Předseda NS Laštovička:
Děkuji zpravodaji posl. Lörinczovi. Zahajujeme rozpravu.
Kdo se hlásí do rozpravy? Posl. Němec.
Posl. Němec: Soudružky
a soudruzi poslanci! K uvedenému vládnímu
návrhu zákona jsem v ústavně právním
výboru byl zpravodajem. Zprávu už podali za
ústavně právní výbor s. posl.
Lörincz. Přesto však vzhledem k tomu, co hovořili
o řadě připomínek různých
uměleckých svazů, i k obavě, že
zákon znamená určitou represi vůči
představitelům kultury a umění, vůči
tvůrčím pracovníkům, chtěl
bych k tomuto návrhu zákona připojit dvě
poznámky.
Pochopitelně mohli by hovořit
soudruzi z výboru pro plán a rozpočet z hlediska
zisku, z hlediska státu, který bude daň vybírat.
Mohli by hovořit soudruzi z kulturního výboru,
kteří zastupují zájmy řady
těch, kteří budou daň platit. Každý
daňový zákon pochopitelně zostřuje
ty dva protiklady, zájem jednotlivce a zájem společnosti.
Ale já myslím, že je
třeba podtrhnout jednu myšlenku, a to je myšlenku,
kterou vyjádřil ve svém vystoupení
s. ministr Dvořák, že se jedná o spravedlivé
projednání úprav daňových povinností
uměleckých pracovníků.
Návrh zákona plně odpovídá
právnímu citu našeho lidu. Naši voliči
si dovedou velmi dobře spočítat, jaké
jsou příjmy jednotlivých výtvarných,
hudebních a jiných umělců. Vědí
dobře, že ten, kdo vystupuje v televizi každý
týden anebo jehož písnička se hraje
v rozhlase každý den, má větší
příjmy než ten, kdo má to štěstí
jen jednou za rok nebo za půl roku.
A my přece uplatňujeme v naší
společnosti jednu zásadu: od každého
podle jeho schopností a každému podle jeho
zásluh. Soudružky a soudruzi, tu první polovinu
této zásady, od každého podle jeho schopnosti,
tu je třeba vidět i v povinnostech, které
má každý občan vůči státu.
Jestliže si dělník vydělává
1000 Kčs, pak jeho povinnost přispívat ve
formě daně na náklady a potřeby státu,
na jeho obranu atd., jsou menší než u dělníka,
který si vydělává 2000 Kčs.
Myslím, že s. Dvořák
tady velmi lapidárně ukázal, že dosavadní
právní úprava byla nespravedlivá,
že ten umělec, který měl příjem
skládající se z dvacetitisícových
položek z děl závažnějších,
platil 10 % a ten, který měl příjem
z menších položek, platil 4 %. Já se proto
domnívám, že návrh zákona stejně
tak, jako je to v daňových zákonech o dani
ze mzdy a v jiných zákonech, správně
vyjadřuje progresívní povinnost odpovídající
příjmům toho kterého občana
našeho státu i v oblasti tvůrčích
umělců.
Konec konců bylo by nedůstojné
to, že až doposud se při daňové
povinnosti neodpočítávaly položky pro
vyživované osoby. Z tohoto hlediska např. tvůrčí
umělci byli nerovnoprávní v naší
společnosti. Zatímco každý, kdo má
příjem podrobený dani ze mzdy nebo jiný
příjem, měl právo na odčitatelnou
položku podle počtu svých rodinných
příslušníků, podle dosud platných
zákonů tomu tak u tvůrčích
umělců nebylo. A proto se domnívám
a opakuji, že návrh zákona plně odpovídá
právnímu citu našeho lidu, vyjadřuje
spravedlivé myšlenky a směřuje k tomu,
aby i v této citlivé oblasti vytvořil předpoklady
pro plnění jedné z ústavních
zásad, že všichni občané jsou si
rovni před zákonem.
Chtěl bych říci, soudružky
a soudruzi, ještě druhou poznámku. Vy jste
všichni dostali původní vládní
návrh zákona a mohli jste zjistit, že po projednání
v ústavně právním výboru, v
kulturním výboru a výboru pro plán
a rozpočet došlo ke změně více
než třetiny paragrafů. Je pravda, že návrh
zákona obsahovali řadu zmocnění pro
vládu republiky i pro ministerstvo financí, a to
takových zmocnění, která nebyla v
souladu s ústavou, protože šla nad rámec
zákona. Ústavně právní výbor
připomenul tyto nedostatky v připravovaném
návrhu zákona a tak v návrhu, který
je nyní projednáván, byly vesměs odstraněny
a bylo uznáno, že šlo o přežitky
staré, dřívější nesprávné
praxe.
