Čtvrtek 3. července 1947

Ešte niekoľko slov k osnove zákona, o ktorom rokujeme.

V širšom priereze nedonáša najpočetnejším vrstvám štátnych zamestnancov zlepšenie. Ba pokiaľ ide o štátnych zamestnancov na Slovensku, znamená, keď aj nie hneď, ale po postupe v platových stupňoch zhoršenie. Táto obeť sa prináša v záujme unifikácie predpisov. Jednako nemôžem nespomenúť aj výhody, ktoré prináša Slovákom. Zvyšuje hranicu nezaopatrenosti zo 4.800 Kčs na 7.200 Kčs so zpiatočnou platnosťou od 1. decembra 1945, zavádza nezdaniteľný vyrovnávací prídavok, zvyšuje základňu pre výmeru služného, odstraňuje dvojkoľajnosť v služobných a platových pomeroch zamestnancov, zvyšuje drahotné prídavky penzistom, i dary a penzie z milosti sa zvyšujú drahotným prídavkom a ďalšia podstatná vec, že sa nebude platiť 8% penzijní príspevok, ktorý sa doteraz so strany štátnych zamestnancov platil.

K výhode o neplatení 8% penzijného príspevku ozývajú sa aj skeptické hlasy. Doterajším platením penzijného príspevku zamestnanec nadobudol konkrétny faktický nárok na odpočivné a zaopatrovacie platy. Zrušením penzijného príspevku ostáva zamestnancovi len morálny nárok na odpočivné a zaopatrovacie platy, a preto je obava, aby sa tento nárok v dôsledku neplatenia príspevku zamestnancovi nepoprel. Bude dôležitou vecou v novom platovom zákone jasne vysloviť, že sa nároky na zaopatrovacie platy podľa doterajšieho systému, a to služobných rokov, percient, sadzby, na výpočet penzie zachovávajú.

Napokon dovolím si požiadať vládu i ústavodarné Národné shromaždenie, aby sa s ohľadom na hmotné postavenie štátnych a verejných zamestnancov urýchlene pokračovalo v prípravách nového platového zákona, lebo týmto unifikačným zákonom platy štátnych a verejných zamestnancov nie sú úmerné k zvýšeným cenám denných potrieb.

Rovnako treba upraviť hmotné pomery požívateľov štátnych a odpočivných zaopatrovacích platov na celom území republiky, lebo ich finančná situácia je priam žalostná.

Bolo by veľmi účelné, keby nás z Ministerstva informácii podrobne informovali v patričných výboroch o stave, k akému už dospela novela, prípadne návrh osnovy na nový platový zákon. Ináč, keď končím, prehlasujem, že súhlasíme s navrhnutým zákonom s tým vyslovením želania, aby sme čo najskôr nášmu štátnemu a verejnému zamestnanectvu dali podľa toho pravdivého hesla: Hoden jest dělník mzdy své! (Potlesk.)

Podpredseda dr. Ševčík (zvoní): Dávam slovo ďalšiemu rečníkovi, p. posl. Komzalovi.

Posl. Komzala: Slávna snemovňa, panie a pánovia!

Prejednávaná osnova zákona o sjednotení niektorých predpisov platových a služobných pomerov štátnych a verejných zamestnancov je, ako už bolo povedané, prvým krokom k usporiadaniu pomerov štátnych a verejných zamestnancov našej obnovenej Československej republiky.

Neblahý vplyv a následky okupácie fašistického režimu na území našej republiky prejavily sa aj v tom, že naši štátni a verejní zamestnanci podliehajú dnes v oblastiach republiky v českých krajinách a na Slovensku odlišnému služobnému a platovému systému, čo prirodzene musí byť čo najrýchlejšie odstránené a zavedený taký systém jednotný pre celú republiku, aby každý štátny zamestnanec mal pocit rovnocennosti a rovnoprávnosti, nech je jeho miesto pôsobnosti a služobné zaradenie kdekoľvek a v ktorejkoľvek časti republiky. Znamená to opätovné spojenie všetkého štátneho zamestnanectva v Čechách i na Slovensku v jeden organický celok a povedal by som, v jednu spoločnú rodinu štátnych a verejných zamestnancov, v ktorej všetkým príslušníkom je merané rovnakou mierou a podľa rovnakých zákonov.

Je to súčasne základňa pre konečné riešenie celoštátnej úpravy platovej, pre ktorú tento zákon vytvára potrebné predpoklady. Prakticky sa to robí tak, že platový systém, platný teraz v českých krajinách, rozširuje sa aj na Slovensko, pričom je ovšem pamätané na to, aby zamestnanci neutrpeli žiadnu ujmu proti doterajšiemu stavu.

Preto v § 3, čl. I tohto sjednocovacieho zákona pamätá sa na vyrovnávací osobný prídavok tam, kde by nová úprava znamenala číselne menší plat, ako ho majú slovenskí zamestnanci dosiaľ. V dôvodovej zpráve k návrhu tohto zákona sú uvedené aj príklady, podľa ktorých je vidieť, že napr. úradník II. služobnej triedy v 5. služobnej stupnici stupňa a) dostáva činovné podľa skupiny 2a) a je ženatý a má 2 deti, mal by na Slovensku podľa dosiaľ tam platných predpisov úhrnné požitky 58.088 Kčs, avšak podľa sjednocovacieho zákona má dostávať iba 54.348 Kčs. Preto citovaný § 3, čl. I tohto predloženého zákona dáva možnosť osobitným vyrovnávacím prídavkom v sume 3.740 Kčs vyrovnať túto nesrovnalosť. Naproti tomu napríklad zriadenie II. platovej stupnice so služným 2. stupňa a činovným podľa skupiny miest A, slobodný, dostával doteraz 27.942 Kčs, a podľa vyrovnávacieho zákona bude jeho plat činiť úhrnom 28.236 Kčs, o niečo málo viac, ako doteraz, takže vyrovnávací prídavok neprichádza tu do úvahy. Ako vidieť, tento zákon nerieši ešte základnú otázku fakticky rovnakých platov v Čechách a na Slovensku, čo bude úlohou pripravovaného celoštátneho platového zákona, ale iba otázku rovnakých predpisov platových. Nerovnaké platy na Slovensku a v Čechách teda zatiaľ ešte ostávajú, čo však nesmie byť tŕňom v oku štátnym zamestnancom v Čechách, lebo je snahou vlády a nás všetkých pri celoštátnej platovej úprave zlepšiť štátne-zamestnanecké platy každému štátnemu zamestnancovi, či pracuje v Čechách lebo na Slovensku o toľko, aby mohol slušne a dôstojne žiť a nebol eventuálne utisnutý na vedľajšie zárobky pre zlepšenie svojich životných pomerov, nehovoriac ani o tom, aby bol dokonca naháňaný do náručia korupcie a pod.

Zákon odstraňuje doterajšiu disparitu medzi slobodnými a ženatými zamestnancami, ako je to vidno z čl. III. § 1 predloženej osnovy, poskytuje suspendovaným zamestnancom polovicu platového prídavku a polovicu prídavku zvláštneho, obnovuje vekovú hranicu pre nárok na výchovné na 18 rokov a hranica nezaopatrenosti sa za týmže účelom zvyšuje z doterajších 4.800 na 7.200 Kčs.

Zákon odstraňuje tiež disparitu medzi opatrovateľkami na štátnych opatrovniach a medzi učiteľkami ručných prác a domácich náuk; obnovuje tak právny stav z prvej republiky. Správcom materských škôl priznáva osobitný riaditeľský prídavok atď. Pre slovenských slobodných zamestnancov prináša tento zákon zvýšenie doterajších drahotných prídavkov, zvyšuje penzijnú základňu slovenským zamestnancom, u požívateľov výslužného a čakateľského zvyšuje doterajšie drahotné prídavky zo 4.200 na 7.800 Kčs, u poživateľov vdovskej penzie z 3.300 na 6.000 Kčs a u sirotčej penzie z 3.300 na 4.200 Kčs ročne. Teda tento zákon sjednocuje predpisy o odpočivných platoch a práve slovenským poživateľom penzie prináša podstatné zlepšenie. Slovenskí zamestnanci nadobúdajú zo sjednotenia predpisov aj tú výhodu, že nemusia platiť 8 % penzijné príspevky ako doteraz. Skrátka tento sjednocovací zákon nepoškodzuje, ale naopak prináša výhody zamestnancom tak v Čechách ako i na Slovensku a ako už bolo povedané, umožňuje predpoklady pre jednotnú všeobecnú úpravu štátne-zamestnaneckých platov.

Pri tejto príležitosti dovoľte mi, slávna snemovňa, panie a pánovia, aby som sa dotkol všeobecne štátne-zamestnaneckého problému. Štátni zamestnanci stali sa vinou minulých režimov akousi kastou v národe, ktorá bola vedená zámerne k tomu, aby sa cítila niečím iným, ako boly ostatné vrstvy pracujúceho ľudu, s ktorou si potom zahrávali politickí kúzelníci, a ktorá napriek tejto svojej umele pestovanej nadradenosti a výlučnosti bola najúbohejšou a najhoršie platenou vrstvou v národe. Kedykoľvek sa upravovaly platy niektorej skupine štátnych zamestnancov, vždy to bolo robené zámerne tak, aby iné vrstvy v národe maly príležitosť nadávať a súčasné zvýšenie niektorej dane a podobne bolo vyhadzované na oči štátnym zamestnancom ako príčina určitého povýšenia alebo úpravy platov. No napriek tomu ostali zamestnanci štátu najhoršie platenými a sú nimi i dnes. To si treba uvedomiť a súčasne je treba si byť vedomý toho, že štátne-zamestnanecká otázka nemôže byť a nikdy nebude vyriešená, ak sa na ňu budeme pozerať len ako na dielčiu otázku, ale že táto otázka je len jednou časťou problému spravodlivého platu všetkých pracujúcich. Preto nemohli nikdy dosiahnuť štátni zamestnanci uspokojenia svojich požiadaviek, keď o ne zápasili oddelene od ostatných pracujúcich a môžu ich dosiahnuť len v jednom súručenstve s ostatnými pracujúcimi vrstvami celého národa.

Štátni zamestnanci boli a sú stále bití s mnohých strán. Hovorí sa, že je ich veľa. Súčasne sa poukazuje na to, že je ich málo na zdolanie všetkých úloh štátnej administratívy, ktorá je veľmi komplikovaná a stále sa viac komplikuje. Hovorí sa, že ich práca je málo výkonná a pri tom sa robia nové komplikácie a faktická výkonnosť ich práce sa znemožňuje a spomaluje. Občianstvo je nespokojné s výkonom našich úradov, poukazuje na jednej strane na ich preplnenosť a na druhej strane na ich nevýkonnosť a pomalosť a na nákladnosť štátnej administratívy. Štátny zamestnanec trpí týmto systémom najviac nielen pracovne, ale aj pomerne nízkou životnou úrovňou. Lepší a výkonnejší odchádzajú často do iných zamestnaní a tak sa často preplňujú úrady menej výkonnými úradníkmi a tými, ktorí sa vzdali myšlienky byť výkonnejšími, lebo celý systém práce zabíja v nich iniciatívu a prácechtivosť a práceschopnosť. Nakoniec dochádza k takému stavu, že si mnohí pomyslia: Čo sa mám trápiť a usilovať. Odsedím si svoje roky a mám pokoj. Za takýchto pomerov by sme sa mohli dostať do situácie, že budeme mať namiesto štátnych zamestnancov obyčajných štátnych zaopatrencov, alebo, ak chcete, mladých penzistov. Chod štátnej administratívy tu ovšem nezíska. Kto je tu na vine? Iste nie štátni zamestnanci sami. Je to starý nemožný byrokratický systém úradovania, tie protokoly a výpravne, o staré kamerálne účtovníctvo z dôb vari Márie Terézie, formalistické vykonávanie a dozeranie na výkon zákonov a pod. miesto živej účasti na každodennom živote v štáte, účasti na iniciatívnom plnení zákonov podľa ich ducha a nielen podľa ich mŕtvej litery, namiesto služby občianstvu a jeho potrebám v duchu doby, namiesto zladeného zapojenia štátneho aparátu do každodenného hospodárskeho života. Je teda potreba všeobecná reforma úradovania v štátnom aparáte, jeho tesné primknutie sa k potrebám doby a každého dňa, vzpruženie a zjednodušenie celej práce tak, aby slúžila občianstvu dobre a rýchle v jeho denných potrebách. Len takáto reforma celej agendy štátnych a verejných úradov uspokojí občianstvo a bude organickým doplnkom hospodárskeho života v republike a, čo je dôležité, zvýši vážnosť a úctu k štátne-zamestnaneckému stavu a prinesie mu trvalý pokoj.

Keď odstránime skutočné a komplikované pisárenie, nerozhodnosť a strach pred zodpovednosťou v štátnych úradoch a nahradíme ho pružným iniciatívnym a zodpovedným vybavovaním všetkých záležitostí v duchu zákona a v smysle potreby a účelu, bude možné snížiť počet štátnych zamestnancov na patričné množstvo, ktoré bude potom nielen kvalitné a výkonné, ale bude môcť byť za svoju prácu odmenené tak, ako sa odmeňuje v súkromných službách a všade tam, kde sa účelu primerane pracuje, kde sa dobre honoruje dobrá práca. Otázka takzvanej definitívy, je tu úplne zbytočná, lebo v novej našej ľudovo-demokratickej republike chceme a budeme mať definitívu pre každého pracujúceho človeka a nielen pre jednu vrstvu v národe. Potom budú všetci štátni a verejní zamestnanci mať pocit, že nie sú štátu a verejnosti na ťarchu, ale budú hrdí na svoju vážnu a dobre platenú prácu, budú mať radosť zo svojej práce, ktorá bude prácou tvorčou a užitočnou v plnej miere. Štátni a verejní zamestnanci pracujú za podmienok veľmi ťažkých a nepríjemných. Styk so stranami prináša so sebou všetky možné a nemožné nepríjemnosti jednania s ľuďmi rozličných charakterov a rozličnej úrovne. Štátny zamestnanec musí byť nielen dobrým a svedomitým pracovníkom, ale aj psychologom a vychovávateľom verejnosti, a preto musí byť sám na výške doby a pomerov. Uľahčiť jeho prácu nemožno ináč, len takým systémom práce, ktorý nebude zabíjať jeho ducha, jeho iniciatívu a jeho radosť z práce. Preto je potrebné, aby s chystaným riešením štátne-zamestnaneckých platov prišla súčasne i dôkladná reforma práce v štátnych úradoch, lebo bez nej zostal by štátny a verejný zamestnanec naďalej prezeraným a nedoceneným pracovníkom.

Vítam tento sjednocovací zákon ako prvý krok k našej úprave celého problému štátne-zamestnaneckého a opakujem: Chceme, aby štátni zamestnanci a ich práca bola kvalitná a účelná, a aby sa za ňu dostalo štátnym a verejným zamestnancom spravodlivej a dobrej platovej úpravy. Len tak budeme mať vzorných a dobrých vykonávateľov našich zákonov a oddaných a verejných zamestnancov nášho štátu a verejnej správy. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Ševčík: Ďalším rečníkom je pán posl. Sedlák. Dávam mu slovo.

Posl. Sedlák: Slavná sněmovno!

Zdálo by se téměř, že státní zaměstnanci patří k těm, kterým je velmi přáno, poněvadž pouhá zmínka o nich vyvolává debatu, ve které celá Národní fronta společně vyjadřuje tíživost postavení státních zaměstnanců. Zdálo by se, když Národní Fronta tuto tíživost chápe, že by nebylo těžké tuto neutěšenou situaci skutečně také napravit. Přes to je nutno si uvědomit, že otázka státních a veřejných zaměstnanců není tak jednoduchá.

Bylo tu již několik zmínek o tom, že se v této souvislosti dotýkáme problému, že náš státní a veřejnozaměstnanecký aparát značně narostl, že rostl v okupaci, že značně narostl po okupaci a že konec konců jsme nesli i namnoze příliš široké byrokratické zřízení z dob starého Rakouska. Tyto všechny skutečnosti nám komplikují dnešní situaci a komplikují nám ji svým způsobem i psychologické důsledky postavení státního zaměstnance ve státě vůbec. Kdybychom se musili v této souvislosti navrátit zpět o nějaké to století do doby, kdy nám vyrůstal moderní stát, zjistili bychom, že tehdy mocnáři států poskytovali svým státním zaměstnancům postavení výjimečné, že je často stavěli výše než ostatní národ, jen aby v nich měli povolný a pevný aparát, a to často i k úkolům proti svému lidu.

Bylo by ovšem zlé, kdybychom tuto moudrost minulých mocnářů neuměli dnes využít pro republiku. Postavení a poslání státu se základně změnilo. Dřív byl instrumentem mocnáře, dnes je prostředkem, ve kterém se vyžívá národ. Jak musí nám, stoupencům lidově demokratického zřízení, záležet na tom, aby tento stát byl skutečně dobře organisován, aby měl hladkou správu, která plně a pohotově vyhovuje všem jeho potřebám, poněvadž tímto způsobem nejsnáze a nejrychleji se vyrovnává s potřebami lidu.

Můžeme říci, že zdar dvouletky je velmi podmíněn hladkým zdoláním byrokratických opatření, která probíhají státním aparátem. Na spokojenosti tohoto aparátu tedy nesmírně záleží a měli bychom dbát, aby měl skutečně ku své republice nejkladnější postoj. Naše zkušenosti zatím nejsou zlé. Víme, že mezi státními a veřejnými zaměstnanci je nejvíce oprávněné nespokojenosti, ale že přes to zatím nedávají nijakým způsobem této nespokojenosti průchod na účet kvality své práce. Vzpomeňme jen režimů, které byly a jsou kolem nás, kde často bylo možno si docela i vězně vyreklamovat z vězení za náležitý úplatek policejnímu řediteli. Je to pro nás strašlivá výstraha, když si uvědomíme, že se náš mizerně placený státní a veřejný zaměstnanec dostává do styku s osobami, které stojí sociálně vysoko nad ním, což samo o sobě podporuje podobné svody. Zájem na čistotě našeho státního aparátu nás tedy musí vést k tomu, abychom konečně otázce státních a veřejných zaměstnanců místo slov věnovali své praktické úsilí. Víme, že je to problém široký, že sjednocení, o kterém dnes hovoříme, se dotýká řady předpisů, a to nám právě rýsuje rozsáhlost tohoto problému s hlediska právního. Ale ještě širší je ten problém, když se prakticky podíváme do rodin státních a veřejných zaměstnanců. Není žádným tajemstvím, že v těchto vrstvách dosáhlo zadlužení průměrně nejvyššího stupně. Žádná vrstva není tak prodlužena jako státní a veřejní zaměstnanci. A to je samo o sobě další moment, s hlediska našeho státu jistě nebezpečný.

Doufám proto, že se budeme nyní již touto otázkou opravdu vážně zabývat, že přikročíme k provisorní úpravě, ve které zlepšíme platovou situaci přechodně, a že se pak opravdu vážně dáme do konečné úpravy, ve které našim státním a veřejným zaměstnancům fundamentálním zákonem zaručíme jejich spravedlnost. O poměrech státních a veřejných zaměstnanců vede se mnoho diskusí a debat. Zmínka o definitivě vyvolala nesmírné debaty i diskuse tiskové. Všichni víme, že ta definitiva byla malá kapička toho, co zaměstnanec ještě měl, aby svodům sociálně silnějších odolával a mohl vykonávat státní spravedlnost. Vedlo se a vede mnoho debat kolem očisty ve státnězaměstnaneckých řadách. Všichni víme, že mezi státními a veřejnými zaměstnanci nebylo více kolaborantů než v ostatních vrstvách národa. Bylo by nezdravé, kdybychom měli státní a veřejnozaměstnanecký aparát ještě dále jakýmkoliv způsobem oslabovat, kdybychom měli dopustit, aby se stal předmětem diskuse politických stran nebo aby se mělo se zájmy státních a veřejných zaměstnanců licitovat. Je nanejvýš zapotřebí, abychom si dnes všichni svorně při této příležitosti, která se dotýká našich státních a veřejných zaměstnanců, řekli, že náš stát bude tak pevný a svým způsobem tak odolný, jak spolehlivý bude mít státně- a veřejnozaměstnanecký aparát, a že je tudíž naším společným příkazem, abychom této spokojenosti společně v Národní frontě napomáhali. (Potlesk.)

Podpredseda dr. Ševčík: K slovu nie je už nikto prihlásený, rozprava je skončená.

Slovo k vecnej poznámke si vyžiadal p. posl. Tichota.

Posl. Tichota: Pane předsedo, slavná sněmovno!

K prohlášení, které učinil s těchto míst pan posl. Jura, dovolte mi malou poznámku.

Také strana čs. národních socialistů vítá tento parifikační zákon, jak už zde zdůraznil kol. Jirásek. I když jde o návrh, který není dokonalý, souhlasíme s ním a bereme spoluodpovědnost i za jeho nepopulární části. Ale rozhodně odmítáme názor, že tu jde o vytvoření předpokladu pro nový platový zákon. Ona zachovaná okupantská vládní nařízení, do parifikačního zákona převzatá, nesmějí přece býti podkladem pro sociálně spravedlivý platový zákon. Statistika o povyšování zde přednesená je ovšem velmi líbivě učesaná. Porovnávat tehdejší poměry s dobou provádění renominace, to jest s prováděním opatření, které nemá v dějinách veřejno-zaměstnaneckých obdoby, je při nejmenším málo seriosní. V této statistice chybí také ještě výpočet oněch tak zv. politických povýšení, kde se také povyšovalo třikrát i vícekrát v renominaci.

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP