a) oboznamovanie družstevníkov a roľníkov s novými pokrokovými metódami v agro- a zootechnike,

b) vysvetľovanie základných otázok politiky strany a vlády medzi občianstvom, objasňovanie súčasnej medzinárodnej a vnútropolitickej situácie,

c) prírodovedecká propaganda medzi občianstvom, vysvetľovanie základných otázok vedeckého svetového názoru, boj proti poverám a tmárstvu,

d) pedagogická propaganda, oboznamovanie občanov so zásadami socialistickej a komunistickej výchovy.

Túto svoju osvetovú činnosť majú učitelia možnosť uskutočňovať v rámci osvetových besied. Tu je ich úlohou, s ohľadom na vzdelanie, ktoré majú, zamerať sa predovšetkým na oblasť spoločenských a prírodných vied. Na ich pomoc čakajú aj družstevné školy práce. A tu je pomoc učiteľov v priamej súvislosti s ich prednáškovou propagandou.

2. Druhým ťažiskom kultúrno-osvetovej práce učiteľa je aktívna pomoc v súboroch Ľudovej umeleckej tvorivosti. Úlohou učiteľa je získať mládež a pracujúcich do súborov, niektoré súbory viesť a usmerňovať ich v práci. Ľudová umelecká tvorivosť pomáha nám jednak uchovávať bohatosť piesňovej, tanečnej a vôbec umeleckej tvorby nášho ľudu. A tu nesmieme pustiť zo zreteľa, že ruka v ruke so spriemysľovaním Slovenska mnohé prvky folklóru miznú. Treba im preto venovať pozornosť prostredníctvom súborov Ľudovej umeleckej tvorivosti. Jednak nám ona napomáha pri dvíhaní kultúrnej úrovne nášho ľudu. Tu sa uskutočňuje výchova človeka umením, tu naň umenie vplýva celou svojou bohatosťou, rozširuje citovú oblasť nášho človeka a učí ho žiť plne, bohato a radostne.

3. Konečne čaká na našich učiteľov séria drobnejších kultúmo-osvetových prác, ktoré však majú svoj veľký význam v kultúrnom rozvoji nášho vidieka. Je to vedenie ľudových knižníc a obecnej kroniky. V rámci dvíhania vzdelanostnej úrovne nášho ľudu naskytuje sa učiteľovi možnosť viesť krúžky z učiva národnej školy aj pre tých, ktorých elementárne znalosti sú neúplné.

Ústredný tajomník Komunistickej strany Československa súdruh Novotný na poslednej celoštátnej konferencii školských pracovníkov vysoko vyzdvihol prácu učiteľstva. Hovoril: "Učiteľ vo svojej práci vytvára najcennejšie hodnoty na svete. V tom je krása a zvláštnosť jeho pedagogického úsilia a veľký spoločenský význam jeho práce. Vychovať z našich detí ľudí nových spoločenských vzťahov. Ľudí novej, sociálnej morálky, milujúcich život, pravdu a nenávidiacich lož starého sveta. Vytvoriť človeka novej, socialistickej spoločnosti, v tom je čestná úloha a zmysel práce učiteľa. "

Ak uvážime bohatosť a mnohostrannosť kultúrno-osvetovej práce učiteľa popri jeho činnosti pedagogickej, vidíme, že treba vytvoriť pre takúto činnosť podmienky. Treba predovšetkým skoncovať s preťažením učiteľov množstvom funkcií a zamerať ich výlučne na kultúrno-osvetovú činnosť.

Treba učiteľov na ich osvetovú prácu náležité pripraviť. Je preto potrebné už na pedagogických učilištiach venovať pozornosť tejto budúcej ich činnosti. Treba ich vyzbrojovať odbornými - vedomosťami, socialistickým presvedčením a znalosťami aj praktickými poznatkami z odboru umenia. Takáto všestrannejšia výchova im dá širší rozhľad a dôkladnejšie znalosti a umožní im potom pokračovať aj v prípadnom individuálnom osvojovaní si ďalších poznatkov. U učiteľov, ktorí už vyučujú, treba urobiť dodatočné školenie a inštruktáže z tých oblastí vedy a umenia, ktoré musia pri svojej osvetovej činnosti obsiahnuť. Naši učitelia majú najmä v oblasti výchovy umením veľké medzery. A tu je aj príčina, prečo z našich škôl aj vyšších typov odchádzajú, ešte absolventi s malým kultúrnym rozhľadom v literatúre, v dramatickom, výtvarnom aj hudobnom umení. Je potom pochopiteľné, že celá jedna oblasť ľudského vnímania zostáva pasívna a aj u mladých ľudí stretávame sa s určitou citovou zakrnelosťou, ktorá im bráni rozvinúť sa v celej bohatej škále duševného života socialistického človeka.

Oblasť kultúrnej pomoci nášmu pracujúcemu ľudu je najmä na našich dedinách zväčša v rukách našich učiteľov. Je teda potrebné poskytnúť týmto osvetovým pracovníkom všestrannú pomoc, pripraviť ich na zvládnutie náročných úloh. Lebo len tak sa bude s hospodárskou úrovňou úmerne dvíhať aj kultúrna úroveň nášho človeka. A tento súlad je potrebný, aby sme nášmu ľudu umožnili rozvinúť sa v plnej šírke pre všetky tie úlohy, ktoré ho očakávajú pri výstavbe socializmu v našej vlasti.

Zákon o jednotnej sústave ďalšieho vzdelávania učiteľov a školských pracovníkov je teda ďalším krokom vpred pri budovaní nášho školstva, a tým i ďalšieho radostnejšieho života. A preto s radosťou a uspokojením sa prihováram za jeho odhlasovanie. (Potlesk.)

Podpredseda Žákovič:

Ďakujem členovi predsedníctva Andrejovi Bagarovi za jeho prejav.

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, poslankyni Viere Pírkovej.

Poslankyňa Pírková:

Vážená Slovenská národná rada,

súdružky poslankyne, súdruhovia poslanci!

Naša cesta k socializmu je uľahčená tým, že sa pri budovaní dokonalejšej spoločnosti učíme z osvedčených skúseností Sovietskeho sväzu. Z jeho veľkých pokladov čerpáme na poli budovania nášho národného hospodárstva i kultúrneho života.

V našej vlasti prebieha kultúrna revolúcia. Chceme vytvárať predpoklady pre ozajstnú socialistickú kultúru, obsahom socialistickú, formou národnú. A tak v duchu základného ekonomického zákona socializmu maximálne zabezpečovať nielen hmotné, ale aj kultúrne potreby celej spoločnosti v našej vlasti. Pri riešení otázok kultúrnej výstavby nám na každom kroku podáva pomocnú ruku sovietska kultúra, veda, školstvo aj pedagogika.

Uznesenie Ústredného výboru Komunistickej strany Československa z konca júna tohto roku hovorí: "Nová škola má významne prispieť k tomu, aby všetka mládež bola vychovaná tak, aby mladí robotníci, roľníci a príslušníci inteligencie sa stali aktívnymi činiteľmi socialistickej výstavby, aby si osvojovali a ďalej rozvíjali novú techniku, aby vyrastali na vynikajúcich pracovníkov v priemyselnej a poľnohospodárskej výrobe i v kultúre, aby boli čestnými a ušľachtilými ľuďmi a skutočnými vlastencami svojej krajiny. "

Vychovávať takých ľudí pomáha našej škole sovietska pedagogika aj skúsenosti vynikajúcich sovietskych pedagógov, ktoré naše učiteľstvo študuje a usmerňuje svoju výchovnú a vyučovaciu prax podľa nich.

Nedostatkom našej školy v minulosti bolo. že učitelia v mnohých prípadoch len vyučovali a nevychovávali, že nevytvárali triedne kolektívy, čo sa odzrkadlilo v roztrieštenosti detí podľa triedneho pôvodu. Niektorí učitelia sa neusilovali zbaviť detí meštiackych spôsobov chovania, ktoré si deti prinášali z rodín. Prejavovalo sa to najmä u niektorých jednotlivcov tak, že chceli vyniknúť nad kolektív nesprávnym pomerom k spolužiakom, v školskej práci vedome bránili rastu úrovne triedy úmyselným odpisovaním úloh, našepkávaním, vedomým zakrývaním nedostatkov triedy. Takto si naoko získali priazeň spolužiakov, ale v skutočnosti škodili kolektívu pri zvyšovaní úrovne vedomostí. To bola aj jedna z príčin zlého prospechu žiakov a bol to znak falošného kamarátstva medzi mládežou.

