Je mi známo, že na společných poradách zástupců ministerstva spravedlnosti, vnitra, sociální péče, průmyslu a zemědělství se rokovalo o námětu ministerstva spravedlnosti, aby za účelem zabránění útěku trestanců byla celá řada pracovních oddílů odvolána. Proti tomu vznesli námitky především zástupcové ministerstva sociální péče a průmyslu, kteří se netajili tím, že zrušení trestaneckých pracovních oddílů v podnicích klíčového průmyslu bylo by s to ohroziti provoz těchto podniků a tím i provoz v ostatních odvětvích průmyslového podnikání vůbec. Bylo proto nutno upustiti zatím ve větším rozsahu od rušení pracovních trestaneckých oddílů, o jejichž střežení není dokonale postaráno. Bylo učiněno aspoň opatření, aby zvláště nebezpeční trestanci byli přidělováni na pracoviště, kde jsou bezpečnostní opatření pokud možno dokonalá a kde střežení provádějí zkušené stráže. Vyloučiti tyto trestance z pracovních oddílů vůbec nelze, poněvadž pracovní povinnost ve zvláštních nucených pracovních oddílech byla těmto trestancům uložena přímo dekrety presidenta republiky č. 16 a 126 z roku 1945.

Výsledek všech odborných porad veškerých zúčastněných ministerstev je tedy ten, že veřejný zájem na udržení pracovních oddílů trestanců převládá nad zájmem na řádném a naprosto bezpečném výkonu trestní vazby. Jedině pod tímto zorným úhlem možno tento problém posuzovat a proto je nemístné, ba přímo nezodpovědné, když se záměrně vina za útěky trestanců svaluje na vězeňskou správu a na vězeňskou stráž, které v podstatě jsou úplně nevinny. Naopak, odmyslím-li si případy výjimečné, které samozřejmě nikdy nelze úplně vymítit, musím jakožto bývalý politický vězeň z nacistických kriminálů a jakožto nynější občanský kontrolor věznic vydati naší vězeňské správě a vězeňské stráži dobré vysvědčení, že vykonávají svůj úřad přísně, ale slušně, jak se na národ Masarykův sluší. (Potlesk.) Neboť, paní a pánové, dali-li jsme si heslo odnacisovat naše poměry, pak musí toto heslo platit především v oboru policie, justice a vězenství. Tím větší. je naše radost, můžeme-li konstatovat, že naše justice i vězeňství se ani v dobách revolučních ve své ohromné většině nedaly svésti ke gestapáckým methodám a že si zachovaly čistý štít. Za to jim patří dík nás všech. (Potlesk.)

Místopředseda Hladký (zvoní): Dalším řečníkem je pan inž. Filo. Dávám mu slovo.

Posl. Ing. Filo: Slávna snemovňa!

Neraz si kladiem a iste i vy otázku, či vôbec existuje vonku i doma pokoj, potrebný pre štádium výstavby sveta i našej milej a drahej otčiny. I keď už bezmála pred 3 rokmi prestala svetová víchrice, nemožno povedať, že by ešte jej dosah nebol badateľný, a tu chcem byť naozaj úprimným k sebe i k vám, slávne ústavodarné Národné shromaždenie! K sebe preto, lebo som jedným z tých bojovníkov, ktorí za oslobodenie tohto štátu nebojovali len rečami, mysľou, ale predovšetkým činom. A úprimným zase k vám, lebo nikdy som nepatril do radov tých, ktorí pod tým alebo oným pláštikom zasievali sem československého nesváru, hoci teraz by akokoľvek chceli maskovať svoju činnosť.

Ja som bol vždy oddaným prívržencom tohto štátu, bol som jeho obhajcom v časoch rozkvetu, ale bol som tiež trpiteľom, keď to vyžadovala bitá, hanená a šliapaní pravda československá, československý štát. A predsa musia doznať chlapsky, že mnoho vecí nášho verejného života a menovite nášho strannícko - politického života sa mi nepáči, k mnohým veciam mám svoj kritický postoj. Som si jasne vedomý toho, že všetko to, čo patrí dnes do sféry kríze morálnej a pokojnej napospol, nezaviňujeme len my. Prežívame časy, v ktorých na všetkých nás, od tých najzodpovednejších až po tých prostých občanov dolieha ťažké bremeno kríze myšlienkovej a mravnej. Prerod myšlienkový je priamo následkom veľkých spoločenských, politických a sociálnych reforiem, ktorých sme svedkami.

Kríza táto však nevyplýva len z nových podmienok života, nie. Práve takou intenzitou dolieha na nás životné tempo, ktoré nesnenie pomalosti, rozvážnosti a dlhého uvažovanie. Shon, ktorý nastal po druhej svetovej víchrici, berie všetko so sebou a preto nie je možné, aby nás, srdce Európy, obišiel. Boli sme naň schystaní a preto nás neprekvapuje. Nemôže a nesmie byť predsa pochyb o tom, že vždy budú nové myšlienky a nové systémy predbiehať svety staré, sváriť sa s nimi a že uprostred tohto rázcestia budú stáť ľudia rozpačití, nevyrovnaní s tempom času, ľudia zahriaknutí. Nedostatok myšlienkového a ideologického prístrešia vždy býva charakteristikou čias povojnových a najmä revolučných. To všetko je tak evidentné s hľadiska politickej psychológie, ako že u jedných ľudí prevláda pigment čierny a u iných farbivo ružové. No, protiklady myšlienkové a mravné stoja dnes proti sebe o moc ostrejšie, než to bývalo za čias republiky minulej alebo hocikedy v časoch našej 30ročnej štátnej existencie a spolužitia československého. Vývoj predbehol nás na Slovensku i vás v Čechách. Nuž, len z tých dôvodov stoja medzi nami ľudia so starými dušami, myšlienkovými názormi a želaniami v novom čase a nových podmienkach, ako je to dnes. To je dnešná naša situácia politická, hospodárska i mravná. Málo vecí je už vyrovnaných a viac ich stojí proti sebe v príkrych kontrastoch.

A pod vplyvom tejto nevykvasenej a nevyjasnenej situácie zahraničnej a svetovej i naše štátno-politické ústrojenstvo sa uchyľuje od vychodenej cesty a dostáva sa neraz do povedomých i nevdojakých extrémov.

Stojíme na rozhraní enormných experimentov, pokusov na poli národno-štátnom, socialisticko-slovanskom, ba i štátnicko-ľudskom. Mne však dnes nejde ani tak o hodnotenie výsledkov týchto pokusov. Po trojročnom živote ich nemožno náležite zvážiť a tobôž už nie precízne zmeriavať.

Každopádne by som však chcel, i keď len iba letmo, poukázať na niektoré naše neduhy posledných čias. Náš parlament prešiel záverečnou fázou svojej činnosti, tretím rozpočtom. Aký býval, je a bude význam rozpočtových rozpráv, klasicky ukazujú obhajci demokracie a demokratických princípov. Predsa pri rozpočtových debatách nešlo a nejde ani tak o veci finančno-správne, ako častejšie o veci politickej dôvery. Vláda ústami jednotlivých svojich členov prichodí do pléna rozpočtového výboru, aby vydala úcty zo svojej celoročnej práce, zo všetkých svojich podujatí, plánov, a na to ešte prichodí, aby vypočula z úst zvrchovanej svojej inštitúcie, parlamentných zástupcov, kritiky, posudky, rady, žaloby, sťažnosti a event. i pochvaly za dobré a statočné vykonanie práce.

Aké boly však naše skúsenosti s poslednými rozpočtovými rozpravami o jednotlivých rezortoch? Myslím, že nie najlepšie, veď už samotný priebeh rozpravy bol akýsi mdlý, neživý a skoro by som mohol povedať šablónovitý. V radoch poslaneckých lavíc i keď nie vždy, ale veľmi často bol skoro nezáujem o veci tak dôležité, a ak by sa mal v budúcnosti rozpočet dobývať v takomto ovzduší nezáujmu, bude potrebné uvažovať o reforme preberania rozpočtových kapitol. Nezáujem o veci štátnej správy je naisto nie odleskom pravej a skutočnej demokracie. Demokracia, to nie je únava, nie lopotná drina, ktorá sa prejavuje ako reakcia na vývody referentov prázdnymi lavicami. Demokracia musí nájsť svoj horúci pomer aj k rozprave rozpočtovej, ktorá je stredobodom parlamentnej svrchovanosti nad vládou a všetkými jej úradmi. Demokracia, ako to vravieval náš zvečnelý prezident Masaryk, to je diskusia. Diskusia živá, diskusia vecná, diskusia, z ktorej i pre vládu musí platiť: spokojnosť parlamentu, spokojnosť národov a teda i spokojnosť vlády.

Žiaľ, v mnohých prípadoch boly tieto diskusie suchopárom a driemaním z vysilenia. Dlhé nočné zasadania, rozumie sa, že únavu túto stupňovaly. A priam tak možno vyčítať krátkosť termínov, ba spech, s akým sa jedna rozpočtová kapitola predbiehala s druhou. I o tomto tempe by sme mohli s čistým svedomím povedať: zase šibeničné lehoty.

Preto pri tej to príležitosti by som rád reklamoval žiadosť slovenských poslancov, ako aj českých a moravských, z miest excentrickejšie k Prahe položených, aby sme už konečne uviedli v život zásadu: non multam, sed multum. Teda nie týždenno-týždenné zasadanie, ale zasadanie aspoň ob týždeň, aby sa človek mohol aspoň na predlohy pripraviť, overiť si v jednotlivých krajoch ich dosah, pohovoriť s ľudom a pod. A zase chcem byť úprimný, slávna snemovňa. To, čo dnes robíme a čo sme spravili z poslancov, to je nie činnosť zákonodarná a štát regulujúca, ale činnosť nádennícka, ak ju nechcem prirovnať ešte k voľačomu horšiemu. Veď si len predstavte situáciu kolegov z východného Slovenska, ktorí sem maj ú chodiť každý týždeň a len na cestu spotrebujú dva dni a celú noc. Podchodia zo svojich domov v nedeľu, aby sa po týždennej lopote vracali opäť v nedeľu, prevliekli a znova cestovali do Prahy. A kde je potom ich činnosť ostatná, kde ich štúdium kraja, noriem, interpelácii, kde je ich činnosť drobnej práce na poli národnom a štátnom? Kde je ich misia štátno-pedagogická a spoločensko-organizačná?

A ďalej, ako takíto poslanci môžu zoči - voči reprezentantom vlády v svojich referátoch podať mienku voličov, ktorí ich do snemu vyslali? Teda chvat, v akom sa uberáme, nepoškodzuje len parlamentný osvedčený systém a demokraciu, ale v prvom rade lúď a oba naše národy.

Že naša práca nevyhovuje základným požiadavkám spoločenského vývoja, badať z toho, že už niekoľko dôležitých zákonov muselo byť ani nie po ročnom časovom odstupe novelizovaných, menených a korigovaných. Nie je to tak trošičku výsmech toho, čo voláme parlamentnou svrchovanosťou? Nezamysleli sme sa už všetci nad tým? Načim hľadať a naozaj aj nájsť nápravu. Mýliť sa, to je demokratické a ľudské. Ale chyby naprávať je najväčšia zodpovednosť politická a zvlášť poslanecká. Prosím vás preto, aby moje slová neboly hlasom volajúceho na púšti, ale návrhom dobre mieneným, ktorý poslúži nielen cti čs. parlamentarizmu, ale aj nám, zástupcom ľudu, o ktorom už Havlíček bol povedal, že medzi národmi bude znamenať vždy len toľko, koľko bude mať v svojich politických reprezentantoch a vo svojej politike. Ak takto budeme pokračovať v našich prácach a v prácach naozaj pred svetom i národom zodpovedných, nikdy sa tejto posvätnej sieni nedostane názvu, že sieň táto je sieňou žvanivcov. Som presvedčený, že reforma našich prác a ich postupu bude silou, ktorá upevňuje a umocňuje a nie udúša a hasí.

Druhou nič menšou úlohou bude lex fundanentalis, ústava. Aká bude naša ústava, taký bude náš štát i život, život súkromný, ale aj život verejný. Z tých príčin už s tohto miesta by som upozorňoval, aby bola naša ústava ponajprv našou, zodpovedaj úctou duchu našich dejín, potom ústavou špecificky československou a nadovšetko listinou, na ktorú by sa každý občan pozeral s úctou, láskou a oddanosťou. Lebo nezabúdajme, že svet náš a našu štátnu ideológiu nebude posudzovať podľa toho, o čo sa dnes hádame, ale podľa toho, čo v tej ústave bude. A aby sme všetkým našim nepriateľom, domácim a zahraničným, vzali vietor s plachiet, musíme urobiť ústavu takú, akú si želá národ český a slovenský, akú nám treba, aby bratstvo oboch národov nerozbilo viac ani peklo, ani odveký náš nepriateľ" Nemecko. (Potlesk.) Mníchov a všetko, čo bolo predtým a potom, nech je nám navždy odstrašujúcim príkladom. Teda nie viac slepý centralizmus, ale rozumná, oba národy uspokojujúca decentralizácia.

Rozumné vyriešenie tejto otázky dolieha na nás nielen preto, že nad záujem československý je tu ešte záujem vyšší, slovanský, o ktorom tak radi vyprávame a ktorého sa tak radi pridržiavame v svoj ich prehláseniach národných i štátnych. Ale povedzme si úprimne, čo by nám pomohlo horovanie za slovanskú jednotu a slovanskú vzájomnosť, keby sme si nevedeli vyriešiť, a to dobre vyriešiť ku spokojnosti českej i slovenskej náš pomer štátny, pomer československý. (Potlesk.) Bude teda prvou úlohou nás, aby táto politika slovanského dorozumenia predovšetkým prelnula naším národným a štátnym životom, ale aby presiakla i do poslednej českej dedinky tak, ako presakuje do našich dedín, aby sme sa v mene tejto vzájomnosti viac poznávali kultúrne a ľudsky, a aby sme sa taktiež hlbšie sžili mravne a ľudsky. Do akej miery nám bude v tomto nápomocná slovenská kniha a slovensky písané, ba zdôrazňujem hovorené slovo, nech uvažuje každý z vás, kto nechce robiť iba politiku rečí, ale tiež i politiku činov.

Slovenský ľud verí, že len vo sväzku s bratským národom českým, v jednotnej republike môžeme sa pokojne a cestne vyžiť a existovať i v desiatkach budúcich generácií. Preto vernosť k svojej slovenskej domovine stotožňujeme s vernosťou k republike Československej. (Potlesk.) Veríme, že jej sloboda a nezávislosť je zaistená spojenectvom s veľkým SSSR a s ostatnými slovanskými národmi, ktoré konečne našly seba samy a vytvorily družbu slovanskej krvi. To je nemeniteľné naše krédo, koreniace v našich mysliach a srdciach, to nie je výsledok dočasnej svetovej konštelácie, ale dôsledok historického poslania slovanských národov. Tak ako naša vernosť k republike nie je na výpoveď v dobách dobrých i zlých, tak chápeme i vernosť k nášmu veľkému spojencovi, čomu nemôžu vadiť rôzne ideológie. ideologické rozdiely môžu sa približovať a vyrovnávať, ale nemení sa to, čo tu večne zostáva, sväzok Slovanstva, sväzok slovanskej krvi, histórie, poslania a vedomia spoločného nebezpečia, ktoré dnes nie je akútne, môže sa po rokoch objaviť opäť v celej svojej nahote. Oprení o mocných susedov sme bezpečni a nikto našu slobodu nemôže zvrátiť, keď pôjdeme za týmto cieľom rozvážne a dobre.

