S plným vedomím tejto dôležitosti vedy a vedeckého bádania pre život národa a blaha štátu vedený je aj odbor starostlivosti o vedu, vedecké ústavy a spoločnosti na Povereníctve školstva a osvety. Tento odbor s minimálnym počtom vedeckých a administratívnych pracovníkov zdolal od oslobodenia značnú budovateľskú prácu. Predovšetkým obnovil bádateľskú činnosť na vedeckých ústavoch, a to na Slovenskej akadémii vied a umenia v Bratislave, na Štátnom observatóriu na Skalnatom Plese vo Vysokých Tatrách a na Štátnom meteorologickom geofyzikálnom observatóriu v Starej Ďale. Tento odbor ustanovil na tieto inštitúcie potrebný minimálny počet zamestnancov vedeckej a pomocnej služby. V apríli t. r. uviedol tiež v činnosť Štátny pedagogický ústav v Bratislave, ktorý má za úlohu postarať sa o to, aby sa u nás školská výchova postavila na vedecké základy, čo jedine môže zaručiť, aby sa našej mládeži dostalo správneho vzdelania náležitej praktickej a mravnej výchovy.

Popri týchto ústavoch je v pláne budúcim rokom zriadiť štátny ľudovýchovný ústav pre Slovensko v Bratislave, ktorému bude zverené bádanie v obore ľudovýchovného pôsobenia. Sledujúc tento cieľ, bude ústav dbať na správne používanie a uplatňovanie ľudovýchovných prostriedkov a metód, aby bolo v krátkom čase dosiahnuté primerané zvýšenie životnej úrovne všetkých vrstiev národa a zdravý rozvoj všetkých jeho síl.

Pravda, činnosť na zriadených už ústavoch neprebieha ešte v plnom rozsahu a potrebným tempom. Prekážkou toho je nedostatočné vybavenie týchto ústavov potrebným prístrojovým zariadením potrebnou vedeckou literatúrou a čo tiež nesmieme prezerať - potrebným počtom vedeckých pracovníkov, školených pre špeciálne úlohy. Nedostatok takéhoto personálu je veľmi citeľný a štátna školská a osvetová správa na Slovensku v záujme riadneho rozvinutia bádateľskej práce u nás bude nútená túto otázku riešiť príslušným rozšíreným subvencovaním nadaných jednotlivcov, zaujímajúcich sa o štúdium špeciálnych vedných odborov. (Ministr zahraničních věcí Jan Masaryk byl při vstupu do zasedací síně uvítán hlučným potleskem poslanců všech stran.) Pôjde tu o špeciálne štúdium filozofie, pedagogiky a pomocných vied pedagogických, ďalej sociológie, antropológie, sociálnej psychológie, kultúrnej histórie, o štúdium astronómie, geofyziky, meteorológie, bioklimatológie a iných odborov, zastúpených na ústavoch spadajúcich do rezortu školstva a osvety. Pravda, nesmieme zabúdať aj na iné vedné odbory, kde sa nedostáva vedeckých pracovníkov. Je to menovite politika, geológia, rozmanité odbory technicko-vedné, ako staviteľstvo, banské inžinierstvo, tiež agronómia, potom medicína, lekárnictvo, veterinárstvo atď.

Na zariadenie už jestvujúcich a na budovanie a dobudovanie potrebných ústavov a na ich riadne obsadenie náležito školeným personálom budú potrebné desiaťmiliónové sumy. Niet obavy, že by investovanie do výstavby vedeckých ústavov, observatórií, laboratórií, výskumných staníc a príslušných vedeckých knižníc nebolo pre národ rentabilné, keďže v prvom rade náležito rozvinutá veda určuje zdatnosť a silu národa a štátu. Nesmie sa pritom tiež zabúdať, že len veda a vedeckí pracovníci môžu zaručiť riadny rozvoj nášho znárodneného priemyslu a poľnohospodárstva.

S otázkou zriadenia Štátneho ľudovýchovného ústavu pre Slovensko v Bratislave súvisí aj prevedenie sociografického výskumu a sociologického rozboru celej society slovenskej. Často sa hovorí, že náš ľud nie je ešte na požadovanej kultúrnej úrovni. v tomto smere bude treba vedecky zistiť, ako a čím je ktorý kraj zaťažený, resp. čo znemožňuje jeho kultúrne-hospodárske a sociálne napredovanie, a podľa získaných výsledkov bude v príslušnom kraji volený ten alebo onen ľudovýchovný prostriedok.

Svedomito sa treba starať o nemálo dôležité vetve duchovnej kultúry, a to o umenie hudobné, dramatické, výtvarné a krásne písomníctvo.

Duchovný prevrat a rozmach hudobného umenia na Slovensku nastal vlastne až po r. 1918 a vďaka 30ročnému rozvoju môžeme povedať, že sme dospeli už sľubne ďaleko. Keď to bola a je najmä slovenská ľudová pieseň, ktorá upozorňovala svet na hudobný talent nášho národa, získavame v poslednom čase pomaly pôdu na svetovom fóre i umelou tvorbou hudobnou nášho neveľkého kruhu mladých nadaných skladateľov. V prvom rade ide o zdravú hudobnú výchovu nášho umeleckého dorastu, o ktorú sa má starať odborne Štátne konzervatórium.

V legislatívnom pokračovaní je návrh na zriadenie vysokej školy hudobnej, t. zv. Akadémie múzických umení v Bratislave, na ktorú má byť v rozpočte v budúcnosti tiež pamätané príslušnou sumou.

Čaká sa na nový školský zákon, na základe ktorého bude rozšírená sieť hudobných škôl na Slovensku, ktorých je doteraz iba 22 a sú rázu súkromného, bez práva verejnosti, ale podľa možnosti sú podporované štátom. Treba však venovať pozornosť rozšíreniu hudobnej výchovy i na nehudobných školách všetkých stupňov.

Na Slovensku nie je dosiaľ orchester, ktorý by pestoval jedine hodnotnú orchestrálnu a symfonickú hudbu. Preto sa len dočasne poskytujú podpory orchestrálnym združeniam. Bude nutné zriadiť štátny orchester pod názvom Slovenská filharmónia a hneď, ako sa podarí vytvoriť pre tento súbor všetky predpoklady, iste sa k tomuto vážnemu kroku prikročí. Bohužiaľ, v tohoročnom finančnom zákone pôvodne štátnou školskou správu preliminovaných 9 mil. Kčs bolo lineárnymi škrtmi škrtnuté.

Zborové vokálne umenie má na Slovensku živnú pôdu a venuje sa mu so strany štátnej správy veľká starostlivosť nielen po stránke morálnej, ale i hmotnej udeľovaním slušných subvencií. Z týchto vokálnych zborov zaujíma predné miesto Spevácky zbor slovenských učiteľov, ďalej nasleduje Vokálno-inštrumentálny súbor učiteľov Slovenska, ktorý pestuje najmä ľudové piesne s hodnotným orchestrálnym sprievodom. Pre budúcnosť plánuje sa zriadenie štátneho folkloristického súboru, ktorý by mal význam i na medzinárodnom fóre vzhľadom na našu ľudovú tvorbu. Starostlivosť o slovenský hudobný folklór zverili predbežne Štátnemu ústavu pre slovenskú ľudovú pieseň pri slovenskej univerzite.

Slovenské dramatické, divadelné umenie dostalo mocný impulz k rozvoju činnosti nariadením SNR č. 65/45 o poštátnení 3 najväčších divadiel, a to Národného divadla v Bratislave ako scény reprezentačnej, Národného divadla v Košiciach a Slovenského komorného divadla v Turč. Sv. Martine. Slovenské divadlo v Prešove zostáva profesionálnym divadlom neštátnym, ale je štátom primerane subvencované a má v programe tiež zájazdovú činnosť vo svojej oblasti.

Spomenuté nariadenie o poštátnení divadiel na Slovensku predvída vydanie osobitného nariadenia o zásadách organizácie umeleckého vedenia, hospodárskej správy divadiel, ako aj o služobných a platových pomeroch zamestnancov týchto divadiel, ktoré sa pripravuje na základe poučných skúseností tých scén, ktoré už dosiaľ boly takto vedené. Doteraz toto nariadenie nevyšlo z niekoľkých príčin. Jednak sa čakalo na vydanie tzv. divadelného zákona, ktorý prinesie v určitých veciach riešenie, jednak sa zbierali skúsenosti z minulých rokov.

Je prirodzené, že pri tomto zameraní hodnotnej umeleckej práce sú platy divadelných zamestnancov vyššie a že je potrebné postarať sa o primerane zvýšenú štátnu dotáciu.

Nemôžem nespomenúť pri tejto príležitosti, že veľké škrty vo finančnom zákone na rok 1948 veľmi postihli všetky naše štátne divadlá a že vlastne priamo na živote ohrozili jediné ukrajinské divadlo v Prešove, ktoré dosiaľ malo 1 ¹/₂ milióna ročnú subvenciu a ktoré je jedinou reprezentačnou scénou ukrajinského ruského obyvateľstva.

Keď rezumujem stať o slovenskom divadelníctve, je zrejmé, že by malo ísť štátnej správe o definitívnu reorganizáciu profesionálnych divadiel, najmä štátnych, o existenčné sociálne zabezpečenie umelcov i zamestnancov týchto divadiel, o náležité vystrojenie týchto divadiel, a to všetko vyžaduje v prvom rade potrebné zaistenie finančné v štátnom rozpočte.

Slovenské výtvarníctvo stojí dnes na veľmi slušnej úrovni, o čom sa možno presvedčiť z častých výstav a treba uznať, že je schopné už i konkurencie na medzinárodnom fóre, o čom svedčia cudzie kritiky vystav, napr. v Anglicku, Švajčiarsku a inde, takže i slovenské výtvarné umenie prispieva k peknej reprezentácii celej československej kultúry v cudzine. Ale slovenskí výtvarníci, z ktorých sú skoro všetci zamestnaní, potrebujú preto najviac pozornosti štátnej správy, hlavne po stránke ich sociálneho zabezpečenia. Alebo budú vykonávať svoje zamestnanie, alebo musia svoje zamestnanie zanechať, ak sa chcú venovať svojmu umeniu. Preto je treba ich podporovať poskytovaním subvencií na výstavy, a treba ich podporovať tým, že sa jednotlivým skupinám, v ktorých sa koncentrujú naši umeleckí výtvarníci, poskytnú štátne subvencie a štátna pomoc. Ďalej je v pripomienkovom pokračovaní dôležitý návrh, ktorý sa týka životných otázok slovenského výtvarného umenia, návrh nariadenia o sociálnom zabezpečení výtvarníkov, ktoré má byť riešené celoštátne a ktorým by sa zaistili stále platy týmto umelcom. Pre slovenských výtvarníkov znamenalo by to zvýšenie asi o 3 milióny Kčs ročne.

Štátna správa podporuje primeranou subvenciou vydávanie umeleckého časopisu a publikácií a v rozpočte pamätala i na podporu putovných výstav slovenského umenia po Slovensku.

Vzhľadom na to, že výstavba slovenského výtvarníctva je len v počiatkoch a vzhľadom na programované plány bude treba pamätať na podstatné zvýšenie rozpočtových položiek na výtvarné umenie v budúcich rokoch.

Slovenskému písomníctvu bude musieť v budúcnosti štátna správa venovať zvýšenú pozornosť. Slovenskí spisovatelia sú väčšmi natoľko zaneprázdnení svojimi zamestnaniami a služobnými povinnosťami, keďže sú v štátnych alebo súkromných službách zamestnaní, že im zvyšuje veľmi málo času na literárnu tvorbu. Čiastočne sa napomáha v tejto veci uznesením Zboru povereníkov, ktorým je možno poskytnúť vedeckým a umeleckým, teda aj literárnym pracovníkom služobné úľavy, event. platené dovolenky, ak by tieto dovolenky potrebovali pre spracovanie vedeckého alebo literárneho diela väčších rozmerov. Poskytnutie týchto služobných úľav vzťahuje sa iba na štátnych zamestnancov, ale nie je vyriešené pri zamestnancoch súkromných a okrem toho je to ešte značne obmedzené vyjadrením Najvyššieho kontrolného dvora.

V rámci daných možností podporuje sa slovenské písomníctvo udeľovaním subvencií Spolku slovenských spisovateľov, ďalej podporu literárnych časopisov a publikácií, výstav a pod.

Je treba pochváliť, že slovenské literárne umenie je pekne reprezentované niektorými našimi mladými spisovateľmi. Hlavne tu spomeniem spisovateľku Figuly, ktorá nedávno dostala tiež vysokú štátnu cenu.

O tranzit kultúrnych potrieb ľudu sa majú starať osvetoví inšpektori, ktorí musia byť zaistení sociálne tak, že budú mať systemizované miesta. Dosiaľ sa táto otázka riešila veľmi nespravodlivo tým, že štátni osvetoví inšpektori poberali riadny plat, ktorý mali na služobnom mieste predtým, a k tomuto za svoju veľkú a významnú úlohu dostávali ročne 3.000 Kčs príplatok. Bohužiaľ, situácia je taká, že v tomto rozpočte, ktorý teraz má schváliť tento slávny zbor, aj táto položka na financovanie týchto dôležitých pracovníkov, štátnych osvetových inšpektorov, je prečiarknutá.

Je treba zriaďovať na Slovensku aj kultúrne domy. Podľa veľkého počtu došlých žiadostí na stavbu kultúrnych domov možno usudzovať, že v slovenskej verejnosti je veľký záujem o ich výstavbu. Možno len ľutovať, že stavbu kultúrnych domov nebolo možné zahrnúť do dvojročnice. Vec sa stáva naliehavou a v budúcej päťročnici, v ktorej sa počíta s výstavbou 500 kultúrnych domov, musí sa rátať s finančným zabezpečením.

Z uvedeného je vidieť, panie a páni, ako potrebuje Slovensko pomoc nielen materiálnu, ale aj kultúrnu. Slovensko zámožné, hospodársky silné a kultúrne vyspelé bude nosným pilierom republiky. Nie je možné teda hovoriť o doplácaní na Slovensko nijakým spôsobom. Osudovosť oboch našich národov je tak úzko spjatá, že nie je možné si predstaviť jedného bez druhého. Neuvedomelé a ožobračené Slovensko by vždy bolo semeniskom nebezpečia štátu a preto každá koruna, daná na vyrovnanie sociálnych, hospodárskych a kultúrnych pomerov západnej a východnej časti nášho štátu, je výbornou investíciou. (Potlesk.)

Místopředseda Hladký: Dalším řečníkem je pan posl. dr Ducháček. Dávám mu slovo.

Posl. dr Ducháček: Pane předsedo, vážená sněmovno!

Ujímaje se slova jménem čs. strany lidové k rozpočtu ministerstva zahraničních věcí, pokládám za vhodno znovu zdůraznit to, co jsem už pověděl v rozpočtovém výboru. Rozpočet ministerstva zahraničních věcí nejeví se nám nadměrným v poměru k potřebě a k velikým úkolům, které na tento resort v nastávajících měsících a letech čekají. Bylo by však nesprávné si zakrývat, že peníze, které ze státní pokladny jdou ve formě devis na naše zahraniční zastoupení, jsou odsávány jedině zahraničním resortem. Ačkoliv by ministerstvo zahraničních věcí mělo, snad s výjimkou věcí vojenských, zastupovat před cizinou všechny naše zájmy, tedy i všechny naše resorty, vidíme, že se rozmáhá zlozvyk a přepych, aby každý resort vystupoval vedle obecného resortu zahraničního v cizině ještě také samostatně. Měl jsem už v rozpočtovém výboru příležitost ukázat na konkrétním případě našeho velvyslanectví v Paříži, oč vyšší jsou výdaje na naše zastoupení jednotlivých resortů než naše vlastní zastoupení diplomatické. Peníze, které jdou ze státní pokladny na naše zastoupení do Paříže, jsou totiž jen z jedné třetiny pohlcovány ministerstvem zahraničních věcí, kdežto z plných dvou třetin jdou na různé ty početné přidělence jednotlivých resortů, ministerstva národní obrany, ministerstva zahraničního obchodu, informací a zemědělství.

Tuto poznámku jsem považoval za nutné znovu přičinit, aby snad veřejnost neměla falešný dojem, že peníze, plynoucí ze státní pokladny na práci zahraničního ministerstva a na naše zahraniční zastoupení, jsou obsaženy jen v kapitole zahraničního ministerstva. V případě našeho zastoupení ve Francii je na př. dvě třetiny výdajů dlužno hledat v kapitolách jiných. To je, myslím, přepych, který by si naše malá země, o tolik zchudlá proti dobám předválečným, neměla dovolovat.

Na ministerstvo zahraničních věcí, které parlament vybavuje příslušným rozpočtem, čekají jak jsem řekl na začátku, velké a odpovědné úkoly. Mezi nimi největší, nejpřednější a nejodpovědnější je Německo. Loňského roku při rozpočtové rozpravě věnoval jsem z rozhodnutí naší strany plnou pozornost otázce německé. Vývoj ukázal, že tehdy vyslovené obavy se průběhem roku bohužel splnily. Naše země má zvláštní právo a povinnost nad Německem se zamýšlet. Za prvé proto, že jsme odsunem sudetských Němců zvětšili počet svých nepřátel v Německu. A tu zde pomíjím celkem pochopitelné obavy českých lidí z hrozby sudetského návratu, kteréžto obavy mají často i majetkové, materiální příčiny. Za druhé a především proto, že pro český národ není německé nebezpečí jen otázkou nových utrpení nebo války, jako v případě velmocí nebo velkých států. Je to otázka holé existence našeho národa. Kdyby špatná velmocenská politika podobně jako r. 1938 vzkřísila v Německu to, co drtivým vojenským vítězstvím r. 1945 mohlo a mělo být zlikvidováno, pak při moderních vražedných metodách nevybočuje myslím představa, vyhladit celý náš národ, z rámce technických možností. Mohli-li Němci vyhladit na 6 mil. lidí, především Židů, za druhé světové války, proč by nemohli vyhladit 8 mil. Čechů? Tak zní tragická otázka, kterou pociťuje každý Čech, a proto s takovým napětím sleduje každé dějství dramatu, kterému se říká londýnská konference čtyř velmocí.

Dnešní situace v Německu a velmocenská politika vůči němu jeví se nám jako krajně neuspokojující. Je sice pravda, že Československo může hledět budoucnosti vstříc s větší dávkou bezpečnosti než v době předválečné z toho prostého důvodu, že se naše bezpečnost opřela o spolehlivého spojence, Sovětský svaz. Nicméně bylo by neodpovědné nikoli jen s hlediska naší vlastní bezpečnosti, ale i našeho spojence Sovětského svazu na východ od Německa, kdybychom nevěnovali plnou a aktivní pozornost Německu.

Jaká je situace? Německo je rozděleno na dvě poloviny, což je řešení, kdyby mělo trvat, jak s hlediska naší bezpečnosti, tak s hlediska míru nejhorší ze všech dosud navrhovaných. Někteří západní státníci sice vyslovili domněnku, že by potvrzení dnešního stavu rozpůleného Německa bylo lepší než Německo sjednocené. Podle názoru čs. strany lidové tomu tak není, neboť dnešní rozpůlení Německa, kdyby mělo trvat, by neznamenalo jen rozdělení Německa, nýbrž definitivní rozpůlení světa na dva velmocenské bloky, a tak nejen že by nebyla uspokojivě řešena otázka německé budoucnosti, nýbrž i vztahy mezi hlavními velmocemi by dostaly nezhojitelnou trhlinu.

V rozpravě o budoucnosti Německa vyskytuje se stále otázka, zda je lepší Německo federované či sjednocené. Podle našeho názoru otázka je nesprávně kladena. Otázka správněji by měla znít takto: Bude budoucí ústavní forma Německa určena za dohody a kontroly zúčastněných velmocí anebo bez nich v tomto smyslu není, myslím, nesprávná devisa, která praví, že federované Německo bez dohody a kontroly velmocí je nebezpečnější než sjednocené Německo, které se prostě za kontroly všech velmocí nemůže stát partnerem jedné nebo druhé. V rozpravě o rozkouskování nebo sjednocení Německa hrají roli nejrůznější argumenty, ať už stranicko - politické nebo historické nebo konečně citové. Myslím, že se nemýlím, že by český národ, kdyby byl dotázán, zda má být Německo federováno nebo sjednoceno, odpověděl bez váhání ve prospěch Německa rozkouskovaného. Cit, tvořený tisíciletou naší zkušeností se západním našim sousedem, by vedl naprostou většinu Čechů k představě, že je lépe mít vedle sebe Bavory, Sasy, Heseňany, než 70 mil. Němců. Při tak závažné otázce, jako je problém Německa, nemůže však být hlavním vodítkem cit nebo vzpomínka na minulost, jejímž nejvlastnějším rysem je právě to, že se nevrací. Argumenty, snášené na podporu té či oné these o budoucím Německu, nemohou být odmítány jen mávnutím ruky. Ovšem je třeba vážně a odpovědně uvažovat, které to argumenty vlastně jsou. Zastánci myšlenky federovaného Německa, kde by zemské vlády byly silnější než vláda ústřední, užívají zhruba těchto čtyř hlavních argumentů: