Československý rozhlas prokázal však již svou naprostou jednotu s naším pracujícím lidem. V únorových dnech byl jednou z nejsilnějších opor boje všech pokrokových sil našeho národa proti reakci a zrádcům a dokázal tím, že veškeré útoky, které proti němu byly vedeny, byly špinavé a nemistrné pomluvy. Osvědčil se jako opravdový silný bojovník a průkopník cesty všech pracujících k vybudování socialistické společnosti. Za to mu patří nejen velký dík nás všech, ale za to by mu měl býti postaven dokonce pomník. Ano, v květnových i v únorových dnech stál rozhlas v čele a na základě tohoto zákona bude vždy stát v čele úsilí našeho národa. Stává se tedy rozhlas dalším pilířem našeho nového lidově demokratického státního zřízení a stane se opravdu denním, nerozlučným druhem a spolubojovníkem veškerého pracujícího lidu.

Kulturní výbor přeje novému československému rozhlasu v jeho další práci pro republiku a pro vybudování šťastné budoucnosti mnoho zdaru. Já jako zpravodaj kulturního výboru doporučuji plenu poslanecké sněmovny přijetí tohoto zákona podle zprávy výborové.

Místopředseda dr. John: Zpravodajem za výbor právní je posl. dr. Štefánik. Dávám mu slovo.

Zpravodajca posl. dr. Štefánik: Pán podpredseda, slávne Ústavodarné Národné shromaždenie, panie a páni!

Keď dnes podľa uznesenia právneho výboru ako zpravodajca doporučujem tomuto slávnemu Ústavodarnému Národnému shromaždeniu na prijatie vládny návrh zákona o poštátnení československého rozhlasu, a to v znení, ako ho prijal kultúrny a informačný výbor, chcel by som zdôrazniť veľký význam tohto kroku na poli zľadovenia našej kultúry.

Ohromný význam rozhlasu netreba dnes už zdôrazňovať. Jeho dôležitosť pre všestranné napredovanie, politické uvedomenie a popularizovanie kultúrnych hodnôt je najzrejmejšia zo skutočnosti, že v republike máme dnes do dvoch miliónov rozhlasových abonentov, že teda veľká obec poslucháčov rozhlasu počíta do päť miliónov občanov tohto štátu. Rozhlas v tomto zameraní nie je exkluzívnym prepychom niekoľkých rodín, ktorý reprodukuje umení a milovanému obecenstvu výborné hry a koncerty zo svojich štúdii alebo priamo z divadiel a koncertných sieni; rozhlas je spolubojovníkom ľudu pri rekonštrukcii. pri dvojročnici, pri upevňovaní vlády ľudu. Pri zlepšovaní práce národných výborov a pri ďalších veľkých úspechoch na ceste k lepšiemu, spravodlivejšiemu zajtrajšku - na ceste k socializmu. Prevychováva národ, uvedomuje ho politicky a ukazuje cestu vpred. Okrem toho prirodzene popularizuje aj na lepšie diela hudobné a slovesné, robí ich majetkom celého národa a zbližuje pospolití ľud s kultúrnymi a umeleckými hodnotami. Z toho vyplýva, že v novej socialistickej spoločnosti musí byť rozhlas dôsledne ľudový.

Slávna snemovňa! Politika vlády Klementa Gottwalda je politikou širokých vrstiev ľudu, a preto táto politika musí byť aj ústredným programom rozhlasovej práce. V tomto zmysle bude rozhlas pojítkom medzi ľudom a vládou. Ukazuje sa to práve v týchto dňoch, keď našimi mestami a dedinami prebieha diskusia o novej ústave, ktorú sleduje, podčiarkuje a vyvoláva aj rozhlas.

