A márna vec, pokiaľ takéto diferencovanie je tu, pokiaľ tieto diferencie nielen trpíme, ale i podporujeme, márne potom z politických dôvodov hovoríme o jednotnosti štátu, márne požadujeme, aby jednotnosť nebola len ústami hovorená, keď prakticky sami naším hlasovaním dávame možnosť, že sa zjednotenie odďaľuje. Ešte raz prízvukujem: odďaľovať, robiť, diferencie hospodárske samo sebou so sebou nesie i vplyvy politické, zbytočné dvojenie, zbytočnú dvojkoľajnosť, nechcem povedať zhubný separatizmus, proti ktorému som vždycky bol a proti ktorému sa stavia i strana, ktorú mám i česť zastupovať.

K znárodnenému priemyslu sme si, dámy a i pánovia, už v Košiciach, keď toto miesto bolo obsadené okupantmi, povedali jasne naše kladné stanovisko, keď sme v národnej rade v apríli 1945 povedali v našom programe, že stopercentne stojíme za programom košickej vlády, že budeme plniť košické dohody, ktoré jasne formulovali znárodnenie kľúčového, ťažkého a iného priemyslu. Ovšem veľmi vďačne sme vtedy prijali uistenie pána premiéra Fierlingera, potom pána ministerského predsedu Gottwalda, keď vlani tvrdil, že znárodňovacím tendenciám sa kladie koniec, že už žiadne ďalšie znárodňovanie nebude a že to, čo zostane znárodnené, bude sa vyvíjať v znárodnenej forme, naproti tomu to, čo zostane v súkromných rukách, bude sa vyvíjať ako rovný s rovným za rovnakých podmienok. To bol základný princíp, na podklade ktorého sme s radosťou vítali znárodnenie a tvrdili sme, že musíme všetci bez ohľadu na to, kto mal aký pomer v tú nebo onú chvíľu, predsa len svorne pracovať na tom, aby znárodnené podniky, celý znárodnený priemysel plnil svoju úlohu, a to kladne, tak, aby čo najskôr prešiel doby útrap, doby premiesťovanie a aby pozitívnymi výsledkami prispieval do našej národnej a štátnej pokladnice.

Žiaľbohu musím konštatovať, že roku 1947 najmä na Slovensku, i keď de lége tento postup bol už zastavený, de facto sa u nás stále robia určité výkyvy v neprospech súkromného podnikania. Nezachodí sa rovnako so súkromným a znárodneným sektorom. A ja to vytýkam. Je to proti našej dohode. Tomu, čo je znárodnené, musíme žiadať jeho prosperitu, musíme mu pomôcť, ale tomu, čo zostalo v súkromnom sektore, musíme nechať rovnakú možnosť vývoja a neutiskovať jedných na úkor druhých. Nesmieme robiť suchou cestou, ako to robí mnohokrát nesprávnou legislatívou lebo akciou Fond národnej obnovy v Bratislave lebo Osídlovací úrad, kedy malé živnostenské podniky pričleňuje k veľkým, mamutím národným podnikom a tým berie možnosť malým slovenským živnostníkom, aby sa v súkromnom hospodárskom živote uplatnili. Takýto postup znárodňovania suchou cestou nesprávnym vykladaním zákona prieči sa našej košickej dohode ako aj vládnemu programu, za ktorým stojíme a ktorý sme tu schválili.

Keď hovoríme o znárodnenom priemysle, musíme sa dotknúť i výdavkov, ktoré sa nám zdajú v osobných tituloch trošičku veľkými a veľakrát neúmernými. Vieme veľmi dobre, že na mnoho miest v znárodnenom priemysle neprišli práve ti najpovolanejší riaditelia. Vieme, že ako na oblasti, tak i do ústredí sa dostali ľudia, ktorí už za niekoľko mesiacov museli byť odstránení, či takí, s ktorými i dnes ten podnik len živorí, prípadne je pasívny, hoci má všetky predpoklady k svojej aktivite. Neschopných ľudí, bez ohľadu na politickú legitimáciu treba odstrániť. Kto je nespoľahlivý, musí byť čo najskôr vymenený, lebo čím ďalej bude stáť v čele podniku, tým viacej škodí podniku a súčasne i štátu.

