Spomienky na túto neblahú minulosť sú ešte príliš čerstvé, rany ešte zďaleka nie sú zahojené, aby sa daly zabudnúť. Finanční, priemysloví a agrárni kapitalisti, ktorí si v minulosti privlastnili monopol na vlastenectvo, hanebne sklamali, len čo prišiel na republiku prvý nápor medzinárodného fašizmu. Za svoje úzkosobecké a triedne záujmy zapredali národ, vydali štát na milosť a nemilosť fašistickej agresii. Bolo im milšie vlastné vrecko ako záujmy národa a republiky. Zachraňovali si majetky, zriekali sa národnej cti, slúžili nepriateľovi, lebo verili, že víťazstvo fašizmu je už isté.

No prepočítali sa. Vojna skončila víťazstvom demokracie. O obnovu republiky a prinavrátenie našej národnej slobody zaslúžil sa ľud za pomoci hrdinnej Červenej armády. Lenže národ nemožno beztrestne zrádzať. Cudzí votrelci boli odsunutí, vlastní zradcovia potrestaní. Ich majetky, ktoré si bezpracne nahromadili, boly odovzdané ľudu. Súčasne znárodňovacími opatreniami boly do vlastníctva štátu prevedené priemysel kľúčového významu, banky, poisťovníctvo, a slušný úsek ponechaný pre súkromno-kapitalistické podnikanie vo výrobe a v celom rozsahu ve veľkodistribúcii.

Kapitalistická reakcia namiesto toho, aby toto veľkodušné gesto víťazného pracujúceho ľudu kvitovala spoluprácou a podporou jeho budovateľského úsilia, vrhla sa so všetkou jej vlastnou dravosťou na nové hromadenie závratných ziskov a na prípravu široko založeného komplotu proti vymoženostiam ľudu.

No i tu sa prepočítala. Keď sa už chystala ku generálnemu útoku, ľud prehliadol jej špekulácie, vystúpil v obrannom boji a v posledných dňoch februárových vyriekol svoje definitívne slovo.

A tak už dnes ústava má možnosť vo svojej úvodnej časti deklarovať, že celé hospodárstvo bude slúžiť ľudu a bude vedené tak, aby vzrastal všeobecný blahobyt, aby nebolo hospodárskych kríz a aby národný dôchodok bol spravodlivo rozdeľovaný, po ktorej ceste chce náš ľud dôjsť k spoločenskému poriadku, v ktorom bude úplne odstránené vykorisťovanie človeka človekom, k socializmu.

K dosiahnutiu tohto cieľa určuje ústava takú hospodársku sústavu, ktorá je založená na znárodnení prírodného bohatstva, priemyslu, veľkoobchodu a peňažníctva, na vlastníctve k pôde podľa zásady, že pôda patrí tomu, kto na nej pracuje, na ochrane drobného a stredného podnikania a na nedotknuteľnosti osobného majetku.

Smyslom i cieľom hospodárskeho zriadenia založeného na týchto princípoch, je vytvoriť priaznivé predpoklady pre vývin socializmu. Naše hospodárstvo opierajúc sa o znárodnený sektor a ústavou petrifikovanú plánovanú výrobu a distribúciu statkov, ako aj o výrobu malého a stredného podnikania, bude sa v budúcnosti uberať tak, aby slúžilo potrebám ľudu, aby poskytovalo spoločnosti - štátu možnosti, aby plnil svoje spoločenské povinnosti - na rozdiel od štátu so sústavou liberalistického hospodárenia - rovnako a spravodlive voči každému jeho pracujúcemu príslušníkovi.

Lícom tejto povinnosti štátu je povinnosť každého občana dať svoje schopnosti k dispozícii celku v plnej miere a po uspokojení svojich slušných potrieb.

