vlastenecký kňaz, ktorý sa klonil k potrebám svojho ľudu a pozdvihnul svoj hlas za jeho potreby národné a sociálne, čakala ho brdárka. Farnosti finančne lepšie podložené sa pred nim natrvalo uzavrely. Na brdárke živoril spolu so svojimi veriacimi. Chtiac-nechtiac sa stal vydedencom a rozmnožil počet proletárskych kňazov. Tomuto neblahému stavu zamedzily natrvalo parlamentom odhlasované a prezidentom podpísané nové dva zákony. Zabezpečujú človeka dôstojný život pre všetkých kňazov bez ohľadu na miesto ich pôsobenia.

Aj na Slovensku sme mali vynikajúcich kňazov, ktorí sa usilovali povzniesť svoj ľud, z ktorého sami pochádzali a ktorí ostali svojmu ľudu verní i po vysvätení. V čase národného útlaku sa vedeli postaviť do prvého bojového šíku za práva svojich veriacich a za práva národa. V časoch najsvízelnejších sa usilovali o kultúrne a hmotné povznesenie drobného nášho dedinského ľudu. Mnohí propagovaním družstevnej myšlienky, zakladaním potravných a úverných družstiev už v dávnej minulosti pracovali za uskutočnenie tých zásad, ktoré dnešné naše ľudovodemokratické zameranie uplatňuje a do života uvádza ako jeden z hlavných predpokladov budovania socializmu. Slovenskí spisovatelia a básnici z radov duchovných vedeli horliť za myšlienky všeslavianskej družby, ktoré sa dnes dožívajú uplatnenia na najširšej základni. Minister Nejedlý vo svojej reči v parlamente, prednesenej v piatok minulého týždňa pri príležitosti uzákonenia dnes tu hodnotených nových dvoch zákonov, spomenul viac vynikajúcich národovcov z radov českých duchovných. Aj pán predseda Sboru povereníkov Dr. Husák spomenul niekoľkých. Dovoľujem si aj ja tu verejne priklincovať zásluhy viacerých duchovných a spomenúť ich mená. Kňaz Magin už v polovici 18. storočia sa otvorene postavil na stranu svojho ľudu a jeho neohrozený postoj pred vtedajším stoličným súdom v Trenčíne bol najpádnejším dôkazom toho, že ani kňazské rúcho mu nebránilo v práci za drobný slovenský ľud. Kardinál Rudnay svojím známym výrokom: »Slavus sum et si in cathedra Petri forem, Slavus ero« dokázal, že ostal verný svojmu ľudu aj pod purpurovým rúchom arcipastiera. Jur Papánek natoľko miloval svoj ľud, že sa neváhal vybrať za kolonistami až na Dolnú Zem, kde potom v kolonistoch Slovákoch

udržujúc slovenského a slovanského ducha blahodárne účinkoval. Vít Viktorín v roku meruôsmom neváhal sa postaviť medzi povstaleckých odbojníkov proti vtedajším feudálom za práva drobného pracujúceho ľudu. Meno biskupa Moyzesa a mená duchovných ako Fándli, Ján Hollý, Radlinský, Palárik, Sasinek, Oswald alebo Martin Kollár ostanú v histórii a v srdciach roduverných synov národa zlatými písmenami zapísané po večné časy.

Z evanjelických duchovných treba tiež spomenúť neohrozených bojovníkov za práva národa a pracovníkov na národa roli dedičnej, ako Tablica, Palkoviča, Sládkoviča, Chalúpku, Tomášika a Hurbana.

