Na poli školskej politiky v prvom dvadsaťročí republiky konala sa viac-menej len drobná reformná práca. Veľkorysej plánovitej činnosti prekážala v našich zákonodarných sboroch koaličná forma demokracie, ktorá sa so svojimi nedostatkami prejavila najmä v školskej politike. Pokrokové učiteľstvo, ktoré sa od zrodu čs. samostatnosti borilo za štátnu školu, vymanenú zpod všelijakých záujmových vplyvov, trpko sledovalo prax, keď jedna koaličná strana vykupovala ústupky od strany druhej. Za takých okolností nemohlo sa docieliť zásadnej vyhranenosti, akú školská reforma nezbytne vyžadovala. V podstatných školských veciach sa od vydania malého školského zákona zanedlho po prevrate nepokročilo za 12 rokov ani o piaď. V čase, keď všetky alebo skoro všetky nástupnícke štáty, složené zo zemí bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, pristúpily dosť skoro po vojne k prestavbe svojich škôl, národ Komenského zaostal. Nechybovali jednotlivci ani korporácie, ktoré volaly po reforme školy, dovolávajúce sa národnej tradície Komenského, moderných pedagogických prúdov i nových štátne-politických pomerov, ale dôkladné návrhy, akými boly Úlehlove, i návrhy, ktoré vypracovalo Ministerstvo školstva a mnohí vynikajúci školskí odborníci a pracovníci, práve pre spomenuté politické čachrovanie zapadly. Ale hoci sa k reforme školstva neprikročilo, hoci zostávaly školské základy zo starej monarchie, jednako školská správa, učiteľstvo i vzdelaniu prajne naklonené čs. obyvateľstvo vykonalo ohromný kus práce ako po stránke vonkajšieho rozmachu, tak i po stránke kvalitatívneho vzrastu. Najmä u nás na Slovensku po hroznom zanedbaní škôl a vzdelania, po ére, ktorá postavila školu do výlučnej služby maďarizácie, novou Československou republikou prišiel v školstve nebývalý rozmach a vo vzdelaní občianstva skutočné široké zveľadenie. Postavilo sa množstvo nových moderných škôl, zaškolená bola všetka mládež, zhustla sieť škôl všetkých typov.

Zákonom č. 233/1935 boly zriadené obvodové meštianske školy s povinnou dochádzkou. Pod tlakom pokrokového učiteľstva a profesorov i pokrokovej verejnosti bola prevedena čiastočná reforma i pokiaľ išlo o náplň škôl. R. 1930 boly vydané dočasné, r. 1933 definitívne učebné osnovy pre ľudové a meštianske školy. Reforma strednej školy znamenala len doplnenie pochybných základov, aké jej boly dané pred 30 i 100 rokmi. Pod tlakom praktických potrieb boly vydané predpisy o prestupe žiakov z meštianskej do strednej školy. S odbornými strednými školami okrem obchodných akadémii sa nepohlo. Vzdelanie učiteľstva malo byť doplnené, alebo počet učiteľov doplnený pedagogickými akadémiami.