A ďalej sú to neúmerné platy pri malých podnikoch, ktoré nesnesú túto réžiu; i platy v národných podnikoch, ako sú banky, poisťovne atď., je treba zunifikovať, lebo je nemožné, aby riaditelia v jednom sektore mali tretinu platu, ktorý má ich druhý kolega v sektore susednom alebo príbuznom. Z jedného sektoru utekajú ľudia do druhého a potom je to sociálnepoliticky nespravodlivé. Prosím v tomto ohľade Ministerstvo priemyslu i Ministerstvo výživy s príslušnými povereníkmi, ale i celú vládu, aby konečne v tomto sektoru nastalo taktiež určité zjednotenie, určitá unifikácia, určitá konsolidácia, lebo bez tejto konsolidácie nemožno veriť, že by nastal stopercentný výkon, ktorý by sme konečne už v budúcom roku očakávali.

Pod týmito hospodárskymi dojmami sme hodnotili v rozpočtovom výbore klady a nedostatky nášho rozpočtu na r. 1948. Snažili sme sa vecne posúdiť únosnosť nášho rozpočtu a opodstatnenosť výdavkov jednotlivých rezortov. Pred vojnou odzneli na tomto mieste posudky ministrov a poslancov, ktoré hodnotili rozsah štátnych výdavkov väčšinou len v rámci očakávaných príjmov. Práca a odpovednosť našich predchodcov bola menšia než naša. My tu dnes stojíme ako zástupcovia národa, ktorý stratil za vojny mnoho hodnôt a ktorého väčšina často za veľmi ťažkých podmienok pracovala na odstránení vojnových škôd a dnes pracuje a vytvára miesto stratených hodnôt hodnoty nové. Veľkú prednosť tohoročného rozpočtu voči rozpočtu na rok 1947 musím uznať v tom, že tento rozpočet odlišne od rozpočtov predchádzajúcich bol k dispozícii parlamentu tým, že ho dostala a mohla na ňom spolupracovať parlamentná kontrolná komisia. Táto komisia v mesiacoch júli a auguste, vtedy keď parlament nezasadal, skutočne veľmi zasiahla, operatívne zakročila do pôvodného 160 až 120 miliardového rozpočtu a pripravila tak rozhodne vláde i rozpočtovému výboru, aby som tak povedal niekoľkokrát destilovaný, prečistený rozpočtový návrh, ktorý dnes máme schváliť a ktorý sme v rozpočtovom výbore bez ciferných zmien len preto mohli schváliť, lebo parlamentná kontrolná a úsporná komisia zadosťučinila svojim požiadavkám. Preto, keď tu stojíme súčasne ako zástupcovia ľudu, ktorému vláda sľubovala zvýšenie životnej úrovne a dala dvojročný budovateľský plán, stojíme tu v dôsledku toho v prvých povojnových rokoch viac ako inokedy pred nutnosťou kontrolovať, akým spôsobom sa narába s hodnotami, ktoré národ vytvoril. Sme chudobnejší ako pred vojnou. Očakávame od národa, aby pracoval a šetril. Národ však chce vedieť, na čo pôjdu hodnoty, ktoré vytvoril. Chce vedieť, na čo pôjdu dane, ktoré zaplatí, a čo získa šetrením.

Nie sme ešte tak ďaleko, aby sme si mohli dovoľovať luxus, a keď národ musí šetriť, musí tiež šetriť štát, a musí šetriť tam, kde môžu, ba dokonca tam, kde sa aj šetriť musí. Každým luxusným výdavkom a každým výdavkom, ktorým sa uznáva bezpracný dôchodok, zmenšuje štát životnú úroveň pracujúcich a odďaľuje uskutočnenie dvojročného plánu. Nemyslím tu, pravda, na štátne výdavky, ktoré sú sociálne odôvodnené alebo dokonca sociálne nutné.

Pán minister dr. Dolanský predložil nám spolu s návrhom štátneho rozpočtu odhad národného dôchodku tak na rok predchádzajúci, ako aj na rok budúci. Urobil tak preto, aby sme posúdili únosnosť nášho rozpočtu na základe predložených odhadov.

Neviem, bohužiaľ, do akej miery môžeme tieto rozpočty považovať za správne, lepšie povedané, kto za prípadné väčší odchýlky od skutočnosti preberá zodpovednosť a ako ďaleko tieto odhady sú pre náš úsudok záväzné. Z odhadu národného dôchodku vidíme, že naše prostriedky sú obmedzené. Máme len to, čo si sami vyrobíme a čo prípadne dostaneme zo zahraničia vo forme úverov, to znamená, čo dostaneme naviac, než čo musíme hradiť v budúcom roku vývozom.

Musíme sa snažiť naše prostriedky rozdeľovať tak, aby toto rozdelenie bolo sociálne spravodlivé a súčasne aj hospodársky únosné. Preskúmali sme štátne výdavky a dúfam, že sú ustálené na výške, ktorá vyjadruje skutočnú nutnosť prelaminovaných štátnych výdavkov.

Všetky tieto výdavky hradí štát z vlastných príjmov a z výnosu úverových operácií. Štátne príjmy boly preliminované hlavne na základe tohoročných skúseností. Vzostup štátnych príjmov oproti príjmom preliminovaným na bežný rok má činiť po vylúčení príjmov z UNRRA v r. 1947 cca 12 miliárd Kčs.

Pán minister financií predpokladá, že národný dôchodok r. 1948 zostane možno nezmenený alebo sa zvýši maximálne o 6 - 7 %. Pýtam sa, nie je v dôsledku toho očakávaný vzostup príjmov optimistický? Nemáme bohužiaľ celkom jasný obraz o daňovom zaťažení dôchodkov, a to hlavne o ďalšom zaťažení príjmov všetkými ostatnými verejnými dávkami.

Pán minister vo svojom expozé uviedol len absolútne zaťaženie daňové na hlavu obyvateľa, ktoré od r. 1938 stúplo nepomerne k cenovému vzostupu. Vzostup daňového zaťaženia je vraj zapríčinený poklesom počtu obyvateľov, nie je však tak ťažký, ako sa zdá, pretože hospodárska kapacita štátu zostala nezmenená. Podľa nášho názoru nemožno tu celkom súhlasiť s názorom pána ministra. Nastali totiž tiež presuny daňového bremena a sú uložené nové quasi daňové bremena, ktoré dopadajú celou váhou a ťarchou najmä na súkromné podnikanie, a zvýšenie všetkých nepriamych daní a dávok, ktoré v poslednej dobe nastali, odnáša a hradí zase len každý spotrebiteľ v cene tovaru, ktorý kupuje, bez ohľadu na to, aká je hospodárska kapacita štátu. Novým a veľmi zdravým prameňom daňovým by však bolo práve lepšie a hospodárnejšie využitie našej hospodárskej kapacity. Vzhľadom na uvedený stav a vzhľadom na ďalší už pripravené, poťažne pripravované daňové reformy, ktoré majú byť uskutočnené v budúcom roku, je žiadúce, a prosím už na tomto mieste pána ministra financií, aby nám udal celkové verejné zaťaženie dôchodkov. Myslím tuná zaťaženie štátnymi daňami a dávkami, dávkami sociálneho poistenie, dávkami, ktoré vyberá územná a záujmová samospráva, zaťaženie cirkevnou daňou atď. a okrem toho zaťaženie všetkými ostatnými dávkami, ktoré hoci s hľadiska formálne - právneho nemajú charakter daní, hospodársky sú však rovnocenné s verejnými dávkami.

Tieto výkazy by boly hlavne potrebné vtedy, keď stojíme na prahu uzákonenia povinného národného poistenia. Bez toho, aby sme tieto cifry mali nielen všeobecne odhadnuté, ale zistené a veľmi presne štatisticky podchytené, držím za veľmi riskantné prikročiť k prejednaniu zákona o povinnom národnom poistení. Únosnosť verejného zaťaženia má tiež svoje hranice. Prekročenie týchto hraníc by mohlo ohroziť samotné základy prameňov verejných príjmov, a to buď priamo prílišným zaťažením podnikov, alebo nepriamo prílišným odčerpaním osobných dôchodkov, to znamená prílišným znížením kúpnej schopnosti obyvateľstva.

Prosím tiež pána ministra, aby udal iba zaťaženie celoštátne. Vo svojom expozé pán minister financií uviedol zaťaženie štátnymi dávkami na Slovensku a v českých zemiach takto - citujem to preto, lebo budem polemizovať s pánom ministrom, lebo jeho výpočty nezdajú sa mi byť celkom správne.

Pán minister hovorí: "Podľa rozpočtu na r. 1946 malo sa na Slovensku vybrať 14 % z celkových daňových príjmov republiky. Skutočný výsledok bol len o málo slabší, činil 13,89 %. R. 1947 predpokladá rozpočet, ako som už povedal, slovenskú účasť vo výške 20,2, skutočný výsledok do konca augusta t. r. dosahuje zatiaľ 17,5 %. Asi v tejto výške, presne 17,6 %, preliminuje sa slovenský podiel na daniach i podľa návrhu rozpočtu na r. 1948, a tu aj dnešné výpočty pána generálneho spravodajcu o celé 1 % boly v neprospech Slovenska.

Slovenské kvóty sú u jednotlivých skupín verejných dávok rôzne. U priamych daní 15,5 %, u dane z obratu 16,25 %, u cla 13 ¹/₃ %, u poplatkov 21 ¹/₄ %, u priamych dani 14 % a u finančných monopolov - s národného hľadiska žiaľbohu - až 23 ³/₄ % - žiaľbohu preto, že je to väčšinou daň nápojová a monopol tabakový.

Tiež v podiele, ktorý z výnosu verejných dávok pripadá v priemere na jedného obyvateľa, javí sa medzi českými zemami a Slovenskom rozdiel. Celoštátny priemer podľa pána ministra a podľa rozpočtu na budúci rok činí 3.643 Kčs, - v českých zemiach činí tento priemer 4.172, tým na Slovensku dľa pána ministra len 2.286 Kčs. V daňovej intenzite, vyjadrenej uvedenými číslami, zostáva Slovensko niečo za českými zemami, pretože priemerný podiel dani na jedného obyvateľa činí na Slovensku podľa rozpočtu na r. 1947 64 % a podľa budúceho rozpočtu 55 % priemeru českého. Dúfam, že postupujúca industrializácia Slovenska prinesie vyrovnanie týchto merných čísel medzi Slovenskom a českými zemami." Toľkoto, p. minister!

Dovoľte, aby som k tomu nasledovne predniesol svoju kritiku. Prv než pristúpim k rozboru účasti Slovenska na celoštátnych výdavkoch a príjmoch, musím s uspokojením konštatovať, že pri rokovaniach o rozpočte na r. 1948 v rozpočtovom výbore nebolo toľko úvah, ako som už v úvode povedal. Naproti tomu musíme sa zaoberať v celoštátnom hospodárení aj zreteľmi vzhľadom na Slovensko a jeho kapacitu pri produkovaní štátnych príjmov a tiež tým, že priamo sa nezúčastňujeme na znášaní výdavkov na spoločné štátne orgány, ako sú kancelária prezidenta republiky, Národné zhromaždenie, Ministerstvo národnej obrany, zahraničných vecí a zahraničného obchodu. Mám za to, že príčina tohto zjavu väzí v tom, že aj vlaňajší kritici štátneho hospodárenia na Slovensku uznali a dali si overiť správnosť môjho prednesu na tomto mieste dňa 11. decembra 1946, keď som tvrdil, že pri posudzovaní týchto vecí treba brať do úvahy národohospodárske skutočnosti, ktoré pri dnešnom plánovanom a tým aj do detailov dirigovanom hospodárstve vykazujú pri svojej relácii hospodárske a bilančné efekty v zemiach Českej a Moravskosliezskej, hoci podklad pre ne bol založený úkonmi a spotrebou na území Slovenska. Uvedomili si teda, že nejde o nejaké cudzie národohospodársky azda odlúčené územie, ale s hľadiska národohospodárskeho o organicky zapojenú súčiastku štátneho územia.

Pri našej distribučnej sústave je predsa nemysliteľné, aby na Slovensku, ktoré reprezentuje tretinu obyvateľstva, sa spotrebovalo len 14 % tovaru, ktoré je zdanené spotrebnou daňou, alebo aby Slovensko dostalo len 13 % všetkého dovezeného tovaru. Keby tomu bolo skutočne tak, nebolo by to nepriaznivým vysvedčením len pre Slovensko. Vieme však, že tomu tak nie je. Časť spotrebných daní, dane z obratu alebo z ciel, ktoré slovenský občan v kúpnej cene zaplatí, objavuje sa v príjmoch v českých zemiach, a čím silnejší je pohyb v nepriamom zdanení, tým silnejšie je Slovensko z toho titulu zapojené do príjmov českých zemí, pokiaľ ovšem, ako p. minister veľmi správne uviedol, priemysel a obchod, ktorý tieto dávky príslušnej daňovej správe odvádza, zostáva viacej koncentrovaný v českých zemiach ako na Slovensku. Keby sme si takto rozrátali rozdelenie štátnych výdavkov a príjmov podľa skupín, videli by sme, že r. 1946 ústredné výdavky činili 36 %, r. 1947 33 %, r. 1948 skoro 32 %. Zeme české participovali v r. 1946 47 %, v r. 1947 taktiež tým percentom, v r. 1948 48 %. Slovensko participovalo na výdajoch r. 1946 16 %, r. 1947 20 % a r. 1948 20,1 %. Príjmy, tak ako aj výdavky, boly skoro v tých istých percentách s veľmi malými diferenčnými zmenami.

Pri správnom ohodnotení účasti Slovenska na celoštátnych výdavkoch treba mať na zreteli, že do týchto výdavkov sú zahrnuté aj náklady na úlohy, ktoré v zemiach českých plnia zemské a čiastočne aj okresné samosprávy.

Ak by sme teda chceli zisťovať úplne správny pomer výdavkov v zemiach českých na jednej strane s výdavkami Slovenska na strane druhej, museli by sme k výdavkom v zemiach českých pripočítať sumy, ktoré sú v rozpočtoch územnej samosprávy zemí českých venované na tie isté úkoly, na ktoré v relácii slovenskej je pamätané len v štátnom rozpočte. Percentuálna účasť Slovenska na celoštátnych výdavkoch nebola by iste potom tak výhodná ani v pomere k počtu obyvateľstva, ako sa nám teraz ukazuje bez tejto korekcie.

Tu musím reagovať na pisateľa článku v Národnom oslobodení z 9. decembra t. r., kde p. pisateľ chce kritizovať postoj pána povereníka dr Josku k tejto otázke vzhľadom na jeho reč, ktorú mal v rozpočtovom výbore, a musím celkom objektívne priznať, že zďaleka p. pisateľ v Národnom oslobodení nechápal to, čo celkom správne konštatoval p. povereník dr Josko, zhodujúc sa s tým, čo som ja v inej forme povedal. Ak berieme za podklad len rozpočtové sumy, možno konštatovať, že percentuálna účasť Slovenska bude činiť r. 1948 na celoštátnych výdavkoch 20,1 %, na celoštátnych príjmoch podľa výkazov 15,2 % a na celkovom rozpočtovom schodku 46,98 %, teda od tej polovice veľmi blízko. Je pravda, veľmi ťažko z týchto percentuálnych výsledkov urobiť nejaké závery ohľadne úmernosti alebo spravodlivosti tejto účasti Slovenska. Pri skúmaní tohto podielu podľa počtu obyvateľov treba upozorniť na nutnú korekciu so zreteľom na zlúčenie zemskej samosprávy so štátnou správou na Slovensku, čím sa nám pozmenia tieto čísla percentuálnej účasti.

Ak by niekto mal námietky proti tejto percentuálnej účasti Slovenska s poukazom na jeho percentuálny podiel na celoštátnych príjmoch, zabúda, že v príjmoch inkasovaných v zemiach českých sú aj príjmy, ktoré produkuje hospodársky život Slovenska, a len vzájomný pomer regionálnych hospodárskych celkov, ako aj platný daňový a colný systém spôsobuje, že nemôžu byť územne zachytené tam, kde vznikajú. Bez ohľadu na tieto viac-menej akademické spory treba však zdôrazniť, že vecná náplň potrieb, ktoré nám predstavujú preliminované výdavky Slovenska, bola prísne skúmaná s hľadiska nutnosti tak Povereníctvom a Ministerstvom financií, ako aj príslušnými členmi parlamentnej kontrolnej a úspornej komisie. Nutnosť a primeranosť vecnej náplne týchto potrieb bola uznaná aj pri ich odbornom skúmaní pri debatách v rozpočtovom výbore a bolo dokonca namietané, že v niektorých sektoroch sú nízko dotované rozpočtovým úverom.

Keby sme pozreli poradie povereníctiev podľa výšky rozpočtu na r. 1948, videli by sme, že len tie povereníctva majú nejaké plusové alebo mínusové výkyvy, ktoré buď stratili niektoré sektory, ktoré im predtým boly pričlenené - tie teda samo sebou majú rozpočet nižší než bol rozpočet predchádzajúci - alebo ktoré dostali nejaké nové sektory. Tie samo sebou sú o to drahšie.

Tak napríklad hospodárska kontrolná služba bola odčlenená z Povereníctva výživy, a to sa samo sebou zjavuje zase na Zbore povereníkov, kde hospodárska kontrolná služba bola pripojená. Je to len mylný klam, ak si niekto myslí, že rozpočet tohto sektoru bol nejakým spôsobom zvýšený. Keby som preberal jednotlivé povereníctva, prišiel by som k tomu presvedčeniu, že ich výdavkové i príjmové položky sa už začínajú ukľudňovať a pre budúci rok, keď, sa bude robiť rozpočet na r. 1949, opätovne sa dá zistiť, že ustálením kompetencie ako aj úloh jednotlivých povereníctiev sa ich agenda začína konsolidovať.