Mírová smlouva s Rumunskem je ve svém obsahu obdobná s mírovými smlouvami s Maďarskem a Bulharskem. V čl. 1 a 2 upravuje rumunské hranice v souladu s dohodou sovětsko-rumunskou z 28. června 1940 a s dohodou sovětsko-československou ze dne 20. června 1945. Vídeňský rozhodčí výrok z 30. srpna 1940 je touto smlouvou anulován. Hranice mezi Rumunskem a Maďarskem se obnovují tak, jak byly 1. ledna 1928. Další části úmluvy - pokud jde o politické klausule - odpovídají příslušným ustanovením ostatních mírových smluv. Stanoví se hraniční stavy armády, stanoví se, že ozbrojené síly cizích mocností musí opustiti rumunskou půdu do 90 dnů ode dne platnosti smlouvy, s výjimkou branných sil Sovětského svazu, jemuž se umožňuje podržeti nutné ozbrojené síly k udržení spojů s ostatními jeho vojsky a oddíly v Rakousku.

Část V, čl. 22 a 23 stanoví způsob náhrady škod tím, že se Rumunsko zavazuje v deklaraci Spojených národů z 5. ledna 1943 k návratu majetku, odvlečeného z území některého ze Spojených národů. V dalším upravuje mírová smlouva hospodářské klausule, plavbu na Dunaji a v závěrečné klausuli čl. 37 stanoví zvláštní smírčí řízení pro spory, které by vznikly co do provádění a výkladu této mírové smlouvy.

Podle článku 40 nabývá smlouva účinnosti, jakmile budou uloženy ratifikační listiny Sovětského svazu, Anglie a Ameriky u sovětské vlády v Moskvě.

Zahraniční výbor předkládá plenu ústavodárného Národního shromáždění svoje rozhodnutí s velikou radostí, neboť je nutno konstatovat, že Rumunsko bylo jedním ze států, který s Československou republikou byl od jejího prvopočátku, od r. 1918 v nejužší spolupráci. Vzpomínáme rádi upřímné česko-rumunské spolupráce v Malé dohodě, která vznikla z podnětu našeho presidenta dr Edvarda Beneše a byla opravdu konstruktivní složkou evropské zahraniční politiky v době předmnichovské. V kritických dobách naší republiky, v době předmnichovské, zachoval se rumunský národ opravdu rytířsky vůči národu československému a je dlužno si připomenout, že v té době, v mnichovském čase, Rumunsko odmítlo účastniti se snah o dělení Československa.

Již během války Československo bratrsky oplácelo. U vědomí vděčné povinnosti pomohlo rumunskému národu, který se dostal bez své viny do kritické situace, aby našel východisko ze své kalvárie. Když v roce 1943 představitelé rumunské oposice proti režimu Antonescovu se obrátili na naše hlavní osobnosti zahraničního odboje, byla dohodnuta základna pro vystoupení Rumunska z války a pro jeho připojení na stranu Spojenců. Po projednání této záležitosti s představiteli Sovětského svazu, kteří naše stanovisko akceptovali, jednalo se dále a toto jednání vyústilo nakonec v nastolení demokratického režimu v Rumunsku a k logickému obratu rumunské politiky. Rumunská armáda se pak připojila k armádě Sovětského svazu a po boku s ní se statečnými, hrdinnými československými povstaleckými bojovníky za krvavých obětí přispěla k osvobození československé půdy na konci druhé světové války. Vojenský odpor, kterým se rumunský národ připojil ke konečné fázi boje, byl velikou pomocí postupující Rudé armádě a umožnil, aby se fronta lehčeji přesunula přes obtížné úseky Karpat. Tím jistě bylo dosaženo značného zkrácení války.

Československá delegace na mírové konferenci v Paříži v ocenění tohoto tradičního rumunsko-československého přátelství a spolupráce podepřela a prosazovala jak mohla spravedlivé rumunské požadavky. Úspěch, kterého dosáhlo Rumunsko na pařížské konferenci, byl opravdu srdečně, se sympatiemi pozdraven veškerým československým lidem. Mírová smlouva s Rumunskem, kterou dnes máme schválit a ratifikovat, není ve všech bodech ještě taková, aby přinesla plné uspokojení rumunskému národu, ale dává mu opravdu životní základnu a těšíme se, že při poslední oficiální návštěvě předsedy rumunské vlády Grozy a ministra zahraničí Tataresca byly položeny základy k obnovení mírové spolupráce našich zemí, Československa a Rumunska, základy, které začínají dohodou kulturní, a věříme, že se rozšíří v dohodu hospodářskou a také jistě v nejbližší době v dohodu politickou.

