Slovenský národohospodár, učiteľ Pavol Križko v r. 1869 v "Pešťbudínskych vedomostiach" napísal úvahu o spriemyselnení Slovenska, v ktorej dochádza k záveru, že "bez priemyslu a obchodu ale ani pokrok k zdokonaľovaniu obyvateľstva hornouhorského či slovenského nie je možný, materiálny blahobyt je podstatnou podmienkou duševného vývoja". Volanie týchto našich národných činiteľov zostalo volaním na púšti. Chudobné Slovensko nevedelo uživiť vzrastajúci počet obyvateľstva. Vysťahovalectvo bolo masovým zjavom. Tak len behom desiatich rokov, od r. 1900 do r. 1910, vysťahovalo sa zo Slovenska vyše tristo tisíc obyvateľov, čo bolo viac ako 10% z vtedajšieho celkového počtu obyvateľstva.

S veľkými nádejami vstupoval náš národ do Československej republiky, ktorá pre nás znamenala národný, sociálny i kultúrny pokrok. Veľké naše nádeje, že v ČSR po rozvoji národnom a kultúrnom bude nasledovať rozvoj hospodársky a priemyselný, neboly splnené. Liberalistické hospodárske pomery zostaly zachované, bezplánovitosť, konkurenčný boj a bezohľadné vykorisťovanie robotníctva a hospodársky slabšieho Slovenska neustaly. Slabší slovenský priemysel nemohol pritom dobre konkurovať s vyspelým českým priemyslom a stále upadal. Tak upadlo po prvej svetovej vojne na Slovensku hlavne hutníctvo a kovorobný priemysel. V niektorých oblastiach nastalo skutočne odbúravanie i toho mála priemyslu, ktorý sme na Slovensku mali. Tento úpadok zaznamenáva hlavne náš banský priemysel, v ktorom r. 1913 bolo zamestnaných 12.057 zamestnancov, v r. 1929 iba 10.961 a v r. 1933 za hospodárskej krízy iba 6.980 zamestnancov. V r. 1899 sa vyrobilo na Slovensku 270.000 ton surového železa a najvyššia produkcia Slovenska za predmníchovskej Československej republiky bola v r. 1937 iba 47.824 ton. Od r. 1900 do r. 1921 síce poklesol počet osôb, prislúchajúcich k poľnohospodárstvu, asi o 23.000 osôb, ale od r. 1921 do r. 1930 vzrástol tento počet opäť o 70.000. Bolo teda na Slovensku v r. 1930 o 50.000 osôb v poľnohospodárstve viac ako v r. 1900.

Vysťahovalectvo, tento najlepší ukazovateľ biedy a populačného tlaku, pokračovalo ďalej. Zo Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny vysťahovalo sa v r. 1922 až 1930 177.209 obyvateľov, kým z českých zemí za tú istú dobu iba 98.976 obyvateľov. Keď pripočítame toto číslo k pomeru obyvateľstva, znamená to, že vysťahovalectvo bolo na Slovensku asi päťkrát silnejšie, než v českých zemiach. Za tých deväť rokov vysťahovalo sa zo Slovenska asi 4,5% obyvateľstva, z českých krajín 0,9%. Ročný prírastok obyvateľstva činil vtedy asi 40.000 až 50.000 osôb, z čoho polovica sa teda vysťahovala. Toto všetko boly výsledky nesprávnej politiky českého a slovenského agrárneho kapitálu, ktorý zo Slovenska robil poľnohospodársky doplnok českých zemí. Bola to politika nesprávna, nielen pre slovenský národ, ale aj pre celú Československú republiku škodlivá, naháňajúca vodu na mlyn autonomistickej reakcii a dávajúca argumenty do rúk hlinkovskému separatizmu a esterházyovskému revizionizmu. Na volanie pokrokových českých a slovenských politických činiteľov, aby sa prestalo s touto nesprávnou politikou voči Slovensku, odpovedal Malypetr, tento predstaviteľ agrárneho finančného kapitálu, vyvesením plakátov, ktoré cynicky vravely slovenskému národu: Spokojte sa so svojou biedou, lebo i tak sa na Slovensko dopláca. Tento tzv. argument vychádzal z mechanického, tupého srovnávania počtu obyvateľstva v českých zemiach a na Slovensku a nebral do úvahy vývojový stupeň, štruktúru a rozdelenie národného dôchodku. Toto demagogické tvrdenie malo iba ten účel, zakryť skutočnosť: Vykorisťovanie slovenského a českého pracujúceho ľudu hŕstkou finančných, priemyselných a agrárnych kapitalistov a sústrediť pozornosť ľudu na šovinistické štvanice.

Na túto nesprávnu hospodársku politiku českej a slovenskej buržoázie bol iba jeden liek: spriemyselnenie. Na starú bolesť bol potrebný iba ten liek, po ktorom volal už Štúr v r. 1847: Rozvitok priemyslu. A v súlade s týmto najpokrokovejším odkazom šťúrovým menom slovenských komunistov a za pomoci našich českých súdruhov vyslovuje predseda našej strany súdruh Vilo Široký na celoslovenskej konferencii v r. 1937 plán hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska. V tomto návrhu sa jasne a konkrétne hovorilo, že spriemyselnenie Slovenska je prvou a hlavnou podmienkou vyrovnania, a boly v ňom načrtnuté jednotlivé body tohto industrializačného programu, ako výstavba dopravy železničnej a cestnej, využitie vodných síl a dokončenie elektrizácie, výstavba priemyslu, rozsiahle stavebné, kultúrne a zdravotné investície. I k tomuto volaniu bola vládnuca trieda hluchá.

Až v obnovenej ľudovodemokratickej ČSR ide sa robiť náprava. Dvojročný plán položil základy industrializácie Slovenska a jeho výsledky už ovplyvňujú hospodársku a sociálnu štruktúru Slovenska. V dvojročnom hospodárskom pláne splnili sme v priemysle stanovené úlohy za 18 mesiacov na 103,8% a národný dôchodok stúpol o 30%. V zamestnanosti zaznamenávame vzrast o 23%, lebo počet pracujúcich v priemysle stúpol od januára 1947 do 1. augusta 1948 zo 142.000 na 175.000 osôb, bez stavebného priemyslu. Premiestením závodov a strojov z Čiech získali sme 24.000 pracovných príležitostí. Päťročný plán ešte väčšmi napomáha spriemyselneniu Slovenska, čo je vyjadrené tým, že výška investícií na Slovensku v rámci päťročného plánu obnáša 96,2 miliardy Kčs, čo je 28,6% z celoštátnych investícií. Tabuľka rozvrstvenia na jednotlivé odvetvia nám dáva tento obraz:

Na priemysel venuje sa na Slovensku 30,9 miliardy Kčs, čo obnáša 23,4% celoštátnych investícií, na pôdohospodárstvo 9,8 miliardy, čo obnáša 36,5%, na stavebníctvo 1,6 miliardy, čo obnáša 34,8% celoštátnych investícií, na dopravu 13,9 miliardy, čo obnáša 26,3%, na obchod a cestovný ruch 1,7 miliardy, čo obnáša 34%, na bytovú výstavbu 13,7 miliardy, čo obnáša 34,9%, na sociálnu starostlivosť 1,6 miliardy, čo obnáša 19,9%.

Zdravotná starostlivosť 3,4 miliardy, čo obnáša 33,1%, kultúrna starostlivosť 4.200 mil. Kčs, t. j. 41,2%, na verejné investície z celkového obnosu 47,1 miliardy Kčs venuje sa na Slovensko 15,3 miliardy, čo obnáša 32,4%. Je teda vidieť, že naša vláda nielen slovami, ale i skutkami stará sa o postupné plnenie tej časti Košického vládneho programu, podľa ktorej zrovnoprávnenie slovenského národa musí znamenať predovšetkým hospodárske, sociálne a kultúrne vyrovnanie medzi východnou a západnou časťou nášho štátu.

Prínos Slovenska do národného dôchodku v Československej republike je menší ako podiel, ktorým Slovensko participuje na rozdelení tohto národného dôchodku. Kým národný dôchodok v Československej republike sa má v päťročnom pláne zvýšiť o 49%, na Slovensku až o 60%.

V päťročnom pláne sa blíži rozsah investícií na Slovensku približne dvojnásobku investícií v päťročnom pláne. Silnejší, hospodársky mocnejší český národ podáva pomocnú ruku slabšiemu slovenskému národu. Hospodársky rozvoj našej republiky, ako ho predvída päťročný plán, musíme docieliť svojimi vlastnými silami. Keby však Slovensko chcelo previesť industrializáciu svojimi vlastnými prostriedkami a silami, znamenalo by to uťahovanie opasku na poslednú dierku mnohé a mnohé roky.

Slovensko je však v tej šťastnej situácii, že sa môže opierať o bratský český národ, o jeho priemysel, disponujúci mohutnou kapitálovou intenzitou, vysokokvalifikovanými kádrami technikov a robotníkov a bohatými skúsenosťami.

Je to hlavne český priemysel, ktorý spôsobuje, že Československá republika je čo do priemyselnej kapacity vo svetovom merítku na 10. mieste. Český priemysel má okrem toho bohaté skúsenosti industrializačné, nadobudnuté hlavne v Perzii a Južnej Amerike. Na Slovensku najbližším dlhodobým cieľom, ktorý síce ešte v päťročnom pláne nedocielime, ale ku ktorému sa priblížime, je taký vzostup počtu pracujúcich v priemysle, aby sa podiel príslušníkov priemyslu a pôdohospodárstva vyrovnal.

Keď sa nám to podarí, dosiahneme stavu, ktorého dosiahly Čechy už v roku 1892 a Morava v roku 1913. Táto skutočnosť len podčiarkuje slovenskú zaostalosť. Prevedením spomenutých investícií nastane podstatný vzrast priemyselnej výroby na Slovensku. Hodnota priemyselnej výroby stúpne z plánovaných 38 miliárd 407 mil. Kčs, predpokladaných na rok 1948, na 69 miliárd 483 mil. Kčs, v r. 1953, a to okrem stavebníctva, takže hodnota výroby stúpne o 80%. Hodnota výroby celej Československej republiky stúpne z 284 miliárd 883 mil. Kčs na 447 miliárd 719 mil. Kčs, t. j. o 57%.

Z celkového obnosu 47,1 miliardy na verejné investície pripadá na Slovensko 15,3 miliardy Kčs, čo sa rovná 32,4%. Plánujú sa: 1. cesty a mosty, 2. stavby vodohospodárske, 3. verejné budovy administratívne.

Ide tu predovšetkým o dokončenie rozostavaných hydrocentrál. Je to investícia, z ktorej budeme mať osoh až o niekoľko rokov, ale je to investícia prepotrebná. Využijeme takto energiu našich riek a elektrizáciou podstatne prispejeme nielen k rozvoju nášho priemyslu, ale i našich domácností. Naše ženy a gazdiné budú môcť využiť elektriny k usnadneniu ich ťažkej a namáhavej práce. (Potlesk.)

Hoci do našich hydrocentrál venovali sme v dvojročnici značné obnosy, jednako len využitie energetickej kapacity slovenských riek nedosahuje dnes ani 2% možností.

Značný obnos týchto verejných investícií bude tiež venovaný na výstavbu budov pre verejné úrady a podniky v Bratislave.

Na dopravu sa venuje v päťročnom pláne 13,9 miliárd Kčs, čo je 26,3% celoštátnych investícií. Pôjde tu najmä o systematické prebudovanie nevyhovujúcich železničných uzlov, menovite v Bratislave, Zvolene a Žiline. Veľká pozornosť venuje sa vybudovaniu preťažených tratí ako Spišská Nová Ves-Žilina, ktorá bude v päťročnom pláne zelektrizovaná. Dokončené majú byť trate Hronská Dúbrava-Banská Štiavnica, Plavecký Svätý Mikuláš-Jablonica, Revúca-Tisovec, Slavošovce-Chyžnian Voda a Orlov-Plaveč-Podolinec.

Rozvoj priemyslu vyžaduje, aby sa stavebníctvo na Slovensku venovalo najmä priemyselným stavbám. Veríme, že i tým, čo sa na výstavbu bytov venuje, sa aspoň čiastočne odpomôže veľkej bytovej tiesni.

Keď dnes cestou industrializácie ideme likvidovať príslovečnú slovenskú biedu, uvedomujeme si, že sa tak deje iba preto, lebo vedúcou silou v našom štáte je robotnícka trieda, ktorá rieši i slovenský problém na socialistickom základe.

Ináč tomu bolo vtedy, keď hospodárska a politická moc v Československej republike bola v rukách finančného agrárneho kapitálu. Vtedy Slovensko prežívalo polokolonizačnú politiku českej a slovenskej buržoázie so všetkými ich sprievodnými zjavmi, sociálnou biedou, mravným úpadkom, nezamestnanosťou a národ ničivým a podlamujúcim vysťahovalectvom.

Päťročný plán jasne ukazuje podstatný rozdiel medzi Slovenskom za vlády kapitalizmu a medzi Slovenskom v ľudovodemokratickej, k socializmu napredujúcej republike. Vtedy bieda, nezamestnanosť, exekúcie a streľba do pracujúcich. Dnes, keď sme od vládneho vesla vyhodili kapitalistickú českú i slovenskú reakciu, iný život začína na Slovensku. Nové komíny dymia, tisíce pracujúcich nie v cudzine za morom, ale vo svojej domovine nachádzajú obživu. Na Slovensku sa doháňa zameškané. Miesto kapitalistickej zásady, podľa ktorej silný potláča slabšieho, prichádza socialistická zásada: silný pomáha slabšiemu. Zdrvujúca väčšina českého národa a menovite jeho robotnícka trieda je presiaknutá vedomím, že investície do košicko-bohumínskej dráhy, do komárňanskej lodenice, do vážskych hydrocentrál, investície na rozvoj priemyslu na Slovensku sú v prospech zvýšenia životnej úrovne všetkého pracujúceho ľudu v Československej republike.

Slovenský pracujúci človek zase pochopil, že nie je len českou škodou, keď v našom pohraničí odpočívajú stroje pre nedostatok pracovných síl, a preto sa tam nadchádza tisíce Slovákov, ktorí sa tam peknými výkonmi zapisujú do dvojročnice.

Vyše 100 rokov je už tomu, čo Ľudovít Štúr volal po "rozvitku priemyslu", a tento rozvitok prichádza až teraz, keď naša republika bola oslobodená slávnou Červenou armádou. Uvedomujeme si, že bez víťazstva Sovietskeho sväzu nad hitlerovským fašizmom nebolo by možné ani spriemyselnenie Slovenska, nebolo by možné plánovité hospodárstvo, ktoré slovenskému národu prinesie tak vytúžené zvýšenie životnej úrovne.

Päťročný plán ukladá pre celý náš národ veľké pracovné vypätie. Ideme skladať skúšku, či dokážeme doháňať to, čo nám bolo v minulosti upierané. Päťročný plán - to je teda apel na všetkých našich pracujúcich, na našu technickú a administratívnu inteligenciu, na našu verejnú ľudovú správu, na všetkých, ktorí túžia, aby náš národ lepšie a pokojnejšie žil.

Pripomíname si pravdivé porekadlo: Bez práce nie sú koláče. Bez vypätia všetkých našich síl nesplnili by sme päťročný plán. Bez päťročného plánu nie je mysliteľné zvýšenie životnej úrovne nášho ľudu. Veríme, že náš pracujúci ľud ešte väčšmi ukáže svoju príslovečnú slovenskú pracovitosť práve dnes, keď nepracujeme pre cudzích a domácich kapitalistov, ale pre seba.

Panie a páni, vplyvom nesprávnej propagandy bolo Slovensko doma i v cudzine maľované len ako krajina krás a folkloru. Videli sme plakáty, ktoré ukazovaly naše krásne Tatry a pod nimi bačov a valachov. Nepriateľská cudzina hovorila o nás ako o národe sluhov, slúžiek, pastierov a drotárov. I keď sa hrdo hlásime k nášmu írečitému slovenskému folkloru, jednako len treba povedať, že celkom iné je dnešné Slovensko. Že pod krásnymi Tatrami okrem bačov a valachov máme aj moderný Svit, že v Baťovanoch máme iniciatívnych a priekopníckych baťovcov, že v Ružomberku máme moderný bavlnársky priemysel, že rastie a vzmáha sa priemysel kovorobný, chemický, keramický, textilný, odevný a iný. Päťročný plán dáva už navždy dobrú noc zaostalému Slovensku a bude to na osoh, pre silu, šťastie, hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj nielen Slovenska, ale aj celej našej Československej republiky. (Potlesk.)

Podpredseda Valo: Ďalším rečníkom je p. posl. dr Hulínský. Prosím, aby sa ujal slova.

Posl. dr Hulínský: Pane místopředsedo, paní a pánové!

Vládní návrh zákona o prvním pětiletém hospodářském plánu rozvoje ČSR představuje beze sporu nejdůležitější zákonný návrh hospodářské povahy, který toto Národní shromáždění vůbec před sebou mělo. Představuje jej proto, že žádný zákon se nedotýká sféry státního života i soukromé sféry občanovy hlouběji, než právě zákon o pětiletém plánu. Nebude nikoho v tomto státě, kdo by přímo či nepřímo nebyl dotčen jeho prováděním a důsledky z něho plynoucími. Vliv kapitalistické třídy bude v průběhu pětiletého plánu zcela omezen a vytlačen ze všech oborů národního hospodářství a pracující třída nabude zákonem o pětiletém plánu rozhodujícího vlivu v hospodářské skladbě státu.

Zákon o pětiletém plánu je zároveň největším rámcovým zákonem, který kdy čs. parlament měl odhlasovat. Především je jím vláda zmocněna podle § 41, že tam, kde se ukáže podstatná změna v předpokladech nebo tam, kde se vyskytnou jiné závažné důvody, může nařízením nově upraviti úkoly pětiletého plánu. Dále může vláda nařízením vydávat předpisy k provedení tohoto zákona, kterými může zasáhnouti velmi hluboko do života každého jednotlivého občana i celku, poněvadž může vedle jiných práv nařízením zajistiti potřebné pracovní síly a upraviti pracovně-právní poměry s tím souvisící; stejně tak rozvrhuje výrobní úkoly na jednotlivé závody, stanoví zásady pro rozmístění výrobních a investičních úkolů v jednotlivých oblastech a rozhoduje tak o zrychleném či zpomaleném rozvoji toho či onoho kraje republiky, jenž není v zákoně nikde přímo jmenován, s výjimkou Slovenska. Toto oprávnění může vykonati vláda i nařízením příslušného ministra. Protiváhou těchto oprávnění vlády musí být ovšem co největší účast lidové správy na rozvoji pětiletého plánu a zdokonalení jeho postupného provádění zintensivněním plánování a prohlubováním jeho do nižších instancí.

Parlament přenáší na vládu velmi rozsáhlý úsek svého práva zákonotvorného, ponechávaje si jen právo zrušiti nadpolovičním hlasováním podle jmen nařízení vlády, vydané na místě zákona, které mu bude předloženo do 30 dnů od jeho vyhlášení. Parlament tím dává vládě pružnost a hybnost i tam, kde dosavadní zákonné předpisy by nevyhovovaly tvořícímu se proudu, jenž naplní pětiletý plán. I zde platí, že předpokladem kladné práce je co největší zdokonalení příprav k dílčím plánům pětiletého plánu, zintensivňování plánování, kontrola splněných úseků a koordinace jednotlivých složek národního hospodářství.

Zákon o pětiletém plánu navazuje na právě dokončovanou dvouletku. Sám je prvním pětiletým plánem, předpokládá tedy, stejně jako je tomu v jiných zemích plánovaného hospodářství, že po prvé pětiletce budou následovati druhá a další pětiletky. Proto se musíme na tento plán dívati v mnohých úsecích jako na plán vývojový, jenž nemůže najednou splniti všechny tužby, odstraniti všechny bolesti celého státu, toho či onoho kraje, té či oné složky výroby průmyslové či zemědělské, nýbrž jako na jízdní řád socialisující společnosti, který v krátkém časovém úseku splňuje to, co je možné podle materiálních sil, jež jsou národnímu hospodářství k disposici, ať jsou tu již zjevné, či dosud skryté, či budou během této prvé etapy teprve vytvořeny. Není to plán maximalistický, nýbrž vypočítaný střízlivě za předpokladu, že se splní určité podmínky produktivity práce. Není to tedy ani plán minimální, jenž by poskytoval dosti reserv k možným nadvýkonům. Je to však plán, jenž se opírá o reálná fakta, aby v jich oceňování a využití vytvořil státnímu hospodářství co nejvíce národohospodářských hodnot. Proto i nad ním bude lze splňovat výkony vyšší, získané plánováním vstřícným i nadplánováním budoucím; a bude lze tam, kde určité předpoklady se ukáží neskutečnými neb příliš vysoko hodnocenými, upravovat jej i směrem dolů k těmto faktům. Není to tedy železná soustava cifer, nýbrž pružný element, jehož život bude naplňován reálnými dílčími plány ročními, půl či čtvrtročními, jež vláda podle § 34 připraví.