Všetky výhody, s ktorými sa reakcia stretávala u pracujúcich a pokrokových vrstiev v zápase o znárodnenie, o novú roľnícku politiku, o novú ľudovú správu, o novú školskú politiku, o spravodlivé vyriešenie pomeru Slovákov a Čechov, chcela si nahradiť teraz využitím výhod, ktoré boly nesporne na jej strane v oblasti právnej vedy, dosť vzdialené širokým ľudovým vrstvám, navyknutým dívať sa na právo ako na vec nemeniteľnú. Reakcia sa pokúšala teraz v tejto sfére hatiť upevňovanie ľudovej moci a dovolávaním sa reakčného chápania práva a bojom proti novému právnemu poriadku chcela si pripraviť nástupište pre likvidovanie faktických výsledkov plynúcich pre náš ľud z oslobodenia, ako aj vytvorených jeho obetavým budovateľským úsilím. Tento úmysel mali na zreteli bývalí predstavitelia národných socialistov, lidovcov a niekdajšej Demokratickej strany, keď sa dožadovali toho, aby nie vláda, ale parlament vypracoval návrh ústavy. Nešlo im o zachovanie výsadného práva parlamentu, ale vychádzali z predpokladu, že v parlamente sa im podarí vytvoriť lepšie, výhodnejšie podmienky pre svoje čierne zámery. Predstavitelia reakcie viedli proti ústavnému návrhu gen. zpravodajcu neustály boj, napriek tomu, že návrh vychodil zo znenia budovateľského programu, prijatého všetkými politickými stranami. Títo pánovia, kryjúc sa často za posudky a návrhy odborných znalcov z radov reakčných právnikov, vynaložili všemožné úsilia, aby nová ústava nevyjadrovala súčasný stav nášho ľudovodemokratického zriadenia, aby tiež nezabezpečila jeho vývin k socializmu, ba čo viac, aby vytvorila predpoklady pre naviazanie na pomery v predmníchovskej republike.

Že týmto pánom šlo skutočne o nové ujarmenie nášho ľudu, vychádza z toho, že najväčšie úsilie vynaložili v tých smeroch, ktoré určujú nový, ľudovodemokratický charakter našej republiky. Predstavovali si, že tak ako v predmníchovskej republike ani tentoraz sa neuplatní zásada, že ľud je zdrojom všetkej moci v štáte, a sústredili sa preto na oklieštenie jeho moci v národných výboroch. Reakční činitelia v ústavnom výbore robili všetko možné, aby, keď nemôžu národné výbory vôbec vylúčiť z nášho verejného života lebo ich zrušiť, ich právomoc čo najviac obmedzili. Väčšiu časť moci chceli dať do rúk byrokracii, o ktorej dúfali, že bude zas poslušným nástrojom kapitalistickej reakcie. Chceli znemožniť uplatnenie zásady, že nižšie orgány ľudovej správy podliehajú vyšším a v konečnej inštancii vláde, ktorej pokroková časť bola hlavnou príčinou obáv reakcie. Preto i niekdajší centralisti, ktorí za kapitalistických poriadkov boli by chceli uviazať všetok pracujúci ľud na jednu jedinú reťaz v celom štáte, teraz chceli územie štátu rozdrobiť na územia národných výborov, nezávislých na jednotnej politike vlády. Pre slovenskú reakciu je príznačné, že v boj i proti orgánom ľudovej moci a ich poslaniu zástupca bývalej Demokratickej strany mal ambície sohrať úlohu predbojovníka československej reakcie, vyhlasujúc, že nie sme viazaní žiadnou revolúciou, a takisto vyhlásil nezáväznosť prezidentského dekrétu o národných výboroch, keď prehlásil, že nie je predsa možné, aby nám, Ústavodarnému Národnému shromaždeniu, bol nanútený nejaký dekrét, ktorý činí opatrenia na prechodnú, to znamená na revolučnú dobu.

Vážne nebezpečie hrozilo zakotveniu nášho nového hospodárskeho poriadku, vyjadreného znárodneným sektorom a plánovaným hospodárstvom. Predstavitelia národných socialistov, lidovcov ako aj Demokratickej strany usilovali, aby nová ústava zabránila ďalšiemu znárodňovaniu. Usilovali o udržanie nemravných príživníckych ziskov veľkoobchodu a zahraničného obchodu. V snahe postaviť znárodnený sektor na rovnakú úroveň so súkromnokapitalistickým chceli docieliť toho, aby sa znárodnený sektor nerozvíjal, zatiaľ čo kapitalisti mali mať u nás i naďalej raj. Reakcia sa tu prezradila, že nechce, aby sa náš štát ďalej rozvíjal na základe ľudovej demokracie a pokojným budovaním smeroval k socializmu, ako to je želaním prevažnej väčšiny nášho pracujúceho ľudu. Reakcia ukázala, že nechce, aby sme sa raz prevždy priradili k spoločensko-hospodárskemu poriadku, aký je budovaný v ostatných slovanských štátoch, ale že chce aj v ústave vytvoriť podmienky, aby sme mohli ísť nazad po ceste postupného likvidovania všetkých revolučných výdobytkov nášho národno-oslobodzovacieho boja, aby sme sa vrátili k starým neblahým poriadkom predmníchovskej republiky, aby sme sa stali znovu bezmocnou hračkou v rukách západných imperialistov, ktorí by nás znova podobne ako v roku 1938 zradili a predali v nejakom novom Mníchove.

Za tohto stavu boja o novú ústavu nemohlo prekvapovať, že aj otázka ústavného zakotvenia nového pomeru Čechov a Slovákov bola prakticky neriešiteľná. Okrem všeobecných diskusií sa k jej riešeniu ani neprikročilo. Od samého začiatku vykryštalizovaly sa dve podstatné koncepcie ústavnej úpravy štátoprávneho pomeru Čechov a Slovákov. Základom a podstatou koncepcie, ktorú zastávaly a formulovaly spoločne obe komunistické strany, boly zásady Košického vládneho programu, tejto Magny charty slovenských národných práv, ako aj známych politických dohôd, spolu s uplatnením skúseností doterajšieho spolunažívania našich národov v obnovenej republike. Návrh Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska vychádzal zo zásady samobytnosti slovenského národa. Jej nositeľmi sú a majú byť aj v novej ústave zakotvené slovenské národné orgány, Slovenská národná rada a Sbor povereníkov, pri súčasnom zabezpečení a upevnení našej štátnej jednoty.

Oproti tomuto jedine správnemu a spravodlivému stanovisku stály na českej strane hľadiská centralistické, viac - menej zakrývané a neúprimné. Na slovenskej strane predstavitelia bývalej Demokratickej strany hlásali a presadzovali koncepciu dualistickú, nesrovnávajúcu sa s požiadavkou jednotnosti nášho štátu. Reakčnému vedeniu bývalej Demokratickej strany nešlo ovšem o hájenie slovenských národných práv, ako sa o tom neprestávalo dušovať. Naopak bolo zrejmé, že mu ide jedine o to, aby zneužilo slovenské národné orgány k svojim sebeckým, protiľudovým zámerom. Slovenské národné orgány, ktoré podľa návrhu vedenia bývalej Demokratickej strany maly byť nezávislé na vláde a parlamente, maly slúžiť záujmom nie slovenského ľudu a národa, ale tenkej vrstve kapitalistov, argalášskych veľkostatkárov a veľkošmelinárov.

Protislovenské zameranie reakčných rozvratníkov z vedenia bývalej Demokratickej strany, vydávajúcich sa za ochrancov slovenských národných práv, sa zjavnejšie prejavovalo v tom, že sa pri rokovaniach o novej ústave dobre vedeli shodnúť so zarytými šovinistami a centralistami z radov českých národných socialistov a lidovcov vždy, keď išlo o zvrátenie našich ľudovodemokratických poriadkov. Po vyše 16 mesiacoch rokovania, v priebehu ktorého komunistickí členovia výboru odrazili nesčetné útoky na návrh gen. zpravodajcu, zostal v návrhu novej ústavy celý rad sporných bodov, ktoré sa zdaly nevyriešiteľné.

O týchto sporných bodoch mala sa dosiahnuť dohoda v Národnom fronte. Po ťažkom a úpornom rokovaní došlo napokon 18. februára k úplnému rozbitiu rokovania, keď predstavitelia troch reakčných strán, národne-socialistickej, lidovej a bývalej Demokratickej strany Slovenska vyhlásili, že o ústave nebudú rokovať, kým nebude vyhovené ich požiadavkám, ktoré s ústavou vonkoncom nesúvisely a ktoré im slúžily iba k ich reakčným, protivládnym pučistickým plánom.

Tým sa aj predstavitelia spomenutých troch strán zjavne osvedčili o tom, čo predtým po dlhé mesiace skrývali za naj rôznejšie právnické a iné vykrúcačky. Priznali sa tým, že nechcú mať novú ústavu, ústavu ľudovej demokracie, že chcú jej zabrániť za každú cenu. Priznali, že nechcú zakotviť historické, politické a hospodárske výdobytky českého a slovenského pracujúceho ľudu, že chcú mať ústavu, v ktorej by sa veľkým právam a slobodám ľudu kládly všemožné prekážky a závory cieľom postupného zlikvidovania ľudovodemokratického zriadenia a návratu k starým kapitalistickým poriadkom predmníchovskej republiky. Svojím postupom sa osvedčili, že neváhajú zaviesť do nášho politického života prvky, ktoré maly byť živnou pôdou neporiadkov, nepokojov a zárodkom občianskej vojny.

Reakcia precenila svoje sily, keď začala vo februárových dňoch svoj nástup proti ľudovej demokracii, pokrokovému vývinu nášho štátu a jeho novej zahranične-politickej koncepcii. Reakcia podcenila súčasne sily a rozhodnosť pracujúceho ľudu. Pod vedením ostražitej a v politických bojoch skúsenej komunistickej strany povstal český i slovenský ľud na obranu svojich výdobytkov, ľudovej demokracie a bezpečnosti štátu. Odrazil nápor rozvratnej reakcie a zachránil ľudovodemokratické zriadenie našej republiky, upevnil ho a zabezpečil ďalší, rýchlejší postup k socialistickej budúcnosti. Svojím slávnym víťazstvom vo februárových udalostiach náš pracujúci ľud vytvoril aj všetky podmienky k rýchlemu vypracovaniu a schváleniu novej ústavy, takej ústavy, akú si vždy želal a o ktorú ho chcela reakcia ošmeknúť.

Komunistickí zástupcovia v ústavnom výbore mohli za novej situácie potom tiež plne uplatniť svoje návrhy nielen čo do úpravy vzájomného pomeru Čechov a Slovákov, ale uplatnili tiež tézu Komunistickej strany Slovenska a podpredsedu vlády Širokého o základnej línii hospodárskej politiky, majúcej na zreteli vyrovnávanie hospodárskych rozdielov medzi českými zemami a Slovenskom, ako aj jeho formuláciu o poslaní slovenských národných orgánov, tak ako je ona dnes vyjadrená v návrhu tejto ústavy. (Predsedníctva sa ujal predseda David.)

História, život a pevná jednota nášho národa rozriešily spor o celej našej ďalšej ceste a tým aj o ústave. Strojcovia reakčných plánov, prívrženci panských poriadkov a panského spôsobu života, agitátori za panskú, protiľudovú ústavu neobstáli pred súdom života a ocitli sa v prepadlišti histórie. Boj za novú ústavu bol časťou veľkého boja nášho národa za zakotvenie vymožeností revolúcie, za rýchlejší postup k socializmu. Tento boj sme vyhrali vďaka jednote a ostražitosti ľudu, vďaka vyspelosti a somknutosti našej komunistickej strany, vďaka správnej politike kormidelníka našej vládnej lodi Klementa Gottwalda. Naša ústava vojde do histórie našich národov ako ústava Klementa Gottwalda, lebo obsahuje všetky základné myšlienky, ktoré načrtol, za ktoré bojoval a ktoré so železnou húževnatosťou a dôslednosťou uskutočňuje.

Slovenský ľud s radosťou prijíma novú ústavu, lebo ona je stelesnením jeho túžieb, lebo ona je ďalším, veľmi významným míľnikom na ceste k socializmu. (Potlesk.)

Předseda: Udělují slovo zpravodaji posl. dr. Procházkovi.

Gen. zpravodaj posl. dr. Vl. Procházka: Paní a pánové!

Jak jsem již uvedl ve svém úvodním projevu, byla veřejná rozprava o návrhu nové ústavy plodná na náměty i na návrhy k formulaci našeho nejvyššího ústavního zákona. V důsledku těchto podnětů předkládám spolu s předsedou ústavního výboru dr. Oldřichem Johnem tři dodatky k návrhu ústavy Československé republiky.

První dodatek obsahuje pozměňovací a doplňovací návrhy, druhý opravy tiskových chyb a textové a stylistické úpravy, které vyplynuly z dodatečného posudku odborníků českého jazyka, a třetí dodatek obsahuje nové znění střední části úvodního prohlášení se změnami, které byly provedeny podle podnětů z veřejné diskuse a podle posudku odborníků z řad historiků. (Čte):

Návrh ústavního výboru vypracovaný podle § 3, odst. 1 zákona ze dne 17. října 1946, č. 197 Sb., o ústavním výboru Ústavodárného Národního shromáždění, na vydání ústavního zákona: Ústava Československé republiky, se mění a doplňuje takto:

1. V článku XII, odst. 1 základních článků ústavy nahradí se slovo "přírodního" slovem "nerostného";

2. v § 25, odst. 3 nahradí se slovo "zastupují" slovem "zastupuje" a slova "závodní zastupitelstva" slovy "její orgány";

3. a) §§ 51 a 52 se přeřadí před § 65 a přečíslují, takže budou míti čísla §§ 63 a 64;

b) §§ 53 až 64 se přečíslují, takže budou míti čísla 51 až 62;

4. v § 63, odst. 3 (který bude mít po přečíslování sub 3 nové číslo 61) se v první větě mění citace § 60 na § 58;

5. v § 63, odst. 3 (který bude mít po přečíslování sub 3 nové číslo 61) se v druhé větě mění citace v závorce z § 61 na § 59;

6. před § 63 (po přeřazení podle bodu 3 tohoto dodatku) se vkládá nadpis "Předsednictvo Národního shromáždění"

7. § 63 (po přeřazení podle bodu 3 tohoto dodatku) se doplňuje odstavcem tohoto znění:

"(³) Předsedu Národního shromáždění zastupuje některý z místopředsedů podle ustanovení jednacího řádu."

8. v § 52 (po přeřazení podle bodu 3 tohoto dodatku), odst. 1 se vypouštějí slova "nebo některý z místopředsedů";

9. v § 66, odst. 1 se mění citace v závorce: § 52, odst. 2 se mění na § 64, odst. 2;

10. § 66, odst. 1 se doplňuje touto větou: "Pro schůze předsednictva platí v této době obdobně ustanovení § 55";

11. v § 66, odst. 6, v druhé větě se mění citace z § 63 na § 61;

12. v § 66, odst. 7 se v první větě vypouštějí slova "nebo některý z místopředsedů";

13. ustanovení § 74, odst. 1, č. 8 se mění a bude zníti takto: "8. jmenuje všechny vysokoškolské profesory, dále soudce z povolání počínajíc v. stupnicí funkčního služného a důstojníky, jakož i jiné státní zaměstnance, počínajíc 3. platovou stupnicí";

14. v § 81 mění se znění slibu a bude zníti takto: "Slibuji na svou čest a svědomí, že budu věren republice Československé a jejímu lidově demokratickému zřízení. Své povinnosti budu plnit svědomitě a nestranně podle vůle lidu a v zájmu lidu i státu. Budu šetřit ústavních a jiných zákonů.";

15. ustanovení § 89, odst. 2, č. 2 se mění a bude zníti takto: "2. o jmenování soudců, důstojníků, jakož i jiných státních zaměstnanců od 5. platové stupnice, pokud přísluší ústředním úřadům, nebo o návrzích na jmenování funkcionářů, které jmenuje president republiky";

16. v § 89, odst. 2, č. 5 se mění citace v závorce z § 60 na § 58;

17. § 90, odst. 3 se mění a bude zníti takto: "(³) Zákon a v jeho mezích vládní nařízení může svěřit bližší úpravu obecným právním předpisům ministerstev, národních výborů, jakož i jiných úřadů.";

18. v § 116 mění se znění slibu a bude zníti takto: "Sľubujem, že budem verný republike Československej, jej ľudovo demokratickému zriadeniu a odkazu Slovenského národného povstania. Svoje povinnosti budem plniť svedomite a nestranne podľa vôle ľudu a v záujme ľudu, štátu a slovenského národa. Budem zachovávať ústavné a iné zákony, ako aj nariadenia a smernice vlády.";

19. § 121, odst. 4 se mění a bude zníti takto: "(⁴) Působnost sboru pověřenců a pověřenců podle odstavců 1 až 3 se nevztahuje na jmenování státních zaměstnanců ve sboru národní bezpečnosti a v těch oborech, v kterých podle § 95, odst. 1 nepřísluší sboru pověřenců moc vládní a výkonná, ani na jmenování státních zaměstnanců u těch ústředních orgánů, jejichž působnost se vztahuje na celé území státu.";

20. v § 126, odst. 1 se ve větě druhé vypouští slovo "výkonných";

21. v § 128, odst. 1, věta druhá, se vypouštějí slova: "ústavní a jiné zákony" a nahrazují se slovy "zákony a nařízení";

22. v § 133 nahrazují se slova "Finanční hospodářství" slovy "Finanční hospodaření";

23. v § 156 se věta druhá mění a bude zníti takto:

"Toto hospodářství nebo jeho části mohou býti organisovány ve formě obdobné národním podnikům.";

24. v § 172, odst. 1 se mění citace v závorce z § 56, odst. 2 na § 54, odst. 2;

25. v § 174, odst 3 se mění citace v závorce z § 53 na § 51;

26. v § 176, odst. 1 se za slova "organisace národních výborů" vkládá čárka a slova "jejich jednání a řízení před nimi".