Přejeme rumunskému státu a jeho lidu, aby dosáhl nutného mírového uspořádání, vzkvétal, rostl a prospíval v těsné spolupráci s ostatními demokratickými národy a byl spolučinitelem na velikém díle světového míru a jeho zabezpečení. (Potlesk.)

Místopředseda Petr: Dávám slovo zpravodaji k odst. 6, panu poslanci Bašťovanskému.

Posl. Bašťovanský: Dámy a pánovia, slávna snemovňa!

Z piatich mierových smlúv, týkajúcich sa bývalých spojencov Nemecka, predložených ústavodarnému Národnému shromaždeniu ku schváleniu, má s hľadiska záujmov našej republiky najväčší význam nesporne smluva s Maďarskom, a to z dvoch príčin. Po prvé preto, že ide o mierovú smluvu s naším priamym a bezprostredným susedom a po druhé z toho dôvodu, že Maďarsko je štát s vládnucimi vrstvami, s ktorými sme mali vždy v minulosti skúsenosti viac ako zlé.

Slovenský národ po stáročia úpel v jarme uhorského feudalistického štátu a keď sa po prvej svetovej vojne v roku 1918 oslobodil zpod maďarskej nadvlády, naša štátna politika stretávala sa na každom kroku s pokusmi odtrhnúť od nášho národného a štátneho organizmu najbohatšie a najúrodnejšie kraje nášho južného územia. Pomer týchto dvoch štátov, Československa a Maďarska, ležiacich v srdci Europy, nebol po celú dobu tých 20 rokov medzi prvou a druhou svetovou vojnou v podstate ničím iným, ako históriou nekonečných pokusov o reviziu podmienok trianonskej mierovej smluvy, menovite jej časti, týkajúcej sa riešenia problémov hraničných a územných, a s našej strany prirodzene históriou odrážania týchto pokusov, históriou spravodlivej obhajoby našej štátnej suverenity a celistvosti.

Ctibažné a po nadvláde dychtiace úsilie maďarského revizionizmu nadobro otrávilo vzájomné vzťahy týchto dvoch susedných štátov, znemožnilo akúkoľvek trvalejšiu plodnú spoluprácu a po mníchovskej tragédii za pomoci fašistického Nemecka a Talianska vyvrcholilo v násilnej okupácii značnej časti nášho štátneho územia maďarskou ozbrojenou mocou. Treba zdôrazniť - a táto skutočnosť má nemalý význam pre riešenie našej tzv. národnostnej otázky - že k tejto okupácii došlo za jasného súhlasu, ba možno dokonca povedať, za politickej a faktickej pomoci maďarskej menšiny u nás, ktorá sa tým spreneverila nielen povinnej vernosti štátneho občana ku svojej vlasti, ale aj ideálom demokracie a humanizmu. Maďarská menšina v tých rozhodných a kritických časoch z dôvodov svojej nacionálnej príslušnosti dala prednosť reakčnému polofašistickému režimu horthyovskému pred demokratickým zriadením Československej republiky. Už v tých časoch sa Maďarsko na život a na smrť spriahlo politicky s fašistickým Nemeckom a Talianskom, po boku ktorých vstúpilo neskoršie aj do vojny proti Sovietskemu sväzu, Spojeným štátom severoamerickým, Veľkej Británii a ich spojencom.

Návrh mierovej smluvy s Maďarskom, ktorý bol podľa usnesenia postupimskej konferencie, ako aj moskovskej konferencie zahraničných ministrov v decembri 1945 vypracovaný zástupcami tých mocností, ktoré Maďarskú kapituláciu prijaly, t. j. ministrami zahraničných vecí Sovietskeho sväzu, Spojených štátov severoamerických a Veľkej Británie, vychádzal z týchto dvoch základných skutočností: 1. že Maďarsko, ktoré sa stalo spojencom hitlerovského Nemecka a zúčastnilo sa po jeho boku vojny proti Spojencom, nesie svoj podiel zodpovednosti za túto vojnu; 2. že však dňa 28. decembra 1944 Maďarsko prerušilo styky s Nemeckom, vypovedalo mu vojnu a dňa 28. februára 1945 uzavrelo prímerie s vládami Sovietskeho sväzu, Spojených štátov severoamerických a Veľkej Británie, zastupujúcimi všetky Spojené národy, ktoré boly vo vojne s Maďarskom.