Za posledných smutných čias okupácie zaznamenala história tiež niekoľko statočných, verných synov, pôsobiacich ako duchovných medzi naším ľuďom. Lidický farár, ktorého chcela nemecká soldateska pardonovať, volil radšej smrť spolu s vyvraždeným obyvateľstvom jeho pôsobišťa. Desiatky kňazov pohltily plynové komory koncentrákov a desiatkam sa ušlo z tvrdého života týchto táborov len preto, lebo svoj ľud nezapredali a širiac v ňom vieru vo vykúpenie, udržovali v ňom iskru nádeje a národného povedomia. Zásluhy týchto vlasteneckých kňazov budú drobným pracujúcim ľudom vždy oceňované. Drobný ľud aj dnes vie oceniť každé úsilie a prácu v prospech veľkého nášho pracovného kolektíva. Vie oceniť túto prácu aj vtedy, keď niektorých duchovných za ňu stihla trestajúca ruka a keď boli vysokými cirkevnými hodnostármi biľagovaní a suspendovaní. Drobný ľud vie rozlišovať medzi zásluhami duchovných, ktorí mu ostali verní a pracujú neohrozene za jeho záujmy, a medzi zradou tých, ktorí utečúc do zahraničia sa usilujú podkopávať budovateľské úsilie našej vlády a naše napredovanie. Keď nestihnúl nijaký cirkevný trest tých, ktorí vyvíjajú protištátnu činnosť a štvú, neštítiac sa ani toho, že by ich počínanie mohlo vyvolať novú vojnu a prelievanie krvi na bojištiach, vidí pracujúci ľud, že sa v kruhoch cirkevnej vrchnosti meria dvojakým spôsobom. Toto nás ale nepomýli. Vieme, čo chceme, vieme, že čo podnikáme, to robíme pre ľud a že to odobruje obrovská väčšina nášho robotníctva, roľníctva a pracujúcej inteligencie. (Potlesk. )

Začiatočné ťažkosti prekonávame v každom sektore nášho života. Náš pracujúci ľud už nie je politickým nemluvňaťom.

Vyrastá v pokrokový typ človeka, ktorého ani dar nesvedie, ani hrozba neskloní. Tak ako sa definitívne pominula stará éra feudálov a kapitalistov, tak musí byť pre budúcnosť akékoľvek vykorisťovanie človeka pranierovanou hanbou minulosti. Toto zameranie majú aj parlamentom prijaté zákony o Štátnom úrade pre veci cirkevné a o finančnom zabezpečení duchovných. Zrodily sa zo zásady vyslovenej naším prezidentom: Vernosť za vernosť, lásku za lásku. Skutočná odmena čaká za záslužnú prácu nielen robotníka mozoľnatých rúk, ale aj intelektuála, nevynímajúc naše duchovenstvo. Je len samozrejmé, že vernosť a láska musí platiť na druhej strane aj u cirkevných kruhov. Pracovať za drobný ľud nie je hanbou, ale povinnosťou na prvom mieste. (Potlesk. )

Tie časy, keď purpur biskupov a cirkevných vysokých hodnostárov slúžil viacmenej k ozdobe tróna vladára a výsadami obdarených magnátov hornej snemovne, už definitívne pominuly.

Pominuly aj tie časy, keď 1. máj býval strašiakom a keď sa našli cirkevní dejatelia, usilujúci poriadaním trucových pútí v tento deň odviesť masy z manifestácie pracujúcich, ktorí sa dožadovali len svojich práv.

Nové naše úsilie o trvalé zabezpečenie každodenného chleba a existencie nášho ľudu na smutných rumoviskách prežitej vojny si vyžaduje verné zapojenie sa nás všetkých do spoločného budovateľského procesu. (Potlesk. ) Do tohto radostného spoločného pochodu práce musia sa začleniť popri brigádnickej a robotníckej montérske aj kňazské reverendy drobného dedinského duchovenstva spolu s purpurom cirkevného hodnostára. (Potlesk. ) Keď našich cirkevných hodnostárov nedráždi purpurové lemovanie na ich reverendách, nesmie ich dráždiť ani červeň zástavy našich pracujúcich. (Potlesk. )

Modlitba Pána spája duševne stovky miliónov veriacich ľudí celého sveta bez rozdielu národností, rasy a farby pokožky. Socializmus sa zase usiluje vytvoriť z týchto pevný sväzok bratskej snášanlivosti a porozumenia. Keď tieto dva sektory sa budú vzájomne doplňovať, vytvorí sa na svete doba trvalého pokoja, ktorá zaručí nehatený rozvoj pre všetky národy a rasy sveta. Potom sa nikdy nestanú nami teraz s veľkou námahou všetkých pracujúcich a s miliardovými nákladmi stavané tech-

nické diela terčom kanonády a leteckých bômb. A náš každodenný chlieb budeme mať zabezpečený nielen pre dnešok, ale na čas celého nášho pozemského života a pre všetky generácie.

Naše miesto je po boku nášho pracujúceho ľudu. A tento náš pracujúci ľud nezradíme nikdy v našom živote. (Poslanci vstávajú. Dlhotrvajúci potlesk. )

Podpredseda Kušik:

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, pánu poslancovi Ľudovítovi Bortelovi.

Poslanec Bortel:

Slávna Slovenská národná rada!

Dňa 14. októbra tohto roku Národné shromaždenie schválilo manifestačné za prítomnosti stoviek kňazov a predstaviteľov jednotlivých cirkví zákony o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné a o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Tieto zákony riešia (predsedníctva sa ujal podpredseda Granatier) postavenie cirkvi a náboženských spoločností, ako aj postavenie duchovenstva v našej republike. Odstraňujú dávne krivdy a nespravodlivosti a sú dôkazom poctivej a reálnej politiky vlády Národného frontu, našej ľudovodemokratickej republiky, ktorá v Ústave vyslovila zásadu slobody a rovnoprávnosti všetkých cirkví a ktorá týmito zákonmi tieto zásady aj do života uvádza a umožňuje ich uplatnenie.

Zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom rieši dôležitú otázku hmotného zabezpečenia cirkví a duchovných spravodlivo v duchu zásad Písma Svätého: »Hoden je robotník svojej mzdy« a v duchu socialistickej zásady o spravodlivej a zodpovedajúcej odmene za statočne vykonanú prácu.

Dosiaľ sme, my duchovní, boli platení podľa potupného kongruového zákona z roku 1926, ktorý nielen že bol potupný pre kňazov, ale štatuoval i rozdiely a disparitu medzi jednotlivými cirkvami a náboženskými spoločnosťami a tak priamo podnecoval náboženskú nevraživosť a nesnášanlivosť, čo prirodzene vtedajším mocipánom bolo podľa hesla: rozdeľ a panuj - len vítané. Podľa kongruového zákona sa cirkve delily na kongruové, kde

štát vyplácal priamo doplnky najnižšieho zaručeného príjmu oprávneným osobám - duchovným - a ďalej na cirkve a náboženské spoločnosti dotačné, kde štát vyplácal paušálnu dotáciu, ktorej rozdelenie podľa osobných potrieb si obstarávaly cirkve samé. Cirkve, ktoré neboly ani kongruové ani dotačné, boly odkázané na dobrovoľné štátne subvencie. Tento zákon bol založený na bežných zvyklostiach buržoáznej demokracie: žobranie so strany cirkve a náboženských spoločností a almužna so strany štátu a vládnucich. A ešte za tú almužnu musely cirkve i pekne slúžiť a dať sa zneužívať.

V protive ku kongruovému zákonu treba zdôrazniť nielen hmotný, ale i morálny dosah týchto nových zákonov pre duchovných. Aký to bol boj vo svedomí nás, kňazov, keď sme každých päť rokov robili takzvané prípravky ku kongrue. Koľko známostí i prosieb na úradoch bolo treba, aby priznávka bola urobená a schválená tak, žeby najnižší zaručený príjem nebol prekročený, ale naopak, aby zostalo niečo na ten kongruový doplnok. A tu trpeli mravne nielen kňazi, ale aj štátni úradníci, ktorí s konaniami narábali. Pri všetkých týchto fígľoch situácia farárov v malých dedinských i mestských sboroch bola biedna a ich životná úroveň nezodpovedala ani ich vzdelaniu, ani ich práci.

A čo povedať o živote kňaza, ktorý po 45, 50 i viacročnej službe musel ísť do penzie a žiť zo žobráckej almužny niekoľkých koruniek. Penzia bola pre kňaza postrachom a väčšina kňazov preto radšej sotrvala na svojom pôsobisku do smrti a v rokoch staroby námahou urýchľovala svoju smrť, kazila seba i cirkevný sbor.

Najžalostnejšie bolo postavenie rodinných príslušníkov farára, ktorí v prípade smrti duchovného nedostali ani len existenčné minimum. Nejedna kňazská vdova a sirota vo svojom zúfalom položení si zanariekala nad takzvanou spravodlivosťou buržoázne-demokratických poriadkov. Nové zákony odstraňujú všetku túto biedu a krivdu a zabezpečujú kňazom, ich rodinným príslušníkom i penzistom slušný a spokojný život. Preto farári tieto zákony s radosťou vítajú a s vďačnosťou prijímajú. Od prvopočiatku sa žalovali na nespravodlivosť kongruového zákona a nijaký režim dosiaľ túto otázku neriešil. Len ľudovodemokratická republika, budovaná na zásadách spravodlivosti, ktorá sa stará

o všetko obyvateľstvo, chce vybudovať socializmus - zabezpečiť dôstojný ľudský život pre všetkých, - rozriešila i túto bolestnú otázku duchovenstva.

Prirodzene boli aj takí, ktorí na tieto zákony nečakali. A tu nemyslím na biskupstvá, ktoré vlastnily vyše 300. 000 hektárov pôdy. O tých už veľa hovorili iní Tu mienim tých, ktorí síce nemali tisíce hektárov pôdy, ale boli na bohatých farách, ktorí mali zo sosypu a z polí príjem

i niekoľko vagónov obilia. Keď toto speňažili, neboli odkázaní ani na kongruu a ani tieto zákony neočakávali. Ale týchto je len máličko a tí boli smutným dokladom toho, že aj v cirkvách boly krikľavé sociálne rozdiely, - v cirkvách, kde by sa to najmenej čakalo, kde majú najmenej miesta a kde v duchu kresťanskej spravodlivosti maly byť dávno odstránené. A nejeden statočný kňaz v biede žijúci aj volal po odstránení tohto stavu. A nielen kňazi, ale aj veriaci vítajú tieto zákony s radosťou, lebo nimi štát preberá hmotnú starostlivosť o cirkev i duchovných a sníma s pliec veriacich mnohú ťarchu, ktorú pociťovali, keď neraz na vozoch museli voziť príslušný sosyp a vyrubenú cirkevnú daň. A boly i prípady, keď pre nesplnenie tejto povinnosti boli k tomu nútení i súdmi, keď sa poplatky od nich vymáhaly cestou súdu a takto štátna moc vystupovala proti veriacim, čo bolo len na hanbu cirkvi, degradovalo ju a nijako neprospievalo k mravnému povzneseniu veriacich. Tieto nové zákony odstraňujú tento stav. Štát dnes zabezpečuje cirkve a nebude viac vystupovať v úlohe exekútora proti ľudu.

Nové zákony riešia nielen hmotné otázky cirkví a náboženských spoločností, ale odstraňujú aj doterajšiu nerovnoprávnosť medzi nimi, zabezpečujú a napomáhajú toleranciu všetkých cirkví a tým upevňujú aj morálne-politickú jednotu nášho ľudu, ku ktorej naše národy s takým úspechom vedie Komunistická strana Československa, na čele so svojím predsedom, milovaným prezidentom Klementom Gottwaldom (potlesk), v osobe ktorého náš ľud vidí krásny symbol tejto jednoty. A jedinečnú zásluhu i o tieto zákony má Komunistická strana, vedená Klementom Gottwaldom. Zákony sú dôkazom toho, že Komunistická strana, prezident i naša vláda rešpektujú záujmy nášho ľudu a vážia si jeho náboženského cítenia. Sú dôkazom i toho, že nate ľudo-

vodemokratická republika hodnotí náboženstvo ako spoločenskú silu a dáva cirkvám i duchovným po doterajšej akejsi neistote pekné perspektívy do budúcnosti, dôstojné a čestné miesto medzi budovateľmi nového, spravodlivého spoločenského poriadku. Keby náboženstvo bolo vecou len úzkej vrstvy vyvlastnených statkárov, fabrikantov a dedinských boháčov, ktorých kresťanstvo bývalo vždy pochybné, hoci sa v blízkej minulosti u nás tým svojím takzvaným kresťanstvom toľko oháňali, nebolo by tu príčin takto sa oň starať. Ale náboženské city sú majetkom širokých vrstiev nášho ľudu a preto Komunistická strana, ktorá potreby ľudu vždy rešpektuje, aj týmito zákonmi chce ukájať náboženské potreby nášho ľudu vždy, kým tieto potreby budú jestvovať a kým si to ľud bude želať.

Domáca a zahraničná reakcia chcela zneužiť náboženské cítenie nášho ľudu pre svoje politické ciele a záujmy imperialistov, chcela zmobilizovať cirkve do boja proti ľudovej demokracii, proti socializmu a proti mieru. Dôkazom toho je nielen politika a správanie sa Vatikánu, ale i otvorená reč dôležitého činiteľa v protestantskom náboženskom živote Ameriky a Západu, politického sluhu imperializmu Forstera Dullesa, ktorý na svetovej konferencii rady cirkví v Amsterdame tohto roku žiadal, aby cirkve - najmä zo štátov východnej Európy - podporovaly medzinárodnú politiku a snahy Ameriky, lebo tieto sú vraj motivované kresťanskou civilizáciou. Áno, takzvaní kresťania typu Dullesa lynčovanie černochov, zatváranie nevinných ľudí, strieľanie do robotníkov, vyhrážky atómovou bombou a prípravu vojny proti mierumilovným národom a štátom považujú za kresťanskú civilizáciu. Pádnu odpoveď dostal tento - ochranca kresťanskej civilizácie a kultúry«, pán Dulles, hneď na konferencii z úst delegáta Českobratskej cirkvi, profesora Husovej theologickej fakulty v Prahe Dr. Hromádku, ktorý povedal, že my kresťanstvo a jeho úlohy chápeme trochu inak a máme veľa príčin z tej takzvanej kresťanskej americkej kultúry a civilizácie všeličo zavrhovať a naopak schvaľovať mierovú politiku a mnohé iné snahy štátov východnej Európy, lebo tieto sú duchom ďaleko kresťanskejšie a spravodlivé. Ani náš ľud sa podobnými snahami domácej a zahraničnej reakcie nedal pomýliť To náš ľud dokázal napríklad na to-

horočných oslavách na Devíne, kde státisíce nášho pracujúceho veriaceho ľudu prišly si pripomínať slávnu Cyrilo-Metodejskú tradíciu. A dokázal to i vo Zvolene, kde v státisícovej účasti prišiel si vypočuť vzácne a optimistické slová svojho milovaného prezidenta Klementa Gottwalda (potlesk), kde napriek zúrivej kampani niektorých cirkevných predstaviteľov, prišiel vysloviť súhlas s našou cestou a dokumentovať vernosť našej ľudovodemokratickej republike, jej prezidentovi i vláde. Dokázal to v tohoročnej žatve, ktorú skončil príkladne rýchle a s veľkým nadšením. Dokazuje to pri výkupe obilia a ostatných pôdohospodárskych výrobkov, dokazuje to vo výrobe i v doprave plnením plánov, ktoré sa s mesiaca na mesiac stupňujú. A práve Slovensko, v ktoré reakcia skladala najviac nádejí, dokazuje svoju politickú vyspelosť a oddanosť tým, že v plnení plánu neraz predstihuje aj české krajiny.

