Keď teda, vážené ústavodarné
Národné shromaždenie, náš nový
ľudovodemokratický režim poskytuje novinárom
a im na roveň postaveným pracovníkom takéto
všestranné prednosti a výhody, robí
tak predovšetkým z toho stanoviska, aby v nich získal
obetavých pracovníkov a bojovníkov za tie
veľké ideály a hodnoty, za ktoré naše
národy bojovaly a ktoré teraz naše národy
svojou poctivou prácou uskutočňujú.
Ako som už povedal, pracovníci písaného
a hovoreného slova majú pred sebou obrovské
úlohy, ktoré nie sú, nemôžu a
nesmú byť protichodné tým cieľom
a úlohám ktoré stoja pred ľudom našej
republiky. Celý zákon, ktorý dnes máme
odhlasovať, je naplnený týmto novým
duchom. Zákon priamo predpokladá, že redaktorské
povolanie nebude už slúžiť úzkemu
osobnému prospechu jeho vykonávateľa alebo
finančnému alebo inému prospechu súkromného
podnikateľa, ktorý na základe svojej finančnej
mohúcnosti by si umienil vydávať noviny. Zo
samotnej skutočnosti, že tlačové orgány
môžu byť vydávané iba organizáciami,
logicky vyplýva nové poslanie novinárskeho
stavu ako vykonávateľa, ako pomocníka pri plnení
tých cieľov, ktoré tá ktorá organizácia,
teda nie silný jedinec, sleduje.
§ 4 nami prejednávanej osnovy ukladá redaktorom
vykonávať svoje povolanie slobodne a nezávisle
a riadiť sa pritom svojím presvedčením
a svedomím vo vedomí zodpovednosti voči verejnosti
a nášmu právnemu poriadku. Tento paragraf má
ďalej ustanovenie aj o tom, kedy má redaktor právo
odmietnuť plnenia rozkazu, aj keby vychádzal od jeho
zamestnávateľa. Chcel by som podčiarknuť,
že toto ustanovenie nie je a nemalo by v žiadnom prípade
zostať len na papieri ako zbožné želanie
zákonodarcu. Aj keď tento paragraf operuje s takými
výrazmi, ktoré súvisia s kategóriami
predovšetkým morálnymi, často veľmi
ťažko postihnuteľnými trestnými sankciami,
predsa myslím, že v súvislosti s celým
duchom tohto zákona vyjadrujeme tu želanie, ba príkaz
nášho zákonodarného sboru, adresovaný
celej obci novinárskej: plniť svoje úlohy a
povinnosti tak, ako to vyžaduje záujem verejnosti,
to je záujem našich národov a štátu.
Nemôžeme vidieť výklad citovaného
paragrafu v tom, že by šlo o vykonávanie redaktorského
povolania, závislého iba na tzv. nezávislej
vôli a svedomí niektorých nezodpovedných
alebo málo zodpovedných príslušníkov
novinárskeho stavu. Lebo aj keď vytvárame pre
novinársky stav osobitné a výnimočné
postavenie, nevylučujeme a nechceme ho vylučovať
z celej našej národnej pospolitosti pri plnení
našich veľkých celoštátnych plánov
a snažení. Chceme len dosiahnuť a zaručiť,
aby sa už nikdy, nech sa stane čokoľvek, neopakovaly
tie smutné prípady najhnusnejšej zrady nemalého
radu redaktorov z povolania, ktorí práve v časoch
pre naše národy a štát najkritickejších
sklamali. Riadením osudu vyvstáva pred nami ako
symbolické memento, že v dňoch, keď rokovanie
o osnove zákona o postavení redaktorov a o Sväzoch
novinárov vstúpilo do konečného štádia,
vyniesol Národný súd v Prahe prísny,
ale spravodlivý rozsudok nad skupinou bezcharakterných
a zločinných karieristov, ktorí podlo zneužili
autority a vplyvu redaktorského povolania k nízkym
a nečestným službám úhlavnému
nepriateľovi našich národov. Z tohto procesu,
ako aj z iných podobných vieme, že tieto kreatúry,
povolané pred súd národa, aby sa zodpovedaly,
snažily sa zachrániť svoje biedne životy
lacnou výhovorkou, že plnili príkaz svojich
chlebodarcov. Nám sa netreba zapodievať otázkou,
či je možné a dovolené zrádzať
národ na príkaz, alebo bez príkazu. V našom
novom zákone však ukladáme verejným
pracovníkom tlačovým i rozhlasovým
nielen slobodu a nezávislosť pri výkone ich
povolania, ale aj morálny postulát vzoprieť
sa príkazu a či len pokynu, ktorý by sa nesrovnával
s ich stavovskou a teda národnou a občianskou cnosťou.
Vedení vedomím obrovského významu
všetkých činiteľov tlače a rozhlasu,
kladieme v tomto zákone veľký dôraz na
očistu tohto stavu. Je to v prvom rade skutočnosť,
že novinárski a iní pracovníci propagandy
svojím pravidelným stykom s najširšími
vrstvami verejnosti majú jedinečnú možnosť
vplývať na vedomie nášho ľudu. A
keď nám záleží na tom, aby tento
vplyv vyhovoval všetkých požiadavkám tých
morálnych a politických hodnôt, na ktorých
budujeme náš obnovený štát, musí
nám byť jasné, že je hlavné rozhodnúť,
kto a človek akých kvalít má mať
takúto možnosť. Lebo tým zodpovieme do
značnej miery aj otázku, aký to bude duch,
aký to bude vplyv, ktorý bude z našej tlače
a z nášho rozhlasu denne pôsobiť na náš
ľud a spoluvytvárať jeho morálne politické
vedomie.
Hádam to bola hlavná myšlienka, ktorá
viedla všetkých tých, ktorí spolupracovali
na tejto osnove, keď zaradili do nej tak prísne požiadavky
s hľadiska morálnej a štátnej politickej
kvality, kladené na tých, ktorí svojimi odbornými
schopnosťami a znalosťami sú povolaní
byť nositeľmi jednej z najúčinnejších
zbraní nášho ľudovo-demokratického
režimu.
Zákon vylučuje preto medziiným z výkonu
redaktorského povolania všetkých bývalých
novinárov, ktorí boli postihnutí príslušnými
retribučnými normami tak v českých
krajinách, ako aj na Slovensku. Teraz majú byť
raz navždy vylúčení z výkonu
nielen na výsosť čestného, ale aj zodpovedného
povolania všetci tí, ktorí raz dôveru
národa sklamali. Prísnejšie dôsledky
odsúdenia podľa retribučných noriem,
zavádzané týmto zákonom pre redaktorov,
sú práve s ohľadom na to, čo sme už
povedali, nesporne na mieste. Ako nás o tom učí
neblahá skúsenosť nedávnej minulosti,
následky ťažkých zločinov, spáchaných
predstaviteľmi novinárskeho stavu na morálne
politickom vedomí našich národov, odôvodňujú
správnosť týchto prísnych podmienok.
Tieto ťažké morálne škody a straty
nedajú sa srovnať a vyvážiť žiadnymi
sebaväčšími škodami materiálnymi.
Jednorázové očistenie novinárskeho
stavu od nehodných elementov, od všetkých tých,
ktorí raz sklamali, a zabránenie, aby sa niekedy
mohli vrátiť do radov aktívnych redaktorov,
je však podľa našej mienky iba jednou stránkou
tvorenia personálnych predpokladov plnenia veľkej
spoločenskej funkcie pracovníkov tlače a
rozhlasu. Druhou stránkou tohto problému je neprestajná
bdelosť nad zachovávaním čistoty a vysokých
morálne-politických kvalít všetkých
redaktorov. Tu pripadá veľká práca a
zodpovednosť Sväzom novinárov. Preto tiež
zákon im dáva tak veľkú a obsiahlu disciplinárnu
právomoc nad všetkými ich členmi. Novinárske
sväzy budú a musia bedliť nad tým, aby
sa do novinárskeho stavu nevotreli ľudia, ktorí
by nevedeli zodpovedať veľkým požiadavkám
litery a ducha tohto zákona. Preto tiež zákon
dáva Sväzom právo trestať vylúčením
na určitý čas alebo navždy, to znamená
vylúčiť z novinárskeho stavu vôbec.
Vážené ústavodarné Národné
shromaždenie, dámy a pánovia! Ako predstaviteľ
Komunistickej strany Slovenska chcel by som ešte podčiarknuť,
že od tohto zákona čakáme odstránenie
mnohých zjavov v našej slovenskej tlači, ktoré
s hľadiska našich celoštátnych cieľov
nemôžu nás uspokojiť. Zavedenie inštitútu
čakateľov s povinnou čakateľskou lehotou
môže prispieť ku zvýšeniu odbornej
kvalifikácie redaktorského stavu na Slovensku. Všetko
to, čo som povedal o veľkom poslaní novinárov,
platí vo zvýšenej miere o našich slovenských
novinároch. Im pripadá lví podiel na dovŕšení
ideologickej očisty nášho ľudu od posledných
zvyškov reakčnej nákazy, ktorú v jeho
vedomí zanechal neblahý tisovský režim.
Je už na čase, aby každý slovenský
novinár, plniac svoju úlohu i ako exponent tej ktorej
politickej strany, si uvedomil spomenutú vyššiu
povinnosť a zodpovednosť. Je to zodpovednosť voči
našej ľudovodemokratickej republike, voči spoločnému
a večnému domovu oboch našich bratských
národov. Keď sledujeme určitú časť
slovenskej tlače, musíme objektívne priznať,
že často nevidíme a necítime vedomie
tejto zodpovednosti. Pevne dúfame, že tento zákon
pomôže zvýšiť morálne politické
kvality novinárov všetkých politických
smerov na Slovensku vo smere slušnosti, objektívnosti,
pokrokovosti a ozajstnej demokratičnosti.
Práve keď ako Slovák v prvom rade hovorím
tieto kritické slová v súvise so Slovenskom,
nemôžem sa nevyhnúť pripomenúť
jednu okolnosť. Týka sa to stavu, ktorý bol
vyvolaný oživením ľudáctva na Slovensku
o voľbách v máji roku 1946. Vyšetrujúce
orgány Ministerstva a Povereníctva vnútra,
stanice národnej bezpečnosti, sekretariáty
politických strán sosbieraly materiál o tom,
ako na Slovensku jedna politická strana vynaložila
všetko úsilie v tom smere, aby hlasy bývalých
príslušníkov Hlinkovej slovenskej ľudovej
strany získala pre seba nie na program pozitívny,
na program československej štátnosti, na program
republiky, na pokrokový program našej politickej a
hospodárskej demokracie, lež pokúsila sa ich
získať oživením porazenej ideologie tisovského
fašistického štátu, jeho vychvaľovaním
a prevzatím gardistických hesiel. Tam, kde táto
strana zaregistrovala svoje najväčšie úspechy
vo voľbách, nápisy a celá predvolebná
činnosť svedčily najlepšie, na aké
protištátne heslá sa bývalí ľudáci
získavali do tejto politickej strany. Dnešný
vývoj politických pomerov na Slovensku ukazuje,
že túto otázku nebudeme môcť považovať
už za vyriešenú, aj keď sosbieraný
dôkazový materiál dnes odpočíva.
Ja chcem tu len povedať, že z iniciatívy niektorých
slovenských politických činiteľov bol
vtedy organizovaný na Slovensko zájazd aj českých
novinárov, ktorí mali prispieť k poznaniu objektívnej
pravdy politických udalostí na Slovensku. Nebol
to len zpôsob režírovania tohto zájazdu
so strany slovenskej, ale aj nedostatok jasného a bystrého
pohľadu so strany viacerých českých
novinárov, ktorý spôsobil, že jedna časť
verejnej mienky v Čechách bola informovaná
nesprávne tým, že sa jej povedalo, že
je to všetko v poriadku, že na Slovensku vraj ide len
o boj komunistov proti takzvanej Demokratickej strane a neboli
vstave postriehnuť oživené ľudáctvo
ani v heslách, ani v písaní jednej časti
slovenskej tlače, a všade tam, kde sa už všeličo
zjavne preukazovalo. Že niektorí novinári,
o ktorých dobrej vôli nepochybujem, nepostrehli,
o čo ide, alebo podceňovali udalosti alebo zjavy
v máji r. 1946 na Slovensku, svedčí tá
skutočnosť, že 10 mesiacov na to pán prezident
republiky vyriekol jasné a tvrdé slová predsedovi
Slovenskej národnej rady a predsedovi Demokratickej strany
dr Lettrichovi, keď ho prijal ako vedúceho
delegácie Československej spoločnosti. Piešťany,
Nové Mesto nad Váhom, Chynorany, Púchov,
Bánovce sú ďalším dôkazom,
že komunistom na Slovensku nešlo o strannícky
boj, ale o včasné odvrátenie nebezpečia
hroziaceho republike so strany prívržencov tisovského
režimu, chránených azylom jednej politickej
a vládnej strany.
Ku škode politického vývoja nielen na Slovensku,
ale do určitej miery aj v republike, páni novinári
našej verejnosti to nepovedali. Už sa to stalo. Nech
sa teda vyvodia teraz aspoň také dôsledky,
že aj dnešné politické udalosti na Slovensku
budú novinármi zhodnocované objektívne,
lebo každé zakrývanie a nivelizovanie činnosti
protištátnych rozvratníkov na Slovensku je
na škodu konsolidácie pomerov v republike a je hrozbou
proti samotnej republike. A napokon. Zákon novým
spôsobom upravuje vzájomný pomer novinárskeho
stavu v českých krajinách a na Slovensku.
V duchu Košického vládneho programu, vychádzajúc
zo stavu, ako sa vytvoril v našej národnej a demokratickej
revolúcii, budú si novinári oboch našich
národov vykonávať svoje konkrétne záležitosti
samostatnými sväzmi, riadiace sa pritom tými
istými ustanoveniami toho istého zákona,
prijatého, dúfam, všetkými hlasmi českých
a slovenských poslancov. Spoločné záujmy
oboch sväzov bude potom predstavovať a riešiť,
ako aj reprezentovať hlavne voči cudzine spoločný,
celorepublikánsky Ústredný sväz československých
novinárov. Podľa ustanovenia tohto zákona tento
Ústredný sväz bude sledovať činnosť
oboch národných sväzov.
Dovoľte, aby som vyjadril presvedčenie, že keď
českí a slovenskí novinári, členovia
Sväzu, budú vždy naplnení duchom, na ktorom
spočíva tento zákon, a vedomím povinnosti
a zodpovednosti voči životným záujmom
našej ľudovej demokracie ako základu spokojného
spolunažívania oboch našich národov vo
spoločnej republike Československej, potom práca
Ústredného sväzu československých
novinárov bude úspešná a radostná.
V mene Klubu poslancov Komunistickej strany Slovenska som splnomocnený
prehlásiť, že budeme za tento zákon hlasovať.
(Potlesk.)
Předseda: Uděluji slovo panu. posl. Klátilovi.
Posl. Klátil (uvítán potleskem):
Pane předsedo, páni poslanci a paní poslankyně,
vážení hosté z řad žurnalistických!
Dostalo se mi té cti, že mohu s tohoto místa
při příležitosti, která je téměř
slavnostní, oslovit prvního muže tohoto slavného
ústavodárného Národního shromáždění
jako českého novináře.
Je to důkaz, jaké muže v plynulosti let náš
novinářský stav národu dal. Je nevyhnutelně
nutné, abych při této příležitosti,
promlouvaje o novinářském zákonu,
uvedl některé věci, které mají
rozsah širší a hlubší a které
se ostatně projevily také při projednávání
a sdělávání tohoto zákona.
Je nutné, aby naše vláda uslyšela, že
pokud jde o tvorbu a sdělávání zákonů,
jež ovlivňují životy statisíců,
v mnohých případech i milionů, nemělo
by se myslet na dvouletku, na stachanovštinu, ale dělat
zákony skutečně dobré (Potlesk.),
poněvadž jsme poslanci, nejsme loutky ani chasníci
ve mlejnici. Však také naše původní
osnova, kterou dnes se zdarem předkládáme
tomuto slavnému Národnímu shromáždění,
nesla na počátku všechny stopy kvapné
improvisace. Dnes je zákon hotov a bude nepochybně
přijat všemi lidmi dobré vůle.
Ještě než pronesu několik poznámek
k zákonu samému, chtěl bych promluvit o Havlíčkově
ceně, lépe řečeno o několika
Havlíčkových cenách. Chceme uctívat
Havlíčka, ale bojím se, že ho budeme
spíše kompromitovat. Proč? Už za časů
první republiky jsme měli Havlíčkovu
cenu, kterou vypsala obec pražská. Havlíčkova
cena země České trvá, protože
nebyla nikdy zrušena. Zemský národní
výbor v Brně vypsal také Havlíčkovu
cenu. Havlíčkovu cenu posléze vypsala vláda.
To měla být ta nejhlavnější cena,
ale nebyla dosud udělena, ačkoliv celý národ
ví, že mezi námi žije jen jeden muž,
kterému náleží. Byl bych nešťasten,
aby se z Havlíčkovy ceny, která má
být poctou pro novináře a nejvyšším
vyznamenáním, dělala otázka politických
dohod stran, sekretariátů a Bůh ví
jakých živlů a zájmů. Není
také správné, aby tato cena byla dělena
anebo poskytována in memoriam mrtvým. Živí
nechť jsou oceněni. V tomto národě panuje
tak chvályhodný zvyk, že kopeme do jeho velkých
synů, dokud jsou živi, a potom je mrtvé uctíváme.
To je historie Havlíčkovy ceny.
Pokládám za své dobré právo
a za svou povinnost, zákon s tohoto místa ocenit
a poděkovat všem, kdož se práce na tomto
díle zúčastnili. Všichni jsme byli jednotní
v tom, že se musíme poradit s odborníky a experty;
pozvali jsme proto pana prof. dr. Pešku, pana prof.
dr Vratislava Buška, pilnou iniciativou nám také
přispěl nezávislý novinář
bývalý senátor dr Krouský a
konferovali jsme osobně i ve skupinkách s mnoha
a mnoha lidmi znalými práva a zákonů.
Nejvíce vsak oceňuji to, že přes dlouhá
a úmorná jednání se přece nakonec
také při této příležitosti
ukázalo, mají-li lidé a poslanci dosti dobré
vůle, že to jde a že jsme schopni udělat
dílo ne sice zcela dokonalé, ale dílo dobré.
To oceňuji nejvíce, protože při té
spolupráci a při snaze, aby zákon odpovídal
všem, aby v něm nebylo postranních uliček
a postranních nebezpečí, jichž by mohlo
být politicky, partajně nebo aparátnicky
zneužito, se to zcela jasně projevilo a novináři
zajisté sami najdou příležitost, aby
zhodnotili tuto skutečně dobrou vůli všech
stran Národní fronty.
Zákon sám je pokrok a myslím, že se
jím likviduje jedna etapa pohnuté historie českého
novináře. Naše dějiny by se daly rozdělit
na čtyři fáze. Byly to ty těžké,
přetěžké počátky - náš
nestor Pichl by nám o tom mohl vypravovat - kdy
novinář byl novinářem z nadšení
a úžasného enthusiasmu pro myšlenku národní
nebo socialistickou; byly časy, kdy novinář
musel často dávat do zástavy hodinky, dělal
a neměl žádnou ochranu, žádné
právo, ale přece úžasnou mzdu, totiž
vědomí, že sloužil něčemu
velkému, nadosobnímu, něčemu světějšímu,
čemu se říká a říkalo
zájem národa.
Za první republiky se situace novinářů
rozvíjela ovšem jinak, v některém směru
lépe a v některém hůře. Náš
tisk byl zcela zkomercialisován. Vpád techniky a
neustálého pokroku do novinářské
práce způsobil, že i novinářská
služba nabyla postupně zcela jiného charakteru,
že se jí dostalo zcela jiných možností,
úkolů a povinností, nežli tomu bývalo,
když se náklady denních listů vozívaly
na nádraží ještě na trakaři.
Ty časy pamatuje zase jedna z nejstarších a
nejmilejších našich novinářek,
Zeminová. Tím právě, že
tisk přestal být výlučně služebníkem
ideí a že naopak byl postaven všemi, některými
úspěšněji, jinými méně
úspěšně, na obchodní basi, se
také stalo, že se už tak mnoho při těchto
službách nepohlíželo na osobní
povahu a charakter muže, který se přihlásil
k novinářské práci. Proto jsme měli
novináře, kterým bylo zcela jedno a lhostejno,
zda sloužili dnes čertu a zítra Pánu
Bohu, a kteří nedělali příliš
cti svému novinářskému stavu. Skoro
se bojím, že mnohý z těchto typů
zrovna dnes béře spravedlivou odplatu tam, kde se
lidé soudí za zločiny, jež se staly
během okupace.
Okupace znamená další a snad nejtragičtější
a nejbolestnější periodu v dějinách
našeho novinářství. I za okupace, která
se musí nutně posuzovat jako velká a těžká
zkouška charakteru, se při novinářské
práci snad právě proto, že je to práce
tak zvláštní a nevšední svou povahou,
ukázala ta výjimečnost, kterou novinář
v národě má. Nezapomeňte, že
když přišli Němci, prvně se hnali
do největších tiskařských podniků.
Proč? Poněvadž věděli, že
tisk je ten nástroj, ten živel, který bude
působit dál a který bude ovlivňovat
veřejné mínění. Nechť
je tato kapitola šťastně za námi, nechť
soudy soudí spravedlivě ty, kteří
se provinili, nechť jsou zhodnoceny a položeny na váhu
všechny činy tak, jak je věrohodná svědectví
potvrdí, a nechť začneme nyní, a to
co nejdříve, nový život, nechť
skončí nekonečná retribuce, ve které
se uplatňují často živly, jež s
očistou mnoho společného také nemají.
Zákonem, o kterém budeme záhy hlasovat, stavíme
celou existenci novinářského stavu na novou
basi. Náš Svaz, který je pokračováním
někdejšího Syndikátu českých
novinářů, udělal v těchto chaotických
dobách od revoluce dosti o oboru své sociální
péče. Postaral se o vdovy po padlých a umučených,
postaral se o to, aby i nejmladší elévové
v redakcích byli slušně placeni, usiloval o
ochranu stavu a celku, a v tom všem náš zákon
bude pokračovat. Ale nejen to, on musí poskytnout
také ochranu redaktorskému stavu právě
pro jeho výjimečnost. Vzdyť si vzpomeňte
na mladá léta a na časy, jež zašly,
že se obyčejně kdejaký hochštapler,
když mu všechno shořelo, vydával za redaktora
a páchal podvody. To byla jiná sorta, která
se dosti podobala těm revolverovým novinářům,
kteří za kravatu nebo za košili byli ochotni
smlčet leckterý skandál anebo se dát
uplatit, korumpovat atd. Tyto časy, zdá se, jsou
neodvratně pryč, poněvadž Svaz nyní,
bude-li tou veřejnoprávní korporaci, bude
mít povinnost - a ovšem i právo - starat se
o očistu svých řad.
Budeme mít i možnosti další. Já
sám osobně věřím, že novinářem
jako básníkem se člověk musí
narodit, že se to ve školách nedá našprtat.
Ale přes to bude nutná specialisace a odborné
školení, neboť novinářská
práce obsahuje všechny obory lidského dění
a lidského života. Budeme usilovat o to, aby se co
nejvíce mladých novinářů mohlo
dostat do ciziny, především do Sovětského
svazu, ale také do Anglie, do Ameriky, na Balkán
a všude tam, kde nám vyrůstali a kde žili
ti naši nejlepší z nejlepších.