Mluvíme-li o svobodách, máme ovšem na mysli svobody ukázněné. Zde je na místě vrátiti se opět k heslu "liberté" Velké revoluce francouzské, které ve svém extremistickém výkladu vedlo k anarchismu, k učení, které nesprávně předpokládá, že člověk jest za naprosté svobody schopen konati jen věci dobré, správné, harmonické, což je ovšem omyl a utopie. Pravíme-li dnes "svoboda", máme na mysli svobodu uspořádanou, ukázněnou. Svoboda individua je nesporně vysokou hodnotou, ale jsou zde hodnoty ještě vyšší, svobody kolektiva, státního společenství, hodnoty, jejichž strážcem není již jednotlivec, nýbrž sám stát. A tu je dána hranice pro ukáznění, uspořádání a - sit venia verbo - omezení svobod a práv jednotlivce, člověka, občana. Vyšší hodnoty musíme nezbytně nadřadit hodnotám nižším. Strážcem těchto je sám člověk, strážcem oněch je však lidové společenství, stát. Nikdy nebyli, nejsou a nebudou na světě jen samí dobří lidé. V samé podstatě člověka jsou vlastnosti, jež ohrožují druhého; ty musí být hlídány. Nelze vydat státní společenství všanc neukázněným jednotlivcům. A daří-li se dobře státnímu lidovému společenství, daří se v jeho rámci dobře i poctivému a ukázněnému jednotlivci. Svoboda ukázněná, uspořádaná, je jedním z principů obecné mravnosti, je základem lidského života. Tuto svobodu jsme si zvolili a naše nová ústava to v řadě formulací jasně říká.

Naši novou ústavu můžeme s poctivým svědomím označit nejen za dílo dobré, nýbrž i moderní, odpovídající plně směru dnešního i budoucího vývoje lidské společnosti a v jeho rámci i našeho lidu. Válka, vítězství a jeho důsledky daly této ústavě svůj ráz. Ověřuje nové skutečnosti. Jsme státem národním, zbaveným všech nepřátelských živlů. Válka dokonala také proces plného národního uvědomění Slováků. Československý lid, to jsou dnes dva plnoprávné národy, národ český a národ slovenský, a ústava normuje tuto podstatně novou skutečnost našeho nového státního života, dává jí výraz a upravuje ji. Dřívější liberalistický hospodářský režim se nahrazuje novou hospodářskou soustavou - soustavou socialistickou. Dřívější demokracie se nahrazuje skutečnou demokracií lidovou a úvodní prohlášení dává základní směr i praktické politice, zejména také naší zahraniční orientaci. Opravdu nelze říci, že bychom při tvoření této ústavy nepřihlédli k něčemu, co bylo naší povinností vidět.

Náš lid ukázal ve svých tisíciletých dějinách mnohokráte svoji neuhasitelnou touhu žít svobodně a ukázal mnohokrát, že je vskutku hoden takto žít, že má k tomu všechny potřebné vlastnosti a předpoklady, že se nebojí za pravdy, k nimž dospěl, bojovat a že má dost síly, odvahy a uvědomění, aby své pravdy a ideály obhájil a prosadil. Celými našimi dějinami táhne se jako červená nit přání žít pokojně mezi sebou i se sousedy, s celým světem. I tomuto živelnému přání našeho lidu dává nová ústava výraz celým svým duchem. Je to ústava naše, ústava, kterou si náš československý lid dává; dává ji sobě, není namířena proti nikomu. Volá-li do zbraně, pak jen na obranu, na obranu té krásné země, jež je naší vlastí, na obranu našeho lidu, jeho domovů, rodin a statků, jež jsou nyní opravdu jeho, na obranu zřízení, jež si lid sám ze své vůle zvolil. Budujeme si svůj nový život ze všech svých sil a budeme jej také ze všech svých sil bránit, bude-li toho zapotřebí. A nejsme sami. Dnes máme spojence pevné, věrné a mocné.

