Pokiaľ ide o oblasť rozdeľovania prostredníctvom spoločenských spotrebných fondov, vytýčilo uznesenie januárového zasadnutia ústredného výboru našej strany niektoré úlohy na účelnejšie využitie týchto fondov.

Opatrenia v oboch týchto oblastiach rozdeľovania napomáhajú ďalšiemu rozvoju národného hospodárstva, ktorý je rozhodujúcou podmienkou ďalšieho rastu životnej úrovne pracujúcich.

Z týchto hľadísk posudzovala naša strana tiež problémy sociálneho zabezpečenia; previedla rozbor jeho súčasného stavu a spolu s vládou republiky prijala tomu zodpovedajúce opatrenia.

Dovoľte mi teraz, aby som Vás oboznámil s hlavnými závermi vyplývajúcimi z rozboru súčasného stavu sociálneho zabezpečenia.

Zákon o sociálnom zabezpečení z roku 1956 uplatnil v dôchodkovom zabezpečení pracovníkov v pracovnom pomere plne zásadu odmeňovania podľa získaných pracovných zásluh. Výška dôchodku bola stanovená v priamej závislosti na priemernom hrubom zárobku a ďalej v závislosti na obtiažnosti práce i dĺžke doby zamestnania. Zákon ďalej výhodne upravil nároky pracujúcich dôchodcov. Nároky pracujúcich žien boli upravené so zreteľom na to, že okrem práce pre spoločnosť plnia aj dôležité úlohy v starostlivosti o domácnosť.

Pri praktickom prevádzaní zásad, na ktorých bol založený zákon z roku 1956, sa postupne prejavovali niektoré závažné nedostatky, na ktoré pracujúci kriticky poukazovali.

Ukázalo sa napríklad, že uplatnenie zásady stanovenia dôchodku podľa získaných pracovných zásluh bolo precenené. V preferovaných pracovných kategóriach sa dôchodky vymerané po dlhej dobe zamestnania blížili výške čistého zárobku už k vekovej hranici rozhodnej pre nárok na starobný dôchodok. Pracovníkom I. pracovnej kategórie sa dokonca v niektorých prípadoch priznávali dôchodky vo vyšších čiastkach, než bola ich čistá mzda. Malý rozdiel medzi výškou dôchodku a výškou čistého zárobku znižoval záujem pracujúcich na pokračování v pracovnej činnosti po získaní nároku na dôchodok.

Záujem o pokračovanie v trvalom pracovnom pomere sa ďalej oslaboval tým, že starobným dôchodcom bol ponechaný nekrátený dôchodok vedľa plného zárobku pri krátkodobých a kampaňových zamestnaniach v rozsahu až 8 mesiacov v roku.

Treba ovšem tiež konštatovať, že na nedostatočnom predlžovaní pracovnej aktivity starších pracovníkov nesú vinu i závody, ktoré k tomu nevytvárali potrebné predpoklady a niekde naopak rozväzovali pracovný pomer so staršími pracovníkmi, akonáhle títo splnili podmienky pre nárok na dôchodok.

Výplata neskráteného alebo tretinového dôchodku vedľa plného zárobku, ktorá mala byť hlavným podnetom pre zotrvanie dôchodcov v trvalom pracovnom pomere, bola vo svojej obecnosti ekonomicky neúčelná a nebola najmä u vyšších príjmov sociálne odôvodnená. Tretinové starobné dôchodky neslúžili v prevážnej miere k vyrovnaniu prípadného poklesu zárobku. Prax nám ukázala, že v drtivej väčšine prípadov zostávali pracovníci, ktorým bol priznaný tretinový starobný dôchodok, na doterajších pracoviskách a v pôvodných funkciách, a že u nich k poklesu mzdy nedochádzalo. Tretinové starobné dôchodky poberali tiež pracovníci s vysokými príjmami a dlhou dobou zamestnania, u ktorých by plný starobný dôchodok dosiahol maximálnu hranicu a z toho dôvodu sa nemohol za ďalšiu prácu zvyšovať. Tak sa výplata tretinového starobného dôchodku dostala časom do rozporu so zásadou odmeny za prácu.

Precenenie zásluhového hľadiska v konštrukcii dôchodkov viedlo k tomu, že rozpätie medzi nízkymi a vysokými dôchodkami bolo príliš veľké. Dôchodky vymerané podľa starých predpisov pred rokom 1957, ktoré boli vo svojom priemere podstatne nižšie než nové dôchodky, sa v období rokov 1956 až 1961 niekoľkokrát zvyšovali. To si vyžiadalo do roku 1963 celkovej čiastky 5703 miliónov Kčs, a ani tak sa nedosiahlo vyriešenia problému nízkych dôchodkov.

Ako som už uviedol, v zákone sa zdôrazňovala zásada rešpektovania pracovných zásluh. Napriek tomu sa pri stanovení nároku a výšky dôchodkov neprihliadalo ku skutočnej dobe zamestnania, ale len k dobe poistenia, to znamená k usporiadaniu vytvorenému v období buržoáznej spoločnosti. Zachovanie týchto pozostatkov kapitalistického poisťovacieho systému viedlo k tomu, že pri rovnakej dobe skutočného zamestnania a pri rovnakých zárobkoch dosahovali robotníci nižšie dôchodky než ostatní zamestnanci. Táto nerovnoprávnosť vyplývala z toho, že pre robotníkov bolo dôchodkové zabezpečenie zavedené až od roku 1926. Zvlášť postihnutí boli robotníci a pracujúci aktivne činní v robotnickom hnutí, členovia KSČ, ktorí sa často zúčastňovali stávok a boli pre svoje politické presvedčenie perzekuovaní a vylučovaní z práce a tým aj z poistenia.

Zvýhodnenie sociálnych nárokov pracujúcich žien bolo prevedené paušálnym znížením vekovej hranice na 55 rokov bez zreteľa na to, že ženy, ktoré vychovali viac detí, mali spravidla ťažšie životné podmienky.

Aj spôsob zabezpečenia invalidov nevyužíval všetky možnosti dané rozvojom lekárskej vedy a zlepšením pracovných podmienok. Aj u mladších invalidov spočívalo ťažisko zabezpečenia tradične v poskytování invalidného dôchodku. Nevyužívali sa dostatočne možnosti obnoviť ich pracovné schopnosti alebo rozvinúť zbývajúce pracovné schopnosti, aby sa mohli spoločensky plne uplatniť.

Zákon o sociálnom zabezpečení neprihliadal ani k tomu, že úmrtím živiteľa rodiny nestrácajú pozostalí spravidla celý príjem, pretože v súčasnej dobe k tomuto príjmu prispievajú z veľkej časti i ženy vlastnou pracovnou činnosťou.

Doterajšie predpisy riešili rozdielne od zabezpečenia ostatných pracujúcich nároky príslušníkov ozbrojených síl a umelcov.

Uvedené nedostatky zákona o sociálnom zabezpečení vo svojich dôsledkoch znamenali, že prostriedky určené spoločnosťou na sociálne zabezpečenie sa v niektorých smeroch vydávali bez dostatočného sociálneho opodstatnenia. To je obzvlášť závažné za situácie, keď náklady na sociálne zabezpečenie prudko vzrastajú z dôvodov, ktoré nie sú na sociálnom zabezpečení priamo závislé.

K týmto činiteľom patrí predovšetkým prudký vzrast počtu zamestnancov z 3,5 milióna v roku 1948 na 5,5 milióna v roku 1963, ako aj vzrast počtu všetkých ekonomicky činných občanov. Pretože na všetkých bolo rozšírené dôchodkové zabezpečenie, prejavil sa vzrast počtu ekonomicky činných občanov vo zvýšenom počte vyplácaných dôchodkov. K tomu došlo tiež preto, že ako do zamestnania, tak do roľníckych družstiev vstupovali v tomto období vo veľkom rozsahu starší pracovníci, ktorí už po relatívne krátkej dobe pracovnej činnosti odchádzali do dôchodku. Rast počtu dôchodkov vyplývajúci z uvedeného zvýšenia zamestnanosti a rozšírenia dôchodkového zabezpečenia na všetkých ekonomicky činných občanov, ovplyvnil zvýšenie nákladov na dôchodkové zabezpečenie do dnešnej doby zhruba z dvoch tretín.

Vývoj nákladov na dôchodkové zabezpečenie je ďalej ovplyvňovaný tým, že podiel obyvateľov vyšieho veku na celkovom počte obyvateľov stále narastá a že sa predlžuje vek. Počet mužov starších 60 rokov a žien starších 55 rokov, ktorý bol v roku 1960 asi 17 % obyvateľstva, sa v roku 1970 zvýši na takmer 20 %. Predlžovanie veku spôsobuje, že starobné dôchodky sa vyplácajú u mužov v priemere 16 rokov, u žien 22 rokov, to je viac než tretina doby strávenej aktívnou pracovnou činnosťou.

Je samozrejmé, že vývoj nákladov na dôchodkové zabezpečenie je ovplyvňovaný tiež rastom priemerných zárobkov, z ktorých sa dôchodky vypočítávajú.

Uvedení činitelia budú rast nákladov na dôchodkové zabezpečenie do veľkej miery ovplyvňovať aj v budúcich rokoch.

Napriek doterajšiemu rýchlemu rastu nákladov na sociálne zabezpečenie zostali nedoriešené niektoré naliehavé sociálne problémy; ide hlavne o

- prehlbovanie starostlivosti o matku a dieťa,

- zvyšovanie životnej úrovne rodín s viac deťmi,

- problém nízkych daôchodkov a

- nutnosť zlepšenia sociálneho zabezpečenia družstevných roľníkov.

S ohľadom na možnosti nášho národného hospodárstva je nutné v súčasnej dobe riešiť tieto problémy znovu rozdelením prostriedkov, s ktorými spoločnosť na sociálne zabezpečenie počíta.

Na základe tohto rozboru doterajšieho vývoja sociálneho zabezpečenia dospel XII. sjazd KSČ k záveru, že dôchodkové zabezpečenie má byť upravené tak, aby lepšie odpovedalo možnostiam a potrebám ďalšieho rozvoja našej spoločnosti a aby podporovalo dobrovoľné predlžovanie pracovnej aktivity starších občanov. Ďalej treba uplatniť zásadu "mzda alebo dôchodok" v súlade s potrebami našej spoločnosti, dosiahnuť zmiernenia rozpätia medzi najvyššími a nízkymi dôchodkami, odstrániť pozostatky starých poisťovacích systémov a upraviť dôchodkové nároky žien s prihliadnutím na počet vychovaných detí.

Na zasadnutí pléna ústredného výboru KSČ v januári tohto roku bol určený spôsob, ako týchto cieľov dosiahnuť. Pri tom sa vychádzalo z toho, že doterajší systém dôchodkového zabezpečenia zamestnancov bude zachovaný a jeho nezrovnalosti budú odstránené vhodnými úpravami.

V predloženom návrhu zákona o sociálnom zabezpečení pracovníkov v pracovnom pomere, ktorý bol prejednaný vo vláde dňa 6. mája 1964, je uznesenie XII. sjazdu a januárového zasadnutia ústredného výboru našej strany uskutočnené takto:

Ku zmierneniu rozpätia medzi najvyššími a nízkymi dôchodkami má pôsobiť rad navrhovaných opatrení. Je to predovšetkým jednorázové zvýšenie nízkych dôchodkov; jeho prípravu dokončujú v týchto dňoch národné výbory. Úprava nízkych dôchodkov k 1. júlu tohto roku je jedno z významných opatrení na riešenie sociálnej situácie poberateľov nízkych dôchodkov, ktorí sú prevážne na tento dôchodok odkázaní. Zvýšenie sa bude týkať zhruba 200 000 občanov.

Ďalšie opatrenia vychádzajú z myšlienky obmedziť do budúcna vznik nízkych dôchodkov. Navrhované predpisy preto obsahujú niektoré nové ustanovenia o minimálnej výške dôchodkov starobných, invalidných a vdovských.

Minimálna výmera plného invalidného a starobného dôchodku bude u nových dôchodkov stanovená čiastkou 400 Kčs mesačne, minimum vdovského dôchodku čiastkou 360 Kčs mesačne. Minimum invalidného dôchodku môže byť naviac stanovené v sociálnych prípadoch až čiastkou 600 Kčs mesačne. Novo sa zavádza inštitúcia minimálnej výšky starobného dôchodku za každý rok práce po vzniku nároku na dôchodok. Cieľom tohto opatrenia je umožniť pracujúcim s nízkymi pracovnými príjmami a kratšou dobou zamestnania, aby si svoje nároky zvyšovali ďalšou prácou. Po troch rokoch práce po vekovej hranici zvýši sa im minimum plného starobného dôchodku na 520 Kčs mesačne, to jest o 10 % dôchodku za každý rok.

Ku zmierneniu rozpätia medzi vysokými a nízkymi dôchodkami pôsobí zdanenie všetkých doteraz nezdanených dôchodkov, ktoré prevyšujú 700 Kčs mesačne. Zdanenie je mierne u dôchodkov stredných, u dôchodkov vyšších sa progresívne zvyšuj e. Dôchodcom sa pri zdanení poskytuje úľava na nezaopatrené deti.

Návrh zákona podporuje úsilie našej spoločnosti, aby sa starší občania mohli ďalej uplatňovať na všetkých úsekoch verejného a kultúrneho života, a aby sa takto mohli podľa svojich schopností podielať na rozvoji nášho hospodárstva. Opatrenia tu navrhované sú odôvodnené poznatkami vedy, že nielen zdravotná starostlivosť, ale i práca pôsobí priaznivo na predlžovanie ľudského veku a že je preto správne v spoločenskom záujme i v záujme jednotlivca vytvárať optimálne podmienky pre aktívnu činnosť v staršom veku.

Preto je v návrhu zákona zakotvená povinnosť závodov a odborových organizácií vytvárať všestranné podmienky pre to, aby sa starší pracovníci mohli pracovne uplatniť a pomáhať tak pri tvorbe národného dôchodku a súčasne si zvyšovať svoje budúce dôchodkové nároky. Politicko organizačné opatrenia závodov, odborových organizácií a ostatných zúčastnených orgánov nielen že môžu, ale aj musia pôsobiť omnoho účinnejšie než opatrenia vo vlastnom dôchodkovom zabezpečení k tomu, aby zásada dobrovolného predlžovania pracovnej aktivity starších občanov mohla byť úspešne realizovaná.

Spoločenskému záujmu predlžovať pracovnú aktivitu starších občanov je prispôsobená aj úprava ich dôchodkových nárokov. Najvyššia výmera nových dôchodkov ku dňu vzniku nároku je stanovená 60 % hrubého zárobku u pracujúcich zaradených do III. pracovnej kategórie a 70 % u pracujúcich zaradených do II. pracovnej kategórie. Ťažisko zvýšenia starobného dôchodku sa prenáša na dobu po vekovej hranici, ku ktorej vznikol nárok na starobný dôchodok. Za každý rok práce po vzniku nároku na starobný dôchodok sa preto poskytujú zvyšovacie čiastky vo výške 4 % priemerného zárobku. Tieto zvyšovacie čiastky sa nezdaňujú. Tak sa môže dôchodok zvýšiť po 3 až 5 rokoch ďalšej práce až na 90 % čistého pracovného príjmu, najviac na 1600, 1800 a 2200 Kčs podľa pracovnej kategórie. Tretinové starobné dôchodky sa k 1. júla 1964 rušia.

Pretože sa starobný dôchodok vypláca v priemere u mužov 16 rokov, u žien 22 rokov, je pre dôchodcu priaznivejšie, aby si zvyšovacími čiastkami za ďalšiu prácu zabezpečovali poberanie vyššieho dôchodku v dobe, kedy budú odkázaní len na tento dôchodok, namiesto toho, aby poberali tretinu dôchodku už v dobe, keď sú ešte schopní pracovať.

Pracujúci, ktorí už po dosiahnutí vekovej hranice pre nárok na starobný dôchodok nemôžu pokračovať v pravidelnom pracovnom pomere, budú mať aj naďalej možnosť vypomáhať krátkodobe na tých úsekoch, kde to národné hospodárstvo potrebuje a poberať pritom plný dôchodok vedľa zárobku. O týchto výnimkách jednala a rozhodla vláda našej republiky v máji t. r.

Občanom, ktorí po dosiahnutí vekovej hranice pre nárok na starobný dôchodok nemôžu z rôzných dôvodov pokračovať vôbec, zabezpečuje dôchodok potrebnú životnú úroveň, pretože v III. pracovnej kategórii znamená hranica 60 % hrubého zárobku v podstate 70 % čistého zárobku a v II. pracovnej kategórii hranica 70 % hrubého zárobku sa rovná 80 % čistého zárobku.

Návrh zákona odstraňuje pozostatky poisťovacích a penzijných systémov, ktoré boli charakteristické pre kapitalistické zriadenie. V budúcnosti sa pri stanovení nároku a výšky dôchodku bude prihliadať ku dobe skutočného zamestnania, a nie k dobe poistenia. Tým sa odstráni doterajšia nerovnosť medzi zamestnancami, spočívajúca v tom, že robotníci, ktorí boli poistení až do roku 1926, mali kratšiu dobu poistenia, než ostatní zamestnanci a získali pri rovnako vysokom priemernom mesačnom zárobku nižší dôchodok.

Toto opatrenie bude mať význam pre veľkú časť pracujúcich, z ktorých mnohí už na základe tohto opatrenia získajú nárok na dôchodok alebo sa im dôchodky zvýšia.

Doba zamestnania požadovaná pre nárok na starobný dôchodok sa súčasne predlžuje z doterajších 20 na 25 rokov. Rozhodujúca väčšina pracujúcich pracuje však za svojho života podstatne dlhšie než požadovaných 25 rokov; pracovníkov s celoživotným zamestnaneckým charakterom sa preto uvedené opatrenie nedotkne.

Pozostatky predošlých systémov sa ďalej odstraňujú úpravou dôchodkov z penzijného nadlepšenia a niektorých výhod z penzijného zaopatrenia štátnych a verejných zamestnancov, a to ako u skôr priznávaných, tak u nových dôchodkov.

Novo priznávané dôchodky pracujúcich žien sa upravujú s prihliadnutím na počet vychovaných detí. Pritom sa im od roku 1918 započítava výchova detí do 3 rokov, a to ako pre nárok, tak pre výšku dôchodku. Ďalej sa veková hranica žien pre nárok na starobný dôchodok odstupňuje od 53 do 57 rokov podľa počtu vychovaných detí. Tieto úpravy spolu so zápočtom skutočných dôb zamestnania, budú pre veľkú časť pracujúcich žien, hlavne v poľnohospodárstve, znamenať podstatné zlepšenie ich nárokov zo sociálneho zabezpečenia.