K zvládnutiu všetkých týchto úloh a k využitiu úžasných výchovných, vzdelávacích a informačných možnosti, v záujme potrieb republiky a československého ľudu musí mať rozhlas zabezpečené pre svoju prácu tie najlepšie podmienky. Zákonom, ktorý mám česť doporučiť dnes na odhlasovanie, tieto podmienky dostáva. Po znárodnení filmovníctva je toto poštátnenie rozhlasu ďalším veľkým krokom na poli znárodnenia kultúrnych prostriedkov. Rozhlas, tento skutočne ľudový prostriedok, vyberá sa z rúk súkromných spoločnosti a stáva sa majetkom ľudu, ktorému skutočne patri. Tým sa dostane do jeho programu jediné hľadisko - záujem ľudovej politiky, a všetky ostatné momenty, ktoré doteraz hrali v rozhlase úlohu - menovite moment súkromnokapitalistickej finančnej výnosnosti - sa eliminujú. V tomto novom pojatí stane sa československý rozhlas tlmočníkom ideologie československého socializmu, budovateľského úsilia, princípu svetovej mierovej politiky a spolupráce národov. Tu predovšetkým vidíme zmysel tohto znárodňovacieho diela.

Panie a páni, druhá vec, ktorú mám česť a radosť zdôrazniť, je skutočnosť, že týmto činom sa aj organizačne zjednocuje česky a slovenský rozhlas do jedného celku. Musely prejsť tri roky, musely priasť februárové udalosti, musely byť odstránené rozličné prekážky, kým snaha a úsilie Ministerstva informácii v tomto smere boly korunované zdarom.

Splňuje sa to, čo sa v slovenskom národnom povstaní vytýčilo. Bol to slobodný slovensky vysielač v Banskej Bystrici, ktorý prvý na území okupovanej Československej republiky, na priestore oslobodenom slovenskými povstalcami v tyle nemeckých vojsk vyhlásil obnovenie Československej republiky a tým aj československého rozhlasu. Tam na povstaleckom území kládly sa základy k dielu, ktoré teraz dohotúváme. Ako ozvena na tento výkrik po jednote a slobode ozval sa potom v pražskom povstaní hlas slobodného československého rozhlasu, aby dokončil boj za tie isté ideály a ciele ako slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici trištvrte roka skôr. Keď dnes, temer po štyroch rokoch od tých slávnych dni našich národov, uskutočňuje Ústavodarné Národné shromaždenie túžby českého a slovenského národa a dáva prijatím predloženého vládneho návrhu zákona právny podklad k vybudovaniu štátneho a jednotného Československého rozhlasu, splňuje iba odkaz nášho osloboditeľského boja na povstaleckých frontoch slovenských i na pražských barikádach. Doporučujem slávnej snemovni k prijatiu predložený návrh zákona o poštátnim československého rozhlasu. (Potlesk.)

Místopředseda dr. John: Zpravodajem za výbor rozpočtový je p. posl. Souček. Dávám mu slovo.

Zpravodaj posl. Souček: Slavná sněmovno!

Vládní návrh zákona o postátnění čs. rozhlasu řeší až dosud neupravené poměry v organisaci rozhlasu vůbec. Bylo neudržitelné, aby trval dosavadní stav, že celá rozhlasová služba není jednotně organizována. Dvě soukromoprávní společnosti v zemích českých a na Slovensku řídily programovou péči a správa vysílačů příslušela čs. poštám.

Tímto vládním návrhem zákona bude jednak sjednocen náš rozhlas v zemích českých a na Slovensku a rozhlasové vysilače budou soustředěny v jedné správě. Nový státní podnik převezme do své správy všechny majetky a práva dosavadní společnosti Československý rozhlas, spol. s r. o. se sídlem v Praze, a společnosti Slovenský rozhlas se sídlem v Bratislavě. Tím dojde k vytvoření životaschopného jednotného státního podniku.

