Pátek 7. května 1948

Ďalšou chybou bolo, že slovenská i česká buržoázia si celý nezamestnanosťou komplikovaný život drobného človeka zjednodušila na národnú nespokojnosť. Odpusťte, keď musím konštatovať, že nie ľud sa nevedel dohodnúť, nie triedy pracujúcich, ale trieda panská tak na strane politikov, ako aj fabrikantov, bankérov a veľkokapitalistov. A tak čo aj demokratický režim československý priniesol mnoho výhod pre slovenský život, národne i kultúrne ho prebral z bezmála ťažkej letargie, hladkal ho publicisticky, divadelne a priniesol mu pravo na všeobecné bezplatné vzdelanie, ako aj prvú slovenskú vysokú školu, pomer česko-slovenský sa deň zo dňa horšil. Faktom je a zostane, že Slováci za dvadsať rokov Československej republiky získali viac po stránke politicko-kultúrnej ako v minulých tisícich rokoch. Slovenský živel sa preto dôkladne počal šíriť a je len logické, že s kultúrnym a hmotným rozbehom paralelne šiel aj rozbeh politický. Slováci sa intenzívnejšie počali dovolávať svojich práv, vyplývajúcich z rozličných dohôd. Boj o autonomiu, ktorý sa stupňoval so štvorcom času, v ktorom bola Československá republika zvonku ohrožovaná, vyústil vo zradnom 6. októbri 1938 a v rozpadnutí sa Československej republiky 14. a 15. marca 1939, keď sa cudzina začala miešať do našich vlastných vecí a menovite hlavný nepriateľ, germánsky nacizmus, i spád vnútropolitických otázok nabýval spletitejších foriem. V najťažších chvíľach však národ nezradil. Sklamali iba vedúci a vládni politici.

Nuž, a čo povedať ďalej o rokoch vojny a tzv. Slovenského štátu? Je síce pravda, že blahobyt niektorých tried šiel vyššie ako v časoch predvojnových, ale i tento blahobyt šiel na účet drobného slovenského pracujúceho človeka. Ten nemohol bohatnúť, lebo musel ísť na front alebo na práce do Nemecka. Ale predsa to bol len drobný človek, slovenský pracujúci človek, ktorý pri prvej príležitosti počal dávať najavo svoje Slovanstvo, svoje sympatie k ruskému socializmu a jeho štátnej a národnej štruktúre. Bolo to v auguste r. 1944, keď znova po dlhých piatich rokoch bola proklamovaná Československá republika v Banskej Bystrici. Vtedy to nebol slovenský zbohatlík, ale slovenský pracujúci človek, ktorý všetko opustil, nehľadel na daň krvnú, majetkovú, nepozeral na ujmy zdravia a mravných obetí, ale mužne a statočne pozdvihol zástavu proti okupantom a ich pomáhačom. A bol to opäť on, pracujúci Slovák, ktorý pozdvihol národ politicky, kultúrne, hmotne i sociálne, hospodársky i ľudsky. Obnovil novú Československú republiku, ale si želal republiku naozaj demokratickú, ľudovú, sociálne spravodlivú a národne usporiadanú.

Ľudovít Velislav Štúr už v roku 1846 v svojich Národných novinách v Slove k slovenským krajanom píše: "Starať sa už musíme raz o seba nie ako jednotlivci, ale ako celok, ako národ majúci na zreteli všetkých príslušníkov. Ak celok vyhrá, vyhráme všetci, vyhrá národ. Keď celok bude šťastnejší, šťastnejší bude každý z nás. vystúpme teda vyššie v slovenskej povedomosti, národnosti a sociálnosti."

A toto sa uskutočňuje až teraz, po 100 rokoch od Štúra: Slováci ako príslušníci ľudovo demokratickej republiky, Slováci ako zdroj moci v národe i štáte, Slováci ako rovnocenný partner. Uskutočňuje to základný štátny zákon, nová naša ústava, ústava, po ktorej túžilo už toľko pokolení. Ústava, ktorá bude vedieť i Slovákovi zaručiť právo na prácu, oddych i spokojnú starobu. Ústava, ktorá poskytne všetkým rovnaké žriedlá kultúry, osvety a možnosť vzdelávania sa. Ústava, ktorá je najsociálnejšou v našich dejinách, leží dnes pred nami a my máme povedať svoje stanovisko.

