Dnes sledujeme znovu cieľ vrátiť ľudovej umeleckej tvorbe jej pôvodný obsah, i krásu výrazu a znovu ho začať tvorivo rozvíjať, to znamená obohacovať ho prvkami dnešného života.

Už teraz možno povedať, že dielo sa nám darí i predpoklad, že súčasný život je mocným, inšpiračným zdrojom pre vytváranie diel nebývalej umeleckej úrovne, ukazuje sa byť správnym.

Obdobne možno hovoriť aj o napredovaní umeleckej remeselnej výroby, ktorá po prvý raz v histórii vlastne slúži ľudu.

Nateraz je takáto situácia v oblasti ľudovej umeleckej výroby a umeleckých remesiel.

ÚĽUV, ktoré už od roku 1945 ľudovú umeleckú výrobu organizuje a usmerňuje, prešlo nielen rôznymi rezortami, ale aj rôznymi fázami pohľadu na výtvarný ľudový prejav, pričom v jednom období na škodu veci uplatňovali sa aj tu hľadiská, platné pre sériovú strojovú výrobu. Nateraz do starostlivosti Ústredia ľudovej umeleckej výroby patria tieto výrobné odvetvia: tkaniny, výšivky, čipky, pletenie, kroje, drevo, kov, keramika, koža, košikárstvo. šúpolie, rohovina, perleť, kraslice, vystrihovánky, výrobky zo slamy, krojované bábiky. Jednotlivé odvetvia sú na výrobe zastúpené takto: textilné výrobky 60,4 %, netextilné výrobky 39,6 %.

Ústredie ľudovej umeleckej výroby pracuje toho času s 981 ľudovými umeleckými výrobcami, roztrúsenými v 162 obciach na území Slovenska. Z nich bolo dosiaľ komisiou Povereníctva školstva a kultúry preverených 542 pracovníkov. S ostatnými sa spolupracuje a pripravujú sa na preverenie. Z uvedeného počtu výrobcov pracuje vo vyšívaní 404, v tkaní 140, v čipkárstve 103, v pletení z kukuričného šúpolia 195, v košikárstve 15, v dreve a kove 34, v keramike 19, v koži 18 a v ostatných odvetviach 53 pracovníkov. Ústredie ľudovej umeleckej výroby od výrobcov kvalitné výrobky vykupuje. V prípade potreby obstaráva výrobcom materiál. Domácki pracovníci budú od 1. mája sociálne poistení.

Medzi najpoprednejších patria dnes títo ľudoví umeleckí výrobci: bačovský riad vyrába Ján Macko z Rejdovej; fujary a píšťaly Peter Paciga a Matúš Nosáľ z Vígľaša, s drevom, kožou, s kovom pracuje Jozef Lenhárt z Bojníc; figurálne drevorezby robí Jozef Kemko z Heľpy; figurálnu keramiku Magda Kôstková zo Stupavy a Imrich Kóňa z Ivanky pri Nitre; hrnčiarinou sa zaoberá Ján Kováč zo Šivetíc; košikárske výrobky vyrába Ján Líčka z Vrbovca, Anton Vaško z Bratislavy, Július Lőrincz z Bojničiek; výrobky z kovu Jozef Filadelfi z Vinohradov nad Váhom; ako tkáčky vynikajú Žofia Tremská z Vyšných Ružbach, Anna Hroncová z Ocovej, Anna Hrehorová z Vtáčkoviec; ako čipkárky Mária Geceľovská z Gočova, Žofia Vilímová z Rejdovej, Mária Zemková zo Šoporne, Anna Babiaková zo Starých Hôr; ako výšivkárky Katarína Brinzová z Veľkého Gróbu, Katarína Kanižová z Čataja, Mária Žigmundíková zo Senohradu, Melánia Lackovičová z Trakovíc, Mária Kopková z Bošáce; kraslice robí Štefánia Dudáková z Domaniže; nástenné maľby Serafína Krajčovičová z Trakovíc.

Výroba ľudových umeleckých výrobkov je individuálna. Každý výrobok v konečnej fáze dohotovenia pri zdobení a ukončovaní nadobúda charakter neopakovateľnosti.

V roku 1958 plánuje Ústredie ľudovej umeleckej výroby vyrobiť výrobkov za 3,600.000 Kčs a odbyt v sume 3,300.000 Kčs. Toto zvýšenie výroby a odbytu ÚĽUV-u umožňuje, aby mohol zodpovedne pristúpiť k exportu ľudových umeleckých výrobkov, s ktorým toho roku započíname (zatiaľ je zabezpečený cca export za milión Kčs, z čoho za 700.000 Kčs sa už predalo. A ukazujú sa ďalšie perspektívy, pretože prvé zásielky v Bruseli mali zatiaľ veľmi dobrú odozvu).

Za necelé štyri roky trvania organizácie umeleckých remesiel na Slovensku boli vybudované nasledovné strediská umelecko-remeselnej práce: umelecké sadrárstvo, umelecké stolárstvo, umelecké maliarstvo interiérov, umelecké kováčstvo a zámočníctvo, umelecká intarzia, umelecké štukatérstvo, umelecké lakovníctvo, pozlačovačstvo a písmomaliarstvo, umelecké kamenosochárstvo, umelecké reštaurovanie slohového nábytku, umelecké čulúnnictvo, umelecko-priemyselná fotografia, umelecké kníhväzačstvo, umelecká výroba kobercov. Niektoré významné práce uvedených stredísk: divadlo Nová scéna v Bratislave, výzdoba interiérov Domu osvety v Prešove, sadrárske práce v kaštieli v Smoleniciach; zariadenie výstavnej siene ÚĽUV-u v Prahe, maliarske práce v koncertnej sieni v budove Povereníctva vnútra v Bratislave, v Pionierskom dome Klementa Gottwalda v Bratislave, reštaurátorské práce na hlavnom priečelí budovy Národného divadla v Bratislave; reštaurovanie slohového nábytku pre múzeum v Červenom Kameni a v kaštieli v Budmericiach, atď.

Umelecko-remeselné strediská, až na stredisko umeleckej výroby kobercov, bolo treba budovať úplne od začiatku. V tom je podstatný rozdiel medzi situáciou v českých krajoch, kde boli zachované poväčšine všetky strediská umelecko-remeselnej práce či už v súkromnom alebo socialistickom sektore a do Ústredia umeleckých remesiel boli iba začleňované, a medzi stavom na Slovensku, kde sa začínalo úplne odznova.

Zatiaľ máme preverených 37 majstrov a 39 pracovníkov umeleckých remesiel, z ktorých je v našom podniku zamestnaných 16 majstrov a 17 pracovníkov.

Poslaním umeleckých remesiel je:

a) umelecké dotváranie architektonických diel v detailoch za spolupráce s architektom,

b) reprodukcia výtvarných diel v spolupráci s maliarmi, sochármi a grafikmi,

c) zabezpečenie najširších vrstiev obyvateľstva umeleckými úžitkovými predmetmi, za spoluúčasti priemyselných výtvarníkov.

Čo nového a významného prináša zákon?

Predovšetkým to, že Povereníctvu školstva a kultúry bude patriť ideovo-umelecký dozor nad celou výrobou, či už ide o ÚĽUV a o Ústredie umeleckých remesiel, alebo o družstvá; bude sa tak diať najmä cez poradné sbory pri Povereníctve školstva a kultúry, v ktorých budú zastúpení naši najlepší teoretickí, organizační a výrobní pracovníci. Bude to účinný prostriedok pre správne usmerňovanie a podporovanie tejto činnosti a pre potlačovanie neumeleckých výrobkov.

Ďalej zákon umožňuje Povereníctvu školstva a kultúry vyberať pracovníkov, ktorí prejavujú osobitné umelecké vlohy a vytvárať pre nich najvhodnejšie pracovné podmienky.

Do popredia sa dostáva aj výchova dorastu.

No najdôležitejšie je, že zákon do popredia stavia rozvoj talentu, tvorivosť, živé, hľadajúce ľudové umenie. Nesmie ísť len o ochranu ľudového umenia, ale predovšetkým o jeho rozvoj, a to tam, na tom mieste, kde si ľud vždy vedel umením popretkávať celý život, predovšetkým na dedine.

Sme presvedčení, že s rozvojom družstevníctva ruka v ruke pôjde aj rozvoj ľudovej umeleckej výroby. Veď na našej dedine vždy tak bolo: práca bola spojená s ľudovým umením.