O významu rozhlasové služby svědčí těchto několik dat:

V r. 1923 byl položen první počátek vývoje rozhlasového poslechu. V tomto roce bylo registrováno v českých zemích 47 účastníků. V r. 1924 vzrostl jejich počet na 1564 v zemích českých bez Slovenska. Ještě v r. 1924, kdy bylo 14.542 účastníků rozhlasu, byl rozhlasový poslech v podstatě v plenkách. Teprve rok 1926 znamenal rozhodný krok rozmachu a vzrůstu posluchačů rozhlasu. Tak jsme měli v tomto roce v zemích českých celkem 166.543 posluchačů. Na Slovensku a Podkarpatsku vzrostl jejich počet na 7.594.

Za 10 roků, t. j. do r. 1936, vzrostl počet posluchačů v zemích českých na 824.099 posluchačů a na Slovensku a Podkarpatsku na 104.013; celkem jsme tedy měli v r. 1936 928.112 posluchačů.

Počtu milion posluchačů bylo dosaženo v r. 1937, kdy bylo v zemích českých 927.693 posluchačů a na Slovensku s Podkarpatskem 1 16.689. Tedy celkem jsme měli v r. 1937 1,044.382 posluchačů.

Okupace znamenala porušení normálního rozmachu poslechu rozhlasu. Od r. 1945 jeví se vzrůst takto: V r. 1945 bylo v zemích českých 1,233.637 posluchačů, na Slovensku 112.617, celkem tedy 1,346.254 posluchačů. V r. 1946 vzrostl jejích počet v zemích českých na 1,509.853, na Slovensku na 152.150, celkem tedy na 1,662.003 posluchače.

V r. 1947 jsme měli v českých zemích 1, 711.840 posluchačů, na Slovensku 179.017, celkem 1,890.857. K 29. únoru 1948 bylo v zemích českých 1,763.174 posluchačů, na Slovensku 192.652, tedy celkem 1,955.826 posluchačů.

Z tohoto celkového počtu posluchačů bylo od poplatku osvobozeno 14.870 účastníků poslechu. Máme tedy zhruba 2 miliony účastníků poslechu čs. rozhlasu.

Vládní návrh zákona umožní další rozmach účastí na poslechu, hlavně potom na Slovensku, kde je vývoj dosud hluboko pod průměrem v zemích českých.

Rozpočtový výbor projednal vládní návrh zákona o postátnění čs. rozhlasu, tisk 1153, na své schůzi dne 22. dubna 1948 a doporučuje slavné sněmovně jeho přijetí podle zprávy výborové, tisk 1185, v plném jeho znění. (Potlesk.)

Místopředseda dr. John: K této věci je přihlášen řečník, zahájím proto rozpravu.

Řečníkem je pan posl. Daxner. Uděluji mu slovo.

Posl. Daxner: Slávna snemovňa, panie a páni!

Ak mám v dnešnej rozprave prehovoriť k zákonu o poštátnení čs. rozhlasu, verte mi, že tak robím rád a naozaj s veľkým zadosťučinením, najmä pokiaľ ide o široké kádri slovenských poslucháčov. Nás Slovákov totižto viažu k tomuto vynálezu dve z hlavných skutočnosti.

Po prvé, že vynálezcom alebo aspoň jedným z prvých, kto na vynáleze tohto čarovného inštrumentu pracoval, bol Slovák, vyhnanec z vlastného domova a neskôr americký azilčan, reverend, katolícky kňaz Jozef Murgaš, a po druhé, ďakujeme tomuto vynálezu i za to, že v posledných dvadsiatich rokoch slovenská slovesná a hudobná kultúra našla prístrešie aj v najodľahlejších dedinkách a samotách, takže jedine ona urýchlila kultúrny rozbeh nášho národa na našom území.

Že neznámy veršovec slovenský vďačil Murgašovi už r. 1904 do baníckej amerikánskoslovenskej osady Wilkes-Barre touto básničkou, je azda prirodzené. Husté hmly maďarizácie v tomto roku počínali dusiť všetko slovenské a gniaviť všetko, čo dýchalo povestným národniarským a vajanskovským panslavizmom. Naši otcovia, dedovia, bratia i pobratímci nachodili prístrešie v Amerike. Spojenie nebolo dosť dobré a zprávy o americkej slobode iba kedy-tedy zabreskly do rodného kraja.

