Problémy mieru a konfliktov nie sú už dielčie. K tomuto poznatku došla nesporne medzinárodná politika v druhej svetovej vojne, aj keď Československo obetovalo existenciu pre túto smutnú skúsenosť. Často sa argumentuje na niektorých miestach alebo v neinformovanej alebo zlomyseľnej verejnosti s humanitou proti nám a našej politike a žiada sa, aby sa voči Nemecku postupovalo cestou usmiatej tváre a rozpriahnutých rúk. Tisíce vojakov spojeneckých armád si vybralo tento spôsob a vedelo ho v niektorých častiach Nemecka posilniť aj materiálnymi pozornosťami. Aký však bol výsledok? Nemecká mládež sa naďalej schádza v tajných organizáciách, spojenecká polícia nestačí odhaľovať spiknutia, a platí v plnej miere charakteristika amerického vojaka, ktorý na otázku žurnalistu, čo dnes robí Nemecko, povedal: "Hľadá Hitlera, a keď ho nájde, bude sa chystať na krvavú pomstu".

Moskva dá odpoveď na všetky tie obavy, ktoré majú ľudia s úprimným smyslom pre mier, ľudia pohotoví preň aj pracovať. My aj naďalej sa pridržiavame humanity. Chceme však, aby sa neopakoval teror, vraždenie našich ľudí a postupné umieranie v koncentračných táboroch. Či za takéto úsilie v záujme národa a republiky možno vytýkať nehumánnosť alebo neľudské zaobchádzanie? Svet nesmie tak rýchle zabúdať. Naše filmy, obrazy a literatúra nemôžu byť dosť presvedčivé pre niektorých ľudí v cudzine, aby videli pravý obraz, čo robili v našej vlasti Nemci a verní prisluhovači nacistického režimu. Nechceme, aby sa im niekto pomstil alebo aby tento záväzok k pomste prevzal smluvne. Máme jedno presvedčenie, že Moskva rozhodne o mierovej smluve, ktorá nikdy nedovolí, aby Nemecko mohlo vyvolať vojnu. Tu máme právo - smutnou históriou a obeťami podložené - aby bol vypočutý náš hlas a uzavrela sa taká mierová smluva, ktorá bude zárukou skutočne nového Nemecka. Prejdú generácie, kým nacistický jed vymizne z nemeckého národa. Do tých čias musí byť v záujme ostatného ľudstva a jeho šťastného rozvoja pod účinnou kontrolou. To nie je vec ostatného sveta, že nemecký ľud dnes trpí a žije v biede. To je vec samotného Nemecka, lebo tak bezvýhradne jasalo a pomáhalo budovať úspechy násilenstva a rozvratu ostatných štátov a národov porobenej Europy v druhej svetovej vojne. Československo preto verí, že Moskva bude východiskom pre kapitolu trvalého mieru vo svete, ktorý je alfou a omegou našej zahraničnej politiky.

Zlomyseľní rozvratníci a dobrodruhovia v cudzine chcú nemecký a maďarský problém postaviť v relácii medzi Čechmi a Slovákmi do zvláštneho, povedal by som, separatistického svetla. Slovákov vraj nezaujíma problém nemecký, lebo je typicky zainteresovaný na ňom len český národ, a Česi vraj sa nebudú starať o to, ako si Slováci vyriešia svoje otvorené problémy s Maďarmi. Chcel by som aj na tomto mieste čo najrozhodnejšie protestovať proti takým snahám, ktoré vyznačuje osudný separatizmus, aký sme poznali r. 1938, alebo ešte lepšie r. 1939, a ktorý by najradšej takto zoslabil jeden aj druhý z našich národov, aby sa potom stal hračkou v rukách revizionistických alebo imperialistických snáh. My Slováci dobre vieme, že nás musí zaujímať to, čo je v severných Čechách, aké sú tam pomery, či sú tam ešte Nemci a čo sa sleduje za hranicami Čiech a v Nemecku najmä so strany odsunutých Nemcov, a český národ rovnako musí pozorne sledovať, či náš južný sused opustil definitívne revizionistické tendencie alebo prečo nechce súhlasiť s výmenou obyvateľstva v plnom rozsahu, aby na Slovensku žili skutočne len Slováci, soskupení aj zo susedných štátov a takto našli existenciu vo svojej pôvodnej vlasti. Chcel by som preto odkázať tejto neserióznej protištátnej propagande skrytých dobrodruhov, či už v Europe alebo v Amerike, že sa prerátala, lebo všetci Slováci bez ohľadu na vyznanie, stav a politickú príslušnosť sú pre národný štát Čechov a Slovákov, lebo je to záruka rozkvetu a pokojného nažívania ako aj bezpečnosti republiky, a iste sa nemýlim, keď konštatujem, že rovnaká situácia je v bratskom českom národe. Čechom by sa zle darilo bez Slovákov a Slovákom by sa zle darilo bez Čechov. Prežili sme to za svetovej vojny a táto skúška rozvedeného manželstva bola veľmi smutná a osudná pre naše obidva národy. Nesmie sa teda už nikdy v dejinách opakovať a nesmie byť medzi nami nikoho, kto by chcel vrážať klin medzi Čechov a Slovákov preto, aby z toho mohla ťažiť nepriateľská cudzina.

