Ešte niekoľko slov k osnove zákona, o ktorom
rokujeme.
V širšom priereze nedonáša najpočetnejším
vrstvám štátnych zamestnancov zlepšenie.
Ba pokiaľ ide o štátnych zamestnancov na Slovensku,
znamená, keď aj nie hneď, ale po postupe v platových
stupňoch zhoršenie. Táto obeť sa prináša
v záujme unifikácie predpisov. Jednako nemôžem
nespomenúť aj výhody, ktoré prináša
Slovákom. Zvyšuje hranicu nezaopatrenosti zo 4.800
Kčs na 7.200 Kčs so zpiatočnou platnosťou
od 1. decembra 1945, zavádza nezdaniteľný vyrovnávací
prídavok, zvyšuje základňu pre výmeru
služného, odstraňuje dvojkoľajnosť
v služobných a platových pomeroch zamestnancov,
zvyšuje drahotné prídavky penzistom, i dary
a penzie z milosti sa zvyšujú drahotným prídavkom
a ďalšia podstatná vec, že sa nebude platiť
8% penzijní príspevok, ktorý sa doteraz so
strany štátnych zamestnancov platil.
K výhode o neplatení 8% penzijného príspevku
ozývajú sa aj skeptické hlasy. Doterajším
platením penzijného príspevku zamestnanec
nadobudol konkrétny faktický nárok na odpočivné
a zaopatrovacie platy. Zrušením penzijného
príspevku ostáva zamestnancovi len morálny
nárok na odpočivné a zaopatrovacie platy,
a preto je obava, aby sa tento nárok v dôsledku neplatenia
príspevku zamestnancovi nepoprel. Bude dôležitou
vecou v novom platovom zákone jasne vysloviť, že
sa nároky na zaopatrovacie platy podľa doterajšieho
systému, a to služobných rokov, percient, sadzby,
na výpočet penzie zachovávajú.
Napokon dovolím si požiadať vládu i ústavodarné
Národné shromaždenie, aby sa s ohľadom
na hmotné postavenie štátnych a verejných
zamestnancov urýchlene pokračovalo v prípravách
nového platového zákona, lebo týmto
unifikačným zákonom platy štátnych
a verejných zamestnancov nie sú úmerné
k zvýšeným cenám denných potrieb.
Rovnako treba upraviť hmotné pomery požívateľov
štátnych a odpočivných zaopatrovacích
platov na celom území republiky, lebo ich finančná
situácia je priam žalostná.
Bolo by veľmi účelné, keby nás
z Ministerstva informácii podrobne informovali v patričných
výboroch o stave, k akému už dospela novela,
prípadne návrh osnovy na nový platový
zákon. Ináč, keď končím,
prehlasujem, že súhlasíme s navrhnutým
zákonom s tým vyslovením želania, aby
sme čo najskôr nášmu štátnemu
a verejnému zamestnanectvu dali podľa toho pravdivého
hesla: Hoden jest dělník mzdy své! (Potlesk.)
Podpredseda dr. Ševčík (zvoní):
Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi,
p. posl. Komzalovi.
Posl. Komzala: Slávna snemovňa, panie a pánovia!
Prejednávaná osnova zákona o sjednotení
niektorých predpisov platových a služobných
pomerov štátnych a verejných zamestnancov je,
ako už bolo povedané, prvým krokom k usporiadaniu
pomerov štátnych a verejných zamestnancov našej
obnovenej Československej republiky.
Neblahý vplyv a následky okupácie fašistického
režimu na území našej republiky prejavily
sa aj v tom, že naši štátni a verejní
zamestnanci podliehajú dnes v oblastiach republiky v českých
krajinách a na Slovensku odlišnému služobnému
a platovému systému, čo prirodzene musí
byť čo najrýchlejšie odstránené
a zavedený taký systém jednotný pre
celú republiku, aby každý štátny
zamestnanec mal pocit rovnocennosti a rovnoprávnosti, nech
je jeho miesto pôsobnosti a služobné zaradenie
kdekoľvek a v ktorejkoľvek časti republiky. Znamená
to opätovné spojenie všetkého štátneho
zamestnanectva v Čechách i na Slovensku v jeden
organický celok a povedal by som, v jednu spoločnú
rodinu štátnych a verejných zamestnancov, v
ktorej všetkým príslušníkom je
merané rovnakou mierou a podľa rovnakých zákonov.
Je to súčasne základňa pre konečné
riešenie celoštátnej úpravy platovej,
pre ktorú tento zákon vytvára potrebné
predpoklady. Prakticky sa to robí tak, že platový
systém, platný teraz v českých krajinách,
rozširuje sa aj na Slovensko, pričom je ovšem
pamätané na to, aby zamestnanci neutrpeli žiadnu
ujmu proti doterajšiemu stavu.
Preto v § 3, čl. I tohto sjednocovacieho zákona
pamätá sa na vyrovnávací osobný
prídavok tam, kde by nová úprava znamenala
číselne menší plat, ako ho majú
slovenskí zamestnanci dosiaľ. V dôvodovej zpráve
k návrhu tohto zákona sú uvedené aj
príklady, podľa ktorých je vidieť, že
napr. úradník II. služobnej triedy v 5. služobnej
stupnici stupňa a) dostáva činovné
podľa skupiny 2a) a je ženatý a má 2 deti,
mal by na Slovensku podľa dosiaľ tam platných
predpisov úhrnné požitky 58.088 Kčs,
avšak podľa sjednocovacieho zákona má
dostávať iba 54.348 Kčs. Preto citovaný
§ 3, čl. I tohto predloženého zákona
dáva možnosť osobitným vyrovnávacím
prídavkom v sume 3.740 Kčs vyrovnať túto
nesrovnalosť. Naproti tomu napríklad zriadenie II.
platovej stupnice so služným 2. stupňa a činovným
podľa skupiny miest A, slobodný, dostával doteraz
27.942 Kčs, a podľa vyrovnávacieho zákona
bude jeho plat činiť úhrnom 28.236 Kčs,
o niečo málo viac, ako doteraz, takže vyrovnávací
prídavok neprichádza tu do úvahy. Ako vidieť,
tento zákon nerieši ešte základnú
otázku fakticky rovnakých platov v Čechách
a na Slovensku, čo bude úlohou pripravovaného
celoštátneho platového zákona, ale iba
otázku rovnakých predpisov platových. Nerovnaké
platy na Slovensku a v Čechách teda zatiaľ
ešte ostávajú, čo však nesmie byť
tŕňom v oku štátnym zamestnancom v Čechách,
lebo je snahou vlády a nás všetkých
pri celoštátnej platovej úprave zlepšiť
štátne-zamestnanecké platy každému
štátnemu zamestnancovi, či pracuje v Čechách
lebo na Slovensku o toľko, aby mohol slušne a dôstojne
žiť a nebol eventuálne utisnutý na vedľajšie
zárobky pre zlepšenie svojich životných
pomerov, nehovoriac ani o tom, aby bol dokonca naháňaný
do náručia korupcie a pod.
Zákon odstraňuje doterajšiu disparitu medzi
slobodnými a ženatými zamestnancami, ako je
to vidno z čl. III. § 1 predloženej osnovy, poskytuje
suspendovaným zamestnancom polovicu platového prídavku
a polovicu prídavku zvláštneho, obnovuje vekovú
hranicu pre nárok na výchovné na 18 rokov
a hranica nezaopatrenosti sa za týmže účelom
zvyšuje z doterajších 4.800 na 7.200 Kčs.
Zákon odstraňuje tiež disparitu medzi opatrovateľkami
na štátnych opatrovniach a medzi učiteľkami
ručných prác a domácich náuk;
obnovuje tak právny stav z prvej republiky. Správcom
materských škôl priznáva osobitný
riaditeľský prídavok atď. Pre slovenských
slobodných zamestnancov prináša tento zákon
zvýšenie doterajších drahotných
prídavkov, zvyšuje penzijnú základňu
slovenským zamestnancom, u požívateľov
výslužného a čakateľského
zvyšuje doterajšie drahotné prídavky zo
4.200 na 7.800 Kčs, u poživateľov vdovskej penzie
z 3.300 na 6.000 Kčs a u sirotčej penzie z 3.300
na 4.200 Kčs ročne. Teda tento zákon sjednocuje
predpisy o odpočivných platoch a práve slovenským
poživateľom penzie prináša podstatné
zlepšenie. Slovenskí zamestnanci nadobúdajú
zo sjednotenia predpisov aj tú výhodu, že nemusia
platiť 8 % penzijné príspevky ako doteraz.
Skrátka tento sjednocovací zákon nepoškodzuje,
ale naopak prináša výhody zamestnancom tak
v Čechách ako i na Slovensku a ako už bolo
povedané, umožňuje predpoklady pre jednotnú
všeobecnú úpravu štátne-zamestnaneckých
platov.
Pri tejto príležitosti dovoľte mi, slávna
snemovňa, panie a pánovia, aby som sa dotkol všeobecne
štátne-zamestnaneckého problému. Štátni
zamestnanci stali sa vinou minulých režimov akousi
kastou v národe, ktorá bola vedená zámerne
k tomu, aby sa cítila niečím iným,
ako boly ostatné vrstvy pracujúceho ľudu, s
ktorou si potom zahrávali politickí kúzelníci,
a ktorá napriek tejto svojej umele pestovanej nadradenosti
a výlučnosti bola najúbohejšou a najhoršie
platenou vrstvou v národe. Kedykoľvek sa upravovaly
platy niektorej skupine štátnych zamestnancov, vždy
to bolo robené zámerne tak, aby iné vrstvy
v národe maly príležitosť nadávať
a súčasné zvýšenie niektorej
dane a podobne bolo vyhadzované na oči štátnym
zamestnancom ako príčina určitého
povýšenia alebo úpravy platov. No napriek tomu
ostali zamestnanci štátu najhoršie platenými
a sú nimi i dnes. To si treba uvedomiť a súčasne
je treba si byť vedomý toho, že štátne-zamestnanecká
otázka nemôže byť a nikdy nebude vyriešená,
ak sa na ňu budeme pozerať len ako na dielčiu
otázku, ale že táto otázka je len jednou
časťou problému spravodlivého platu
všetkých pracujúcich. Preto nemohli nikdy dosiahnuť
štátni zamestnanci uspokojenia svojich požiadaviek,
keď o ne zápasili oddelene od ostatných pracujúcich
a môžu ich dosiahnuť len v jednom súručenstve
s ostatnými pracujúcimi vrstvami celého národa.
Štátni zamestnanci boli a sú stále bití
s mnohých strán. Hovorí sa, že je ich
veľa. Súčasne sa poukazuje na to, že je
ich málo na zdolanie všetkých úloh štátnej
administratívy, ktorá je veľmi komplikovaná
a stále sa viac komplikuje. Hovorí sa, že ich
práca je málo výkonná a pri tom sa
robia nové komplikácie a faktická výkonnosť
ich práce sa znemožňuje a spomaluje. Občianstvo
je nespokojné s výkonom našich úradov,
poukazuje na jednej strane na ich preplnenosť a na druhej
strane na ich nevýkonnosť a pomalosť a na nákladnosť
štátnej administratívy. Štátny
zamestnanec trpí týmto systémom najviac nielen
pracovne, ale aj pomerne nízkou životnou úrovňou.
