Ďalšou chybou bolo, že slovenská i česká
buržoázia si celý nezamestnanosťou komplikovaný
život drobného človeka zjednodušila na
národnú nespokojnosť. Odpusťte, keď
musím konštatovať, že nie ľud sa nevedel
dohodnúť, nie triedy pracujúcich, ale trieda
panská tak na strane politikov, ako aj fabrikantov, bankérov
a veľkokapitalistov. A tak čo aj demokratický
režim československý priniesol mnoho výhod
pre slovenský život, národne i kultúrne
ho prebral z bezmála ťažkej letargie, hladkal
ho publicisticky, divadelne a priniesol mu pravo na všeobecné
bezplatné vzdelanie, ako aj prvú slovenskú
vysokú školu, pomer česko-slovenský
sa deň zo dňa horšil. Faktom je a zostane,
že Slováci za dvadsať rokov Československej
republiky získali viac po stránke politicko-kultúrnej
ako v minulých tisícich rokoch. Slovenský
živel sa preto dôkladne počal šíriť
a je len logické, že s kultúrnym a hmotným
rozbehom paralelne šiel aj rozbeh politický. Slováci
sa intenzívnejšie počali dovolávať
svojich práv, vyplývajúcich z rozličných
dohôd. Boj o autonomiu, ktorý sa stupňoval
so štvorcom času, v ktorom bola Československá
republika zvonku ohrožovaná, vyústil vo zradnom
6. októbri 1938 a v rozpadnutí sa Československej
republiky 14. a 15. marca 1939, keď sa cudzina začala
miešať do našich vlastných vecí a
menovite hlavný nepriateľ, germánsky nacizmus,
i spád vnútropolitických otázok nabýval
spletitejších foriem. V najťažších
chvíľach však národ nezradil. Sklamali
iba vedúci a vládni politici.
Nuž, a čo povedať ďalej o rokoch vojny a
tzv. Slovenského štátu? Je síce pravda,
že blahobyt niektorých tried šiel vyššie
ako v časoch predvojnových, ale i tento blahobyt
šiel na účet drobného slovenského
pracujúceho človeka. Ten nemohol bohatnúť,
lebo musel ísť na front alebo na práce do Nemecka.
Ale predsa to bol len drobný človek, slovenský
pracujúci človek, ktorý pri prvej príležitosti
počal dávať najavo svoje Slovanstvo, svoje
sympatie k ruskému socializmu a jeho štátnej
a národnej štruktúre. Bolo to v auguste r.
1944, keď znova po dlhých piatich rokoch bola proklamovaná
Československá republika v Banskej Bystrici. Vtedy
to nebol slovenský zbohatlík, ale slovenský
pracujúci človek, ktorý všetko opustil,
nehľadel na daň krvnú, majetkovú, nepozeral
na ujmy zdravia a mravných obetí, ale mužne
a statočne pozdvihol zástavu proti okupantom a ich
pomáhačom. A bol to opäť on, pracujúci
Slovák, ktorý pozdvihol národ politicky,
kultúrne, hmotne i sociálne, hospodársky
i ľudsky. Obnovil novú Československú
republiku, ale si želal republiku naozaj demokratickú,
ľudovú, sociálne spravodlivú a národne
usporiadanú.
Ľudovít Velislav Štúr už v roku 1846
v svojich Národných novinách v Slove k slovenským
krajanom píše: "Starať sa už musíme
raz o seba nie ako jednotlivci, ale ako celok, ako národ
majúci na zreteli všetkých príslušníkov.
Ak celok vyhrá, vyhráme všetci, vyhrá
národ. Keď celok bude šťastnejší,
šťastnejší bude každý z nás.
vystúpme teda vyššie v slovenskej povedomosti,
národnosti a sociálnosti."
A toto sa uskutočňuje až teraz, po 100 rokoch
od Štúra: Slováci ako príslušníci
ľudovo demokratickej republiky, Slováci ako zdroj
moci v národe i štáte, Slováci ako rovnocenný
partner. Uskutočňuje to základný štátny
zákon, nová naša ústava, ústava,
po ktorej túžilo už toľko pokolení.