Nuž, a tu ako zázrakom sa podarí práve slovenskému umu, rev. Jozefovi Murgašovi objaviť prístroj, ktorý môže byť najlepším spojivom, ale aj najlepšou reťazou, ako držať pokope kraj doma s novým domovom v Amerike. veru nie div, že tento nadšenec pozdravuje prvé Murgašove pokusy v Pennsylvánii týmito slovami: "Zvučte, vlnky, neste zprávy do stého nášho kraju; nech vás chytia ľudu davy, kde Slováci domky majú ... Šupnite im: u nás svitá, a čo u vás ... badať slnka? A keď vidieť, že vlasť svitá, preskoč ku nám, oznám vlnka ..." - To bolo, pravda, bezmála pred 40 rokmi. A predsa neuplynulo celé polstoročie a slovenský rozhlasový život sa pekne rozrastá, ba kvitne, silí.

Možno doznať, že veru dnes si už nemožno predstaviť moderného slovenského človeka bez rozhlasového prijímača alebo slovenskú dedinu bez niekoľkých koncesionárov. Máme už nielen svojich rozhlasových koncesionárov, ale rovnako nám nechýbajú ani producenti, rozhlasové štúdiá a rozhlasové stanice. Rozhlas na Slovensku si evidentne vydobyl v rade svojich konkurentov, akými sú večerné školy, ľudovýchovné náukobehy, ochotnícke divadlá, kultúrne domy, čitárne, knižnice a kiná, veľmi čestné a nenahraditeľné miesto. Jeho vplyv badať na niekoľkých úsekoch.

Ponajprv je sýtym obrazom všetkého, čo slovenský človek mysli, ako žije, čo cíti, čim sa raduje, čo ho bolí: slovom: znásobil tento inštrument tempo slovenského človeka. Učí ho politike, hygiene, hospodárstvu, neraz je mu poradcom, ergo zmenšil mu celú rozlohu národného i štátneho územia. Nadto však ho zapojil a denne zapojuje do procesu veci obecných i pospolitých, ako sa za dnešných čias utvárajú; zvyká ho presnosti, zjemňuje jeho city i srdce, bystri ho umové, cibrí vôľové, umocňuje národne a znásobuje štátne.

Náš občan ani na najodľahlejších kútoch neostáva izolovaný, nestráca sa v samote kultúrnej a umeleckej, nezomiera na smrť z nevedomosti. V tom je vari význam rozhlasu na mieste najvýznačnejšom. A slovenský človek ho využíva rád. Je mu tmelom, ktorý ho pojí a denne zapája do diania celoštátneho a celosvetového. Ba viac: rozhlas tým, že preťal hrádzu izolovanosti slovenského človeka, zaslúžil sa aj o kultúrnu socializáciu a národe umeleckú popularizáciu. Z individuálnych hodnôt vedeckých a umeleckých narobil hodnoty sociálne, vše národné a pospolné. Vari ani rozširovať sa nemusím. Stačí, ak uvediem čo len koncerty, umelecké výstavy, prenosy divadelné, poetické, literárne, športové i politické a spravodajstvo, a predsa som nevyčerpal ešte všetko. No rozhlas vyrovnáva tiež medzery vzdelanostné so stanoviska vertikálneho a prístupnosť umeleckého diela z meradiel horizontálnych. Rozhlas najširšie vrstvy aprovizuje, dvíha a povznáša k celonárodnému priemeru a indivíduám nadpriemerne nadaným a tvorčie zasa napomáha duševný rozbeh a rozlet.

Z najpozitívnejších edukačných hodnôt, aké zanechal rozhlas na širokom priemere našich spoluobčanov, je zmazanie povestnej bojazlivosti, ostýchavosti a bojácnosti. Tým, rozumie sa, veľmi podoprel aj demokratické sebavedomie nášho občana, ktoré v dávnejších časoch bývalo stisnuté na minimum.

Ďalším dôsledkom rozhlasovej kultúry je aj zjemnenie mravné. Nielen žiť, žiť životom otročiny a driny, životom lopoty a jednotvárneho štýlu, ale život zvrásniť, spestriť a zušľachtiť v zmysle krásno účelného vyžitia sa v krásne, dobre i láske. Teda žiť, nielen vegetovať, ako bývalo kedysi heslo všetkých, ktorí chodili na Slovensko len za cieľmi vykorisťovacími.

To sú dôvody, pre ktoré zoštátnenie rozhlasu vítame. Pravdaže v akte zoštátňovacom je i veľa záväzkov v relácii k program u dobrému, v pomere k službe ľudu. Rozhlas nesmie slúžiť iba jedným, ako to bolo kedysi.

Rozbeh rozhlasovej kultúry možno najlepšie porovnať skutočnosťou, že 3. augusta r. 1926. kedy sa začalo na Slovensku s vysielaním, vysielala sa len hodina, a to od 18. do 19., kým dnes rozhlasové stanice pracujú od samučičkej piatej hodiny bezmála do polnoci. Každopádne však nás ani tento rozbeh nemôže uspokojovať. Vysielať totižto ešte neznamená prijímať. A mne sa, odpustite, slávna snemovňa, i v tomto zdá veľký rozdiel medzi Slovenskom a zemami historickými. Hovorí sa každodenne s tohto miesta, že kultúrne a vzdelanostné vyrovnanie, lepšie rečeno narovnanie Slovákov s Čechmi je najvážnejším príkazom čias. Slováci, ak chcú byť s Čechmi v pomere "rovný s rovným" politicky, mušia byť najprv kultúrne. To značí, že predovšetkým kultúrne osvetové. A práve tu vidíme rozdiele najväčšie. Pokým Čechy a Morava čo do hustoty poslucháčov stoja v Európe na mieste deviatom, my Slováci sme až na mieste osemnástom. V pomere poslucháčov k hustote obyvateľstva javí sa tento pomer zhruba 6:22. Efektívne to značí, že dnes v Čechách a na Morave pripadá skoro na každého štvrtého obyvateľa jeden prijímač, kým na Slovensku je táto relácia udaná cifrou 12. Ak vezmeme do úvahy pomery z r. 1942, teda z polovice vojny, ľahko vybadáme, že Slovensko nielen že kleslo počtom poslucháčov, ale sa čiastočné zasekol i prúd rozrastú nových koncesionárov.

Dnešný stav koncesionárov na Slovensku v pomere k iným kultúrnym štátom je, žiaľny, zahanbujúci. Je zistené, že frontovými udalosťami Slovensko stratilo viac ako dve tretiny svojich poslucháčov. Táto strata nás veľmi zarmucuje a musíme ju i na tomto mieste zdôrazniť. Do stavu, ktorí tu bol 1. augusta 1944, chýba nám 70.000 poslucháčov. Ešte vypuklejšia je nepomernosť poslucháčov slovenských, keď vezmeme do úvahy celkový stav v ČSR; tá je udaná 9 %, čo je najnižšie stav, aký bol kedy na Slovensku. Teda strata dvojaká. Najprv okupanti pobrali kopu prijímačov na zmenšenom území, a to tak z domácnosti, ako aj z veľkú a maloobchodu, a potom druhý nedostatok: slabý príliv nových prijímačov na slovenský trh.

Nehnevajte sa, panie a páni, že poukážem ešte na druhú stránku veci bez akýchkoľvek zámerov chyby zveličovať alebo zanášať akýkoľvek nesvár medzi Čechov a Slovákov.