Taktiež musíme si byť vedomí, že zákon, ktorý má teraz vyriešiť otázku viazaných vkladov s prevzatím všetkých pasív a aktív, ktoré v zákone sú uvedené, bude musieť, byť používaný stále s ohľadom na to, koľko náš trh peňazí znesie a koľko bude možné uvoľniť, a nie, aby teraz, keď príjmeme zákon, si ľudia mysleli, že zajtra budú viazané vklady voľné, že každý si ich už bude môcť vyzdvihnúť. Myslím, že je treba povedať plnú pravdu, že to bude trvať niekoľko rokov, kým budú tieto viazané vklady uvoľňované, a to len takým spôsobom, ak bude skutočne naša výroba rásť, ak bude môcť trh zniesť tieto peniaze, bez toho, aby sme ohrozili našu menu. Teda0 keď povieme, že nikto nestratí ani halier, že každý, kto zaplatil dávku z majetku, tieto viazané peniaze dostane, máme zároveň povedať, že ich však nemôže dostať okamžite, že to pôjde len postupne.

Teda, aké merítko má byť brané k uvoľňovaniu peňaží? S tohto miesta boly navrhnuté rôzne návrhy, aby vraj bolo určené isté percento, a to pre každého, aby sa, i keď sa to nehovorí priamo, nebral čiste len sociálny ohľad. Nuž, páni, dovoľte, keď takto budeme hovoriť, znamená to, že znova voči našej mene a voči viazaným vkladom vzbudzujeme nedôveru. Myslím, že v prvom rade musí byť merítko, vedľa ktorého majú byť vklady uvoľňované, a že ním musí byť sociálna a hospodárska otázka. Tá musí byť merítkom prvoradým. Ten, kto peniaze nepotrebuje buď pre svoje hospodárstvo a bezprostredne, nepotrebuje ich pre svoje sociálne postavenia, ten si môže ten rok, päť, alebo keď chcete aj tých desať rokov počkať, pretože inak by ich mal v banke na knižke a takto ich má uložené v Likvidačnom fonde. Títo ľudia môžu čakať, ale ťažko by sa dalo čakať tomu, kto nemá príjmu a potrebuje peniaze k udržovaniu svojej vlastnej domácnosti, svojho života. Ťažko sa dá čakať našim roľníkom na východe v zničených obciach, a prostému roľníckemu ľudu, alebo keď vezmeme tých nových prídelcov, ktorí dostali prídely pozemkov, ťažko by to bolo pre nich, ak by viazané vklady boly razom uvoľnené všetkým, ale len percentuálne. Nuž ťažko by to tí naši maličkí vydržali zároveň s tými, ktorí to bezprostredne nepotrebujú. Ale potom by sme tým nenapomáhali ani rozvoju nášho hospodárskeho života, pretože by sme uvoľňovali peniaze, ktoré uvoľňovať nie je treba, na úkor tých, ktorí bezprostredne uvoľnenie peňazí potrebujú. Myslím, že keď chceme, aby prišlo uvoľňovanie k dobru nášmu ľudu, tak nás musia viesť len tieto dve veci, sociálna otázka a hospodárska otázka, potreba toho človeka na jeho hospodárstve; tam musíme uvoľniť a tam aj keď uvoľníme, i keď by sme tu niečo prekročili, v tom smysle, že to bude okamžite, predsa len by bola vytvorená hodnota a v podstate by sme neohrozili našu menu, naopak umožnili by sme rozvoj nášho hospodárstva. A keď azda by sa niekedy i viac uvoľnilo, nie je to strata, naopak je to upevnenie našej meny. Tomu má slúžiť Likvidačný fond, aby uvoľňovanie do budúcnosti neišlo na úkor našej meny, ale aby to išlo tak, ako budú príjmy do tohto fondu prichádzať. Myslím, že je to opatrenie mimoriadne dôležité a správne.

V presvedčení toho prehlasujem, že Klub komunistických poslancov Slovenska bude za osnovu hlasovať. (Potlesk.)

Podpredseda Komzala: Ďalším rečníkom je p. posl. dr Josko. Udeľujem mu slovo.

Posl. dr Josko (uvítaný potleskom): Vážená snemovňa, panie a páni!

Vládny návrh zákona o Likvidačnom fonde menovom je dôležité opatrenie menovo-finančné. Pre jeho hlboký zásah do hospodárskych záujmov každého jednotlivca ako aj pre jeho účinky na finančné hospodárstvo štátu je to súčasne aj významné opatrenie politickej povahy. Menová reforma sa pociťovala za veľmi naliehavú a preto prvé kroky boly urobené v rámci revolučného zákonodarstva dekrétom prezidenta republiky č. 91/1945 o obnovení československej meny. Na Slovensku sa dokonca urobily už aj pred týmto dekrétom ďalekosiahle opatrenia okolkovaním platidiel ako príprava na definitívnu menovú reformu. Aké blahodarné účinky malo toto, síce určitou časťou československej verejnosti nesympaticky prijaté opatrenie, najlepšie dokumentuje to, že sme vyradili z obehu týmto opatrením cca dve miliardy korún obeživa. Veľkú sumu vyviezli do zahraničia nepriatelia štátu ŕ la Ďurčanský - sateliti Nemecka - chcejúc odtiaľ financovať podkopnú prácu proti nám, Československej republike. Toto sme týmto spôsobom zamedzili.

Prekvapuje nás tón istých časopisov vychádzajúcich v Prahe, ktoré nevedia domyslieť, aký politický materiál dávajú svojimi politickými pamfletmi nepriateľom štátu, i keď sa regrutujú z našej domácej krvi, infikovanej u nich prímeškom nacistickej ideologie.

Dekrét prezidenta republiky čís. 91 bol prvou etapou celoštátnej menovej reformy a slovenskí činitelia dali k nemu súhlas pri vedomí značnej psychologickej, hospodárskej a politickej obete, keď prijali výmenný pomer 1:1 napriek zjavnému rozporu s verejnou mienkou panujúcou na Slovensku. Je veľmi ťažko, ale pritom všetkom je našou najlepšou snahou túto verejnú mienku, ktorá ešte dnes o tomto uvažuje, tlmiť a vysvetliť obecenstvu, že tá obeť, čo priniesli, sa behom rokov vráti štedrejšou rukou. To pravda predpokladá, že za žiadnych okolností nesmie sa pripustiť, aby bratia Česi kládli náš vzájomný pomer a náš pomer ku štátu na roveň nejakej obchodnej spoločnosti.

Poslanec Šulík pod nadpisom "Stát na obchodním základě" zaoberal sa nedávno v časopise "Svobodný Zítřek" pasivitou Slovenska. Naväzoval tým vlastne na reťaz článkov, ktoré sa v tejto veci objavily v českej tlači od Moravusa, Loubala, Buška a iných činiteľov, ktorí túto problematiku s rôznymi obmenami periodicky obnovujú. Dôsledné mlčanie so slovenskej strany na tieto zverejnenia bolo by mýlne vykladať za súhlas a za nedostatok vecných podmienok obrany. Vyviera ono z nechuti účastniť sa tejto polemiky, ktorá postráda každého vecného podkladu. Musím však priklincovať, že promlém doplácania v čase po oslobodení republiky je ventilovaný výlučne so strany českej a preto nemožno pripísať na vrub strany slovenskej, že sa táto problematika znova vynoruje a nechutne pretriasa. Ak sa nateraz ozývam, robím tak v nádeji, že tým prispejem k zakončeniu neosožnej polemiky.

Článok posl. Šulíka je hodne politicky zafarbený, ba možno povedať, že operuje len politickými argumentami, ktoré sú pri tejto tématike málo presvedčivé. Svoje tak kategorické tvrdenia o hospodárskej pasívnosti Slovenska nepodložil žiadnymi presvedčivými hospodárskymi dôvodmi. Treba proto predpokladať, že cieľ jeho vývodov bol rázu čiste politického ktorými sa v tejto súvislosti nemienim zaoberať. Chcem reagovať len na politickú dedukciu v súvislosti s chystanou ústavou. Podľa nášho skromného názoru ani moskovská dohoda, ani Košický vládny program nič neobsahujú o tom, že sa ústava republiky, poťažne riešenie pomerov Čechov a Slovákov má diať so zreteľom na tvrdenú pasivitu Slovenska. Preto nie je možné, ako vedúci motív štátoprávneho usporiadania vzniesť takýto prvok, ináč všetky v týchto dohodách uvedené úradné prehlásenia by sa musely považovať len za neváväzné platonické frázy. Domnievame sa, že takýto postup by úplne naštrbil dôveru v záväznosť úradných prehlásení, ktorých uplatňovanie a uvedenie do života je povinnosťou v prvom rade členov parlamentu, teda aj pána posl. Šulíka. (Potlesk.)

Podstata jeho článku, o čo nám tu ide, je obsažená vo vete: "Mluvil jsem v parlamentě o doplácení na Slovensko v první republice v letech 1918-38 a poukázal jsem i na ztrátové hospodářství t. zv. Slovenského státu jen proto, abych přispěl k vyčištění atmosféry i po této stránce a abych upozornil tvůrce nové ústavy na problémy, které z této hospodářské situace vyplývají." Podľa tohto tvrdenia je akýmsi hospodárskym nezvratným zákonom, podľa ktorého Slovensko bolo, je a bude vždy pasívne, čo si Slováci musia, či chcú alebo nechcú uvedomiť. Údelom Slovenska je podľa toho byť len príťažou republiky. Pozrime sa na vec bližšie, či takáto argumentácia má dajaké opodstatnenie.

Keď hovoríme o hospodárskej sebastačnosti, tvrdíme, že zásadne žiadne územie nemôže byť hospodársky aktívnym. Ide len o to, aby na správu územia vynaložené boly také výdavky a taký administratívny aparát, ktoré by boly úmerné hospodárskej kapacite a racionálnej potrebe príslušného územia. Však rozumne volené investície i keď prechodne znamenajú prevydanie, musia sa časom prejaviť svojou rentabilnosťou pre celok. Podľa tohto požiadavku ani územie Podkarpatskej Rusi ako bývalej súčiastky republiky, nebolo hospodársky aktívne a možno tu hovoriť len o predimenzovaní výdavkov správneho aparátu a neúmerných investícií, vynaložených na toto úezmie. Tým menej možno hovoriť a robiť uzávery o hospodárskej pasivite Slovenska, které bolo a je aktívnou hospodárskou súčasťou republiky a ktoré podľa hospodárskych výsledkov aj v čase odlúčenia od ostatnej časti republiky ukázalo sa byť hospodársky sebastačnou jednotkou. Túto skutočnosť treba považovať nie ako odstredivý moment, ale ako klad pri usporiadaní spoločného štátu Čechov a Slovákov. Príchylnosť Slovákov k Československej republike nemožno zdôvodniť a podložiť hospodárskou závislosťou, odkázanosťou Slovenska na české zeme. To by bolo veľmi vratké pojítko.

Pre posúdenie pomerov z roku 1918-1938 treba si uvedomiť, že Slovensko bolo začlenené do celoštátneho hospodárskeho rámca a že netvorilo osobitne hospodáriacu jednotku. Za tejto konštelácie nemožno preto hovoriť o pasívnosti, poťažne o doplácaní na územie štátu, které bolo súčiastkou jednotného hospodárskeho celku. Pri jednotnom hospodárskom celku treba považovať jednotným, čiže spoločným všetky hospodárske zdroje štátnej správy, bez ohľadu na to, ktoré časti štátneho územia sú administratívne zachycované.

Podľa hospodárskych zákonov jednotné príjmy štátu a finančná nosnosť štátu sú koncentrované v hospodárskych a administratívnych ústrediach. V územiach s vyvinutým hospodárstvom a priemyslom sústreďuje sa cestou hospodárskych stykov prevažná časť verejných príjmov, ktoré pochádzajú aj z území hospodársky menej vyvinutých a ktoré sú v skutočnosti platené spotrebiteľmi statkov, bývajúcimi na týchto územiach. V každom statku je totiž zahrnutý nielen výrobný náklad, ale aj zisk podnikateľa včetne daní. Podľa tohto hospodárskeho pravidla prevažne v českých zemiach sa sústredily finančné zdroje štátu, keďže priemyselný vývoj Slovenska následkom nespútaného liberalisticko-kapitalistického hospodárskeho tlaku bol v úpadku a istá náprava v industrializácii Slovenska nastala postupne len v druhom desaťročí prvej republiky. To však ešte neznamená, že Slovensko nebolo v hospodárskom kolobehu aktívnou hospodárskou súčiastkou republiky, lebo bolo odberateľom priemyselných výrobkov z českých zemí a dodavateľom surovín a lacných pracovných síl pre ich priemysel. Pritom treba mať na zreteli aj tú skutočnosť, že veľká časť verejných príjmov - clo, paušály, dane z obratu, dopravné dane, daň rentová a pod. - už podľa technickej konštrukcie toho ktorého verejného príjmu boly vyberané v ústrediach a u prameňov v českých zemiach, kde boly hospodárske centrá, ústredia úradov, inštitúcií a podnikov.

Ale v tejto súvislosti nemožno nespomenúť ani tú okolnosť, že veľká časť štátnych výdavkov pre Slovensko, tak vecných - napr. štátne dodávky - ako osobných - štátni úradníci - neišla výlučne v prospech slovenského etnika, ale v svojich konečných účinkoch posilňovala hospodárske pozície českých zemí. Preto nie je možné prijať číselné údaje o štátnom hospodárení sostavené Najvyšším účtovným a kontrolným úradom v Prahe na dôkaz o doplácaní na Slovensko, na ktoré sa posl. Šulík odvoláva. Tieto dáta slúžily pravdepodobne za podklad preslávnej Malypetrovej akcii, ktorá na Slovensku mala taký nepriaznivý účinok. Tieto číselné sostavy mohly slúžiť len za východisko pre kritický rozbor podľa naznačených úvah a nie ako absolútne platné argumenty. Psychologicky nezdravý stav, vzniklý v rokoch 1918-1938, prejavujúci sa v českých zemiach tvrdením, že sa na Slovensko doplácalo a na Slovensku vedomím, že bolo štátnou správou ukracované, je dôsledkom práve centralistického štátneho hospodárenia, lebo nebolo číselných dát a spoľahlivého zverejneného rozboru o výsledku štátneho hospodárenia na jednotlivých územiach štátu. Každá nejasnosť je podkladom k domnienkam a rôznym výkladom. Preto pre budúcnosť treba odstrániť príčinu týchto zjavov.

Pre náš účel je veľmi poučné obdobie rokov 1939-1945. Vtedy bolo Slovensko odlúčené od českých zemí a bolo nútené viesť do všetkých dôsledkov oddelené hospodárenie (osobitné colné a daňové územie). V tomto čase Slovensko bolo odkázané výlučne na vlastné hospodárske pramene a nebola mu poskytovaná žiadna cudzia hospodárska pomoc. Naopak, slovenské hospodárstvo a jeho výsledky boly využívané Nemcami. Napriek tomu, že Slovensko bolo odkázané len na vlastné sily, nežilo z podstaty, ale z výnosu svojho hospodárstva. Neobhajujem režim, ktorý za tohto hospodárskeho vývoja bol na Slovensku, hospodárske výsledky tohto obdobia sú nám však príležitosťou, aby sme v duchu horejších vývodov nimi vyvrátili tvrdenie o zásadnej pasivite Slovenska.

Poukážeme pritom len na zistenie kompetentných československých činiteľov, a to na expozé ministra financií zo dňa 5. marca 1946, prednesené v dočasnom Národnom shromaždení, ktoré je iste známe aj pánu kolegovi Šulíkovi. Na strane 129 tohto expozé sa možno dočítať toto: "Je zajímavé, že přes těžké ztráty utrpěné odtržením pohraničních území, obě vnitřní jádra Československé republiky byla by vykazovala nikoliv nepříznivé hospodářské výsledky, kdyby je Německo nebylo hospodářsky vyssávalo. Pokud jde o Slovensko, bylo toto následkem příznivého vývoje veřejných příjmů s to hraditi z běžných příjmů nejen všechny běžné výdaje státní správy, ale i větší část investičních nákladů". Takto znie objektívny výklad ministra financií, ktorý bol podložený aj príslušným číselným materiálom. Ostáva teda nevyjasnená otázka, odkiaľ čerpal poslanec Šulík dáta o stratovom hospodárení Slovenska v tomto období. Zaisté permanentná pasivita Slovenska mala sa prejaviť najpresvedčivejším spôsobom v dobe, keď Slovensko tvorilo osobitne hospodáriacu jednotku, čo sa však nestalo. Preto i toto tvrdenie možno považovať len za časť legendy o pasivite Slovenska.

Treba si ešte bližšie všimnúť aspektov na vývoj po oslobodení. Obrysy novej ústavy nie sú ešte známe a zdá sa, že spejeme opätovne k vybudovaniu jednotného hospodárskeho celku. Čo sa hospodárskeho položenia Slovenska týka, nastávajú - ovšem len v obmezenej forme - všetky dôsledky, vyplývajúce z jednotného hospodárskeho celku, ako som vyššie naznačil. Sú tu ovšem nábehy na prenikavé zmeny, ktoré si musíme uvedomiť ako odklon od pomerov v rokoch 1918-1938. Potreby Slovenska v štátnych rozpočtoch sa osobitne vyčíslujú a tým prestáva neprehľadnosť o tom, čo sa na Slovensko vydáva. Všetky výdavky pre Slovesko idú skoro výlučne - až na malé výnimky - v prospech slovenského etnika. Ostáva ovšem otvorený problém spoločných štátnych rezortov, na ktorých má aj Slovensko hmotný záujem. Toto bude závisieť od konečného usporiadanie ústavného pomeru.

Je prirodzené, že v prvých rokoch po oslobodení slovenské hospodárstvo nemôže byť aktívne, lebo bolo prenikave zasiahnuté vojnovými udalosťami, v dôsledku čoho sú tu veľké rekonštrukčné potreby, ktoré za normálnych hospodárskych pomerov nie je možné uhradiť z bežných príjmov. Ďalej podľa dvojročného hospodárskeho plánu sa na Slovensku počíta s vyššími investíciami, než aké sú primerané jeho terajšej hospodárskej a kapitálovej nosnosti. Tieto v prospech Slovenska vynaložené rentabilné investície pôjdu svojho času k dobru celému štátu, lebo nimi sa zvýši hospodárska kapacita Slovenska.

Ale budúce pomery, pokiaľ sa týka objemu výdavkov štátnej správy, sú závislé aj od toho, aké úkoly a finančné povinnosti budú prikázané jednotlivými zákonmi štátnej správe. V tejto súvislosti musím konštatovať, že vývoj v tomto smere je závislý výlučne na ústredných zákonodarných a vládnych orgánoch, teda v konečnom štádiu od parlamentu, ktorý rozhoduje o rozsahu povinnosti štátu a jeho zaťaženia Príslušný normotvorný orgán na Slovensku, Slovenská národná rada, ako je známo, v tomto smere nevykonával skoro žiadnu právomoc, keďže prakticky nevynáša žiadne normy s dosahom finančným. Záleží teda podľa toho výlučne na ústredných orgánoch, aké budú povinnosti a aký bude rozsah výdavkov štátnej správy na Slovensku a či takto bude zachovaná rovnováha medzi príjmami a výdavkami. Či sa táto zásada dôsledne uplatňuje vo všetkých normách - dekrétoch prezidenta republiky, v zákonoch atď. - vydaných v čase po oslobodení, v tejto súvislosti nechcem skúmať.

Z uvedených letmých úvah je vidieť, že tvrdenia o pasívnosti Slovenska a doplácaní naň postrádajú reálnosti. Jednotnosť štátneho hospodárenia vylučuje, aby sa súčasne hovorilo o pasivite niektorého územia štátu, ktoré je včlenené do jednotného hospodárstva. Doplácať môže len hospodáriaci subjekt na hospodárenie subjektu druhého. To však predpokladá hospodársky dualizmus, teda takú právnu formu, kde jednotlivé územné celky netvoria jednotný hospodársky celok. I keď bude obnovená Československá republika jednotným hospodárskym celkom, to však neznamená, že by sa Slovensko v duchu Košického vládneho programu mohlo spokojiť so stavom, aký bol do roku 1938. (Potlesk.) V úseku štátneho hospodárenia bude sa dôsledne domáhať, aby jeho potreby boly v štátnom hospodárení úmerne jeho hospodárskemu prínosu osobitne vyčíslované, a aby s týmito potrebami v rámci jednotných predpisov mohly jeho orgány samy hospodáriť. Keby ani táto možnosť nebola v ústave zaistená, vtedy by sme sa vrátili so všetkými dôsledkami do pomerov prvej republiky, čo zaiste v záujme konsolidácie štátu nie je ani žiadúce. Súdržnosť štátu nezávisí od jeho vonkajšej formy, ale od ducha, ktorý spojuje v ňom žijúce národy a tento má smerovať k spokojnosti všetkých jeho príslušníkov.

Vraciam sa však k tomu, že náš pospolitý ľud slovenský mal odôvodnený dojem, že kúpna sila slovenských peňazí je zachovalejšia ako kúpna sila peňazí tzv. Protektorátu. Takto sme to chápali aj vtedy, keď sme v roku 1943 robili prípravy k slovenskému národnému povstaniu a keď sme potom už definitívne uvažovali o hospodárskych problémoch oslobodenej Československej republiky na schôdzke ilegálnej Slovenskej národnej rady v Žarnovickej doline pri Čremošnej v Turci. Vtedy naši najlepší odborníci na podklade presných dát zistených jednak na Slovensku, jednak v bývalom Protektoráte dospeli k názoru, že pomer slovenskej koruny ku korune protektorátnej je 1:8 až 1:7. Po oslobodení naši odborníci usudzovali, že mena na Slovensku bola menej rozvrátená ako v českých krajinách, lebo Slovensko vykazovalo zdravší pomer medzi obehom a vkladmi na jednej strane a príslušným krytím na druhej strane. Výmenný pomer 1:1 bolo možno zodpovedať len veľmi ťažko ubezpečovaním, že v ďalších fázach menovej reformy príde podstúpená obeť Slovensku k dobru. Myslelo sa pritom na úľavy pri zákone o majetkových dávkach, na veľkorysé priznávanie náhrad za vojnové škody, na možnosť rýchlejšieho uvoľňovania viazaných vkladov v rámci dobrých aktív slovenskej skupiny Likvidačného fondu menového a v krajnom prípade aj na výhody, ktoré budú Slovensku poskytnuté v rámci štátneho rozpočtu ako protiváha rozpočtového príspevku na menovú sanáciu českej skupiny.