Čtvrtek 4. července 1957

Předseda: Do společné rozpravy se přihlásili poslanci Kolář a Kaliský.

Dávám slovo posl. Kolářovi.

Posl. Kolář: Vážené Národní shromáždění! Soudruzi a soudružky!

Byly nám předloženy návrhy smluv mezi Československou republikou a Čínskou lidovou republikou a mezi Československou republikou a Mongolskou lidovou republikou, které byly uzavřeny u příležitosti pobytu československé vládní delegace v asijských socialistických zemích.

Jsou to smlouvy neobyčejného politického významu. Soudím, že naše rozhodnutí nebude nijak obtížné. Kdo by se také rozpakoval uzavřít smlouvu se státy, jejichž vlády a lid jsou prodchnuty jednotnou vůlí bojovat za nejcennější statek lidstva - za mír, za svobodu, za mírovou spolupráci a rovnoprávnost mezi národy.

Tyto společné horoucí tužby našich národů také vtiskly ráz obsahu smlouvy. Stamiliony lidí na světě nepochybně souhlasí s těmito smlouvami, neboť jsou to smlouvy, které přispívají v boji národů proti válce a za zabezpečení trvalého míru.

Nezavíráme však oči před tím, že jsou ve světě ještě mocné temné síly, které vítají spolupráci mírumilovných zemí i pevnou jednotu názorů vlád a lidu s netajenou zlostí. A nejen zlostí, ale i se strachem. Jsou to tytéž síly, které tak či onak přispěly ke vzniku minulých strašných válek. Můžete se ptát, proč a z čeho mají strach. Vždyť je nikdo neohrožuje. Nikdo jim nehrozí nukleárními zbraněmi, nikdo nestaví na jejich hranicích válečné základny. A přece se bojí.

Bojí se americké monopoly, že se jim nepodaří uskutečnit plány na ovládnutí světa. Jejich sny o světovládě se hroutí o reálnou skutečnost, již je neustále rostoucí vůle stamilionových mas lidí na celém světě žít v míru, žít po svém, žít svobodně.

Celá imperialistická smečka se třese o své zisky, o své zlato, o ztrátu práva beztrestně vykrádat ostatní země, zejména země asijského, afrického a jihoamerického kontinentu. Naskakuje jim husí kůže jen z pouhé existence socialistického společenského systému, ač si tyto země horoucně přejí mír a nabízejí ruku k mírovému soutěžení.

Přesto, že mají prozatím náskok v síle svého hospodářského založení na potu a krvi vlastního i cizího lidu, zřejmě se bojí našich hospodářských úspěchů. Také oni si na faktech spočítali, že Marx a Lenin měli pravdu, když hovořili o velkých přednostech socialistického společenského výrobního způsobu. Zatím ještě odmítají nabízené mírové soužití, ale národy je k tomu nakonec donutí. K tomu dopomůže i dobrá práce našich dělníků, rolníků a pracující inteligence. Mají zřejmě hrůzu z naší politické jednoty, z naší hospodářské spolupráce, která znásobuje naše síly, a proto se jejich hlásné trouby pokoušejí narušit naši jednotu a svést nás na falešnou cestu. Proto dali pokyn k mobilisaci všech sil revisionistů marxismu-leninismu různých odrůd a zabarvení. Chtějí dokázat národům socialistických zemí, že dobrý je jen ten socialismus, který se neřídí zásadami proletářského internacionalismu. Proto žvaní o národním komunismu. Chtěli by dokázat, jakým div ne dobrodiním pro lidstvo je příživnický kapitalismus. Proto se objevilo heslo o lidovém kapitalismu.

Na jejich pokusy se dá nejlépe odpovědět starým českým příslovím: Když ptáčka chytají, pěkně mu zpívají. Jenomže naše národy nejsou už hloupým hejlem, nýbrž orlem, a s tím by měli pánové už jednou počítat.