Preto predovšetkým kultúrne sblíženie československé bude základným pilierom, na ktorom bude spočívať klenutie hospodárske a sociálne. Aby sme sa stali štátom rovnorodým, treba na Slovensku doháňať nielen to, čo zameškala sverepá maďarizácia, ale tiež roky republiky prvej a roky odlúčenia. No, pri tejto skutočnosti nesmieme zabúdať ani na fakt, že Slovensko bolo o moc zruinovanejšie vojnovým strojom, ako práve zeme historické. Taktiež sa nebojím priznať, že Slovensko prinieslo od svojho slávneho povstania veľké obete na ľuďoch, majetkoch i hodnotách kultúrnych. Ak sa toto bude brať do ohľadu pri každej položke, často zbytočne a nerentabilne vyhadzovanej, prospeje sa tým nielen Slovensku, ale hlavne štátu. A dnes o tento štát musí ísť predovšetkým, menovite pokiaľ pôjde o reláciu situácie medzinárodnej. Doma vystupujeme ako stranníci, no pred cudzinou vystupujeme nielen ako stranníci, ale hlavne ako príslušníci národa slovenského a českého, ako občania republiky Československej. Kto vystupuje inak, je zradcom, ktorý páše krivdy na národe, štáte, ale tiež na našej tradícii, zradcom, ktorý hanobí krv vyliatu za tento štát v prvej i druhej svetovej vojne, zradcom, ktorý nie je hodný poľutovania.

Toto mi treba konštatovať dnes, keď nielen moja strana, ale väčšina slovenských voličov, teda väčšina národa je pranierovaná za pár pomýlencov ako strana zradcov a rozbíjačov. Najsilnejšia a vedúca naša strana v honbe za vysnenými 51 % neštíti sa ničoho a nikoho a bez ohľadu na faktický stav vecí ženie každého slovenského nekomunistu do svojich radov alebo výhodami, alebo zastrašovaním. Načim súdiť a odsúdiť zradu, ale od očistnej akcie treba oddeliť záujmy strannícke. Vinu niekoľko ľudí nemožno generalizovať a biľagovať väčšinu národa, čo len náznakom zrady. To by nebola cesta k dorozumeniu, to by nebola cesta k posíleniu československej štátnosti. Proti zlu nutno bojovať, ale bojovať na strane dobra proti zlu je prejav lásky k človeku, či má červenú alebo bielu legitimáciu. Vidíme, ako i v našej ľudovej demokracii niet kľudu, spokojnosti a vládne strach. Už sám pán prezident v posolstve k obci legionárskej hovoril: "Ľud je podráždený, nehovorí shodnou rečou, až vydesene si nedôveruje. Neistota, nekľud, neúprimnosť, chytračenie, záludnosť, to sú prostriedky užívané v politickom zápase. Sústavne vše prenikajúce napätie, vyčerpávanie duševných síl, neistota, záludnosť, zrada, to boly najdiabelskejšie prostriedky nacistov. Neupadajme do týchto metód, z ktorých sme sa túžili dostať." Tieto vzácne slová prezidenta republiky plne vystihujú naše pomery. Čoho sa ľud bojí? Bojí sa v prvom rade o demokraciu a žije v strachu pred totalitou. Každé hnutie má právo snažiť sa o získanie väčšiny národa. Keď vyhlásil pán predseda vlády ako cieľ svojej komunistickej strany získať 51 % hlasov v budúcich voľbách, nie je v tom nič neprípustného, ale ľud uvažuje, ako by to bolo s 51 %. Ľud verí, že 51 % by znamenalo totalitu a s ňou koniec demokratických slobôd a občianskych práv. Výkřiky: Vy máte 63 %!) Ale my sme demokrati. (Veselosť.)

