Rozprava ujasnila znovu, že bez hospodářských styků se Sovětským svazem a bez sovětské pomoci by si nemohly lidově demokratické státy zachovat hospodářskou a politickou svrchovanost a že by se staly předmětem libovůle a diktátu amerických vykořisťovatelů.

V diskusi zahraničního výboru bylo poukázáno i na úlohu titovských agentů, agentů amerických imperialistů, kteří utrpěli drtivou porážku všude, kde osud národů spočívá v rukou svobodného a nezávislého pracujícího lidu, vedeného dělnickou třídou a jejím předvojem, marx-leninskou stranou. Odhalením Titových pomahačů západnických agentů v mnoha zemích a rázným likvidováním jejich díla bylo dosaženo, že se americkým podněcovatelům nové války nepodařilo vytvořit v zemích lidové demokracie základnu pro novou útočnou válku proti Sovětskému svazu a národům lidových demokracií.

Nejsme na pochybách - bylo konstatováno - že přes poučení z minulé války zůstaly ještě na světě temné síly, které by rády znovu rozpoutaly válečný požár. Výbor však je si vědom, a došlé resoluce vydávají o tom svědectví, že naši dělníci chápou, že údernickým hnutím, socialistickým soutěžením a zpevňováním norem pomáhají nejenom ke splnění pětiletého hospodářského plánu, ale také k upevnění míru ve světě, neboť vědí, že čím silnější bude naše republika, tím silnější bude také světová fronta míru. (Potlesk.)

Jednání zahraničního výboru bylo shrnuto do resoluce, kterou jako zpravodajka tohoto výboru předkládám tomuto slavnému sboru a kterou máte před sebou.

Slovenský lid jde věrně ruku v ruce s českým lidem ve výstavbě socialismu, který znamená pro nás všechny blahobyt a mír. Výrazem tužeb slovenského lidu je resoluce Slovenské Národní rady, která byla přijata na plenárním zasedání. Pro tuto resoluci je příznačné, že si slovenský lid rovněž uvědomuje rozhodující roli Sovětského svazu pro naše budovatelské dílo a zajištění míru ve světě.

Ze všech projevů, které nás došly, nade všechno vyniká, že není ani jediné resoluce, jež by nevyjadřovala velkou lásku a vděčnost zemi, která přinesla největší oběti míru a svobodě národů a má rozhodující podíl na udržení míru, t. j. slavné zemi socialismu a generalissimu Stalinovi. (Dlouho trvající bouřlivý potlesk.)

Zahraniční výbor konstatoval, že Sovětský svaz za celých 32 let svého trvání dokázal, že je zemí míru a bezpečnou oporou všech, kdož o něj upřímně usilují. Ne proto, že by měl strach, nýbrž proto, že míru potřebuje a přeje si ho jeho lid, aby mohl uskutečnit nejdokonalejší společenský řád - komunismus, a proto, že dobře ví, jak i pracující lid v celém světě touží po míru.

V Organisaci Spojených národů vynakládá Sovětský svaz veliké úsilí k zabezpečení míru a spolupráce národů, zatím co anglo-američtí váleční štváči se snaží zneužít této instituce k prosazování svých imperialistických cílů, sabotovat spravedlivé sovětské návrhy a změnit Spojené národy v arénu reakčních intrik proti SSSR a lidovým demokraciím.

Reakční síly, proti nimž Sovětský svaz bojuje, jsou také úhlavními nepřáteli naší samostatnosti a nezávislosti. Mají na svědomí strádání lidu v prvé republice, mají na svědomí Mnichov a okupaci a chtěly by poválečnou politikou přivodit naši novou porobu.

Víme, že Sovětskému svazu a generalissimu Stalinovi vděčíme za vše, co činí život našeho lidu radostným a šťastným. Pevně věříme, že úsilí Sovětského svazu o zachování míru, úsilí vyjadřující tužby pracujících celého světa, bude korunováno naprostým zdarem. Všechno pokrokové lidstvo s nesmírným nadšením vítá proto smlouvu o přátelství a vzájemné pomoci Sovětského svazu a Čínské lidové republiky jako těžkou porážku válečných paličů a slavné vítězství přátel míru.

Naším úkolem je všemožně podporovat úsilí Sovětského svazu o mír, bojovat za mír podle jeho vzoru, soustavně odhalovat činnost válečných paličů a jejich pomocníků a učit se od Sovětského svazu budování socialismu.

Jsme si vědomi slov presidenta Gottwalda, že Sovětský svaz zaručuje nám nejen národní svobodu a státní nezávislost, ale stojí v čele těch, kdož zápasí ve světě o udržení a upevnění míru, který i nám Čechoslovákům je tak drahý.

Proto se Sovětským svazem na věčné časy ke štěstí našeho lidu a k vítěznému boji za mír! (Dlouho trvající bouřlivý potlesk.)

Předseda: Ke slovu se přihlásil ministr zahraniční dr Clementis. Prosím, aby se ujal slova.

Ministr dr Clementis (uvítán hlučným potleskom): Slávne Národné shromáždenie!

Naša dnešná slávnostná a manifestačná schôdzka za trvalý mier, za spoluprácu mierumilovných národov a proti vojnovým štváčom a vojnovým prípravám dokumentuje znova radostnú skutočnosť, že sa naše národy zaradily bezvýhradne do spoločnosti pokrokového ľudstva, ktoré na čele so Sovietskym sväzom nielen že sa usiluje, ale na veľkej časti zemegule dnes už buduje nový svet, ktorý nepozná vykorisťovanie človeka človekom, nepozná hospodárske krízy, ktoré rodil a ešte rodí svet kapitalistický, krízy neoddeliteľné od obdobia monopolistického, imperialistického kapitalizmu - krízy ústiace vo vojnové konflikty.

Tým je aj povedané, že dnešná naša úsilie za mier, na rozdiel od minulosti, náš boj za mier odohráva sa za iných objektívnych, ale aj subjektívnych podmienok, že nemá nič spoločného so slabošským pacifizmom, ale že je to reálne hnutie celého sveta socialistického a socializmu budujúceho, ku ktorému sa pripojujú stá milióny pracujúcich, žijúcich ešte dnes vo svete kapitalistickom, alebo dokonca za podmienok polokoloniálnych a koloniálnych.

Zo skutočností práve podtrhnutých ďalej vyplýva, že za mierovým hnutím, za pevnou vôľou udržať mier stojí svet socializmu so všetkou svojou nielen ideovou mocou, tak nadradenou "ideologiám" odumierajúceho sveta kapitalizmu, ale že za ním stojí tento nový, stále mohutnejúci a rozrastajúci sa svet i so všetkou svojou silou materiálnou, nech už v oblasti hospodárskej alebo vojenskej.

Ba ani mierové hnutie v kapitalistických štátoch, obchvacujúce milióny ľudí všetkých národností, rás a vyznania, ne je nejaké beztvárne, bezmocné, neakčné teleso, ale je to dnes už sila organizovaná, sila stále rastúca, ktorá i v konkrétnych akciách najmä pracujúcich vrstiev ukázala a ukazuje, že chce a vie nielen manifestovať za mier, ale aj konkrétne zaň bojovať, mariť konkrétne plány a konkrétne prípravy k novej svetovej vojne.

Takáto iste radostná a povzbudzujúca bilancia mierových síl nesmie nás však viesť k falošným záverom, nesmie uspávať našu bdělosť, nesmie nás viesť k nečinnosti, lebo sila nečinná, sila zaháľajúca nie je silou pôsobiacou, nebola by činiteľom, ktorý účinne zamedzuje a potiera vzrast síl opačných, teda v našom prípade síl vedúcich k vojne a síl vytvárajúcich nebezpečenstvo vojny.

Z tejto prvej poučky súdobého mierového hnutia vyplýva pre nás nezameniteľný príkaz neochabovať v našom úsilí, ale práve naopak posilňovať ho na všetkých frontách nášho života tu doma i v spolupráci s mierovými a demokratickými silami v celom svete.

A tým zase je povedané, že aj keď svetové mierové sily sa opierajú a môžu sa s bezpečnosťou opierať predovšetkým o Sovietsky sväz a zeme ľudovej demokracie, kde sú všetky národné a štátne sily mobilizované pre mierovú výstavbu doma a udržanie mieru vo svete - naša práca bude úspešná a víťazná vtedy, keď bude výrazom a nástrojom vôle celého mierumilovného ľudstva. Alebo inými slovami: aj keď formy nášho boja za mier sú uročované inými podmienkami a možnosťami, než v akých ešte dnes žijú bojovníci za mier a kapitalistickom svete, náš cieľ môže byť len jeden a jediný, i keď ho dosahujeme rôznymi cestami a prostriedkami. A náš cieľ bude dosiahnutý len v tom prípade, keď v úsilí o jeho dosiahnutie neochabneme ani my tu, ani naši druhovia tam, ale naopak, našu prácu a naše úsilie zharmonizujeme a budeme stále prehlbovať a rozširovať.

Lebo úsilie o zaistenie mieru je najpoprednejším, najvážnejším úsilím tohoto historického obdobia.

Zrekapitulujeme si najdôležitejšie skúsenosti posledného historického obdobia a preveďme si rozbor súčasnej svetovej situácie, aby sme si overili správnosť tohoto nášho zistenia.

Za prvej svetovej vojny, ktorá bola výslednicou vývoja kapitalistickej spoločnosti s jej nerovnomernosťami, krízami a vojnovými konfliktami, vznikol Sovietsky sväz. Tým bola otvorená nová epocha v dejinách ľudstva a tým sa zrodila tiež nová a rozhodujúca svetová mierová sila. Nie je náhoda, ale samozrejmý prejav skutočnosti, keď sa sovietska vláda predstavuje svetu mierovou výzvou a keď mierové úsilie doprevádza neoddeliteľne vzrast a rozmach sovietskej moci.

Dejiny sovietskej diplomacie v období medzi dvoma svetovými vojnami sú charakterizované nemenným, neustálym a dôsledným úsilím o zabezpečenie mieru. Vieme všetci dobre, ako do rámca tohoto úsilia bola zahrnutá tiež ochrana suverenity a slobody Československa, ako v kritických časoch mníchovských stál po našom boku Sovietsky sväz a jedine Sovietsky sväz, zatiaľ čo naši tzv. spojenci a priatelia na západe nielen že nás zradili, ale hanebne kolaborovali s Hitlerom na likvidovaní Československa.

Nedávne radostné oslavy 70. narodenín generalissima Stalina, ktoré samy o seba boly mohutnou prehliadkou svetových mierových síl a novým popudom k ich rozvinutiu, boly aj pre nás vhodnou príležitosťou znovu si uvedomiť blahodarnosť stalinskej mierovej politiky pre naše národy, pre ich osud v tomto historickom období a pre ich bezpečnosť do budúcnosti.

Prezident Gottwald pri tejto príležitosti povedal:

"Už po mnohé roky riadi Stalin osudy Sovietskeho sväzu i svetového pokroku. Stalin vždy správne videl dopredu, správne rozhodoval, a preto tiež každé úsilie doviedol k víťazstvu. A ak Stalin dnes ukazuje svetu cestu k trvalému mieru, k slobode a priateľstvu medzi národmi, k demokracii a šťastiu ľudu - niet pochybností, že i tento veľký zápas skončí nakoniec víťazne."

Tento veľký zápas nie je nového dáta, lebo napriek tomu, že výsledkom druhej svetovej vojny bola úplná vojenská porážka vtedy najnebezpečnejších agresívnych imperialistických síl, porážka fašizmu a nacizmu, napriek tomu, že priebeh a výsledky druhej svetovej vojny umožnily zrod ľudových demokracií a v ďalšom vývoji zrod ľudovodemokratickej Číny a Nemeckej demokratickej republiky, neboly a nemohly byť ňou likvidované všetky hniezdá reakcie vo svete, ktoré sa v povojnových rokoch rozrástly a získaly vplyv na vedenie politiky vedúcich kapitalistických štátov natoľko, že otázka boja proti nim, boja proti ich vojnovým prípravám je - ako sme to už povedali - z nejnaliehavejších a nejprednejších úloh a povinností pokrokového ľudstva.

Ba čo viac, priebeh a história druhej svetovej vojny svedčila o tom, že už vtedy, hoci viac menej ešte tajne, prejavovaly sa sily, ktoré zákerným spôsobom, ale zámerne sledovaly ciele, ku ktorým sa dnes otvorene priznávajú, ciele namierené proti vtedy hrdinsky bojujúcemu Sovietskemu sväzu a proti demokratickým silám ujarmených národov, bojujúcim proti okupantom.

Pripomeňme si len napríklad tzv. Churchillovo memorandum z r. 1942, zverejnené na vlaňajšom zasadaní tzv. Europskej rady v Strassburku pánom MacMillanom, v ktorom Churchill volá po utvorení Spojených štátov europských ako "hradby proti ruskému barbarstvu". Spomeňme iného výroku z júla 1941, ktorý znie: "Ak uvidíme, že vyhráva Nemecko, musíme pomôcť Rusku; ak bude vyhrávať Rusko, musíme pomôcť Nemecku a týmto spôsobom nech sa navzájom čo možno najviac pozabíjajú." Autorom tohoto výroku je vtedajší senátor Harry S. Truman. Pripomeňme si akcie Churchilla v roku 1944 proti gréckym demokratickým odbojovým silám.

Atlantická Charta, dátovaná 14. augusta 1941, k autorstvu ktorej sa hlási Churchill, hovorí v § 3 o tom, že deklaranti sa zaväzujú., . . . rešpektovať práva všetkých národov voliť si formu vlády, pod akou chcú žiť". No, ako je známe, keď grécky ľud po hrdinskom boji proti nemeckým okupantom a domácim kolaborantom dal veľmi jasne najavo, akú formu vlády si zvolí, bolo mu pomocou krvavej vojenskej intervencie, najskôr britskej a potom americkej, zabránené žiť a vládnuť si po svojom.

U ostatných nacistami porobených národov, u ktorých nemohlo dôjsť k podobným vojenským intervenciám, ako došlo v Grécku, pretože boly oslobodené sovietskou armádou, boly dosadzovaním agentov v cudzích službách a inými metódami pripravované a prevádzané dlhodobé plány na zvrátenie výdobytkov ľudovodemokratických systémov.

Konečne všetko to, čo sa odohralo okolo záväzne sľubovaného a dlho neotváraného druhého frontu, ktorý mohol tak podstatne skrátiť trvanie vojny, utrpenie a obete porobených národov, svedčí o tom, čo sme konštatovali na začiatku t. j. že už v priebehu vojny neboly bez vplyvu elementy, ktoré dnes už vedú otvorenú mobilizáciu vojnových síl proti Sovietskemu sväzu a zemiam ľudovej demokracie.

Po Postupime, ktorý bol medzníkom v krátkej, ale veľmi poučnej a dôležitej perióde povojnového vývoja a ktorý bol posledným výrazom dobre vyvážených a správne pochopených spoločných záujmov spojencov za druhej svetovej vojny, nedlho po tomto Postupime začaly sa prejavovať čoraz dôraznejšie snahy západu o revíziu a zvrátenie dohôd aj dojednaní, vzniklých za vojny a tesne po nej. Platí to o dohodách medzi spojencami z vojny práve tak, ako aj napr. o OSN. Za tento vývoj svetovej politiky a medzinárodných vzťahov nesie v prvom rade zodpovednosť vedúca kapitalistická mocnosť sveta - Spojené štáty americké.

Doktrín o americkej svetovláde stala sa oficiálnym vyznaním predstaviteľov dnešnej politiky Spojených štátov. Nájdete ju v posolstvách prezidenta Trumana kongresu, v oficiálnych vyhláseniach jeho ministrov, najmä ministra národnej obrany Johnsona, či v rečiach aktívnych alebo penzionovaných, no v každom prípade politizujúcich generálov.

Je to doktrína nielen naivná, ale i nebezpečná. Na veci rozhodne nič nemení, ak sa zdôrazňuje, že Amerika chce vládnuť svetom v záujme mieru. Pravda, ani tam nezabudne povedať, že to má byť mier americký - pax americana. I taký Wall Street Journal zo dňa 26. júla 1949 napísal na okraj jedného z Trumanových posolstiev kongresu toto:

"Máme teda docieliť násilím a silou toho, čo sa nepodarilo docieliť Caesarovi, Napoleonovi, ani Hitlerovi, univerzálny mier. V skutočnosti sme však oveľa ctibažnejší ako tento triumvirát. Neobmedzujeme sa len na malý kúsok sveta, jeden alebo dva kontinenty, ale chceme dosiahnuť mier pre celú zemeguľu. . ."

Vedúci generál americkej armády Omar N. Bradley vyhlásil pred výborom pre zahraničné záležitosti vo snemovne dňa 29. júla 1949, že americký ". . . vzostup k vodcovstvu musí prebiehať s takou odvahou a za takých podmienok, že bude stáť na prvom mieste v dejinách veľkých činov."

V podobných citátoch mohli by sme pokračovať do nekonečna. Týmito niekoľkými chcel som len podtrhnúť tú skutočnosť, že doktrína o svetovláde Spojených štátov nie je nejakým vynálezom žurnalistov alebo nezodpovednej propagandy, ale vyznaním - aby som užil vžitého výrazu - "zodpovedných činiteľov". A preto jej musíme venovať plnú pozornosť a zaoberať sa ňou s plnou vážnosťou tým skôr, že táto doktrína sa neobmedzuje na teoretické hlásanie, ale vo forme najskôr Trumanovej doktríny stáva sa nástrojom intervencie, a to i ozbrojenej, do vnútorných vecí iných národov; v podobe Marshallovho plánu zbavuje suverenity zúčastnených, ako to priznal sám jej autor, generál Marshall pred zahraničným výborom kongresu, hovoriac o tom, že táto tzv. pomoc zahrnuje také koncesie na úkor suverenity týchto štátov, "aké nikdy predtým neurobil žiadny nezávislý národ v dejinách sveta"; v podobe Atlantického agresívneho paktu a s ním súvisiaceho aktu vojenskej pomoci nadobúda už veľmi nebezpečných a konkrétnych foriem príprav novej svetovej vojny.

Pred niekoľkými dňami som čítal oznámenie jedného ministerstva národnej obrany jedného z menších účastníkov Atlantického paktu, z ktorého som sa dozvedel, že v dôsledku záväzkov Atlantického paktu bol príslušný generálny štáb zreorganizovaný na tri veliteľstvá, z ktorých najdôležitejšie je veliteľstvo - a teraz citujem doslova - "intervenčných síl", ktoré sú určené pre boj v zahraničí. Ponechávajúc stranou posúdenie intervenčného potenciálu tohto nemenovaného štátu, všimnime si jedine tú skutočnosť, že nielen organizácia americkej armády a armád jej dnes podriadených má charakter agresívny, ale už ani vo svojej terminologii sa nepokúšajú zahaľovať pravú tvár Atlantického paktu ako paktu agresívneho.