88. Za § 566 sa vkladá § 566a tohto znenia: "Exekúcia na vymoženie nároku na nezastupiteľné čin povinnej strany.

Ak je povinná strana podľa exekučného titulu povinná vykonať nejaký čin, ktorý nemôže vykonať iná osoba a ktorého vykonanie závisí od vôle povinnej strany, vykoná sa exekúcia tak, že sa jej po nariadení exekúcie, v ktorej sa pohrozí ukladaním pokút za nevykonanie činu v určenej lehote, uloží na návrh vymáhajúceho veriteľa stále väčšia pokuta až do úhrnnej sumy 50. 000 Kčs. Vymožené pokuty pripadajú štátu. "

89. K § 569 odsek l sa pripojuje druhá veta tohto znenia:

"Ak však ide o exekúciu vyprataním bytu, nariadi súd exekúciu pre trovy, ktoré vzniknú vymáhajúcemu veriteľovi v exekučnom konaní, až potom, keď nariadi jej výkon. "

90. § 612 odsek 2 prvá veta znie:

"Ak nie je ani jeden z manželov československým občanom, je tunajší súd príslušný, ak aspoň jeden z manželov má v československej republike bydlisko alebo pobyt. "

91. § 613 odsek 3 znie:

"(3) Ak osoba, ktorá je povinná uhradiť osobné potreby maloletého, má v československej republike bydlisko alebo pobyt, československý súd je príslušný upraviť jej povinnosť poskytovať úhradu na osobné potreby, i keď maloletý nie je československým občanom a nemá bydlisko alebo pobyt v československej republike. "

92. K § 613 sa pripojuje odsek 4 tohto znenia:

" (4) Ustanovenie odsekov l až 3 platia primerane aj pre starostlivosť o maloletého v rodičovskej moci a pro opatrovanca. "

93. § 648 znie:

"(1) Strany sa môžu dohodnúť, že o veciach uvedených v § 404 ods. l má namiesto súdu rozhodovať jeden alebo viac rozhodcov; rozhodcovská smluva sa môže týkať ako jednotlivej veci (smluva o rozhodcovi), tak všetkých vecí, ktoré by v budúcnosti vzniklý z určitého právneho pomeru (rozhodcovská doložka). Rozhodcovská smluva sa musí stať písomne.

(2) Rozhodcovskú smluvu možno uzavrieť len vtedy, ak aspoň jednou zo strán je československá právnická osoba; to ta obmedzenie neplatí, ak nie je ani jedna zo strán československým občanom alebo československou právnickou osobou. "

94. Za § 648 sa vkladajú §§ 648a a 648b tohto znenia:

"§ 648a.

(1) Ak má podľa rozhodcovskej smluvy každá strana zvoliť jedného alebo viac rozhodcov a jedna zo strán so zvolením mešká, ustanoví rozhodcu za ňu súd na návrh druhej strany, ak nie je v rozhodcovskej smluve ustanovené niečo iné. To isté platí, ak sa rozhodcovia stranami zvolení nemôžu dohodnúť na osobe tretieho (hlavného) rozhodcu; navrhovať je tu oprávnený aj každý z rozhodcov zvolených stranami.

(2) Na rozhodnutie o návrhoch podľa odseku l je príslušný všeobecný súd ktorejkoľvek strany, a ak taký súd nie je v československej republike, súd, v obvode ktorého sa má konať rozhodcovské konanie; konanie vykoná sudca bez ústneho pojednávania.

§ 648b.

(1) Ak sa plnenie rozhodcovskej smluvy, najmä zvolenie rozhodcov a činnosť rozhodcov v konaní stalo vôbec nemožným, vysloví súd na návrh ktorejkoľvek strany, že rozhodcovská smluva stráca účinnosť.

(2) Ustanovenia § 648a ods. 2 platia tu obdobne. "

Čl. II.

Minister spravedlivosti sa zmocňuje, aby upravil a v Sbierke zákonov československej republiky vyhlásil úplné znenie občianskeho súdneho poriadku, ako vyplýva z neskorších predpisov.

čl. III.

Tento zákon nadobúda účinnosť dňom 1. januára 1953; vykonajú ho všetci členovia vlády.

Dôvodová zpráva.

Všeobecná časť.