Soudím, že v taktice mezinárodního imperialismu je zhusta uplatňována průhledná jednoduchost. Obvykle vydávají černé za bílé a bílé za černé. Proto by rádi světu dokázali, že ne oni, ale Sovětský svaz a socialistické země připravují válku. Můžeme si být jisti i tím, že rozhodnost, s jakou se vypořádala Komunistická strana Sovětského svazu s protistranickou skupinou Molotova, Malenkova a Kaganoviče, budou chtít vysvětlovat opět po svém jako slabost a soumrak socialistického světa, ač je to naopak projev nesmírné síly a pevné vůle Komunistické strany Sovětského svazu v probojování závěrů XX. sjezdu KSSS, jejichž uvedení v život na jedné straně zákonitě naráží na překážky, ale jejichž probojování znamená další gigantické vítězství socialismu i úspěch v zabezpečení světového míru, a to bez ohledu na osoby a jejich zásluhy v minulosti. Nemůže být pochyb o tom, že i tentokrát pokusy nepřítele skreslit skutečnost a svést nás na falešnou cestu jsou marné.

Také návrhy předložených smluv ukazují, že jejich úsilí k ničemu nevede. Naše přátelství,věčné a bude věčné jako je věčná touha lidstva po míru, štěstí a svobodě.

Ze zkušenosti známe, že když má někdo strach, začne nereálně uvažovat. Aby si dodal kuráže, zavírá rád oči před nepříjemnou skutečností. snaží se popřít či neslyšet pravdu. Podobně si počínají i američtí imperialisté. Nechtějí vidět 600 milionů lidí v lidové republice Čínské. Upírají právo jedné čtvrtine lidstva, aby se mohla v Organisaci spojených národů spolupodílet na otázkách míru a spolupráce mezi národy. Neodvažují se přiznat, že národní a sociální osvobození čínského lidu je po Velké říjnové socialistické revoluci největší události ve společenských přeměnách tohoto světa a že osvobození Číny bylo i počátkem definitivního zániku světového kolonialismu.

Osvobození Číny a neustále rostoucí síla Sovětského svazu nepochybně mocně zapůsobily na všechny ujařmené národy světa, na jejich odhodlání zbavit se ohavných koloniálních pout. To je věru nepříjemné a trpké poznání pro světový imperialismus. Chtěli zardousit mladou republiku Čínskou hospodářským embargem. No, nejenže se jim to dík pomoci Sovětského svazu a lidově demokratických zemí nepodařilo, ale síla čínské země na vzdory nepřátelům neobvykle rychle roste, zatím co s embargem to stojí velmi zle. Ani neamerické nepřátele Číny nepodařilo se přesvědčit, že Čínská lidová republika neexistuje.

Pan Dulles má nyní věru těžkou úlohu vysvětlit krach americké politiky. Jak moudrým politikem je pan Dulles a jak krátkozraká je americká zahraniční politika, ukazuje mimo jiné bandungská konference asijských a afrických států, kdy tentýž Dulles se snažil snížit konferenci slovy - jen ať prý se usnáší, jejich usnesení vývoj světa neovlivní. My víme, jak to proti očekávání pana Dullese dopadlo, jak to s koloniálním světovým panstvím jde neustále více a více s kopce. Věru se nevyplácí v politice nepočítat s míněním národů a lidu.

Proto vyslovujeme přesvědčení a víru, že čínský lid, který si dobyl svých práv ve vlastní zemi, dobude si práv a uznání i v mezinárodní spolupráci. K tomu mu podáváme společnou smlouvou naši pomocnou ruku. l proto budeme hlasovat pro smlouvu.

Nechť obě smlouvy ještě více prohloubí naši hospodářskou, politickou a kulturní spolupráci ke štěstí a blahu národů našich zemí!

Nechť vzkvétá naše země a země našich asijských přátel!

Nechť žije statečný, umný a krásný lid Lidové republiky Čínské!

Sláva čínské vládě a Komunistické straně Číny!

Ať žije pevná jednota socialistických zemí pod vedením první socialistické země Sovětského svazu! (Potlesk.)

Předseda: Slovo má posl. Kaliský.

Posl. Kaliský: Vážené Národné zhromaždenie!

V šiestom storočí pred naším letopočtom čínsky mysliteľ a reformátor Konfucius, snažiaci sa nájsť súhrn morálnych noriem pre usporiadanie života tu na zemi, takto učil čínsky ľud: "Všetci ľudia medzi štyrmi moriami sú tvoji bratia," a ďalej ešte: "Buď priateľský k cudzincom, ktorí prichádzajú zďaleka."

A naozaj, sotva nájdeme na zemeguli ešte jeden národ, kde by cnosti pohostinstva, skromnosti a úcty k druhému boli bývali vypestované do takej dokonalosti a jemnosti, ako v čínskom ľude.

Lenže - kto zo všetkých štyroch strán prichádzal po stáročia do Číny? Bratia, priatelia? Veľmi málo, aj to len spočiatku, ich bolo medzi cudzincami, ktorých karavány sem prúdili.

Do krajiny, opísanej Marcom Pólom ako zem rozprávkových bohatstiev, začali sa čim ďalej, tým viac hrnúť prefíkaní kupci, všelijakí misionári, dobrodružné bandy Portugalcov, Španielov a Holanďanov a za nimi potom už skúsení kolonizátori veľmoci Anglicka, Francúzska, cárskeho Ruska, Japonska, wilhemovského Nemecka i najmladšieho, no najdravšieho uchádzača o svetovládu - Spojených štátov severoamerických. Z každej strany mora i pevniny prichádzal najmä v minulom storočí nepriateľ, zahryzujúci do tela čínskeho národa, cicajúci jeho krv a ponižujúci jeho vlasť.

Akože inak, než so svätou nenávisťou mohol čínsky ľud hľadieť napríklad na britských "civilizátorov", ktorí mu nanútili hanebnú ópiovú vojnu?

Od druhého storočia pred naším letopočtom umieral Číňan za vznešenú predstavu Tai-Pin, za predstavu Veľkej rovnosti, Veľkého mieru, za ideál, ktorý sa v polovici minulého storočia stal zástavou jedného z najväčších roľníckych povstaní na svete. No, aj toto hnutie, ktoré za 15 rokov svojho trvania dokázalo rozvinúť veľký obrodný proces, vymaňujúci krajinu z pút feudálnej strnulosti, utopili v krvi anglickí a francúzski imperialisti a po jeho potlačení zmasakrovali v mestách a dedinách státisíce bezbranných ľudí spôsobom, ktorý nemá páru v kolonizátorskej politike.

Rovnako bolo udusené boxerské povstanie, ktoré si do znaku dalo zaťatú päsť, päsť proti kolonizátorom. Pri jeho potlačení sa v službách medzinárodného kapitálu pretekali trestné expedície ruského cárskeho samoderžavia s nemeckými žoldniermi.

Konečne účasťou na zahrdúsení čínskej revolúcie, na zradcovskom a katovskom diele Čankajšeka v roku 1927, bezohľadným drancovaním Číny a opätovnou intervenciou v roku 1945, umožňujúcou Čankajšekovi znovu začať vojnu proti čínskemu ľudu, dovršuje sa bilancia spolupráce "kultúrnej a civilizovanej" Európy a Ameriky, dovršuje sa "kultúrny vklad a prínos" svetového imperializmu do dejín čínskeho ľudu.

Žiadalo sa aspoň tak málo povedať o pohnutej histórii čínskeho národa preto, aby nám dnes ešte markantnejšie vystúpil do popredia charakter nových stykov ľudovej Číny s národmi nového, socialistického sveta, no i s demokratickými a slobodymilovnými národmi Ázie a Afriky, zhadzujúcimi jarmo nenávideného koloniálneho otroctva.

Preč sú časy, keď z každej strany do Číny prichodil nepriateľ. Čína má dnes vo svete veľa úprimných a mocných priateľov. Nie misionári, ale vedci spriatelených krajín prichádzajúci sa do Číny oboznamovať s jej kultúrou, vedou, hospodárstvom a politikou a pomáhajúci jej riešiť problémy, ktoré nastoluje nový život; nie prefíkaní kupci, ale spisovatelia, objavujúci pátos čínskeho človeka - víťaza revolúcie; nie dobrodruhovia, ale technici, pomáhajúci prekonávať Číne zaostalosť a uskutočňovať gigantický program socialistickej industrializácie; nie kolonizátori a interventi, ale úprimní priatelia a spojenci sú dnes v tejto krajine častými hosťami.

