Dále budeme hlasovati o prohlášení pana
ministra zemědělství Júlia Ďuriše,
učiněném v 68. schůzi dne 11. září
1947.
Kdo souhlasí s tím, aby Národní shromáždění
schválilo prohlášení pana ministra zemědělství
Júlia Ďuriše, učiněné
v 68. schůzi dne 11. září 1947, nechť
pozvedne ruku. (Děje se.)
To je většina. Prohlášení pana
ministra zemědělství je schváleno
jednomyslně. (Potlesk.)
Tím je vyřízen 1. odstavec pořadu.
Přistoupíme k projednávání
druhého odstavce pořadu, jímž je:
2. Zpráva výboru zahraničního o
listu presidenta republiky (tisk 697), kterým se předkládá
ústavodárnému Národnímu shromáždění
k projevu souhlasu mírová smlouva s Italií
(tisk 800).
Podle usnesení předsednictva navrhuji, by jednání
o této předloze sloučilo se s jednáním
o předlohách, které jsou jako odstavce 3,
4, 5, 6 pořadu, to je:
3. Zpráva výboru zahraničního o
listu presidenta republiky (tisk 698), kterým se předkládá
ústavodárnému Národnímu shromáždění
k projevu souhlasu mírová smlouva s Finskem (tisk
801).
4. Zpráva výboru zahraničního o
listu presidenta republiky (tisk 699), kterým se předkládá
ústavodárnému Národnímu shromáždění
k projevu souhlasu mírová smlouva s Bulharskem (tisk
802).
5. Zpráva výboru zahraničního o
listu presidenta republiky (tisk 700), kterým se předkládá
ústavodárnému Národnímu shromáždění
k projevu souhlasu mírová smlouva s Rumunskem (tisk
803).
6. Zpráva výboru zahraničného o
liste prezidenta republiky (tlač 701), ktorým sa
predkladá ústavodarnému Národnému
shromaždeniu k prejavu súhlasu mierová smluva
s Maďarskom (tlač 804).
Důvodem pro navrhované sloučení je,
že jde o mírové smlouvy se satelity Německa.
Jsou nějaké námitky proti návrhu na
sloučení projednávání těchto
odstavců? (Nebyly.)
Není jich.
Projednávání bude tedy podle návrhu
sloučeno.
Slovo si vyžádal pan státní tajemník
dr Clementis. Prosím, aby se ujal slova.
Štátny tajomník dr Clementis: Slávna
snemovňa, panie a páni!
Mierové smluvy s Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom
a Fínskom, ktoré sú predložené
ústavodarnému Národnému shromaždeniu
k vysloveniu súhlasu, navrhla Rada zahraničných
ministrov na svojom zasadnutí v Paríži, ktoré
trvalo od 15. júna do 12. júla 1946. Pôvodné
osnovy mierových smlúv obsahovaly jednak ustanovenia,
na ktorých sa usniesli navrhovatelia jednomyseľne,
jednak ustanovenia nedohodnuté, formulované a podávané
len jednotlivými navrhovateľmi.
Parížska konferencia bola zahájená 29.
júla 1946 a účastnily sa jej okrem navrhovateľov
už všetky veľmoce, ako aj tie zo spojených
národov, ktoré sa nachádzaly s horeuvedenými
štátmi v stave vojny a nadto sa účastnily
podstatnejšími silami bojov proti nepriateľským
štátom v Europe. Právo hlasovania v komisiách,
do ktorých sa rozostúpila konferencia, bolo priznané
tým spojeneckým štátom, ktoré
vyhovovaly obom horeuvedeným podmienkam, t. j. nachádzaly
sa v stave vojnovom s tým ktorým z bývalých
nepriateľských štátov a účastnily
sa boja v Europe. Československo splnilo vo všetkých
piatich prípadoch tieto podmienky a preto mohlo a bralo
aktívnu účasť na rokovaniach i rozhodovaniach
všetkých komisií Parížskej mierovej
konferencie, pričom sa československým delegátom
dostalo význačných funkcií tým,
že z jej radov bol zvolený predseda jednej z najdôležitejších
komisií, balkánskej hospodárskej komisie,
ďalej podpredseda politickej komisie fínskej a zpravodajca
v politickej komisii rumunskej. Na zpravodajské miesto
v politickej komisii maďarskej, na ktoré sme boli
zvolení, sme z dôvodov taktických rezignovali.
Parížska konferencia po dlhých a vyčerpávajúcich
rokovaniach skončila svoje práce dňa 15.
októbra 1946 bez toho, aby bolo došlo k rozriešeniu
mnohých sporných otázok, ako sa už javily
v rôznych textoch osnov mierových smlúv, predostrených
konferencii zahraničnými ministrami príslušných
veľmocí.
Avšak medzi doporučeniami, ktoré mierová
konferencia predložila Rade zahraničných ministrov,
boly už zahrnuté všetky pozmeňovacie a
doplňovacie návrhy československej delegácie
k mierovej smluve s Maďarskom, ktoré boly prijaté
plénom konferencie jednomyseľne.
Rada zahraničných ministrov zasadala v New Yorku
od 4. novembra do 13. decembra 1946 a vypracovala definitívne
texty mierových smlúv, ako boly podpísané
dňa 10. februára t. r. v Paríži a ako
sú vám teraz predkladané k vyslovenie súhlasu.
Dosť značný časový odstup od
Parížskej konferencie až do vstúpenia
v platnosť ňou doporučených mierových
smlúv dovoľuje nám vecnejší rozbor
kladov a záporov konferencie samej, výsledkov jej
práce a našej účasti na nej.
Náš záujem na Parížskej konferencii
bol rôznorodý, na smluvách s jednotlivými
štátmi sme boli zainteresovaní v rôznom
stupni, na niektorých bezprostredne, na niektorých
len nepriamo. Posudzujúc Parížsku konferenciu
a všetko to, čo sa okolo nej vo svetovej politike
dialo a deje, náš všeobecný záujem
na Parížskej konferencii možno charakterizovať
ako záujem o spoluprácu veľmocí, ktorých
spoločnému vojnovému úsiliu môžeme
ďakovať, že aj náš oslobodzovací
boj skončil sa úspešne. Nemožno povedať
ani z dnešnej perspektívy, že by Parížska
konferencia bola po tejto stránke, t. j. ako skušobný
kameň ďalšej mierovej spolupráce veľkých
spojencov, zjavom zvlášť povzbudzujúcim.
Pritom, pravda, nemám na mysli skutočnosť,
že veľmoci nepredložily jednotný text osnov
mierových smlúv, ani to, že na konferencii
samej hájily v mnohých dôležitých
otázkach rázu ako politického, tak i hospodárskeho,
rôzne stanoviská. Bolo by predsa nesmierne naivné
očakávať, aby v tomto povojnovom svete, ktorý
v mnohom ohľade tak dôkladne zmenil nielen politickú,
ale často i sociálnu tvár predvojnového
sveta, vládla shoda názorov medzi všetkými
spojencami. Je prirodzeným zjavom, že každý
národ a každý štát si predovšetkým
háji svoje záujmy a svoje koncepcie už či
politické, alebo hospodárske, v ktorých vidí
správnu cestu k lepšiemu usporiadaniu sveta. Práve
tak samozrejmé nám bolo, že sa na mierovej
konferencii musely prejaviť mnohé rozpory aj v dôsledku
rôznosti hospodárskych záujmov medzi veľmocami.
S týmito skutočnosťami sme rátali a
budeme musieť ešte na hodne, hodne dlho rátať
v medzinárodných stykoch. Jediným realistickým
východiskom pri prekonávaní týchto
rozporov v medzinárodných vzťahoch je dohoda
medzi veľmocami, spočívajúca na zdravom
a únosnom kompromise.
Na Parížskej konferencii sa však po prvý
raz prejavily tendencie, ktoré chcely eliminovať tento
jedine možný a realistický zákon medzinárodných
vzťahov a nahradiť ho - ako sa to na Parížskej
konferencii hovorievalo - hlasovacou matematikou. Výsledok
tohto pokusu bol ten, že doporučenia Parížskej
konferencie Rade zahraničných ministrov obsahovaly
skoro toľko rozporov a nedohodnutých statí,
ako pôvodné osnovy predostreté zahraničnými
ministrami Parížskej konferencii. Jedine ustúpením
od metódy prehlasovania na zasadnutí Rady zahraničných
ministrov v New Yorku, došlo k zakončeniu prác
a k dohode o definitívnom znení mierových
smlúv. (Predsedníctvo prevzala podpredsedníčka
Hodinová-Spurná.)
Československo už vzhľadom na svoju tradíciu,
ako aj svoju exponovanú polohu v Europe a v duchu jeho
nových ideálov snažilo sa prostredníctvom
svojej delegácie urobiť na Parížskej konferencii
všetko, čo bolo v jeho skromných silách,
aby pomohlo prekonať spomínané rozpory. Robili
sme tak bez toho, aby sme sa vzdávali svojich zásad
a poškodzovali svoje záujmy. Ak naše snahy v
tomto smere pri dlhých diskusiách v procedurálnych
otázkach, za ktorými sa skrývaly ďalekosiahlé
otázky politické, zostaly bez úspechu, pri
rokovaní o konkrétnych problémoch práca
i návrhy našich delegátov - zase v medziach
našich skromných možností - znamenaly
kladný prínos pre výsledky konferencie.
Napriek tomu tento náš postup bol istým sektorom
svetovej tlače označovaný za satelitizmus,
lebo v zásadných otázkach, pri ktorých
došlo k bojovému hlasovaniu, hlasovali sme zväčša
za rovnaké stanovisko ako sovietska delegácia. Nerobili
sme tak z formálne-spojeneckých príčin,
ale vo vlastnom záujme.
A hoci Parížska mierová konferencia bola -
prvý prípad v dejinách svetovej diplomacie
- po každej stránke verejná, v dôsledku
neúplných a tendenčných referátov
istej tlače veľká časť svetovej
verejnej mienky utvorila si o nej skreslený obraz. Táto
skutočnosť iste je dobrou ilustráciou pre aktuálnosť
a potrebnosť návrhu juhoslovanskej vlády, ktorým
sa bude zaoberať toto valné shromaždenie Spojených
národov a ktorý smeruje k tomu, aby bolo zamedzené
šírenie nepravdivých a skreslujúcich
zpráv a tvrdení, namierených proti niektorým
štátom.
Ako som bol už spomínal, naše záujmy na
jednotlivých prejednávaných mierových
smluvách boly rôzne. Tak napríklad skoro vôbec
sme neboli konkrétne zainteresovaní na ustanoveniach
smluvy s Fínskom, ktorá ostatne nevyvolala ani u
ostatných účastníkov rozpory.
Náš záujem na smluve s Bulharskom a Rumunskom
vyplýval zo starých i nových politických
sväzkov s týmito národmi a zo snahy poskytnúť
im priateľskú pomoc v úsilí zbaviť
sa posledných zbytkov režimov, ktoré ich zavliekly
do nepriateľského tábora, a umožniť
im čím skoršie zaradenie medzi plnoprávne
a demokratické národy na základe ich veľkého
úsilia i obeti, prinesených v záverečnej
fáze vojny už proti spoločnému nepriateľovi.
Tieto skutočnosti sme zdôrazňovali ako v plenárnych
zasadnutiach, tak aj na rokovaniach v jednotlivých komisiách.
