta v Prešove (ukrajinská pobočka) pripravujú v ich materinskom jazyku potrebné počty učiteľov pre národnostné školy príslušných stupňov.

Zákon o vysokých školách, ktorý je predložený Národnému zhromaždeniu k schváleniu, jeho § 35 správne predpokladá, že SNR a jej orgány budú mať i naďalej svoje oprávnené miesto v riadení vysokých škôl na Slovensku. Zákon správne predpokladá, že Slovenská národná rada tu vymedzí právny základ pre zapojenie SNR ako národného orgánu, ktorý v tomto postavení je súčasne i národným článkom celoštátneho riadenia, do riešenia úloh vysokých škôl na Slovensku a do uskutočňovania zákona Národného zhromaždenia o vysokých školách. Umožní to účelnú a efektívnu deľbu práce medzi slovenskými národnými orgánmi a centrálnymi orgánmi. V zákone predpokladaná úprava pôsobnosti SNR a jej orgánov vo vzťahu k vysokým školám na Slovensku osobitným zákonom SNR bude tak jedným z konkrétnych prejavov naplnenia článku 74 Ústavy a zásad dokumentu ÚV KSČ a ÚV KSS "o plnšom uplatnení SNR" z mája 1964.

Som preto tohto názoru, že návrh zákona vcelku a uvedený § 35 zákona zvlášť vytvára dostatočný priestor k tomu, aby sa pri zachovaní a upevňovaní jednotného celoštátneho riadenia zvyšovala úloha a zodpovednosť SNR za rozvoj vysokých škôl na Slovensku. To znamená, že v zákone je v plnej miere vyjadrené a rešpektované obecné a špecifické (celoštátne a národné) postavenie vysokých škôl na Slovensku a správne upravený vzťah a úlohy celoštátnych a národných orgánov pri ich riadení. Doporučujem preto navrhovaný zákon schvátiť. (Potlesk.)

Předseda NS s. Laštovička: Děkuji posl. Biľakovi. Přerušíme nyní schůzi do 15 hod.

Předseda NS s. Laštovička (zvoní): Soudružky a soudruzi, pokračujeme v rozpravě. Do rozpravy je přihlášen posl. Nový. Dávám mu slovo.

Posl. Nový: Vážené Národní shromáždění, také já soudím, že předložený návrh zákona o vysokých školách odpovídá v podstatě změnám, o něž usilujeme jak v oblasti národního hospodářství, tak i v oblastech kulturního a společenského rozvoje. Také naše vysoké školství musí přejít od dosud převládajících objemových a extenzívních ukazatelů k vyšším, kvalitativním ukazatelům, neboť další rozvoj naší společnosti - a v tom se všichni shodujeme - je závislý na tom, jak rychle a úspěšně uplatníme výsledky vědeckotechnické revoluce ve výrobě, v oblasti plánování, řízení a správy.

Naše vysoké školy musí k tomuto účelu vytvářet plánovitě, cílevědomě a soustavně všechny potřebné subjektivní a kádrové předpoklady, to jest vychovávat takové pracovníky pro praxi i výzkum, kteří budou schopni osvojit si, aplikovat a zvládnout vědecké metody plánování a řízení výroby i všech společenských procesů, které z toho plynou. Společenský význam našeho vysokého školství nemůže napříště spočívat pouze v rostoucím počtu vysokých škol, fakult a posluchačů, neboť takové extenzívní pojetí rozvoje našeho vysokého školství by nám základní problémy naší společnosti neřešilo. Proto také vysoké školy musí přejít - obrazně řečeno - od hrubé výroby k vyšší efektivnosti.