Pretože škola bola odtrhnutá od života, v malej miere alebo vôbec sa nevyužívalo výchovne historické poslanie robotníckej triedy, jej hrdinský boj, jej víťazstvo, málo sa poukazovalo na skvelé budovateľské úspechy, dosiahnuté našimi pracujúcimi pod vedením Komunistickej strany Československa. Zanedbávala sa ideologická výchova mládeže ľahostajnosťou k vynikajúcim pracovníkom, úderníkom, zlepšovateľom, novátorom, k hrdinom na pracoviskách. Nepoukazovalo sa na význam a výsledky socialistického súťaženia. Mnohí učitelia nevyzdvihovali dosť to, že optimizmus pri prekonávaní a odstraňovaní prekážok najmä po oslobodení vyvieral u nášho ľudu z úprimnej a hlbokej lásky k slobodnej vlasti a k novému životu.

Príčiny, ktoré spôsobili tento stav, vyplývali často z nedostatočného uvedomenia samotného učiteľa, z podceňovania výchovnej stránky vyučovania, ako i z nedostatočného využívania mimoškolských ustanovizní združení rodičov a priateľov školy, mládežníckych organizácií. Dnes, keď naše učiteľstvo v plnej miere využíva skúsenosti vynikajúcich sovietskych pedagógov postupne sa zbavujeme týchto nedostatkov vo výchove a vyučovaní. Podľa sovietskych skúseností naša pedagogická veda kladie zvýšene požiadavky na úroveň praco samotného učiteľa po stránke politickej i odbornej. Metóda foriem práce, ako aj hlboké psychologické poznanie dieťaťa pomáha zlepšovať úroveň našej školy. Odráža sa to najmä v zlepšenej spolupráci združení rodičov a priateľov školy so školou, ktorej náplňou je oboznamovať rodičov so správnou výchovou detí v rodine aj s učivom detí, ktoré tvorivo využívame na vysvetľovanie vedeckého svetového názoru aj rodičom, a v boji o dušu každého žiaka bojujeme o dušu rodiča. Dôležitým momentom je aj kritické hodnotenie správania sa a práce triedneho kolektívu samými žiakmi v prítomnosti rodičov. Je potešujúcim zjavom i to, že mnohí naši učitelia správne chápu pomoc rodiny škole tak, že v mnohých prípadoch sami navštevujú rodiny svojich žiakov, usmerňujú rodičov vo výchovnej činnosti, aby dosiahli súlad výchovy v rodine s výchovou v škole.

Vážené súdružky a súdruhovia, dnes si nevieme predstaviť úspešnú výchovu na našich školách bez spolupráce s mládežníckymi organizáciami, na všeobecnovzdelávacích školách bez pionierskych organizácií. Význam pomoci sovietskej vedy a pedagogiky vystúpi do popredia najmä vtedy, ak berieme do úvahy, aký bol stav výchovy v našej starej škole. Týka sa to najmä chovania žiakov, ako je nedisciplinovanosť pred vyučovaním a cez vyučovacie hodiny.

Jedná sa o individualizmus v správaní sa žiakov, čo sa zračilo v nedostatku vzájomnej pomoci, v zlom pomere k slabším žiakom.

Týka sa to nesprávnej verejnej mienky u žiakov, ako je falošné kamarátstvo, našepkávanie, odpisovanie domácich úloh.

Ide o nesprávny vzťah k socialistickému vlastníctvu, ako je poškodzovanie školského majetku, ľahostajný vzťah žiakov k okoliu školy a vzhľadu pracovísk a školskej budovy.

Týka sa to tiež najmä vzťahu k fyzickej práci. Ukázalo sa to zvlášť na bývalých gymnáziách. Keď sa snáď v minulosti dostali deti i z robotníckych alebo maloroľníckych rodín na tieto školy, za určitý čas sa u nich vytvoril cit hanby k telesnej práci.

Ide o neúctu k starším, k rodičom, učiteľom, ženám, ako aj o zdvorilosť voči rovesníkom. Tieto prežitky odstraňujeme vďaka sovietskym výchovným skúsenostiam. Pri odstraňovaní týchto záporných javov berieme za základ výchovu ku kolektivizmu u žiakov.

Mysliac na sovietsku školu a pedagogiku nemôžeme nespomenúť velikáša sovietskej pedagogiky Antona Semjonoviča Makarenka. Dnes už máme na našich školách veľa makarenkovcov, ktorí študujú jeho diela a hľadajú možnosti, ako tvorivo využiť jeho pedagogické dedičstvo v každodennej učiteľskej práci. Ide najmä o výchovu kolektívu na školách. Naši učitelia, vychádzajúc z tnarxisticko-leninského ponímania vzájomného pomeru osobnosti a spoločnosti, z toho, že osobnosť len v socialistickej spoločnosti má najpriaznivejšie podmienky pre svoj úplný rozvoj, usilujú sa vychovávať zo svojich žiakov pevný kolektív podľa skúseností Antona Semjonoviča Makarenka. Dnes už na mnohých školách pracujú dobre stmelené učiteľské i žiacke kolektívy, ktorých práca je príkladom pre ostatné školy. V týchto kolektívoch sú najaktívnejší práve pionieri. Sú oporou učiteľa. Tvoria sbor aktivistov kolektívu, sú nositeľmi tradícií, odchovávajú nových aktivistov. Majú hlavný podiel na tom, že kolektívy sú iniciatívne, že pestujú tvorivú kritiku, reagujú na nedostatky a usilujú sa ich odstrániť. Tak sa podarilo na mnohých školách znížiť percento prepadajúcich, zvýšiť počet veľmi dobrých žiakov a zlepšiť disciplínu. Mnohí učitelia na našich školách spĺňajú makarenkovský odkaz, ktorý znie: "Vidíme v niektorých kolektívoch, aj v tom, že sa hromadí stále viac tradícií, ktoré sa stávajú nepísaným zákonom, odkaz kolónie Gorkého a komúny Džerdžinského."

Bohaté skúsenosti Pionierskej organizácie Vladimíra Iljiča Lenina nás posmeľujú istejšie vykročiť na poli výchovy novej smeny. Ide tu o otázky organizačné, o náplň práce, o metódu práce. Naše školy čerpajú skúsenosti z výsledkov sovietskych škôl aj na tomto úseku výchovy. Jednak z literatúry, časopisov, z družieb nadviazaných so sovietskymi pioniermi, zo stretnutí so sovietskymi pioniermi v letných táboroch, z návštevy sovietskych pedagógov u nás a našich v Sovietskom sväze. Nespočetné príklady sovietskych hrdinov práce v období budovania sovietskeho štátu a príklady statočných obrancov sovietskej vlasti počas Veľkej vlasteneckej vojny, ktorých odchoval Pionier a Komsomol, nadchýnajú našu mládež. Naši mladí sa stávajú zo dňa na deň uvedomelejší v každodennej praxi, v radoch ČSM, na školách, v armáde. Naši pionieri sa stávajú pomocníkmi školy vo výchove i vo vyučovaní. Pomáhajú pri vytváraní uvedomelej disciplíny medzi mládežou, pomáhajú slabším spolužiakom, usmerňujú mládež pri voľbe povolania, prejavujú svoju tvorivosť a iniciatívu vo všeužitočnej práci pre prospech všetkých. Kladú záujmy kolektívu pred svoje vlastné. Veď nedávno otvorená železnica pionierov v Košiciach, pozoruhodné výsledky práce v bratislavskom pionierskom paláci a v pionierskych domoch krajských miest vyvolávajú v nás pocit vďaky za poskytnutú pomoc Pionierskej organizácie Vladimíra Iljiča Lenina.

Prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa s. Novotný na IX. celoštátnej konferencii školských pracovníkov povedal: "Výchova mladého človeka, to je dielo veľkej štátnej dôležitosti. Správnou výchovno-vzdelávacou prácou a tvorivým využívaním sovietskych skúseností naši učitelia tento úkol čestne splnia."

Zákon o ďalšom vzdelávaní učiteľov a školských pracovníkov nám aj v tomto úsilí výdatne pomôže.

Pri riešení problémov, na ktoré som poukázala, nám veľmi pomohla sovietska pedagogika a sovietska škola. Načrtla som časť z výchovno-vzdelávacej práce našej školy, aby sme si uvedomili význam a dôležitosť tvorčieho využívania sovietskych skúseností, aby sme uvedomelé uplatňovali heslo: "Sovietska škola a pedagogika náš vzor, za ďalší rozmach našej výchovy a školstva". (Potlesk. )

Podpredseda Žákovič:

Ďakujem poslankyni Viere Pírkovej za prednesený prejav.

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, členovi predsedníctva Vasilovi Biľakovi.

Poslanec Biľak:

Vážená Slovenská národná rada!

Osnova zákona, ktorú dnes Slovenská národná rada prerokúva, má mimoriadny význam pre ďalšie povznesenie ako našej socialistickej školy, tak vzdelanosti nášho ľudu. Pred loženú osnovu zákona treba v celej šírke podporiť, lebo vychádza zo skutočných potrieb nášho ľudu.

Doterajšie skúsenosti nám ukazujú, že socialistickú školu nemožno vybudovať bez dobre, odborne a politicky pripravených učiteľov a pracovníkov školstva vôbec. Vyplýva to už aj z poslania našej školy, ktorá má vychovávať všestranne rozvinutú, vzdelanú a kultúrnu mládež, aktívnu budovateľku a bojovníčku za socializmus. Úlohy, ktoré stoja pred nami môžu byť zvládnuté len ľuďmi, ktorí odborne a ideologicky sú na výške, ľuďmi, ktorí sú majstrami svojho odboru. Aby sa aj učitelia stali majstrami svojho odboru, treba k tomu vytvoriť takú inštitúciu, ktorá by sa plánovité a cieľavedome starala o ich ďalší rast, všemožne im v práci pomáhala, zovšeobecňovala skúsenosti najlepších učiteľov a odovzdávala ich ostatným učiteľom a školským pracovníkom. O tom, ako vybudovať takúto inštitúciu, hovorí návrh zákona, ktorý dnes prerokúvame.

No mimoriadny význam má osnova zákona pre učiteľov ukrajinských škôl, lebo v ich vyučovaco-osvetovej činnosti sú najväčšie medzery, ktoré doposiaľ sa nám nepodarilo odstrániť. To nie je zapríčinené tým, že by ukrajinskí učitelia boli menej schopní ako iní učitelia. Korene týchto nedostatkov treba hľadať v minulosti. Vyplývajú z neblahého dedičstva, ktoré nám ponechali na tomto úseku nielen bývalé Rakúsko-Uhorsko, ale i predmníchovská buržoázna Československá republika a fašistický tzv. slovenský štát a buržoázni nacionalisti. O skutočnom rozvoji ukrajinského školstva môžeme hovoriť až po roku 1945.

Za Rakúska-Uhorska o rozvoji školstva a osvety ukrajinského obyvateľstva na východnom Slovensku nemôžeme hovoriť, lebo vládnúce triedy nemali o to záujem, ba naopak znemožňovali to. Maďarský feudálno-buržoázny režim za pomoci uniatskej cirkvi i cirkevnej školy všemožne sa snažil ubiť národnú hrdosť a spretrhať všetky tie zväzky, ktoré ľud po stáročia chránil, ktoré ho viazali s veľkým ukrajinským národom. Aby otupili národnú hrdosť, znemožnili nazrieť do vlastných dejín, vytvárali teóriu o nikdy neexistujúcom národe Rutenov, Rusínov, Uhro-rusov, Karpato-rusov, rusínsky hovoriacich Maďaroch, grécko-katolíckej národnosti atď. Feudálno -buržoázna historiografia sústavne a cieľavedome falšovala dejinné fakty minulosti nášho ľudu, znehodnocovala jeho pokrokové, kultúrne a revolučné tradície, zámerne zamlčovala pred ľudom známe vystúpenia ukrajinských pracujúcich po boku maďarského a slovenského ľudu v boji proti feudalizmu a kapitalizmu. V tomto duchu odnárodňovania bola prevádzaná celá školská politika ako za Rakúsko-Uhorska, tak i za buržoáznej Československej republiky a v tzv. slovenskom štáte. Škola nepomáhala ukrajinským pracujúcim poznať vlastné dejiny, ale naopak ich zastierala. Veľkých synov ukrajinského ľudu, na ktorých náš ľud bol hrdý, vykresľovali nie ako Ukrajincov, ale ako príslušníkov národa rusínskeho, karpatoruského, gréckokatolíckeho a podobne. Náš ľud spieval síce piesne o Bohdanovi Chmeľnickom, so zápalom učil sa básne Ševčenka, čítal Franka, Duchnoviča i Pavlovičova, avšak nevedel, že sú to Ukrajinci, a bol vychovávaný k tomu, že sú to Rusíni a nie Ukrajinci. Nejeden učiteľ bol prenasledovaný, keď nechcel pomáhať falšovať skutočnosť, keď verne slúžil ľudu.

Školy boli poväčšine cirkevné, v rukách uniatskej cirkvi. O úrovni a výchove v týchto školách hovorí dodnes známe príslovie: "Pre Rusína stačí, keď ho naučíme, aby obe bačkory neobúval na jednu nohu". Úlohou tejto školy bolo vychovať ľud k pokore a oddanosti voči pánom. Učitelia na tieto školy neboli vyberaní podľa ich vedomostí, podľa lásky k ľudu, ale boli vyberaní podľa toho, ako vedia spievať v kostoloch, a ten, kto mal dobrý hlas pri čítaní "apoštola" a "viruju", mal prednosť pred sebavzdelanejším učiteľom. Taký učiteľ vyhovoval, ktorý vedel oddane slúžiť fare, a nie ľudu. I učiteľský ústav, ktorý mal vychovávať učiteľov, bol v rukách grécko-katolíckej cirkvi. No tohto druhu škôl bol však len nepatrný počet. Vrchnosť nemala záujem na budovaní škôl. Budovali si ich sami pracujúci, z radov ktorých vyrastali aj ľudoví učitelia, samoukovia, ktorí za ťažkých podmienok obetavo pracovali na poli výchovno-osvetovom.

Buržoázna vláda predmníchovskej republiky vcelku prevzala metódy feudálno-buržoáznej vlády rakúsko-uhorskej. Ukrajinský ľud bol i naďalej ponechávaný v biede, tmárstve a negramotnosti. Buržoázna vláda predmníchovskej republiky podporovala snahy deliť malú ukrajinskú skupinu na východnom Slovensku na Rusínov, Rusov, Grékokatolíkov a priznávala, že tam žijú Ukrajinci, avšak dní Ukrajinci, ktorí údajne nemajú mať nič spoločného s veľkým ukrajinským národom. Tieto teórie podporovali aj desiatky najpestrejších buržoáznych strán, ktoré jazykovými a náboženskými spormi sa snažili vyvolať nejednotnosť ukrajinských pracujúcich a odvrátiť ich pozornosť od triedneho boja. Masarykovská republika povolávala rôznych zradcov, ktorí mali vytvárať novú gramatiku ukrajinského jazyka. Buržoázny politik Kramář v buržoáznom parlamente kričal: "Nie je Ukrajincov v Československej republike, nebolo a nikdy nebude!" Fašistický politik Hlinka kričal: "Až dosiahneme moci, všetkých tých, ktorí sa budú hlásiť za Ukrajincov alebo Rusov, vyvezieme za hranice. " Aby Kramář a jemu podobní dokázali, že Ukrajincov na východnom Slovensku niet, všade zavádzali na štátnych školách vyučovanie v slovenskom alebo českom vyučovacom jazyku. Existovali len dve pobočky bývalej meštianskej školy v Medzilaborciach i v Prešove a v Prešove jeden učiteľský ústav a v roku 1936 bolo založené cierkevné gymnázium. Na týchto školách však nebolo vyučovanie v ukrajinskom jazyku. Bol to akýsi rusínsko-ruský jazyk. To, že sa nevyučovalo ani rusky, ani ukrajinsky, malo slúžiť k tomu, aby žiaci i budúci učitelia nevedeli ani ukrajinsky ani rusky, aby neovládli žiadny jazyk, aby nemohli čítať pokrokovú ruskú a ukrajinskú literatúru a nedozvedeli sa nič o živote v Sovietskom sväze.

V jednom liste školskej správe do Bratislavy biskup Gojdič píše. že v cirkevnom ústave v Prešove sa preto nevyučuje spisovnej reči, aby v žiakoch nevzbudili sympatie k Moskve a Kijevu, čo by podľa Gojdiča nebolo v súlade so snahami československej vlády. I na týchto školách vcelku nízkej úrovne mohli študovať len deti farárov a bohatých roľníkov. Pre vysoké školské poplatky len málo detí robotníkov, malých a stredných roľníkov mohlo dokončiť štúdiá. I tých málo detí, ktorým sa podarilo dostať sa na učiteľský ústav z radov robotníkov, malých a stredných roľníkov, boli odstrkované a vysmievané, že chcú byť pánmi a nie aby sa učili pásť kozy. Na obranu ukrajinských pracujúcich za ich hospodársky a kultúrny rozvoj, za ich poznanie vlastných dejín vystupovala jedine Komunistická strana Československa. Komunistický poslanec v československom parlamente, Olexa Borkaňuk, vo svojom liste z 15. novembra 1936, adresovanom ministrovi osvety, písal, že z 1. 200 národných škôl, ktoré bolo potrebné vybudovať na východnom Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine, bolo vybudovaných pre ukrajinské a maďarské deti len 20. Mnoho škôl bolo len v prenajatých domkoch alebo sa vyučovalo v lete pod stromom.

To, čím vyhrážal Hlinka vo svojich štvavých rečiach, sa začalo uskutočňovať, keď sa za pomoci zradnej buržoázie podarilo dostať hlinkovcom k moci. Došlo k ďalšiemu poslovenčení u škôl a posledné aké-také rusko-ukrajinské učebnice boli zo škôl stiahnuté. Došlo k politike otvorenej likvidácie rusko-ukrajinských škôl. To v plnej miere podporovala gréckokatolícka cirkev. S jej súhlasom boli zakazované aj v kostoloch kázne v ukrajinskom alebo ruskom jazyku. Bol razený smer - čo grekokatolík, to Slovák. Mnohí už strácali per spektívu a nevideli ďalšie východisko. No vďaka pomoci českých i Slovenských pracujúcich, vďaka Komunistickej strane Československa, ktorá mala jedine jasné stanovisko v tejto otázke, vďaka tomu, že mnoho chlapcov i dievčat Ukrajincov z východného Slovenska sa učilo v Čechách alebo slovenských mestách, prichádzalo sa k poznaniu, že žije tu ukrajinský ľud, ktorý patrí k veľkému ukrajinskému národu a ktorého život je spätý s pracujúcim ľudom Československa.

Vtedy, keď hrozilo úplné odnárodnenie, v tých najstrašnejších rokoch svitol deň slobody. Z potokov krvi, ktorá bola preliata za oslobodenie Československej republiky i iných národov slávnou Sovietskou armádou, zo spoločne preliatej krvi na Dukle, kde po boku sovietskych hrdinov bojovali Česi, Slováci aj Ukrajinci žijúci na východnom Slovensku, zrodil sa nový, slobodný život pod Karpatmi. Nové, krásne perspektívy sa otvorili ukrajinskému ľudu, pred ukrajinskou školou i pred rozvojom kultúry. Za krátkych desať rokov ukrajinským pracujúcim sa dostalo viac než predtým po celé stáročia. Došlo k búrlivému rozvoju školstva. Tak napríklad pred oslobodením bola jedna materská ukrajinská škôlka, teraz máme 63 so 64 triedami. Národných škôl bolo 165, kde však ukrajinský jazyk nebol vyučovacím jazy kom. Dnes máme 198 s vyučovacím jazykom ukrajinským. Pred oslobodením boli dve tzv. meštianske školy, jedno gymnázium a jedna odborná škola, a drieš okrem národných škôl existuje 43 osemročných stredných škôl, tri jedenásťročné stredné školy, dve pobočky jedenásťročných stredných škôl, jedna pobočka Vysokej hospodárskej školy, jedna stavebnopriemyselná škola, štyri odborné poľnohospodárske školy a jedna pedagogická škola. Vcelku, ako uviedol povereník školstva súdruh Sýkora, 314 škôl so 666 triedami s 18. 487 žiakmi. Pre výchovu učiteľov osemročných stredných škôl a jedenásťročných stredných škôl bola zriadená v Prešove Vyššia pedagogická škola a filozofická fakulta Vysokej školy pedagogickej. Nedostatkom však stále ešte je, že nemáme dosť kvalifikovaných kádrov, ktoré by ovládali ukrajinský jazyk. Preto na začiatku školského roku 1955-1956 zriadilo sa ukrajinské oddelenie pri obidvoch vysokých školách v Prešove. Zatiaľ v ukrajinskej reči prednášajú sa len prednášky zo spoločenských vied a pedagogiky, nakoľko je nedostatok odborníkov, znalých ukrajinský jazyk. Avšak všestrannou starostlivosťou a pomocou strany a vlády, za pomoci českých i slovenských pracujúcich tento nedostatok na našich školách sa prekoná.

Popri štúdiu na ukrajinských školách stovky chlapcov a dievčat našich robotníkov, družstevníkov, malých a stredných roľníkov študujú na vysokých školách v Prahe, Brne, Bratislave a Košiciach. Všade majú tie isté práva ako každý občan našej republiky. Vďaka veľkej pomoci Sovietskeho sväzu 45 chlapcov a dievčat študuje na školách v Sovietskom sväze.

Pre odstránenie nedostatku kvalifikovaných pedagógov odišlo len tohto roku na vysoké pedagogické školy do Sovietskeho sväzu, najmä na sovietsku Ukrajinu 32 poslucháčov ukrajinskej národnosti. I tu je príklad, aká je veľká a nezištná pomoc Sovietskeho sväzu celej nasej republike i národom žijúcim v Československej republike. Žiaci ukrajinskej národnosti ako na ukrajinských školách, tak aj na ostatných školách v republike dostávajú vysoké štipendiá, čím sa vytvárajú všetky podmienky pre ich štúdium. Tak ako ostatní, naši pracujúci nemusia sa zbaviť poslednej kravy, za minulých režimov mnohokrát jedinej živiteľky rodiny, ako to bolo za časov buržoáznej republiky, ak chceli, aby syn alebo dcéra mohli vychodiť hoci 4 meštianky. Dnes je tu naša rodná Komunistická strana Československa, naša vláda, ktorá otcovsky sa stará o výchovu všetkých detí pracujúcich. Stará sa o rozvoj školstva všetkých národností v našej republike.

Značné rozšírenie počtu škôl nám zapríčinilo, že vinou predchádzajúcich režimov nemali sme a ešte nemáme dosť kvalifikovaných učiteľov na všetkých stupňoch škôl. Určitá časť učiteľov má nízku ideovo-politickú úroveň. Najväčším nedostatkom je, že sa neovláda dobre ani ukrajinský ani slovenský jazyk a mnohí zaostávajú i po stránke odbornej a metodickej. My v kraji máme 694 ukrajinských učiteľov, z ktorých nekvalifikovaných pre prvý až piaty ročník je 159, pre 6-8 ročník 135, pre 9-11 ročník 5. Spolu máme 299 učiteľov, ktorí nemajú potrebnú kvalifikáciu. To je skutočnosť, ktorú sme zdedili, s ktorou musíme počítať a ktorú budeme musieť čo najskôr odstrániť.