vidia vykonať zmenu rozhodnutia, lež treba rozhodnutie zrušiť, vykonať príslušné konanie a až potom vydať nové rozhodnutie (porovnaj obdobu ustanovení § 202 písm. d) o. s. p., podľa ktorého návrh na obnovu práve tak neobsahuje návrh na zmenu napadnutého rozhodnutia, lež iba návrh na jeho zrušenie a vydanie nového rozhodnutia).

K č. 33 až 35:

Ide o prispôsobenie osnove zákona o organizácii súdov. Sťažnosť pre porušenie zákona možno síce podať len proti právoplatným rozhodnutiam, tými však nemusia byť len rozhodnutia vo veci samej (napr. zrušovacie usnesenie odvolacieho súdu, iné usnesenia vydané za konania, ktoré nadobudnú právoplatnosť). Preto sa slová "o právoplatne skončenom konaní" v § 212 o. s. p. vypúšťajú. Inak pozri d. z. k č. 32.

K č. 36:

Nový odsek l preberá doterajší § 215 o. s. p. a prispôsobuje ho osnove zákona o organizácii súdov. V záujme prehľadnosti prikazuje, aby Najvyšší súd vždy vyslovil, ktorý súd porušil zákon. Ak totiž rozhodovaly vo veci dva súdy, môže sa stať, že zákon porušil buď len súd druhej stolice, alebo súdy obidvoch stolíc. Výslovné označenie, ktorý súd porušil zákon, je potom dôležité pre ďalší postup podľa § 216 o. s. p.

Bolo by neekonomické, aby Najvyšší súd, ktorý v rozsudku vyslovil porušenie zákona, musel sa ako dosiaľ obmedziť na toto konštatovanie (hoci je tu návrh generálneho prokurátora na zrušenie rozhodnutia) a aby o zrušení rozhodnutia, poprípade aj predchádzajúceho konania musel rozhodovať súd prvej alebo druhej stolice; také rozhodnutie totiž musel zrušiť, lebo bol povinný urobiť z rozsudku Najvyššieho súdu príslušné závery. Týmto požiadavkám vyhovuje nový odsek 2.

Nový odsek 3 zodpovedá doterajšiemu § 216 odsek 2 o. s. p., pričom dôsledne zachováva líniu, že o zrušení rozhodnutia, odporujúceho zákonu, má ako v prípadoch odseku 2 rozhodovať Najvyšší súd. Potom je, pravdaže, logické, ak sa bude návrh na zrušenie podávať priamo na Najvyššom súde. Pretože ide vlastne o nevyhnutný dôsledok rozsudku o porušení zákona a návrhu na zrušenie, postačí, ak sa bude o tom rozhodovať bez ústneho pojednávania.

K č. 37:

Doterajšie ustanovenie § 216 odstek 3 o. s. p. prinášelo ťažkosti pri výklade slov "urobí súd, ktorý vo veci rozhodol v prvej stolici, opatrenie vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho

súdu". Išlo najmä o to, ktorý súd bol povolaný zrušiť rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon. Ťažkosti nevznikly, ak vo veci rozhodoval len súd prvej stolice a Najvyšší súd vyslovil, že jeho rozhodnutím bol zákon porušený. Inak to bolo, ak rozhodovaly súdy obidvoch stolíc a Najvyšší súd vyslovil, že bol porušený zákon len rozhodnutím druhej stolice (napr. jeho usnesením, ktorým bolo zrušené rozhodnutie súdu prvej stolice, alebo usnesením, ktorým bol odmietnutý opravný prostriedok); v týchto prípadoch bolo pochybné, či súd prvej stolice mal zrušiť rozhodnutie súdu druhej stolice alebo len predložiť spisy, aby vykonal toto zrušenie sám.