Preto najmä k otázke vyriešenia československého pomeru chceme predniesť naše stanovisko. Sme si vedomí, že znova to bola iniciatíva KSČ a KSS, ktorá trvala na spravodlivom vyriešení tejto tak závažnej a historicky veľmi zodpovednej otázky. Je cťou obrodeného Národného frontu, že k tejto otázke pristupoval zodpovedne, v svrchovanej vážnosti a naozaj bez hnevu a upodozrievania. Takéto riešenie česko-slovenského pomeru nevylučuje, ba priamo vyžaduje diskusiu najotvorenejšiu a najúprimnejšiu.

Naša ústava je hotová. Určená je pre reálny a geograficky veľmi exponovaný štátny celok, ktorý ako loď musí byť vybudovaný tak, aby bol schopný plavby nielen v časoch ticha a priaznivých vetrov, ale rovnako i v časoch vlnobitia a prívalov. Veľmi správne sa zdôrazňuje s našej slovenskej strany vo verejnej diskusii, že ide o riešenie trvalé.

Čo teda naša nová ústava docieľuje? Za prvé: upúšťame od pojmu československého národa a nahradzujeme ho rovnocennosťou českého a slovenského národa. Ďalej ústava zabezpečuje význam a smysel slobodného rozvitia sa Slovákov. S oboma bodmi sa narobilo v posledných dvoch rokoch najviac kriku. Konečne sa prestalo s upodozrievaním a počína sa i na českej strane Slovákom veriť. Nadto je tu veľmi významný druhý fakt: fakt sociálno-politickej prestavby, ako sa prejavuje znárodnením, zoštátnením a hospodárskym plánovaním.

Volanie po decentralizácii je realizované uzákonením inštitúcie národných výborov. Nuž, a teraz čo sa týka československého vzťahu. Len po predbežnom náčrte politického a sociálneho vývoja na Slovensku môžeme prikročiť k analýze novej ústavy a k dedukciám československého pomeru.

Pre novú štruktúru tohto pomeru bolo užité menovite Košickej dohody a ostatných dohôd usmerňujúcich zapojenie Slovenska do nového štátneho celku. Slovom, všetko, čo konštruktívne vyplynulo z vývoja posledných troch rokov, je organicky začlenené do ústavy. Už z 93. paragrafu badať, že politická osobitosť a všetky atribúty z nej vyplývajúce sú náležite dokumentované týmto odsekom: "Slovenské národné orgány vykonávajú moc zákonodarnú, vládnu a výkonnú na území Slovenska podľa ústavy". Čiže úsilia o vybudovanie takej republiky Československej, ktorá by rešpektovala práva Slovákov na ich osobitný vývoj, stávajú sa činom. Boj o začlenenie Slovákov v rámci ČSR ako rovnocenného partnera prechádza "zo skrytých i verejných želaní" do zákona, do skutočnosti. Vláda veci slovenských prechádza de jure i de facto do slovenských rúk. Slovák sa stáva rovnocenným partnerom brata Čecha, Slovensko sa začleňuje do štátnej rodiny ako rovný s rovným. Tým sa splňujú základné predpoklady úsilia všetkých pokolení. Zdravá decentralizácia nebude sa nikdy viac môcť stať vecou politických bojov, nevraživosti a vzájomného upodozrievania. Utužujeme jednotu štátnu, ale súčasne s touto ústavou umocňujeme slovenské národné a politicko-hospodárske ašpirácie na svojskosť. Ústava - a to je vari jej najvýznačnejšie postavenie - dáva štátu to, čo ho robí jednotným, spoločným a mocným, a rovnako obom národom to, že ich bratsky viaže, silí a garantuje.

Spoločné veci sú otázky národnej obrany, zahraničnej politiky a zahraničných interesov obchodných. Regionálne otázky, ako je správa vecí vnútorných, správa finančná, zdravotná, sociálna, ochrana práce, administrácia technická, veci vyživovacie, pôdohospodárske, priemyselné, obchod vnútorný, škola, osveta a doprava s poštami, sú veci naskrze slovenské. O nich budú v poslednej inštancii rozhodovať mozgy a umy slovenské, slovenské ruky a slovenské srdcia. A nad to: Slováci majú svoje zastúpenie ešte aj v centrálnom aparáte vládnom a štátnom. Teda akákoľvek majorizácia slovenských vecí je už vopred vylúčená.

Ústavou je ďalej zaručená koncentrácia kultúrna, politická, hospodárska a sociálna na Slovensku tým, že je určené aj hlavné mesto slovenskej samosprávy, ktorým je Bratislava. Rozumie sa samo sebou, že táto slovenská samospráva nie je stavaná na separatizme, ako to chceli mnohí nahovoriť našej verejností. Nie! Najvýrečnejším dôkazom toho je sľubovacia formulka členov Slovenskej národnej rady: najprv vernosť štátu, republike Československej a jej ľudovodemokratickému štátnemu a politickému poriadku, a len potom vernosť národu v smysle odkazu národného povstania. Ani táto vložka nie je iba politickým alebo štylistickým cliché. Nie! Ona je mravným záväzkom a zábezpekou, že nikto z popredných politických dejateľov slovenských nezabudne na prvý prejav obnovenej štátnosti československej, ako on bol deklarovaný zrodom slávneho národného povstania, odbojom proti nacizmu a zdvihnutím štátnych zástav československých na území tzv. Slovenského štátu.

A toto je záväzok nadmieru zodpovedný a vážny. Zodpovedný so zreteľom na koncepciu národného povstania, a vážny v relácii k štátu, obnovenému štátu a menovite k odkazu minulosti. Slovák Čechovi nesmie viac byť nepriateľom, ale bratom. Len teraz Slovák bude Čechom, hovoriacim po slovensky, a Čech zasa Slovákom hovoriacim po česky, ako si to kedysi na sibírskych plániach želal jeden z tvorcov tohto štátu, gen. Milan Rastislav Štefánik.

Paragrafy 102, 103, 104 až 105 sú toho najlepším výrazom. Harmónia medzi predsedom vlády a Slovenskou národnou radou, ale tiež kontinuita medzi výkonom vládnym, teda štátnym, a národným, slovenským.

A priam tak to vyzerá s mocou vládnou, ktorej reprezentantom na Slovensku bude Sbor povereníkov. § 114 je zárukou, že ani do tohto sboru sa nemôžu dostať ľudia nepožívajúci dôvery vlády. Veď: "Predsedu, ako i ostatných členov Sboru povereníkov menuje a odvoláva vláda; ona tiež určuje, ktorý z nich spravuje ktoré povereníctvo." Sbor povereníkov ako inštrument vládny, je aj najlepšou zábezpekou, že o každodenných otázkach slovenského človeka budú rozhodovať Slováci. A v tom je vari prekonaný najpodstatnejší problém, problém slovenského chleba, slovenskej pracovnej príležitosti, ale aj slovenskej istoty, že slovenské mozoly nebudú odtekať do prameňov iných, ale ostanú doma.

Ale tu nech mi je dovolená i krátka perspektíva. Boj o slovenskú samobytnosť si osvojovala kedysi i strana demokratická. Nešlo jej však o vážne riešenie veci, ale len o manéver, ktorým chcela získavať hlasy. Ako to bol už správne podotkol podpredseda vlády Viliam Široký, že určití reprezentanti tejto strany svoje hlavné poslanie videli v tom, aby pod kepienkom hájenia slovenských národných práv zachraňovali čo najviac triednych výsad pre zradnú buržoáziu a svojich obľúbencov, veľkostatkárov. S takým riešením československého problému nesúhlasil a nesúhlasí žiadny československy a slovansky mysliaci Slovák. Preto i ja, menom Strany slovenskej obrody, odsudzujem a zatracujem.

Zatracujem z niekoľkých príčin. Najsamprv preto, že my sa osvedčujeme za socializmus cestou demokratickou a nie za demokraciu protisocialistickú, protiľudovú a rodinkársky privilegovanú. Po druhé preto, lebo nám je vyššie blaho širokých vrstiev ako blahobyt a spokojnosť pár rodín. A po tretie preto, lebo my chceme, aby dobré vyriešenie československého pomeru túto republiku utužovalo a sílilo, a nie rozvracalo a rozbíjalo. Nám bol, je a bude starý svet svetom minulosti. Kapitalistická demokracia bola odjakživa nepriateľom zbedovaného slovenského človeka. Strohý agrároliberalizmus narobil nám toľko škôd, že náš pracujúci človek zúčtoval s ním naveky.

Vlastenectvo naše je vlastenectvo slovenské, ale len v rámci tej to republiky a v rámci slovanského sväzku. Nie vlastenectvo vypočítané na efekt strannícko-politický, vlastenectvo vačkov, ale vlastenectvo zásady: že každému toľko, koľko si vie vyrobiť, ale vyrobiť čestne a nie podvodne a klamne. Sme presvedčení, že takto chápané naše vlastenectvo ocení budúcnosť. A práve z týchto príčin pozeráme objektívne i na našu ústavu a menom našej strany ďakujeme všetkým, ktorí akokoľvek prispeli k jej vytvoreniu v dnešnom rúchu.

Ústava bude naším základným kameňom. Sme pevne presvedčení, že kameň tento je dobrý a ľahko odolá všetkým nárazom zvnútra i zvonku. Bude novým medzníkom nielen na našej ceste k socializmu a opravdovej ľudovláde, ale aj míľnikom v pomere česko-slovenskom. Z tých príčin budeme za ňu hlasovať a želáme jej, aby bola svetlom i pre národy iné, dodnes v tmách a temnotách žijúce, aby bola fundamentom spravodlivosti, mieru a pokoja, aby bola testamentom, že v srdci s ňou prekonáme všetky ťažkosti, všetky príkoria, aby sme k sláve Slovanstva a oboch našich národov mohli povedať, že sme si postavili pomník nad oceľ trvácnejší a nad zlato drahší.

Místopředseda dr John: Ke slovu je dále přihlášen pan posl. Hladký. Uděluji mu slovo.

Posl. Hladký: Pane místopředsedo, slavná sněmovno!

Po druhé v dějinách československého lidu přistupují jeho zástupci k projednání základního zákona, t. j. československé ústavy. Po prvé tomu bylo v r. 1920, kdy klub poslanců čs. sociální demokracie hlasoval pro tuto ústavu, a já prohlašuji, že i dnes pro tuto ústavu bude hlasovat. Moji klubovní kolegové budou se podrobně v debatě zabývat některými problémy ústavy, aby určili stanovisko strany k těmto problémům a řekli, jak se díváme na provádění ducha ústavy. Já se chci dotknout jenom několika základních otázek naší ústavy.

Každá z našich ústav vyrůstala po světové válce a po národní revoluci. Mezi prvou a druhou ústavou je dvacetileté období samostatného státu, ve kterém, zvláště v posledním desetiletí, působily tíživé hospodářské poměry, zaviněné soukromokapitalistickým podnikáním ve větší části světa a vzmáhajícím se fašismem. Fašismus také, bohužel, i u malé části našeho národa našel živnou půdu a projevil se zejména v posledních letech prvé republiky, za t. zv. druhé republiky a za protektorátu. Mám za to, že fašismus v československém lidu zůstane trvalou skvrnou na naší národní cti, neboť se našli lidé, kteří této zrůdné myšlence sloužili a kteří ve znamení této myšlenky zrazovali své spolubratry a přiváděli je do žalářů.

Světová válka vedená proti fašismu, naše národní revoluce, boj za svobodu doma i v zahraničí, tvoření naší zahraniční armády, slovenské a pražské povstání, veliké události v r. 1945 a události v únoru r. 1948 - to vše nemohlo podle mého názoru zůstat bez vlivu na zpracování nové ústavy. Podle našeho názoru je to pro nás závazkem, abychom z toho vyvodili důsledky a příslušné závěry. Tak je třeba se dívat na nové dílo ústavy. Pan ministerský předseda Klement Gottwald řekl: "Chceme, aby se vůle lidu stala zákonem."

Posuďme, zda naše nová ústava tato slova splňuje. Ústava odstraňuje rozdíly mezi pohraničím a vnitrozemím a vy, kteří jste žili blízko našeho pohraničí za t. zv. protektorátu nebo druhé republiky, vzpomínáte na ty ostnaté dráty, které rozdělovaly vnitrozemí od krásných našich pohraničních území, která jsou dnes opět spojena a o kterých chceme věřit, že věčně a trvale zůstanou spojena s touto naší krásnou vlastí.

Nová ústava dává základ také k tomu, aby Československá republika byla jednotným státem Čechů a Slováků. Domníváme se, že tento pochod není ukončen a že vzájemné poznání Čechů a Slováků povede ještě k užší spolupráci a k bratrskému soužití v tomto státě.

O ústavě byla provedena obsáhlá diskuse na veřejných schůzích a shromážděních. Měl jsem příležitost zúčastniti se takových diskusí a zjistil jsem, že to nebyla žádná nakomandovaná diskuse, naopak, že prostí lidé s plnou vážností diskutovali o ústavě a přinášeli náměty. A třebaže - jak řekl pan generální zpravodaj - se dotýkali věcí, které neměly nic společného s ústavou, přece jen se ukázalo, že náš lid politicky myslí. To byl veliký zisk této diskuse, která se konala o ústavě.

Podle ústavní listiny bude musit nové Národní shromáždění vydat ještě řadu zákonů, které ji doplní a které splní ducha nového zákona.

Srovnáme-li starou ústavu s novou po stránce demokracie, tu shledáváme, že nová ústava je obohacena o nový termín "lidové demokracie". Slovem "lidová" chceme rozlišit dnešní a včerejší demokracii. Ono rozlišování spočívá v tom, že vedle demokracie politické se snažíme o demokracii, jak o ní mluvil již president-Osvoboditel, která má provést jeho přání, aby v našem národě nebylo žebráků. Mluvíme-li o této demokracii, je třeba vzpomenout i slov presidenta republiky dr Edvarda Beneše, který v knize "Demokracie dnes a zítra" praví: "Ani sociální zákonodárství a sociální reformismus z konce XIX. a začátku XX. století, v řadě pokrokových států usilovně prováděny, dnes již nestačí. Nutno sáhnout k opatřením strukturálním, t. j. kolektivisujícím a socialisačním."

Ano, chceme, aby v naší republice byl národní důchod spravedlivé rozdílen pro všechny pracující příslušníky našeho národa. Politická demokracie v nové ústavě odpovídá všem demokratickým požadavkům, jak je mělo moderní dělnické hnutí již od svého počátku v programu a jak za ně bojovalo. Ústava neuznává výsad rodu ani náboženství, dává všem občanům právo na vzdělání, zavádí tajné, rovné a přímé právo volební, vláda je odpovědna Národnímu shromáždění, soudy jsou nezávislé, lid vykonává státní moc v obcích, okresích a krajích, je zavedena rovnoprávnost žen s muži, manželství, rodina a mateřství jsou pod zvláštní ochranou státu a je zaručena náboženská svoboda. Školská výchova se má díti v ideálech všelidských a humánních, ve smyslu velikých slovanských myslitelů.

Vy všichni, kteří jste byli již delší dobu příslušníky socialistických stran a kteří jste pročítali staré programy průkopníků socialismu, si snad vzpomínáte, že všechny tyto ideály demokracie jsou obsaženy v naší nové ústavě.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP