vu trestného poriadku, podľa ktorého bude sám prokurátor určovať výšku trov trestného konania a vytvárať tak exekučný titul, vykonateľný súdnou exekúciou.

K č. 79:

•

Osnova, tu rieši predovšetkým pochybnosti praxe, či sa námietky proti exekúcii v prípadoch, o ktoré ide, u úradov (orgánov štátnej správy) iba podávajú, či úrady (orgány) o nich aj rozhodujú. Zo zásady, že o námietkach v prípadoch tam uvedených úrady (orgány) rozhodujú, musela však byť urobená výnimka, po kiaľ ide o výmery a výkazy nedoplatkov poistného národného poistenia (§ 132 zák. č. 99/1948 Sb. ), pretože zákon o národnom poistení na také rozhodovanie poisťovniam (štátnemu úradu dôchodkového zabezpečenia) nedáva oprávnenie. Nehľadiac na to, rozhodnutia o tom by sa musely stať výmerom, ktorý by bol zase preskúmateľný súdom (§ 394 o. s. p. ); taký postup by znamenal iba preťahovanie exekučného konania, takže je účelné, aby o takých námietkach rozhodoval exekučný súd.

K č. 80:

Pri trovách exekučného konania sa nehodí ustanovenie § 139 o. s. p. o tom, že rozhodnutie o trovách je vykonateľné vždy až po nadobudnutí právoplatnosti. Dôsledne berúc, nemala by sa pre nárok na náhradu trov, prisúdených v usnesení o nariadení exekúcie, nariadiť exekúcia súčasne, ale až keď usnesenie o trovách (t. j. usnesenie o nariadení exekúcie pre istinu) nadobudne právoplatnosť. To platí aj o ďalších trovách prisúdených v priebehu exekučného konania. Týmto ťažkostiam zabraňuje navrhovaný druhý odsek; ak sa podá sťažnosť proti výroku o trovách, vystačí sa s ustanovením §§ 169, 444 o. s. p.

K č. 81:

Ustanovenie o tom, že záložné právo zaniká po pätnástich dňoch po bezvýslednosti druhej dražby, vedie k nadmiernej evidencii o výsledku druhej dražby, k zvýšeniu trov a celkovej neistoty vymáhajúcich veriteľov. Pre nich bude omnoho ľahšie, keď sa o bezvýslednosti upovedomia a keď nastane zánik záložného práva len po uplynutí tejto lehoty počítanej odo dňa upovedomenia.

Nové je aj ustanovenie o zániku exekučných záložných práv tých vymáhajúcich veriteľov, ktorí poradím predchádzajú prejímateľa a neboli ochotní na prevzatie. Veritelia sú ochotní na prevzatie preto, aby aspoň týmto spôsobom dostali úhradu na ich pohľadávku. Bolo by pre-

to nespravodlivé, aby z tejto ochoty mali prospech tí, kto — hoci poradím prednejší — o prevzatie záujem neprejavili. Zo slov, že "predaj uskutočnený prevzatím má rovnaké účinky ako predaj v dražbe", plynie okrem iného, že prejímateľ musí prejímaciu cenu zaplatiť v hotovosti, že zaplatením prejímacej ceny zanikajú voči prejímateľovi ťarchy viaznuce na veci a že prejímacia cena sa rozvrhne ako výťažok dražby (porovnaj nadpis "výťažok predaja" nad § 522).

K č. 82:

Osnova rieši pochybnosti pri exekúcii na nároky z národného poistenia dôchodkového, z penzijného nadlepšenia a podľa zák. č. 164/1946 Sb., o starostlivosti o vojenských a vojnových poškodencov a obete vojny a fašistickej perzekúcie, ktoré nie sú vždy "odpočivným" v technickom slova smysle, ale ktoré majú byť vôbec účastné výhod ustanovení o exekúcii na plat. Dôchodky všetkých uvedených druhov sú dnes zahrnuté pod názvom "dôchodky z dôchodkového zabezpečenia" (pozri § 6 ods. l zák. č. 102/1951 Sb. ). "Platmi postavenými naroveň dôchodkom z dôchodkového zabezpečenia'' rozumie osnova najmä dôchodky z penzijného zaopatrenia príslušníkov ozbrojených sborov (porovnaj § 49 zák. č. 200/1949 Sb., č. 153/1923 Sb, a č. 76/1922 Sb. ).

K č. 83:

Počnúc rokom 1953 budú smluvy o výkupe a dodávke poľnohospodárskych výrobkov (vl. nar. č. 7/1949 Sb. ) nahradené, s výnimkou prípadov niektorých výrobkov, u ktorých sa ostane pri smluvnom princípe, administratívnymi výmermi orgánov Ministerstva výkupu. Tejto skutočnosti treba prispôsobiť zmocňovacie ustanovenie § 530 ods. 3 o. s. p., aby bolo možno vydať tam predvídané nariadenie s dosahom na všetky možné prípady.

