Ďalej prehovorí poslanec Vladimír S t o j e. Dávam mu slovo. Poslanec Stoje:
Vážená Slovenská národná rada,
súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci,
vážení hostia!
Dnes v ére automatizácie, v ére kybernetiky, každý dobre pozná význam slaboprúdového priemyslu, každý vie, čo je to telekomunikačná technika, elektroakustika, rozhlas, televízia alebo elektronika. Ťažko potom uveriť, že v období medzi dvoma svetovými vojnami, keď v Čechách vznikali za pomoci cudzieho kapitálu pomerne veľké závody slaboprúdového priemyslu, nemali sme na Slovensku ani jeden taký závod. Až v poslednom predvojnovom roku, tak isto s pomocou zahraničnej firmy, vznikol v Bratislave malý závod na výrobu rozhlasových prijímačov a žiaroviek. Keď som prezeral staré štatistiky - verte, dnes je to až smiešne tento závod mal vtedy niečo vyše dvesto zamestnacov a dvoch, zdôrazňujem dvoch inžinierov. Nečudo, veď zahraničné firmy nemali záujem na samostatnom technickom rozvoji našich závodov a už vôbec nie na raste našej technickej inteligencie.
Ani za šesť rokov tzv. slovenského štátu sa situácia nezmenila. Počet inžinierov sa síce viac ako zdvojnásobil, ale to len znamená, že ich namiesto dvoch bolo päť. Pravda, aj výroba sa zvýšila za toto obdobie o plných 55 %, čo znamená len to, že ročne sa vyrobilo rozhlasových prijímačov toľko, koľko je dnes schopná bratislavská Tesla vyrobiť za jeden týždeň.
To všetko znie ako stará rozprávka. Veď od tých čias, zvlášť od roku 1948 sa na Slovensku vybudoval celý rad slaboprúdových závodov. Po Bratislave a Banskej Bystrici ďalší závod v Bratislave na výrobu elektroakustických zariadení a štúdiovej techniky. V liptovskom Hrádku začal v roku 1950 výrobu novovybudovaný závod telekomunikačnej techniky. V roku 1957 sa začala prestavba závodu na Orave a zároveň začala sa výroba rozhlasových a o rok neskôr aj výroba televíznych prijímačov. V tom istom čase bol do slaboprúdového priemyslu prevzatý závod vo Vrábľoch na výrobu, nízkofrekvenčnej techniky. V roku 1960 sa začala výroba v novovybudovanom závode telekomunikačnej techniky v Stropkove a naostatok, v roku 1961- vznikol najmladší závod Tesla y Piešťanoch na výrobu elektrónok a polovidičových prvkov.
Dnes máme na Slovensku dovedna osem závodov Tesla. Tým vzrástol len za posledných desať rokov objem slaboprúdovej výroby dvadsaťkrát. Dnes, pravda, za tým dvadsaťnásobným zvýšením musíme vidieť napríklad viac ako jeden a pol milióna vyrobených telefónnych prístrojov v Liptovskom Hrádku, viac ako milión 400 tisíc rozhlasových prijímačov vyrobených v Bratislave, viac ako 600 tisíc televíznych prijímačov vyrobených na Orave, viac ako 2 milióny elektrónok v Piešťanoch a mnoho a mnoho ďalších výrobkov. Tieto závody zamestnávajú dnes 8000 zamestnancov, z toho 1300 technikov. S takýmto prudkým rozvojom sa môže pochváliť máloktoré priemyselné odvetvie. Dnes však nejde o to, sa tu chváliť. Veď v referáte predsedu Slovenskej plánovacej komisie ministra súdruha K r a h u l c a padli kritické slová aj na adresu niekorých našich závodov a sami vieme, že nemôžeme byť spokojní s kvalitou niektorých našich výrobkov.
Chcem sa teraz zaoberať niektorými príčinami, ktoré tento stav spôsobujú, ako aj naznačiť cesty na odstránenie niektorých chýb a nedostatkov a možno aj podnety pre súdruhov z Národného zhromaždenia, keď nás k tomu predseda súdruh F i e r l i ng e r vyzval.
Nazdávam sa, že by sme sa my, hospodárski pracovníci mali priznať, že dosť zla a nedostatkov v kvalite našich výrobkov sme spôsobili niekedy až fetišizmom niektorých ekonomických ukazovateľov. Už v technologických projektoch nových dielní a celých závodov sme sa síce vedeli zamerať na maximálnu výťažnosť plôch alebo na rýchlu návratnosť vložených investícií, ale ťažko by sme hľadali vo väčšine ekonomických rozborov k technologickým projektom aj rozbor prínosu v kvalite výrobkov.
Podobne v projektoch nových výrobkov sme sa predovšetkým zameriavali na úsporu vlastných nákladov, na znižovanie spotreby materiálu a znižovanie prácnosti, ale aj otázku reprodukovateľnosti v hromadnej výrobe, ako aj otázku prevádzkovej spoľahlivosti sme zaznávali.
Rozborom hnutia zlepšovacích návrhov a technicko-organizačných opatrení tak isto zistíme, že prevažná väčšina bola zameraná na úsporu mŕtvej alebo živej práce a často sa nám aj stávalo, že sme zaviedli zlepšovací návrh alebo technicko-organizačné opatrenie bez dôkladného preskúšania a zhoršili sme si tým kvalitu našich výrobkov, zhoršili sme si tým ich prevádzkovú spoľahlivosť u spotrebiteľa.
V každodennom živote našich závodov sa často stretávali a ešte aj stretávajú všeobecné záujmy spoločnosti so zvláštnymi záujmami, záujmami závodov. Veď náklady na nepodarky alebo náklady na opravu chybných výrobkov robia nakoniec len veľmi malý podiel z celkových vlastných nákladov pri výrobe. Ekonomické ukazovatele plánu nás často doviedli na pozície kapitalistického výrobcu, pre ktorého je otázka zvyšovania kvality zaujímavá len do tej miery, kým mu prináša väčší zisk a kým mu pomáha v konkurenčnom boji, ale už málo alebo vôbec ho nezaujíma prevádzková spoľahlivosť jeho výrobkov po čase záručnej lehoty. A tu by sme si mali uvedomiť podstatný rozdiel. Tu by sme si mali uvedomiť. že heslo "dohnať a predbehnúť" neznamená bezmyšlienkovite kopírovať zahraničné vzory, že musíme mať v budúcnosti vždy na pamäti všeobecné záujmy spoločnosti a povyšovať ich nad záujmami toho-ktorého závodu a že teda musíme mať na pamäti nielen produktivitu práce vo výrobnom závode, ale zvlášť spoločenskú produktivitu práce, nielen vlastné náklady pri výrobe, ale celkové spoločenské náklady pri výrobe, ako aj prevádzke výrobku. Ak si vypracujeme ekonomický rozbor jednotlivých našich výrobkov z takýchto hľadísk, zistíme, že naše požiadavky na kvalitu, naše nároky na prevádzkovú spoľahlivosť výrobkov v socialistickej spoločnosti musia byť neporovnateľne vyššie ako dosiaľ, lebo náklady na údržbu a opravy našich výrobkov v priebehu dlhoročného používania predstavujú jednu z najvyšších položiek z celkových spoločenských nákladov.
Značný vplyv na všetky vymenované prvky má už konštruktér nového výrobku. On v projekte a výrobnej dokumentácii určuje technickú úroveň novému výrobku, spolu s technológom má možnosť predurčiť percento nepodarkov vo výrobe a tak isto voľbou vhodného materiálu a súčiastok, ako aj režimov, v ktorých budú tieto súčiastky pracovať, predurčuje budúcu prevádzkovú spoľahlivosť novému výrobku.
Toto všetko dobre robiť môže však len technik s dobrými teoretickými vedomosťami a s dlhodobými praktickými skúsenosťami. Už len z tej skutočnosti, že za posledných sedem rokov sa počet našich technikov zoštvornásobil, vyplýva, že aj keď naši technici majú požadované odborné vzdelanie, prevažná väčšina z nich nemá ešte dostatok potrebných, praktických skúseností.
Tento nedostatok sa postupne odstraňuje jednak tým, že stovky starých praktikov si dopĺňajú odborné vzdelanie štúdiom pri zamestnaní vo večerných priemyselných školách alebo diaľkovo študujú na vysokých školách, no aj mladí technici postupne získavajú prax. Pravda, často sa učia na vlastných chybách. Žiaľ, toto učenie na vlastných chybách je pre našu spoločnosť niekedy dosť nákladné.
Kladne sa tu prejavuje spolupráca s českými závodmi, ktoré v tomto smere, pochopiteľne, majú bohatšie skúsenosti, rovnako ako spolupráca s vysokými školami. Dobré skúsenosti majú závody v Bratislave, v Piešťanoch a na Orave so spoluprácou s elektrotechnickou fakultou Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a závod Vráble s Vysokou školou technickou v Liberci.
