Krátko po podpise dohody maďarská tlač,
rozhlas a význační maďarskí činitelia
vyslovovali sa sústavne proti dohode. Kým na československej
strane ihneď po podpise dohody boly podniknuté všetky
prípravné kroky, aby sa s jej uskutočňovaním
čím prv mohlo začať, zatiaľ na
maďarskej strane bolo pozorovať zrejmú nechuť
k jej realizovaniu. Tak napr. maďarská vláda
len v júli 1946 menovala vládneho komisára
pre presídlovanie, ktorého hlavné poslanie
však nebolo v tom, aby zaistil jej úspešné
plnenie, najmä pokiaľ ide o prijatie Maďarov z
Československa, ale v tom, aby vyvíjal činnosť,
ktorá sa priečila duchu a litere dohody. Sú
v živej pamäti ešte zprávy z Maďarska,
hovoriace o nátlaku maďarských úradov
na odhlasovanie sa slovenských presídlencov, o prenasledovaní
a prepúšťaní zamestnancov zo služieb
súkromných a verejných, o odnímaní
držby pozemkov pridelených Slovákom v rámci
pozemkovej reformy, o odoprieraní prídelov potravín
a šatstva, o deložovaní z bytov, o ich telesnom
týraní, ba i o vraždách. Až v apríli
1947 zlikvidovala maďarská vláda tento pozoruhodný
úrad, na čele ktorého dovtedy stál
intimný spolupracovník odsúdeného
a popraveného fašistu Jaross Andora.
Na prevádzanie a vypracovanie smerníc bola dohodou
o výmene obyvateľstva ustanovená Smiešaná
komisia, lebo všetky podrobnosti, ktoré sa vyskytujú
pri uskutočňovaní dohody o dobrovoľnej
výmene obyvateľstva, nemohly byť pojaté
do všeobecnej rámcovej medzištátnej smluvy.
Táto Smiešaná komisia začala svoje účinkovanie
hneď po ratifikácii smluvy a v prvej fáze svojej
činnosti zdarne rozriešila celý rad finančných,
technických i dopravných a iných otázok,
ktoré súvisely s výmenou. Maďarská
vláda nato sosadila predsedu maďarskej složky
Smiešanej komisie a dosadila nového. Od toho času
začaly nekonečné ťažkosti a ťahačky.
Maďarská vláda nechcela uznávať
platnosť niektorých usnesení Smiešanej
komisie. Za tohto stavu veci činnosť Smiešanej
komisie bola úplne ochromená.
Z celkového postoja maďarských politických
predstaviteľov, úradov a orgánov poverených
uskutočňovaním dohody o výmene obyvateľstva
bolo nám jasné, že na maďarskej strane
niet dobrej vôle, aby sa výmena obyvateľstva
medzi oboma štátmi prevádzala. Naše pokusy
preklenúť mŕtvy bod, ktorý nastal v
Smiešanej komisii jednaním pri príležitosti
mierovej konferencie v Paríži, ukázaly sa byť
pre odpor a neústupnosť maďarských zodpovedných
činiteľov marnými.
Medzitým prípravné práce československých
presídlovacích a osídlovaních orgánov
pokročily tak ďaleko, že v septembri 1946 mohlo
sa začať s výmenou obyvateľstva medzi
Československom a Maďarskom. Avšak maďarská
vláda prejavila ochotu jednať o plnení smluvy
až v marci 1947, kedy prišla maďarská delegácia
do Prahy. Československé a maďarské
delegácie za 5-denného rokovania vyriešily
všetky otázky, ktoré Smiešaná komisia
nevedela vyriešiť za 6 mesiacov. Keď sa už
malo pristúpiť ku štylizovaniu dohody o uskutočňovaní
výmeny, maďarský minister zahraničných
vecí naraz prišiel s návrhom, aby sa jednalo
o tých Maďaroch, ktorí boli povolaní
v rámci povinnej pracovnej mobilizácie. Túto
požiadavku československá delegácia
odmietla ako neprípustné zasahovanie do vnútorných
záležitostí Československa a odmietla
tiež o tejto veci jednať. Toto vyhlásenie použila
maďarská delegácia k tomu, aby prerušila
rokovanie a vrátila sa do Budapešti.
Napriek tomu rokovania neboly úplne prerušené
a keď československá vláda bola uistená
maďarskou vládou, že upustí od svojej
požiadavky, aby sa pri nových rokovaniach jednalo
o osobách povolaných na prácu, a keď
maďarská vláda ďalej prehlásila,
že pražské ujednania a rozhodnutia zostanú
v platnosti a že sa s výmenou obyvateľstva započne
10. apríla, boly rokovania dňa 23. marca v Bratislave
obnovené. Rokovania československej vládnej
delegácie s maďarskou delegáciou trvaly 70
dní, kde veci, ktoré už boly raz dojednané,
boly tri až štyrikrát znovu privedené
na pretras. Za zdĺhavého a vyčerpávajúceho
rokovania došlo 12. apríla k vypraveniu prvých
transportov Maďarov z Československej republiky do
Maďarska a Slovákov z Maďarska do Československa.
Malo sa to stať takým spôsobom, že mesačne
z každej strany malo byť vymenené 2.000 rodín.
A tu sa ukázala nepripravenosť maďarskej vlády,
ktorá ako by nepočítala s tým, že
by kedysi k uskutočňovaniu dohody došlo. Maďarským
presídlencom neboly pripravené usadlosti a ani maďarské
železnice neboly pripravené na zvládnutie zvýšenej
premávky. Transporty nemohly byť vykladané,
hromadily sa vo väčších staniciach a hrozila
dopravná kalamita. Za tohto stavu veci maďarská
vláda požiadala československú vládu,
aby tempo výmeny bolo snížené z 2.000
rodín mesačne na 1.440 rodín. V tejto ako
aj v iných otázkach, ktoré sa v priebehu
presídlovania takmer denne vyrojovaly a ktoré sa
stávaly predmetom rokovania oboch delegácií
zasadajúcich v Bratislave, prejavili sme s našej strany
nekonečnú a často až na hranicu možnosti
idúcu trpezlivosť.
Výsledok rokovaní, konaných v Bratislave
a potom medzi mnou a maďarským ministrom zahraničia
v Trenčianskych Tepliciach poťažne v Piešťanoch,
obsahujú inštrumenty, ktoré upravujú
rôzne otázky spojené s uskutočňovaním
dohody o výmene, stanovia princípy, ktorými
sa majú riadiť orgány presídlovacie,
pojímajú dohody rázu finančného
atď.
Tieto inštrumenty boly parafované, ale do dnešného
dňa neboly maďarskou vládou napriek opätovným
urgenciám a zákrokom schválené.
Listiny o výsledkoch rokovaní predvídajú,
že všetky problémy, ktoré sa vyskytnú
v priebehu výmeny alebo ktoré neboly doriešené,
budú pri ďalších rokovaniach delegácií
upravené. Tieto rokovania započaly 15. septembra
t. r. v Budapešti.
Dovoľte, aby som vás aspoň stručne teraz
informoval o doterajšiach výsledkoch realizovania
výmeny obyvateľstva medzi nami a Maďarskom.
Podľa štatistických dát Osídlovacieho
úradu do 27. septembra došlo 20.818 osôb.
Okrem toho sme prepravili podľa rozhodnutia č. 8 Smiešanej
komisie osoby nemajetné v počte 16.433 osôb
a vlastnými prostriedkami do tohto času prešlo
k nám 3.694 osôb. Dohromady teda na základe
smluvy a v jej rámci vrátilo sa k nám 40.945
Slovákov a Čechov. Nadto ešte treba započítať
do tohto obnosu 5.280 osôb, ktoré k nám prišly
pred podpísaním dohody o výmene obyvateľstva,
takže dnes celková bilancia je 46.225 osôb,
Čechov a Slovákov, ktoré sa k nám
vrátily z Maďarska.
Naproti tomu v rámci výmeny obyvateľstva bolo
do Maďarska dopravené 22.040 osôb maďarského
pôvodu a nadto ešte 62 osôb, ktoré boly
odsúdené podľa §§ 1 - 4 nariadenia
SNR č. 33/45. Spolu teda v rámci výmeny a
na základe dohody o výmene sme zatiaľ do Maďarska
presídlili 22.102 osôb.
Výmena obyvateľstva vyžaduje od nás nielen
mnoho trpezlivosti a práce, ale aj hospodárskych
obetí. Prinášame ich vo vedomí veľkosti
tohto historického diela. Veď si len predstavme tú
skutočnosť, že na Slovensko sa v desaťtisícoch
vracajú jeho synovia a dcéry, na to Slovensko, ktoré
v priebehu posledných dvoch storočí muselo
sa bezmocne dívať, ako sa jeho príslušníci
sťahujú do blízka i ďaleka za chlebom,
ako sa tam strácajú a prispievajú k vzrastu
a bohatstvu iných. Uvedomme si tú skutočnosť
do všetkých dôsledkov a jednajme tiež podľa
toho.
Ako prevádzanie výmeny obyvateľstva s jej komplikovanými
osídlovacími a právnymi problémami,
tak aj reslovakizácia, o ktorej som sa vyššie
zmienil, nespadajú vôbec do kompetencie Ministerstva
zahraničných vecí. Napriek tomu naše
ministerstvo v záujme tohto veľkého a historického
diela ponúklo pomáhať vnútroštátnym
orgánom v riešení komplikovaných otázok
a situácií, a to pomáhať nielen radou,
ale aj usilovnou prácou mnohých našich úradníkov.
Nemôžem pri tejto príležitosti zamlčať
svoju nespokojnosť a nesúhlas s mnohými zjavmi,
ktoré sa na Slovensku v súvislosti s osídlovaním
a reslovakizáciou staly a bohužiaľ ešte
dejú. Mám na mysli nedostatočnú a
nevytrvalú prácu časti tlače a tiež
niektorých úradných orgánov a na druhej
strane zveličovanie a propagačné zneužívanie
prirodzených a nezbytných nedostatkov a chýb,
ktoré sa pri prevádzaní tak veľkého
diela nedajú eliminovať. Zato s radosťou a vďakou
kvitujem sústavnú starostlivosť Matice slovenskej,
Povereníctva školstva a iných ustanovizní
o zaradenie presídlencov z Maďarska do slovenského
národného kolektívu.
Ako som už často zdôraznil a ako o tom ostatne
hovorí text smluvy o výmene obyvateľstva, nebola
touto smluvou vyriešená otázka maďarskej
menšiny u nás a nedorieši ju celkom ani reslovakizácia.
Preto hneď v deň podpisu smluvy o výmene obyvateľstva
zahájil som v Budapešti jednanie s vtedajšími
predstaviteľmi maďarského Národného
frontu a s vtedajšími členmi vlády o
možnostiach úplného vyriešenia daného
problému a navrhol som jednanie na tom podklade, že
Maďarsko prevezme nad počet vymenených osôb
ďalších asi 200.000 etnických Maďarov
zo Slovenska, ktorým bude vyplatená náhrada
za všetok majetok zanechaný tuná, a okrem toho
som ponúkol, v dohode s našimi kompetentnými
činiteľmi, Maďarsku pomoc v medziach našich
možností pri jeho rekonštrukcii. Táto
možnosť a ponuka bola so strany maďarskej odmietnutá
a neviedly k dohode ani ďalšie rozhovory. Preto sa rozhodla
naša vláda predložiť náš návrh
Parížskej mierovej konferencii.
O našom návrhu na transfer zbytku etnických
Maďarov v počte nepresahujúcom 200.000, o jeho
zmene a príčinách tejto zmeny v návrh,
ako bol potom jednomyseľne prijatý vo forme článku
V mierovej smluvy s Maďarskom, hovoril som podrobne v zahranične-politickom
výbore dňa 31. októbra 1946. Ústavodarné
Národné shromaždenie a naša verejnosť
je dostatočne oboznámená s týmito
skutočnosťami jednak z publikácie a materiálu
o Parížskej mierovej konferencii a jednak aj preto,
že naše politické strany vyslaly si svojich pozorovateľov
na konferenciu v Paríži práve v údobí,
keď táto otázka bola tam prejednávaná.
Aj keď pri objektívnom hodnotení politickej
situácie na Parížskej konferencii nezostáva
nám než konštatovať, že iného
výsledku, ako sme ho dosiahli v tejto otázke, nebolo
možno dosiahnuť, predsa je treba pripomenúť
naše vtedajšie varovanie pred následkami nedoriešenia
tohto problému, ako aj zdôrazniť slová
námestníka sovietskeho zahraničného
ministra Guseva a juhoslovanského ministra zahraničných
vecí Simića, ktorí aj po zmene nášho
pôvodného návrhu a v záverečnom
plenárnom zasadnutí Parížskej konferencie
vyhlásili, že vidia jediný spôsob vyriešenia
tejto otázky v pôvodnom návrhu československej
delegácie.
Na program politickej komisie maďarskej postavili sme tiež
druhú, pre nás najdôležitejšiu otázku
vo vzťahu s Maďarskom, t. j. vyhlásenie nulity
viedeňskej arbitráže do všetkých
dôsledkov. Po dlhých a úmorných rokovaniach
v komisii samej a potom v subkomisii, zvolenej k tomuto účelu,
politická komisia postúpila tento náš
návrh balkánskej hospodárskej komisii, nakoľko
mal ďalekosiahle dôsledky hospodárske a zaťažuje
Maďarsko ťarchami v pôvodnej osnove nepredvídanými.
Politická komisia však so svojho stanoviska vyslovila
(pri jednej abstancii) jednomyseľný súhlas
s naším návrhom a tak umožnila aj jeho
jednomyseľné prijatie v balkánskej hospodárskej
komisii, ktorá, pre už spomínanú časovú
tieseň, ťažko by bola mohla bez prípravných
prác politickej komisie náš návrh náležite
prejednať a prijať.
Tento náš návrh bol zaradený do mierovej
smluvy s Maďarskom ako článok 25. Na prvý
pohľad sa zdá byť toto prijatie nášho
návrhu ako prirodzené uznanie nášho
neodškriepiteľného práva. V skutočnosti
však predstavuje tento článok výnimku
nielen pri usporiadaní tejto matérie v mierovej
smluve s Maďarskom, ako aj v ostatných mierových
smluvách, prejednávaných Parížskou
konferenciou, ale je zatiaľ ojedinelým v dejinách
medzinárodného práva.
Podľa koncepcie všetkých mierových smlúv
náhrada za škodu spôsobenú nepriateľským
činom porazených štátov bola vyčerpaná
ustanoveniami o reparáciách, reštitúciách,
zabavením majetku nepriateľských štátov
v spojeneckých zemiach a náhradou na ťarchu
spojencov nastalých škôd na teritóriu
štátov nepriateľských. Článok
o reparáciách dokonca výslovne stanovil,
že určenou výškou reparácií
sú kryté všetky škody spojencov zúčastnených
na reparáciách, ktoré boly spôsobené
okupáciou, ako aj vedením vojny so strany Maďarska.
Okrem toho nebolo posiaľ úchylky od zásady,
podľa ktorej reštitúcii podliehajú jedine
predmety indentifikovateľné a neplatí sa náhrada
za predmety zničené, alebo nenájdené.
S našej strany však sme zdôrazňovali, že
aj keď naša požiadavka je azda ojedinelá
- ojedinelý je tiež jej motív a právny
podklad. Ak sa nám dostalo ešte za vojny uistenia,
že Mníchov bude anulovaný, tak je treba, aby
to bola anulácia do všetkých dôsledkov.
Viedenská arbitráž sa opiera o mníchovský
diktát. Ak sa argumentuje, že to znamená ďalšie
zaťaženie Maďarska, odpovedáme, že
je tomu síce tak, ale ani nás sa nikto nepýtal,
aké zaťaženie pre nás znamenal Mníchov
a Viedeň.
Pokladám konečné prijatie nášho
návrhu za význačný úspech našej
delegácie, o ktorý muselo byť bojované
na 8 zasadnutiach príslušných komisií.
Dôsledky prijatia nášho návrhu na poli
hospodárskom sú ďalekosiahle.
Reparácie voči Maďarsku vo výške
300 miliónov predvojnových dolárov boly určené
už v podmienkach prímeria, pričom Juhoslávii
a Československu pripadol z reparácií obnos
100 miliónov dolárov. Dohodou medzi vládami
československou a juhoslovanskou a vzhľadom na celkové
obete, ktoré Juhoslávia priniesla v boji i za našu
slobodu, spokojilo sa Československo podielom 30 miliónov
dolárov.
Na Parížskej konferencii americká delegácia
podala návrh na sníženie reparačných
platov Maďarska o 1/3, čiže
v našom prípade z 30 miliónov na 20 miliónov
dolárov. Podobne ako delegácia sovietska a juhoslovanská
odmietli sme tento návrh s poukazom na to, že reparačné
platy sú iste nielen s právneho, ale i s morálneho
stanoviska najodôvodnenejšie a keďže sa už
chce Maďarsku pomôcť, nech sa tak nerobí
na ťarchu tých, ktorým Maďarsko zapríčinilo
škody, ale hoci na účet nárokov na likvidovanie
maďarského majetku z titulov, povedzme, obchodných
požiadaviek a podobne. Na druhej strane nenamietali sme proti
predĺženiu reparačných platov ze 6 rokov
na 8 rokov, nakoľko sme podobne ako Sovietsky sväz a
Juhoslávia už pred prejednaním tejto otázky
mierovou konferenciou sľúbili na žiadosť
maďarskej vlády rozhodnúť túto
otázku blahovoľne. Americký návrh na
sníženie reparácií nezískal patričnú
väčšinu, naproti tomu bola rezolúciou
príslušnej komisie prijatá naša interpretácia
predĺženia platobnej lehoty v tom smysle, že toto
predĺženie neruší ostatné ustanovenia
bilaterálnych dohôd o reparáciách.
Dovoľte, aby som v tejto súvislosti povedal niekoľko
slov o plnení reparačných záväzkov
so strany Maďarska, ako aj o hospodárskych otázkach
s tým súvisiacich.
Podľa dohody o prímerí malo Maďarsko splniť
tento svoj záväzok behom 6 rokov počínajúc
rokom 1945. Na tento svoj záväzok nedodalo nám
Maďarsko v roku 1945 takmer nič. V apríli 1946
bola uzavretá s Maďarskom dohoda, v ktorej bolo už
presne určené, aké tovary nám musí
Maďarsko za jednotlivé roky dodať. Maďarsko
sa v tejto dobe nachádzalo v ťažkej krízi
a inflácia rozvracala maďarské hospodárstvo.
Vyšli sme Maďarsku v ústrety a napriek tomu,
že v prvom roku nedodalo na reparácie prakticky nič,
spokojili sme sa s tým, aby nám v druhom roku dodalo
tovary len za 4 mil. dolárov namiesto 6 miliónov.
Maďarsko však nesplnilo ani tento svoj záväzok
a do konca roku 1946 nedodalo tovary ani za polovicu tejto hodnoty.
V jeseni minulého roku obrátila sa maďarská
vláda na nás so žiadosťou, aby sme jej
predĺžili lehotu plnenia zo 6 na 8 rokov. Vyhoveli
sme, ako som už spomenul, tejto maďarskej žiadosti.
Nadto nás žiadala maďarská vláda,
aby sme jej povolili progresívne plnenie tak, že sa
na prvé roky spokojíme s menšími dodávkami.
Vyhoveli sme i tejto žiadosti.
Musím však s ľútosťou konštatovať,
že náš blahovoľný a dobromyseľný
postup vo veciach reparačných nenašiel náležitú
odozvu v maďarskom postupe. Do 20. júna t. r. malo
nám Maďarsko dodať tovary za 3 milióny
dolárov, avšak dodalo len asi za 21/2
miliónov dolárov. V posledných mesiacoch
dodáva Maďarsko už len veľmi nepravidelne,
a to ešte tovary menej hodnotné a porušuje takto
smluvu. Maďarskí činitelia sa dokonca snažili
junktimovať reparačné povinnosti s hospodárskymi
otázkami, ktoré súvisia s presídlením.
Tento postup je v rozpore so smluvnými ustanoveniami a
je pre nás úplne neprijateľný. V relácii
československo-maďarskej je mnoho neupravených
hospodárskych otázok - ako napr. otázky vyplývajúce
zo VI. časti maďarskej smluvy. Maďarsko totiž
neplní náležite ani svoje reštitučné
záväzky. Vrátilo nám iba niekoľko
neúplných katastrálnych operátov a
niekoľko málo cenných predmetov, ale nič
iného. Keby Maďarská vláda sotrvala
na tejto ceste, obávam sa, že by sme ťažko
došli k uspokojivej spolupráci a že by to naše
vzájomné styky nepriaznivo ovplyvnilo.
Takýto vývoj bol by neželateľný
tým viac, lebo naše vzájomné obchodné
styky sú pomerne veľmi čulé. V uplynulom
roku dosiahol celkový obrat výmeny tovarov vyše
900 mil. Kčs a v prvom polroku bežného roku
takmer už 700 mil. Kčs. Pritom treba uvážiť,
že výmena tovarov sa doteraz prevádza na základe
ťažkopádnych súkromných kompenzácií.
Kompenzačnú dohodu z roku 1945 hodláme za
krátku dobu nahradiť novou obchodnou dohodou a myslíme,
že sa náš vzájomný obchodný
styk s Maďarskom ešte viac rozšíri a prehĺbi
k prospechu oboch štátov. Maďarsko je pre nás
významným dodávateľom poľnohospodárskych
článkov, niektorých priemyslových
surovín, ako nafty a jej derivátov a je významným
odberateľom výrobkov nášho ťažkého
i ľahkého priemyslu. V uplynulom roku bolo Maďarsko
na šiestom mieste v našom dovoze a na ôsmom mieste
v našom vývoze. Podľa maďarskej štatistiky
bolo Československo na druhom mieste v zahraničnom
obchode Maďarska. Oba štáty sa v mnohom smere
dobre doplňujú a som presvedčený o
tom, že ak Maďarsko vytvorí predpoklady pre priateľský
susedský pomer, rozvinú sa naše hospodárske
styky veľmi intenzívne.