Je tomu tak preto, lebo idey Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie zvíťazili aj v Číne. Veď z nich sa počali pred 40 rokmi rodiť tiež nové, v predošlej histórii Číny neznáme vzťahy medzi štátmi, keď jedným z prvých činov mladej sovietskej moci bolo zrušenie všetkých ponižujúcich a nerovnoprávnych zmlúv s Čínou. Splnili sa slová otca čínskej revolúcie Sun-Jat-sena, ktorý v roku 1924 pred svojou smrťou v testamente povedal: "Pre heslá, ktoré sa rozletia z Moskvy, niet vzdialenosti. Rozletia sa bleskom po celej zemi a nachádzajú ohlas v srdci každého pracujúceho človeka... Vieme, že Sovieti sa nikdy nepostavia za nepravú vec. Ak sú oni s nami, je pravda na našej strane a nie je možné, aby pravda nezvíťazila a aby právo netriumfovalo nad násilím."

Nuž zvíťazila pravda v Číne. A právo triumfovalo nad násilím preto, lebo Komunistická strana Číny bezpečne viedla na Dlhom pochode nielen červenú armádu zo sovietskych južných oblastí na sever po legendárnej ceste, dvanásť tisíc km dlhej, ale dokázala sa postaviť do čela všetkého hrdinského čínskeho ľudu na jeho pochode modernými dejinami a priviesť ho v priaznivých podmienkach víťazstva Sovietskeho sväzu nad fašistickým Nemeckom a Japonskom k vytvoreniu slobodnej, mocnej ľudovodemokratickej Číny, ktorá sa v krátkom čase po Sovietskom sväze stala najmocnejšou oporou mierových, protiimperialistických síl sveta.

Sme hrdí na to, že štát takej histórie, takého skvelého ľudu je našim priateľom a niet sa čo diviť, keď takú udalosť, ako bola cesta našej vládnej delegácie po Čínskej ľudovej republike v marci tohto roku, sledoval náš ľud s veľkou pozornosťou, keď v tlači a rozhlase ju sprevádzal v duchu na každom kroku a keď veľmi vysoko oceňoval prejavy bratstva, s akými vítali zástupcov nášho štátu predstavitelia Komunistickej strany Číny a čínskej vlády a prejavy horúcej lásky, ktorými ich zahrňovali široké masy čínskeho ľudu.

Výsledkom tejto významnej cesty je Zmluva o priateľstve a spolupráci medzi Československou republikou a Čínskou ľudovou republikou, podpísaná v Pekine dňa 27. marca 1957, ktorú dnes prerokovávame. Potvrdzuje ona už existujúce priateľstvo a spoluprácu na poli politickom, hospodárskom i kultúrnom a vytvára ďalšie pevné predpoklady pre rozvíjanie a upevňovanie bratstva našich dvoch krajín, vzdialených síce zemepisne, rozdielnych kultúrou, ale spojených ideálom boja za slobodu, spojených programom socialistickej výstavby a politiky mieru, ktorú vo svete neochvejne presadzuje celý socialistický tábor na čele so Sovietskym sväzom. Dovoľte mi, aby som pri tejto príležitosti povedal aspoň niekoľko slov o našich kultúrnych stykoch, o spolupráci na poli vedy a umenia.

Veľmi dlho bolo v Európe zvykom, a v niektorých štátoch je ešte aj doteraz, dívať sa na kultúru národov východnej Ázie a teda aj Číny ako na niečo menejcenné, len ako na nejakú exotickú raritu a pritom sa zabúdalo alebo proste z pohodlnosti a hlúposti ani nevedelo, že obrovské kultúrne dedičstvo týchto národov a najmä Číny možno merať iba s antickou kultúrou a že tu národné umenie bohato kvitlo v dávnych stáročiach pred našim letopočtom už vtedy, keď sa po mnohých európskych krajinách preháňali ešte kočovné kmene.

Faktom je, že čínsky národ je národom s najdlhšou nepretržitou kultúrnou tradíciou a že aj my, hoci pokiaľ ide o stav a úroveň nášho bádania čínskeho jazyka, literatúry a dejín vôbec nepatríme vo svete na posledné miesto, budeme túto kultúru ešte dlho objavovať.

Spomeňme si len, akou kultúrnou udalosťou a priam senzáciou bolo u nás vydanie Starých spevov Číny, majstrovsky prebásnených Bohumilom Mathesiom, aký úspech mali u nášho čitateľa verše starých čínskych básnikov Li-Po, Tu-Fu, Wang-Wei, ale aj neznámych ľudových majstrov, verše, zachycujúce poéziu Číny v rozpätí od 10. storočia pred naším letopočtom až do 13. storočia. Tento úspech sa dá vysvetliť jedine tak, že aj po stáročiach našiel náš čitateľ v týchto básňach ideál skutočnej krásy, ideál umenia v pravde veľkého a ľudského a pritom prostého a blízkeho srdcu človeka.

A kto mal možnosť aspoň z kníh a reprodukcií, z výstav a návštev čínskych umelcov u nás oboznámiť sa s rozmanitými umeleckými prejavmi čínskeho ľudu, od vystrihovaniek z papieru, jemnejších ako najvzácnejšie čipky, až po práce rezbárske a staviteľské, od tieňohry až po starú spevohru, ktorej nové objavenie udivilo celý svet, od ľudového eposu až po novú literatúru socialistickej Číny, ten sa s veľmi veľkým rešpektom pozerá na hĺbku a rozpätie talentu čínskeho ľudu.

Základom poznávania tohto bohatstva je naša sinológia, sústredená v Orientálnom ústave Československej akadémie vied, na ktorý môžeme byť naozaj hrdí a ktorého svetoznáme výsledky, dosahované predovšetkým akademikom Průškom, boli už neraz ocenené aj zo strany čínskych vedcov. Na tomto úseku bola zriadená v Prahe tiež veľká sinologická knižnica, najväčšia v strednej Európe, dar vlády Čínskej ľudovej republiky. Táto knižnica nesie meno veľkého revolučného demokrata Lu-Süna, tvorcu modernej čínskej realistickej prózy, ktorého dielo rozvíjajú dnes ďalej takí významní umelci ako Kuo-Možo, Ting-Ling, Lao-Še a ktorého dvadsiate výročie smrti stalo sa vlani príležitosťou stretnutia mnohých pokrokových spisovateľov v Číne, medzi nimi i spisovateľov československých. Veď proti čankajškovskému teroru voči Lu-Sünovi a vraždeniu jeho druhov v tridsiatom prvom roku protestoval celý pokrokový svet, takí spisovatelia ako Alexander Fadejev, Ilja Erenburg, Theodor Dreiser, Anna Seghersová, Bernard Shaw.

Naša kultúrna spolupráca s ľudovou Čínou má dnes všetky znaky vzájomného poznávania a pomáhania. Veľké úlohy tu pripadajú predovšetkým vede. Medzníkom v tejto spolupráci stala sa dohoda medzi Československou akadémiou vied a Académiou Sinica, uzavretá v roku 1956, ktorá vyšla zo skúseností predchádzajúcich vedeckých stykov, no hlavne z potrieb našich zemí. Je to krásne a plodné, vlastné len vo vzťahoch medzi socialistickými štátmi, keď sme si navzájom otvorili dvere vo vedeckom bádaní. Podľa tejto dohody u nás študujú alebo budú študovať v rokoch 1957-1958 čínski súdruhovia v oblasti matematických strojov, rádiovej techniky, elektrónovej optiky, automatizácie obrábacích strojov, aby som spomenul aspoň niektoré z dlhého radu vedných odborov, naši vedci v Číne budú zas študovať cybernetiku, sinológiu, tibetanistiku atď. Súčasne budú naši vedeckí pracovníci z uvedených vedných odborov, ako aj z polarografie a analytickej chémie prednášať v Číne a čínski súdruhovia v Československu - napr. v odbore fyziky kovov. Okrem toho si obidve akadémie vymieňajú pracovné plány a majú dohodnutú tesnú spoluprácu na spoločne stanovených úlohách, ako je napríklad prieskum rastlinných steroidov v Číne. To, čo som uviedol, je naozaj len zlomok systematickej spolupráce na poli vedeckom, lebo naše akadémie si budú vymieňať navzájom všetky potrebné informácie.

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP