Najmä dnes, keď sme zlomili politickú a hospodársku moc vykorisťovateľov, keď funkcia ľudovodemokratického štátu sa sústreďuje na hospodársko-organizátorskú a kultúrno-výchovnú prácu, nadobúda veľký význam aj prerokovávanie a prijatie návrhu zákona o kultúrnych pamiatkach, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou pohľadu na históriu nášho národa, jeho ekonomický a technický rozvoj, umenie, literatúru a sú zdrojom poznávania a osvojovania si revolučných tradícií a výchovy k socialistickému vlastenectvu.
Veď nie je to tak dávno, čo nášmu ľudu bolo neustále vtĺkané, že je národom bez histórie, že vlastne nie je národom. Zostáva faktom, že buržoázia vedela veľmi dobre, prečo tak robí. Išlo jej vždy o to, udržať ľud v temnote, nepripustiť, aby rozvinul svoje tvorivé schopnosti, svoju silu, ale aby neustále žil v presvedčení, že len to, čo je cudzie, je dobré. Významným pomocníkom v tejto ubíjajúcej práci bola i buržoázna historiografia.
Kultúra našich národov, ozajstná národná kultúra bola gniavená a zaznávaná. Vezmime ktorýkoľvek úsek našej kultúry v minulosti a všade sa stretávame s jedným a tým istým úkazom. Všetko, čo náš ľud vytvoril, bolo vraj aj keď krásne, ale primitívne, alebo primitívne a preto vraj krásne. Ale aká bola skutočná pravda? Keď ľud vyháňal, alebo len hrozil vyhnať týchto "duchovných otcov", drancovali, kradli a odvážali toto tzv. primitívne umenie do zahraničia, ním sa chlubili a dokazovali svoj pomer ku kultúre a svoju kultúrnosť. Boli aj druhí, ktorí s obdivom a úctou sa dívali na kultúrne dedičstvo nášho národa a boli ochotní, keď sa im nepodarilo ulúpiť, aspoň ho odkúpiť, aby sa rovnako mohli chváliť cudzím perím. No jedni i druhí poznali skutočnú hodnotu veľkého umenia nášho ľudu, ale jedni i druhí oddeľovali umenie od jeho tvorcu, jeho veľkého tvorivého talentu, od ľudu. A tak ešte i dnes sa veľká časť nášho kultúrneho a umeleckého bohatstva nachádza mimo hraníc našej československej vlasti.
Tieto názory sa neuplatňovali iba na oblasť ľudového umeleckého prejavu, ale na celú našu kultúrnu tradíciu minulosti. Len a len naše ľudovodemokratické zriadenie odsúdilo k nenávratnej minulosti toto zotročujúce postavenie ľudu, jeho kultúry a vytvorilo podmienky pre ozajstný rozvoj ľudovej iniciatívy, uplatnenie jeho tvorivého talentu, sprístupnilo a priblížilo kultúru ľudu.
Nie je náhodou, že práve v tomto procese, v ktorom sme vybudovali materiálne podmienky pre rozvoj socialistickej kultúry priam zákonite vznikajú kultúrne a vedecké ustanovizne, o ktorých nebolo možné predtým ani len snívať. Bol to víťazný Február 1948, ktorý umožnil vzniknúť celému radu takých základných inštitúcií pre ďalší rozvoj národnej kultúry, akými sú Slovenská filharmónia, Slovenská národná galéria, Slovenský pamiatkový ústav, Slovenská akadémia vied, vysoké školy umeleckého smeru, národná kinematografia, rozvoj profesionálneho divadelníctva, ďalej celý rad nových múzeí a galérií. A je to práve existencia týchto inštitúcií, ktorá nám umožnila už prebádať a postaviť do správneho svetla niektoré obdobia a oblasti kultúrnej minulosti. Tu by som spomenul, akým radostným prekvapením bolo napr. len zhodnotenie nášho výtvarného odkazu 19. storočia Slovenskou národnou galériou. Nesporne medzi tieto úspechy patria aj výsledky pamiatkovej starostlivosti o architektonické, umelecké a historické pamiatky.
Napriek dosiahnutým výsledkom ešte stále pociťujeme vážne nedostatky v praktickom využívaní pamiatok a vo vážnom zaostávaní ich marxistického výkladu a skúmania ich spoločenskej funkcie a hodnoty. Sú to najmä teoretické ústavy ako aj práca našich vydavateľstiev, kde sa nie vždy uplatňuje marxistické chápanie výkladu dejín a umeleckých javov. Rovnako tak sme svedkami toho, že naše múzeá nepodávajú materialistický vývoj spoločnosti a preto v žiadúcej miere neprispievajú k zvyšovaniu politického a odborného vzdelania, teda ani k výchove k vedeckému svetovému názoru. Riešenie týchto nedostatkov vyžaduje dôsledné osvojenie si a uplatňovanie leninského učenia o dvoch kultúrach. Treba nám mať neustále na zreteli, že v spoločnosti, rozštiepenej na antagonistické triedy, sú vždy dve kultúry: kultúra ľudová, pokroková, hlboko demokratická, ktorá zobrazuje život, záujmy a túžby ľudu, a kultúra, ktorá má reakčnú úlohu a hatí proces spoločenského vývoja.
V tejto súvislosti treba osobitne poukázať na chyby a omyly, ktoré sa neraz robili pri historickom spracovaní tých pamiatok, ktoré vznikali vo vzťahu jedinca alebo spoločnosti k cirkvi, alebo priamo pod vplyvom objednávky cirkevnej hierarchie. Tieto pamiatky musíme bedlivo posudzovať, či pochádzajú z obdobia, v ktorom umenie iba slepo a netvorivo plnilo požiadavky cirkevnej politiky, ktorá v podstate bola politikou vládnúcej triedy, alebo či ono je výrazom progresívnych umeleckých síl. A boli to tieto progresívne sily, ktoré svojím tvorivým, výslovne umeleckým, humanistickým prístupom k predmetu výtvarného stvárnenia trhali už putá cirkevnej dogmy a svojím realistickým vyjadrením prerastali platformu cirkevného myslenia, kladúc tak - aj keď často ešte nevedome - ale predsa prvé základy novodobého pojatia a poslania umenia. Preto nám pôjde o to, aby sme historicky pravdivo rozlišovali kultové pamiatky, ktoré boli nedeliteľnou súčasťou zložitého systému ovplyvňovania citov veriacich, ako sú výtvarne zobrazené rôzne výjavy o "bezmocnosti a slabosti človeka", o "záhrobných mukách", o "zániku sveta" a iné nadprirodzené sily, od ktorých mali byť závislé prírodné javy a život ľudskej spoločnosti. Teda všetky tie, ktorým priúčali ľud pokore a poslušnosti voči vykorisťovateľom, od tých, ktoré pravdivo, realisticky - povedal by som svetsky - stvárňujú život i ľudí s vysokým umeleckým majstrovstvom diela, známych i neznámych majstrov.
Vezmime príklad Pavla z Levoče. Či nie je toto umenie, ktoré vzrušilo pred nedávnom kultúrny svet na Západe a možno rovno povedať, že na základe aj tohto umenia si mnohí poriadne opravili svoju zaujatú predstavu o našej kultúrnej minulosti - či nie je toto umenie priamo revolučným zlomom vo vtedajšom estetickom nazeraní, umŕtvujúcom a zatracujúcom predtým každý pokús o zľudštenie a realistické ponímanie výtvarného zobrazovania. A či sa mohlo toto nové umenie zrodiť bez vplyvu nastupujúcej novej spoločensko-ekonomickej formácie remesleníkov, kupcov, mešťanov, cechov, ťažiarov, ktorá bezprostredne pôsobila na nový výraz i vyjadrovacie prostriedky umenia, ktoré svojou novou realistickou formou zatláčalo do pozadia nadprirodzenosť náboženského obsahu, vedúceho človeka zámerne k ponižujúcej pokore a poslušnosti.
A takto môžeme na zachovaných historických a umeleckých pamiatkach demonštrovať zákonitý, neustály zápas nového so starým, presvedčivo dokumentovať tie ekonomickospoločenské javy a z nich sa rodiace kultúrne diela, cez ktoré a ktorými bolo nastolené aj nové spoločenské zriadenie - socializmus.
Preto aj úvodné ustanovenie zákona o kultúrnych pamiatkach zdôrazňuje, že "v štáte budujúcom socializmus sú kultúrne pamiatky významným politicko-výchovným prostriedkom pracujúcich."
Ak v minulosti starostlivosť o pamiatky bola ponechaná jednotlivcovi alebo skupine ľudí. vedených len úzkymi odbornými a pritom ešte aj egoistickými snahami, tento zákon je práve vyjadrením tých snáh, že len za účasti najširších más možno pamiatky ďalej objavovať, chrániť a dať im správne spoločenské využitie a poslanie. To pochopiteľne vyžaduje hlbokú zodpovednosť za každé rozhodnutie a opatrenie všetkých, ktorí tento zákon budú uvádzať do života, lebo každé zanedbanie, nevyužitie ako aj zneužitie tohto zákona mohlo by viesť k nenahraditeľným škodám.
Niet pochyby o tom, že tento zákon prijme naša verejnosť s radosťou. A my urobíme všetko, aby tento zákon nebol vysvetľovaný ako norma, chrániaca len pasívne už poznané pamiatky, ale aby sme neustále a plánovité vyhľadávali pamiatky a doklady dávnej i blízkej minulosti, ktoré s historickou pravdivosťou priblížia nám všetko, čím náš ľud žil, za čo bojoval, všetko to, čo mu prinášalo porážky i víťazstvá, všetko to, čo ho priviedlo k nášmu veľkému dnešku. Osobitne treba podčiarknuť úlohu vyhľadávania tých pamiatok a materiálov, ktoré zvýraznia bratské zväzky Čechov a Slovákov, ukážu, že všetko pokrokové spájalo a prinášalo šťastie našim národom a všetko reakčné ich rozdeľovalo a prinášalo utrpenie. Ďalej je to úloha objasnenia slovanského osídlenia na našom území a v neposlednom rade úloha odhaliť falošné a pokrytecké buržoázne tvrdenie, akoby celý vývoj našej kultúry bol pod vplyvom západnej kultúry bez svojich vlastných charakteristických národných čŕt, akoby diela našej národnej kultúry neboli aj príspevkom a obohatením svetovej pokladnice kultúry a umenia.
Súčasne s týmto plánom musíme zabezpečovať a ešte výraznejšie sprístupňovať a vytvárať súborné celky tých pamiatok a dokladov, ktorými zvýrazníme zrod, revolučné formovanie československej robotníckej triedy, jej boje proti diktatúre kapitálu za práva pracujúcich, za vybudovanie socialistickej vlasti.
Urobíme všetko, aby naše múzeá a galérie sme premenili na živý kultúrny organizmus našej spoločnosti, zbavený archaizujúceho nánosu buržoáznych vplyvov, aby takto slúžili šľachetnému poslaniu výchovy človeka, socialistickej spoločnosti.
Aby sme komplexne vyriešili tieto otázky, Slovenská národná rada nepochybne urobí všetko k urýchlenému prijatiu a vydaniu aj zákona o múzeách a galériách.
Bohatá a hrdá je história nášho prekrásneho ľudu, nášho národa. Jej poznanie premeníme na majetok ľudu, aby ona pomáhala inšpirujúcou silou vo veľkom a šľachetnom zápase pracujúcich, dovŕšiť socialistickú výstavbu v našej československej vlasti. (Potlesk.)
Podpredseda Žákovič:
Ďakujem súdruhovi poslancovi Pavlovi Dubovskému za jeho prejav.
Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi súdruhovi poslancovi Viktorovi Strmeňovi:
Poslanec Strmeň:
Vážené súdružky a súdruhovia!
Náš ľud bol už v dávnej minulosti tvorcom veľkých spoločenských hodnôt, medzi ktoré patria aj rôzne kultúrne pamiatky. Tieto hodnoty vytváral vtedy ľud nie pre seba, ale pre hŕstku vykorisťovateľov. Aj pritom všetkom, že tieto hodnoty neslúžili potrebám pracujúceho človeka sú predsa len dielom jeho tvorivého umu rúk. Dnes tieto hodnoty, ako všetky iné, prešli do vlastníctva všetkého pracujúceho ľudu a majú slúžiť jednak k výchove nového pokolenia,, ale aj pestovaniu citu k hrdosti nad slávnou a bohatou históriou, vytvorenou dávnymi pokoleniami.
Buržoázna spoločnosť nesprístupňovala tieto pamiatky zrakom pracujúceho ľudu a zachovávala ich len potiaľ, pokiaľ to potrebovala pre svoje koristnícke ciele.
Vd'aka dejinnému víťazstvu robotníckej triedy v našej vlasti vytvorili sa podmienky pre to, aby pamiatky, ktoré tvoril ľud, jemu slúžili, a úlohou národných výborov všetkých stupňov, ako orgánov reprezentujúcich vôľu, moc ľudu, je natrvalo tieto zachovávať, odborne spravovať a sprístupňovať.
V súčasnom období ide o to, aby národné výbory vynaložili úsilie, ako väčšinu pamiatok na Slovensku natrvalo zachovať, pretože len škody, spôsobené vojnovými udalosťami v rokoch 1944 a 1945 na všetkých hnuteľných a nehnuteľných pamiatkach dosahujú viac ako 344 miliónov korún. Z toho najväčšie škody utrpeli pamiatky v Banskobystrickom a Nitrianskom kraji, Splnenie tejto veľkej úlohy je spojené s mnohými ťažkosťami. Tak napr. pre obnovu pamiatok neboli a ešte ani nie sú na niektorých miestach vytvorené dosť pružné a schopné stavebné organizácie. Treba brať zreteľ na to. že skoro všetky pamiatky sú architektonicky osobitne riešené a vyžadujú si zvlášť pripravených a zručných odborníkov - umeleckých remeselníkov všetkých odborov. Národné výbory musia stanoviť v plánoch také podmienky, aby stavebné organizácie nevideli v obnove alebo údržbe historických pamiatok len zdroj snadnejšieho plnenia akumulácie. Týka sa to hlavne okresných stavebných podnikov, ktoré aj v našom kraji pred troma rokmi boli jedinými stavebnými organizáciami, ktoré údržbu a obnovu pamiatok uskutočňovali. Je pravdou, že národné výbory mali vo väčšej miere kontrolovať prácu týchto podnikov na obnove a údržbe a vytvárať podmienky, aby tam, kde je to potrebné, vytvorili sa aspoň príslušné skupiny zo schopných odborníkov, u ktorých by bola záruka správneho prevádzania prác. Situácia sa podstatne zmenila v posledných dvoch rokoch. Kým pred troma rokmi napr. v našom kraji nebolo ani jednej špeciálnej stavebnej organizácie a celá práca spočívala na komunálnych podnikoch, teraz máme až tri špeciálne podniky, organizované výlučne s náplňou ochrany pamiatok. I napriek týmto určitým výsledkom bude v krátkej budúcnosti potrebné, aby samotné Povereníctvo školstva a kultúr v s príslušnými povereníctvami a krajskými národnými výbormi a predovšetkým Slovenským pamiatkovým ústavom porozmýšľali, ako zlepšiť v tomto smere aj dnešný stav, pretože tento ešte stále daným možnostiam a potrebám nezodpovedá.
Mám na mysli predovšetkým realizovanie tých uzáverov, ktoré prijala vedecká konferencia 7. až 9. októbra 1955 v Smoleniciach o prestavbe historických miest a o záchrane historických a kultúrnych pamiatok našej krajiny. Vtedy naši akademici jasne povedali, ako v tejto práci pokračovať po stránke ekonomickej, technickej a výtvarnej. Mám za to, že tieto dobré snahy zostali vďaka byrokratickému postupu kompetentných zložiek nepovšimnuté a zdravé námety sa minuli cieľa. Národné výbory, obzvlášť KNV, majú teraz po prevedenej decentralizácii riadenia a plánovania hospodárstva možnosť lepšieho prístupu aj k úlohám na úseku záchrany pamiatok a kultúrnych dedičstiev. Treba ale preskúmať aj teraz ešte centralizovaný spôsob rozdeľovania finančných a materiálových prostriedkov včítane projekčných globálov na pamiatkovú údržbu a záchranu.
V minulosti nemali krajské národné výbory dosť prehľadu o naliehavosti obnov pamiatok a dopustili sa rozptyľovania finančných prostriedkov a tým aj stavebných kapacít. Tak napr. obnova Zvolenského zámku, ktorá si vyžiada nákladu cca 15 miliónov korún, by sa prevádzala približne 30 rokov, keďže na rok 1958 bola daná možnosť úpravy len za 500. 000. - Kčs. Zatiaľ stavebná výroba je schopná prestavať viac ako jeden milión korún. Samozrejme, že sme nemohli práce zastaviť už v mesiaci apríli, a preto sme museli hľadať ďalšie prostriedky. Avšak ani s terajšou kapacitou stavebnej výroby nemôžeme byť spokojní, lebo i po milióne korún ročne by bol Zvolenský hrad opravený až za 15 rokov.
Národné výbory, tak ako to navrhovaný zákon predpokladá, musia vytvoriť všetky podmienky, aby sa obnova a potom sústavná údržba pamiatok rýchlejšie a odborne prevádzala. Pochopiteľne, že najväčšiu úlohu v tomto zohrá Slovenský pamiatkový ústav. Nebudeme sa však spoliehať len na tento, ale sústredíme odborných pracovníkov, schopných architektov, historikov a iných odborníkov do príslušných komisií, aby títo v komisiách dávali národným výborom a ich výkonným orgánom podnety pre zlepšenie práce v tejto oblasti. Obzvlášť teraz sa rysujú veľké možnosti postaviť problémy zabezpečenia ochrany pamiatok ešte viac pred našich pracujúcich. Národné výbory zabezpečujú teraz dôsledné uplatňovanie zásad zvýšenia ekonomickej účinnosti riadenia svojho hospodárstva a prehlbujú spoluprácu s masami prostredníctvom aktívov a komisií. V tomto smere treba našich urbanistov, technikov a vedeckých pracovníkov postaviť na čelo takých aktívov a vytvoriť napríklad u nás v Banskej Bystrici Komisiu pre starú Bystricu, jej prestavbu a ďalšiu obnovu historických a kultúrnych pamiatok. Bolo by iste veľmi správne, aby sa naši poprední akademici a urbanisti - pamiatkári zúčastňovali takýchto aktívov a pomáhali v začiatkoch zabezpečovať ich rozbeh. Isteže by bolo najprijateľnejšie, aby viacerí z nich stali sa aj trvalými obyvateľmi našich miest. Veď len samotná Banská Bystrica by 2-3 odborníkov vďačne prijala.
Ďalšou úlohou národných výborov je za pomoci svojich výkonných orgánov a zariadení učiť pracujúcich chápať poslanie historických pamiatok, učiť tieto navštevovať a tak zabezpečiť, aby tieto zariadenia mali podstatný vplyv na pretváranie myslenia nášho ľudu. V tejto práci musíme si brať vzor od sovietskych a českých pracovníkov na tomto úseku, ktorí dosiahli v tomto smere prenikavé úspechy. Bude treba, aby sme vypestovali vo vedomí našich pracujúcich úctu k týmto svedkom dávnej minulosti, aby sa ľud stal skutočne ich sústavným ochrancom, aby sa ich naučil vážiť a aj správne návštevníkom vysvetľovať.
Plánovanie a riadenie kultúrnoosvetovej práce nesmie už viac postrádať presvedčivú propagáciu a využívanie historických pamiatok a krás našich miest a dedín pomocou miestnych obyvateľov, mládeže, pionierov a turistov. V poslednom čase sa tejto úlohy chytajú viaceré organizácie, ako múzeá, galérie, Turista n. p., pionierske domy. Túto snahu treba podporovať a rozširovať. Je zvlášť dôležité, aby pri zariadeniach národných výborov boli vyškolení ďalší odborne i politicky podkutí sprievodcovia, ktorí budú spájať históriu s dneškom a perspektívou. Zvlášť treba vyškoliť sprievodcov pre mládež. Som toho názoru, že už teraz sa prejavuje vážny nedostatok sprievodcov, ktorí ovládajú cudzie reči. Len u nás v Banskej Bystrici potrebujeme sprievodcu a znalca pre cca 8.000 zahraničných návštevníkov a turistov ročne.
Osobitný zreteľ treba venovať pamiatkam, ktoré úzko súvisia s revolučnými tradíciami robotníckeho hnutia, pamiatkam, ktoré majú vzťah k národným buditeľom, literárnym pracovníkom a pod. My v našom kraji sme stále ešte dlžní dôstojne upraviť mnohé miesta významné napr. v bojoch v Slovenskom národnom povstaní. Pred nami stojí úloha urobiť z vápenky v Nemeckej dôstojný pamätník obetiam fašizmu. Podobné miesta sú Kováčova, Krupina, Zvolen a ďalšie. Treba pripomenúť, že ľud nášho kraja z vlastnej iniciatívy o z vlastných prostriedkov vytvoril obetiam v druhej svetovej vojne niekoľko rôznych symbolov. Zostávame stále dlžní na počesť hrdinov Slovenského národného povstania postaviť ústredný symbol, ktorý by bol dôstojný svojej veľkej dobe.
Národné výbory okrem už spomenutých povinností musia viesť svoje výkonné orgány k väčšej starostlivosti pri zostavovaní perspektívnych plánov hospodárskej a kultúrnej výstavby najmä v mestách, kde sú pamiatkové rezervácie. Musia zabezpečovať, aby na týchto zodpovedných rokovaniach boli prítomní odborníci z oblasti pamiatok a aby aj ich pripomienky boli rešpektované, aby nedochádzalo v priebehu vlastnej výstavby k obojstranným škodám.
Národné výbory aj z tohto hľadiska musia preto otázkam historických pamiatok venovať pozornosť a zabezpečiť, aby na týchto úlohách boli zainteresované nielen odbory školstva a kultúry rád národných výborov, ako je to vo väčšine prípadov teraz, ale najmä plánovacie komisie, ktoré v rámci daných možností správne určia finančné prostriedky na úpravu a údržbu pamiatok, a taktiež odbory výstavby rád národných výborov, ktoré po odbornej stránke musia venovať týmto otázkam väčšiu pozornosť.
Na záver pripomínam, že vo vykonávacom nariadení tohto zákona treba pamätať hlavne v krajoch početnejších na pamiatky, kde túto prácu nemôžu vykonávať len dobrovoľní pracovníci, na vytvorenie oddelenia starostlivosti o historické a prírodné pamiatky pri krajských múzeách.
Súdružky a súdruhovia poslanci!
Zákon o kultúrnych pamiatkach bude ďalšou smernicou pre prácu národných výborov na tomto úseku. Máme všetky predpoklady a možnosti, aby sme tento zákon plne uplatnili v našom živote a tak prispeli k zachovaniu veľkých historických hodnôt. (Potlesk.)
Podpredseda Žákovič:
Ďakujem súdruhovi poslancovi Strmeňovi za prejav.
Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi súdružke poslankyni Pírkovej.
Poslankyňa Pírková:
Vážená Slovenská národná rada, súdružky a súdruhovia!
Uznesenia historického XI. sjazdu Komunistickej strany Československa mimoriadne zdôraznili úlohy ä význam osvetovej práce v období dovŕšenia socialistickej výstavby v našej vlasti. Pritom naša strana podčiarkuje, že pozdvihnúť celú osvetovú prácu na úroveň súčasných úloh znamená zvýšiť aktivitu a iniciatívu desaťtisícov dobrovoľných pracovníkov na tomto úseku. Treba presadzovať predovšetkým správne pojatie osvetovej práce, dbať o zvýšenie jej ideovej pôsobnosti na masy obyvateľstva, o jej cieľavedomosť a bojovnosť.
Tieto snahy treba trvalé uplatňovať vo všetkých hlavných smeroch, v ktorých osveta rozvíja svoju činnosť. To znamená v šírení vedeckého svetonázoru, vo vysvetľovaní a presadzovaní politiky strany, vo zvyšovaní všeobecného a odborného vzdelania pracujúcich, vo výchove umením a v starostlivosti o bohatý spoločenský kultúrny život.
Účelom splnenia tejto úlohy je v kolektíve socialistickej spoločnosti všestranne rozvíjať osobnosť každého pracujúceho človeka, obohacovať ho takými znalosťami a vlastnosťami, aby sa stal osobne šťastnejším a schopnejším plne žiť v novej spoločnosti a pracovať pre jej ďalší rozvoj.
Kultúra ľudstva vyrastá z tvorivého prínosu všetkých národov. Jej základným zmyslom a poslaním je to, aby na ceste pokroku bola mostom k vzájomnému poznaniu a porozumeniu medzi národmi. Pre pracujúcich všetkých krajín sú historické pamiatky silným putom, ktoré ich navzájom zbližuje a posilňuje v spoločnom úsilí zachovať trvalý mier. Kultúrne pamiatky budia teda u nášho ľudu pocity proletárskeho internacionalizmu, ktoré sa spájajú v oddanosť a lásku ku Komunistickej strane Československa, ktorá správne uplatňujúc marxisticko-leninské učenie v praxi priviedla našu robotnícku triedu ako avantgardu nášho ľudu k víťazstvu nad buržoáziou.
Veľký význam pre takúto výchovu má aj regionálna vlastivedná práca. Umožňuje viesť občanov k činnému poznávaniu histórie i súčasnosti vlastného kraja a k tomu, aby pomáhali k ďalšiemu rozkvetu celej vlasti.
O to viac vyniká význam návrhu zákona, o ktorom dnes rokujeme. Uvedomujeme si, že jeho úloha bude ešte viac približovať historické a umelecké pamiatky nášmu ľudu, pamiatky, ktoré ako zdroj národnej hrdosti sa z roka na rok stávajú bohatším a hlbším prameňom prehlbovania socialistickej ideológie v jeho vedomí.
Pravda, súčasne si uvedomujeme, že od nových pomerov vo vzťahoch nášho ľudu ku kultúrnym pamiatkam uplynul pomerne krátky čas. Až po oslobodení našej vlasti hrdinskou Sovietskou armádou, ale najmä po víťazstve pracujúceho ľudu vo februári 1948, sa začínajú naplno odkrývať poklady kultúrneho dedičstva, ktoré právom patrí všetkému ľudu, lebo ho ľud po dlhé stáročia vytváral.
Riadiac sa príkladom nášho spojenca a priateľa, Sovietskeho sväzu, rozvíjame štátnu starostlivosť o pamiatky, zachraňujeme ich, aby sa stali otvorenou, každému prístupnou knihou skutočných dejín našich národov.
Ak by sme skúmali minulosť, stretávame sa už v antickej dobe s príkladmi starostlivosti o umelecké diela, vytvorené predchádzajúcimi generáciami. Tieto ojedinelé snahy nemôžeme však porovnávať s dnešnou starostlivosťou o pamiatky. Nemôžeme s ňou porovnávať ani známe renesančné hnutie, keď v 16. storočí boli v Taliansku vášnivo vyhľadávané a zbierané pamiatky, ktoré sa zachovali z klasického staroveku.
Pamiatková starostlivosť prešla dlhým vývojom kým došla k dnešným zásadám, ktoré sa začali uplatňovať vo väčšine európskych krajín, teda aj u nás až v minulom storočí. Ani obdobie feudalizmu neovplyvnilo hlbšie vývoj pamiatkovej starostlivosti práve tak, ako ani s buržoáziou a buržoáznym liberalizmom - iba vďaka pomerne pokrokovo zmýšľajúcim jedincom, v ktorých vzniká pocit zodpovednosti za kultúrne dedičstvo národa - nastupujúca obmedzená zodpovednosť štátu za ochranu pamiatok.
Najväčším problémom pri praktickom uplatňovaní pamiatkovej starostlivosti v období kapitalizmu bola otázka obmedzenia súkromného vlastníctva, otázka, či záchrana kultúrnej hodnoty má mať väčšiu váhu ako prospechársky záujem vlastníka. Tento problém nemohol dokonale vyriešiť nijaký kapitalistický systém. Až v tých štátoch, ktoré nastúpili cestu k socializmu, vznikajú podmienky pre celkom novú úlohu pamiatok v kultúrnom rozvoji spoločnosti a predpoklady pre vybudovanie štátom v plnej miere zabezpečovanej a o vedecký svetový názor sa opierajúcej pamiatkovej starostlivosti. Sme hrdí na to, že medzi tieto štáty patrí i naša vlasť.
Socialistická pamiatková starostlivosť nie je samoúčelná, ani staromilská. Vychádza z kultúrnych a hospodárskych potrieb socialistického človeka, z jeho túžby po poznaní a z túžby po radostnom životnom prostredí.
Historické a kultúrne pamiatky sú pre náš ľud nielen zdrojom poučenia, ale v značnej miere aj prispievajú k jeho triednemu uvedomeniu. Sú prameňom pre našich pracujúcich, prameňom poznania vývoja ľudskej spoločnosti. Pozorovaním pracovných nástrojov z minulosti si pracujúci uvedomujú, že tieto nástroje nevyrobili príslušníci vládnucich tried, ale že ich vyrobili v dobe otrokárskej otroci, za feudalizmu nevoľníci, za kapitalizmu robotníci-proletári. Pracujúci si pritom uvedomujú, že nástroje neslúžili širokým masám ľudu. ale boli prostriedkom pre zvyšovanie produktivity práce, ktorej ovocie patrilo príslušníkom vykorisťovateľských tried. Pritom prirovnávajú žalostnú minulosť s radostnou socialistickou prítomnosťou. Sú hrdí na to, že svojím budovateľským úsilím vytvárajú nové hodnoty a tak pomáhajú upevňovať socialistickú hospodársku základňu našej vlasti ako aj celého stále rastúceho tábora socializmu.
Dnes už mnohokrát počujeme z úst návštevníkov z kapitalistických štátov obdiv nad tým, koľko pozornosti venuje socialistický štát pamiatkam, ktoré vznikli v dobe feudalizmu a kapitalizmu. O čo väčší by bol tento ich obdiv, keby poznali vývoj starostlivosti o kultúrne pamiatky v našej vlasti.
Pred rokom 1918 na území českých krajov vykonávala starostlivosť o pamiatky centrálna komisia pre pamiatkovú starostlivosť vo Viedni, na území Slovenska Štátny výbor kultúrnych pamiatok v Budapešti. V obidvoch prípadoch išlo o typ inštitúcie, ktorú sme neskoršie pomenovali "Pamiatkový úrad". Po vzniku Československej republiky v roku 1918 sa tento typ vo svojej podstate zachoval. Pre české kraje bol zriadený Pamiatkový úrad v Prahe a Brne s charakterom krajinských výkonných orgánov. Na Slovensku bol zriadený Štátny referát na ochranu pamiatok najprv ako súčasť Ministerstva pre správu Slovenska, neskoršie ako súčasť Ministerstva školstva. Slovensko v tomto období nemalo vlastných odborných pracovníkov, a tak do roku 1938 vykonávali túto prácu českí odborní pracovníci. Najvyšší personálny stav tejto zložky bol v roku 1938, a to 6 pracovníkov, z toho traja odborníci. Po vzniku tzv. slovenského štátu bol aj tento malý aparát likvidovaný. Jeho agendu s rozšírením na celú oblasť umenia - aj súčasného - prevzalo len formálne bývalé Ministerstvo školstva a národnej osvety a v rokoch 1939-1945 vykonával ju jediný pracovník. V tomto období v českých krajoch nastal taktiež úpadok výkonnej ochrany, ale zostali odborní pracovníci, ktorí aj za veľmi ťažkých politických a hospodárskych podmienok fašistického útlaku pracovali vo výskume a dokumentácii. Po roku 1945 bola v českých krajoch obnovená činnosť zaniknutých pamiatkových úradov, kým na Slovensku sa vytvorilo oddelenie pre múzeá a pamiatky v rámci rezortu školstva, vied a umení. Až do roku 1951 pre úplný nedostatok odborných pracovníkov nevykonávala sa ochrana pamiatok aktívnejšou činnosťou a práca na tomto úseku bola zameraná predovšetkým na zisťovanie vojnových škôd, na záchranu mobiliára z kaštieľov a na preberanie štátneho kultúrneho majetku, čo vykonávala Národná kultúrna komisia.