Iniciatíva k reforme škôl nikdy neprichádzala zo zákonodarných sborov, ale len úradnými byrokratickými nariadeniami. To je zrejmý paradox, aký sa vyskytoval v demokratickom štáte. Reakčné strany a politicke strany s bezfarebnou kultúrnou politikou znemožnily dobré snahy ministra dr Dérera, ktorý chcel školstvo vymaniť z vlivu politických úradov a konfesií. V poslaneckej snemovni a v senáte sa o školských veciach nikdy nerokovalo. V rozpočtových debatách sa kritizovaly školské pomery, ale poslanci a senátori sa dotýkali školských vecí len povrchne. K základným problémom školským, ktoré vyplývaly z moderných filozofických myšlienkových a pedagogických prúdov a z potrieb prítomnej doby, sa nikdy nedostali. Argumentovalo sa na obhajobu cirkevných škôl proti Dérerovým návrhom, vznášaly sa námietky proti obvodovým meštianskym školám. Národ a štát kultúrne vyspelý nemal vyspelú politickú reprezentáciu, nemal takú reprezentáciu, ktorá by bola vyjadrila vôľu ľudu modernou školskou reformou. Školstvo, najmä národné, bolo roztrieštené. Neboly zriedkavé prípady, kedy v malej alebo v strednej obci boly tri jednotriedky: cirkevná - katolícka, evanjelická, a obecná lebo štátna. Medzi učiteľstvom vcelku panovala shoda, ale žiaci hotovými vojnami medzi sebou prejavovali cit, že sú deťmi jedného národa. Zakiaľ štátne školy boly pomerne najlepšie vystrojené, riaditelia cirkevných a obecných škôl sa priamo borili s nepochopením udržiavateľov škôl, či už išlo o vecné alebo osobné náklady. Učitelia a riaditelia škôl boli ochotní kooperovať, spolupracovať a žiactvo si rozdeliť, ale na mnohých miestach stretávali sa s odporom. Cirkvi sa v záujme mravnonáboženskej výchovy snažily udržať svoje školy, ale neraz boly to aj záujmy iné. Veď na štátnych školách mohly nerušene náboženstvu vyučovať a škola v zásade nesmela pracovať a ani nepracovala proti náboženstvu a mravnosti. Ale nad záujmami náboženskými boly záujmy politicko-mocenské. Učitelia a riaditelia škôl na 80-90 % platení štátom disciplinárne podliehali cirkevným úradom. Svoje platové požitky mali síce zaručené zákonom č. 104 z r. 1926, ale v praxi mnoho im chybovalo, aby boli paritní so štátnymi učiteľmi. vypočítali si, ako sa pamätám, 16 alebo 23 krívd, ktoré sa im dialy, a ich ponosy boly odôvodnené. Pomery sa vtedy zlepšily, keď cirkevné školské stolice dostávaly úhradu zo sanačného fondu, teda zase z necirkevných verejných prostriedkov. Osobitnú smutnú kapitolu znamenali učitelia a penzisti, ich vdovy a siroty.

Treba mi konštatovať, že boly aj značné výnimky, kedy cirkevné sbory sa snažily splniť svoje povinnosti voči škole a učiteľstvu. Bolo dosť kňazov a činiteľov, ktorí škole a vzdelaniu priali a podporovali rozmach škôl i z vecnej i osobnej stránky. Ale vcelku na veľkú a zodpovednú úlohu udržiavať školy, udržať ich na modernej a potrebnej výške, cirkvi už nestačily. Cirkevné učiteľstvo zjavne i skryte túžilo po poštátnení školstva ako jedinom východisku z ťažkého položenia svojho i z položenia školstva.

V rovnako smutnom položení boly i obecné školy a učiteľstvo na týchto školách. V bohatých obciach a najmä tam, kde v zastupiteľstvách rozhodovali ľudia osvietení, školám sa darilo. Ale chudobné obce a obce zle spravované nemaly ani možnosť, ani porozumenie pre školu a pre učiteľov a tak nedávaly škole to, čo k svojmu vznešenému úkolu potrebovala. Riaditeľ školy neraz závisel na dobrej alebo zlej vôli pána notára alebo starostu. A jednako štát takmer udržiaval osobný a v značnej čiastke i vecný náklad na školy. Niet divu, že učiteľstvo a pokrokové občianstvo živelne volalo na Slovensku po zoštátnení škôl a v štátnej škole, rovnako vystrojenej pre chudobnú alebo bohatú obec, videlo záruku šťastného vzdelanostného rozvoja slovenského ľudu.

Pravda, zoštátneniu školstva stálo v ceste množstvo prekážok. Tomuto snaženiu chybovala pevná základňa, ktorú koaličné, kapitalistickému svetu blízke strany nemohly dať. Značný pokrok v školstve priviedol otázku reorganizácie školstva do akútneho štádia. Školstvo, rozčlenené medzi mnohých udržiavateľov, i keď pod jednotným štátnym dozorom, dozrievalo k reforme, akú sme urobili nariadením Slovenskej národnej rady v B. Bystrici v revolučných dňoch a akú na tomto slávnom mieste teraz vykonáme.