Slavná sněmovno, stojíme před splněním svého hlavního úkolu, před uzákoněním nové ústavy. V této chvílí je dílo vlastně už hotovo, je už nade vše jisto, že úkol bude splněn. Tomuto slavnému sboru byl tento úkol uložen programem nové československé vlády Národní fronty Čechů a Slováků, přijatým na prvé schůzi vlády dne 5. dubna 1945 v Košicích. V prvém oddílu košického programu stojí na konci: "Tato vláda a Prozatímní Národní shromáždění připraví a provedou pak v nejkratší možné lhůtě všeobecné, tajné a přímé volby do Ústavodárného Národního shromáždění, které vypracuje novou ústavu republiky a položí její budoucnost na pevný ústavní základ." Je to jen jedna věta - a vlastně jen její druhá polovice - která nám uložila tento obrovský a odpovědný úkol, úkol, který bychom snad málem ani nebyli s to splnit. Těchto několik slov košického programu promítlo se v naší práci na dílo mimořádných rozměrů, jež si vyžádalo i mimořádné energie. Dnes je toto dílo hotovo a pevně věřím, že Gottwaldova vláda uvede ústavu také v život. Splnili jsme to, co nám lid uložil, když nás do tohoto slavného shromáždění zvolil. Splnili jsme své slovo, jako je plní muži. Paní a pánové, můžeme říci, že jsme splnili slovo včas a že jsme je tímto velkým dílem splnili poctivě. (Potlesk.)

Podpredseda Komzala: Ďalej je k slovu prihlásený pán posl. dr Ševčík. Udeľujem mu slovo.

Posl. dr Ševčík: Slávna snemovňa!

Už predom prehlasujem, že sa s pocitom radosti a najvyššieho uspokojenia ujímam slova, aby som čo i len stručným prejavom zhodnotil veľké, ba najväčšie dielo súčasnej našej politickej práce, fakt vytvorenia novej našej ústavy. Je to sviatok všetkých verných Slovákov a Čechov, sviatok, ktorý iste nemá páru v histórii tejto politickej svätyne. Veď dva roky sa o ničom u nás toľko nehovorilo, nepísalo, neuvažovalo ako práve o novej ústave. Nie je preto divu, že naše srdcia bijú živšie a náš národný organizmus prežíva silný moment vzrušenia. Naša nová ústava stelesňuje všetko to, po čom túžily oba naše národy, všetko, čo si v časoch politickej a hospodárskej stiesnenosti žiadaly, čo bolo naším ideálom doma i v oboch odbojoch. Áno, naša nová ústava bude stelesnením národnej idee, o ktorej už Franko Sasinek, veľký slovenský historik a rodoľub hovoril, že je ako veľká nezničiteľná sila, ktorá prenikla i otcov iba preto, aby obrodzovala deti, stmeľovala národ a zjavovala sa vo všetkom, aby kliesnila cestu k novým, krajším a lepším časom. Úprimne doznávame, že často sme sa obávali, že Ústavodarné Národné shromaždenie sa rozíde a že základný kameň novej našej ľudovo demokratickej štátnosti nebude položený. Lebo veď želaním nás všetkých, ktorí to s touto republikou a slovenským národom myslia a mysleli dobre, bolo, aby naša ústava obsahovala všetko to, čo si ľud žiadal a po čom túžil od čias veľkého národného schytenia sa, od čias bansko-bystrického povstania. Nikdy predtým neboly tak dôsledne splnené postuláty národa a ľudu, ako sú dnes. Ústava nedáva iba nádej, nehovorí len rečou planých politických sľubov, ale do literky ide splniť všetko to, čo bolo proklamované v oboch našich revolúciách tu doma i v ďalekej cudzine. Hádam, že je dejinnou nutnosťou, že tak robíme práve teraz, keď si pripomíname storočnicu výročia, keď Slováci po prvý raz so zbraňou v ruke vystúpili na arénu dejín. Ak mohol bezmála pred 100 rokmi veľký slovanský básnik a mysliteľ Adam Mickiewicz povedaľ, že "slovanské národy nevyčerpané ešte v doterajšom kolobehu dejín majú dosť síl, aby prevzaly pochodeň gréckej demokracie, rímskeho sebavedomia a slovanskej spravodlivosti," robíme tak touto ústavou. Nie už viac ako otroci v područí silného Západu, ale ako slobodný slovanský kmeň staviame pomník národnej slobody sebe i šťastnejším budúcim pokoleniam. A robíme tak radi. Robíme tak so všetkou zodpovednosťou, že vo spojení s našimi veľkými a nám oddanými slovanskými bratmi staviame si svoj vlastný štát, že budujeme svoju samostatnosť na princípoch dať ľudu, čo mu patrí, pozdvihnúť oba národy na piedestál rovnocennosti a bratskej lásky a tak vytvoriť štát sily, nebojácností a novej úfnosti, že aj touto ústavou kladieme základné kamene mieru, mieru slovanského a svetového. Preto mi dovoľte, aby som širšie a obsažnejšie vystihol všetko, čo smerovalo k tejto ústave v necelých 100 rokoch našej národnej existencie.

Slovenský život už na úsvite svojho rozbresku bol hamovaný a hatený tvrdou maďarizáciou. Nežičlivá vládna sústava podväzovala všetko, čo malo hoc len nádych slovenskosti. Slovenský človek hmotne i mravne dusený, ožobračovaný a politicky bitý nevedel sa zbaviť svojho postoja slúžiť v časoch, kedy iné národy a najmä národ český pochytila búrka revolučného prívalu r. 1848. Ani vtedy, keď už revolúcia plnými pesťami bila na brány slovenského žalára a keď cez mreže maďarského paláca spravodlivosti presvítaly lúče práva na slobodu, rovnosť a bratstvo, nemali sme sformulované svoje politické požiadavky. I keď si slovenskí dejatelia tieto skutočnosti uvedomovali a hoci sa za ne stavala väčšina národa a keď na západnom Slovensku tieklo hodne slovenskej revolucionárskej krvi, jednako sa národ nedožil sľúbených práv. Neprišli ani zo zradnej Viedne, no tobôž nemohli prísť zo šovinistickej Budapeští. Slovom, politicko-národný program zasekol a nebolo to lepšie ani s postulátmi sociálnymi.

Revolúcia prešumela, no jadro národa ostalo zahluchlé v prívale čerstvých vanov. Po ňom ostaly iba krásne heslá Štúrove, Hurbanove, Chalúpkove, Kráľove. Bottove i Sládkovičove.

Jednako však zrušenie poddanstva rozhýbalo národom, Štúr, uveličený nad touto skutočnosťou, volá do sveta: "My, Slováci-Slovania, dvíhame zbraň našu za národné práva a slobodu národa slovenského.

Pravdaže, sloboda národná, hospodárska a sociálna, ostala len pri rečiach. Do skutkov bolo strašne ďaleko.

Ale nie div. Po tisícich rokoch to bolo prvý raz, keď slovenská päsť stvrdla, zdvihla sa a udrela na otrokára. Slovanské povedomie stalo sa iskrou, ktorá od tých chvíľ udržovala národ pri národnom a sociálnom vedomí. Slováci sa od roku 1848 slovanskej myšlienky a viery v slovanskú vzájomnosť pridržiavali tým kŕčovitejšie a mocnejšie, čím bol maďarizačný tlak vyberavejším. S druhým takýmto pokusom o dobytie svojich národných práv stretávame sa v r. 1861. Memorandové shromaždenie, sídené v Turč. Sv. Martine, domáha sa opäť charakteru a etnickej jednotky. A keď ani tento pokus o vytvorenie samostatného slovenského národného shromaždenia nie je vo Viedni akceptovaný, predsa navidomoči badať, že už tu slovenský národný génius spája politiku národnú, s politikou kultúrno-osvetovou, poľnohospodárskou, vojenskou a finančnou.

Pravdaže, aj tu musely všetky slovenské koncepcie a plány stroskotať. Chýbala nám politická tradícia a hlavne uvedomelé masy národné. S tým evidentne kalkuloval i odveký nepriateľ. Slovenská politika chradla a chudobnela na politické programy, osoby vodcov a najmä na okruh uskutočňovateľov, ktorí by boli vedeli takéto programy konkretizovať.

Staručký už Hurban, dezignovaný guvernér "Slovenského okolia", volá do radov národa: "Sme národ opustený, bez sily a vôle. Cudzinci vo vlastnom príbytku."

Je len samozrejmé, že nedostatky takejto politiky národnej boly zvyšované tým, že uvedomelá slovenská inteligencia - a tu mi načim podčiarknuť, že práve z radov kňazov a učiteľov - žila rozstratená po dedinách, bez vzájomného styku. Preto nebola schopná akejkoľvek priebojnejšej akcie. Nadto, slovenskú pospolitosť zožieraly spory konfesijné, svetonázorové a hlavne ideologické.

Boj vyostril medzi starou frakciou martínskych: Franciscim, Daxnerom, Hurbanom, Ferjenčíkom, Paulíny-Tóthom a novou školou, do ktorej patril Ján Malý-Dusarov, Bobula, Polárik, Chovanec a Slota. Mladí vytýkali starým nedostatok odvahy, aktivity, pohyblivosti, starí zasa mladým rojčenie a prisluhovanie Budapešti.

Dnes, po časovom odstupe niet pochybností, že oba smery maly pravdu. Lebo roky, ktoré nastaly po čase vyrovnania rakúsko-uhorského jasne ukazujú, že Maďari mali iný cieľ na zreteli, než sjednocovanie Slovákov. Ich cieľom bolo skoré a čo naj rýchlejšie pomaďarčenie Slovákov.

Vari najsmelším reprezentantom takého postoja bol povestný Grünwald, ktorý si bol jasne vedomý malosti maďarského národa proti presile národov nemaďarských. Z tých príčin horlil predovšetkým za odnárodnenie najslabšieho slovanského kmeňa, kmeňa slovenského. Svoje názory vyjadroval takto: "Ak chceme prežiť svojich podmanencov, musíme rozmnožiť a rozmáhať svoj národ na úkor živlov nemaďarských, nesmieme dovoliť, aby nemaďarské a zbiedačené vrstvy národa, bývajúce na území maďarského štátu, nadobudly viery v pocit solidarity s ich príbuznými rasami. Nám treba zo slovanského tela vytrhnúť predovšetkým Slovákov."

Podľa jeho názorov, toto sa malo stať už v predchádzajúcich storočiach. Nakoľko sa však tak nestalo prv, treba to urobiť skôr, než sa slovanská rasa postaví na svoje vlastné nohy.

Po takýchto perspektívach bolo jasné, že na území Slovenska nastal tvrdý boj o bytie a nebytie národa. No pokým slovenský element musel zápasiť o každú piaď zeme, chleba a kultúry, maďarónskej a maďarizačnej časti sa žičilo z plného priehrštia.

Tak sa mohlo stať heslom štátneho aparátu: Právny štát iba potom, keď zaistíme štát národný.

Pre úbohú Slovač neostávalo nič, iba platiť dane a mlčať. No, okrem daňovej krútky, krčmy a strašného volebného systému, začal hubiť národný špik i tlak kultúrny. Naozaj niet divu, že v budapeštianskom parlamente od r. 1848 do r. 1918, zasadalo v rozličných volebných obdobiach iba 18 poslancov, ktorí sa trúfali priznať k národnosti slovenskej. Teda za 70 rokov je to len ¹/₃ počtu, aký Slovákom fakticky patril. Rovnako nebolo náhodou, že vo chvíli, keď boly zatvorené tri súkromné slovenské gymnázia a Matica, nebolo v sneme jediného Slováka, ktorý by sa bol mohol proti takémuto barbarstvu postaviť, takže sa tejto úlohy musel ujať Chorvát Alexander Trifunac a dr Svetozár Miletič.

Okrem týchto neduhov trpel slovenský národný organizmus aj v ohľade cirkevnom. Nielen kňažské, ale najmä biskupské stolce sa obsadzovaly ľuďmi, ktorí nielen že neboli Slováci, ale často ani po slovensky nevedeli. Je preto naozaj zázrak, že drobná dedinská škola, ako hovorí Seton Watson, vedela v krušných časoch vychovať nie viac ako tisíc vlastencov, ktorí priniesli národnú fakľu do 1918 roku.

Aby sme však vypuklejšie a jasnejšie videli výhody, ba priamo blahodarnosť dnešnej novej našej ústavy, dovoľte, panie a páni, aby som a zas len letmo poukázal na skutočnosti hospodárske, sociálne a politické.

Odnárodňovanie slovenského elementu bolo možné len tak, že bezmála každý človek bol v hmotnej odvislosti od maďarských magnátov, veľkostatkárov a kapitalistov. Systém maďarského feudalizmu žobračil ľud, mrzačil inteligenciu a otročil siroty. Čo nedokázal šľachtic, to zavŕšil krčmár, to docielil kapitalista, živnostník a strašný mor negramoty.

Aký mohol byť reflex slovenského človeka na tieto hospodárske a sociálne pomery, najlepšie vystihol Arnošt Denis vo svojej knihe "Uhorská otázka a Slováci", kde doslova hovorí: "životná úroveň slovenského pracujúceho človeka pohybovala sa blízko úrovne hospodárskeho dobytka." Je len zrejmé, že omnoho lepší osud nesdielal ani slovenský továrenský robotník. Následkom takéhoto vykorisťovania nemohlo byť nič iné, ako húfne odchádzanie Slovákov do zámoria. Ešte lepší obraz pomerov poskytuje vo svojej knihe "Maďar" Oskar Jaszi, keď hovorí, že Slováci boli zastúpení medzi verejnými zamestnancami len 1,4 %, a to iba v kategóriách nižších, v obchodnom sektore 4,8 % a v živnostiach 6,7 %. Takto slovenský národ sa stratil sám v sebe, strácal svoju dôstojnosť, ale tiež svoju osobnosť. Stal sa objektom síce s menom vlastným, ale bez vlastnej politickej reprezentácie a bez svojej politickej vôle. Nadto veľkým nedostatkom politickej koncentrácie bolo roztrieštenie hospodárskych a kultúrnych stredísk. Slováci nemali svojho národného a politického centra, čo vybadal už aj Masaryk, a preto na vec dôrazne upozorňoval. Že slovenský žurnalistický puls sa podobal skôr mŕtvole ako životu, je vidieť zo skutočnosti, že okrem Národných novín, ktoré vychodily v 500 až 550 exemplároch, nebolo časopisu, ktorý by toto číslo prevyšoval.

Ako marcové slniečko na rozkvitajúci kvet zapôsobil na zaostalé Slovensko prevrat roku 1918 a zrod Československej republiky. Slovenský človek sa počínal preberať zo zaostalosti a ponižovanie. Český učiteľ, ktorý prišiel na Slovensko, skoro zázračným spôsobom splnil mu sverenú misiu. Nuž, i s tohto miesta a pri tejto príležitosti musím mu, neznámemu českému učiteľovi, za jeho prácu poďakovať. Ale nemôžem opomenúť hlavne úsilia ľavicových strán o politické povznesenie Slovenska. A práve medzi týmito poprednými politickými svetlonosmi vidíme i dnes premiéra našej vlády Klementa Gottwalda a mnoho iných známych i menej známych.

Rozumie sa, že ani ruská revolúcia nemohla prešumieť nad slovenskými hlavami bez následkov. Socializmus za počínal šíriť z východu a nebol slovenskému bezzemkovi cudzí, naopak počínal ho vábiť hospodársky i sociálne. Unášal ho mravne i politicky, a preto ho slovenský človek sledoval so zatajeným dychom. Ako by aj nie! Vracal mu pôdu, ktorú mu kedysi nesvedomitý krčmár vylúdil na jeho predkoch.

Ale tento socializmus, nesený na perutiach demokracie, otváral i dvere slovenskému človekovi k štátnej službe, lepšej kultúre bytovej, ošacovacej i sociálnej. Ožobračený národ sľuboval si krajšie ráno po strašnej prvej svetovej vojne, veril, že sľuby, dávané mu politickými korifejmi, sa doslova splnia. A predsa hneď po prvých rokoch slobody sa politická situácia zmenila. Zrazu sa vývoj obrátil a šiel silno napravo. Kapitalisti oboch národov si podali ruky a začali svoje zhubné dielo. Pokým však český človek bol uvedomelejší a sociálne pohotovejší, jeho slovenský brat sa domnieval, že na vine sú neurovnané štátne a vnútropolitické pomery. Hľadal vinu tam, kde sa namanula. Kríza tkvela však omnoho hlbšie než len v nevyriešenom československom pomere. Čím sa existenčné podmienky zhoršovaly, tým ich v značnejšej miere využívala politická mašineria, ktorá ich na Slovensku predstavovala ako nesplnenie národnej požiadavky, kým zasa v zemiach českých sa myslelo poväčšine na slovenskú nevďačnosť a zameranie protičeské. A tak tento boj povahy čisto hospodárskosociálnej dostal osten boja za národné samourčenie a boja proti strohému centralizmu. V tomto boji šlo predovšetkým o ukojenie primérnych potrieb a len potom o stránku nacionálno politickú. Slováci nechceli byť len hlasovacím materiálom, ale tiež nositeľmi štátnej a výkonnej moci, ako sa im to starou ústavou zabezpečovalo. A tak z otázky naskrze chlebovej stala sa politická licitácia. (Predsedníctvo prevzal podpredseda dr John.)