To je odpoveď nášho pracujúceho ľudu tým, ktorí by chceli zneužiť jeho náboženské cítenie a zaviesť ho s cesty, na ktorú nastúpil po oslobodení a najmä po víťaznom februári 1948, s cesty ku spravodlivému socialistickému poriadku. Náš ľud nepripustí, aby náboženská sloboda bola zneužívaná k protištátnym výčinom, nedopustí, aby peniaze z mozoľov našich robotníkov a roľníkov boly použité na ciele, ktoré brzdia náš vývoj, chcú prekaziť výstavbu socializmu u nás a pomôcť k návratu poriadkov kapitalistických.

Pri prejednávaní nových zákonov v Národnom shromaždení rečník za Komunistickú stranu spomenul slová prezidenta Klementa Gottwalda, ktoré povedal vo Zvolene: »Republiku si rozvracať nedáme! Tak ako vo februári 1948 vedel náš ľud zúčtovať s reakciou, ktorá sedela vo vláde, v parlamente, v slovenských národných orgánoch a iných významných pozíciách verejného života, bude si vedieť rady aj s reakciou, ktorá teraz strieľa zpoza bučka. « A doložil: »Možno preto tým, ktorých sa to týka, odporúčať, aby sa zamysleli nad slovami prezidenta Klementa Gottwalda a podľa nich sa riadili.

Ja, ako kňaz, by som k týmto slovám pripomenul len toľko: Je treba vopred skrížiť pokusy, aby sa v cirkevnom živote u nás pestovala akákoľvek snaha doteraz privilegovaných predstaviteľov cirkví sblížiť sa so zástupcami starých kapitalistických poriadkov na platforme boja proti

ľudovej demokracii, socializmu a proti mieru, ako o to usiluje americký imperializmus, kryjúci svoje zločinné zámery pred evanjelickým i katolíckym ľudom »ideologickým« plášťom a používajúci po jednej línii vedúceho činiteľa Svetovej rady cirkví Fostera Dullesa, vojnového zločinca číslo 2, - ako ho nazval pri jednej príležitosti minister Vyšinský - a po druhej línii u katolíkov Vatikánu, ktorý tak ochotne dáva imperialistom »duchovné« opodstatnenie ich protikomunistického križiackeho ťaženia. Len panské vykorisťovateľské vrstvy, u nás už dnes moci zbavené, majú záujem na vytvorení takejto spoločnej protiľudovej platformy Dullesa a Vatikánu. No, u nás už pre takéto snahy niet miesta, lebo u nás nastupujeme cestu náboženskej snášanlivosti a spolupráce na základe mravne-politickej jednoty širokých vrstiev nášho ľudu. Pre nás, kňazov, a nové zákony nielen hmotnou pomocou, ale i morálnou posilou. Teraz vieme, že sa s nami a s našou prácou v terajšom vývoji počíta a že sa naša práca primerane oceňuje. Zbavení hmotných starostí o cirkev, o seba a svoje rodiny, môžeme sa pokojnejšie a intenzívnejšie venovať svojej duchovnej práci a pomáhať vychovávať nového človeka, človeka nezaťaženého a neskazeného sebectvom kapitalistického poriadku.

My, kňazi, si uvedomujeme, že to, čo nám dávajú tieto zákony, dáva nám náš pracujúci ľud a jeho mozole. Uvedomujeme si dnes i to, že slovenskí kňazi - katolícki či evanjelickí - národovci minulého storočia sa zapísali zlatými li-

terami do dejín nášho národa vtedy, keď boli na strane ľudu, keď viedli ľud do boja a práce za pokrokové ideály svojej doby. A tak aj my, budeme dôstojnými a hodnými potomkami a nástupcami slávnych predkov len vtedy, keď pôjdeme s ľudom, keď s ľudom budeme bojovať a pracovať na uskutočnení pokrokových myšlienok našej doby. Dnes. keď naši cirkevníci sú úderníkmi v budovaní, súťažia a dosahujú nádherných výsledkov pri výstavbe krajšieho sveta, hanbou by bolo pre nás kňazov, keby sme stáli kdesi v úzadí a len pokuľhávali za našim ľudom. Dnes máme príležitosť, a túto iste i využijeme, aby sme dokázali, že naša činnosť bude znamenať etický prínos pre dnešné snaženie našich národov a pre výstavbu spravodlivého socialistického spoločenského poriadku v našej vlasti. Veď skoro

všetci sme vyšli z ľudu, z robotníckych a roľníckych domov, žijeme medzi ľudom, máme krásne vzory v minulosti a smutným svedectvom by bolo pre nás, keby sme sa nášmu ľudu odcudzili, keby sme boli poslední, ktorí pochopíme, že náš ľud, vedený Komunistickou stranou a milovaným prezidentom Gottwaldom, ide dnes správnou cestou, do krajšej budúcnosti, v ktorej sa uskutočnia nielen vznešené zásady socializmu a komunizmu, ale i totožné zásady kresťanstva. (Potlesk. )

Preto s vďakou prijímame i tieto nové zákony, ktoré nám dal náš ľud prostredníctvom svojich zástupcov a ďakujeme za spravodlivé vyriešenie sociálnej otázky nás kňazov. Je to v duchu pravého kresťanstva i pravého socializmu. Sľubujeme vernosť nášmu ľudu, nášmu prezidentovi i našej ľudovodemokratickej vláde, a sľubujeme, že aj my pomôžeme vybudovať socializmus v našej vlasti. (Potlesk. )

Podpredseda Granatier:

Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, pánu povereníkovi Alexandrovi Horákoví. (Potlesk. )

Povereník pôšt Horák:

Slávna Slovenská národná rada!

Nech mi je dovolené prehovoriť niekoľko slov k dvom veľavýznamným zákonom, upravujúcim náš cirkevný život v duchu Ústavy zo dňa 9. mája minulého roku.

Jedným z týchto zákonov sa zriaďuje štátny kultový úrad na sústavné riešenie dlážok týkajúcich sa cirkevného života u nás, druhý rieši materiálnu potrebu cirkví a ich funkcionárov. K prvému poznamenávam len toľko, že my, ktorí sme sa doteraz na rôznych úsekoch cirkevného života usilovali zladiť všetky zdanlivé rozpory a želali sme si harmonicky upraviť pomer medzi cirkvou a štátom, začo sa nám dostalo len neuznania a všelijakých cirkevných trestov so strany tých, ktorí naše snahy nepochopili, my vítame takýto zákon, úprimne sa mu tešíme, lebo to, čo sa nepodarilo jednotlivcom, vyrieši spravodlivo, objektívne a podľa platných zákonov štátny úrad.

Potrebu tohto úradu si vyžaduje doba, ktorá znamená úplný prelom do starého smýšľania. Tento úrad znamená pokojné

riešenie všetkých otázok, ktoré doteraz boly kameňom úrazu medzi cirkvou a štátom.

K druhému zákonu o úprave platov duchovných a o krytí materiálnych potrieb cirkví dovoľte, aby som na tomto mieste zdôraznil, že tento zákon sa už dávno pýtal na stôl našej snemovne. Preto je to zákon dávno očakávaný, časový a prepotrebný, a to z troch dôvodov.

1. Vyžaduje si ho predovšetkým dôvod historicko-vývojový.

2. Žiada ho zreteľ sociálno-hospodársky.

3. A treba si všimnúť v otázke tohto zákona aj zreteľa politického.

Ľudská spoločnosť prežila od dôb počiatkov kresťanstva epochu otrokársku, feudálnu a kapitalistickú.

Je historickou skutočnosťou, že cirkev ako spoločnosť, ktorá »nie je z tohto sveta, ale je na tomto svete«, pri sledovaní svojho cieľa v rôznych epochách rôznym spôsobom sa usilovala zaistiť si materiálne prostriedky, ako podmienky pre zdarné plnenie svojho duchovného poslania.

Podľa vedeckej náuky marx-leninizmu tieto epochy má vystriedať epocha socializmu. V Sovietskom sväze táto epocha už vo väčšej časti zeme zavládla za cenu veľkých obetí a úsilia pracujúceho ľudu v boji proti vykorisťovateľom.

V ľudovodemokratických štátoch sme zasa svedkami toho, že trieda pracujúceho ľudu vedie svoj úporný boj s vykorisťovateľskými triedami na svojej ceste k socializmu. Že táto cesta, že tento boj nášho pracujúceho ľudu skončí víťazstvom socialistickej spoločnosti nad spoločnosťou feudálnou a kapitalistickou, o tom my dnes už nemáme pochyby. (Potlesk. ) Pochybujú o tom len ľudia, ktorí si toho zo zištných dôvodov neprajú a ktorí by vojnou, krvavou a všetko ničiacou vojnou, chceli zastaviť koleso vývinu ľudstva, lebo nemajú dosť síl a schopností korigovať svoje zastaralé hospodárske teórie a zreformovať svoj život podľa zásady rovnosti všetkých ľudí a zriecť sa svojho zločineckého spôsobu hospodárenia, zriecť sa vykorisťovania človeka človekom.

Veľké hospodárske výsledky Sovietskeho sväzu a veľmi radostné a už rukolapné výsledky nášho nového spôsobu hos-

podárenia postupne otvárajú oči vždy väčšiemu množstvu neveriacich Tomášov aj u nás.

So dňa na deň sa vždy viac ľudí presvedčuje, že naša cesta je správna, naše výsledky dávajú tušiť ďalšie víťazstvá pracujúceho ľudu a budúci, netušený blahobyt, ktorý sa postupne dosiahne podľa nových foriem plánovaného hospodárenia.

Toto by boli mali zbadať aj tí, ktorí majú vo svojich rukách a spravujú osudy cirkví a ich pracovníkov.

Ak sa ich predchodcovia v dobe otroctva starali o zabezpečenie svojich materiálnych potrieb tým, že si ich telesnou prácou zadovažovali, napríklad výrobou šiatrov, ako svätý Pavol apoštol, ak apoštolovia a ich nástupcovia pomocou sbierok a pomocou peňazí získaných z majetkov bohatších prvých kresťanov, alebo zo zvyškov obetných darov podporovali chudobných veriacich a duchovných, podľa zásady: »Kto slúži oltáru, nech aj žije z oltára... «;

ak v dobe feudalizmu svetskí panovníci vykrajovali zo svojich latifundií isté pozemky na zabezpečenie živobytia duchovných, na ktorých potom uvaľovali rôzne ťarchy, ako: postaviť istý počet bojovníkov, starať sa o školy, sociálne ustanovizne, nemocnice, sirotince a starobince atď.;

ak v dobe a krajinách kapitalizmu sa predstavitelia cirkví starajú o potrebné materiálne prostriedky pomocou účastí na výrobnom kapitále, priemyselných podnikoch, peňažných ústavoch a obchodných podnikaniach, do ktorých vkladajú na zúročenie často úžernícke výsledky sbierok medzi veriacimi...

tak v dobe a krajinách, ktorých charakteristikou je cesta k socializmu, na ktorej postupne zanikajú latifundiá, pozemky a priemyselné podniky ako pramene bezpracných príjmov v rukách šťastných jednotlivcov a menia sa na kapitál, ktorý má slúžiť na dvíhanie životnej úrovne všetkých, tak v tomto čase sa vedúci cirkví mali starať o nový spôsob výživy duchovných, o nový spôsob získania materiálnych prostriedkov na plnenie duchovného poslania cirkví. (Potlesk. )

Oni sa mali starať o to, aby kňažstvo aj po takom prelome časov, aký dnes prežívame, malo zabezpečené svoje živobytie