V tom je veľká a vskutku nová teraz prejednávaná ústava, lebo opúšťa starú tézu meštiackeho liberalizmu, podľa ktorej platilo, že každý si pomáhaj, ako môžeš a ako chceš. Dnes štát preberá na seba veľké povinnosti voči jednotlivcovi. Zaručuje mu také práva, pomoci i služby, ktoré si v minulosti sám svojím obmedzeným osobným úsilím ani získať ani zabezpečiť nevedel. A k zabezpečeniu tohto poslania potrebuje štát zaistiť si aj zdroje materiálne. Preto a k tomu cieľu sme previedli znárodnenie, organizujeme a prevádzame plánovité vedenie hospodárstva. A preto tiež sú všetky tieto opatrenia odôvodnené nielen hospodársky a politicky, ale aj mravne, eticky.

Avšak my Slováci vidíme práve v hospodárskej časti ústavy zabezpečené a otvorené aj všetky možnosti nášho nacionálneho napredovania. Kým v republike vládli kapitalisti a veľkoagrárnici, dovtedy bolo daromné volanie slovenského ľudu po spravodlivom riešení pomeru našich bratských národov. Len ľudová vláda, ktorá z vôle českého a slovenského národa previedla hlboké hospodárske a sociálne premeny, vedela odstrániť všetky tieto prekážky, ktoré stály na hraniciach Moravy až do oslobodenia republiky. A len preto sme mohli nastúpiť cestu k uskutočňovaniu faktickej rovnosti, k odstraňovaniu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych rozdielností historickým dielom industrializácie a zveľaďovaním slovenského pôdohospodárstva. Sme si vedomí toho, že krivdy minulých čias môžeme teraz rýchle naprávať práve s pomocou silnejšieho brata českého, za čo aj pri tejto príležitosti vyslovujem mu vďaku a bratskú oddanosť slovenského ľudu. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Dalším řečníkem je pí posl. Jungwirthová.

Posl. Jungwirthová: Paní a pánové!

Návrh ústavního výboru na novou ústavu Československé republiky byl jíž ve veřejné diskusi a je také v této rozpravě právě probíhající podrobován úvahám s hlediska zájmů nejrůznějších skupin národní společností. Všichni hledají v ústavních předpisech normy, na nichž a na jejichž formulaci závisí jejich zájmy a základy jejich budoucího vývoje. (Předsednictví převzal místopředseda dr. John.)

Také české a slovenské ženy pozorně pročítaly všechna ustanovení v návrhu nové ústavy, zejména ta, jež se dotýkají postavení ženy v rodině i ve společností. Nelze neuvítati radostně, že návrh nové ústavy je tu výrazem soudobých pokrokových a socialistických názorů na ženu, výrazem skutečných názorů, za nimiž daleko zůstala stát všechna platná právní ustanovení. V této skutečnosti, že návrh opouští dosavadní formální rovnoprávnost, stanovenou v §§ 106 a 127 staré ústavy, a jde vědomě dál, nelze vidět prohřešení proti zásadě, že ústava není programem, nýbrž kodifikací současných a skutečně existujících názorů, nýbrž naopak potvrzení této zásady. Na tom nemění nic nutnost změnit řadu předpisů hlavy I a III všeobecného občanského zákoníka, daného říšským zákonem z r. 1811. V této nutnosti vidíme zřetelný rozdíl mezí starou a novou ústavou. Zatím co stará ústava vyhlásila sice v § 106 zásadu, že se neuznávají výsady pohlaví, nebylo po vejití ústavní listiny v platnost učiněno nic k provedení této zásady v oblasti práva manželského a práv mezi rodiči a dětmi. Dále zůstávala v platností řada právních předpisů obou zmíněných hlav všeobecného občanského zákoníka, která je dokladem právní úpravy, jež není odůvodněna přirozenými rozdíly obou pohlaví a zastává tudíž výsady jednoho pohlaví proti druhému. Jestliže § 1, odst. 2 první kapitoly navrhované ústavy stanoví stejné postavení muže a ženy v rodině i ve společností a stejný přístup ke vzdělání, všem povoláním, úřadům a hodnostem, pak opouští zásadu formální rovnosti, zařazovanou spolu s jinými ustanoveními hlavy V staré ústavy státní právní vědou mezi zákonné monology, dávající nanejvýš zákonodárce hranici, kterou nemá překročit, a mění ji v rovnoprávnost ve sféře právní i hospodářské. Za tohoto stavu nebude mocí zůstat v platnosti žádný předpis všeobecného občanského zákona, který je s touto zásadou v rozporu. Bude nutno dát ustanovením §§ 91 a 92 nové znění, z něhož bude zásada skutečné rovnosti pohlaví jasně zřetelná a nikoliv omezená, v němž se rovnost neprojeví prevalencí vůle manželovy, nýbrž povinností dohody obou manželských partnerů, a nebude-li jí, tedy výrokem soudním, umožňujícím, aby spornou otázku rozřešil na podkladě objektivně zjištěných skutečností nestranný soudce, mající na zřeteli jen a jen prospěch manželství a rodiny. Obě tyto instituce dostávají důsledným provedením zásady rovnosti obou pohlaví opravdový mravní základ. Také ustanovení §§ 148, 149 a 152 všeobecného občanského zákona, jež upravují otcovskou moc, bude nutno upravit provedením zmíněné zásady při rozhodování o budoucím povolání dítěte a správě jeho jmění. Rovnost obou pohlaví je v návrhu provedena do všech důsledků, aniž ovšem je tím porušena snaha vyjádřit nový, pokrokový a mravnější názor na rodinu, kterou ustanovení § 10 staví spolu s manželstvím a mateřstvím pod ochranu státu.