Změny a doplňky občianskeho súdneho poriadku, obsiahnuté v predkladanej osnově, možno rozdělit v podstatě do troch skupin:

Prvou a najzávažnejšou skupinou sú tie úpravy, ktoré prispôsobujú zákon súčasne předpokládaným osnovám (t. j. osnově ústavného zákona o súdoch a prokuratuře, osnově zákona o organizaci! súdov, osnově zákona o prokuratuře a osnově zákona o sociálno-právnej ochraně mládeže).

Na procesně předpisy obsiahnuté v občianskom súdnom poriadku malý vplyv aj iné už platné zákony. To platí predovšetkým o záko-

ne o přebudovaní národného poistenia (č. 102/ 1951 Sb. ), o advokacii (č. 114/1951 Sb. ) a o zákone o štátnom notárstve (č. 116/1951 Sb. ). Týmto zákonom sa musí občiansky súdny poriadok tiež prisposobiť; toto je účel ustanovení druhej skupiny.

Rychlá výstavba nášho státu a ním uskutečňovaný přechod k socializmu ukazuje konečné, že niektoré ustanovenia občianskeho súdneho poriadku třeba prisposobiť novým pomerom. Preto na základe skúseností, získaných počas dvoch rokov jeho platnosti, menia a doplňujú sa aj niektoré ďalšie ustanovenia občianskeho súdneho poriadku.

Osobitná časť.

K čl. I. K č. 1:

Osnova súčasne prejednávaného ústavného zákona o súdoch a prokuratúre zjednodušuje doterajšie pomerne složité rozdelenie súdov a rozoznáva jednak všeobecné súdy (t. j. Najvyšší súd, krajské a ľudové súdy), jednak osobitné súdy (ktorými sú jednak vojenské súdy, jednak rozhodcovské súdy). Všeobecné súdy vykonávajú právomoc ako v občianskych právnych veciach, tak aj v trestných veciach Treba preto tieto všeobecné súdy líšiť od bývalých "riadnych" súdov, ktoré vykonávaly iba právomoc v občianskych právnych veciach; treba ich však líšiť aj od bývalých "občianskych" súdov, ktorými sa vedľa riadnych súdov (t. j. okresných, krajských súdov a Najvyššieho súdu) rozumely okrem iných aj rozhodcovské súdy.

Spoločný pojem "občianskych súdov" vo smysle prvšieho názvoslovia mizne a tejto skutočnosti treba prispôsobiť aj niektoré ustanovenia občianskeho súdneho poriadku. Platí to aj o niekdajšom pojme "riadne súdy" (t. j. okresné, krajské súdy a Najvyšší súd v občianskych právnych veciach), ktorý má dnes obdobu vo "všeobecných súdoch".

Z týchto dôvodov treba slovo "občianskymi" y § 1 o. s. p. nahradiť zodpovedajúcim pojmom; pretože však občiansky súdny poriadok sa len nepriamo dotýka konania na iných než všeobecných súdoch (napr. v novom § 19 a v §§ 210, 428) a v zásade upravuje len konanie y občianskych právnych veciach na všeobecných súdoch, javí sa vhodné prispôsobiť týmto skutočnostiam znenie § 1 ods. 1.

Pojem "všeobecné súdy" vo smysle práve vyloženom nemožno však zamieňať s pojmom "všeobecný súd účastníka (štátu, právnickej osoby)" vo smysle §§ 8 a našl. o. s. p., ktorým sa rozumie určitý ľudový súd vo vzťahu k účastníkovi. Nehľadiac na vonkajšie rozlišovanie slov "všeobecné súdy" (§ 1 osnovy zákona o organizácii súdov) oproti slovám "všeobecný súd účastníka" (§§ 8 a násl. o. s. p. ), je rôzny obsah týchto podobných slov daný vždy súvislosťou s ostatným textom.