Slávna snemovňa! Dovoľte mi, aby som sa ešte letmo dotkol publikácie Ministerstva vnútra o spiknutí proti republike. Na prvej strane tejto publikácie čítame tieto slová:

"Z výpovědi účastníků tohoto protistátního hnutí, z velkého množství dokumentárního materiálu u nich nalezeného a ze skutečností již ve vyhledávacím řízení nezvratně zjištěných je zřejmá velikost nebezpečí, do něhož nepřátelé Československé republiky uvrhli náš stát, jeho bezpečnost, celistvost a lidově demokratické zřízení a zejména nerušený, svobodný vývoj českého a slovenského národa. Není pochyb, že svým rozsahem, závažností a politickým obsahem odhalené spiknutí si nezadá s přípravami k prvému rozbití republiky v letech 1938 -1939. Dokonce lze říci, že nynější odhalené spiknutí v mnohém směru daleko překonává tuto prvou zradu."

Keby tomu bolo v skutočnosti tak, ako sa v tomto odseku dočítame, musel by som sa sám a státisíce iných statočných a rodu verných, tejto republike oddaných Slovákov hanbiť, že sme príslušníkmi zradcovského národa tohto štátu a tejto republiky. Mám za to, že autor neposlúžil dobre veci československej ani doma ani za hranicami, obzvlášť v týchto tak vážnych dobách, keď v okupovanom Nemecku organizuj ú sa odsunutí sudetskí Nemci, robia verejné prejavy proti republike. Nepriateľov nášho štátu bolo dosť a dosť. Mnohí nám, menovite páni Schumacherovia a Kaiserovci pribudli, ale našli sa i zradcovia z vlastných radov, ktorí zaslepení ilúziou konfliktu medzi západom a východom kalkulujú na návrat zašlej ich slávy. Avšak pre týchto niekoľkých jednotlivcov, nech sa oni volaj ú: Ďurčanský, Prídavok, Pavčo, Sidor, Čulen alebo Polakovic, nesmieme pranierovať a biľagovať dobrý slovenský a zvlášť katolícky ľud, ktorý sa do povstania hrnul v počte čo naj širšom, a to do prvých bojových línií. Musím tu prehlásiť, že nemôže nastať taká politická konštelácia v Europe, ktorá by odtrhla Slovákov od ich bratov Čechov (Potlesk.), ktorá by republiku rozdvojila a vyniesla na povrch slovenský štát. Pre Čechov a Slovákov niet iného štátneho útvaru ako jednotná nedeliteľná republika Československá a keď toto hovorím, tlmočím zaiste úprimné želanie celého slovenského národa. (Potlesk.) K tejto československej štátnosti musíme však národ vychovať a tu každý z nás musí byť učiteľom a apoštolom tejto myšlienky. Preto musíme byť jednotní v názoroch na obhajobu tejto štátnosti, lebo s vnútornými zradcami môžeme sa vyporiadať ľahko a kedykoľvek, avšak musíme byť stále pripravení na zápas s odvekým nepriateľom všetkých Slovanov, na zápas s nemeckým pangermanizmom, ktorý nezahynul ani Bismarckom, ani Vilémom II., ani Hitlerom, ale rodí sa denne v nemeckých dušiach ako vrodená vlastnosť každého Nemca. Musí preto našou nádejou ostať vždy čisté a nefalšované Slovanstvo. Slovanstvo musí ostať a ostane i naďalej naším národným i štátnym maj akom. No, majákom bratstva, úprimného bratstva, ktoré nerozlišuje ani podľa konfesie, ani podľa stavu alebo triedy. Všetkým chce dať rovnaké povinnosti, ale tiež rovnaké práva. Právo na československú slobodu, na demokraciu, na demokraciu bez strachu a na chlieb. Z týchto jednoduchých príčin i naďalej mienime bojovať proti všetkým chorobám nášho verejného života, života politického i stranníckeho, aby sme sa sjednotili nie na škriepkach a nenávisti, ale na láske a s svornosti. (Potlesk.)