Proto v novém návrhu ústavy není ochrana mateřství odchylkou od zásady rovností obou pohlaví, nýbrž zařazuje návrh na zvláštní úpravu pracovních podmínek žen se zřetelem k těhotenství, mateřství a péči o děti v § 26, odst. 3 mezí práva sociální, a ve spojení s ustanoveními § 27, odst. 3, podle něhož muži i ženy mají nárok na stejnou odměnu za stejnou práci, je výrazem celonárodního uvědomění významu populace a jeho vážným zdůrazněním.

V těchto ustanoveních je splnění dávných požadavků pokrokových žen. Měšťácký názor na postavení ženy způsobil, že při proklamací neuznávání výsad pohlaví, tlumočené ustanoveními § 106 ústavní listiny z roku 1920, stanovil náš starý branný zákon výslovně rozdíl, když podrobil vojenské službě jen muže. Paragrafem 34 nové ústavy je tento názor opraven. Obrana státu a jeho lidově demokratického zřízení je vrcholnou povinností každého občana. To tedy znamená, že bránit naší lidově demokratickou republiku jsou v budoucnu povinny také ženy. Moje poznámky na okraj nové ústavy by byly nevděčně neúplné, kdybych se nezmínila o ustanovení § 11 návrhu, podle něhož stanoví zákon podrobnosti k provedení zásady, že původ dítěte nesmí být na újmu jeho právům. Starý rozdíl mezi postavením dítěte manželského a nemanželského tedy padá. Zejména ustanovení § 165 a 171 všeobecného občanského zákona budou změněna. Bude však změněno také ustanovení § 730 a 732 občanského zákona, podle nichž celé dědictví v případě zákonné dědické posloupnosti připadne v první třídě manželským dětem prvního stupně a dědící podle zákona jsou především ti, kdož jsou se zůstavitelem příbuzní nejbližší třídou podle původu manželského. Už nebude na nemanželských dětech a svobodných matkách lpět znamení odstrčení, jež překonala nová, skutečně lidská socialistická morálka.

Pro všecko to, co zde bylo řečeno se stanoviska žen k návrhu nové ústavy, mají československé ženy všecky důvody přivítat návrh jako splnění svých lidských, pokrokových a socialistických požadavků. (Potlesk.)

Místopředseda dr. John: Ke slovu je dále přihlášen posl. dr. Falťan. Uděluji mu slovo.

Posl. dr. Falťan: Slávne Ústavodarné Národné shromaždenie!

Rokovanie o návrhu ústavy, o zákone, ktorý je základným pilierom celej spoločenskej štruktúry vo štáte, je bezpochyby udalosťou zasluhujúcou si pozornosť každého občana. Náš slovenský roľník povedal svoje slovo k novej ústave pri mnohých verejných diskusiách a najmä na nitrianskych slávnostiach stého výročia zrušenia poddanstva, keď manifestačne schválil novú roľnícku politiku a vzdal hold Gottwaldovej vláde. V našej novej ústave sú zakotvené všetky práva a vymoženosti, ktoré mu poskytla zákonná úprava pozemkového vlastníctva podľa zásad spravodlivosti, zákonná úprava roľníckych daní a roľníckeho úveru, spravovanie vlastných vecí prostredníctvom jednotných roľníckych organizácií a ďalšími zákonmi, najmä komasačným, ktoré sledujú pozdvihnutie technickej úrovne poľnohospodárskej výroby. Preto každý roľník, dorábajúci nepostradateľné životné potreby pre seba a pre národ poctivou prácou na pôde, vidí v novej ústave fundament zaisťujúci kľudnú cestu k lepšiemu zajtrajšku.

Ústava spečaťuje historické víťazstvo roľníckeho ľudu, ktorým sa skončil pohnutý zápas o panskú veľkostatkársku pôdu. 100 rokov formálne slobodný roľník vo skutočnosti slobodným nebol. Z otroctva šľachty a zemepána upadol do otroctva kapitálu, bánk a veľkostatkárov. Miesto dereša a korbáčov prišly exekúcie a hospodárske krízy. Neistota, utrpenie, bieda - to boly odmeny za ťažkú, namáhavú prácu. Tisíce ľudí pokúsilo sa hľadať záchranu v cudzine, v emigrácii. Hospodárska politika predmníchovskej republiky, diktovaná veľkostatkárskymi a veľkokapitalistickými záujmami, v tomto nápravu nepriniesla. A v novej ľudovodemokratickej republike reakční predstavitelia bývalej Demokratickej strany vynaložili všetko svoje úsilie, len aby program novej roľníckej politiky nenašiel podporu i na strane slovenských roľníkov. Vo februárových udalostiach však i slovenský roľník jasne ukázal, že vie, kde je jeho miesto, že vie, kto preňho skutočne pracuje a kto chce z jeho mozoľov iba žiť. Februárové víťazstvo je predovšetkým víťazstvom slovenského roľníka. Jeho víťazstvom v tom smysle, že februárovými udalosťami bola odstránená posledná zábrana uskutočňovania novej roľníckej politiky na Slovensku. Slovenský roľník nebude viac lopotiť na veľkostatkárskej pôde. Chce a bude pracovať na pôde vlastnej. Táto jeho vôľa je plne rešpektovaná v novej ústave, lebo súkromné vlastníctvo tých, ktorí na pôde pracujú, je v nej zaručené a chránené do výmery 50 ha.

Ochrana súkromného vlastníctva pôdy nie je novotou našej novej ústavy. Čo mal však roľník v minulosti z ochrany súkromného vlastníctva, keď pôda z veľkej časti bola vlastníctvom veľkostatkárov? Až teraz, keď sa veľkostatky rozdelily medzi bezzemkov a malých roľníkov, ústavná ochrana súkromného vlastníctva dostáva svoju pravú náplň. Až teraz prvý raz ústava nie je ústavou veľkoagrárneho panstva, ale ústavou malého a stredného roľníka. A práve v súhlase so záujmom malého a stredného roľníka je súkromné vlastníctvo pôdy obmedzené v ústave dvojakým spôsobom. Je to jednak obmedzenie prípustnej výmery pôdy vo vlastníctve jednotlivca alebo spoluvlastníkov, alebo spoločne hospodáriacej rodiny na 50 ha, jednak je to poskytnutie ochrany súkromného vlastníctva pôdy len u tých roľníkov, ktorí na nej sami pracujú. Tieto ohraničenia súkromného vlastníctva naši roľníci len vítajú, lebo sú im zárukou, že v budúcnosti nebudú sa môcť tvoriť kapitalistické veľkostatky na úkor vlastníctva malého a stredného roľníka. Aj zásadu, že pôda patrí iba tým, ktorí na nej sami pracujú, vítajú naši roľníci s radosťou. Veď slovenský roľník s pôdou nikdy nešpekuloval a špekulovať ani nebude. Náš roľník na pôde poctivo pracuje, aby uživil seba a svoju rodinu, zabezpečil výživu národa a prispel tak k rozkvetu a blahobytu svojej vlasti.

V popredí našej novej roľníckej politiky stála doteraz spravodlivá úprava pozemkovej držby a vlastníctva. Rozdelenie veľkostatkárskej pôdy je však len jedným z prostriedkov, ako pomôcť a zlepšiť životnú úroveň nášho roľníka. Nová roľnícka politika musí teraz obrátiť zreteľ na technické zdokonaľovanie roľníckej výroby, aby sa zvýšil výnos roľníkovej práce na pôde, lebo len zvýšená produkcia malých a stredných hospodárstiev trvale zväčší roľnícky dôchodok a zabezpečí dosť chleba na našich stoloch. Tieto myšlienky sú veľmi jasne vyjadrené aj v našej novej ústave. V § 159 ústavy sa hovorí, že štát vedie pri účasti roľníctva pôdohospodársku politiku tak, aby sa postupne zvyšovala výrobno-technická úroveň dediny a vyrovnával sociálny a kultúrny rozdiel medzi mestom a vidiekom. Teda priamo sa ukladá štátu, aby sa staral o zveľadenie poľnohospodárskej výroby. Mechanizácia, komasácia pozemkov, výstavba dedín, elektrizácia nie je ako voľakedy len súkromnou záležitosťou roľníkov, ponechaných na seba samých, ale je aj povinnosťou štátu. Štát pomocou svojich orgánov je povinný poskytnúť roľníkom všestrannú pomoc pri budovaní poľnohospodárstva a ich života.

Ešte v nedávnej minulosti boli sme svedkami úteku z dedín do miest. Príčinu tohto zjavu netreba hľadať nikde inde, ako v rozdielnosti životnej úrovne našich miest a dedín. Ľahší život, vyššia životná a kultúrna úroveň miest stávaly sa túžbou dedinskej mládeže. A keď dedina, v kapitalistickom štáte zanedbávaná, nedávala predpoklady pro jej uskutočnenie, dochádzalo k vyprázdňovaniu našich dedín. Nová politika nášho štátu zabráni nezdravému úteku z dedín. Spomenutý paragraf ústavy priamo prikazuje robiť takú politiku, aby sa uľahčil život na dedine a aby sa vyrovnala sociálna a kultúrna disparita medzi mestom a vidiekom.

Nemalú radosť prejavuje náš roľník i z národného poistenia. Kto poznal roľnícky život na dedinách, nemohol pochybovať o nutnosti pojatia i roľníkov do rámca národného poistenia. Bolí sme svedkami tisícov prípadov, že sedliak, lopotiaci a hrdlačiaci celý život, bol nútený v starobe žiť iba z milosti často nevďačných detí alebo predať svoj majetoček netrpezlivo čakajúcemu veľkostatkárovi, alebo dokonca ísť po žobraní. Národným poistením odstránime navždy tieto boľavé zjavy našej dediny. Po celoživotnej ťažkej práci umožníme i roľníkovi pokojný oddych v starobe.

Zvlášť treba vyzdvihnúť, že ústava zaručuje roľníkom účasť pri riešení roľníckych vecí. V poľnohospodárskej politike štátu je ústavne vyhradené miesto širokej tvorčej iniciatíve roľníkov, ktorá sa tak nádherne osvedčila v posledných ťažkých rokoch. Jednotný sväz slovenských roľníkov ako vrcholná roľnícka záujmová organizácia má týmto spôsobom existenciu a pôsobnosť ústavne zabezpečenú.

Plánovanie v našom hospodárskom živote, ktoré ústava zavádza natrvalo, dáva roľníkom istotu, že nebude viac v našom štáte hospodárskych kríz, zadĺženia hospodárskych majetkov a exekučných dražieb. Roľník sa nemusí viac strachovať, že špekulačný obchod znehodnotí jeho prácu nízkymi cenami, lebo štát bude viesť obchod a cenovú politiku tak, aby v rámci jednotného hospodárskeho plánu bol zabezpečený odbyt výrobkov, to znamená aj roľníckych výrobkov, a aby sa životná úroveň obyvateľstva zvyšovala. Štát bude podporovať aj ľudové družstevníctvo v záujme zvýšenia životnej úrovne jeho členov i ostatného pracujúceho ľudu.