K č. 2:

Podľa navrhovaného znenia § 18 o. s. p. môže si Najvyšší súd vyžiadať od každého súdu prvej alebo druhej stolice ktorúkoľvek vec a prikázať ju na rozhodnutie ktorémukoľvek inému súdu tej istej alebo vyššej stolice (Najvyšší súd ju však môže rozhodnúť aj sám). Ak si Najvyšší súd vyžiada vec, o kto-

rej sa vedie konanie na ľudovom súde, a prikáže ju krajskému súdu, boli by účastníci pripravení p možnosť opravného prostriedku, keby krajský súd — ako súd prvej stolice — rozhodoval s konečnou platnosťou. Preto § 3 o. s. p. umožňuje v týchto veciach podanie opravných prostriedkov na Najvyšší súd. Možnosť opravných prostriedkov sa však netýka rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej a ktoré vydáva krajský súd ako súd opravnej stolice (vylúčená je tedy napr. aj naďalej sťažnosť proti úprave znalečného, vykonanej krajským súdom, který ako súd druhej stolice doplnil konanie výsluchom znalca) alebo mimo poradia stolíc (napr. rozhodnutie o prikázaní veci, vylúčenie sudcov ľudového súdu a pod. ).

Inak sa odkazuje na d. z. k č. 1.

Kč. 3:

Jednou zo záruk zachovávania socialistickej zákonnosti je právo prokurátora zúčastniť sa na konaní v občianskych právnych veciach, ak to vyžaduje ochrana záujmov štátu alebo pracujúcich. Ak má však prokurátor hájiť zachovávanie socialistickej zákonnosti do dôsledkov, nevystačí sa & právom opierajúcim sa o ustanovenie § 6 ods. l o. s. p. Treba, aby prokurátor — ak to vyžaduje ochrana záujmov štátu alebo pracujúcich— mohol sám iniciatívne vystúpiť a navrhnúť začatie konania tam, kde je potrebný návrh, a aby nebol obmedzený na príklady, kde mu to už teraz zákon umožňoval (§ 7 ods. 1, § 36 ods. 2 obč. zák., § 308 ods. 2 o. s. p. ). Ak prokurátor urobí taký návrh a stane sa tak účastníkom v procesnom smysle, nevylučuje účastníka, ktorý je nositeľom hmotnoprávneho nároku, z účasti na konaní a z oprávnení, ktoré ako účastník v hmotnoprávnom smysle má iba on. To znamená, že účastník bude môcť nárok, o ktorý v konaní ide, uznať, vzdať sa ho aj uzavrieť o ňom súdnu pokonávku. Prirodzené je, že o týchto dispozitívnych úkonoch účastníka sa bude môcť prokurátor v týchto prípadoch pred rozhodnutím súdu o priznaní účinnosti (§§ 73 až 76 o. s. p. ) vždy vyjadriť. Rovnako je samozrejmé, že v týchto prípadoch nebude prokurátor môcť, i keď sa účastník bude chovať pasívne, nárok uznať, vzdať sa ho a uzavrieť o ňom pokonávku, pretože ani tu nebude prokurátor účastníkom vo smysle § 5 o. s. p., lež účastníkom v procesnom smysle (vzatie návrhu zpät — bez súčasného vzdania sa — nie je úkon, ktorým sa disponuje s predmetom konania). Dôsledky vyplývajúce z tejto konštrukcie pre ustanovenia o trovách konania rieši novoštylizovaný § 133 o. s. p.

Pre úplnosť sa dodáva ešte toto: Prokurátor nepodáva síce návrh na začatie konania za účastníka ako jeho zástupca (porovnaj aj § 133 ods. 2 o. s. p. ), ale i tak by obdobnému návrhu účastníka, neskoršie podanému, bránila prekážka začatej veci; preto aj rozhodnutie vo veci, takto prokurátorom začatej, bude svojou materiálnou právoplatnosťou znamenať prekážku rozsúdenej veci, ktorá by bránila prejednaniu tej istej veci na základe návrhu urobeného ktorýmkoľvek iným účastníkom konania. Ak má však návrh prokurátora pre účastníka, v záujme ktorého bol podaný, také závažné dôsledky, bude sa musieť tento návrh účastníkovi doručiť. Bude na účastníkovi, či sa na konaní činne zúčastni alebo či sa ho nezúčastní. Ak sa ho zúčastní, bude mať on aj prokurátor celkom samostatné postavenie; o nejakom spoločenstve alebo dokonca vedľajšom účastenstve nie je tu ani reči.

K č. 4:

Najvyšší súd použije svoje oprávnenie vyžiadať si od ktoréhokoľvek súdu prvej alebo druhej stolice ktorúkoľvek vec (až do vynesenia rozhodnutia v tej alebo onej stolici) a rozhodnúť o nej, alebo prikázať ju na rozhodnutie ktorémukoľvek inému súdu, len ak budú pre to závažné dôvody (účelnosť, vhodnosť, zvláštne postavenie účastníkov). Toto oprávnenie sa však nebude týkať rozhodcovských súdov (porovnaj slová "... súdu prvej alebo druhej stolice"). Doterajší § 18 sa stane § 19 o. s. p. a dostane nové znenie.

K č. 5:

Ide o doterajší § 18 o. s. p., upravený podľa nového znenia zákona o organizácii súdov (pozri d. z. k č. 1). Osobitnými súdmi s právomocou v občianskych právnych veciach sú teraz len rozhodcovské súdy; nie sú však nimi vojenské súdy. Doterajší § 19 sa stane § 20 o. s. p.

K č. 6:

Ide o nové znenie doterajšieho § 19 o. s. p. Zmena v tom smere, že namiesto predsedu bude rozhodovať senát, je odôvodnená závažnosťou veci a snahou prispôsobiť sa rovnakému riešeniu v trestnom poriadku.

Doterajší § 20 o. s. p., ktorý bol len parafrázou § 138 ods. 2 ústavy, bol vypustený z týchto dôvodov: Riešenie sporu o príslušnosť (vlastne právomoc) medzi súdmi a správnymi orgánmi sveruje § 138 ods. 2 ústavy osobitnému zákonu. Túto zásadu opakoval aj doterajší § 20 o. s. p. Týmto zákonom doteraz bol zák. č, 3/1918 Sb., o Najvyššom správnom súde a o riešení kompetenčných konfliktov,

ktorý sveroval riešenie týchto konfliktov osobitnému senátu, složenému z troch členov Najvyššieho súdu a troch členov Správneho súdu; po zrušení Správneho súdu by teda taký senát nebolo možno složiť. Požiadavke zákonného riešenia kompetenčných konfliktov je dnes plne vyhovené zákonom o prokuratúre. Ak totiž dôjde ku kompetenčnému konfliktu medzi súdmi na jednej a úradmi (orgánmi štátnej správy) na druhej strane, je logické, že buď súd alebo úrad porušil zákon. Generálny prokurátor môže potom v takom prípade podať buď sťažnosť pre porušenie zákona proti rozhodnutiu súdu alebo protest proti rozhodnutiu úradu (orgánu štátnej správy).

K č. 7:

Toto ustanovenie sa iba premiesťuje k § 127 o. s. p., kam logicky patrí. Robí sa to jednak preto, že sa týka všetkých opatrovníkov, ustanovených podľa procesného zákona (teda nielen podľa § 29, ale napr. aj podľa § 52 a i. o. s. p. ), jednak preto, aby sa lepšie vyjadrilo, že oslobodenie od preddavkov podľa § 140 o. s. p. môže sa týkať aj toho, aby účastník znášal tieto náklady.

K č. 8 až 10.

Zrušenie finančných prokuratúr v osnove zákona o prokuratúre má za následok, že subjekty zastupované dosiaľ obligatórne alebo fakultatívne finančnou prokuratúrou, budú musieť pred súdmi konať samy. S procesného hľadiska treba preto upraviť otázku, kto môže za subjekty, o ktoré ide, na súde konať. Osnova tu volí v novom § 31 o. s. p. pre štát (štátne ústavy a zariadenia), u ktorého by vec mohla byť pochybná, najjednoduchšiu cestu. Ustanovuje, že orgán štátnej správy, ktorého sa vec týka, môže za štát na súde konať sám (svojimi zákonom alebo štatútmi na to povolanými činiteľmi), že sa však tento orgán môže dať zastupovať svojím zamestnancom, iným orgánom štátnej správy (napr. ústredný úrad krajským národným výborom a naopak), poprípade advokátom alebo všeobecným zmocnencom. Z toho všetkého plynie, že orgán, ktorého sa vec týka, musí byť zrejmý už z návrhu na začatie konania (napr. Československý štát — Ministerstvo zdravotníctva).