Spolupráca so Slovenskou akadémiou vied však zatiaľ nebola nadviazaná, čo pokladám za škodu pre jednu aj pre druhú stranu.
A vari ešte jednu poznámku k príprave našich technikov na vysokých a odborných školách. Keď už máme na Slovensku taký problém, že absolventi týchto škôl skoro po opustení školských lavíc tvoria a ešte dlho budú tvoriť značnú časť našich konštruktérov, našich vývojových a výrobných technikov, nazdávam sa, že by bolo správne zamerať výučbu politickej ekonómie tak, aby nebola samoúčelná, ale viedla mladých technikov k rýchlemu a úplnému poznaniu spoločenského významu ich tvorivej práce. A ďalej doplniť osnovy o prednášky z teórie spoľahlivosti, ktorá práve pri výrobkoch slaboprúdového priemyslu, čoraz náročnejších a zložitejších, nadobúda veľkú dôležitosť a pritom sa ešte stále zaznáva.
S výnimkou dvoch bratislavských závodov sú ostatné závody slaboprúdového priemyslu v menších mestách alebo celkom na vidieku. Vybudovať v týchto závodoch silné vývojové útvary, silnú technickú prípravu výroby, zlepšiť riadenie výrobného procesu a posilniť aj oddelenia technickej kontroly, to znamená okrem iného získať pre tieto závody pomerne značné ďalšie počty technických pracovníkov, a to predovšetkým z radov absolventov stredných odborných a vysokých škôl. To však vyžaduje pre týchto ľudí utvoriť aj také podmienky, aby pre nich práca vo vidieckom závode bola príťažlivá, aby mali možnosť založiť si rodiny a kultúrne žiť. Z doterajšieho vývoja týchto vidieckych závodov jasne vyplýva, že majú - a ináč to ani nemôže byť toľko technikov, koľko ubytovacích možností sme im vybudovali. Tak isto stabilizácia týchto pracovníkov je odvislá od množstva a úrovne sociálnych a kultúrnych zariadení. Žiaľ, po decentralizácii právomoci v rozmiesťovaní bytovej výstavby prevládli v niektorých okresoch lokálne záujmy nad potrebami národného hospodárstva. Vedie to až k takým absurdnostiam, ako napríklad na Orave, kde síce bolo rozhodnuté o koncentrácii výroby televíznych prijímačov do oravskej Tesly - z čoho pochopiteľne vyplýva aj nutnosť urýchlene kádrové rozšíriť útvary technickej prípravy výroby ale z pôvodne plánovaných 48 bytových jednotiek v štátnej bytovej výstavbe podniku nepridelili ani jednu.
Keď si znova pripomenieme, koľko rokov to trvá, kým sa z mladého technika stane ozajstný odborník, je jasné, že na tieto chyby budeme doplácať ešte po niekoľkých rokoch. Vítame preto vládne uznesenie z polovice tohto roka, podľa ktorého sa rozmiesťovanie bytovej výstavby dáva do právomoci jednotlivých rezortov, aj keď tým rozmiestenie bytovej výstavby v budúcom roku už azda nezmeníme.
Kvalitu vo výrobe, t. j. percento nepodarkov a percento chybných výrobkov, opúšťajúcich závod, ovplyvňujú popri úrovni výrobných prostriedkov a kvalite materiálu a dielov hlavne ľudia vo výrobnom procese. Kým v kapitalistickej spoločnosti je ich vzťah k práci daný prevažne hmotnou zainteresovanosťou a naostatok aj strachom z prípadnej nezamestnanosti, v komunistickej spoločnosti bude rozhodujúcim stimulom vedomie príslušnosti a povinností k celej spoločnosti. No my však žijeme zatiaľ ešte len v socializme, teda medzi prvým a druhým pólom. Strach z nezamestnanosti už na šťastie u nás nikto nemá. Ale spoločenské vedomie veľkej väčšiny pracovníkov ešte zďaleka nie je na takej úrovni, aby bolo možné zanedbať hmotnú zainteresovanosť. A nielen spoločneské vedomie je tu na vine, ale celá naša hospodárska sústava je na hmotnej zainteresovanosti postavená.
Na dvoch príkladoch chcem ukázať, čo sa zmenilo v poslednom čase práve v hmotnej zainteresovanosti ľudí vo výrobnom procese. Výrobní technici na prúdových linkách, ktoré sú dnes pri hromadnej výrobe celkom bežné, sú odmeňovaní časovou mzdou s prémiou. Táto prémia je viazaná hlavne na plnenie objemových ukazovateľov plánu, ako aj na kvalitu výroby. Podľa starej mzdovej sústavy, táto prémia čiže pohyblivá časť zárobku, tvorila až asi 40 % celkového zárobku. To teda znamenalo v našich podmienkach, že pri veľmi dobrom plnení plánu a pri veľmi dobrej kvalite výroby sa celkový zárobok zvyšoval o viacej ako 200. Kčs nad priemer mesiaca. Naopak, pri nesplnení plánu alebo pri zlej kvalite odovzdanej práce mohol poklesnúť mesačný zárobok až o 200 Kčs pod priemer. Pred niekoľkými rokmi sme prešli na novú organizáciu robotníckych miezd, pri ktorej prémia, t. j. pohyblivá časť zárobku, tvorí dnes len asi 12 % celkového zárobku. V našich podmienkach to teda znamená, že pri výrobnej kvalite a veľmi dobrom plnení plánu sa priemerný zárobok, ktorý je samozrejme vyšší ako v prvom prípade, zvyšuje len o 60 Kčs a pri prípadnom nesplnení plánu alebo pri zlej kvalite odvedenej práce sa môže znížiť oproti priemeru tak isto tiež len o tých 60 Kčs. Hmotná zainteresovanosť výrobných robotníkov teda podstatne poklesla. O to väčšia je preto úloha spoločenských organizácií a hospodárskeho vedenia pri organizácii socialistickej súťaže, lebo ešte nie všade, napriek stúpajúcemu počtu kolektívov, brigád a dielní vzornej kvality, napriek hnutiu samokontrol, napriek záväzkom opraviť vlastné nepodarky bez nároku na mzdu, je všetko v takom poriadku, aby sme mohli byť spokojní. Aj lak sa však nazdávam, že by bolo správne prehodnotiť prínos novej organizácie robotníckych miezd, a tam, kde sa to ukáže potrebné, urobiť úpravy.
Veľmi často a veľmi správne hovoríme o dôležitej úlohe, ktorú má vo výrobnom procese majster. Napriek tomu však nevieme majstrov odmeniť tak, ako by si zaslúžili. Veď veľmi často je plat majstra, ktorému dávame veľké a zodpovedné organizátorské úlohy, na nižšej úrovni, ako je mzda priemerne kvalifikovaného robotníka. Aj v prípade majstrov sme v poslednom čase v súvislosti s úspornými opatreniami urobili v ich hmotnej zainteresovanosti také zásahy, že sme ju podstatne znížili. A čo viac, dokonca znížili priemerný mesačný príjem. Kým ešte vlani mohli dostať majstri nad svoj základný plat prémiu vo výške 25-30 %, zatiaľ vydali začiatkom tohto roka nadriadené orgány príkaz, že nikto v závode, a teda ani majster nemôže mať vyššie percento prémií ako riaditeľ podniku alebo závodu. Podobne ako u výrobných robotníkov, aj u majstrov ešte vlani pri dobrom plnení plánu a pri výbornej kvalite dostával majster o 230 Kčs viacej, ako bol jeho priemerný mesačný plat. A pri neplnení plánu a pri zlej kvalite výroby na jemu zverenom úseku mohol dostať až o 230 Kčs menej. Dnes, pravda, po spomínanom zásahu klesla hmotná zainteresovanosť majstrov na + 95 Kčs mesačne. Tento problém podľa môjho názoru neznesie dlhých odkladov a treba ho riešiť čím skôr. V opačnom prípade nám nedostatok tejto automatiky, danej hmotnou zainteresovanosťou, môže značne narušiť celý systém riadenia výrobného procesu.
Pre hromadnú výrobu, ktorá v našich slovenských slaboprúdových závodoch prevažuje, je mimoriadne dôležitá dôkladná príprava celého výrobného procesu s podrobne rozpracovanými postupmi na každé pracovisko prúdovej linky. Každá zmena oproti pôvodnému plánu znamená celú túto zložitú prípravu prerábať na novopožadovanú kapacitu, nech už smerom hore alebo dolu. Nielen to, v podmienkach prúdovej výroby hrá veľkú rolu zapracovanosť a návyky robotníkov a súhra úkonov na tom-ktorom pracovisku. Psychológovia tomu vravia: vznik dynamického stereotypu. Vznik a vývoj tohto dynamického stereotypu trvá niekoľko týždňov, kým sa ustáli na požadovanej úrovni a trvá aj niekoľko týždňov, niekedy aj mesiacov, kým sa ustáli na požadovanej úrovni aj kvalitu ľudskej práce. Žiaľ, v posledných rokoch a zvlášť v tomto roku došlo v niektorých podnikoch a zvlášť v oravskej Tesle niekoľkorát k zmenám štátneho plánu, a to v priebehu roka. Vplyv týchto zmien, či už na mimoridne nároky na technickú prípravu výroby alebo na prechodné zníženie kvality práce robotníkov sa odstraňuje len s veľkými ťažkosťami. K stabilite štátneho plánu by prispela väčšia predvídavosť jednotlivých odberateľov, zvlášť Ministerstva vnútorného obchodu, ktorí dodatočnými a nepremyslenými zásahmi až príliš často narúšajú nielen kvalitu, ale aj hospodárnosť výroby. Nedostatočný prieskum trhu, nepružnosť vo využívaní regulujúceho faktora maloobchodných cien a dogmatický výklad uznesenia XII. sjazdu strany viedli v strede roka Ministerstvo vnútorného obchodu k požiadavke znížiť v druhej polovici tohto roku výrobu technicko-výrobného plánu o 40 % oproti pôvodnému štátnemu plánu závodu. Aj keď Štátna plánovacia komisia tuto požiadavku Ministerstva vnútorného obchodu nepripustila v plnom rozsahu, každý si môžete predstaviť, aké to spôsobilo ťažkosti nielen v oravskom závode, ale aj u celého radu jeho dodávateľov, a aké škody tým boli spôsobené.
Keď hovoríme o dôležitosti stabilizácie výrobných plánov na kvalitu výroby, musíme žiaľ priznať, že nie všetky naše závody majú uzavreté návrhy plánov na budúci rok. Týka sa to podniku Tesla Liptovský Hrádok, Tesla Orava a Tesla Bratislava. Tu už veľa času neostáva a je nevyhnutné, aby okamžite zasiahli výrobno-hospodárske jednotky, rezort, ako aj Štátna plánovacia komisia, keď sa nechceme dočkať nových vážnych strát ešte znova aj v budúcom roku.
Narušením zásady demokratického centralizmu a zvýšením právomoci nižších orgánov bolo umožnené, aby zvláštne záujmy nižších orgánov, odvetví, výrobno-hospodárskych jednotiek, podnikov alebo závodov, často a v rozličnej miere prevážili všeobecné záujmy národného hospodárstva, záujmy celej spoločnosti. A kooperácia medzi odvetviami, výrobno-hospodárskymi jednotkami, podnikmi a závodmi, dodávateľsko-odberateľské vzťahy na úrovni nižších orgánov sa postupne stali oblasťou, kde zvláštne záujmy týchto orgánov rozhodovali a ešte aj rozhodujú vo veľkom rozsahu o existencii a funkcii dodávateľsko-odberateľských vzťahov a tým aj rozhodujú o plynulom a efektívnom chode niekedy celého národného hospodárstva.
Už pri nadväzovaní nového dodávateľsko-odberateľského vzťahu zvlášť keď ide o nové druhy materiálov alebo výrobkov a o položky ústredne neplánované - naráža dnes odberateľ na značné ťažkosti. Neochota dodávateľa vyplýva niekedy z údajného nedostatku kapacity, inokedy z pohodlnosti zaoberať sa riešením novej úlohy, a to zvlášť keď pre dodávateľa neprináša zaujímavý ekonomický efekt. Nie každý gestor si dostatočne uvedomuje povinnosti, ktoré mu ukladá nová sústava riadenia národného hospodárstva. Dodávateľsko-odberateľský vzťah sa často uskutočňuje len za cenu rôznych ústupkov zo strany odberateľa. Tak napríklad sa často stáva, že gumárske závody v zmysle vyhlášky Ministerstva chemického priemyslu číslo 171 alebo Lisovne nových hmôt vyžadujú, aby si odberateľ dodal lisovacie formy alebo aspoň zaobstaral materiál, t. j. výkovky na výrobu týchto foriem.
Vznik a plnenie dodávateľsko-odberateľských vzťahov zabezpečuje spoločnosť právnymi normami, z ktorých základný je dnes zákon čís. 69 z roku 1958. Výklad právnych noriem však musí byť vždy v súlade so záujmami celého národného hospodárstva. Často sa však stretávame s tým, že kooperujúca organizácia hľadá v právnych normách len svoje práva, ale povinnosti vidí len u svojho partnera. Často právnici a arbitráže riešia problémy, kde by stačilo len trochu dobrej vôle a predovšetkým dostatok zodpovdenosti voči celému národnému hospodárstvu, kde by stačilo povýšiť záujmy celku nad záujmami zvláštnymi, nad záujmami toho-ktorého závodu.
Akosť dodávky sa pri preberaní porovnáva s technickými normami alebo čiastkovými technickými preberacími podmienkami, ktoré sú súčasťou hospodárskej zmluvy. Tým by teda mal byť zabezpečený jednotný spôsob posudzovania akosti. Keď to tak je, plnia technické normy a technické preberacie podmienky kladne svoje poslanie. Nedostatky sú však už v úrovni a náplni technických noriem, ale zvlášť technických preberacích podmienok osobitne dohovorených. Celoštátne technické normy po istom čase zastarávajú, nezodpovedajú technickému pokroku a ich novelizácia za ním časové zaostáva. Nedôvera a alibizmus medzi dodávateľom a odberateľom urobili z technických preberacích podmienok často záležitosť predovšetkým právnikov a už menej technikov. Inokedy sa dodávatelia húževnaté bránia prijať požadované technické preberacie podmienky z obavy pred ťažkosťami pri plnení dodávok a neberú ohľad na ťažkosti, ktoré tým môžu vzniknúť u odberateľa. Nie sú vzácne prípady, kde sa dodávky uskutočňujú aj niekoľko rokov bez toho, aby boli obojstranne schválené technické preberacie podmienky. Odberateľovi, keď chce plniť úlohy uložené plánom, neostáva nič iné, ako také dodávky preberať a niesť všetky riziká vyplývajúce z tohto stavu.
Pre dodávateľa tu vyplýva nutnosť väčšej ochoty a porozumenia pre potreby odberateľa i spoločnosti, pre odberateľa nutnosť včasného špecifikovania potrebných technických vlastností dodávky. Pre nadriadené orgány potom nutnosť zásahov všade tam, kde nedošlo k priamej dohode a mohlo by to znamenať straty pre spoločnosť. K zlepšeniu kvality, k utuženiu disciplíny v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch pomáhame aj výchovou výrobcov. Napríklad dostatočnou informovanosťou o ďalších osudoch ich výrobkov. Veď často niekedy z toho dôvodu, že dokumentácia nie je dokonale jednoznačná - môže byť nedostatočná informovanosť dodávateľa hlavným dôvodom, prečo nechce rešpektovať vyššie všeobecné záujmy. Znamená to teda, že odberateľ musí venovať výchove svojich dodávateľov väčšiu pozornosť ako doteraz. Prax dokazuje, aký veľký vplyv má napríklad návšteva zástupcov dodávateľa na tom pracovisku odberateľa, kde sa predmet dodávky ďalej spracúva a kde eventuálne vznikajú nedostatky z neplnenia niektorého bodu hospodárskej zmluvy. Dobré výsledky tu môžu mať - ako to ukazuje aj príklad podniku Tesla Orava - aj vhodne organizované aktívy, ktoré odberateľ zvoláva za účasti svojich rozhodujúcich dodávateľov.
Len tak je možné postupne znížiť a odstrániť veľké nedostatky a ťažkosti, ktoré v dodávkach materiálu a súčiastok ešte existujú. Tak napríklad z rozboru oravskej Tesly za II. a III. štvrťrok tohto roku vyplýva, že tento podnik musel voči svojim dodávateľom uplatniť 1033 reklamácií, z toho v 220 prípadoch bolo treba reklamovať celé zásielky. Veď v II. kvartáli pri hlbokoťažnom plechu z Frýdku-Místku činili reklamácie 32, 5 %, pri smaltovanom drôte z Kablo Hostivař 28, 4 %, v III. štvrťroku pri skriniach na televízne prijímače zo závodu Mier Hlohovec 26 %, pri vychyľovacích cievkach zo závodu Tesla Přelouč 25 % a tak by sme mohli pokračovať do nekonečna.
Vynára sa tu ešte druhý problém. Zákon číslo 69 z roku 1958 určuje, že dodávateľ je povinný vyjadriť sa k reklamácii do 15 dní, a keď v tejto lehote si vyžiada od odberateľa ešte nejaké ďalšie podklady alebo vzorky, predlžuje sa táto lehota o ďalších 15 dní. Vžime sa do situácie finálneho výrobcu, ktorý má dnes v záujme skracovania doby obratu obežných prostriedkov pomerne nízke normatívy výrobných zásob - niekedy niekoľkodňové, keď dostane takúto chybnú zásielku. Nie vždy môže čakať na vybavenie reklamácie zo strany dodávateľa, často - keď chce splniť úlohy štátneho plánu - musí si chybné dodávky opravovať a spracúvať, pravda, niekedy aj za cenu zníženej kvality finálneho výrobku.
Už dlho sa rozpráva o novelizácii tohto zákona o hospodárskych vzťahoch medzi socialistickými organizáciami. Nazdávam sa, že túto novelizáciu treba urýchliť a že by bolo správne vychádzať pritom zo skutočného života, aký dnes v našich podnikoch je.
V našich závodoch sme s veľkým záujmom očakávali opatrenie na. zvýšenie starostlivosti o akosť výrobkov a na posilnenie technickej kontroly, ktoré vyšlo ako uznesenie vlády čís. 491 zo 14. júna t. r. Sľubovali sme si od neho konsolidáciu pomerov v útvaroch technickej kontroly, konsolidáciu v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch a väčšiu pozornosť k otázkam kvality zo všetkých strán.
Pravda, niekde nie je dostatok materiálnych alebo finančných prostriedkov na to, aby kvalita bola zabezpečená už zajtra. Ale akčné programy našich závodov, doplnené na základe tohto vládneho uznesenia, ktoré boli cestou straníckych a odborových organizácií prerokované so všetkými pracujúcimi na všetkých pracoviskách, obsahujú veľa bodov, ktoré by nám mohli priniesť značné zlepšenie pomerne veľmi skoro. Hovorím - mohli, nakoľko sme svedkami, že nie všetky tieto úlohy sa plnia tak, ako sme si ich naplánovali. Musíme zlepšiť kontrolu našich akčných plánov a touto cestou zabezpečiť ich plnenie, aby sme po čase nemuseli konštatovať, že ostali sčasti nesplnené. Potom by ostalo nesplnené aj veľa z toho pekného, čo sa nám na vládnom uznesení páčilo. Žiadne vládne uznesenie nám nemôže byť nič platné, keď nebude podporené síce drobnou, ale cieľavedomou prácou na všetkých našich pracoviskách.
Perspektíva našich slaboprúdových závodov na Slovensku okrem závodu vo Vrábľoch, ktorého perspektívu treba urýchlene vyjasniť - je veľmi radostná. Veď výroba by sa mala do roku 1970 podľa dnes známych výhľadov zvýšiť asi na dvojnásobok. To preto, že na Slovensku sa postupne dokončí koncentrácia výroby niektorých dôležitých výrobkov tohto odvetvia a slovenské závody sa tak postupne stanú ich jedinými výrobcami. Táto politika je jedine správna, keď chceme odstrániť duplicity v technickom rozvoji a lepšie využiť jestvujúce kapacity zložiek technickej prípravy Výroby, keď chceme utvoriť podmienky pre ďalšiu mechanizáciu a automatizáciu hromadnej výroby a zvýšiť tým spoločenskú produktivitu práce. Túto politiku budeme robiť aj napriek takým názorom, ktoré vyslovil súdruh P r y m u s z Kovoprojektu Bratislava v 36. čísle Technických novín. Naša spoločnosť je dosť silná, aby dokázala zabezpečiť technický pokrok aj inými cestami, ako by bola v našich podmienkach nezdravá konkurencia dvoch alebo viacerých výrobcov toho istého výrobku. Pravda, je na to potrebné pokračovať v komplexnom utváraní podmienok a predpokladov.
Naše vysoké školy pripravujú pre naše závody stále väčšie a väčšie počty odborníkov. Pri našich slaboprúdových závodoch vznikajú nové priemyselné školy, ako je to v Liptovskom Hrádku a v Nižnej na Orave. Naše závody toho času vychovávajú v svojich odborných učilištiach takmer 800 učňov. Aj to dáva záruku, pochopiteľne, pri správnom riadení zo strany hospodárskych pracovníkov a orgánov a pri stúpajúcej podpore zo strany spoločenských organizácií, ďalšieho prudkého technického rozvoja, to všetko spolu dáva záruku stále sa zvyšujúcej kvality našich výrobkov, to všetko spolu dáva záruku, že pracujúci slovenských závodov slaboprúdového priemyslu našu spoločnosť v budúcnosti nesklamú. (Potlesk. )
Predseda Chudík:
Ďakujem poslancovi Stojemu za prejav.
V rozprave teraz prehovorí súdruh Ján M a r c e 11 y, riaditeľ Združenia konzervárni.
Riaditeľ Združenia konzervárni Marcelly: Vážená Slovenská národná rada!
Dovoľte mi poďakovať sa za udelenie slova. Chcem oboznámiť poslancov Slovenskej národnej rady, ako sa naša výrobná hospodárska jednotka a združené podniky konzervárenského a škrobárenského priemyslu usilujú o zabezpečenie vládneho uznesenia č. 491 zo 14. júna 1963 v záujme zvýšenia kvality, na ktorej nám všetkým tak veľmi záleží.
Kvalita našich výrobkov vo výrobe sa posudzuje podľa československých štátnych noriem, v ktorých sú uvedené všetky kritériá hodnotenia zo stránky chemickej, technickej, mikrobiálnej a zmyslovej. Všetky závody sú povinné uskutočňovať výrobu podľa jednotných technologických postupov. Na skúšanie výrobkov sú platné jednotné analytické metódy.
Za kontrolu kvality sú zodpovední predovšetkým pracovníci vo výrobe - robotníci, majstri, technici. Odborné kontrolné útvary zabezpečujú technickú kontrolu výroby. V každom závode sú zriadené závodné laboratóriá a v podnikoch podnikové kontrolné laboratóriá. Podnikové kontrolné laboratórium metodicky riadi činnosť závodných laboratórií, usmerňuje ich, kotroluje reálnosť výsledkov a správne vykonávanie analýz podľa jednotných analytických metód.
Okrem toho nezávisle od výroby robí kontrolu Štátna inšpekcia akosti, ktorá odoberá vzorky priamo v závode zo skladov a z výroby. Zistené nedostatky na základe vlastných rozborov prerokúva Štátna inšpekcia akosti priamo na mieste a súhrnne štvrťročne s riaditeľmi závodov, podnikov a so združením.
Okrem spomenutej kontroly akosti kontroluje akosť veľkoobchod pri preberaní a dodávke tovaru. Z celkových dodávok cca 80 % tovaru ide cez veľkoobchod, kde sú už tiež zriadené laboratóriá, ktoré pracujú podľa tých istých metód ako naše kontrolné laboratóriá.
Najlepšie sleduje akosť však spotrebiteľ, ktorý je hlavným a najlepším posudzovateľom potravinárskych článkov, pretože ich denne užíva a denne prichádza s nimi do styku.
Ak napriek takto zabezpečenej organizačnej štruktúre výroby a kontroly predsa dochádza k výskytu nepodarkov, k výskytu zhoršenej kvality výrobkov, je na mieste otázka, kde väzia príčiny tohto stavu.
Každú reklamáciu alebo sťažnosť spotrebiteľov veľmi pozorne sledujeme. Slúži nám ona ako podklad k čo najúčinnejšiemu odstráneniu príčin, pre ktoré vznikli, a k štúdiu toho, ako odstrániť nespokojnosť spotrebiteľov.
Rozborom nedostatkov sa zaoberajú odborní a vedúci pracovníci na podnikoch, na Združení i na našom odborovom výskumnom ústave a úsilie všetkých nás smeruje k tomu, aby percento reklamácií a sťažností sa snížilo na minimum.
Keď vylúčime objektívne príčiny, ako sú napríklad nedostatok výrobných, skladovacích a chladiarenských priestorov, napríklad tu spomenutá nedostatočná kvalita tesniacich gumových krúžkov na vrchnáčikoch, skryté chyby už pri surovine, zisťujeme, že závady v kvalite väzia v podstate v subjektívnych nedostatkoch, v ľuďoch, v ich nepozornosti pri výrobe alebo skladovaní výrobkov. Veľmi presne i podrobne o nich hovoril i na našu adresu súdruh minister K r a h u l e c.
Čo robíme pre nápravu? Rozpracovali sme vládne uznesenie čís. 491/1963, zaviedli sme nový jednotný systém hodnotenia kvality hotových výrobkov, kde na rozdiel od predošlého hodnotenia výrobkov musí byť teraz každá vyrobená partia laboratórne a zmyslové prešetrená. Po laboratórnom rozbore výrobky hodnotí ešte komisia akosti, ktorá bola založená na všetkých výrobniach, závodoch a podnikoch. Skladá sa z 3-5 členov, z ktorých nadpolo-