Tieto ťažkosti sú teraz vyriešené jednoznačným ustanovením § 215 ods. 2 a 3 o. s. p. a ustanovením, že Najvyšší súd sám vo svojom rozhodnutí určí, aké opatrenia má urobiť súd, ktorý zákon porušil. Zo zásady materiálnej pravdy plynie, že súd prvej alebo druhej stolice, ktorému Najvyšší súd vo svojom zrušovacom rozhodnutí vec postúpi, bude sa musieť zaoberať aj prípadnými novotami, ktoré budú účastníci v rámci zrušenia uplatňovať; pre nedosatok zákazu je jasné, že tieto novoty bude možno uplatňovať bez podmienok obnovy.

K č. 38 a 39:

Ide o prispôsobenie textu týchto ustanovení celkovej novej úprave sťažnosti pre porušenie zákona.

K č. 40:

Ide o dôsledok úpravy § 177 o. s. p. (pozri d. z. k č. 25). Samozrejmé je, že so vzatím zpät padá aj pripojenie sa k návrhu druhého manžela, ak jeho návrh znel rovnako.

K č. 41:

Doplnením odseku l zmienkou o štátnom detskom príspevku sa predovšetkým ustanovuje, že rozhodovanie o tomto príspevku podľa súčasne predkladanej osnovy zákona o sociálno-právnej ochrane mládeže je vecou poručenskou (opatrovanskou, vecou detí v rodičovskej moci) a že sa teda, pokiaľ ide o konanie, použijú ustanovenia prvého dielu tejto hlavy; okrem toho sa tým ustanovuje, že o týchto veciach, ktoré malý dosiaľ povahu administratívnych vecí, " rozhoduje tiež v záujme rýchlosti jediný sudca.

Schválenie vyúčtovania je iba záverom, vyplývajúcim z jeho preskúmania, ktoré vykonáva jediný sudca. Ukázalo sa, že účasť sudcov z ľudu nie je tu nevyhnutne potrebná.

K č. 42:

Prax správne vystihla, že rozhodnutia tu uvedené nemožno vykonávať bežnými exekučnými prostriedkami (exekúciou na vynútenie činu alebo opomenutia), lebo dieťa, o ktoré tu zpravidla ide, nie je predmetom nejakej exekúcie, lež účastníkom konanie. Ustanovenie § 54 zákona o rodinnom práve tu však neposkytuje dostatočnú odpomoc. Dáva preto osnova do rúk súdu možnosť výberu vhodných donucovacích prostriedkov. Už z textu tohto ustanovenia vyplýva, že použitie možnosti uloženia pokuty a núteného predvedenia dieťaťa má byť najkrajnejším prostriedkom, ku ktorému súd prikročí zpravidla len potom, keď miernejšie prostriedky nebudú dosť účinné. Pri pokutách ukáže sa často účinnou aj len hrozba, že bude pokuta uložená; pri nútenom predvedení bude zpravidla vhodnejšia súčinnosť orgánov sociálno-právnej ochrany mládeže než súčinnosť národnej bezpečnosti, ktorá bude požiadaná o pomoc zaiste len v prípadoch, ktoré už nemožno inak riešiť.

K č. 43:

Osnova zákona o sociálno-právnej ochrane mládeže sveruje súdom možnosť poskytovania štátneho detského príspevku aj osobám starším ako 18 rokov; tá istá osnova dovoľuje predĺženie ochrannej výchovy u chovancov výchovní dorastu nad osemnásty rok. Pretože v tomto prípade nejde už o poručencov (opatrovancov, deti v rodičovskej moci), nepostačilo by ustanovenie doterajšieho § 262 o. s. p. na vyriešenie príslušnosti súdu, jeho obsadenie a konanie na súde; to je účel navrhovaného doplnenia.

K č. 44 až 46:

Doterajšie ustanovenie § 278 o. s. p. tyká se vlastne výlučne zapretia otcovstva. Preto sa uvádza v súvislosti s doterajším § 280 o. s. p.

Na druhej strane sa v praxi postráda ustanovenie niekdajšieho § 20 ods. 2 zákona č. 266/ 1949 Sb. Súdy totiž chybujú v otázke, ako postupovať v konaní o zistenie otcovstva, ak žalovaný v tomto konaní uzná otcovstvo. Vyskytujú sa hlasy, že také uznanie vyžaduje pre svoju účinnosť schválenie podľa § 74 o. s. p.; to by však bol nesprávny postup, pretože by znamenal novelizáciu § 44 ods. 2 zákona o rodinnom práve, ktorý nerozlišuje, či k uznaniu dochádza v spore alebo mimo sporu. Osnova preto výslovne ustanovuje, že sa v tomto prípade konanie zastaví. Nezastaví sa, pravdaže, konanie o úpravu vyživovacej povinnosti, ak bolo s konaním o zistenie otcovstva spojené; procesný súd v tejto veci rozhodne sám (§ 14 o. s. p. ), a to usnesením.

K č. 47:

Zlepšená práca reorganizovaného zdravotníctva rozptyľuje obavy, ktoré svojho času viedly k ustanoveniu o povinnom vyšetrení aspoň dvoma znalcami; na druhej strane správna dislokácia odborných lekárov a ustavičné ich školenie umožní praktické splnenie požiadavky predtým nesplniteľnej, aby aspoň jeden zo znalcov bol odborným lekárom pre duševné choroby.

K č. 48:

Uverejňovanie usnesení o pozbavení svojprávnosti, nemá dnes prakticky už nijaký význam. Na druhej strane jeho zverejnenie (na úradnej doske súdu, národného výboru, v dennej tlači) spôsobuje iba zbytočný rozruch v okolí, ktorý môže škodlivo pôsobiť na zdravie osoby, o ktorú ide.

K č. 49:

Vypustenie slova "ihneď" v prvej vete má ten účel, aby sa nemocný nevyslúchal v ústave v tých prípadoch, keď buď ide o celkom prechodné ochorenie s nádejou na prepustenie po niekoľkých dňoch, alebo keď ide o prípady, keď určenie diagnózy v prvých dňoch sotva bude možné. V obidvoch prípadech by bol zásah súdu zbytočný, v druhých prípadoch zase pre zdravie chorého dokonca škodlivý. Bude vecou ústavu, aby v oznámení podľa § 292 o. s. p. na tieto skutočnosti súd upozornil. Pretože však aj prokurátor môže v trestnom konaní nariadiť umiestenie -obvineného -v liečebnom ústave (§ 296 ods. 3 tr. p. ), je vhodné, aby sa aj na tento prípad vzťahovala výnimka druhej vety, že súd nezačne detenčné konanie.

K č. 50:

Popri uverejnení v úradnom liste je ďalšie uverejňovanie v dennej tlači zbytočné.

K č. 51 a 52:

Úprava postavenia prokurátora a trov konania, ak sa konanie začalo na jeho návrh, je teraz všeobecne riešená v novom znení § 6 ods. 3 a § 133 ods. 2 o. s. p. Vedľa tejto všeobecnej úpravy stratily obdobné špeciálne ustanovenia svoj význam.

K č. 53:

Veľmi často, najmä pri odúmrtiach a v iných prípadoch všeobecného záujmu (napr. je potrebné rýchle vypratanie bytu) dochádza už teraz v praxi k predaju vecí v súdnych dražobniach; tento postup, ktorý je praktický, treba podložiť zákonným ustanovením.

K č. 54 až 56:

Ustanovenia, ktoré sa v §§ 317 a 323 o. s. p. vypúšťajú, boly nahradené a vecne zmenené zákonom o štátnom notárstve (§ 21 zák. č. 116/1951 Sb. ) a vykonávacím nariadením k nemu [§ 6 písm. a) nar. č. 117/1951 Sb. ].

