Doteraz mohla byť spôsobilosť pre získanie vedeckej hodnosti preukázaná okrem komisií i pred vedeckými radami vysokých škôl a vedeckých ústavov. Vládny návrh zákona, majúc na zreteli niektoré nedobré skúsenosti, ustanovuje pre budúcnosť obhajoby iba pred komisiami.

Ďalšou zmenou oproti doterajšiemu stavu je udeľovanie čestných vedeckých hodností Štátnou komisiou pre vedecké hodnosti a nie ako doteraz vládou.

V druhej časti vládneho návrhu zákona sú prevedené také zmeny v súvislosti so Štátnou komisiou pre vedecké hodnosti, aby sa jej práca za daných nových okolností stala pružnejšia a voľnejšia. Jej postavenie je určené ako celoštátneho nadrezortného orgánu a iba sekretariát komisie je pridružený k ministerstvu školstva a kultúry. Hlavnými úlohami komisie je riadiť a koordinovať činnosť orgánov pôsobiacich pri udeľovaní vedeckých hodností, dbať o vysokú úroveň uchádzačov a zhromažďovať skúsenosti a na základe týchto zdokonaľovať spôsob udeľovania hodností. Štátna komisia je zmocnená vydávať podrobné predpisy k prevedeniu zákona a z titulu dozoru na zachovávaní tohto zákona rušiť rozhodnutia tých orgánov, ktoré zákon realizuje. Štátna komisia pre vedecké hodnosti je povinná spolupracovať s Československou akadémiou vied, s Ministerstvom školstva a kultúry a so Štátnou komisiou pre rozvoj a koordináciu vedy a techniky, aby otázky a problémy boli riešené komplexne a s jednotnou koncepciou.

Predsedu Štátnej komisie a jej členov navrhuje minister školstva a kultúry v dohode s predsedom ČSAV a predsedom Štátnej komisie pre rozvoj a koordináciu vedy a techniky vláde, ktorá ho menuje. Podľa doteraz platných predpisov predsedom Štátnej komisie bol minister školstva a kultúry. Od tejto zásady sa upustilo. Za členov Štátnej komisie budú navrhovaní významní pracovníci ČSAV, SAV, učitelia vysokých škôl a iní významní, vysokokvalifikovaní vedeckí pracovníci. Podpredsedov a vedeckého tajomníka Štátnej komisie menuje predseda Štátnej komisie.

V tretej časti vládneho návrhu zákona sú uvedené zákony a predpisy, ktoré sa prijatím tohoto návrhu rušia, alebo ktoré si i naďalej zachovávajú platnosť.

Na koniec, súdružky a súdruhovia, dovoľte mi, aby som vyjadril presvedčenie, že vládny návrh zákona podstatne prispeje k zlepšeniu organizácie výchovy vedeckého dorastu, ku koordinácii vedeckovýskumných úloh, ku kvalitnejším výsledkom vedeckej a výskumnej práce a vôbec k rozvoju našej techniky, prírodných a spoločenských vied v záujme nášho pracujúceho ľudu. Preto doporučujem Národnému zhromaždeniu vládny návrh zákona o udeľovaní vedeckých hodností a o Štátnej komisii pre vedecké hodnosti - podľa zprávy Kultúrneho výboru - schváliť. (Potlesk.)

Podpredseda NZ Valo: Má niekto k tomu poznámku? Hlási sa posl. dr. Macúch.

Posl. dr. Macúch: Súdružky a súdruhovia poslanci!

Prihlásil som sa s niektorými poznámkami, ktoré okrajove s týmto zákonom súvisia. Pred odchodom na toto zasadnutie som si vybral zo Slovenskej akadémie vied čísla, ktoré jasne hovoria o tom, že za posledných 6 rokov došlo k veľkému rastu počtu vedeckých pracovníkov na Slovensku. Je to cca 750 vedeckých pracovníkov, ktorí obhajovali, a z toho je asi 35 doktorov vied. To by bolo všetko v poriadku, táto informácia je veľmi optimistická. Ale všimol som si tiež niektorých vnútorných proporcií, pokiaľ ide o vedeckých pracovníkov z jednotlivých odborov. Tu tiež samozrejme máme dojem, že nie je všetko v poriadku. Uviedol by som len sumárne čísla. Na úseku filozófie, filológie, umenia, literatúry, histórie a spoločenských vied obhajovalo v r. 1958 149 kandidátov vied a 5 doktorov vied. Na úseku prírodných vied 183 kandidátov vied a jeden doktor vied. Na úseku poľnohospodárstva a ekonómie 101 kandidátov vied, na úseku lekárskych vied 156 kandidátov vied a 14 doktorov vied, ale na úseku techniky - a práve kvôli tomu som sa prihlásil k tomuto diskusnému príspevku - obhajovalo len 147 kandidátov a 3 doktori vied. Na úseku práva cca 15 kandidátov vied.

Zdá sa, že Slovensko je krajinou, ktoré naozaj v posledných rokoch prešla veľkým priemyslovým a najmä technickým rozvojom a výstavba priemyslu na Slovensku ide takým prudkým tempom, čiže bolo nutné uvažovať, či vzrast počtu vedeckých pracovníkov na úseku technických vied je dostatočný. Je isté, že priemysel na Slovensku sa buduje s pomocou českej robotníckej triedy a českých technikov. Je ovšem potrebné, aby v budúcnosti mozgový trast vedeckých pracovníkov na úseku techniky bol ďaleko väčší a aby sa toho podstatnejším spôsobom zúčastňoval.

Preto myslím, že by bolo správne, - s. minister Vlasák nie je prítomný -, aby pri nejakej príležitosti podal prehľad a rozbor podľa jednotlivých proporcií rastu jednotlivých pracovníkov. Nemal som už čas obstarať si tieto údaje v celoštátnom meradle, ale obávam sa, že i v celoštátnom meradle trend rastu vedeckých pracovníkov na úseku technických vied asi nebude dostatočný.

Mňa určite, ako lekára, veľmi príjemne prekvapilo, že počet vedeckých pracovníkov na úseku lekárských vied je veľmi optimistický. Len na Slovensku obhajovalo v r. 1958 170 pracovníkov kandidátsku a doktorskú hodnosť.

Keď sa pozrieme na celý úsek techniky, je to snáď predsa len trochu málo. Je isté, že bude treba uvažovať, kde sú príčiny, ako vytvoriť podmienky pre zvýšenie rastu počtu vedeckých pracovníkov z celého odboru technických vied. Myslím, že je treba, aby boli včas vytvorené také predpoklady, ako je zabezpečenie dostatočnej, alebo na vysokej úrovni prevádzanej dokumentácie. Nie je treba, aby sme všetko riešili v našich podmienkách ČSSR. Je veľa vecí, ktoré sú vyriešené a dobre vyriešené v celosvetovom meradle, lenže často sa našim vedeckým pracovníkom dostávajú technické informácie a vedecké informácie príliš neskoro. Napr. vedecký pracovník má už dva roky rozpracovanú svoju prácu a je už pred ukončením a potom zistí, že podobné téma bolo vlastne vyriešené na vysokej úrovni a ukončené pred 3 až 5 rokmi. Myslím, že tejto otázke u nás ani na vedeckých pracoviskách nebola venovaná dostatočná pozornosť. Chcel by som preto interpelovať s. ministra Vlasáka i s. ministra Císaře v tejto veci. Napr. na lekárskej klinike v Prahe alebo na klinike v Bratislave mám niekedy dojem, že by bolo treba sa dať poistiť než do tohto strediska vstúpite. Niekde sú sklady kníh a pracovníci sú ohrození v prostredí kde pracujú. Ide tu tiež o otázku úrovne a zloženia pracovníkov, technického a materiálne-technického vybavenia týchto veľmi dôležitých inštitúcií.

Pokiaľ ide o svetovú vedeckú dokumentáciu, je potrebné, aby sme boli riadne informovaní, čo už bolo vo svete v najnovších veciach vyriešené. Napr. Američania majú vyspelú dokumentačnú službu, v ktorej preberajú výsledky sovietskej vedy. Sú si vedomí toho, že sovietska veda dosiahla už veľkých výsledkov. Majú niekoľko dokumentačných časopisov, ktoré veľmi pohotove informujú amerických vedeckých pracovníkov o tom, čo sa robí v súčasnom období v sovietskej vede a technike.

Často plýtvame prostriedkami a riešime problémy, ktoré sú dávno vyriešené.

Nemôžem si odpustiť poznámku. Včera sedel s nami v zdravotnom výbore NZ s. posl. Borůvka. Prišiel za mnou, hovoril o tom, že je vyriešená metóda vyrábania kompostov pridávaním elektrárenských popraškov, rôznych odpadov sídlištných a odpadov z kafilérií, ako i výkalových vôd a že je z toho možno vyrábať kvalitné hnojivo. S. Borůvka prišiel za mnou, aby som mu pomohol tento problém riešiť. Hovorím, od toho je poľnohospodársky výskumný ústav. Odpovedal, že ich to nevzrušuje. Ako je toto možné. Problém sa v praxi už niekde riešil, podarilo sa zvýšiť hektárové výnosy v niektorej oblasti z 24 na 37 q obilovín, ako to, že to niekoho u nás môže nevzrušiť. Používam tejto tribúny, pretože myslím, - nechcem rečniť demagogicky - že ten návrh by bolo dobré rýchle realizovať. Jestli je tu minister poľnohospodárstva, mal by urobiť príslušné opatrenie, mal by pomôcť súdruhom, ktorí tieto otázky preštudovali a sú presvedčení o ich správnosti. Prihováram sa za to aj ako hygienik, pretože elektrárenské poprašky robia ťažkosti, znehodnocujú životné prostredie a doposiaľ sme nevedeli, čo s nimi robiť.

S. Borůvka vyslovil obavu, že ak budeme chcieť elektrárenské poprašky spracovávať na kompost, budú ich pravdepodobne elektrárne chcieť predávať. I túto otázku je treba riešiť, aj keď je ďalej od prejednávaného zákona, ktorý bol komentovaný s. Lörinczom.

Chcem zhrnúť, prečo som vystúpil. Bolo by dobré urobiť rozbor správneho rastu počtu vedeckých pracovníkov. Bolo povedané v zpravodajskej zpráve, že máme do roku 1980 mať 50 000 vedeckých pracovníkov a teraz ich máme 5300, tak aby ten rast nebol zvolnený, aby vyjadroval potreby rozvoja národného hospodárstva. Nie som proti tomu, aby vedeckí pracovníci pracovali na všetkých úsekoch, ale chcem, aby boli hlavne tam, kde ich hlavne potrebujeme. Preto som vzniesol interpeláciu na súdruha Vlasáka, prípadne, pokiaľ sa týka dokumentácie, aj na súdruha Císaře aj Plojhara a ďalších. (Potlesk.)

Podpredseda NZ Valo:

Hlási sa ešte niekto do rozpravy? (Nikto.)

Do rozpravy sa ďalej nikto nehlási, môžeme teda pristúpiť k hlasovaniu.

Kto súhlasí s týmto vládnym návrhom zákona, nech zdvihne ruku! (Deje sa.)

Je niekto proti? (Nikto.)

Zdržal sa niekto hlasovania? (Nikto.)

Ďakujem. Tým Národné zhromaždenie schválilo tento vládny návrh zákona.

Pristúpime k prejednaniu ôsmeho bodu programu, ktorým je

7. Zpráva výboru zahraničného k vládnemu návrhu (tlač 176), ktorým sa predkladá Národnému zhromaždeniu Československej socialistickej republiky k prejavu súhlasu Konzulárna úmluva medzi Československou socialistickou republikou a Mongolskou ľudovou republikou, podpísaná dňa 8. novembra 1963 v Prahe.

Zpravodajcom je posl. Špálovský, dávam mu slovo.

Zpravodaj posl. Špálovský: Soudružky a soudruzi!

Mongolská lidová republika je po Sovětském svazu druhý stát na světě, kde byla uskutečněna socialistická revoluce. Zvláštností při přechodu k socialistické výstavbě bylo, že byla překročena jedna vývojová etapa. Ze zaostalého feudálního Mongolska vznikl stát pastevců a zemědělců. V prvních letech existence lidové republiky se Mongolská lidová republika politicky i hospodářsky opírala především o Sovětský svaz. Obdobně tomu bylo i po druhé světové válce. S Československou socialistickou republikou byly navázány bližší mezinárodní styky teprve v létech 1956-1959. V tomto období došlo k vzájemným návštěvám vládních a stranických delegací, které v přijatých společných prohlášeních zakotvily mimo jiné, že obě země budou nadále rozvíjet vzájemné přátelské vztahy. V průběhu dalšího období dochází tedy k bratrské spolupráci na úseku hospodářském, politickém, kulturním a dochází k spolupráci mezi odborovými organizacemi. Z uvedeného vyplývá, že politické a hospodářské vztahy mezi Mongolskou republikou a Československou socialistickou republikou nemají dlouhou tradici.

Uzavření konzulární úmluvy mezi oběma zeměmi vytváří tedy nejen předpoklady pro hladký výkon konzulárních funkcí, ale přispěje i k dalšímu prohloubení vzájemných přátelských vztahů. V duchu těchto zásad byla 8. listopadu 1963 v Praze podepsána konzulární úmluva mezi oběma zeměmi. Za Československou socialistickou republiku podepsal úmluvu ministr zahraničních věcí soudr. Václav David a za Mongolskou lidovou republiku podepsal úmluvu zplnomocněný velvyslanec Mongolské lidové republiky v Československé socialistické republice Šadavin Cagandorš. Úmluva byla sjednána na základě usnesení vlády čís. 395 ze dne 25. května 1962. Ve svých zásadách odpovídá tato konzulární úmluva obdobným úmluvám, které již Československá socialistická republika uzavřela s jinými socialistickými státy.

Konzulární úmluva rovněž ve svém znění plně odpovídá mnohostranné vídeňské úmluvě o konzulárnich stycích ze dne 24. 4. 1963. Úmluva se skládá z pěti oddílů. V prvním oddílu jsou vysvětleny pojmy užívané v textu úmluvy, které plně odpovídají terminologii obsažené ve Vídeňské úmluvě o konzulárních stycích. Ve druhém oddílu se jedná o zřizování konzulárních úřadů vysílání a přijímání konzulárních úředníků, jakož i práva smluvních stran zřizovat a jmenovat vedoucí konzulárních úřadů tak, aby tito mohli vykonávat své funkce na základě podepsané úmluvy. V třetím oddílu jsou upraveny otázky výhod, výsad a imunit, jichž používají pracovníci konzulárních úřadů. Ve čtvrtém oddílu jsou upraveny otázky konzulárních úmluv, týkající se služební činnosti konzulárních pracovníků, a to v oblasti hospodářské, politické, vědecké i kulturní. Úmluva podrobně upravuje další otázky činnosti vedoucích konzulárních úřadů včetně pravomoci prováděných některých notářských úkonů. V pátém oddílu úmluvy jsou závěrečná ustanovení, jež se zabývají právy a povinnostmi konzulárních úředníků s vytyčením jejich diplomatických výsad. V závěrečné části úmluvy jsou uvedena místa uložení ratifikačních listin a je stanovena zásada doby trvání úmluvy.

Konzulární úmluva mezi Československou socialistickou republikou a Mongolskou lidovou republikou byla uzavřena na dobu pěti let a zůstane v platnosti vždy dalších pět let, nevypoví-li jedna ze smluvních stran úmluvu 6 měsíců před uplynutím probíhajícího pětiletého období. Pro vstup úmluvy v platnost se předpokládá její ratifikace. Vzhledem k tomu, že jde o právotvornou smlouvu politické povahy, vyžaduje úmluva podle čl. 42 Ústavy před ratifikací presidentem republiky souhlasu Národního shromáždění. Mongolská lidová republika ratifikovala úmluvu 31. 12. 1963. Po schváleni této úmluvy bude mít Československá socialistická republika konzulární úmluvy s výše jmenovanými socialistickými zeměmi, a mimo to ještě s Francií a Itálií. Vzhledem k tomu, že jde o úmluvu, která ve svých zásadách odpovídá úmluvám s ostatními socialistickými státy a Vídeňské úmluvě o konzulárních stycích, navrhuji z pověření zahraničního výboru Národnímu shromáždění Československé socialistické republiky, aby vyslovilo souhlas s konzulární úmluvou mezi Československou socialistickou republikou a Mongolskou lidovou republikou, podepsanou 8. listopadu 1963 v Praze. (Potlesk.)

Podpredseda NZ Valo: Hlási sa niekto do rozpravy? (Nikto.)

Do rozpravy sa nikto nehlási, môžeme pristúpiť k hlasovaniu. Kto súhlasí, aby Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky vyslovilo podľa článku 43 ústavy súhlas s touto Konzulárnou úmluvou, nech zdvihne ruku! (Deje sa.)

Je niekto proti? (Nikto.)

Zdržal sa niekto hlasovania? (Nikto.)

Ďakujem. Tým Národné zhromaždenie vyslovilo súhlas s touto Konzulárnou úmluvou.

Pristúpime k prejednaniu posledného bodu programu, ktorým je

8. Zpráva výboru zahraničného k vládnemu návrhu (tlač 177), ktorým sa predkladá Národnému zhromaždeniu Československej socialistickej republiky k prejavu súhlasu Medzinárodná úmluva o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a rozhlasových a televíznych organizácií zo dňa 26. októbra 1961.

Zpravodajcom je posl. dr. Kahuda, dávam mu slovo.

Zpravodaj posl. dr. Kahuda: Vážené soudružky a soudruzi poslanci,

je nám již dobře známo - a na tom má nemalou zásluhu mezi mnohými hudebními umělci svou vzdělávací a zvláště též propagační činností i náš milý poslanec s. Václav Dobiáš, že v oblasti hudby jsme skutečnou velmocí, že český a slovenský muzikant je na celém světě přijímán jako umělec první třídy a že všude na zeměkouli se s ním osobně nebo s jeho dílem také setkáváme. Nejde však přitom jen o hudbu samu - jde i o druhý úkol, o společenské poslání, které v zahraniči naše hudební tělesa i jednotliví sólisté plní: v západním světě totiž tou nejpřijatelnější formou propagují naše socialistické zřízení. A můžeme říci, že zvláště v posledních letech to dělají dobře. Hudba se tak stala nejúspěšnější oblastí naší národní kultury na světovém fóru.