Keď porovnávame našu zahraničnú politiku v období prvej republiky a v období druhej republiky, má náš terajší zahraničný kurz veľký klad, pokiaľ ide o reálnu slovanskú politiku. Sme rozhodnutí intenzívnejšie praktizovať politiku slovanských národov. Nesledujeme pri tom tvorenie nijakých blokov ani akékoľvek soskupenie za účelom dobyvačným alebo v snahe rozvracať, poťažne podmaňovať iné národy. Túto slovanskú politiku nepestujeme ani v tom smysle, že by sme sa vzdávali svojich základných práv, daných suverenitou v relácii k ostatným štátom, ale robíme tak v pevnom presvedčení, že nastal čas, kedy musí Slovanstvo spolupracovať užšie na každom poli. Nech nám neberú nikde za zlé, že túto reálnu slovanskú politiku motivujeme sebazáchranou. Mali sme totiž v druhej svetovej vojne skúsenosť, že nemecký imperializmus systematicky útočil a rozvracal práve slovanské štáty. Československo je si ďalej vedomé toho, že to bol Sovietsky sväz, ktorého víťazná armáda spolu s našimi jednotkami oslobodila prevažnú časť našej vlasti, a takto sa Sovietsky sväz stal súčasne symbolom všetkých tých úsilí o mier a krajšiu budúcnosť slovanských národov a súčasne pevnou zárukou proti akýmkoľvek útočným akciám.

Naše spojenectvo so Sovietskym sväzom sa chce niekde vysvetlovať ako pomer dvoch nerovných partnerov, kde jeden je povinný vykonávať príkazy a druhý má právo tieto udeľovať na podklade disciplinovanej subordinácie. My sice vyvraciame sústavne tieto invektívy, odhaľujeme železnú oponu okolo Československa, ale v mnohých neinformovaných alebo zlomyseľných kruhoch sa to nechce vidieť. Máme po tejto stránke pre každého dosť očividných dôkazov, ktoré svedčia o tom, že slovanská politika, založená v novom období na realite, pozná rovnocenných partnerov a nadovšetko rešpektuje suverenitu jednotlivých štátov, nemiešajúc sa do jeho vnútorných vecí. Keď sa napriek tomu traduje táto situácia, priznajme si, že je zapríčinená hlavne tým, že si jedna politická strana vindikuje právo hovoriť o spojenectve so Sovietskym sväzom a chce toto svoje zvýhodnené postavenie pred domácou a zahraničnou verejnosťou sústavne dokazovať. Chcel by som preto aj túto príležitosť využiť a povedať menom Demokratickej strany, že spojenectvo so Sovietskym sväzom je vecou celého slovenského národa. Tak ako bolo osvobodenie túžbu porobeného národa, tak aj ten, kto tomuto prispel v rozhodujúcej miere, je a zostane naším spojencom, lebo je to záruka istej budúcnosti proti akémukoľvek nebezpečenstvu. Vieme tiež, že táto základná línia slovanskej politiky je osožná rovnako v politike medzinárodnej ako pri zveľaďovaní našej vlasti, najmä však pri výstavbe priemyslu na Slovensku a jeho zásobovaní surovinami.

Na ceste k tejto novej slovanskej politike sme zaznamenali pred nekoľkými dňami ďalšiu významnú udalosť. Uzavretie smluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci v predvečer moskovskej konferencie bolo dôkazom veľkorysosti a nadovšetko presvedčenia, že treba pri susedských vzťahoch rozoznávať medzi tzv. otvorenými otázkami zásadnými a nevyriešenými problémami menšieho dosahu. Moskovská konferencia začala s nášho hľadiska dňa 10. marca 1947, lebo sme sa pred rokovaniami o mierovej smluve s Nemeckom chceli dohodnúť s naším slovanským susedom o ochrane hraníc a zabezpečiť sa takto proti Nemecku, ktoré rovnako napadlo Československo ako Poľsko. Už názov smluvy o vzájomnej pomoci dokumentuje, čo vlastne sleduje slovanská politika. Tie isté tendencie, ktoré sú v spojeneckej smluve so Sovietskym sväzom a s federatívnou Juhosláviou, sa objavujú aj v smluve s Poľskom, kde slovanským partnerom nejde o nič iného len o ochranu proti možným útokom nepriateľa. Je to konečne aj výraz cieľov československej zahraničnej politiky, keď sledujúc oddane a čestne líniu novej slovanskej politiky, uzavrela priateľskú smluvu s Poľskom v presvedčení, že sa takto najlepšie umožní budovanie zničených krajín a vzájomná pomoc pre prípad nebezpečenstva, ale nadovšetko aj v konštruktívnom smysle, teda pri rekonštrukcii, najmä pokiaľ ide o problémy hospodárske a dopravné. Kladiem dôraz práve na tento konštruktívny charakter novej slovanskej politiky, lebo doteraz sme boli zvyklí v medzinárodnej politike analyzovať viac pakty, ktoré maly útočný charakter a chcely jednému z partnerov dopriať najväčšie zisky, či už politického alebo materiálneho rázu. Slovanská politika nepozná spoluprácu na takomto podklade. Československo preto pôjde aj naďalej touto cestou sblíženia a úzkej spolupráce slovanských národov, pričom hrdo pripomína, že nejde o exkluzívny blok, ktorý by sa chcel stavať negatívne proti ostatnému svetu, ba dokonca v príhodnej chvíli chcel uplatniť jednostranné požiadavky na úkor druhých národov.

A tu je tiež otázka, ktorá sa tak často kladie v súvislosti s našou zahraničnou politikou. Je to naše postavenie medzi západom a východom Europy. Je len dôkazom zastaralého smýšľania a metód zahraničnej politiky, keď sa chce vyvodzovať z úzkeho spojenectva malého štátu s veľmocou a priori nepriateľstvo a odpor proti ostatným veľmociam. Nám je táto vec jasná už od r. 1943, kedy sme uzavreli spojeneckú smluvu so Sovietskym sväzom. Začali sme náš zahraničný odboj v Anglicku. Tam bolo sídlo našej zahraničnej vlády. Našli sme morálnu aj finančnú podporu v Amerike. Tisíce našich najlepších ľudí bojovalo aj umieralo v zahraničných armádach, ktoré boly včlenené do vojenských telies západných veľmocí. Z Londýna išla naša exilná vláda do Moskvy a z Moskvy prišla na územie oslobodeného východného Slovenska. Či táto symbolika nehovorí dosť o postavení Československa medzi Západom a Východom? Nepovažoval by som za zdravú takú zahraničnú politiku, ktorá by v akejkoľvek forme zoslabovala postavenie Československa v očiach jedného spojenca na úkor spojenca druhého. Priznajme si, že sme malým štátom. Priznajme si tiež, že akékoľvek taktizovanie alebo predstieranie by mohlo byť nakoniec osudné, odhliadnúc od toho, že by sa k tomu nikdy nesnížila naša zahraničná politika. Myslím, že je potrebné do nekonečna hovoriť niektorým našim ľuďom, aby vo svojej verejnej činnosti, či už v tlači, vo filme alebo v prejavoch si uvedomili, že úzke spojenectvo so Sovietskym sväzom neznamená nepriateľstvo so Západom. My potrebujeme spojenectvo so Sovietskym sväzom, ale rovnako potrebujeme priateľstvo západných veľmocí, a to rovnako v smysle politickom ako hospodárskom. Československo bude silné len vtedy, keď si vyrieši šťastne túto základnú líniu svojej zahraničnej politiky. Oficiálne to robíme dobre, a na Západe rovnako ako na Východe sú presvedčení o tom, že pri každom svojom konaní sa držíme čestnej zásady dodržiavať prevzaté záväzky, splácať otvorenosťou a úprimnosťou mravné záväzky, preukázané voči nám za druhej svetovej vojny a nadovšetko vážiť si vysokú úroveň, prácu a veľkosť našich spojencov. Snáď ešte jedna zásada nám bude veľmi osožná. Nemiešajme sa do vnútorných vecí našich spojencov a nechcejme byť v póze mentorov, ktorí chcú radiť národom s bohatou históriou a tradíciou. Máme dosť čo kritizovať vo svojich domácich pomeroch a preto sledujme radšej pozorne, čo sa robí vo svete, a konzekvencie uplatňujme len v našej domácej relácii. Kto takto pochopí postavenie Československa medzi Západom a Východom, urobí iste záslužný čin pri podpore našej zahraničnej politiky a nadovšetko sa postará o upevnenie nášho postavenia v medzinárodnom svete. Čím viac úcty si získame serióznou prácou, tým väčšia bude záruka pre náš krajší politický a hospodársky zajtrajšok.

Československo vyšlo z druhej svetovej vojny ako víťazný štát. Máme svoje diferencie s južným susedom, ale aj po stroskotavších rokovaniach v Prahe sa nevzdávame nijako nádeje, že konečne, či už z vlastnej inciatívy maďarskej vlády alebo na medzinárodnom fóre, sa uzná jedine spravodlivá požiadavka Československa o výmene obyvateľstva. Keď sa vyrieši táto otázka, sme pripravení spolupracovať lojálne s Maďarskom, lebo sme presvedčení, že dobré susedské vzťahy pri plnom rešpektovaní štátnej suverenity a jej nedotknuteľnosti prinášajú osoh obidvom partnerom. Rovnako sa staviame k obnovenému Rakúsku a neuzatvárame sa ani pred normalizovaním pomerov s novým Nemeckom, ktoré bude pod kontrolou spojencov prípadne aj za našej priamej a bezprostrednej účasti. Nemáme nijaké útočné úmysly a preto naše ubezpečenie o dobrom susedskom pomere je dobre a úprimne mienené. Samozrejme musí sa aj k nám pristupovať s rovnakými čestnými úmyslami. To je konečne predpokladom každej dobre mienenej spolupráce v zahraničnej politike.

Keď vyslovujem súhlas s obsahom expozé p. ministra zahraničných vecí Jána Masaryka v mene Demokratickej strany, želám si srdečne, aby sme aj v ďalších obdobiach zaznamenávali úspešnú prácu a jej výsledky boly takto zárukou pokoja a mieru nášho pracujúceho ľudu. Nikto si úprimnejšie neželá mier ako český a slovenský národ, ktorý toľko vytrpel. Vieme, že to záleží na spolupráci všetkých veľmocí a na účinnej podpore malých štátov. Československo sa k tejto práci pre mier hlási za súhlasu všetkého jeho obyvateľstva a verí, že tak, ako jednota medzi spojencami v druhej svetovej vojne zaznamenala víťazstvo, tak aj boj pre zachovanie mieru bude znamenať víťazstvo a pokojné dni pre ľudstvo na celom svete. Naša zahraničná politika bude môcť potom povedať: "Slúžila som štátu a získala som mu slávu a jeho obyvateľstvu skutočný mier". (Potlesk.)

Podpredseda dr Ševčík: Dávam slovo pánu posl. Evženovi Erbanovi.

Posl. Evžen Erban: Paní a pánové!

Celá sněmovna a s námi jistě také celý náš národ přijímá s uspokojením včerejší exposé pana ministra zahraničných věcí. Ukázal nám, jak se přes všechny těžkosti poválečného světa přece jen konsolidují mírové síly, jak jsou postupně odstraňovány sporné otázky mezi velmocemi a jak se postupně vytváří ovzduší důvěry. V tomto prostředí, jak jsme slyšeli, posiluje naše zahraniční politika úspěšně své mezinárodní postavení, získává nová a nová přátelství a upevňuje dosavadní, zvláště naše spojenectví se Sovětským svazem. (Předsednictví se ujal předseda David.)

Nemáme tedy jako stát důvod k pesimismu. Naše radost z postupné konsolidace poválečného světa může být tím větší, že se rozhodující měrou podílíme svou jasnou a demokratickou zahraniční politikou na kladení základů k mírovému pořádku. Zde je však nutno současně varovat. Nesmíme propadat starým klamným ilusím, že k zabezpečení národní svobody a státní samostatnosti stačí řada nejrozmanitějších přátelských a spojeneckých smluv. Máme už své staré, těžce placené zkušenosti, na které nesmíme lehkomyslně zapomínat, abychom je jednoho dne nemusili opakovat za nejtěžších obětí. Musíme si být vědomi toho, že jakákoliv smlouva má reálný význam jen tehdy, stojí-li za ní spolehlivá mírová síla, která má za všech okolností vůli smluvní závazky plnit. To je také jedním z důvodů, proč si smlouvy se Sovětským svazem nejvíc vážíme. Tato smlouva není neznámou v počtu naší zahraniční politiky, není ani jen nadějí, nýbrž tvoří pevnou základnu, o níž se můžeme spolehlivě opřít při vytváření svých poválečných mezinárodních vztahů. Zdůraznil-li pan ministr zahraničí, že upevňujeme dále své přátelské vztahy k Sovětskému svazu, není to jistě jen výsledkem politiky zdravého rozumu, ale odpovídá to skutečnému přání a citům nejširších vrstev našeho národa.

Kdybychom zde v našem středu mohli slyšet hlas dělníka nebo příslušníka jiných pracujících vrstev, vyslechli bychom jistě projev našeho lidového instinktu a citu v jednoduché formuli: co škodí nebo prospívá Sovětskému svazu, škodí nebo prospívá lidově demokratickému Československu. Vztah mezi námi a Sovětským svazem už dávno ztratil jakýkoliv odstín stranictví, není už záležitostí jen socialisticky orientovaných příslušníků našeho národa, ale vyznáním všech občanů, kteří mají zdravý rozum a čestné srdce. Je třeba vždy znovu a znovu to zdůrazňovat nejen na politických schůzích, ale také na půdě našeho parlamentu, aby síly, které spekulují na uvolnění našeho vztahu k Sovětskému svazu, viděly jasně marnost svého počínání, ať jsou to síly vnitřní nebo zahraniční. Vážíme si sympatií, kterých si získala naše lidová demokracie u pracujících vrstev na západě, a přejeme si v zájmu světového míru a vlastní bezpečnosti, aby tyto síly měly rostoucí úspěchy v úsilí o demokratisaci politického i hospodářského života svých států, a jsme při tom hrdi na to, že jsme jim v mnohém ohledu vzorem.

Poválečná mezinárodní politika přináší celou řadu nových zjevů, které jsme dříve neznali a které přinášejí do mezinárodní politiky nové prvky. Chci zdůraznit při této okolnosti zvláště to, že se po těžkých zkušenostech s fašismem rozhodla námezdně pracující třída celého světa vytvořit jednotnou organisaci. Světová odborová federace, která představuje tuto organisační jednotu demokratických odborových organisací celého světa, vzala na sebe celou řadu úkolů, jejichž plnění je nejvlastnějším zájmem světového míru a demokracie. Je zvlášť poučné, že v dobách, kdy oficiální mezinárodní politika trpí nesnázemi a nejednotností názorů, najdou představitelé pracujících vrstev všech států světa vždy jednotné hledisko na základní problémy poválečné výstavby lidské společnosti. Pro nás je velkým zadostiučiněním, že mezi postuláty, vyslovenými světovým odborovým hnutím a politikou naší republiky, je naprostá shoda. A není to náhodou. Je to důkazem toho, že naše zahraniční politika je v pravém slova smyslu politikou lidovou. Pan ministr Masaryk ve svém včerejším exposé vyslovil vzácnou myšlenku, že odstranění bídy a utrpení pokládá za nejbezpečnější prostředek k zaručení míru a mezinárodní bezpečnosti. Je to pohled na problematiku poválečného dění a upevnění světového míru, který je totožný s názory pracujících vrstev celého světa a s jejich významným mluvčím, Světovou odborovou federací. Českoslovenští odboráři vítají důsledně kladný poměr naší zahraniční politiky ke snahám světového odborového hnutí. Tato politika získává nám dobré jméno a přátelství mezi odboráři celého světa. Projevy pana ministra Masaryka jen utvrdily sympatie desítek milionů odborářů k poválečnému Československu. Zvláštní pozornost a vděčný ohlas ve světovém dělnickém hnutí vyvolal projev pana ministra zahraničí na prvém zasedání valného shromáždění Organisace Spojených národů, kde pan ministr pravil: "Problémy hospodářské a sociální jsou alfou a omegou téže záležitosti. Po zkušenostech, o nichž jsem se zmínil, jest povinností vlády jakožto politického representanta určitého státu spolupracovat úzce s ostatními organismy, které zastupují zájmy hospodářské a kulturní, zejména s osvíceným a dobře organisovaným dělnickým hnutím. V mé zemi, a vpravdě po celém světě, organisované pracující vrstvy jsou si vědomy své občanské i národní odpovědnosti, tvoří jeden z nejdůležitějších nástrojů, jímž lze dosáhnout budování hospodářského a sociálního sjednocení. Odborové organisace jsou skutečnými představiteli pracujících vrstev a jejich hlas má a musí být brán v úvahu při našich rozhodováních."