Lepší a výkonnejší odchádzajú
často do iných zamestnaní a tak sa často
preplňujú úrady menej výkonnými
úradníkmi a tými, ktorí sa vzdali
myšlienky byť výkonnejšími, lebo
celý systém práce zabíja v nich iniciatívu
a prácechtivosť a práceschopnosť. Nakoniec
dochádza k takému stavu, že si mnohí
pomyslia: Čo sa mám trápiť a usilovať.
Odsedím si svoje roky a mám pokoj. Za takýchto
pomerov by sme sa mohli dostať do situácie, že
budeme mať namiesto štátnych zamestnancov obyčajných
štátnych zaopatrencov, alebo, ak chcete, mladých
penzistov. Chod štátnej administratívy tu ovšem
nezíska. Kto je tu na vine? Iste nie štátni
zamestnanci sami. Je to starý nemožný byrokratický
systém úradovania, tie protokoly a výpravne,
o staré kamerálne účtovníctvo
z dôb vari Márie Terézie, formalistické
vykonávanie a dozeranie na výkon zákonov
a pod. miesto živej účasti na každodennom
živote v štáte, účasti na iniciatívnom
plnení zákonov podľa ich ducha a nielen podľa
ich mŕtvej litery, namiesto služby občianstvu
a jeho potrebám v duchu doby, namiesto zladeného
zapojenia štátneho aparátu do každodenného
hospodárskeho života. Je teda potreba všeobecná
reforma úradovania v štátnom aparáte,
jeho tesné primknutie sa k potrebám doby a každého
dňa, vzpruženie a zjednodušenie celej práce
tak, aby slúžila občianstvu dobre a rýchle
v jeho denných potrebách. Len takáto reforma
celej agendy štátnych a verejných úradov
uspokojí občianstvo a bude organickým doplnkom
hospodárskeho života v republike a, čo je dôležité,
zvýši vážnosť a úctu k štátne-zamestnaneckému
stavu a prinesie mu trvalý pokoj.
Keď odstránime skutočné a komplikované
pisárenie, nerozhodnosť a strach pred zodpovednosťou
v štátnych úradoch a nahradíme ho pružným
iniciatívnym a zodpovedným vybavovaním všetkých
záležitostí v duchu zákona a v smysle
potreby a účelu, bude možné snížiť
počet štátnych zamestnancov na patričné
množstvo, ktoré bude potom nielen kvalitné
a výkonné, ale bude môcť byť za
svoju prácu odmenené tak, ako sa odmeňuje
v súkromných službách a všade tam,
kde sa účelu primerane pracuje, kde sa dobre honoruje
dobrá práca. Otázka takzvanej definitívy,
je tu úplne zbytočná, lebo v novej našej
ľudovo-demokratickej republike chceme a budeme mať definitívu
pre každého pracujúceho človeka a nielen
pre jednu vrstvu v národe. Potom budú všetci
štátni a verejní zamestnanci mať pocit,
že nie sú štátu a verejnosti na ťarchu,
ale budú hrdí na svoju vážnu a dobre
platenú prácu, budú mať radosť
zo svojej práce, ktorá bude prácou tvorčou
a užitočnou v plnej miere. Štátni a verejní
zamestnanci pracujú za podmienok veľmi ťažkých
a nepríjemných. Styk so stranami prináša
so sebou všetky možné a nemožné nepríjemnosti
jednania s ľuďmi rozličných charakterov
a rozličnej úrovne. Štátny zamestnanec
musí byť nielen dobrým a svedomitým
pracovníkom, ale aj psychologom a vychovávateľom
verejnosti, a preto musí byť sám na výške
doby a pomerov. Uľahčiť jeho prácu nemožno
ináč, len takým systémom práce,
ktorý nebude zabíjať jeho ducha, jeho iniciatívu
a jeho radosť z práce. Preto je potrebné, aby
s chystaným riešením štátne-zamestnaneckých
platov prišla súčasne i dôkladná
reforma práce v štátnych úradoch, lebo
bez nej zostal by štátny a verejný zamestnanec
naďalej prezeraným a nedoceneným pracovníkom.
Vítam tento sjednocovací zákon ako prvý
krok k našej úprave celého problému
štátne-zamestnaneckého a opakujem: Chceme,
aby štátni zamestnanci a ich práca bola kvalitná
a účelná, a aby sa za ňu dostalo štátnym
a verejným zamestnancom spravodlivej a dobrej platovej
úpravy. Len tak budeme mať vzorných a dobrých
vykonávateľov našich zákonov a oddaných
a verejných zamestnancov nášho štátu
a verejnej správy. (Potlesk.)
Podpredseda dr. Ševčík: Ďalším
rečníkom je pán posl. Sedlák.
Dávam mu slovo.
Posl. Sedlák: Slavná sněmovno!
Zdálo by se téměř, že státní
zaměstnanci patří k těm, kterým
je velmi přáno, poněvadž pouhá
zmínka o nich vyvolává debatu, ve které
celá Národní fronta společně
vyjadřuje tíživost postavení státních
zaměstnanců. Zdálo by se, když Národní
Fronta tuto tíživost chápe, že by nebylo
těžké tuto neutěšenou situaci skutečně
také napravit. Přes to je nutno si uvědomit,
že otázka státních a veřejných
zaměstnanců není tak jednoduchá.
Bylo tu již několik zmínek o tom, že se
v této souvislosti dotýkáme problému,
že náš státní a veřejnozaměstnanecký
aparát značně narostl, že rostl v okupaci,
že značně narostl po okupaci a že konec
konců jsme nesli i namnoze příliš široké
byrokratické zřízení z dob starého
Rakouska. Tyto všechny skutečnosti nám komplikují
dnešní situaci a komplikují nám ji svým
způsobem i psychologické důsledky postavení
státního zaměstnance ve státě
vůbec. Kdybychom se musili v této souvislosti navrátit
zpět o nějaké to století do doby,
kdy nám vyrůstal moderní stát, zjistili
bychom, že tehdy mocnáři států
poskytovali svým státním zaměstnancům
postavení výjimečné, že je často
stavěli výše než ostatní národ,
jen aby v nich měli povolný a pevný aparát,
a to často i k úkolům proti svému
lidu.
Bylo by ovšem zlé, kdybychom tuto moudrost minulých
mocnářů neuměli dnes využít
pro republiku. Postavení a poslání státu
se základně změnilo. Dřív byl
instrumentem mocnáře, dnes je prostředkem,
ve kterém se vyžívá národ. Jak
musí nám, stoupencům lidově demokratického
zřízení, záležet na tom, aby
tento stát byl skutečně dobře organisován,
aby měl hladkou správu, která plně
a pohotově vyhovuje všem jeho potřebám,
poněvadž tímto způsobem nejsnáze
a nejrychleji se vyrovnává s potřebami lidu.
Můžeme říci, že zdar dvouletky
je velmi podmíněn hladkým zdoláním
byrokratických opatření, která probíhají
státním aparátem. Na spokojenosti tohoto
aparátu tedy nesmírně záleží
a měli bychom dbát, aby měl skutečně
ku své republice nejkladnější postoj.
Naše zkušenosti zatím nejsou zlé. Víme,
že mezi státními a veřejnými
zaměstnanci je nejvíce oprávněné
nespokojenosti, ale že přes to zatím nedávají
nijakým způsobem této nespokojenosti průchod
na účet kvality své práce. Vzpomeňme
jen režimů, které byly a jsou kolem nás,
kde často bylo možno si docela i vězně
vyreklamovat z vězení za náležitý
úplatek policejnímu řediteli. Je to pro nás
strašlivá výstraha, když si uvědomíme,
že se náš mizerně placený státní
a veřejný zaměstnanec dostává
do styku s osobami, které stojí sociálně
vysoko nad ním, což samo o sobě podporuje podobné
svody. Zájem na čistotě našeho státního
aparátu nás tedy musí vést k tomu,
abychom konečně otázce státních
a veřejných zaměstnanců místo
slov věnovali své praktické úsilí.
Víme, že je to problém široký,
že sjednocení, o kterém dnes hovoříme,
se dotýká řady předpisů, a
to nám právě rýsuje rozsáhlost
tohoto problému s hlediska právního. Ale
ještě širší je ten problém,
když se prakticky podíváme do rodin státních
a veřejných zaměstnanců. Není
žádným tajemstvím, že v těchto
vrstvách dosáhlo zadlužení průměrně
nejvyššího stupně. Žádná
vrstva není tak prodlužena jako státní
a veřejní zaměstnanci. A to je samo o sobě
další moment, s hlediska našeho státu
jistě nebezpečný.
Doufám proto, že se budeme nyní již touto
otázkou opravdu vážně zabývat,
že přikročíme k provisorní úpravě,
ve které zlepšíme platovou situaci přechodně,
a že se pak opravdu vážně dáme
do konečné úpravy, ve které našim
státním a veřejným zaměstnancům
fundamentálním zákonem zaručíme
jejich spravedlnost. O poměrech státních
a veřejných zaměstnanců vede se mnoho
diskusí a debat. Zmínka o definitivě vyvolala
nesmírné debaty i diskuse tiskové. Všichni
víme, že ta definitiva byla malá kapička
toho, co zaměstnanec ještě měl, aby
svodům sociálně silnějších
odolával a mohl vykonávat státní spravedlnost.
Vedlo se a vede mnoho debat kolem očisty ve státnězaměstnaneckých
řadách. Všichni víme, že mezi státními
a veřejnými zaměstnanci nebylo více
kolaborantů než v ostatních vrstvách
národa. Bylo by nezdravé, kdybychom měli
státní a veřejnozaměstnanecký
aparát ještě dále jakýmkoliv
způsobem oslabovat, kdybychom měli dopustit, aby
se stal předmětem diskuse politických stran
nebo aby se mělo se zájmy státních
a veřejných zaměstnanců licitovat.
Je nanejvýš zapotřebí, abychom si dnes
všichni svorně při této příležitosti,
která se dotýká našich státních
a veřejných zaměstnanců, řekli,
že náš stát bude tak pevný a svým
způsobem tak odolný, jak spolehlivý bude
mít státně- a veřejnozaměstnanecký
aparát, a že je tudíž naším
společným příkazem, abychom této
spokojenosti společně v Národní frontě
napomáhali. (Potlesk.)
Podpredseda dr. Ševčík: K slovu nie
je už nikto prihlásený, rozprava je skončená.
Slovo k vecnej poznámke si vyžiadal p. posl. Tichota.
Posl. Tichota: Pane předsedo, slavná sněmovno!
K prohlášení, které učinil s
těchto míst pan posl. Jura, dovolte mi malou
poznámku.
Také strana čs. národních socialistů
vítá tento parifikační zákon,
jak už zde zdůraznil kol. Jirásek. I
když jde o návrh, který není dokonalý,
souhlasíme s ním a bereme spoluodpovědnost
i za jeho nepopulární části. Ale rozhodně
odmítáme názor, že tu jde o vytvoření
předpokladu pro nový platový zákon.
Ona zachovaná okupantská vládní nařízení,
do parifikačního zákona převzatá,
nesmějí přece býti podkladem pro sociálně
spravedlivý platový zákon. Statistika o povyšování
zde přednesená je ovšem velmi líbivě
učesaná. Porovnávat tehdejší
poměry s dobou provádění renominace,
to jest s prováděním opatření,
které nemá v dějinách veřejno-zaměstnaneckých
obdoby, je při nejmenším málo seriosní.
V této statistice chybí také ještě
výpočet oněch tak zv. politických
povýšení, kde se také povyšovalo
třikrát i vícekrát v renominaci.