Z tohto poznania prenikly socialistické tendencie aj do sústavy ľudských a občianskych práv a hľadala sa syntéza oboch princípov. V našej československej relácii prevádza túto syntézu práve prejednávaná ústava. Na podklade skúmania tohto vývojového profilu ako aj s hľadiska celého smyslu a koncepcie našej novej ústavy je zaradenie týchto práv a slobôd a na druhej strane povinností do ústavy zárukou týchto skutočností: 1. že naša ústava nazerá na človeka a na občana ako na indivíduum duchovne, politicky i hospodársky slobodné, 2. že nikomu, ani iným občanom, ani štátu, nebude možné túto slobodu bezprávne obmedzovať, 3. že vzťahy občana k štátu a štátu k občanovi sú právne upravené a že štátu nie sú dovolené nijaké zásahy do sféry záujmov občana, ktoré by neboly podložené touto ústavou a z nej prameniacimi zákonmi, 4. že v spojení týchto demokratických zásad so zásadami charakteru sociálneho nastupuje sa nová cesta k vytvoreniu spoločnosti ľudí nielen politicky slobodných, ale aj hmotne zabezpečených.

V tomto smysle je naša nová ústava cenným prínosom k modernému normatívnemu formulovaniu zásad ľudovej demokracie a socializmu.

Nadväzujúc takto na bývalú ústavu republiky, preberá nová ústava s určitými modifikáciami ustanovenia o rovnosti občanov, o slobode osobnej, slobode domovnej, tajomstve listovnom a doprave zpráv, slobode pobytu, slobode majetkovej a ochrane rodiny a mládeže. Treba pochváliť systematiku návrhu novej ústavy, ktorá je s hľadiska teoretického proti bývalej ústave dokonalejšia a prehľadnejšia. Z jednotlivých ustanovení osobitne žiada sa rozviesť ustanovenie o rovnosti. Ďalekosiahly význam tohto ustanovenia je v tom, že je to nielen formálne vyhlásenie rovnosti občanov, ale ako základná zásada ústavy zaväzuje zákonodarcu pre budúcnosť v tom smere, že nemôže byť u nás zákona, nariadenia ani iného predpisu, ktoré by zavádzalo diskrimináciu občanov a uprednostňovalo jedných pred druhými. Každá podobná právna norma či zákon a či len obyčajné konkrétne opatrenie by sa javilo s tohto hľadiska protiústavné. Ustanovenie o rovnosti občanov obsahuje aj vyslovenie rovnosti pohlavia, dávajúc tejto rovnosti i pozitívny smysel v rovnakom prístupe mužov i žien k vzdelaniu, k povolaniam, úradom a hodnostiam.

Ustanovenie o slobode osobnej sa v podstate neodchyľuje od ustanovenia bývalej ústavy, je však systematicky odčlenené od ustanovenia o slobode majetkovej, ktoré ustanovenia boly v minulej ústave dosť nevhodne spojené. Ustanovenia o slobode majetkovej treba premietnuť na celkovú socialistickú koncepciu našej novej ústavy a právneho poriadku. Tým nadobúdajú ustanovenia o majetkovej slobode a súkromnom vlastníctve nového významu. Ústava chráni majetkovú slobodu nielen proti štátu, ale predovšetkým zabraňuje zneužívaniu vlastníckeho práva ku škode národného celku. V tomto ustanovení preniká do obsahu ľudských a občianskych práv nový, socialistický prvok, ktorý tieto práva v konečnom dôsledku neoslabuje a neobmedzuje, ale naopak majetkovú slobodu všetkým občanom v najširšom smysle chce umožniť, lebo je stavidlom proti kapitalistickej nadvláde a vykorisťovaniu. Už v týchto uvedených zásadách javí sa najlepšie syntéza demokracie a socializmu, ktorú táto naša nová ústava prevádza. Doteraz uvedené práva a slobody a spolu s nimi ďalej ešte sloboda svedomia a vyznania, sloboda prejavu a sloboda tlače, právo petičné, sloboda shromažďovacia a spolčovacia, sú len obmenou doterajšej ústavy a reprezentujú tak v tejto syntéze prvok politickej demokracie. Popri nich vidíme však v tej istej kapitole ústavy ustanovenie, ktoré reprezentujú prvky socialistické a ktoré sú nóvum prejednávanej ústavy.

