Zástupcovia Demokratickej strany hlasovali v imunitnom výbore proti vydaniu poslancov dr Bugára a dr Kempného k trestnému stíhaniu. Hlasovali takto v imunitnom výbore napriek tomu, že jeden i druhý náš kolega sami z vlastného slobodného rozhodnutia požiadali imunitný výbor, aby navrhol vyzdvihnúť ich poslaneckú imunitu, aby sa mohli hájiť a svoju nevinu dokazovať pred nezávislým súdom republiky. Tento čin si zaiste zaslúži, aby bol hodnotený ako prejav mravnej sily, ako akt viery v slobodné, nezávislé a spravodlivé súdnictvo československej demokracie, ako dôkaz čistého svedomia a občianskej odvahy. Chcem s tohto miesta prejaviť nádej - nie, chcem vysloviť vieru - že každý jeden člen tohto slávneho sboru bude takto chápať ich úctyhodné rozhodnutie.

Aká by to bola skvelá príležitosť pre politický oportunizmus, keby Demokratická strana chcela oportunizmus pestovať. Demokratická strana však nehodlá hľadať ľahké východiská tam, kde sa jedná o bezpečnosť štátu, kde sa jedná o dobré meno strany, tam, kde je v sádzke sám demokratický princíp nášho štátu. (Potlesk.) V týchto veciach niet miesta pre oportunizmus, v týchto veciach je vylúčené taktizovanie. S týmito hodnotami nikto nemá práva, nikto nemôže a nikto nesmie chodiť na politické tržisko. Demokratická strana s týmito mravnými a štátnymi hodnotami ani teraz, ani nikdy v budúcnosti na trh nepôjde. (Potlesk.)

A preto, i keď naši - a vaši - kolegovia sa sami dali k dispozícii súdom republiky, Demokratická strana zotrváva na svojom stanovisku, že z dôvodov politickej mravnosti, z dôvodov zodpovednosti za základné princípy demokratického parlamentarizmu títo dvaja členovia Národného shromaždenia nemali byť vydaní k trestnému pokračovaniu za činy, z ktorých sú upodozrievaní.

Dámy a pánovia! V tomto štáte a osobitne na Slovensku žije podzemné hnutie a v zahraničí pracuje skupina politických dobrodruhov, ktorí zakladajú svoje plány na vojenskom konflikte medzi veľmocami. Na Slovensku boli, azda ešte sú jednotlivci a ich skupiny, ktorí pracujú proti tomuto štátu a jeho ideovému zameraniu, proti jeho ľudovému režimu. Sú to nielen dobrodruhovia, fantasti a romantikovia, sú to i ľudia zavedení a svedení a sú medzi nimi i zarytí a presvedčení nepriatelia všetkého československého a pokrokového, ale sú medzi nimi i ľudia zlomyseľní, sú medzi nimi i provokatéri. (Výborne!) Táto skutočnosť, ktorú nikto nepopiera, je skutočnosť takmer prirodzená. Je to skutočnosť, ktorú všetci, ktorí poznajú politický vývoj na Slovensku, predpokladali už vtedy, keď sa ešte len kládly základy k boju o obnovenie Československej republiky. Len ľahkovážny a povrchný pozorovateľ sa mohol domnievať, že dvadsať rokov vlažného, neutrálneho a i nepriateľského postoja voči Československej republike, ktorý bol vedome a sústavne pestovaný vo veľkej časti slovenského národa, môže sa razom obrátiť v lásku, príchylnosť a vernosť k československej štátnosti. Kto zo zodpovedných ľudí sa mohol domnievať, že šesť rokov jestvovania Slovenského štátu zostane bez stopy v orientácii a vo smýšľaní niektorých ľudí na Slovensku? Patrí preto medzi prvoradé štátnické úlohy v tomto štáte, aby - ak chce byť demokratický - demokratickými metódami odstránil toto nie bezvýznamné, ale priam osudové dedičstvo minulosti.

Musím s najhlbším poľutovaním konštatovať, že doposiaľ neboly podané dostatočné dôkazy toho, že politické československé kruhy si uvedomujú túto svoju veľkú zodpovednosť. Ba práve naopak. Snahy, poctivé a cieľavedomé snahy, ktoré sledovala práve Demokratická strana, aby široké vrstvy národa doviedla a pevne zakotvila na československej štátnej platforme, sú nielen zaznávané, ale priam marené a biľagované ako činnosť, namierená proti československým štátnym záujmom. Toto je téma, ktoré by si skutočne zaslúžilo sústavnej pozornosti tohto slávneho sboru, dnes je to len marginálna poznámka k veci.

Demokratická strana vždy a všade dôsledne a jednoznačne odsudzovala, odsudzuje a bude odsudzovať každého, kto z akejkoľvek pohnútky v záujme a na prospech kohokoľvek pracuje proti Československej republike. (Potlesk.) Nech patrí do ktorejkoľvek z kategórií, ktoré som spomenul, celá Demokratická strana od jej vedenia až do jej poslednej organizácie odsudzuje protištátnu činnosť ako frivolnú hru s národným osudom a volá prísnu spravodlivosť na každého, kto bude pri nej pristihnutý a z nej usvedčený. (Potlesk.) Toto je pre nás samozrejmosť a bola to samozrejmosť už vtedy, keď pre mnohých z dnešných veľkňazov vernosti k republike nebola ešte samozrejmou ani republika sama. (Potlesk.)

Ale na Slovensku nejestvuje len politické podzemie, jestvuje u nás i politické podsvetie, ktoré azda dnes nestrojí úklady proti štátu, ale ktoré strojí úklady jeho demokratickému zriadeniu, jeho demokratickým slobodám a jeho demokratickému spôsobu života. Demokratická strana zaujala jasný postoj voči protištátnej ilegalite a jej zahraničným podnecovateľom a organizátorom. Rovnako jasný a odmietavý postoj by chcela vidieť na druhej strane proti tomu, čo nazývam podsvetím nášho politického života. Tak ako musí byť zlikvidovaná protištátna ilegalita, musia byť zlikvidované i tie nezodpovedné elementy, ktoré sa pohybujú na okraji nášho verejného života a pod priamou alebo nepriamou ochranou politických strán a mocenských organizácií rozvracajú náš verejný život. (Hlučný potlesk.) Keby nebolo tohto politického polosveta a ochrannej ruky nad ním, ako by bolo možné, aby v mene očisty boli obviňovaní a pranierovaní československí vlastenci - demokrati, ktorí bojovali so zbraňou v ruke proti nepriateľovi v národnom povstaní, ktorí v ilegálnej práci riskovali svoje životy, ktorí už dnes majú mnoho zásluh v budovateľskej práci? Spomeniem len posledné prípady Jozefa Pakana z Považskej Bystrice, Petra Aníčka z Prievidze, Adama Benku z Lipt. Sv. Mikuláša, Štefana Paulínyho z Dobrej Nivy. To sú mená, ktoré každé jedno v našom boji za oslobodenie niečo znamená a predsa sú vystavení najhrubším útokom od ľudí, ktorí nemajú ani mravnej, ani politickej, ani národnej legitimácie, aby prevádzali očistu verejného života, a tým menej aby ju prevádzali voči ľuďom, ktorí sú sami jej najlepšou zárukou. (Potlesk.)

Toto nie je len očista verejného života, to je politický nápor proti Demokratickej strane. Akým menom označiť desiatky prachom zapadnutých trestných oznámení a dlhé mesiace, ba už roky tiahnuce sa trestné prípady ľudí, ktorí sa dopustili najťažších trestných činov proti majetku, osobnej bezpečnosti, ba i voči životu? A mnohí z týchto obvinených a obžalovaných nielen že chodia voľne na slobode, ale dokonca zaujímajú významné pozície v našom verejnom živote. A na druhej strane, keď zodpovedný činiteľ Demokratickej strany na pôde Slovenskej národnej rady prednesie odôvodnenú kritiku a doložené obvinenia proti orgánom Národnej bezpečnosti, odpoveďou nie je náprava, ale trestné oznámenie. A čo možno povedať k tomu, keď je treba energických zákrokov a politického tlaku, aby boli stíhaní ľudia, ktorí násilím vniknú do sídla predsedníctva Slovenskej národnej rady s jasne vyjadreným úmyslom inzultovať predsedu tohto sboru? Aký záver možno vyvodiť z toho, keď sa bez vedomia námestníka predsedu vlády prevedie v jeho úrade policajná prehliadka? Bolo by toto všetko možné, keby niekto nedržal mocnú ochrannú ruku nad páchateľmi týchto činov, namierených vždy proti reprezentantom Demokratickej strany?

Zástupcovia komunistickej strany v imunitnom výbore osobitne vyzdvihovali, že prípad poslancov Bugára a Kempného má byť jasne oddelený od Demokratickej strany. Akú vieru možno pripísať týmto vyhláseniam, keď Demokratická strana je už skoro dva roky podrobená neustálemu, sústavnému a neustávajúcemu náporu?

Nebudem tu vypočítavať neprehľadné množstvo dôkazov, že to nebol boj proti jednotlivcom. Stačí si prelistovať úradný orgán našej najväčšej strany a aj ten najprostší občan republiky bude vedieť a vie, o čo sa jedná. Preto vo svetle skutočnosti a vo svetle politickej histórie posledných dvoch rokov takéto uistenia majú bohužiaľ cenu len platonickú.

A nemôžem prejsť mlčaním a nesdielať s touto snemovňou poslednú okolnosť v celom tomto jednaní o prípade kolegov Kempného a Bugára. Keď naši politickí partneri stále zdôrazňujú, že im ide len a len o záujem štátu, jeho bezpečnosť a ľudové zriadenie a keď po včerajšom rozhodnutí imunitného výboru i napriek nášmu stanovisku bolo všetkým týmto záujmom urobené zadosť - prišli predsa zástupcovia Klubu poslancov Komunistickej strany Slovenska do Klubu Demokratickej strany a vyvinuli ďalší nápor tým, že ak nebudeme hlasovať za vydanie v pléne, vyvodia z nášho iného postupu najkrajnejšie dôsledky pre našu spoluprácu.

Poslanecká imunita nebola stvorená len na osobnú ochranu členov zákonodarného sboru. Ona je v prvom rade nezbytnou súčiastkou demokratického zriadenia štátu. Bez nej by nebolo záruky, aby volení zástupcovia ľudu mohli plniť svoje poslanie, bez nej by nemohol slobodne a nezávisle účinkovať zákonodarný sbor. Ona je ochranou proti politickému útlaku a perzekúcii. Preto sa jej poslanec nemôže vzdať svojím vlastným jednostranným rozhodnutím, preto o jej zrušení musí rozhodovať parlament sám. Celý smysel a význam tohto demokratického prerogatívu by bol postavený na hlavu, keby parlament vydával svojich členov bez toho, aby bol presvedčený o ich vine. Aby sa mohol o nej presvedčiť, musí poznať fakty, musí trvať na tom, aby poznal fakty, lebo len vtedy môže rozhodnúť zodpovedne a svedomite o vydaní svojho člena súdu. A čím ťažšie je obvinenie, tým bedlivejšie musí skúmať prípad, tým zodpovednejšie je jeho rozhodovanie. Každý, kto má poctivý úmysel zabezpečiť a upevniť našu demokraciu, musí zodvihnúť svoj hlas protestu proti tomu, s akým chvatom a pod akým tlakom imunitný výbor prejednal prípad dr Bugára a dr Kempného.

Podkladom pre rozhodnutie bolo dožiadanie krajského súdu, doložené jediným súdnym dokumentom o výsluchu hlavného svedka. Sám hlavný prokurátor - a je to úradník svedomitý a objektívny, čo bolo so všetkých strán konštatované - v smysle svojho poslania ochrancu právneho poriadku cítil sa byť povinný upozorniť na nedostatky skutkovej podstaty a na rozpory vo svedeckých výpovediach svedka pred bezpečnostnými orgánmi a vyšetrujúcim súdom.

Metóda, s akou postupoval v tomto prípade imunitný výbor, naplňuje nás najhlbšími obavami. Demokratická strana tu nehájila a neháji len svojich dvoch poslancov, o ktorých nevine je presvedčená. Demokratická strana tu háji tiež jeden zo základných kameňov demokratického parlamentarizmu a v postoji niektorých zástupcov v imunitnom výbore musí vyvodiť, že nesmeroval len proti obidvom obvineným, že nesmeroval len proti nej samej, ale že smeroval proti tejto demokratickej inštitúcii.

Myslím, že vyhlásenia dr Bugára a dr Kempného na včerajšej schôdzi imunitného výboru zanechaly u každého prítomného hlboký dojem. A azda prispelo trochu k pochopeniu toho, prečo Demokratická strana má i teraz dôveru v ich charakter, v ich úprimné československé vlastenectvo a preto aj ich nevinu. Ale sú i niektoré fakty, ktoré až príliš zreteľne naznačujú, že sa nejedná o obyčajný trestný prípad. Spomeniem z nich len jeden, ale azda jeden z najvážnejších: Neviem, kto to bol, ale niekto už dňa 8. decembra 1946, ako o tom svedči článok v časopise "Partizán", čís. 48, vedel, že dr Kempný prijal predstaviteľa protištátneho hnutia a osobného splnomocnenca dr Ďurčanského, že s ním vyjednával a že s ním uzavrel i nejaké dohody.

Imunitný výbor, ústavodarné Národné shromaždenie a dnes už celá československá verejnosť vedia, že prvý úradný dokument, ktorý obviňuje dr Kempného z takéhoto styku a jednania, je zápisnica s obvineným agentom Rudolfom Komanderom, dátovaná z mesiaca septembra 1947. Národné shromaždenie má právo a povinnosť žiadať vysvetlenie, kto to bol, kto celých 9 mesiacov pred tým, než sa orgány štátnej bezpečnosti mohly dozvedieť o údajnom styku dr Kempného s agentom zahraničného protištátneho odboja, mal vedomosť o tomto styku.

Toto je len niekoľko málo námatkou vyňatých článkov z reťaze, ktorá obopíná Demokratickú stranu, aby ju spútala do bezmocnosti. Ale nám všetkým je jasné, že sa tu nehrá o osobný osud dvoch našich poslancov, že tu nie je v sádzke len dobré meno a budúcnosť Demokratickej strany, ale že sa tu jedná o československú demokraciu. (Hlučný potlesk.) Ako možno srovnať s našou humanitnou tradíciou ten úpadok mravného citu a smyslu, ako možno slúčiť politický cynizmus s mravnou náplňou masarykovskej náuky o demokracii, ako možno slúčiť tieto zjavy s kresťanskými ideálmi, ktorými sme predsa len všetci odchovaní?

Demokratická strana sa hlási k týmto najvyšším duchovným a mravným hodnotám; len nimi môže a chce trvať a preto je odhodlaná za ne bojovať. Chce za ne bojovať i vtedy, keď je sama a v plnom vedomí, že sama ich neuháji. V plnom vedomí toho, že privolá nové búrky proti sebe, keď bude pri nich tvrdo a nekompromisne stáť. (Hlučný potlesk.) I keď si je vedomá, že cesta, ktorú si zvolila, je tŕnitá a plná nebezpečia, chce po nej pevne kráčať vpred. Ale zodpovednosť za vývoj našich vecí neleží len na nej samej; je to nedeliteľná zodpovednosť všetkých politických strán a všetkých demokratických síl v našom štáte. Tejto zodpovednosti nás nikto nezbaví, i keď smysel pre pravdu sa stráca v temnotách bezohľadného boja o moc, i keď v štáte, ktorý sa nazýva Masarykovým, sa pestuje ľahostajnosť k jej víťazstvu. Chceme zotrvať na tejto ceste verní sebe a vo vedomí, že len takto uhájime dobré meno republiky medzi národmi sveta. (Hlučný potlesk.)

Místopředseda Petr: Uděluji slovo dalšímu řečníkovi, kterým je pan posl. dr Gregor.

Posl. dr Gregor: Slavná sněmovno, vážené paní a pánové!

Rozsáhlé spiknutí na Slovensku proti republice, inspirované ze zahraničí - spiknutí zejména proti její jednotnosti - objevené našimi bezpečnostními orgány, jimž je třeba za tento vlastenecký čin vzdáti s tohoto místa dík (Potlesk.), ukazuje, v jakém nebezpečí byla naše republika v minulých měsících. Znovu zde vyrůstalo nebezpečí 14. března 1939, kdy slovenští separatisté rozbili na přání cizích nepřátel jednotu československého státu. Toto nebezpečí bylo tím větší, že na tomto vlastizrádném spiknutí brali účast dva generální tajemníci demokratické strany, dr Kempný a dr Bugár, oba členové tohoto ústavodárného Národního shromáždění. Včerejšího dne rozhodl imunitní výbor učiniti návrh slavné sněmovně na vydání obou těchto poslanců k jejich trestnímu stíhání.

Jménem komunistické strany Československa prohlašuji, že je samozřejmé, že budeme hlasovat pro vydání obou těchto poslanců, dr Kempného a dr Bugára, k jejich stíhání s přesvědčením, že tím přispíváme k bezpečnosti státu, že tím přispíváme také k vytváření předpokladu klidného ovzduší, potřebného k práci na výstavbě naší republiky, zejména pak k splňování úkolů našeho dvouletého hospodářského plánu. (Potlesk.) Souhlasíme také s onou části resoluce, kde se ukládá panu ministru spravedlnosti, aby dbal urychleného skončení vyšetřování tohoto případu. Naproti tomu nemůžeme souhlasit s onou částí resoluce, kde se říká, že toto vydání má se dít jenom k soudnímu vyšetřování a stíhání. Tato stylisace resoluce je v rozporu s naším zákonným i ústavním stavem, neboť zákony této republiky, především trestním řádem a trestným poriadkom, je přesně a jasně stanoveno, kterým orgánům a za jakých okolností přísluší zásah do vyšetřovacích úkonů. Za druhé se touto resolucí obsahově ukládá bezpečnostním orgánům - jimž s tohoto místa, znovu podotýkám, je třeba poděkovat - aby svoji řádnou zákonnou povinnost nekonaly. Za třetí: proč máme činiti rozdíl při vydávání určitých poslanců, rozdíl mezi těmi, kteří se málo provinili a kteří se mnoho provinili, totiž, že u těch, kteří se dopustili nejtěžších zločinů na republice, na jednotnosti státu, má býti činěna výjimka v tom směru, že právě v tomto případě má býti odňato další vyšetřování a konfrontování orgánům, které našimi zákony k tomu jsou povolány?

Shrnuji: budeme hlasovati pro návrh pana zpravodaje, aby oba dva poslanci, dr Kempný a dr Bugár, ke stíhání byli vydáni. Avšak se shora uvedených důvodů nemůžeme hlasovat pro resoluci ve znění, jak byla navržena. (Potlesk.)

Místopředseda Petr: Ke slovu se přihlásil pan ministr vnitra Nosek. Uděluji mu slovo.

Ministr vnitra Nosek (uvítán potleskem): Paní a pánové, slavná sněmovno!

Přihlásil jsem se jenom k poznámce, abych kategoricky odmítl útoky pana poslance dr Hodži na naši bezpečnost. (Potlesk.) Vláda tyto útoky na naši bezpečnost, zejména prováděné tiskem, jednomyslně taktéž odmítla. (Potlesk.)

Za druhé chci konstatovati před tímto slavným shromážděním, že pan dr Hodža sice tady dělá advokáta dvěma pánům, kteří jsou podezřelí z těžkých protistátních činů, ale že na to nemá práva, poněvadž je zúčastněnou stranou. (Potlesk. - Hluk.)

Místopředseda Petr (zvoní): Prosím o klid.

Ministr vnitra Nosek: (pokračuje): Podle protokolů je pan dr Fedor Hodža podezřelý, že byl účasten v kabinetě pana náměstka Ursínyho, kde se ničily spisy protistátního zaměření (Slyšte!), a že také radil k tomu, co má býti zničeno a odstraněno a co ne.

To je všechno, slavná sněmovno, co jsem chtěl podotknout. (Potlesk.)

Místopředseda Petr: Uděluji slovo dalšímu řečníku, jímž je p. posl. Valo.

Posl. Valo: Slávna snemovňa!

Prv, než by som prečítal prehlásenie, ktorým som bol poverený Klubom komunistickej strany Slovenska, dovoľte mi, aby som niekoľko málo slovami reagoval na vývody pána posl. dr Hodžu.

Myslím, že sa dá shrnúť celé rečnenie pána dr Hodžu v to, že sa snažil, vedľa toho, že tu obhajoval ľudí, ktorí sú dôverne podozriví z trestných činov, prevaliť celú vinu na naše bezpečnostné orgány a postaviť pred slávne Národné shromaždenie vec tak, ako by sa jednalo o naše bezpečnostné orgány, ako by tie boly hlavným vinníkom, že odhalily sprisahanecké hnutie na Slovensku.

Druhým takým bodom je, kde pán Hodža chce dokázať slávnej poslaneckej snemovni, že dohoda medzi ľudákmi a demokratmi je vlastne, vedľa slov pána dr Hodžu, veľkým vlasteneckým činom a nie začiatkom zrady na československej demokracii.

Myslím, že aj keď nie rád, ale predsa len by som mal len niekoľko otázok.

Keď sú tu obviňované bezpečnostné orgány československé, nech nám láskavo pán dr Hodža povie, či do úradu zástupcu pána ministerského predsedu Jána Ursínyho bol bezpečnostnými úradmi dosadený pán Obuch alebo či bol vybraný z demokratických kruhov. Myslím, že bude zase zaujímavejšie, aby nám bolo odpovedané na túto otázku a budeme vidieť, kde vlastne vina je.

Ale nech pán dr Hodža odpustí, keď mu prinesiem jednu malinkú pripomienku. V Londýne v r. 1941 vyšla kniha o stredoeuropských štátoch, dovoľujem si poznamenať, totožná s terajšou Ďurčanského politikou. Túto knihu napísal, a prosím, dosvedčiť mi to môžu všetci páni, ktorí sa v Anglicku nachádzali, dr Milan Hodža, bývalý predseda čs. vlády. V tej dobe páni, ktorí sa v Anglicku nachádzali, dr Milan Hodža poslal len rukopis do Anglicka a ja sa pýtam, kto revidoval túto knihu, kto ju dával do tlače a kto v nej robil opravy? Nech mi pán dr Hodža povie. A teda nie je, pánovia, ďaleko, že pán dr Hodža, ktorý redigoval túto knihu, ktorý na nej spolupracoval, ktorý ju dával do tlače, samozrejme ostáva v šľapajoch tejto knihy, a je isté, že mu nie je vlastizradou to, čo v tej to knihe bolo obsažené, a teda ani vlastizradou to, čo vlastne sa dopustili sprisahanci.