K č. 84:

Doterajšia úprava exekúcie na pracovnú odmenu väzňov (§ 149 nar. č. 192/1950 Sb. ) vychádzala z konštrukcie, že väzeň nemá nárok na pracovnú odmenu a že poskytnutá mu odmena predstavuje iba hotové peniaze, ktoré má väzeň složené u správy ústavu; preto sa tiež exekúcia dôsledne viedla podľa predpisov o exekúcii na hnuteľné veci (§ 514 o. s. p. ). Základné poňatie odmeňovania väzňov za prácu sa zmenilo; väzni majú dnes za svoju prácu nárok na odmenu. Táto odmena má povahu "platu" vo smysle § 529 o. s. p. Predsa však pri exekúcii na túto odmenu nemožno do dôsledkov postupovať podľa všeobecných predpisov o exekúcii na

plat, najmä pokiaľ ide o výpočet nezexekvovateľného platu. Vec treba špecificky upraviť najmä so zreteľom na nároky štátu, na trovy výkonu väzby a trestu.

Exekúcia na pracovnú odmenu chovancov výchovní dorastu, zriadených až v tomto roku, nebola dosiaľ zákonom upravená, ale pretože odmeňovanie práce týchto chovancov spočíva na približne rovnakých zásadách a pretože aj tu má štát nárok na trovy výkonu ústavnej ochrannej výchovy, je vhodné obidva prípady riešiť podobným spôsobom.

K č. 85:

Ide o prispôsobenie textu súčasne predkladanej osnove zákona o sociálno-právnej ochrane mládeže.

K č. 86:

Navrhnuté ustanovenie vyhovuje volaniu praxe po tom, aby poddlžník podal presné zprávy vymáhajúcemu veriteľovi, keď po právoplatnosti usnesenia o nariadení exekúcie mu buď vôbec nedochádzajú platby alebo prestanú dochádzať. Vymáhajúci veritelia (zpravidla pre nároky na úhradu osobných potrieb) len s ťažkosťami zisťujú adresu nového zamestnávateľa — poddlžníka, aby mohli podať nový návrh na exekúciu; túto situáciu im môže bývalý poddlžník zpravidla uľahčiť.

Kč. 87: Ide o dôsledné vykonanie § 140 obč. zák.

K č. 88:

Prax nemá možnosť exekučných prostriedkov na vynútenie nezastupiteľného činu. Potreba takej exekúcie sa ukazuje napríklad, ak je spoluvlastník alebo príkazník povinný podľa rozsudku predložiť druhým spoluvlastníkom alebo príkazcovi vyúčtovanie (§ 133 ods. 2, § 437 obč. zák. ).

Táto forma exekúcie sa však nepoužije v tých prípadoch, keď podľa exekučného titulu má povinná strana urobiť prejav vôle alebo podpísať listinu. Taký prejav (podpis) je totiž nahradený už samotným exekučným titulom. Nepoužije sa ani pre riešenie prípadu, na ktorý pamätá nový § 251a o. s. p. (tu totiž nejde vôbec o exekúciu).

K č. 89:

Ak nemá exekučný titul, ktorý môže byť podkladom pre exekúciu vyprataním, stratiť po uplynutí lehôt uvedených v §§ 380, 391, platnosť, musí vymáhajúca strana navrhnúť exekúciu včas; to je však zpravidla v čase, keď povinná strana nemá dosiaľ náhradný byt a keď

teda bez svojej viny nemôže svojej povinnosti dostať. Podľa doterajšieho stavu bolo v nariadení exekúcie vyprataním obsiahnuté aj nariadenie exekúcie ako pre trovy určené v exekučnom titule, tak aj pre trovy návrhu na nariadenie exekúcie a ďalšie trovy exekučného konania. Vykonávanie exekúcie pre trovy exekučného návrhu však vyvolávalo spravodlivé rozhorčenie u povinných, ktorí boli ochotní, ale nemohli včas vyhovieť svojej povinnosti vypratať. Znáša preto podľa osnovy vymáhajúca strana trovy tak dlho (§ 127 o. s. p. ), dokiaľ nebude nariadený výkon exekúcie (t. j. dokiaľ sa pre povinnú stranu nezabezpečí náhradný byt).

K č. 90:

Niet záujmu na tom, aby československý súd rozhodoval v manželských veciach cudzincov, keď ani jeden z manželov nemá na tunajšom území bydlisko alebo pobyt; ostatne také rozhodnutie by v cudzine bolo asi sotva uznané, takže by nemalo význam ani tam, ani u nás.

Kč. 91 a 92:

úprava povinnosti uhradiť osobné potreby maloletých detí je podľa systematiky občianskeho súdneho poriadku — okrem prípadov § 278 o. s. p. — poručenskou (opatrovanskou) vecou. Ak je maloletý cudzím štátnym príslušníkom, vymykala by sa úprava tejto povinnosti podľa § 613 ods. 2 o. s. p. z právomoci našich súdov, i keď povinná osoba má v československej republike bydlisko alebo pobyt alebo je dokonca československým občanom. Tento nedostatok osnova odstraňuje.

K č. 92:

V texte § 648 o. s. p. dochádza k týmto zmenám:

Zmena v odseku l výslovne konštatuje to, čo bolo dosiaľ povedané iba v dôvodovej zpráve, totiž že občiansky súdny poriadok pripúšťa ako smluvu o rozhodcovi (smluva o riešení určitého vzniknutého sporu — compromis), tak rozhodcovskú doložku (smluva o riešení všetkých sporov, ktoré by v budúcnosti vzniklý z určitého právneho pomeru — clause compromissoire), a z toho, že sme podpísali ženevský protokol z 24. septembra 1923 o doložkách o rozhodcovi (č. 191/1931 Sb. ), ktorá tieto dve možnosti výslovne rozlišuje. Pretože však v praxi dochádza pri výkone našich rozhodcovských výrokov v cudzine k námietkam,

že výrok je ničotný z toho dôvodu, že vraj čs.

právny poriadok rozhodcovské doložky nepo-

zná, javí sa ako vhodné doplniť v tomto smere

doterajší odsek 1.

Zákon zamýšľal formuláciu doterajšieho odseku 2 zabrániť tomu, aby sa dvaja československí občania vyhýbali rozhodnutiu zľudoveného súdu tým, že by sa podrobili výroku rozhodcov. Nemal však v úmysle vylučovať možnosť, aby sa dvaja cudzinci podrobili výroku československých rozhodcov. Preto napríklad poriadok rozhodcovského súdu Čs. obchodnej komory s touto možnosťou výslovne počíta a prípady, že sa dvaja cudcinci (alebo cudzie právnické osoby) dobrovoľne podrobia jurisdikcii tohto súdu, nie sú, ako prax ukazuje, výnimočné. Aby sa vyhovelo týmto potrebám a aby sa ustanovenia nášho právneho poriadku uviedly do súladu s obsahom ženevského protokolu, pripojuje sa k doterajšiemu § 648 ods. 2 ó. s. p. ďalšia veta.

K č. 94:

Existencia rozhodcovskej smluvy zakladá pred všeobecnými súdmi prekážku nedostatku ich právomoci. Ak sa preto chová niektorá zo strán k povinnostiam vyplývajúcim z rozhodcovskej smluvy (najmä k povinnosti zvoliť rozhodcu) pasívne, môže mariť nielen prejednanie veci pred rozhodcami, ale aj pred všeobecnými súdmi; z praxe je známe, že najmä niektoré zahraničné strany sa neúčastia zvolení rozhodcov. Pokiaľ pre tieto prípady obsahuje rozhodcovská smluva (alebo stanovy rozhodcovského súdu, na ktoré smluva odkazuje) výslovné riešenie, je týmto ťažkostiam odpomôžené; ak však rozhodcovská smluva neobsahuje výslovné riešenie, smluva sa marí.

V praxi sa ukázalo ako pochybné, či sa strany môžu v takých prípadoch obrátiť na všeobecný súd; ostatne príslušný súd nemusí byť vždy v československej republike, a ak je tu, jeho výrok zpravidla nebude v cudzine vykonateľný (Vykonateľnosť výroku rozhodcov je zaručená v oveľa širšom okruhu štátov v dôsledku ženevského protokolu o vykonateľnosti cudzích rozhodcovských výrokov — č. 192/ 1931 Sb. ). Preto sa pripojuje nový § 648a o. s. p.

Riešenie uvedené y § 648a nie je však možné tam, kde splnenie smluvy je znemožnené najmä smrťou rozhodcu zvoleného priamo v smluve alebo pre iné okolnosti, ktoré splnenie absolútne znemožňujú. Pretože existencia rozhodcovskej smluvy, ako už bolo povedané, zakladá prekážku nedostatku právomoci všeobecných súdov, treba výslovne konštatovať, že rozhodcovská smluva sa rozpadla (a že teda je otvorená cesta konaniu pred všeobecnými súdmi). To je smysel navrhovaného ustanovenia § 648 písm. b).

K čl. II. a III.

Ide o bežné záverečné ustanovenia, účinnosť zákona sa musí shodovať s účinnosťou ústavného zákona o súdoch a prokuratúre, zákona o organizácii súdov, zákona o prokuratúre a zákona o sociálno-právnej ochrane mládeže.

Vykonanie tohto zákona si nevyžiada zvýšené výdavky.

V Prahe dňa 16. septembra 1952.

Predseda vlády: A. Zápotocký v. r.

Minister spravodlivosti: Dr. Rais v. r.

Státní tiskárna, n. p., 01 — 3133-52.