Československo informovalo už Radu zahraničných ministrov v máji 1946 o svojich požiadavkách voči Maďarsku a podalo jej o nich memorandum. V prílohách tohto memoranda boly zvlášť rozvedené otázky odsunu obyvateľstva maďarského pôvodu z Československa a úpravy hraníc. No práve pokiaľ ide o našu hlavnú požiadavku, t. j. o transfer maďarského obyvateľstva z Československa, nepodarilo sa nám, napriek opätovným a početným pokusom, získať delegácie Spojených štátov severoamerických a Veľkej Británie pre myšlienku, pojať československú požiadavku odsunu maďarskej národnej skupiny zo Slovenska do návrhu mierovej smluvy a bolo sa treba spokojiť s takou možnosťou, aby to bolo navrhnuté až na samotnej mierovej konferencii.

Tým viac si musíme teda ceniť pomoc a podporu, ktorú nám poskytla delegácia sovietska a najmä nikdy nezabudneme na presvedčivé a rozhodné vystúpenie námestníka sovietskeho ministra zahraničných vecí Vyšinského v prospech našich požiadaviek, ktoré i v tomto konkrétnom prípade ukázalo, že Československo má v Sovietskom sväze verného priateľa, spojenca a zástancu svojich odôvodnených požiadaviek i záujmov.

No, pre spomenuté odmietavé stanovisko delegácií anglosaských mocností, Spojených štátov severoamerických a Anglicka, nebol na parížskej konferencii maďarský problém rozriešený takým jasným a rozhodným spôsobom, ako svojho času otázka odsunu Nemcov z Československa na konferencii v Postupime.

Na mierovej konferencii v Paríži predložilo teda Československo svoje požiadavky znova, a to vo forme doplnkov a pripomienok k príslušným článkom návrhu mierovej smluvy. Šlo v podstate o týchto 5 bodov:

1. anulovanie rozhodnutia Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 do všetkých dôsledkov;

2. úprava hraníc pri Dunaji pripojením niekoľkých obcí na pravom brehu rieky k Československu, a to z dôvodov hospodárskych;

3. zákaz revizionistickej propagandy so strany Maďarska;

4. uznanie zásady národného štátu Čechov a Slovákov, a to odsunom maďarského obyvateľstva z Československa;

5. vydanie predmetov, tvoriacich kultúrny majetok Československa a Juhoslávie, ktoré sa dostaly po r. 1848 v dôsledku maďarskej nadvlády pred r. 1919 do držby maďarského štátu alebo Maďarských verejných inštitúcií.

Treba povedať, že naše požiadavky okrem zásady odsunu Maďarov boly uznané, prijaté a zapracované do textu mierovej smluvy. Vo veci transferu maďarského obyvateľstva z Československa bola naša delegácia v dôsledku záporného stanoviska americkej a anglickej delegácie nútená zmeniť svoj pôvodný návrh v tom smysle, že sme žiadali, aby mierovou smluvou bolo Maďarsku uložené započať s Československom rokovanie o rozriešení problému tej časti maďarského obyvateľstva, ktorá nebude do Maďarska presídlená v rámci dohody o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára 1946. Ak by nedošlo v lehote 6 mesiacov odo dňa, keď mierová smluva nadobudne účinnosti, k dohode, bude mať Československo právo obrátiť sa na Radu zahraničných ministrov o pomoc pri konečnom riešení.

Nesporným úspechom a pokrokom oproti podmienkam mierovej smluvy trianonskej je, že aj tie delegácie, ktoré sa postavily proti transferu, uznaly zásadne právo Československa na národný štát, ako aj zásadu, že po skúsenostiach z druhej svetovej vojny nemožno už otázku národnostných skupín v Československu riešiť poskytnutím menšinových práv.

Mierová smluva s Maďarskom skladá sa z úvodu a zo 42 článkov zaradených do 8 častí a ďalej zo 6 príloh. Smluvnými stranami sú mocnosti spojené a sdružené, t. j., štáty, ktoré boly vo vojnovom stave s Maďarskom a bojovaly podstatnými vojenskými silami proti nepriateľským štátom v Europe na strane jednej, a Maďarsko na strane druhej.

Úvod mierovej smluvy obsahuje vyhlásenie, že po vyriešení všetkých doteraz otvorených otázok bude žiadosť Maďarska o prijetie do Spojených národov podpisovateľmi smluvy podporovaná.

Z jednotlivých ustanovení mierovej smluvy osobitne treba upozorniť na tieto body:

V časti I. vyhlasuje článok 1 rozhodnutie Viedenskej arbitráže zo dňa 2. novembra 1938 a z 30. septembra 1940 za nulitné. Stanoví, že hranice Maďarska s Rakúskom, Juhosláviou a Rumunskom zostanú rovnaké ako boly dňa 1. januára 1938. Vymedzujú sa podrobne hranice Maďarska voči Československu, ktoré sa menia proti stavu z 1. januára 1939 tak, že Maďarsko odstupuje Československu obce Horváthjárfalu, Oroszvár a Dunacsún na pravom brehu Dunaja pri Bratislave.

Z časti II. významný je pre nás článok 4, ktorý zaväzuje Maďarsko, že nepripustí trvanie a činnosť organizácií, šíriacich propagandu namierenú proti Spojeným národom. Ustanovenie pôvodného návrhu mierovej smluvy o rozpustení a zákaze organizácií fašistického typu ako aj všetkých organizácií šíriacich nepriateľskú propagandu proti niektorému zo Spojených národov, bolo na návrh československej delegácie doplnené výslovným uvedením propagandy revizionistickej.

Ďalej je významný článok 5, zaradený do mierovej smluvy s Maďarskom na návrh Československa, ktorý Maďarsku ukladá, aby do 6 mesiacov započalo rokovanie s Československom o dohode ohľadom riešenia problému maďarského obyvateľstva v Československu, a napokon článok 11, navrhnutý Československom a Juhosláviou, ktorý Maďarsku ukladá, aby vydalo týmto štátom archívy a iné historické a umelecké predmety patriace do ich kultúrneho dedičstva.

Vojenské ustanovenia obsahujú jednak všeobecné, jednak konkrétne obmedzenia branných síl a vojenských opatrení Maďarska. Početnosť maďarskej armády nesmie prevyšovať 65.000 pozemných a riečnych vojenských síl, a 5000 mužov leteckých síl, dovedna teda 70.000 mužov. Hoci počet branných síl, povolených Maďarsku, je v srovnaní s počtom, stanoveným mierovou smluvou trianonskou, vyšší a hoci vojenské ustanovenia mierovej smluvy parížskej sú v porovnaní s obdobnými ustanoveniami smluvy trianonskej pre Maďarsko vôbec liberálnejšie, jednako nemožno v týchto opatreniach vidieť ohrozenie našej bezpečnosti, ktorá je zaistená politickými a územnými ustanoveniami mierovej smluvy a hlavne spojeneckou smluvou so Sovietskym sväzom, s ľudovou a federatívnou republikou Juhosláviou a ľudovo-demokratickou republikou Poľskou.

Časť IV. ustanovuje, že spojenecké okupačné sily opustia Maďarsko v lehote 90 dní odo dňa nadobudnutia účinnosti mierovej smluvy. Sovietsky sväz má však vyhradené právo ponechať si na maďarskom území časť síl, ktorých bude treba pre udržovanie spojov sovietskej armády s okupačným pásmom v Rakúsku.

Otázku reparácií rieší časť V., ktorej článok 23 zaväzuje Maďarsko odškodniť Sovietsky sväz, Československo a Juhosláviu za škody, ktoré tieto štáty utrpely v dôsledku vojnových operácií a obsadenia územia, úhrnnou sumou 300 miliónov dolárov. Z toho 200 miliónov pripadá Sovietskemu sväzu, 100 miliónov Československu a Juhoslávii. Vzájomnou dohodou bola táto čiastka rozdelená medzi nimi tak, že Československo dostane 30 miliónov a Juhoslávia 70 miliónov dolárov, vzhľadom na veľké obete, ktoré Juhoslávia prinesla pre oslobodenie europských národov.

V článku 24 tejto časti ukladá sa Maďarsku reštitučná povinnosť na presne zistiteľný majetok, ktorý bol odvlečený z územia niektorého zo Spojených národov násilím alebo donútením alebo i quasi legálne, a to bez ohľadu na ďalšie prevody, ktoré sa uskutočnily v Maďarsku s týmto majetkom.

Mimoriadny význam pre Československo má aj článok 25, ktorý stanoví, že zrušenie viedenského rozhodčieho výroku z 2. novembra 1938 má okrem rámca všeobecnej reštitučnej povinnosti, vyslovenej v predchádzajúcom článku, vzápätí ešte zrušenie všetkých dohôd a zákonných dôsledkov z nich vyplývajúcich v odbore peňažníctva, verejného a súkromného poistenia a vrátenia železničného a cestovného materiálu, odovzdaného podľa zápisu z 22. mája 1940.

Toto ustanovenie znamená, že všetky prevody bankových obchodov, prémiových rezerv a súkromných i verejných poisťovní sú neplatné a Maďarsko je povinné tieto hodnoty vrátiť.

Z hospodárskych klauzúl, uložených v časti VI, článok 26 zaväzuje Maďarsko obnoviť všetky práva a záujmy Spojených národov a ich príslušníkov v Maďarsku podľa stavu z 1. septembra 1939, vrátiť všetok majetok Spojených národov a ich príslušníkov v Maďarsku v takom stave, v akom je teraz.