Medzi tieto ustanovenia charakteru sociálneho patria ustanovenia o ochrane mládeže, o práve na vzdelanie, ďalej ustanovenia o ochrane kultúrnych statkov, niektoré ustanovenia o spolčovaní zamestnancov a konečne najmä ustanovenia o právach sociálnych.

S hľadiska juristického všimneme si predovšetkým, že návrh novej ústavy vnáša do formulácie týchto práv na mnohých miestach moment účelový, hovoriac nielen o zásadách, ale aj o spôsobe ich prevádzania a dosahnutia. Táto formulácia nemá síce normatívnu relevanciu, ale treba ju ceniť s hľadiska politického, lebo ústava kladie tak základné smernice budúcej štátnej politiky v tomto smere. Ďalej si pri formulácii týchto občianskych práv charakteru sociálneho uvedomíme, že tu ústava nielen priznáva občanom rozličné výhody, ale na druhej strane zároveň zaväzuje štát občanom tieto výhody umožniť a poskytnúť. A v tomto, slávne Národné shromaždenie, je skutočný smysel socialistickej tendencie novej ústavy, v tom, že ustanovenia o sociálnych právach občanov nie sú len zásadnými deklaráciami, ale skutočnosťou, k prevedeniu a dosiahnutiu ktorej sa štát voči občanom zaväzuje.

V tomto smysle treba hľadieť na ustanovenie, že "štát sa stará o to, aby sa rodina stala zdravou základňou rozvoja národa" a že "rodinám s mnohými deťmi poskytuje zvláštne úľavy a podpory". V tomto smysle treba rozumieť ustanoveniu, že "mládeži zaručuje štát všetky možnosti plného telesného i duševného rozvoja". V tomto smysle treba chápať ďalej ustanovenie, že "štát sa stará o to, aby sa každému dostalo vzdelania a výcviku podľa jeho schopností so zreteľom k potrebám národného celku". A v tomto smysle konečne a nadovšetko treba chápať ustanovenia o právach sociálnych, o práve na prácu, o práve na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, o práve na odpočinok a o práve na ochranu zdravia a na zaopatrenie v starobe a nespôsobilosti k práci. Tieto sociálne práva sú v našej ústave novou vecou. Odchyľujú sa od šablony ústav v štátoch liberalistickej demokracie a prinášajú do nášho právneho poriadku nový prvok. Je to predovšetkým právo na prácu, ktoré je v návrhu novej ústavy náležite zvýraznené. Už sama formulácia pracovných možností občanov ako "práva na prácu" znamená definitívne presadenie náhľadu, ktorý si nielen cení prácu ako najdôležitejšieho výrobného činiteľa, ale považuje ju aj za ozdobu, šťastie a požehnanie človeka. Pracovať, to nie je povinnosť ani nutnosť, to je právo slobodného človeka a občana. Každý má právo na prácu a toto právo, jeho výkon, teda prácu samu mu treba umožniť a zabezpečiť.

Liberalistickým ústavám sa často vytýkalo, že práva a slobody, ktoré občanom tieto ústavy zabezpečovaly, boly iba deklarovanými heslami, bez obsahu a bez skutočného významu. Bude úlohou našej hospodárskej a sociálnej politiky, aby dokázala, že právo na prácu, toto nové právo občana, ktoré mu priznáva socialistická spoločnosť, nie je len heslom, ale skutočným umožnením a poskytnutím vhodných a zodpovedajúcich pracovných príležitostí všetkým občanom. A k právu na prácu druží sa neodlučiteľne právo na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu. I toto právo treba hospodárskou a mzdovou, ale aj cenovou politikou tak zabezpečiť, aby sa nestalo len deklarovaným heslom, ale aby občan pri oboch týchto právach pociťoval a na každom kroku svojho života jasne videl, čo mu socialistická spoločnosť v týchto deklarovaných právach priznáva a aké ohromné sociálne výhody sa mu tým dostávajú.

V tomto smysle treba chápať ustanovenie novej ústavy, že právo na prácu "sa zaručuje hlavne organizáciou práce, riadenou štátom, podľa plánovaného hospodárstva" a že právo na odmenu za prácu "sa zaručuje štátnou mzdovou politikou, riadenou v dohode s Jednotnou odborovou organizáciou, smerujúcou k neustálemu zvyšovaniu životnej úrovne pracujúceho ľudu". V tomto si, slávne Národné shromaždenie, dáva obnovená republika normu, ktorou sa sama voči občanom zaväzuje k takému vedeniu hospodárskej, sociálnej, mzdovej, cenovej i menovej politiky, ktorá bude úspešná a vyvaruje sa hospodárskych porúch a kríz a teda skutočne bude dobrodiním pracujúcich ľudí. Toto ustanovenie je zároveň hlbším smyslom nášho hospodárskeho plánovania a viaže pre budúcnosť československého zákonodarcu i všetky orgány hospodárskej a sociálnej politiky. Aj tento vedome prevzatý záväzok - dosiahnutie blahobytu všetkého ľudu - je nesporne nóvum našej ústavy.

K právu na prácu a k právu na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu druží sa ďalej právo na odpočinok a právo na ochranu zdravia s právom na zaopatrenie v starobe, v nespôsobilosti k práci a pri nemožnosti obživy. Všeobecne sú vo svojom celku čtyri uvedené sociálne práva významným vývojovým stupňom v našej novej ústave. Ich uskutočnenie a splnenie krásneho cieľa - blahobytu ľudu - pre ktoré za už doteraz mnoho vykonalo, bude doma prijaté s radosťou, láskou a uspokojením, v cudzine s úctou a obdivom. Občan republiky, ktorý má zaručené tieto ďalekosiahle práva, má ovšem na druhej strane i povinnosti k spoločnosti, ktorá mu ich zaručuje, k štátu. Naša ústava ich uvádza ako povinnosť vernosti k štátu, ďalej povinnosť zastávať verejné funkcie, povinnosť k práci - ako protivu individuálneho práva na prácu - povinnosť daňovú a nadovšetko ako vrcholnú čestnú povinnosť, povinnosť brannú a povinnosť k osobným i vecným plneniam pre obranu štátu. Tak ako štát vzal na seba veľké záväzky k umožneniu blahobytu všetkých občanov, tak občania, uvedomelý český a slovenský človek, preberajú na seba a sami sebe, cestou svojho Národného shromaždenia, ukladajú tieto povinnosti, vyplývajúce z národnej spolupatričnosti a príslušnosti k republike.

Zároveň si ľud ukladá záväzok, že nikto nebude svojich ústavou zaručených práv a slobôd zneužívať k podrývaniu základov toho nám tak drahého štátu, ktorý tieto slobody dáva a udržuje. (Predsedníctvo prevzala podpredsedníčka Hodinová-Spurná.)

V tomto pojatí, slávne Národné shromaždenie, rysuje nám nová ústava v prvej kapitole podrobných ustanovení a v skratke aj v treťom základnom článku obraz občanov medzi sebou rovných, osobne slobodných, majúcich slobodnú mienku a presvedčenie a tieto aj slobodne prejavujúcich, právne medzi sebou, ale aj voči štátnej moci viazaných a chránených, ale okrem toho aj občanov hospodársky zabezpečených, pracujúcich za spravodlivú odmenu, občanov mravne uvedomelých, kultúrne vzdelaných a sociálne silných, ktorí takto budú môcť aj vedome aj s radosťou plniť svoje povinnosti voči celku a voči štátu. Keď tento krásny obraz bude vždy pred očami všetkých zákonodarných, vládnych, výkonných, politických i hospodárskych orgánov tohto štátu, ktorému dnes dávame ústavu, podarí sa vytvoriť z tohto štátu šťastnú republiku šťastných ľudí. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná: Dalším řečníkem je pan posl. dr Němec. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. dr Němec: Paní místopředsedkyně, slavné Ústavodárné Národní shromáždění, paní a pánové!

Košický program, tento základní kámen nové osvobozené republiky a jejího politického života, přislíbil ve svém 5. odstavci vytvořit namísto dřívějšího byrokratického, lidu vzdáleného aparátu správního, nové orgány státní a veřejné správy, lidem volené a pod kontrolou lidu stále stojící národní výbory. Národní výbory jako nositelé odboje proti německým okupantům převzaly v době květnové revoluce moc, zajistily pořádek, výrobu a výživu a zabezpečily tak vládě kontrolu celého území našeho státu. Stejně dobře se osvědčily v budování státu, a právem se vláda ve své činnosti opírala o ně jako o jedny ze základních kamenů nového lidově demokratického režimu. Ano, národní výbory se staly baštami lidové demokracie, novými orgány státního zřízení. Proto se také staly předmětem útoků naší reakce, která na jejich poli formulovala první protilidové bloky. Volební matematiky bylo v nich využito k otevřené rozvracečské politice, jak jsme to viděli na neslavné schůzi českého zemského národního výboru při otázce zřízení vyživovacích komisí proti ministerstvu vnitra.

Příslušníci reakčních stran v národních výborech ukazovali v době, kdy jejich ministři si ještě ukládali reservu a mluvili o Národní frontě, pravé úmysly rozvratu. Národní výbory odolaly, očištěny svěžím únorovým větrem a dnes zakotveny v ústavě docházejí jí největšího uznání a největšího vyznamenání své práce i práce svých členů. Jejich začlenění do ústavy a obsah úkolů, formulovaných zejména v § 124 a 125 návrhu ústavního zákona, znamená také definitivně konec dvojí správní koleje, odůvodněné kdysi potřebou národně osvobozovacího boje v Rakousko-Uhersku, a je počátkem skutečné široké lidové správy, široké účasti na správě státní. Jejích začlenění do státní správy podtrhuje i ustanovení § 131, formulující zásady demokratické discipliny a potvrzující nutnost podrobeností orgánů nižších orgánům vyšším, vyšším národním výborům, orgánům moci vládní, zejména ministerstvu vnitra. Končí se tím pokusy o anarchistický rozvrat státu, organisovaný reakcí často zdola, končí se už definitivně případy mechanických provokací a posiluje se i tu jednota našeho lidu.

Významný § 133, zařazený sice na poslední místo VI. kapitoly, je typickým dokladem skutečnosti, že ruku v ruce s demokracií politickou jde také demokracie hospodářská. Hospodářství národních výborů stává se totiž součástí státního rozpočtu, takže nebude chudých a bohatých obcí, nebude vylidňování chudších krajů, bude tu rovnost, která spolu s novou decentralisací, provedenou zřízením krajských národních výborů, je základem nového šťastného rozvoje měst, okresů i krajů.

Tato ústava vychází z vůle lidu, lidu vedeného dělnickou třídou, jejíž vítězství vtěluje hesla, která nosili naši předchůdci na prvních májových průvodech, do základních článků nejvyššího zákona státu, do odstavců a paragrafů nové ústavy a tím do života a krve národa. Dělnické třídě a jejímu skvělému vůdci Klementu Gottwaldovi přísluší dík národních výborů a jejich funkcionářů.

Dovolte, abych jako jeden z nich, jako jeden z tisíců pracovníků v našich národních výborech, jako předseda národního výboru v Hradci Králové, městě slavné husitské tradice, z níž čerpala naše ústava, jak se zmínil gen. zpravodaj, tlumočil tento dík s vědomím odpovědnosti úkolů a práce, jež nás čekají, a se slibem pokračovat v nich poctivě a upřímně.

V neděli, v den vítězství, splníme závazky dané všem, kteří obětovali život za svobodu vlasti, a také těm, kteří v době okupace v národních výborech podlehli. Tato ústava, ústava Gottwaldova, manifestačně schválená, bude tvrdou odpovědí všem našim nepřátelům, bude radostným prohlášením našeho nerozborného, pokrokového slovanského bratrství a našeho rychlého a hrdého pochodu k socialismu. (Potlesk.)

Místopředsedkyně Hodinová-Spurná (zvoní): Dalším řečníkem je pan posl. Novomeský. Prosím, aby se ujal slova.

Posl. Novomeský: Panie a páni!

Chcem povedať niekoľko krátkych slov k tým zásadám novej ústavy, ktoré zabezpečujú tak pozíciu kultúry a vzdelanosti v našom spoločenskom živote, ako aj nárok každého občana na ne, či povinnosť poskytovať ich každému nášmu občanovi.

Zásady našej ústavy v kultúrnej oblasti, ako je právo na vzdelanie a povinnosť osvojiť si všeobecné, základné a čiastočne i odborné vzdelanie, potom synchronizovanie výchovy a vyučovania s výsledkami vedeckého bádania a s princípami našej ľudovej demokracie, sloboda svedomia, svetového názoru, presvedčenia, prejavu, vedeckého bádania, hlásania jeho výsledkov, ako aj sloboda uvedeného prejavu, všetky tieto zásady na úzadí nášho trojročného vývoja a na úzadí zápasov i na kultúrnom poli, nie sú nijako prekvapujúce. Tieto zásady zrely a formovaly sa v spoločenskom povedomí po všetok čas zápasov o oslobodenie národné i sociálne a po všetok čas bojov o zabezpečenie vydobytých hodnôt po oslobodení. Ústavná formula proste kodifikuje i na tomto poli stav, ktorý už má svoje praktické výrazy a aj v mnohých doterajších zákonných ustanoveniach je vyjadrený. Spomeniem z nich najvýznamnejšie: školský a divadelný zákon z posledných čias, zriaďovanie rozličných druhov škôl a inštitúcií výchovných, umeleckých i vedeckých, a vo všeobecnosti legalizovanie, podporovanie a obrana veľkorysej kultúrnej revolúcie, ktorá organicky prýšti z úsilí o zakorenenie ľudovej moci na politickom, hospodárskom a spoločenskom poli. Zdôrazňujem opätovne: na úzadí myslenia tohto pokolenia, pokolenia ľudovodemokratických snažení, na úzadí zápasov o sprístupnenie kultúry a vzdelanosti a zabezpečenia nezávislosti vedeckého bádania ako aj umeleckej tvorby na rozličných dielčich záujmoch, obmedzujúcich opravdovú slobodu tvorby, nie sú vyhlásenia ústavy o veciach kultúrnych prekvapujúcou novinkou. Sú proste logickým dovŕšením, deklaratorným zachytením cieľov už aj doteraz výrazne uplatňovaných.

Jednako však časť kultúrna v novej ústave je pýchou našej spoločenskej skladby. Je neobyčajne významná - v neposlednom rade práve preto, lebo kodifikuje situáciu už aj vytvorenú a dáva možnosť nerušeného vývoja tendenciám už existujúcim. V čom je tá zvláštnosť ustanovení ústavy vo veciach kultúry a vzdelaností, čo nám dáva možnosť hovoriť o pýche celej našej spoločenskej skladby? V tom, prosím, že kultúru a vzdelanosť považuje za organickú súčiastku spoločenských práv i povinností. V tom, že kultúra i vzdelanosť stávajú sa nerozlučnou a rovnocennou súčiastktou spoločenských, politických i hospodárskych práv i povinností nášho občana. V tom je pozícia kultúry i vzdelanosti oproti ktorémukoľvek i tomu najideálnejšiemu stavu z minulosti úplne nová. A týmto sú tiež jedine úplné všetky práva, ktoré na poli hospodárskom, politickom i národnom naše občianstvo má zabezpečené v ústave.

Aká bola životná prax - ako aj v ústavách sa odrážajúca - doteraz: Síce základné občianske práva i rovnosť občianska pred zákonom boly zabezpečené. Boly zabezpečené aj iné práva, ako je právo na prácu, na odpočinok i na vzdelanie. Nebolo však nijako - ani v praxi a tým menej v ústave - obmedzené právo na koristenie, právo na súkromné bohatnutie bez zreteľa na dôsledky pre ostatnú spoločnosť. Pozícia kultúry a vzdelanosti v tejto situácii, nech by ich možnosti boly akýmkoľvek slovom kodifikované, bola prirodzene veľmi nepriaznivá.