Soudruh nám. předsedy vlády
inž. Šimůnek v závěru svého
vystoupení ocenil pomoc a dobrý vztah Národního
shromáždění a poslanců k činnosti
vlády. Dovolte mi z pozic členů ústavně
právního výboru konstatovat, že při
projednávání tohoto zákona projevila
vláda mimořádné pochopení pro
všechny připomínky, a také v konečném
návrhu prokázala, že i jí jako nejvyššímu
orgánu státní moci záleží
na tom, aby zákony plně odpovídaly duchu
ústavy, aby i vztah mezi zákonodárným
shromážděním a vládou vyjadřoval
jednotu cílů, které vyplývají
z budování naší socialistické
společnosti, které vyplývají ze zájmů
naší komunistické strany. (Potlesk)
Předseda NS Laštovička:
Děkuji posl. Němcovi. Hlásí se ještě
někdo do rozpravy? (Nikdo se nehlásil.)
Nikdo.
Prosím zpravodaje s. posl. Lörincze,
aby se ujal slova.
Zpravodaj posl. Lörincz: Soudružky
a soudruzi, protože nebyly pozměňovací
návrhy, vzdávám se slova a doporučuji
vládní návrh zákona ke schválení.
Předseda NS Laštovička:
Děkuji. Přistoupíme k hlasování.
Kdo souhlasí s vládním
návrhem zákona o dani z příjmu z literární
a umělecké činnosti s doplňky, které
jsou uvedeny ve společné zprávě výborů
pro plán a rozpočet, kulturního a ústavně
právního, tisk 29, tj. změny v § 5,
16, 17 a 18, v § 5 pozměnit začátek
první věty takto: "(1) Každá
organizace, která vyplácí odměny za
dílo nebo umělecký úkon, popř.
za jejich užití, poukazuje tyto odměny výplatnímu
místu, ...), v § 16 odst. 2 písm. b) pozměnit
takto: "stanovit, že se určitá část
odměny vyplácí ...", v § 17 odst.
2 nahradit termín "po 1. dubnu 1965" termínem
"po 1. červenci 1965", v § 18 totéž
upravit: "Tento zákon nabývá účinnosti
dnem 1. července 1965." Kdo souhlasí se zněním
zákona s těmito doplňky, nechť zvedne
ruku. (Děje se.) Děkuji.
Je někdo proti? (Nikdo.)
Zdržel se někdo hlasování?
(Nikdo.)
Konstatuji, že zákon o dani
z příjmů z literární a umělecké
činnosti je schválen jednomyslně.
Přistoupíme k projednávání
šestého a sedmého bodu, jimiž jsou
6. Vládní návrh
zákona (tisk 17) o odškodňování
pracovních úrazů a nemocí z povolání
a společná zpráva výborů zdravotního
a ústavně právního (tisk 22) a
7. Vládní návrh
zákona (tisk 18) o úhradě nákladů
vznikajících státu z úrazů,
nemocí z povolání a jiných poškození
na zdraví (o regresních náhradách)
a společná zpráva výborů zdravotního
a ústavně právního.
Oba vládní návrhy zákonů
odůvodní nám. ministra zdravotnictví
s. prof. Macúch. Dávám mu slovo.
Námestník ministra zdravotníctva
prof. dr. Macúch: Vážené Národné
zhromaždenie, súdružky a súdruhovia poslanci!
Z poverenia vlády a v zastúpení s. ministra
Plojhara predkladám na schválenie tiež návrhy
zákona o odškodňovaní pracovných
úrazov a nemocí z povolania a zákona o regresných
náhradách. Problematika, ktorá má
byť teraz takto rozdelená do dvoch zákonov,
bola doteraz v našom právnom poriadku riešená
jediným zákonom, a to zákonom č. 150/1961
Zb., o náhradách pri úrazoch a nemociach
z povolania. Pod strechu jedného zákona boli obidve
témy v roku 1961 pojaté hlavne preto, že ich
spojoval ten istý hlavný cieľ, totiž viesť
podniku ku zvýšenej starostlivosti o ochranu života
a zdravia pracujúcich. Z úrazov a nemocí
z povolania vzniká spravidla jednak priama škoda poškodenému,
prípadne jeho pozostalým, jednak nepriama škoda
štátu, ktorý nesie z toho istého dôvodu
vznikajúce výdaje liečebno preventívnej
starostlivosti, nemocenského poistenia a dôchodkového
zabezpečenia. V oboch týchto povinnostiach sa videli
len rôzne formy postihu pre nedodržanie bezpečnostných
predpisov. Nároky odpovedajúce týmto povinnostiam
sa však líšia v samom základe, čo
už vtedy viedlo k rozdielnemu spôsobu konania o týchto
nárokoch (o nárokoch poškodeného rozhodovali
i v doterajšej úprave súdy, o regresných
nárokoch štátu rozhodovali okresné národné
výbory). Ostatne ani sám názov zákona
("o náhradách pri pracovných úrazoch
a nemociach z povolania") nebol v zhode so skutočnosťou,
že regresné nároky v ňom upravené
vznikajú i z úrazov nepracovných. Rozdielnosť
v charaktere oboch nárokov sa ešte zvýši
zosilnením sankčného charakteru regresných
náhrad v novej úprave.
Preto novelizáciu zmieneného
zákona č. 150/1961 Zb. navrhujem previesť dvoma
odlišnými zákonmi. Vzhľadom na to, že
oba zákony sledujú spoločné ciele
a že spoločným zdrojom vzťahov týmito
zákonmi upravovaných býva spravidla porušenie
tej istej právnej povinnosti, t. j. nedodržanie bezpečnostných
predpisov, javí sa účelným, aby návrhy
oboch zákonov boli zdôvodnené spoločne.
Naša socialistická spoločnosť
venuje otázkam starostlivosti o pracujúcich mimoriadnu
pozornosť a i naše právne predpisy o bezpečnosti
a ochrane zdravia pri práci túto starostlivosť
celkom správne vyjadrujú. S poľutovaním
však treba konštatovať, že nie vždy sa
tieto právne predpisy dôsledne plnia. Už v roku
1961 bolo v Národnom zhromaždení zdôraznené,
že starostlivosť o bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci je rovnocennou a ne oddeliteľnou
súčasťou plánovania a riadenia výroby.
Ak máme dosiahnuť výrazného a plynulého
rozvoja našej ekonomiky, potrebujeme k tomu nielen novú
techniku, ale tiež kvalifikovaných, schopných
a zdravých pracovníkov, ktorí sú v
kultúrnych podmienkach výroby schopní s väčším
nadšením prispievať svojou prácou k rentabilite
výroby. Doteraz však hľadiská bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci neboli v celom systéme
riadenia výroby dostatočne uskutočňované.
Za týchto okolností rozvoj výrobných
kapacít a využívanie základných
výrobných fondov je často prevádzaný
jednostranne len v záujme výroby. K nedostatkom
na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia prispieva
doterajší systém plánovania, v ktorom
sa otázkam zdravého a kultúrneho pracovného
prostredia nevenuje dostatočná pozornosť. Nedostatočná
údržba základných fondov nepôsobia
len k tomu, že sa znižovali vlastné náklady,
ale tiež k tomu, že dochádzalo k ich väčšiemu
opotrebovaniu a že sa podmienky hygieny a bezpečnosti
práce zhoršovali. Dnes nie je predsa výnimkou,
že na prevádzke, ktorá bola určená
príslušnou kapacitou výroby, sa úkoly
zvyšovali, bez toho, žeby sa samotná základňa
upravovala tak, aby boli splnené stanovené parametre
pre starostlivosť o zdravie a bezpečnosť práce.
Nedôsledné riešenie týchto otázok
v závodoch má potom svoj odraz v celkovej absencii
pre úrazy a nemoci z povolania.
Dovoľte mi preto, aby som sa prv, než
pristúpim k obsahu jednotlivých navrhovaných
zákonov, zmienil aspoň v krátkosti o súčasnom
stave úrazovosti.
Ak vezmeme pri posudzovaní pracovnej
úrazovosti za podklad štatistické údaje,
môžeme konštatovať, že tu dochádza
k určitému poklesu. Za rok 1964 sa znížil
jak absolútny počet úrazov, tak i doteraz
sledované relatívne ukazovatele. Čo do počtu
došlo k zníženiu asi o 4 % a v závažnosti
o 5,6 %. Len tento pohľad ukazuje, že znížením
pracovných úrazov bolo možno lepšie využiť
pracovnej doby. Podľa predbežných výsledkov
(štatistika bude Ústrednou komisiou ľudovej kontroly
a štatistiky spracovaná až na konci budúceho
mesiaca) je pracovná úrazovosť najnižšia
v roku 1964 za posledných päť rokov.
Úroveň starostlivosti o bezpečnosť
pri práci, ak ju posudzujeme podľa štatistických
výsledkov, je v jednotlivých výrobných
oboroch značne odlišná. Tak napríklad
v obore palív činí závažnosť
úrazov v III. štvrťroku minulého roku
1500, takže je štyrikrát väčšia
ako celoštátny priemer. Vysoko nad celoštátnym
priemerom, ktorý je 3,60, sú tiež obory hute
(6,20), stavebníctvo (5,20) a v potravinárskom priemysle
pivovary (6,19) a výroba mäsa dokonca (6,97). Ešte
menej priaznivejší je však stav úrazovosti
mladistvých. Ak pripadá napríklad na 1 000
pracovníkov v obore palív 45 úrazov, činí
tento pomer u mladistvých v tom istom obore 60 úrazov,
v stavebníctve 20,8, ale u mladistvých 69,4, v potravinárskom
priemysle 16,5, ale u mladistvých 50,00 atď. Možno
konštatovať, že v každom výrobnom obore
je úrazovosť mladistvých väčšia
ako u ostatných pracujúcich. V celoštátnom
meradle je pomer 14,3 u dospelých, ale 32,6 u mladistvých.
Úrazovosť mladistvých je teda o viac než
100 % väčšia ako úrazovosť dospelých.
Je zaujímavé, že v závodoch
riadených národnými výbormi je prevážne
väčšia úrazovosť, ako je tomu v iných
výrobných závodoch, a to jak u dospelých,
tak i u mladistvých a učňov. Ak je napríklad
pracovná úrazovosť učňov (na
1000 učňov) v obore riadenom Ministerstvom všeobecného
strojárenstva 12,8, je u národných výborov
v strojárenskom obore výroby
22,1; obdobný pomer je v doprave (11,2 a 22,30), v obchode
(11,2 a 21,70) a v potravinárskom priemysle (2,9 a 8,3).
Tieto údaje nám ukazujú,
kde je treba túto starostlivosť zlepšiť.
Mali by preto jak ústredné úrady a orgány,
v ktorých obore pôsobnosti prevyšuje úrazovosť
celoštátny priemer, tak i národné výroby
venovať mimoriadnu pozornosť nepriaznivému stavu
pracovných podmienok v závodoch, ktoré riadia.
Zvlášť by mali dbať na to, aby neboli dávané
do užívania zariadenia, ktoré nezodpovedajú
platným predpisom. Týmto otázkam sa nevenuje
pozornosť, čo má priami odraz v pracovných
a hygienických podmienkach.
Okrem vlastných úrazov je
treba sa zmieniť tiež o otravách a nemociach
z povolania, ktoré majú príčinu v
nedostatočnom hygienickom vybavení pracovísk.
Z nemocí z povolania sú čo do množstva
na prvom mieste profesionálne onemocnenia kože, na
druhom mieste zaprášenosť pľúc (silikóza).
Tá svojou závažnosťou naďalej zostáva
problémom číslo jedna a bola už mnohokrát
predmetom rokovania vlády. Ekonomická závažnosť
tohto problému je daná faktom, že každé
jednotlivé onemocnenie silikózou spôsobuje
štátu len na výdavkoch sociálneho zabezpečenia
a stratou ťažby uhlia škodu asi 800 tisíc
Kčs. Súhrn silikóz vznikajúcich v
bežnom roku zaťažuje teda vždy konto spoločnosti
do budúcnosti čiastkou väčšou než
1 miliarda Kčs. Sústredením pozornosti hospodárskych
orgánov i orgánov hygienickej služby a v neposlednom
rade i regresných orgánov na dodržovanie podmienok
protiprašnosti bolo už dosiahnuté určitých
úspechov. Zatiaľ čo doteraz v rokoch 1956 -
1962 pribúdalo priemerne 1 850 nových silikóz
ročne, došlo k významnému poklesu asi
na polovinu, čo možno hodnotiť ako výrazný
zdravotnícky a hygienický efekt, čo svedčí
o účinnosti súhrnných opatrení
k zníženiu prašnosti, najmä v baniach. Účinnosť
veľkých technických a finančných
prostriedkov vynakladaných na boj proti úrazovosti
je však v baniach znižovaný tým, že
nákladné technické prostriedky sa dostatočne
nevyužívajú a sčasti ležia ladom.
Doterajšia zákonná úprava
odškodňovania pracovných úrazov a nemocí
z povolania mala na jednej strane prinútiť organizácie
k dôslednému dodržovaniu bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci a tým chrániť
záujmy pracujúcich, na druhej strane tiež pracujúcich
viesť k tomu, aby sami dbali o bezpečnosť a ochranu
zdravia pri práci. Nemôže byť sporu o tom,
že túto svoju úlohu z veľkej časti
splnila a prispela k zníženiu úrazovosti. Naproti
tomu však skúsenosti ukázali, že niektoré
ustanovenia boli pre organizácie príliš tvrdé,
príp. že neboli natoľko účinné,
aby zvýšili záujem o osobnú zodpovednosť
pracujúcich, včetne vedúcich pracovníkov,
o bezpečnú prácu.
Podľa prevádzaných rozborov
príčinami úrazov sú totiž v neposlednom
rade hrubá nedbalosť a ľahkomyseľnosť
jak samých pracujúcich, ktorí pri práci
používajú nebezpečných postupov
alebo spôsobov práce, tak i zodpovedných pracovníkov,
ktorí nesprávnou organizáciou práce
alebo nedostatočnou kontrolou zaviňujú, že
pracovníci sú pri práci nútení
používať týchto nebezpečných
postupov alebo spôsobov práce. Vplyv na vyššiu
úrazovosť má tiež skutočnosť,
že pracovníci často nepoužívajú
predpísaných bezpečnostných zariadení
a pridelených ochranných pomôcok, alebo ich
dokonca odstraňujú.
Z prehľadu príčin pracovných
úrazov pri výkone zamestnania v roku 1962 a 1963
vyplýva, že skoro 40 % pracovných úrazov
v týchto rokoch bolo zavinených nedostatočnou
zodpovednosťou a hrubou nedbalosťou pracovníkov
pri výkone zamestnania, a že teda práve v ich
výchove k zdravej a bezpečnej práci treba
hľadať ďalšie možnosti znižovania
pracovnej úrazovosti.
Doteraz platný zákon o náhradách
pri úrazoch a nemociach z povolania vyjadril dôležitý
princíp socialistických pracovných vzťahov,
že riziko práce nesmie byť prenášané
na robotníkov. Skúsenosti ukázali, že
nastúpená cesta je správna. Prieskum, ktorý
v rámci prípravy návrhu tohto zákona
previedla Ústredná rada odborov v roku 1964 v rade
závodov zo všetkých dôležitých
odvetví nášho hospodárstva, potvrdil,
že závody a odborové orgány sa stotožňujú
s týmto základným pojatím zákona
o odškodňovaní pracovných úrazov
a nemocí z povolania. Správne však poukázali
na to, že treba tiež zvýšiť záujem
a zodpovednosť každého pracovníka na prevádzaní
bezpečnej práce a tým zvýšiť
i preventívnu funkciu tohto zákona. Z týchto
hľadísk vychádza predkladaný návrh
zákona o odškodňovaní pracovných
úrazov a nemocí z povolania.
Ak dôjde k pracovnému úrazu
v dôsledku bežnej neopatrnosti, ktorá sa môže
každému i sebelepšiemu pracovníkovi stať,
podnik samozrejme zodpovedá i za takýto úraz.
Túto zásadu je treba považovať za správnu,
ak sa uváži, že čím rizikovejšie
je pracovisko, tým väčšia je možnosť,
že i pri bežnej neopatrnosti dôjde k pracovnému
úrazu. Prax však ukazuje, že medzi bežnou
neopatrnosťou a porušením bezpečnostných
predpisov, resp. príkazov a zákonov daných
podnikom, je určitá medzera, ktorá môže
byť vyplnená radom takého konania pracovníka,
ktoré síce nie sú priamo porušením
týchto predpisov, ale ktoré tiež nemožno
pokladať za bežnú neopatrnosť. Ide najmä
o taký postup pracovníka pri práci, ktorý
sa prieči obvyklým obecným zásadám
bezpečnej práce. Sú to prípady, kedy
pracovník sám i iní pracovníci vedia
dobre, že ide o nebezpečný pracovný
postup, ktorý síce neni výslovne zakázaný
bezpečnostným predpisom, ale u ktorého si
pracovník musí byť vedomý toho, že
môže ľahko dôjsť k úrazu. Ak
sa stane dnes pri takomto konaní pracovníkovi úraz,
zodpovedá zaň podnik, pretože zákon
mu nedáva možnosť ani čiastočného
sprostenia. Pracovník tak dostáva plné odškodnenie,
ktoré niekedy - včítane jednorázového
odškodnenia - činí viac ako jeho obvyklý
zárobok. Plná zodpovednosť podniku vedie často
k očividnej ľahkomyseľnosti pracovníkov.
Tento stav sťažuje tiež úkoly a zodpovednosť
majstrov a ostatných vedúcich pracovníkov
pri ich výchovnej činnosti k zaisteniu bezpečnej
práce.