V tejto súvislostí ukázala sa potreba presnejšie upraviť otázku tzv. všeobecných zmocnencov. Výslovné riešenie prichádza tu v novom znení § 32 o. s. p. podľa obdoby čl. 20 GPK súdna prax, ktorá ako -všeobecných zmocnencov nepripúšťa osoby, ktoré boly pozbavené práva vykonávať advokáciu; osnova

má tu na mysli bývalých advokátov, ktorí boli buď vo februárových dňoch 1948 opatreniami akčných výborov pozbavení práva vykonávať advokáciu (§ l zák. č. 213/1948 Sb. ), poprípade stratili toto právo tým, že neboli prijatí, hoci o to žiadali, za členov krajských sdružení advokátov (§ 12 ods. l zák. č. 322/ 1948 Sb. ) alebo za členov advokátskych poradní [§ 13 ods. l písm. e) zák. č. 114/1951 Sb. ], alebo boli, poprípade budú z advokátskej poradne (z krajského sdruženia advokátov) vylúčení. Prirodzene, osoby, ktoré podľa tohto ustanovenia nemôžu byť všeobecnými zmocnencami, nebudú ani môcť ako všeobecní zmocnenci zastupovať štát (štátne ústavy a zariadenia). Plynie to zo systematického usporiadania §§ 31 a 32, kvôli ktorému bol doterajší § 31 o. s. p. označený ako § 33. V novom texte § 32 sa vypúšťa zmienka o "právnickej osobe zriadenej na zastupovanie", pretože potreba zriadiť takéto právnické osoby tu dnes už nie je; advokátske poradne, ktoré sú právnickými osobami, priamo nezastupujú (§ 5 zák. č. 114/1951 Sb., o advokácii).

K č. 11: Pozri d. z. k č. 1.

K č. 12:

Pozri d. z. k č. 7. Pokiaľ sa text doterajšieho § 29 ods. 3 o. s. p. doplňuje slovami "alebo v záujme koho bol ustanovený", má osnova na mysli odstrániť ťažkosti vznikajúce pri ustanovovaní opatrovníkov dedičom v konaní o prejednanie dedičstva, kde k ustanoveniu nedochádza na podnet ostatných dedičov. Slová "ak nie je ustanovené inak" v odseku 2 vyjadrujú, že osoby, ktoré znášaly trovy (včítane trov spojených s ustanovením a činnosťou opatrovníka), majú nárok na ich náhradu, ak sú pre náhradu dané podmienky (porovnaj napr. § 129 o. s. p. ).

K č. 13:

Ukázalo sa vhodným, aby pre náležité pochopenie v súvislosti najmä s § 146 o. s. p. bolo doterajšie ustanovenie § 87 sprav. por. (nar. č. 191/1950 Sb., v znení nar. č. 115/1951 Sb. ) včlenené priamo do občianskeho súdneho poriadku; stalo sa tak menším doplnením § 128 ods. 2 a vložením nového § 144a o. s. p.

K č. 14:

Ide o vhodnejšiu štylistickú úpravu doterajšieho textu. K veci sa ešte podotýka: Všade tam, kde účastníci nemajú postavenie odporcov, nemožno ustanovenie § 129 o. s. p. použiť, pretože tu nieto osoby, proti ktorej by

nárok na náhradu trov vznikol. Tak o výchove a výžive detí rozhoduje súd v záujme dieťaťa, nie v záujme rodičov; rodičia nemajú preto zpravidla postavenie odporcov, i keď sú záujmy rodičov často v kolízii.

K č. 15 a 16.

Doterajšie ustanovenie § 133 o. s. p. sa prakticky dotýka len prípadov, keď prokurátor vstupuje do konania podľa § 6 ods. l o. s. p.; tam, kde dosiaľ podľa § 6 ods. 3 mohol podať návrh na začatie konania, neprichádzala náhrada trov zpravidla vôbec do úvahy. Podľa navrhovaného § 6 ods. 3 môže však prokurátor podať návrh na začatie akéhokoľvek konania, a to aj proti vôli účastníka, ktorý je nositeľom hmotnoprávneho nároku, o který v konaní pôjde. V týchto prípadoch by bolo ustanovenie § 133 o. s. p. v doterajšom znení nespravodlivé; predovšetkým treba, aby ustanovenie o znášaní trov bolo oproti odseku l rozšírené; ak bude v týchto prípadoch účastník, ktorý aj pri iniciatíve prokurátora zostáva účastníkom, nečinný, je vhodne, aby nárok na náhradu trov (poprípade povinnosť na náhradu) patril štátu. Pojem nečinnosti bude treba vyložiť podľa okolností prípadu. Zpravidla aktívna účasť aj len na časti konania bude znamenať účastníkovu činnosť vo smysle tohto ustanovenia; len ustanovenie sa účastníka na výzvu súdu a jeho výpoveď pri výsluchu, ku ktorému môže byť aj predvedený (§ 69 o. s. p. ), sama osebe takou činnosťou ešte nie je.

Prokurátor nie je zástupcem účastníka, lebo vystupuje, ak to vyžaduje ochrana štátu alebo pracujúcich, celkom samostatne. Tomu by sa priečilo, keby štát mal mať za jeho činnosť nárek na náhradu trov podľa akvokátskej tarify (ako tomu bolo pri zastupovaní finančnou prokuratúrou).

K č. 17:

Navrhované ustanovenie § 139 a o. s. p. odstráni pochybnosti o tom, komu sa má platiť náhrada trov konania, ak účastníka zastupoval advokát. Skúsenosť ukazuje, že nielen trovy konania, lež zpravidla aj vlastná pohľadávka sa platievajú advokátskej poradni. Zákonné záložné právo na pohľadávke (nejde teda p pohľadávku poradne) Bude poradňu chrániť ako proti dlžníkovi, tak aj proti event. nárokom tretích osôb; umožní jej tiež, aby si zadržala na úhradu palmárneho účtu príslušnú sumu. Preto sa vzťahuje na celú prisúdenú sumu, i keď jej súčiastkou budú aj trovy, ktoré účastník vynaložil a ktoré s odmenou poradne nie sú priamo v súvislosti. Možnosť

daná poradni, aby "vlastným menom" vymáhala priznaní pohľadávku, pripúšťa, aby sama vlastným menom — bez splnenia požiadavky § 436 ods. l o. s. p. — navrhla aj nariadenie exekúcie. Posledná veta obmedzuje pre tieto prípady možnosť započítania len na prípady tam uvedené.

Ustanovenie § 139a vzťahuje sa ako na prípady, keď si advokáta obstaral účastník sám, tak na prípady, keď advokáta účastníkovi ustanovil súd (§ 142 ods. 3 o. s. p. ).

K č. 18:

Osnova preberá doterajšie ustanovenia § 42 sprav. por. a prispôsobuje text doterajšieho § 142 ods. l o. s. p. zákonu o advokácii.

K č. 19 a 20:

Doplnenie § 142 o. s. p. ďalším odsekom 3 vytyčuje predovšetkým zásadu, že činnosť zástupcu ustanoveného súdom je pre účastníka zásadne bezodplatná. Opakom toho bude ustanovenie § 144a písm. b) o. s. p., prevzaté z doterajšieho § 87 sprav. por. (v znení nar. min. sprav. č. 115/1951 Sb. ), podľa ktorého síce štát poskytuje ustanoveným zástupcom a advokátskym poradniam (ktorých člen bol ustanovený za zástupcu) náhradu hotových výdavkov, podľa ktorého však už neposkytuje poradniam aj náhradu odmeny za právne zastúpenie. Zastupovanie ustanoveným zástupcom — advokátom — stalo sa teda (po vydaní zákona o advokácii a advokátskej tarify) znova čestnou povinnosťou advokácie; odmena za zastupovanie sa totiž dostane advokátskym poradniam len tam, kde to zákon výnimočne ustanovuje.

Tak je to práve podľa ustanovení ďalšej vety § 142 ods. 3 o. s. p. Ak bol totiž účastníkovi, ktorého zastupoval advokát, priznaný nárok na náhradu trov (najmä v prípadoch úplného úspechu vo veci — § 129 o. s. p. ), tvorí odmena za zastupovanie súčiastku trov konania. To znamená, že odmena sa zaplatí poradni, i keď sa formálne prisúdi zastupovanému účastníkovi.

Ďalšou výnimkou je dnes už platné ustanovenie § 145 ods. 2 o. s. p. (pri odňatí zástupcu, k čomu, pravdaže, môže dôjsť len pred právoplatným skončením konania).

K č. 21:

úprava prvej vety odseku l iba spresňuje doterajší text a uvádza ho do súladu so Zákonom o súdnych poplatkoch (§4 ods. 3 zák. č. 173/1950 Sb. ) tak, že výslovne rieši dosiaľ pochybnú otázku, či sa ustanovenie § 146

ods. l o. s. p. týka aj súdnych poplatkov. Okrem toho bolo treba výslovným ustanovením umožniť, aby aj odporca účastníka, ktorému ustanovil zástupcu súd, v prípade podľahnutia zaplatil štátu okrem výdavkov preddavkovaných podľa § 144a písm. a) o. s. p. aj výdavky preddavkované podľa § 144a písm. b). Druhá veta, ktorá sa za tým účelom do § 146 ods. l o. s. p. vkladá, má preto za účel doterajší výklad podložiť zákonom.

Slová", ktoré sa novovkladajú do odseku 2, umožňujú štátu, aby dostal zaplatenie súdneho poplatku tam, kde vo veciach začatých na návrh účastníka oslobodeného od súdnych poplatkov miesto rozhodnutia vo veci samej dôjde len k uzavretiu súdnej pokonávky.

K č. 22:

Ide o dôsledok vyplývajúci z §§ 3 a 18 o. s. p. (pozri aj § 20 osnovy zákona o organizácii súdov).

K č. 23 a 24:

Podľa doterajšieho § 175 o. s. p. podáva sa odvolanie na súde, ktorý vyniesol rozsudok, či už ide o odvolanie podávané písomne alebo ústne (do zápisnice). Nehľadiac na doterajšiu možnosť podať odvolanie priamo na odvolacom súde (doterajší § 173 ods. 2, § 180 ods. 3 o. s. p. ), zákon priamo nedovoľoval, aby sa odvolanie podávalo na inom súde, najmä na všeobecnom súde odvolateľa. Prax si predsa v záujme práva neznalých účastníkov pomáhala pomocou § 42 druhá veta o. s. p. k výkladu, že odvolanie možno podať (písomne alebo do zápisnice) aj na inom než príslušnom súde, pokiaľ ho tento súd v odvolacej lehote postúpi príslušnému súdu (§ 85 odsek 4 o. s. p. ). Osnova, majúc na zreteli vedúcu zásadu § l o. s. p., totiž odstránenie formalizmu a zistenie materiálnej pravdy, ide ešte ďalej a uspokojuje sa tiež včasným podaním odvolania do zápisnice na príslušnom súde (najmä na všeobecnom súde). Aby však nedošlo k neistote o právoplatnosti rozsudku, nariaďuje, aby nepríslušný súd ihneď postúpil odvolanie príslušnému súdu. Ustanovenie o okamžitom postúpení je všeobecné, vzťahuje sa teda aj na odvolanie, ktoré bolo podané písomne na nepríslušnom súde; na rozdiel od zápisničných podaní bude tu však ako dosiaľ odvolacia lehota zachovaná, len ak nepríslušný súd postúpi odvolanie ešte v odvolacej lehote príslušnému súdu.

Zmienka o notárovi v doterajšom § 175 o. s. p. bola vypustená vzhľadom na postavenie štátnych notárov.

K č. 25:

Ustanovenie, že na súde druhej stolice nemožno návrh na začatie konania vziať zpäť, odôvodňovalo sa tým, že o návrhu bolo už rozhodnuté a že navrhovateľ sa môže svojho nároku vzdať.

V praxi sa však toto ustanovenie príliš neosvedčilo. Zmena návrhu vo veci samej, prípustná podľa § 183 ods. 3 o. s. p. aj v odvolacom konaní, môže byť vecne vlastne vzatím pôvodného návrhu zpäť a nahradením iným návrhom, čo nebolo v súlade s doterajším § 177 o. s. p.; dôsledne vzaté, nemalo by byť v odvolacom konaní prípustné ani obmedzenie návrhu, čo je vlastne čiastočným vzatím zpäť. Nové okolnosti a dôkazy môžu podstatne zmeniť situáciu medzi účastníkmi bez viny navrhovateľa. Ak sú prednesené alebo vykonané na súde prvej stolice, môže navrhovateľ vziať návrh zpäť; pretože nemôže tak urobiť v konaní na odvolacom súde, môže sa táto skutočnosť pociťovať ako nespravodlivosť. Vedúca zásada materiálnej pravdy, rýchleho a účinného zabezpečenia ochrany majetkových a osobných práv občanov bez zbytočných formalít sa neznáša s formálnym postupom vyplývajúcim zo zákazu vzatia návrhu na začatie konania zpäť. Osnova preto dovoľuje vzatie návrhu na začatie konania zpäť aj v odvolacom konaní. Rozsudok súdu prvej stolice, ktorý bol odvolaním napadnutý, nenadobúda síce právoplatnosť, ak nebolo vzaté zpäť aj odvolanie; pretože však rozsudky predbežne vykonateľné môžu byť vykonané bez ohľadu na právoplatnosť, osnova rieši ťažkosti, ku ktorým by mohlo dôjsť, tým, že odvolací súd v týchto prípadoch rozsudok súdu prvej stolice vždy zruší. O trovách bude potom platiť § 136 ods. 2 o. s. p.

K č. 26:

Bolo by zbytočným formalizmom, keby odvolací súd nemohol bez ústneho pojednávania odmietnuť odvolanie oneskorené alebo podané neoprávnenou osobou alebo neprípustné, ak tieto skutočnosti zistí len sám, bez upozornenia súdu prvej stolice.

K č. 27:

Osnova tu chce zákonným spôsobom vyložiť, že nielen odvolateľ, lež i jeho odporca môže zmeniť aj v odvolacom konaní návrhy vo veci samej; potreba toho sa ukázala y praxi najmä v konaní v manželských veciach.

K č. 28:

Základným článkom novej organizácie súdov je ľudový súd, ktorý bude tiež — ako

súd prvej stolice — rozhodovať v senátoch složených zo sudcu a dvoch sudcov v ľudu. Jedine tento súd je účastníkom a pracujúcim vôbec najbližšie a preto sa žiada, aby to bol tento súd, ktorý zpravidla rozhodne konečne. Bez toho, že by sa osnova chcela dotknúť základných princípov nášho odvolacieho konania, totiž prípustnosti novôt, prípustnosti zmeny návrhov vo veci samej a odvolacích návrhov, musela rozšíriť doterajšiu, do istej miery úzku možnosť odvolacích súdov zrušovať rozhodnutia súdu prvej stolice; bolo to potrebné najmä pre ten čas, kým sa po vykonaných voľbách sudcov budú odvolacie senáty skladať so sudcov (nie aj zo sudcov z ľudu). Celým týmto riešením priblíži sa odvolacie konanie úprave vykonanej v Sovietskom sväze, spočívajúcej na princípe kosačnorevíznom.

K č. 29: Pozri d. z. k č. 22.

K č. 30:

Aj tu vykladá osnova autenticky to, k čomu sa dochádzalo len ťažkým výkladom opierajúcim sa o to, že v československej republike nie je súd, ktorý by rozhodoval o ohradení.

K č. 31:

Rozšírením oprávnení na podanie sťažnosti pre porušenie zákona aj na predsedu Najvyššieho súdu prispôsobuje sa občiansky súdny poriadok osnove zákona o organizácii súdov. Inak sa, pokiaľ ide o úpravu ods. l, odkazuje na d. z. k Č. 1.

Novoupravený odsek 2 lepšie vyjadruje doterajšiu myšlienku, že sťažnosťou možno napadnúť aj porušenie zákona, spočívajúce v porušení ustanovení o právomoci súdov. V čase podania sťažnosti pre porušenie zákona možno potom usudzovať na to, že chyby konania mohly mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odpoveď na to dá až rozhodnutie Najvyššieho súdu; preto sa slová "ak maly" nahradzjú slovami "ak mohly".

Novoupravený odsek 3 sa prispôsobuje osnove zákona o organizácii súdov.

K č. 32:

Celkom bezobsažné a v praxi bez ozveny zostalo doterajšie ustanovenie o návrhu na zmenu rozhodnutia, ktorým bol porušený zákon, a o možnosti zmeny tohto rozhodnutia. Rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon, možno nahradiť novým rozhodnutím iba po ďalšom konaní (po vypočutí účastníkov, doplnení konania a pod. ). Nemožno teda zpra-