Do vývoja zasiahla krvavá fašistická ruka s hroznou svetovou vojnou v rokoch 1939-45, keď sa poštátnenie školstva stávalo aktuálne. Na Slovensku r. 1940 vyniesli zákon, ktorým sa i štátne školstvo pocirkevnilo. Išlo im nie o štátnu jednotu, ale o konfesionálnu roztrieštenosť. Tá sa im stala cieľom. Cirkevné školy, zriadené podľa zákona z r. 1868, vykonaly svoju dobrú úlohu v dobe maďarizácie, kedy vo väčšine udržaly iskru národného povedomia. Pre túto činnosť je na mieste povedať o nich aj dobré slovo, slovo uznania a vďaky. Ale v modernom štáte ich existenciu nemožno obhájiť. Pocirkevnenie škôl za tzv. Slovenského štátu neznamenalo reformu, ale deformu, krok nazad.

Je len prirodzené, keď Slovenská národná rada v revolučných dňoch v duchu a znamení pokroku, v akom sa nieslo i slovenské národné povstanie, školstvo na Slovensku poštátnila. Týmto kultúrne-historickým činom dala celému svetu najavo, že školstvo má byť pilierom štátne-politickej ideologie, že školstvo a učiteľstvo má stáť v službe ľudu a v službe štátu.

Nový školský zákon dáva sankciu nariadeniu SNR, konečne rieši i otázky, na ktoré nariadenie SNR nestačilo, a tak od základu reformuje naše školstvo, robí ho jednotným a dáva ľudu v čs. jednotnej škole moderného činiteľa pre pokrok, osvetu, civilizáciu, pre upevnenie národnej a štátnej jednoty.

Štátna jednotná škola stala sa heslom novej doby, a to tak pre školských a kultúrnych pracovníkov, ako aj pre pokrokových rodičov a pre celú našu čs. verejnosť. Všetci musíme mať jedinú vôľu, dať slovenskému a českému dieťaťu vzdelanie podľa jeho schopností a vrodeného nadania, aby všetci občania mohli spravodlive a rovnocenne zaujať miesto v kultúrnom, hospodárskom a politickom živote nášho národa a štátu. Zákonom o jednotnej štátnej škole vyhovujeme požiadavke učiteľa národov, nášho J. A. Komenského, ktorého základnú stať citoval pán predrečník, zpravodajca kultúrneho výboru.

Len toľko chcem povedať, že sa splňuje jeho túžba, keď hovoril, že nerodia sa len deti boháčov, šľachticov a úradníkov k hodnostiam, aby len im bola škola prístupná a ostatným bola odnímaná, aby zostali ako bez nádeje. Dnes slovenské a české dieťa má pred sebou veľkú nádej, nielen nádej, ale istotu svojho vzdelania, istotu svojho duchovného, mravného a telesného rozvoja.

Úlohy našej školy a našej výchovy sú veľké, vznešené. Vyjadruje to § 2 tohto zákona, ktorý odhlasujeme, a vyjadruje to obsah celého zákona, ktorý sa dnes stane skutkom. Na splnení úloh, aké tento zákon dáva kultúrnym pracovníkom, učiteľom, školám, závisí blaho a budúcnosť národa i bezpečnosť štátu, lebo nový školský zákon isteže vyžaduje mnoho ochoty, mnoho dobrej vôle vysúkať rukávy a mnoho statočnej práce.

Hovorím tu za rozpočtový výbor a dovolím si poznamenať, že nový školský zákon kladie aj značné finančné požiadavky na naše štátne finančné prostriedky. Škola sa stáva inštitúciou stále nákladnejšou. Dnes škole nestačí skromná budova, niekoľko lavíc, tabuľa, krieda, čistenie a kurivo. Len štát má možnosti vyhovieť požiadavkám, ktoré dnes kladieme na školu. Náklady na školstvo od oslobodenia v r. 1918 z roka na rok značne stúpajú. V roku 1919 mala celá štátna správa rozpočet 8.615,000.000 Kč, z toho rozpočet Ministerstva školstva 150 mil. Kč; r. 1928 mala už štátna školská správa požiadavky 9,37 % celého rozpočtu, v r. 1938 10,55 %, v roku 1948 10,76 %.

Požiadavka demokracie vyžaduje, aby zvláštna starostlivosť našej školskej správy obrátila sa predovšetkým k tým druhom škôl, ktoré majú najväčší význam pre vzdelanie širokých vrstiev ľudových a ktoré boly v skorších dobách najviac zanedbávané. Sú to jednak školy národné - materské, obecné a meštianske - jednak základné školy odborné - skôr tzv. učňovské. Po tej stránke je zaujímavé srovnanie so školami strednými. Pritom nutno uvážiť, že na školách národných nadobúdalo svojho jediného predbežného vzdelania 93 % budúcich občanov, kým stredné školy boly určené predovšetkým pre deti privilegovaných vrstiev.

Z celkového rozpočtu Ministerstva školstva a osvety pripadalo: na národné školy v r. 1928 25 %, v roku 1938 33 %, v r. 1948 52 %, na základné odborné školy v r. 1928 2 %, v r. 1938 13/4 %, v r. 1948 3,3 %, na stredné školy s učiteľskými ústavmi v r. 1928 23 %, v r. 1938 21 %, v r. 1948 7,6 %. Tieto čísla nevyjadrujú ovšem všetok náklad na uvedené školy. Je treba si uvedomiť, že časť nákladov obsahujú iné verejné rozpočty, najmä rozpočty územných samosprávnych sväzkov, ktoré hradia tzv. vecný náklad najmä na školy národné a základné školy odborné.

I keď sa v štátnom rozpočte v poslednej dobe prejavuje zvýšená starostlivosť o tie druhy škôl, ktoré majú podstatný význam pre široké vrstvy ľudové, nemožno terajší stav považovať za celkom dokonalý. Novým školským zákonom nastanú v ňom značné zmeny a náklady na školstvo sa budú stupňovať.

Uvedomme si to! Rozširujeme povinnú školskú dochádzku do 9. roku. Povinnou sa stáva základná odborná škola. Snižujeme počet žiakov v triedach. Rozširujeme sieť stredných a odborných škôl a rovnako rozširujeme sieť materských škôl. V zákone určujeme, že vláda vydá nariadením predpisy o zariadení a stavbe nových školských budov, aby vyhovely tak s hľadiska moderných didaktických zásad, ako aj s hľadiska verejnej bezpečnosti. Zriadime domovy a útulky pre mládež dochádzajúcu z ďalšieho obvodu a zvláštny zreteľ venujeme momentom sociálnym. Veľké úkoly sú pred nami, ale, slávne Národné shromaždenie, my sme životaschopní. Máme svoju mládež, nádej národa a štátu radi. Veľkými skutkami dokážeme svoj jednoznačný postoj k vzdelaniu, aby sa ono stalo každodenným chlebom mladých i dospelých občanov nášho štátu.

A ľahko by sme splnili túto vznešenú povinnosť voči vzdelaniu nášho ľudu, keby sme mohli nerušene budovať, tvoriť, keby nepriatelia mieru a pokroku neznepokojovali nás a ostatné mierumilovné slovanské národy rinčaním zbraní, výrobou tankov, bojových lietadiel a atomových príšer. K veľkému kultúrnemu dielu, ktorému dávame základ novým škoľ. Zákonom, potrebujeme mier, mier skutočný, neozbrojený. Nový školský zákon je jasným dokladom mierumilovnosti nášho ľudu, nášho štátu. Veľké kultúrne úlohy si národy vytyčujú vtedy, keď sa stroja pracovať v pokoji. Koľko škôl, kultúrnych, sociálnych, zdravotných a hospodárskych zariadení by sa dalo vybudovať nákladmi, ktoré zničí moloch vojny. Toto treba odkázať všetkým, ktorí pre sobecké a imperialistické záujmy stroja sa k vojne a tak k pochovávaniu kultúry a civilizácie.

Presvedčený som, že veľká väčšina slovenského a českého národa prijme školský zákon s radosťou. Školské deti v slovenských školách oslavujú dnešný deň. Vľúdne príjmu tento zákon aj mnohí cirkevní činitelia. Mravnonáboženská výchova na I. a II. stupni je v zákone zaručená a nebudú sa jej klásť prekážky ani na stupni vyššom. Doterajšie skúsenosti hovoria, že sloboda mravnonáboženského presvedčenia je nielen zaručená, ale že sa zdravá kresťanská mravnosť a jej rozvoj podporuje. Cirkvi nech len úlohu mravnonáboženskej obrody človeka konajú, pravda, škola prestáva byť pre cirkvi "ecclesiasticum" ale výlučne pedagogikum.

Okolo návrhu osnovy škoľ. zákona rozpriadla sa svojho času čulá diskusia. Výsledok debát vyznel pre jednotnú školu na II. stupni. Niet príčin, aby aj školskí pracovníci, ktorí mali azda výhrady proti jednotnej škole na II. stupni, neuplatnili svoje dobré snaženie v rámci jednotnej školy.

Zostávajú len skrytí nepriaznivci mládeže a nášho ľudovo-demokratického štátu, ktorí sa novému školskému zákonu netešia. Zdravý vzrast vzdelanosti, ktorú rozseje slobodná jednotná štátna škola reformovaná novým školským zákonom, ich presvedčí, že sa mýlili.

Slávne Ústavodarné Národné shromaždenie! Spomenul som, že v niekdajšom složení parlamentu nebolo podmienok pre odôvodnenú rozumnú školskú reformu. Dnes tieto podmienky sú. Verím, že dnes tento zákon odhlasujeme manifestačne, lebo máme úprimné porozumenie pre potreby ľudu, pre jeho vzdelanie, pre potreby štátu, pre našu ľudovú demokraciu.

Rozpočtový výbor dôkladne prerokoval návrh zákona a svojím jednomyseľným usnesením pripojuje sa k spoločnej zpráve výboru kultúrneho a právneho.

Ako zpravodajca-učiteľ vítam tento zákon. Hlásil som sa do družiny čs. pokrokových učiteľov, ktorým jednotná štátna škola bola cieľom.

Vás prosím, aby ste zákon o základnej úprave jednotného školstva jednomyseľne odhlasovali. (Potlesk.)

Místopředseda dr John: K této věci jsou přihlášeni řečníci. Zahájíme proto rozpravu.

Ke slovu se přihlásil ministr školství a osvěty dr Zdeněk Nejedlý. Prosím pana ministra, aby se ujal slova.

Ministr dr Nejedlý (uvítán potleskem): Vážená sněmovno, paní poslankyně, páni poslanci!

Přiznám se, že předstupuji dnes před náš parlament se zvláštním vzrušením a v náladě přímo historicky povznesené. Po dlouhé, skoro padesátileté práci, která byla na prvním místě namířena na výchovu národa, mám dnes štěstí, že mohu od theorie přejít k praxi a předložit kulturní zákon, náš základní školský zákon. Bylo tu správně řečeno, že po třetí zde přistupujeme k velkému zákonodárnému dílu, které se dotýká samé struktury národa. Byl zde zákon o znárodnění průmyslu po hospodářské stránce, zákon o národním pojištění po sociální stránce, a dnes přistupujeme k podobnému dílu kulturnímu zákonem o základech vzdělání naší mládeže a tím veškerého našeho lidu.

Naše školství bylo vždycky naší chloubou a také naší velikou zbraní. Ale postrádali jsme samého základu, kterého je ke skutečnému rozvití našeho školství potřeba; neměli jsme systému, neměli jsme zákonného podkladu. Doba předběhla naše školství i jinak, naukově a zejména sociálně. Uvázli jsme v mnohých směrech na starém poli. Učitelstvo mělo největší a nejlepší snahu. Nebojím se zde prohlásit veřejné, a mohu to říci po velkých a dobrých zkušenostech, že máme učitelstvo snad nejlepší v Evropě. Ale v cestu zde byly navaleny takové balvany, přes které ani oni nemohli dále. Neměli jsme ani právní podklad. Měli jsme jakousi tříšť všelijakých zákonů, nařízení a pod. od Marie Terezie až do konce XIX. století. A některé naše školy, na př. mateřské, byly vůbec bez právního základu. Tu jsme si musili pomáhat nepřímo některými jinými zákony, abychom mohli mateřské školy zakládat. Také pro některé odborné školy jsme neměli vůbec zákonného podkladu.

Při tom zde byli velcí pracovníci, a nemohu dnes nevzpomenouti některých jmen, zejména už samého Lindnera, potom Františka Drtiny, Otakara Kádnera i jeho bratra Bohuslava, který nám odchoval celý kádr pracovníků, kteří pracovali na tomto díle.