To, pravda, neznamená, že Povereníctvo školstva a kultúry, respektíve jeho zariadenia nebudú pomáhať výrobným družstvám, ktoré sa starajú najmä o využívanie ľudových prvkov v hromadnej výrobe. Nechceme, aby medzi individuálnou tvorbou a štandardom, sériou, bola medza. Našou snahou naopak bude, aby výrobné družstvá mali preverených ľudových umeleckých výrobcov, ktorí však budú skutočne tvoriť a nezabíjať sa sériovou výrobou. Okrem toho musí byť trvalou povinnosťou ÚĽUV dávať k dispozícii vynikajúce výrobky ako vzory pre sériovú výrobu, aby čo najskôr mohli sme si okrášliť prostredie, v ktorom žijeme, hodnotnými umeleckými predmetmi a aby sme okrem toho aj sériovou výrobou úspešne prenikali do zahraničia.

Nakoniec dovoľte poznámku o skeptikoch, ktorí práve v týchto dňoch v niektorých literárnych časopisoch hovoria o "národopisnej mánii", vydali heslo "Preč s črpákmi!" a prišli s predpoveďou, že skôr alebo neskôr celá ľudová umelecká tvorivosť skončí v muzeálnych vitrínach a v národopisných pojednaniach. Skeptici majú iste pravdu v tom, že i voči SĽUKu a Lúčnici (a možno ešte dodať aj VUS) musíme zvýšiť náročnosť, že i v spoločnosti, v ktorej vládne ľud, možno neustálym opakovaním už dávno počutých a známych vecí a zanedbávaním tvorby nových diel i sľubne sa rozvíjajúcemu ľudovému umeniu škodiť. Bez neúprosnej, otvorenej kritiky zjavných nedostatkov sa, samozrejme, ani v tejto oblasti nedá napredovať. Ale jedna vec je kritika a druhá vec je programové zrieknutie sa ľudového umenia, ľudovej tvorby.

Domnievam sa, že SNR sa nemýli, ak dnes schvaľuje tento zákon a namiesto "Preč s črpákmi" vydáva heslo: o ďalšom rozvoji ľudovej tvorby.

Naši pracujúci, ich život i práca, sú príliš zrastení s ľudovým umením, než aby sa ho mohli vzdávať. A aby som užil slov Vlada Mináča "ako vzduch a ako vôňu" naučili sa ho vdychovať práve v tejto spoločnosti, na prechode k socializmu. V nemalej miere práve v týchto rokoch ľud čerpal z neho slovenskú revolučnú národnú hrdosť a československé socialistické vlastenectvo.

Vzdať sa dnes ľudovej tvorby znamená nakoniec odťať aj niektoré zdravé korene profesionálnemu umeniu. Alebo azda sa už niet čomu u ľudu naučiť aj v oblasti literatúry a umeleckej tvorby? Azda nám treba ešte veľa a veľa úvah na tému: realizmus a ľudové umenie?

Stopercentnú pravdu, opakujem, majú kritici v tom, že s ľudovým umením treba oveľa náročnejšie a starostlivejšie zaobchádzať. Ale nesmú zabúdať, že tisíce účastníkov ĽUT pomáha prehlbovať budovateľské nadšenie ľudu vo výstavbe socializmu a stovky ľudových umeleckých výrobcov zvyšovať našu kultúrnu úroveň. A ľud preto svoje ľudové umenie ľúbi a je naň hrdý.

A preto nemožno pochybovať o správnosti tvrdenia v tomto zákone, že ľudová umelecká tvorba je trvalé nerozlučnou súčasťou socialistickej kultúry. (Potlesk.)

Podpredsedníčka Ďurišová:

Ďakujem súdruhovi povereníkovi školstva a kultúry Sýkorovi za jeho prejav.

Nasleduje 15-minútová prestávka.

(Prestávka.)

Podpredsedníčka Ďurišová:

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, poslancovi Jozefovi Hašovi, ktorému prezident republiky na návrh vlády prepožičal na znak uznania jeho práce vyznamenanie "Za zásluhy o výstavbu". Toto vyznamenanie mu dnes odovzdal predseda Sboru povereníkov súdruh Rudolf Strechaj. (Dlhotrvajúci potlesk.)

Poslanec Haša:

Vážená Slovenská národná rada!

Niekedy sa stretávame s názorom, že náš vek je praktický a prozaický. Vek tento venuje vraj všetku svoju pozornosť a všetko svoje úsilie záujmom hmotným, a to, čo s týmto nie je v bezprostrednej súvislosti, necháva nepovšimnuté.

Či môžu zaujímať náš vek, pohrúžený celkom do práce, umelecké snaženia? Za rachotu lietadiel a atómových výbuchov možno načúvať jemným tónom varyta? A kto má kedy obdivovať kvety, ktorým sa na jar tešil, keď siatiny stoja v klasoch a sľubujú hojnú žatvu?