V politickej komisii rumunskej, ako aj v pléne sme sa postavili
za právo Rumunska proti nároku Maďarska, vzneseným
na Sedmohradsko. Na základe našej iniciatívy
a našich návrhov boli zástupcovia Rumunska
pozvaní a vypočutí ako v politickej, tak
aj vo vojenskej komisii. Náš návrh, aby aj
v texte mierovej smluvy bola uznaná Rumunsku aktívna
účasť na strane spojencov v záverečnej
fáze vojny, bohužiaľ nezískal potrebnú
väčšinu. Podobne sme postupovali aj v politickej
komisii bulharskej a postavili sme sa proti návrhu Grécka,
ktoré žiadalo územné ústupky
od Bulharska, a to dokonca v dôvodov strategických.
Na hospodárskych klauzulách mierových smlúv
s obidvoma týmito štátmi boli sme jednak priamo
zainteresovaní, jednak sme sa octli v chúlostivej
situácii vzhľadom na poradie, v akom boly v balkánskej
ekonomickej komisii prejednávané osnovy jednotlivých
mierových smlúv. Prvou boly ekonomické klauzuly
s Rumunskom. Keďže tieto klauzuly boly, až na malé
ústupky, jednotne štylizované pre všetky
smluvy, prijatie takého alebo onakého rozhodnutia
stávalo sa prejudiciálnym i pre ďalšie
smluvy, najmä pre smluvu s Maďarskom, na ktorej sme
boli najviac zainteresovaní, a to tým viac, že
táto komisia bola v časovej tiesni, nakoľko
smluvu s Rumunskom prejednávala 6 týždňov
a na smluvu s Maďarskom ostaly sotva 3 dni.
No i v tejto delikátnej situácii podarilo sa nám
podoprieť a hájiť záujmy Rumunska, napríklad
v otázke náhrady poisťovniam, v otázke
svetových trhových cien, ďalej v otázke
zachovania nárokov Rumunska voči Nemecku na práva,
vyplývajúce z existujúcich a platných
súkromných i verejných dohôd s Nemeckom
a jeho príslušníkmi a podobne.
Naše vzťahy k Rumunsku a Bulharsku sme nikdy nemali
v úmysle budovať na ustanoveniach mierových
smlúv, ale na podklade trvalých priateľských,
ba spojeneckých sväzkov. Po uzavretí širokej
hospodárskej, obchodnej a kultúrnej dohody s Bulharskom
a po uzavretí kultúrnej a stanovení zásad
obchodnej a hospodárskej dohody s Rumunskom a pred bezprostredným
uzavretím smlúv spojeneckých ako s Bulharskom,
tak i s Rumunskom je jasné, že tento náš
úmysel vteľujeme aj v skutky.
Okrem komplexu hospodárskych otázok, prejednávaných
v balkánskej hospodárskej komisii, záujem
konferencie sa sústredil na rokovanie politickej komisie
talianskej, kde sa rokovalo o novej hranici medzi Juhosláviou
a Talianskom, ako aj o Terste. Priamo sme boli v tomto prípade
zainteresovaní na otázke Terstu a naša delegácia
postupovala v tomto prípade predovšetkým podľa
našich potrieb. V teritoriálnych sporných otázkach
medzi Talianskom a Juhosláviou postavili sme sa jednoznačne
na stranu nášho spojenca Juhoslávie z dôvodov,
ktoré iste nemusím tu rozvádzať.
Na druhej strane však nijak sme nevystupovali proti záujmom
Talianska, ba nevyužili sme ani výhodnej pre nás
situácie k tomu, aby sme si iniciatívnymi návrhmi
a k ťarche Talianska zaistili niektoré svoje špeciálne
záujmy. Išli sme ešte ďalej, nakoľko
po nedávnom jednaní československo-talianskej
delegácie v Prahe zriekli sme sa zvláštnym
prehlásením výhod, ktoré nám
dáva § 79 mierovej smluvy s Talianskom. Urobili sme
tak v presvedčení, že tento náš
krok napomôže normalizovaniu a zlepšovaniu najmä
hospodárskych a iných vzťahov medzi nami a
Talianskom, ktoré budú prinášať
osoh obom stranám.
Prechádzam teraz k otázke na Parížskej
konferencii pre nás najdôležitejšej - k
mierovej smluve s Maďarskom. Mnohým a často
i našim priateľom zdal sa byť náš postup
na Parížskej konferencii voči Maďarsku
tvrdým. My sme však pri koncepcii našich vzťahov
k novému Maďarsku vychádzali zo striezlivej
úvahy, že je treba vytvoriť pre demokratizáciu
Maďarska objektívne predpoklady po každej stránke
a zatiaľ, než sa tak stane, je treba prijímať
opatrne príliš hlučné dovolávanie
sa demokracie u niektorých z vtedajších predstaviteľov
Maďarska. Pozdejší vývoj a udalosti v
Maďarsku daly nám plne za pravdu. Tí, čo
najostrejšie vystupovali na konferencii samej či v
jej zákulisí proti Československu a najviac
sa dovolávali demokratičnosti Maďarska, pri
prvej príležitosti dezertovali od skutočnej
demokracie a ich pravá tvár bola odhalená
práve dnešnými vládnymi predstaviteľmi
Maďarska. Stačí spomenúť vyslancov
a splnomocnených ministrov Maszáka, Auera, Kertésza.
História Uhorska vôbec a maďarského národa
zvlášť priniesla so sebou, že skúšobným
kameňom maďarskej demokracie sa stala najmä národnostná
otázka. Tak tomu bolo v roku 1848, i v roku 1918 a tak
je tomu aj dnes. Platí to najmä v pomere k Československu
a Slovákom. Preto sme boli a sme presvedčení,
že je aj v záujme maďarskej demokracie, aby revizionizmus,
ktorý bol a je objektívnou bázou a živnou
pôdou reakcie, bol raz navždy v Maďarsku likvidovaný.
(Potlesk.) Nedávne skúsenosti nás
poučujú, že vo vzťahu československo-maďarskom
možno toho dosiahnuť jedine úplným likvidovaním
problému maďarskej menšiny u nás. (Potlesk.)
A preto, že sme uznávali a uznávame podstatný
rozdiel, aký bol i v minulosti medzi problémom Nemecka
a Maďarska, napriek tomu, že staré Maďarsko
v minulosti postupovalo spoločne s imperialistickým
Nemeckom, hľadali sme pre vyriešenie problémov
maďarskej menšiny spôsob odlišný od
likvidovania našej menšiny nemeckej. Ale bez ohľadu
na tieto naše subjektívne úvahy a snaženia,
situácia objektívna a politická absolútne
vylučovala zaistenie a použitie takých možností,
aké sme mali v prípade likvidácie menšiny
nemeckej.
Hľadali sme preto spôsoby, ktoré by nepoškodily
rodiacu sa maďarskú demokraciu, pretože skutočná
maďarská demokracia je so strany Nemecka ohrožovaná
práve tak, ako sme ohrožovaní my. Medzi skutočne
demokratickým Maďarskom - po vyriešení
problémov, ktoré medzi nami zostaly otvorené
- a medzi Československom zavládne nielen v pomere
k Nemecku, ale i na mnohých iných poliach totožnosť
záujmov.
Zo všetkých týchto príčin sme
nastúpili cestu bilaterálneho jednanie, ktorého
prvá etapa vyústila v uzavretí dohody o výmene
obyvateľstva. Keďže sa článok v mierovej
smluvy s Maďarskom dotýka tejto smluvy, dovoľte
mi, aby som k jej pohnutej histórii povedal aspoň
niekoľko slov.
Dohoda o výmene obyvateľstva zo dňa 27. februára
1946, ktorá popri reslovakizácii a popri čl.
V mierovej smluvy s Maďarskom predstavuje jeden zo spôsobov
parciálneho riešenia maďarského problému
v Československej republike a je iste dôležitým
krokom k vytváraniu lepších vzťahov medzi
nami a Maďarmi, bohužiaľ hneď od počiatku
s maďarskej strany narušovaná.