Keď teda, vážené ústavodarné Národné shromaždenie, náš nový ľudovodemokratický režim poskytuje novinárom a im na roveň postaveným pracovníkom takéto všestranné prednosti a výhody, robí tak predovšetkým z toho stanoviska, aby v nich získal obetavých pracovníkov a bojovníkov za tie veľké ideály a hodnoty, za ktoré naše národy bojovaly a ktoré teraz naše národy svojou poctivou prácou uskutočňujú. Ako som už povedal, pracovníci písaného a hovoreného slova majú pred sebou obrovské úlohy, ktoré nie sú, nemôžu a nesmú byť protichodné tým cieľom a úlohám ktoré stoja pred ľudom našej republiky. Celý zákon, ktorý dnes máme odhlasovať, je naplnený týmto novým duchom. Zákon priamo predpokladá, že redaktorské povolanie nebude už slúžiť úzkemu osobnému prospechu jeho vykonávateľa alebo finančnému alebo inému prospechu súkromného podnikateľa, ktorý na základe svojej finančnej mohúcnosti by si umienil vydávať noviny. Zo samotnej skutočnosti, že tlačové orgány môžu byť vydávané iba organizáciami, logicky vyplýva nové poslanie novinárskeho stavu ako vykonávateľa, ako pomocníka pri plnení tých cieľov, ktoré tá ktorá organizácia, teda nie silný jedinec, sleduje.

§ 4 nami prejednávanej osnovy ukladá redaktorom vykonávať svoje povolanie slobodne a nezávisle a riadiť sa pritom svojím presvedčením a svedomím vo vedomí zodpovednosti voči verejnosti a nášmu právnemu poriadku. Tento paragraf má ďalej ustanovenie aj o tom, kedy má redaktor právo odmietnuť plnenia rozkazu, aj keby vychádzal od jeho zamestnávateľa. Chcel by som podčiarknuť, že toto ustanovenie nie je a nemalo by v žiadnom prípade zostať len na papieri ako zbožné želanie zákonodarcu. Aj keď tento paragraf operuje s takými výrazmi, ktoré súvisia s kategóriami predovšetkým morálnymi, často veľmi ťažko postihnuteľnými trestnými sankciami, predsa myslím, že v súvislosti s celým duchom tohto zákona vyjadrujeme tu želanie, ba príkaz nášho zákonodarného sboru, adresovaný celej obci novinárskej: plniť svoje úlohy a povinnosti tak, ako to vyžaduje záujem verejnosti, to je záujem našich národov a štátu. Nemôžeme vidieť výklad citovaného paragrafu v tom, že by šlo o vykonávanie redaktorského povolania, závislého iba na tzv. nezávislej vôli a svedomí niektorých nezodpovedných alebo málo zodpovedných príslušníkov novinárskeho stavu. Lebo aj keď vytvárame pre novinársky stav osobitné a výnimočné postavenie, nevylučujeme a nechceme ho vylučovať z celej našej národnej pospolitosti pri plnení našich veľkých celoštátnych plánov a snažení. Chceme len dosiahnuť a zaručiť, aby sa už nikdy, nech sa stane čokoľvek, neopakovaly tie smutné prípady najhnusnejšej zrady nemalého radu redaktorov z povolania, ktorí práve v časoch pre naše národy a štát najkritickejších sklamali. Riadením osudu vyvstáva pred nami ako symbolické memento, že v dňoch, keď rokovanie o osnove zákona o postavení redaktorov a o Sväzoch novinárov vstúpilo do konečného štádia, vyniesol Národný súd v Prahe prísny, ale spravodlivý rozsudok nad skupinou bezcharakterných a zločinných karieristov, ktorí podlo zneužili autority a vplyvu redaktorského povolania k nízkym a nečestným službám úhlavnému nepriateľovi našich národov. Z tohto procesu, ako aj z iných podobných vieme, že tieto kreatúry, povolané pred súd národa, aby sa zodpovedaly, snažily sa zachrániť svoje biedne životy lacnou výhovorkou, že plnili príkaz svojich chlebodarcov. Nám sa netreba zapodievať otázkou, či je možné a dovolené zrádzať národ na príkaz, alebo bez príkazu. V našom novom zákone však ukladáme verejným pracovníkom tlačovým i rozhlasovým nielen slobodu a nezávislosť pri výkone ich povolania, ale aj morálny postulát vzoprieť sa príkazu a či len pokynu, ktorý by sa nesrovnával s ich stavovskou a teda národnou a občianskou cnosťou. Vedení vedomím obrovského významu všetkých činiteľov tlače a rozhlasu, kladieme v tomto zákone veľký dôraz na očistu tohto stavu. Je to v prvom rade skutočnosť, že novinárski a iní pracovníci propagandy svojím pravidelným stykom s najširšími vrstvami verejnosti majú jedinečnú možnosť vplývať na vedomie nášho ľudu. A keď nám záleží na tom, aby tento vplyv vyhovoval všetkých požiadavkám tých morálnych a politických hodnôt, na ktorých budujeme náš obnovený štát, musí nám byť jasné, že je hlavné rozhodnúť, kto a človek akých kvalít má mať takúto možnosť. Lebo tým zodpovieme do značnej miery aj otázku, aký to bude duch, aký to bude vplyv, ktorý bude z našej tlače a z nášho rozhlasu denne pôsobiť na náš ľud a spoluvytvárať jeho morálne politické vedomie.

Hádam to bola hlavná myšlienka, ktorá viedla všetkých tých, ktorí spolupracovali na tejto osnove, keď zaradili do nej tak prísne požiadavky s hľadiska morálnej a štátnej politickej kvality, kladené na tých, ktorí svojimi odbornými schopnosťami a znalosťami sú povolaní byť nositeľmi jednej z najúčinnejších zbraní nášho ľudovo-demokratického režimu.

Zákon vylučuje preto medziiným z výkonu redaktorského povolania všetkých bývalých novinárov, ktorí boli postihnutí príslušnými retribučnými normami tak v českých krajinách, ako aj na Slovensku. Teraz majú byť raz navždy vylúčení z výkonu nielen na výsosť čestného, ale aj zodpovedného povolania všetci tí, ktorí raz dôveru národa sklamali. Prísnejšie dôsledky odsúdenia podľa retribučných noriem, zavádzané týmto zákonom pre redaktorov, sú práve s ohľadom na to, čo sme už povedali, nesporne na mieste. Ako nás o tom učí neblahá skúsenosť nedávnej minulosti, následky ťažkých zločinov, spáchaných predstaviteľmi novinárskeho stavu na morálne politickom vedomí našich národov, odôvodňujú správnosť týchto prísnych podmienok. Tieto ťažké morálne škody a straty nedajú sa srovnať a vyvážiť žiadnymi sebaväčšími škodami materiálnymi.

Jednorázové očistenie novinárskeho stavu od nehodných elementov, od všetkých tých, ktorí raz sklamali, a zabránenie, aby sa niekedy mohli vrátiť do radov aktívnych redaktorov, je však podľa našej mienky iba jednou stránkou tvorenia personálnych predpokladov plnenia veľkej spoločenskej funkcie pracovníkov tlače a rozhlasu. Druhou stránkou tohto problému je neprestajná bdelosť nad zachovávaním čistoty a vysokých morálne-politických kvalít všetkých redaktorov. Tu pripadá veľká práca a zodpovednosť Sväzom novinárov. Preto tiež zákon im dáva tak veľkú a obsiahlu disciplinárnu právomoc nad všetkými ich členmi. Novinárske sväzy budú a musia bedliť nad tým, aby sa do novinárskeho stavu nevotreli ľudia, ktorí by nevedeli zodpovedať veľkým požiadavkám litery a ducha tohto zákona. Preto tiež zákon dáva Sväzom právo trestať vylúčením na určitý čas alebo navždy, to znamená vylúčiť z novinárskeho stavu vôbec.

Vážené ústavodarné Národné shromaždenie, dámy a pánovia! Ako predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska chcel by som ešte podčiarknuť, že od tohto zákona čakáme odstránenie mnohých zjavov v našej slovenskej tlači, ktoré s hľadiska našich celoštátnych cieľov nemôžu nás uspokojiť. Zavedenie inštitútu čakateľov s povinnou čakateľskou lehotou môže prispieť ku zvýšeniu odbornej kvalifikácie redaktorského stavu na Slovensku. Všetko to, čo som povedal o veľkom poslaní novinárov, platí vo zvýšenej miere o našich slovenských novinároch. Im pripadá lví podiel na dovŕšení ideologickej očisty nášho ľudu od posledných zvyškov reakčnej nákazy, ktorú v jeho vedomí zanechal neblahý tisovský režim. Je už na čase, aby každý slovenský novinár, plniac svoju úlohu i ako exponent tej ktorej politickej strany, si uvedomil spomenutú vyššiu povinnosť a zodpovednosť. Je to zodpovednosť voči našej ľudovodemokratickej republike, voči spoločnému a večnému domovu oboch našich bratských národov. Keď sledujeme určitú časť slovenskej tlače, musíme objektívne priznať, že často nevidíme a necítime vedomie tejto zodpovednosti. Pevne dúfame, že tento zákon pomôže zvýšiť morálne politické kvality novinárov všetkých politických smerov na Slovensku vo smere slušnosti, objektívnosti, pokrokovosti a ozajstnej demokratičnosti.

Práve keď ako Slovák v prvom rade hovorím tieto kritické slová v súvise so Slovenskom, nemôžem sa nevyhnúť pripomenúť jednu okolnosť. Týka sa to stavu, ktorý bol vyvolaný oživením ľudáctva na Slovensku o voľbách v máji roku 1946. Vyšetrujúce orgány Ministerstva a Povereníctva vnútra, stanice národnej bezpečnosti, sekretariáty politických strán sosbieraly materiál o tom, ako na Slovensku jedna politická strana vynaložila všetko úsilie v tom smere, aby hlasy bývalých príslušníkov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany získala pre seba nie na program pozitívny, na program československej štátnosti, na program republiky, na pokrokový program našej politickej a hospodárskej demokracie, lež pokúsila sa ich získať oživením porazenej ideologie tisovského fašistického štátu, jeho vychvaľovaním a prevzatím gardistických hesiel. Tam, kde táto strana zaregistrovala svoje najväčšie úspechy vo voľbách, nápisy a celá predvolebná činnosť svedčily najlepšie, na aké protištátne heslá sa bývalí ľudáci získavali do tejto politickej strany. Dnešný vývoj politických pomerov na Slovensku ukazuje, že túto otázku nebudeme môcť považovať už za vyriešenú, aj keď sosbieraný dôkazový materiál dnes odpočíva. Ja chcem tu len povedať, že z iniciatívy niektorých slovenských politických činiteľov bol vtedy organizovaný na Slovensko zájazd aj českých novinárov, ktorí mali prispieť k poznaniu objektívnej pravdy politických udalostí na Slovensku. Nebol to len zpôsob režírovania tohto zájazdu so strany slovenskej, ale aj nedostatok jasného a bystrého pohľadu so strany viacerých českých novinárov, ktorý spôsobil, že jedna časť verejnej mienky v Čechách bola informovaná nesprávne tým, že sa jej povedalo, že je to všetko v poriadku, že na Slovensku vraj ide len o boj komunistov proti takzvanej Demokratickej strane a neboli vstave postriehnuť oživené ľudáctvo ani v heslách, ani v písaní jednej časti slovenskej tlače, a všade tam, kde sa už všeličo zjavne preukazovalo. Že niektorí novinári, o ktorých dobrej vôli nepochybujem, nepostrehli, o čo ide, alebo podceňovali udalosti alebo zjavy v máji r. 1946 na Slovensku, svedčí tá skutočnosť, že 10 mesiacov na to pán prezident republiky vyriekol jasné a tvrdé slová predsedovi Slovenskej národnej rady a predsedovi Demokratickej strany dr Lettrichovi, keď ho prijal ako vedúceho delegácie Československej spoločnosti. Piešťany, Nové Mesto nad Váhom, Chynorany, Púchov, Bánovce sú ďalším dôkazom, že komunistom na Slovensku nešlo o strannícky boj, ale o včasné odvrátenie nebezpečia hroziaceho republike so strany prívržencov tisovského režimu, chránených azylom jednej politickej a vládnej strany.

Ku škode politického vývoja nielen na Slovensku, ale do určitej miery aj v republike, páni novinári našej verejnosti to nepovedali. Už sa to stalo. Nech sa teda vyvodia teraz aspoň také dôsledky, že aj dnešné politické udalosti na Slovensku budú novinármi zhodnocované objektívne, lebo každé zakrývanie a nivelizovanie činnosti protištátnych rozvratníkov na Slovensku je na škodu konsolidácie pomerov v republike a je hrozbou proti samotnej republike. A napokon. Zákon novým spôsobom upravuje vzájomný pomer novinárskeho stavu v českých krajinách a na Slovensku. V duchu Košického vládneho programu, vychádzajúc zo stavu, ako sa vytvoril v našej národnej a demokratickej revolúcii, budú si novinári oboch našich národov vykonávať svoje konkrétne záležitosti samostatnými sväzmi, riadiace sa pritom tými istými ustanoveniami toho istého zákona, prijatého, dúfam, všetkými hlasmi českých a slovenských poslancov. Spoločné záujmy oboch sväzov bude potom predstavovať a riešiť, ako aj reprezentovať hlavne voči cudzine spoločný, celorepublikánsky Ústredný sväz československých novinárov. Podľa ustanovenia tohto zákona tento Ústredný sväz bude sledovať činnosť oboch národných sväzov.

Dovoľte, aby som vyjadril presvedčenie, že keď českí a slovenskí novinári, členovia Sväzu, budú vždy naplnení duchom, na ktorom spočíva tento zákon, a vedomím povinnosti a zodpovednosti voči životným záujmom našej ľudovej demokracie ako základu spokojného spolunažívania oboch našich národov vo spoločnej republike Československej, potom práca Ústredného sväzu československých novinárov bude úspešná a radostná. V mene Klubu poslancov Komunistickej strany Slovenska som splnomocnený prehlásiť, že budeme za tento zákon hlasovať. (Potlesk.)

Předseda: Uděluji slovo panu. posl. Klátilovi.

Posl. Klátil (uvítán potleskem): Pane předsedo, páni poslanci a paní poslankyně, vážení hosté z řad žurnalistických!

Dostalo se mi té cti, že mohu s tohoto místa při příležitosti, která je téměř slavnostní, oslovit prvního muže tohoto slavného ústavodárného Národního shromáždění jako českého novináře.

Je to důkaz, jaké muže v plynulosti let náš novinářský stav národu dal. Je nevyhnutelně nutné, abych při této příležitosti, promlouvaje o novinářském zákonu, uvedl některé věci, které mají rozsah širší a hlubší a které se ostatně projevily také při projednávání a sdělávání tohoto zákona. Je nutné, aby naše vláda uslyšela, že pokud jde o tvorbu a sdělávání zákonů, jež ovlivňují životy statisíců, v mnohých případech i milionů, nemělo by se myslet na dvouletku, na stachanovštinu, ale dělat zákony skutečně dobré (Potlesk.), poněvadž jsme poslanci, nejsme loutky ani chasníci ve mlejnici. Však také naše původní osnova, kterou dnes se zdarem předkládáme tomuto slavnému Národnímu shromáždění, nesla na počátku všechny stopy kvapné improvisace. Dnes je zákon hotov a bude nepochybně přijat všemi lidmi dobré vůle.

Ještě než pronesu několik poznámek k zákonu samému, chtěl bych promluvit o Havlíčkově ceně, lépe řečeno o několika Havlíčkových cenách. Chceme uctívat Havlíčka, ale bojím se, že ho budeme spíše kompromitovat. Proč? Už za časů první republiky jsme měli Havlíčkovu cenu, kterou vypsala obec pražská. Havlíčkova cena země České trvá, protože nebyla nikdy zrušena. Zemský národní výbor v Brně vypsal také Havlíčkovu cenu. Havlíčkovu cenu posléze vypsala vláda. To měla být ta nejhlavnější cena, ale nebyla dosud udělena, ačkoliv celý národ ví, že mezi námi žije jen jeden muž, kterému náleží. Byl bych nešťasten, aby se z Havlíčkovy ceny, která má být poctou pro novináře a nejvyšším vyznamenáním, dělala otázka politických dohod stran, sekretariátů a Bůh ví jakých živlů a zájmů. Není také správné, aby tato cena byla dělena anebo poskytována in memoriam mrtvým. Živí nechť jsou oceněni. V tomto národě panuje tak chvályhodný zvyk, že kopeme do jeho velkých synů, dokud jsou živi, a potom je mrtvé uctíváme. To je historie Havlíčkovy ceny.

Pokládám za své dobré právo a za svou povinnost, zákon s tohoto místa ocenit a poděkovat všem, kdož se práce na tomto díle zúčastnili. Všichni jsme byli jednotní v tom, že se musíme poradit s odborníky a experty; pozvali jsme proto pana prof. dr. Pešku, pana prof. dr Vratislava Buška, pilnou iniciativou nám také přispěl nezávislý novinář bývalý senátor dr Krouský a konferovali jsme osobně i ve skupinkách s mnoha a mnoha lidmi znalými práva a zákonů. Nejvíce vsak oceňuji to, že přes dlouhá a úmorná jednání se přece nakonec také při této příležitosti ukázalo, mají-li lidé a poslanci dosti dobré vůle, že to jde a že jsme schopni udělat dílo ne sice zcela dokonalé, ale dílo dobré. To oceňuji nejvíce, protože při té spolupráci a při snaze, aby zákon odpovídal všem, aby v něm nebylo postranních uliček a postranních nebezpečí, jichž by mohlo být politicky, partajně nebo aparátnicky zneužito, se to zcela jasně projevilo a novináři zajisté sami najdou příležitost, aby zhodnotili tuto skutečně dobrou vůli všech stran Národní fronty.

Zákon sám je pokrok a myslím, že se jím likviduje jedna etapa pohnuté historie českého novináře. Naše dějiny by se daly rozdělit na čtyři fáze. Byly to ty těžké, přetěžké počátky - náš nestor Pichl by nám o tom mohl vypravovat - kdy novinář byl novinářem z nadšení a úžasného enthusiasmu pro myšlenku národní nebo socialistickou; byly časy, kdy novinář musel často dávat do zástavy hodinky, dělal a neměl žádnou ochranu, žádné právo, ale přece úžasnou mzdu, totiž vědomí, že sloužil něčemu velkému, nadosobnímu, něčemu světějšímu, čemu se říká a říkalo zájem národa.

Za první republiky se situace novinářů rozvíjela ovšem jinak, v některém směru lépe a v některém hůře. Náš tisk byl zcela zkomercialisován. Vpád techniky a neustálého pokroku do novinářské práce způsobil, že i novinářská služba nabyla postupně zcela jiného charakteru, že se jí dostalo zcela jiných možností, úkolů a povinností, nežli tomu bývalo, když se náklady denních listů vozívaly na nádraží ještě na trakaři. Ty časy pamatuje zase jedna z nejstarších a nejmilejších našich novinářek, Zeminová. Tím právě, že tisk přestal být výlučně služebníkem ideí a že naopak byl postaven všemi, některými úspěšněji, jinými méně úspěšně, na obchodní basi, se také stalo, že se už tak mnoho při těchto službách nepohlíželo na osobní povahu a charakter muže, který se přihlásil k novinářské práci. Proto jsme měli novináře, kterým bylo zcela jedno a lhostejno, zda sloužili dnes čertu a zítra Pánu Bohu, a kteří nedělali příliš cti svému novinářskému stavu. Skoro se bojím, že mnohý z těchto typů zrovna dnes béře spravedlivou odplatu tam, kde se lidé soudí za zločiny, jež se staly během okupace.

Okupace znamená další a snad nejtragičtější a nejbolestnější periodu v dějinách našeho novinářství. I za okupace, která se musí nutně posuzovat jako velká a těžká zkouška charakteru, se při novinářské práci snad právě proto, že je to práce tak zvláštní a nevšední svou povahou, ukázala ta výjimečnost, kterou novinář v národě má. Nezapomeňte, že když přišli Němci, prvně se hnali do největších tiskařských podniků. Proč? Poněvadž věděli, že tisk je ten nástroj, ten živel, který bude působit dál a který bude ovlivňovat veřejné mínění. Nechť je tato kapitola šťastně za námi, nechť soudy soudí spravedlivě ty, kteří se provinili, nechť jsou zhodnoceny a položeny na váhu všechny činy tak, jak je věrohodná svědectví potvrdí, a nechť začneme nyní, a to co nejdříve, nový život, nechť skončí nekonečná retribuce, ve které se uplatňují často živly, jež s očistou mnoho společného také nemají.

Zákonem, o kterém budeme záhy hlasovat, stavíme celou existenci novinářského stavu na novou basi. Náš Svaz, který je pokračováním někdejšího Syndikátu českých novinářů, udělal v těchto chaotických dobách od revoluce dosti o oboru své sociální péče. Postaral se o vdovy po padlých a umučených, postaral se o to, aby i nejmladší elévové v redakcích byli slušně placeni, usiloval o ochranu stavu a celku, a v tom všem náš zákon bude pokračovat. Ale nejen to, on musí poskytnout také ochranu redaktorskému stavu právě pro jeho výjimečnost. Vzdyť si vzpomeňte na mladá léta a na časy, jež zašly, že se obyčejně kdejaký hochštapler, když mu všechno shořelo, vydával za redaktora a páchal podvody. To byla jiná sorta, která se dosti podobala těm revolverovým novinářům, kteří za kravatu nebo za košili byli ochotni smlčet leckterý skandál anebo se dát uplatit, korumpovat atd. Tyto časy, zdá se, jsou neodvratně pryč, poněvadž Svaz nyní, bude-li tou veřejnoprávní korporaci, bude mít povinnost - a ovšem i právo - starat se o očistu svých řad.

Budeme mít i možnosti další. Já sám osobně věřím, že novinářem jako básníkem se člověk musí narodit, že se to ve školách nedá našprtat. Ale přes to bude nutná specialisace a odborné školení, neboť novinářská práce obsahuje všechny obory lidského dění a lidského života. Budeme usilovat o to, aby se co nejvíce mladých novinářů mohlo dostat do ciziny, především do Sovětského svazu, ale také do Anglie, do Ameriky, na Balkán a všude tam, kde nám vyrůstali a kde žili ti naši nejlepší z nejlepších.