Nemožno súhlasiť s týmito názormi a považujeme u nás za zbytočné všetky pochybnosti a obavy o osud umeleckej tvorby. Naše usilovné budovanie slúži novému socialistickému človeku, dvíha jeho životnú úroveň. To znamená, že chceme súčasne urobiť jeho život krajším, ľudskejším. Na to je potrebná aj pomoc umenia. Staráme sa o fyzické potreby človeka a súčasne o jeho potreby duchovné, estetické. Aj umelecká tvorba vyjadruje veľkosť a pýchu spoločenského poriadku, v ktorom sa po prvý raz stal človek sám sebe pánom. Náš národ už ukázal, že horlivosť, s ktorou pracuje na rozvoji svojich hmotných záujmov a na svojej spoločenskej obrode, nezmenšuje a neochromuje jeho duševné a umelecké snaženia. Krásna literatúra a ostatné umenia nikdy predtým nemali v našom spoločenstve tak veľký a tak všeobecný vplyv.

Presvedčenie, že aj rozvoj vedy a umenia je v nerozlučnom súvise s pokrokom národa, ba i s jeho trvaním, viedlo už doteraz k zriadeniu mnohých vedeckých a umeleckých ustanovizní. V tomto presvedčení pristupujeme dnes k zákonnej úprave ľudovej umeleckej výroby, aby sme túto významnú zložku našej kultúry zachovali a zabezpečili jej rozvoj v duchu národných tradícií i v socialistickej spoločnosti.

Vysoká umelecká hodnota ľudovej umeleckej tvorby, či už to boli výšivky, čipky, majolika a rezbárske výtvory, bola vždy uznávaná. No nebola vždy priznávaná slovenskému ľudu a umelecká práca ľudu nebola náležite odmeňovaná. Nejdem tu hovoriť o histórii slovenskej ľudovej umeleckej výroby, dovoľte mi však, vážené poslankyne a vážení poslanci, poukázať aspoň na niektoré osudy tejto tvorby.

Z rozšírenosti slovenských výšiviek a z množstva starých i nových vyšívaných predmetov v sedliackych domácnostiach možno usudzovať, že v tomto odvetví ľudovej tvorby v 17. a 18. storočí vládol čulý umelecký a miestami i obchodný ruch. Záujem o umeleckú tvorbu ľudovú, hlavne o čipky a výšivky, sa stupňoval v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sa na ne vrhli priekupníci, skupovali ich po slovenských dedinách a predávali ich po veľmestách ako práce rôznych národov, len nie Slovákov. Až výstavami, poriadanými slovenskými vlastencami, bol overený ich slovenský pôvod. Tak roku 1873 skromne a nenáročne vystupujú hontianske výšivky na svetovej výstave vo Viedni. Zaniesol ich ta náš učenec a bádateľ Andrej Kmeť prostredníctvom etnografa a archeológa Romera: Myslím, že treba Andrejovi Kmeťovi, zakladateľovi martinského múzea a iným pracovníkom na povznesení ľudu i z tohto miesta vzdať česť. Andrejovi Kmeťovi jeho vedecká práca nijako neprekážala, aby žil s ľudom a pre ľud. Chodil na besedy, kde dievky priadli a ženy spievali a vyšívali. Ľudové výšivky a maľby sú mu nielen spontánnymi prejavmi umeleckého cítenia nášho ľudu, ale i plodmi jeho intelektu. Nad "rozmanitými a prerozkošnými výšivkami - vraví - zostáva človeku rozum stáť, a ženám, ktoré ich robia zrobenými rukami, bolo by treba prsty pozlátiť". Cieľom Kmeťovho snaženia je odkrývať krásy ľudu, skvosty jeho kultúry, aby poznal svoju cenu a nadobudol sebavedomie. Píše o tom: "Keď zahoríš láskou k rodu svojmu, keď zasvätíš sa povzneseniu ľudu svojho a všetkého, čo s ním súvisí, stojíš na stráži a čo v blízkosti svojej zbadáš, povinnosťou tvojou je to oznámiť a na to aj iných upozorniť... Keby som nekričal, zhrešil by som. Preto keď čo zbadám, všetko zbieram, všetko chránim, všetko pestujem a o všetkom svetu vyrozprávam, ako sliepka, keď zrno nájde. Toto moje volanie nesie sa ku chvále a sláve môjho zaznávaného ľudu."

Kmeť získava nasledovníkov. Boli to však len jednotlivci a po ich smrti ľud je odkázaný zasa len na seba - "Zomrel náš Kmeť a výroba výšiviek stratila svojho patróna a šíriteľa" hovorí Medvecký.

Koncom minulého storočia utvoril sa síce spolok, ktorý mal obstarávať výrobu a predaj slovenských výšiviek, no spolok tento nemal úprimného vzťahu k slovenskému ľudu. Aký to bol spolok? Slovenské výšivky došli obľuby u vysokej šľachty, ktorá zdobila nimi svoje rúcha a svoje salóny. Z podnetu arcikňažnej Izabely a pod jej záštitou bol založený roku 1895 spolok zvaný "Izabela". Spolok tento sústreďoval slovenské vyšívačky a vybavoval aj objednávky výšiviek hlavne pre vysokú šľachtu a pre rôzne panovnícke dvory európske. Pravda, výšivky idú do sveta pod firmou "uhorskou" a nie slovenskou. Dopyt po slovenskom vyšívaní je veľký. Pracuje sa na vysoký zisk - no ľudu - anonymným umelkyniam slovenským - dostáva sa len biednej mzdy spojenej s otrockou odvislosťou. Preto len čo prvé jarné slnko začne ohrievať zem, odkladajú ihly a radšej sa chytajú motyky. Štátne ustanovizne - ako obchodné a priemyselné komory v bývalom Uhorsku - mohli niečo urobiť v prospech ľudových umelcov, no pri známej neprajnosti vládnucich kruhov voči ľudu slovenskému a pri sústavnom zapieraní našej samobytnej kultúry, neurobili nič.

Výstava výšiviek roku 1887 v Turčianskom Sv. Martine je prvým, hoci tichým verejným protestom proti tomu, aby sa slovenské ľudové umenie pripisovalo akémusi politickému národu uhorskému. A neskôr roku 1911 obdivovalo ľudové výšivky a keramiku obecenstvo svetového mesta Londýna. To už náš veľký nórsky priateľ Björnson bol odhalil bezohľadné odnárodňovanie Slovákov a zavádzanie sveta najmä grófom Apponyim slobodou národov v Uhorsku. Na výstave v Londýne predstupuje už pred oči Európy slovenský ľud s výtvormi svojho veľkého umeleckého nadania. Svet obdivuje na vystavených predmetoch veľkú umeleckú vytríbenosť, rozloženie kompozície, súlad farieb, presnosť v technike a vo všetkom nežnú skromnosť.

V skalickom múzeu v rokoch pred prvou svetovou vojnou boli ukladané a zachraňované slovenské výšivky, slovenská keramika, obrazy na skle a výrobky rezbárskeho umenia. Mali ľudu dokumentovať jeho hodnotu, aby sa nekrčil a neustupoval. Krásne výrobky slovenskej keramiky boli rozšírené, budili obdiv nielen po celom Slovensku, ale i v umeleckých zbierkach a múzeách celej Európy a slúžili vzdelaniu obecenstva a štúdiu odborníkov. V Skalici roku 1910 bolo tiež založené družstvo pre speňaženie domáceho priemyslu a v Martine Lipa, účastinárska spoločnosť pre napomáhanie ľudového priemyslu. Po roku 1918 venoval sa otázkam zachovania ľudového umenia najmä národný umelec Dušan Jurkovič, ktorý bol na čele vládneho komisariátu pre zachovanie umeleckých pamiatok. Konali sa viaceré ale bezvýsledné pokusy vybudovať ústrednú inštitúciu pre ľudovú umeleckú výrobu, najmä na organizovanie odbytu, výstav a exportu. Po dobu trvania prvej ČSR pracovali spolky Lipa, Detva a Skalické družstvo. Tieto obmedzovali svoju činnosť na určité výrobné odvetvia, najmä na výšivkárstvo, prípadne len na obmedzené teritórium. I keď konali záslužnú prácu, zostali takto obmedzené len na pomerne úzky úsek ľudovej umeleckej výroby a ďalšie odvetvia ľudovej umeleckej tvorby i rozsiahle územné oblasti zostali celkom nepodchytené. Okrem toho sa obmedzovali na organizovanie odbytu výrobkov a nemohli rozvíjať činnosť na úseku sledovania a sústavného zvyšovania umeleckej úrovne výrobkov, ani činnosť študijnú a kultúrno-výchovnú.

Na rozdiel od týchto nesústavných, roztrieštených, jednostranných a nie vždy veci osožiacich pokusov a zásahov upravuje nový zákon starostlivosť o ľudovú umeleckú výrobu v celom jej rozsahu, tak, ako bola vybudovaná od roku 1945, najmä od roku 1954 po začlenení do rezortu školstva a kultúry.

Vážená Slovenská národná rada!

V epoche národného entuziazmu vysoko hodnotili umelecké a kultúrne plody slovenského ľudu a ich rýdzosť. Socháň stavia dekoratívny ornament ľudový, bohatý na originálne motívy, vedľa klasickej antiky a novodobej renesancie, Sasinek hľadá jeho korene v maloázijskej Frýgii, Hurban robí umeleckú ľudovú tvorbu nositeľkou slovenského patriotizmu, privlastňujúc hlavne výšivkám funkciu "delegácie národa". - Táto doba národopisného lyrizmu je podrobovaná čoskoro i kritike. Kritika nabáda k striezlivej šiemu hodnoteniu, ale i kritické úvahy o ľudovom umení sa dávajú strhnúť neznámym kúzlom a priznávajú: "Veky nám závidieť budú, keď uvidia, koľké bohatstvo skrýva sa v našich produktoch ľudového umenia. " - Ľudové umenie je výsledkom bystrého pozorovania, jasného vnímania, vznešených, hoc i prostých citov a preto je plodom krásnym.

Milujeme a obdivujeme ľudové umenie a našou úlohou je chrániť poklady ľudovej kultúry a ľudovú kultúru pestovať, no nie preto, aby sme idealizovali starý útlak, ale preto, aby ľud, ktorý prejavoval toľko vkusu, nadania, zmyslu pre krásu a tvorivej sily v storočiach útlaku, teraz, keď nášmu pokroku nič nestojí v ceste, slobodne a ešte nadšenejšie rozvíjal svoj tvorivý talent a vytyčoval si nové méty.

Pokrok národa však nemôže byť dielom len jedného človeka, ani združenia - potrebuje veľkého spolupracovníka, a to je národ sám. Zákon, ktorý, odhlasujeme, bude zábezpekou, že už nielen jednotliví nadšenci, ale všetok náš ľud bude podporovať i našich ľudových umelcov v raste, rozvoji a v plnom uplatnení. (Potlesk.)

Podpredsedníčka Ďurišová:

Ďakujem poslancovi Hašovi za prejav.

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, poslancovi dr. Milošovi Krnovi.

Poslanec dr. Krno:

Ľudová umelecká výroba siaha svojimi koreňami do dávnych čias ľudskej spoločnosti. Nádoby a nástroje, ktoré vyrábal praveký človeki prestávali byť časom, ako o tom svedčia vykopávky, predmetmi čisto účelnými a nadobúdali vzhľad a ušľachtilý tvar. Na nádobách sa zjavujú ozdoby, kresby, z ktorých dnes čítame túžby, city a myšlienky predchádzajúcich pokolení. Ľudová umelecká výroba patrí medzi najstaršie prejavy ľudstva, v ktorých sa odráža cit pre krásu a aj umelecké nadanie.

Slovensko je nesmierne bohaté nielen v ľudovej umeleckej tvorivosti, v speve a tanci, ale aj v ľudovej umeleckej výrobe. Výšivky, čipky, kroje a ich doplnky, rezbárstvo, košikárstvo, majolika a hrnčiarstvo, umelecké drotárstvo a iné druhy umeleckých výrobkov sú u nás od pradávna udomácnené a svedčia o kultúrnej vyspelosti nášho ľudu. Z nich hovoria jeho jemný cit pre krásu i fantázia, jeho nádeje i sklamania. Drevené a hlinené sošky odzrkadľujú často každodenný život ľudu. Starenka, smutná a zhrbená pod nošou haluziny alebo roľník sklonený nad pluhom, svedčia o časoch biedy a poroby a zase Jánošík s valaškou, vzpriamený a hrdý, ani čo by veštil, že príde čas rátania a svitne nový, krajší život. Smútok i radosť vdýchli ženy našich dedín do farieb výšiviek, niekedy i radosť násilnú, aby zabila smútok dávnej skutočnosti.

V časoch národnej poroby slovenský folklór dvíhal národné povedomie ľudí, prekračoval hranice Uhorska, aby sa stretal s folklórom českého národa. Máme veľa styčných bodov v ľudovom umení českom a slovenskom a preto toto umenie tvorí dnes spoločnú klenotnicu našej československej socialistickej kultúry. V rámci celého folklóru aj ľudová umelecká výroba, ako tradičný výtvarný prejav, ostáva nerozlučnou súčiastkou našej socialistickej kultúry. Pálime mosty, čo vedú do minulosti, na smetisko dejín sypeme patriarchálne staromilstvo i nacionálny konzervativizmus. A predsa sú mosty, ktoré obnovujeme a budeme i naďalej obnovovať. Mosty, čo vedú k pokrokovým tradíciám našich národov, čo vedú k studniam, ktoré náš ľud v minulosti vykopal. Sú to studne, z ktorých naši umelci hlavne maliari - budú aj naďalej čerpať kvapku po kvapke ponaučenie, ktoré im budú pripomínať, aby nikdy nezabúdali, že tvoria pre ľud a že mu slúžia do posledného dychu.

Bolo veľa polemík okolo ľudovej umeleckej výroby a tiež okolo celého folklóru. Na stránkach našej tlače popri správnych výčitkách o prefolklorizovaní nášho života ozvali sa i hlasy nihilistov, zatracujúcich jasné túžby i umelecké prejavy ľudu v minulosti. A sú aj hlasy kozmopolitické, ochotné kortešovať za všetko, čo prichádza z chorého buržoázneho Západu. Jedni volajú "Preč s črpákmi!", druhí zase idú ešte ďalej a bedákajú: "Akáže je to u nás sloboda, keď si zakrývame oči pre rockenrolom?" Nie, my nechceme nahradiť našu slovenčinu, ktorou sa náš ľud domáhal v ďalekej minulosti svojich národných a v blízkej minulosti svojich sociálnych práv, slovenčinu, s ktorou vykročila robotnícka trieda do prvomájových sprievodov, esperantom. Nechceme nahradiť ani národnú formu našej kultúry, socialistickej obsahom, bezduchou formou kozmopolitov. Pohyb vpred nášho ľudu neznamená pošliapanie trávnikov, ktoré vypestoval za ťažkých podmienok, znamená však ich zveľadenie a vyplienenie škodlivej buriny. Ani nášmu roľníkovi, ktorý sa chce stať členom socialistickej spoločnosti, družstevníkom, nebude prekážať jánošíkovská. zbojnícka pieseň, ani črpák s uchom, na ktorom človiečik víťazí nad medvediskom. Naopak, aj pieseň, aj črpák budú mu pomáhať v jeho historickom prerode. Budú mu dodávať, a to viac ako niektorí súčasní literárni skeptici s periodickou migrénou a čiernookuliarnici, oprávnené sebavedomie a vieru v svoje sily. Budú mu dodávať národnú hrdosť a vštepovať pocit socialistického vlastenectva.

Ľudová umelecká tvorivosť a v jej rámci umelecká výroba a umelecké remeslá majú aj dnes svoj veľký význam. Keramická figurálna plastika dosiahla jeden zo svojich vrcholov v prácach Michala Polašku z Pozdišoviec. Ján Macko z Gemera úspešne rozvíja staré tradície výroby črpákov. Výšivky a predkresľovanie výšiviek, ako aj maľby na stenu Kataríny Brúderovej z Dvorníkov dosiahli veľkého uznania aj v cudzine, a to už skoro pred polstoročím na londýnskej výstave. Obdivujeme dokonalosť košíkov osemdesiatročného majstra z Vrboviec Jána Líčku, ako aj tkaniny osemdesiatdvaročnej Kataríny Brindzovej z Veľkého Gróbu.

Ľudoví umeleckí výrobcovia mali kedysi tvrdý a kyslý chlebíček. Katarína Talajková z Veselého pri Piešťanoch píše pred polstoročím Ľudmile Markovičovej: "Žijeme ako chudobní nádenníci. Ja niečo tým gazdinám vypíšem, čepce alebo rukávce, a tak mi niečo za to dajú: kus chleba, trochu múky alebo mlieka. " Tvorivá práca ľudových majstrov bola objektom bezohľadného vykorisťovania rozličných príživníckych živlov. Aj za buržoáznej republiky videli v tomto umení súkromní špekulanti zdroj dobrých ziskov, o čom píšu aj Prúdy v 1927. roku: "Je isté, že súkromní obchodníci viacej výšiviek zo Slovenska vyviezli do Ameriky ako všetky tri slovenské podniky dohromady, " to znamená ako Detva, Lipa a Skalické družstvo. Po oslobodení bolo zriadené Ústredie ľudovej a umeleckej výroby s centrálou v Prahe a pobočkou v Bratislave. Od roku 1954 došlo k začleneniu Ústredia do rezortu kultúry, pričom boli stanovené tieto zásady:

1. s ľudovou umeleckou výrobou sa má zaobchádzať ako s činnosťou kultúrnou, čo znamená klásť dôraz v prvom rade na kvalitu a umeleckú úroveň a až potom na množstvo výrobkov;

2. zabezpečiť jednotu vedenia ľudovej umeleckej výroby; a

3. vytvoriť organizáciu výberovú čo do výrobcov.

Pre podporu rozkvetu umeleckých remesiel na Slovensku bolo zriadené pred dvoma rokmi Ústredie umeleckých remesiel, ktoré venuje svoju starostlivosť hlavne zveľadeniu umeleckého zámočníctva, kováčstva, rezbárstva, sklárstva, maliarstva, knihárstva a umeleckej tlače textilu.

Môžme iba privítať očakávaný návrh Sboru povereníkov o novú zákonnú úpravu ľudovej umeleckej výroby a umelecko-remeselnej činnosti, ktoré sú nerozlučnou súčiastkou našej socialistickej kultúry. V zmysle návrhu zákona Ústredie ľudovej umeleckej výroby sa má starať o správne ideové zameranie, rozvoj a vysoké majstrovstvo umeleckej výroby. Ide tu o to, aby sa v budúcnosti ešte výraznejšie podchytila táto činnosť najmä na východnom Slovensku, aby sa neprestávalo bojovať proti gýču a sladkastému nevkusu.

Ústredie má vykonávať výskum a dokumentáciu v tomto odvetví, iniciatívne hľadať formy, kde a ako uplatniť a použiť skvostné diela nášho ľudu. Máme už príklady na to, ako pestré výšivky na čepcoch môžu byť použité ako obrazy v bytoch našich pracujúcich, podstavce mliečnikov môžu spínať úlohu vkusných popolníkov, čipky z čičmanských čepcov slúžia ako ozdoba obrusov.

Ústredie má vyhľadávať ľudových umeleckých pracovníkov, pomáhať rozvoju ich tvorivých schopností a starať sa o výchovu dorastu. Gýč, podobne ako pomýlená kniha, máva svoj škodlivý vplyv. V činnosti ľudových majstrov neraz zhadzuje tradíciu a čistotu ľudového prejavu. Sú príklady, ako rezbár videl cirkus a okrášlil ucho črpáka slonom alebo levom. Tu je práve pole pôsobnosti Ústredia, opierajúceho sa o našich popredných výtvarných umelcov, kde môžu usmerňovať v zmysle národnosti a regionálnosti ďalší vývoj našich ľudových majstrov.

Ústredie má hmotne zabezpečovať ľudových umeleckých pracovníkov, hlavne výkupom výrobkov osvedčených majstrov. Ľudoví majstri dnes netrpia biedu a ich hmotné zabezpečenie bude ešte výraznejšie po zavedení národného poistenia.

Ústredie má zabezpečovať výstavy a odbyt výrobkov, ako aj propagovať ľudovú umeleckú výrobu.

Podobné úlohy sa ukladajú aj Ústrediu umeleckých remesiel pre zachovanie a ďalší rozvoj umelecko-remeselnej činnosti.

Nedostatky, s ktorými sme sa dosiaľ nevyporiadali, to je v prvom rade nedôsledný boj proti výtvarnému braku a gýču. Rodokapsy sme vedeli vyhádzať z políc našich knižných predajní aj z edičných plánov vydavateľstiev, no nevkusne maľované šatky a kravaty kazia ešte vkus našich pracujúcich. Dosiaľ máme po Bratislave súkromné obchodíky s takýmito pochybnými výrobkami nekvalitných výrobcov. Ďalej treba spomenúť nedoriešenú otázku zásobovania umeleckých výrobcov kvalitným materiálom. Ide tu predovšetkým o nedokonalé farbivá vyšívacích bavlniek, ktoré časom blednú, menia svoju farbu ako chameleóny, sú nedôstojné namáhavej, talentovanej práce našich majstrov a tiež podkopávajú hodnotu umeleckého výrobku.