Ústava, ktorá bude vedieť i Slovákovi
zaručiť právo na prácu, oddych i spokojnú
starobu. Ústava, ktorá poskytne všetkým
rovnaké žriedlá kultúry, osvety a možnosť
vzdelávania sa. Ústava, ktorá je najsociálnejšou
v našich dejinách, leží dnes pred nami
a my máme povedať svoje stanovisko.
Preto najmä k otázke vyriešenia československého
pomeru chceme predniesť naše stanovisko. Sme si vedomí,
že znova to bola iniciatíva KSČ a KSS, ktorá
trvala na spravodlivom vyriešení tejto tak závažnej
a historicky veľmi zodpovednej otázky. Je cťou
obrodeného Národného frontu, že k tejto
otázke pristupoval zodpovedne, v svrchovanej vážnosti
a naozaj bez hnevu a upodozrievania. Takéto riešenie
česko-slovenského pomeru nevylučuje, ba priamo
vyžaduje diskusiu najotvorenejšiu a najúprimnejšiu.
Naša ústava je hotová. Určená
je pre reálny a geograficky veľmi exponovaný
štátny celok, ktorý ako loď musí
byť vybudovaný tak, aby bol schopný plavby
nielen v časoch ticha a priaznivých vetrov, ale
rovnako i v časoch vlnobitia a prívalov. Veľmi
správne sa zdôrazňuje s našej slovenskej
strany vo verejnej diskusii, že ide o riešenie trvalé.
Čo teda naša nová ústava docieľuje?
Za prvé: upúšťame od pojmu československého
národa a nahradzujeme ho rovnocennosťou českého
a slovenského národa. Ďalej ústava zabezpečuje
význam a smysel slobodného rozvitia sa Slovákov.
S oboma bodmi sa narobilo v posledných dvoch rokoch najviac
kriku. Konečne sa prestalo s upodozrievaním a počína
sa i na českej strane Slovákom veriť. Nadto
je tu veľmi významný druhý fakt: fakt
sociálno-politickej prestavby, ako sa prejavuje znárodnením,
zoštátnením a hospodárskym plánovaním.
Volanie po decentralizácii je realizované uzákonením
inštitúcie národných výborov.
Nuž, a teraz čo sa týka československého
vzťahu. Len po predbežnom náčrte politického
a sociálneho vývoja na Slovensku môžeme
prikročiť k analýze novej ústavy a k
dedukciám československého pomeru.
Pre novú štruktúru tohto pomeru bolo užité
menovite Košickej dohody a ostatných dohôd usmerňujúcich
zapojenie Slovenska do nového štátneho celku.
Slovom, všetko, čo konštruktívne vyplynulo
z vývoja posledných troch rokov, je organicky začlenené
do ústavy. Už z 93. paragrafu badať, že
politická osobitosť a všetky atribúty
z nej vyplývajúce sú náležite
dokumentované týmto odsekom: "Slovenské
národné orgány vykonávajú moc
zákonodarnú, vládnu a výkonnú
na území Slovenska podľa ústavy".
Čiže úsilia o vybudovanie takej republiky Československej,
ktorá by rešpektovala práva Slovákov
na ich osobitný vývoj, stávajú sa
činom. Boj o začlenenie Slovákov v rámci
ČSR ako rovnocenného partnera prechádza "zo
skrytých i verejných želaní" do
zákona, do skutočnosti. Vláda veci slovenských
prechádza de jure i de facto do slovenských rúk.
Slovák sa stáva rovnocenným partnerom brata
Čecha, Slovensko sa začleňuje do štátnej
rodiny ako rovný s rovným. Tým sa splňujú
základné predpoklady úsilia všetkých
pokolení. Zdravá decentralizácia nebude sa
nikdy viac môcť stať vecou politických
bojov, nevraživosti a vzájomného upodozrievania.
Utužujeme jednotu štátnu, ale súčasne
s touto ústavou umocňujeme slovenské národné
a politicko-hospodárske ašpirácie na svojskosť.
Ústava - a to je vari jej najvýznačnejšie
postavenie - dáva štátu to, čo ho robí
jednotným, spoločným a mocným, a rovnako
obom národom to, že ich bratsky viaže, silí
a garantuje.
Spoločné veci sú otázky národnej
obrany, zahraničnej politiky a zahraničných
interesov obchodných. Regionálne otázky,
ako je správa vecí vnútorných, správa
finančná, zdravotná, sociálna, ochrana
práce, administrácia technická, veci vyživovacie,
pôdohospodárske, priemyselné, obchod vnútorný,
škola, osveta a doprava s poštami, sú veci naskrze
slovenské. O nich budú v poslednej inštancii
rozhodovať mozgy a umy slovenské, slovenské
ruky a slovenské srdcia. A nad to: Slováci majú
svoje zastúpenie ešte aj v centrálnom aparáte
vládnom a štátnom. Teda akákoľvek
majorizácia slovenských vecí je už vopred
vylúčená.
Ústavou je ďalej zaručená koncentrácia
kultúrna, politická, hospodárska a sociálna
na Slovensku tým, že je určené aj hlavné
mesto slovenskej samosprávy, ktorým je Bratislava.
Rozumie sa samo sebou, že táto slovenská samospráva
nie je stavaná na separatizme, ako to chceli mnohí
nahovoriť našej verejností. Nie! Najvýrečnejším
dôkazom toho je sľubovacia formulka členov Slovenskej
národnej rady: najprv vernosť štátu, republike
Československej a jej ľudovodemokratickému
štátnemu a politickému poriadku, a len potom
vernosť národu v smysle odkazu národného
povstania. Ani táto vložka nie je iba politickým
alebo štylistickým cliché. Nie! Ona je mravným
záväzkom a zábezpekou, že nikto z popredných
politických dejateľov slovenských nezabudne
na prvý prejav obnovenej štátnosti československej,
ako on bol deklarovaný zrodom slávneho národného
povstania, odbojom proti nacizmu a zdvihnutím štátnych
zástav československých na území
tzv. Slovenského štátu.
A toto je záväzok nadmieru zodpovedný a vážny.
Zodpovedný so zreteľom na koncepciu národného
povstania, a vážny v relácii k štátu,
obnovenému štátu a menovite k odkazu minulosti.
Slovák Čechovi nesmie viac byť nepriateľom,
ale bratom. Len teraz Slovák bude Čechom, hovoriacim
po slovensky, a Čech zasa Slovákom hovoriacim po
česky, ako si to kedysi na sibírskych plániach
želal jeden z tvorcov tohto štátu, gen. Milan
Rastislav Štefánik.
Paragrafy 102, 103, 104 až 105 sú toho najlepším
výrazom. Harmónia medzi predsedom vlády a
Slovenskou národnou radou, ale tiež kontinuita medzi
výkonom vládnym, teda štátnym, a národným,
slovenským.
A priam tak to vyzerá s mocou vládnou, ktorej reprezentantom
na Slovensku bude Sbor povereníkov. § 114 je zárukou,
že ani do tohto sboru sa nemôžu dostať ľudia
nepožívajúci dôvery vlády. Veď:
"Predsedu, ako i ostatných členov Sboru povereníkov
menuje a odvoláva vláda; ona tiež určuje,
ktorý z nich spravuje ktoré povereníctvo."
Sbor povereníkov ako inštrument vládny, je
aj najlepšou zábezpekou, že o každodenných
otázkach slovenského človeka budú
rozhodovať Slováci. A v tom je vari prekonaný
najpodstatnejší problém, problém slovenského
chleba, slovenskej pracovnej príležitosti, ale aj
slovenskej istoty, že slovenské mozoly nebudú
odtekať do prameňov iných, ale ostanú
doma.
Ale tu nech mi je dovolená i krátka perspektíva.
Boj o slovenskú samobytnosť si osvojovala kedysi i
strana demokratická. Nešlo jej však o vážne
riešenie veci, ale len o manéver, ktorým chcela
získavať hlasy. Ako to bol už správne
podotkol podpredseda vlády Viliam Široký,
že určití reprezentanti tejto strany svoje
hlavné poslanie videli v tom, aby pod kepienkom hájenia
slovenských národných práv zachraňovali
čo najviac triednych výsad pre zradnú buržoáziu
a svojich obľúbencov, veľkostatkárov.
S takým riešením československého
problému nesúhlasil a nesúhlasí žiadny
československy a slovansky mysliaci Slovák. Preto
i ja, menom Strany slovenskej obrody, odsudzujem a zatracujem.
Zatracujem z niekoľkých príčin. Najsamprv
preto, že my sa osvedčujeme za socializmus cestou
demokratickou a nie za demokraciu protisocialistickú, protiľudovú
a rodinkársky privilegovanú. Po druhé preto,
lebo nám je vyššie blaho širokých
vrstiev ako blahobyt a spokojnosť pár rodín.
A po tretie preto, lebo my chceme, aby dobré vyriešenie
československého pomeru túto republiku utužovalo
a sílilo, a nie rozvracalo a rozbíjalo. Nám
bol, je a bude starý svet svetom minulosti. Kapitalistická
demokracia bola odjakživa nepriateľom zbedovaného
slovenského človeka. Strohý agrároliberalizmus
narobil nám toľko škôd, že náš
pracujúci človek zúčtoval s ním
naveky.
Vlastenectvo naše je vlastenectvo slovenské, ale len
v rámci tej to republiky a v rámci slovanského
sväzku. Nie vlastenectvo vypočítané
na efekt strannícko-politický, vlastenectvo vačkov,
ale vlastenectvo zásady: že každému toľko,
koľko si vie vyrobiť, ale vyrobiť čestne
a nie podvodne a klamne. Sme presvedčení, že
takto chápané naše vlastenectvo ocení
budúcnosť. A práve z týchto príčin
pozeráme objektívne i na našu ústavu
a menom našej strany ďakujeme všetkým, ktorí
akokoľvek prispeli k jej vytvoreniu v dnešnom rúchu.
Ústava bude naším základným kameňom.
Sme pevne presvedčení, že kameň tento
je dobrý a ľahko odolá všetkým
nárazom zvnútra i zvonku. Bude novým medzníkom
nielen na našej ceste k socializmu a opravdovej ľudovláde,
ale aj míľnikom v pomere česko-slovenskom.
Z tých príčin budeme za ňu hlasovať
a želáme jej, aby bola svetlom i pre národy
iné, dodnes v tmách a temnotách žijúce,
aby bola fundamentom spravodlivosti, mieru a pokoja, aby bola
testamentom, že v srdci s ňou prekonáme všetky
ťažkosti, všetky príkoria, aby sme k sláve
Slovanstva a oboch našich národov mohli povedať,
že sme si postavili pomník nad oceľ trvácnejší
a nad zlato drahší.
Místopředseda dr John: Ke slovu je dále
přihlášen pan posl. Hladký. Uděluji
mu slovo.
Posl. Hladký: Pane místopředsedo,
slavná sněmovno!
Po druhé v dějinách československého
lidu přistupují jeho zástupci k projednání
základního zákona, t. j. československé
ústavy. Po prvé tomu bylo v r. 1920, kdy klub poslanců
čs. sociální demokracie hlasoval pro tuto
ústavu, a já prohlašuji, že i dnes pro
tuto ústavu bude hlasovat. Moji klubovní kolegové
budou se podrobně v debatě zabývat některými
problémy ústavy, aby určili stanovisko strany
k těmto problémům a řekli, jak se
díváme na provádění ducha ústavy.
Já se chci dotknout jenom několika základních
otázek naší ústavy.
Každá z našich ústav vyrůstala
po světové válce a po národní
revoluci. Mezi prvou a druhou ústavou je dvacetileté
období samostatného státu, ve kterém,
zvláště v posledním desetiletí,
působily tíživé hospodářské
poměry, zaviněné soukromokapitalistickým
podnikáním ve větší části
světa a vzmáhajícím se fašismem.
Fašismus také, bohužel, i u malé části
našeho národa našel živnou půdu a
projevil se zejména v posledních letech prvé
republiky, za t. zv. druhé republiky a za protektorátu.
Mám za to, že fašismus v československém
lidu zůstane trvalou skvrnou na naší národní
cti, neboť se našli lidé, kteří
této zrůdné myšlence sloužili a
kteří ve znamení této myšlenky
zrazovali své spolubratry a přiváděli
je do žalářů.
Světová válka vedená proti fašismu,
naše národní revoluce, boj za svobodu doma
i v zahraničí, tvoření naší
zahraniční armády, slovenské a pražské
povstání, veliké události v r. 1945
a události v únoru r. 1948 - to vše nemohlo
podle mého názoru zůstat bez vlivu na zpracování
nové ústavy. Podle našeho názoru je
to pro nás závazkem, abychom z toho vyvodili důsledky
a příslušné závěry. Tak
je třeba se dívat na nové dílo ústavy.
Pan ministerský předseda Klement Gottwald
řekl: "Chceme, aby se vůle lidu stala zákonem."
Posuďme, zda naše nová ústava tato slova
splňuje. Ústava odstraňuje rozdíly
mezi pohraničím a vnitrozemím a vy, kteří
jste žili blízko našeho pohraničí
za t. zv. protektorátu nebo druhé republiky, vzpomínáte
na ty ostnaté dráty, které rozdělovaly
vnitrozemí od krásných našich pohraničních
území, která jsou dnes opět spojena
a o kterých chceme věřit, že věčně
a trvale zůstanou spojena s touto naší krásnou
vlastí.
Nová ústava dává základ také
k tomu, aby Československá republika byla jednotným
státem Čechů a Slováků. Domníváme
se, že tento pochod není ukončen a že
vzájemné poznání Čechů
a Slováků povede ještě k užší
spolupráci a k bratrskému soužití v
tomto státě.
O ústavě byla provedena obsáhlá diskuse
na veřejných schůzích a shromážděních.
Měl jsem příležitost zúčastniti
se takových diskusí a zjistil jsem, že to nebyla
žádná nakomandovaná diskuse, naopak,
že prostí lidé s plnou vážností
diskutovali o ústavě a přinášeli
náměty. A třebaže - jak řekl
pan generální zpravodaj - se dotýkali věcí,
které neměly nic společného s ústavou,
přece jen se ukázalo, že náš lid
politicky myslí. To byl veliký zisk této
diskuse, která se konala o ústavě.
Podle ústavní listiny bude musit nové Národní
shromáždění vydat ještě
řadu zákonů, které ji doplní
a které splní ducha nového zákona.
Srovnáme-li starou ústavu s novou po stránce
demokracie, tu shledáváme, že nová ústava
je obohacena o nový termín "lidové demokracie".
Slovem "lidová" chceme rozlišit dnešní
a včerejší demokracii. Ono rozlišování
spočívá v tom, že vedle demokracie politické
se snažíme o demokracii, jak o ní mluvil již
president-Osvoboditel, která má provést jeho
přání, aby v našem národě
nebylo žebráků. Mluvíme-li o této
demokracii, je třeba vzpomenout i slov presidenta republiky
dr Edvarda Beneše, který v knize "Demokracie
dnes a zítra" praví: "Ani sociální
zákonodárství a sociální reformismus
z konce XIX. a začátku XX. století, v řadě
pokrokových států usilovně prováděny,
dnes již nestačí. Nutno sáhnout k opatřením
strukturálním, t. j. kolektivisujícím
a socialisačním."
Ano, chceme, aby v naší republice byl národní
důchod spravedlivé rozdílen pro všechny
pracující příslušníky
našeho národa. Politická demokracie v nové
ústavě odpovídá všem demokratickým
požadavkům, jak je mělo moderní dělnické
hnutí již od svého počátku v
programu a jak za ně bojovalo. Ústava neuznává
výsad rodu ani náboženství, dává
všem občanům právo na vzdělání,
zavádí tajné, rovné a přímé
právo volební, vláda je odpovědna
Národnímu shromáždění,
soudy jsou nezávislé, lid vykonává
státní moc v obcích, okresích a krajích,
je zavedena rovnoprávnost žen s muži, manželství,
rodina a mateřství jsou pod zvláštní
ochranou státu a je zaručena náboženská
svoboda. Školská výchova se má díti
v ideálech všelidských a humánních,
ve smyslu velikých slovanských myslitelů.
Vy všichni, kteří jste byli již delší
dobu příslušníky socialistických
stran a kteří jste pročítali staré
programy průkopníků socialismu, si snad vzpomínáte,
že všechny tyto ideály demokracie jsou obsaženy
v naší nové ústavě.