K novému § 317a dochádza z týchto dôvodov:

Ustanovenie opatrovníka, pokiaľ nejde o výnimočné prípady, ustanovené procesnými predpismi (napr. §§ 29, 52, 470 ods. 2 o. s. p. ), náleží opatrovanskému súdu (§ 244 o. s. p. ). Ak však súd prejednávajúci dedičstvo nie je súčasne opatrovanským súdom, je zbytočným formalizmom, ak sa musí obracať na opatrovanské súdy, aby dedičom, odkazovníkom a iným účastníkom ustanovovaly opatrovníkov pre účely prejednania dedičstva (najmä opatrovníkov podľa § 61 ods. 2, § 521 ods. 2 obč. zák. ). Ak bude môcť týchto opatrovníkov ustanovovať súd prejednávajúci dedičstvo, bude tak môcť urobiť aj štátne notárstvo prejednávajúce dedičstvo z poverenia súdu.

K č. 57:

Podľa § 519 ods. l obč. zák. možno vyhlásenie o odmietnutí dedičstva urobiť do mesiaca odo dňa, keď dedič bol o svojom dedičskom práve úradne upovedomení, iba ak mu súd určí dlhšiu lehotu. Z toho je zjavné, že táto jednomesačná lehota je sudcovskou lehotou. Tak treba preto vykladať aj lehotu jedného mesiaca v § 324 o. s. p. Ustanovenie § 324 o. s. p. v súvislosti s § 84 o. s. p. býva však nesprávne vykladané tak, že predĺžanie jednomesačnej lehoty nie je možné.

K č. 58:

Najmä pri menších dedičstvách je povinná prítomnosť zapisovateľa pri pojednávaní zbytočná, a ak ide o súpis na mieste samom, znamená aj zbytočné zdraženie a stratu pracovného času; vypustenie zmienky o zapisovateľovi neznamená, že by ho nebolo možno pribrať tam, kde jeho prítomnosť bude účelná (§ 66 ods. l, § 68 o. s. p. ).

K č. 59:

Doterajšie ustanovenie § 330 ods. l o. s. p. bolo doriešením § 323 druhá veta o. s. p. za bodkočiarkou. Ak ustanovuje dnes § 21 zák. č. 116/1951 Sb., že štátne notárstvo možno poveriť, aby v určitých veciach konalo a urobilo v nich všetky rozhodnutia, bolo potrebné toto ustanovenie pozmeniť. Nové znenie ods. l ustanovuje, ako dosiaľ, že súd (štátne notár-

stvo) určí všeobecnú cenu majetku v čase smrti poručiteľa, výšku dlhov a čistú cenu dedičstva; tieto ceny môžu byť totiž iné, než aké sú uvedené v súpise, ktorý sa zpravidla robí podľa údajov dedičov. Ak pri výpočte týchto cien dôjde súd (štátne notárstvo) k záveru, že v sostavenom súpise niektoré položky chýbajú alebo že sa majú odtiaľ vypustiť, vypočíta tieto ceny so zreteľom na tieto skutočnosti, ktoré bližšie rozvedie v odôvodnení.

K č. 60:

Zo zmien knihovného práva vykonaných novým občianskym zákonníkom vyplýva, že súd sa už nestará z úradnej povinnosti o tzv. knihovný poriadok, okrem ak mu to osobitný predpis (napr. § 506 o. s. p. ) výslovne ukladá Preto už teraz správne postupujú súdy, keď nenariaďujú z úradnej povinnosti knihovne zápisy podľa usnesenia, ktorým sa potvrdilo nadobudnutie dedičstva. Ustanovenie § 334 písm. c) a § 337 ods. 3 o. s. p. vykladá preto už teraz väčšina súdov tak, že súd v potvrdení o nadobudnutí dedičstva oznámi dedičovi, že toto usnesenie je vkladnou listinou (§ 561 obč. zák. ) a že je na dedičovi, aby podal knihovný návrh. Navrhovaná úprava preto len potvrdzuje správnosť prevážnej väčšiny praxe.

K č. 61:

Podľa ustanovení § 17 zák. č. 139/1947 Sb., o rozdelení pozostalosti s poľnohospodárskymi podnikmi a o zamedzení drobenia poľnohospodárskej pôdy, nemožno ideálny podiel poľnohospodárskeho pozemku nadobudnúť pri dedičskej postupnosti, ak by reálny podiel jemu zodpovedajúci mal menšiu výmeru než 0. 50 ha. Ak potom nemožno pri dedičskej postupnosti, so zreteľom na toto ustanovenie, pomer medzi účastníkmi inak uspokojivo usporiadať, má sa podľa tohto ustanovenia pred skončením konania o prejednanie dedičstva pozemok (spoluvlastnícky podiel) predať na dobrovoľnej dražbe.

Ustanovenie o dobrovoľnej dražbe nehnuteľnosti, obsiahnuté v prvších procesných predpisoch, boly však spolu s týmito predpismi zrušené občianskym súdnym poriadkom. Zákon č. 174/1950 Sb., o dražbách mimo exekúcie, umožňuje iba dražbu hnuteľných vecí. Pretože však v praxi dochádza k prípadom, keď sa dedičia takého pozemku nedohodnú o vzájemnom usporiadaní, a také prípady sú potom neriešiteľné, osnova tu výnimočne pripúšťa predaj mimo exekúcie obdobným použitím ustanovení § 564 o. s. p.

K č. 62:

Porovnaj d. z. k č. 60. K č. 63:

Zmena súvisí so zrušením finančných prokuratúr.

K č. 64:

Nový odsek 3 jasne ustanovuje, že iba právoplatné rozhodnutie o privolení nahradzuje výpoveď a výpovedné obdobie určí sám súd; postačí preto, keď navrhovateľ uvedie vo svojom návrhu výpovednú lehotu (nie výpovedné obdobie).

Vo veciach chránených nájmov sa nanovo zavádza spočívanie konania, aby sa konanie

0 nich uviedlo do súladu s konaním vo veciach. nechránených nájmov, kde spočívanie konania je možné (§ 378 ods. 2 o. s. p. ).

Hoci doterajšia dôvodová zpráva k § 389 o. s. p. výslovne konštatovala, že právoplatné privolenie k výpovedi nahrádza súdnu výpoveď, stala se predsa táto otázka spornou. I keď výpoveď dáva prenajímateľ, ktorý musí vo svojom návrhu uviesť obdobie, na' ktoré výpoveď dáva (podľa občianskeho zákonníka), a

i keď návrh treba doručiť nájomníkovi do vlastných rúk, predsa si výpoveď žiada privolenie súdu. Toto privolenie má Konštitutívny význam. Preto je vhodne, aby zákon ustanovil, že pri privolení k výpovedi určí súd v rozsudku

"čas, kedy sa nájomný pomer skončí, podľa času dohodnutého alebo určeného občianskym zákonníkom, počítaného od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Toto stanovisko, ktoré síce do tej istej miery odďaluje vypratanie vypovedaného, zdôrazňuje s hľadiska bytovej politiky ochranu nájomníkov, ktorú naše právo sústavne háji.

K č. 65 až 73:

V odbore národného poistenia došlo k veľkým organizačným zmenám zákonom č. 102/ 1951 Sb., o prebudovaní národného poistenia, a zákonom Č. 103/1951 Sb. o jednotnej preventívnej a liečebnej starostlivosti. Nemocenské poistenie bolo organizačne oddelené od dôchodkového a od zdravotnej starostlivosti.

Zdravotná starostlivosť bola zverená štátnej zdravotnej správe, t. j. Ministerstvu zdravotníctva a jeho výkonným zariadeniam. Podľa § 5 zák. č. 103/1951 Sb. poskytuje preventívnu a liečebnú starostlivosť, a to aj poistencom národného poistenia a ich rodinným príslušníkom, štát (preto proti rozhodnutiam o vecných dávkach národného poistenia — s výnimkou osobitnej liečebnej starostlivosti — možno podávať opravné prostriedky len ako proti iným rozhodnutiam správnych orgánov).

Vykonávanie nemocenského poistenia bolo zverené ROH, pod vedením ktorého pôsobí ďalej ÚNP a jej organizačné složky (NP v Bratislave a okresné národné poisťovne). Vykonávanie dôchodkového poistenia bolo zverené štátnemu úradu dôchodkového zabezpečenia v Prahe a jeho oblastnému orgánu, Slovenskému úradu dôchodkového zabezpečenia v Bratislave.

S dôchodkovým poistením bola do jedného odboru štátnej správy, t. j. do tzv. dôchodkového zabezpečenia, slúčená jednak starostlivosť o vojenských a vojnových poškodencov a obete vojny a fašistickej perzekúcie, jednak penzijné nadlepšenie. Penzijné nadlepšenie vykonáva ŠÚDŽ až do ďalšieho opatrenia pomocou doterajších zariadení. Podľa vyhlášky predsedu Štátnej komisie dôchodkového zabezpečenia č. 50/1952 ú. 1. vykonávajú tieto nadlepšovacie zariadenia (náhradné ústavy v likvidách, nositelia penzijného poistenia súkromných dráh v likvidácii, príplatkové ústavy, nadlepšovacie penzijné fondy a penzijné poisťovacie spolky) doterajšiu pôsobnosť naďalej akt) zmocnenci štátneho úradu dôchodkového zabezpečenia (na Slovensku Slovenského úradu dôchodkového zabezpečenia)..

Zákon č. 102/1951 Sb. uložil ÚRO prebudovať nemocenské poistenie. Okrem iného má ÚRO so súhlasom vlády vydať predpisy o opravnom konaní o dávkach nemocenského poistenia (§ 4 ods. l písm. c), ods. 2].

Zákon tiež zmocnil vládu, aby nariadením sverila rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠÚDZ osobám, ktorých zabezpečenie tento úrad vykonáva (§9 ods. 5).

Doteraz nebola vydaná nová úprava opravných prostriedkov ani v nemocenskom poistení ani v dôchodkovom zabezpečení a nie je isté, či sa tak stane do 1. I. 1953. So zreteľom na to, že zmocnenie na novú úpravu podľa § 4 ods. "2 cit. zákona sa netýka nedávkových vecí nemocenského poistenia, je isté, že aspoň niektoré z doterajších "vecí národného poistenia", konanie o ktorých, upravujú §§ 394 až 403 o. s. p., zostanú v právomoci súdov. Pretože nemožno predvídať, kedy a v akom rozsahu dôjde k vyňatiu ostatných vecí z právomoci súdov, treba upraviť cit. ustanovenie o. s. p. za predpokladu dnešného rozsahu súdnej právomoci.

Pokiaľ ide o odbor starostlivosti o obete vojny, nerozhodovali v opravnom konaní nikdy súdy a aj dnes je toto rozhodovanie sverené iným orgánom (pozri vyhlášku predsedu štátnej komisie dôchodkového zabezpečenia č. 26/1952 ú. L). -
Pretože ŠÚDZ nemá v teréne exekutívne orgány, uzavreli ÚRO a predseda štátnej komisie dôchodkového zabezpečenia podľa zmocnenia § 10 ods. 2 zák. č. 102/1951 Sb. dohodu, podľa ktorej okresné národné poisťovne pôsobia v odbore dôchodkového zabezpečenia v doterajšom rozsahu a vykonávajú všetky úkony, ktoré vykonávaly pred 1. Ľ 1952 pre národné dôchodkové poistenie.

ŠÚDZ v odbore dôchodkového pripoistenia vydáva teraz výmery vôbec, takže už nie sú spory z pripoistenia, lež iba konania o opravnom prostriedku.

Všetkým týmto novým skutočnostiam treba prispôsobiť znenie desiatej hlavy druhej časti o. s. p. To znamená vykonať najmä tieto zmeny:

1. Súdna právomoc sa vymedzuje tak, že ide o rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti výmerom ÚNP a ŠÚDZ, pokiaľ konanie o opravných prostriedkoch nie je upravené inak (v prítomnosti vo veciach obetí vojny, v budúcnosti podľa cit. zmocňovacích ustanovení zák. č. 102/1951 Sb. ).

2. Keďže niektoré penzijné nadlepšovacie zariadenia (náhradné penzijné ústavy v likvidácii, nositelia penzijného poistenia zamestnancov súkromných železníc v likvidácii a príplatkové ústavy — pozri prvá a druhá časť zák. č. 98/1948 Sb. ) majú dosiaľ právo Vydávať výmery a majú právnu a procesnú subjektivitu, fungujú však ako pomocné zariadenia ("zmocnenci") ŠÚDZ, treba opravné konanie, proti ich výmerom podrobiť režimu opravného konania proti výmerom ŠÚDZ. To isté platí aj pre tie z ostatných nadlepšovacích zariadení, ktoré ŠÚDZ na základe zák. 102/1951 Sb. na vydávanie takýchto výmerov výslovne zmocní. Preto je namieste sjednoťiť úpravu opravného konania v odbore penzijného nadlepšenia tak, že pre účely súdneho konania podľa tejto hlavy sa nositeľ penzijného nadlepšenia posudzuje tak, ako by bol orgánom ŠÚDZ. Ak pôjde o, spor o dávku s nadlepšovacím zariadením bez práva vydávať výmery a ak nerozhodne o dávke výmerom ŠÚDZ sám, nespadá súdne konanie pod ustanovenia tejto hlavy, lež — ako dosiaľ — pod ustanovenia jedenástej hlavy druhej časti o. s. p.

3. Podľa citovanej dohody medzi ÚRO a ŠÚDZ okresné národné poisťovne pôsobia v odbore dôchodkového zabezpečenia v doterajšom rozsahu.

To znamená, že okresné národné poisťovne:

a) rozhodujú jednak o nedávkových otázkach dôchodkového zabezpečenia, jednak o vy-

bavnom (agenda tejto dávky včítane rozhodovania a výplaty bok už prv prenesená z ústredne na okresné národné poisťovne),

b) prijímajú žiadosti o ostatné dávky dôchodkového zabezpečenia a konajú šetrenie potrebné v dávkovom konaný prijímajú opravné prostriedky a zastupujú ŠÚDZ pred súdmi.

V dôsledku toho je aj tu namieste posudzovať ich pre účely súdneho konania tak, ako by boly orgánmi ŠÚDZ.

4. Môžu odpadnúť všetky osobitné ustanovenia o "sporoch z pripoistenia", keďže, ako, bolo uvedené, v budúcnosti pôjde len o opravné prostriedky proti výmerom.

K č. 74:

Toto ustanovenie má umožniť ako v styku vnútroštátnom, tak aj medzištátnom podanie žaloby zo smluvných právnych pomerov na súde, v obvode ktorého má čs. právnická osoba svoje sídlo. Formulácia textu pripúšťa tu podávanie žalôb ako na plnenie, tak aj na určenie, a nie je obmedzená na určitý typ smluvy (napr. na kúpnu smluvu) ani na jej priamych kontrahentov.

K č. 75:

často sa treba domáhať, zpravidla určovacími žalobami, zistenia platnosti usnesení valných shromaždení a iných orgánov čs. právnických osôb proti osobám, ktoré nemajú v Československu príslušný súd. Vhodné je umožniť podanie takej žaloby y Československu, keď rozhodnutie súdu má riešiť podľa československého hmotného práva právne pomery československých právnických osôb.

Kč. 76:

Niet úpravy opravného prostriedku proti výroku o trovách, ktorý je pojatý do zmenkového (šekového) platobného rozkazu. Všeobecne sa prijíma, že týmto prostriedkom je sťažnosť (nie námietky). Rôznosť názorov je v tom, či pre sťažnosť platí lehota troch alebo pätnástich dní. Túto pochybnosť osnova odstraňuje.

K č. 77:

V praxi niet ustanovenia obdobného § 423 ods. 2 tretia veta o. s. p.

Kč. 78:

Zmena ustanovení písm. a) a b) je odôvodnená terminológiou nového zákona o organizácii súdov (pozri d. z. k č. 1). Zmena písm. c) bola potrebná najmä so zreteľom na novú úpra-