Svůj projev nemohu zakončiti jinak, než uvedením výstižných a procítěných slov polského básníka Jaroslava Iwaskiewicze, určená československé delegaci na uvítanou ve Varšavě dne 9. března 1947 v básni "Bratřím Čechům":

Posl. dr Ševčík (zvoní): K faktickej poznámce sa prihlásil p. posl. Vodička. Dávam mu slovo.

Posl. Vodička: Slavná sněmovno!

Jako člen předsednictva Slovanského výboru v Praze činím dotaz na pana ministra, zda se jedná o vyřešení otázky Lužických Srbů. (Potlesk.)

Posl. dr Ševčík (zvoní): Ďalším rečníkom je pán posl. Viboch. Dávam mu slovo.

Posl. Viboch: Slávne ústavodarné Národné shromaždenie!

Ešte na pôde Československej štátnej rady v Londýne prejavil prianie p. ministr Stránský, aby páni členovia štátnej rady, ktorí zaujímajú svoje stanovisko k výkladom pánov ministrov, nečítali svoje reči, ale povedali ich tak, ako cítia a ako myslia. A už z tejto príčiny prikročujem na toto miesto s rečou nie napísanou a vopred sa omlúvam ústavodarnému Národnému shromaždeniu i pánu ministrovi zahraničia, keď moja reč bude surová, nevyšperkovaná rečníckymi čačkami, ale bude povedaná tak, ako je cítené nielen mnou, ale celým naším ľudom Československej republiky, ktorý prejavuje radosť nad tým, že sa konečne slovanské národy spájajú v jeden celok, aby vytváraním priateľských smlúv o vzájomnej pomoci vytvorily súčasne silnú a mocnú bariéru proti budúcim nájazdom germánskych, fašistických alebo nacistických barbarov.

Ak vychádzame zo stanoviska, že zahraničná služba dnes už nie je len vecou diplomatov a politikov, ale je vecou celého nášho ľudu, národov republiky Československej, môžem tlmočiť s tohoto miesta radosť svojho ľudu nad tým, že sa slovanský svet spája, že si vzájomne zakladáme ochranné a pomocné smluvy, a tak ako náš ľud republiky Československej až dosiaľ prejavoval radosť nad tým, že sme v ochrannom sväzku s mocným a veľkým slovanským bratom, so Sväzom sovietskych socialistických republík, tak sa znovu teraz prejavuje vlna radosti nad tým, že konečne došlo k uzavretiu priateľskej smluvy o vzájomnej pomoci i s druhým mocným slovanským národom, bratským národom poľským.

Túžba o vzájomnej pomoci Slovanov nie je dnešná. Je to sen mnohých generácií, menovite Čechov a Slovákov, lebo už v dobe veľkého maďarského útisku v bývalej rakúsko-uhorskej monarchii nielen desiatky, ba stovky a tisíce Slovákov utiekalo sa k bratskému ruskému národu, kde hľadalo svoju pomoc pred útiskom Maďarov, pred útiskom rakúsko-uhorskej monarchie, nielen preto, aby tam našli nový spôsob slovanského národného života, ale i preto, aby tam títo uvedomelí Slovania, precítení Slovania, zasievali semeno slovanskej lásky, slovanského bratstva a slovanskej spolupráce.

A hľa, títo prví priekopníci rozsievania slovanského semena vzájomnej lásky a bratstva nesiali ono semeno nadarmo, lebo našlo svoju úrodnú pôdu, a výsledky ich priekopníckych prác dnes sa nám javia v snaživej a usilovnej práci našej zahraničnej politiky, ktorej vďačíme, predovšetkým nášmu pánu ministrovi i pánu štátnemu tajomníkovi, za zakladanie smlúv so slovanskými bratskými národmi.

Slávne ústavodarné Národné shromaždenie! Každý malý slovanský národ hlása túto slovanskú myšlienku slovanskej vzájomnosti preto, lebo hľadal v dobe veľkého útlaku pomoc u svojich veľkých slovanských bratov. A i k dnešnému veľkému slovanskému bratovi, ku Sväzu sovietskych socialistických republík, s radosťou sa obracajú naše srdcia i naše zraky, lebo sme pevne presvedčení a veríme, že kedykoľvek by sme boli ohrození, keby nás ktokoľvek ohrožoval na našej štátnej a národnej existencii, vždy je tento veľký slovanský brat pripravený, aby nás hájil, nech nebezpečie útoku príde s ktorejkoľvek strany.

Veríme, že tieto smluvy, ktoré teraz zakladáme, nebudú smluvami z rokov pred 1938, že sa budú vyhovárať spojenci jeden na druhého, ale sme pevne presvedčení, že všetci do jedného sa postavíme proti novému útočníkovi, nech by prišiel s ktorejkoľvek strany. A keď máme hovoriť o význame smluvy československo-poľskej, i tu sme pevne presvedčení, že je to len ďalší dôkaz veľkého pochopenia so strany všetkých nás tej veľkej slovanskej vzájomnosti a spojitosti proti eventuálnym novým útočníkom.

A my, ako všetok náš ľud československý, sme pevne presvedčení, že toto Poľsko je nové Poľsko, ktoré vítame v radoch slovanskej vzájomnosti, a že to nie je Poľsko minulosti, Poľsko beckovské, ktoré by sa kedykoľvek spojilo s naším slovanským nepriateľom, a tým väčšia je naša radosť, keď berieme na vedomie tú skutočnosť, že to nové demokratické Poľsko, ktoré hľadá i cesty k odstráneniu všetkých sociálnych a hospodárskych útlakov svojho ľudu, ktoré chce povzniesť svoj ľud na takú vysokú sociálnu a hospodársku úroveň, na akej bol náš ľud Československej republiky. Ak v minulosti pokusy o dohodu československo-poľskú stroskotaly, stroskotávaly zaiste len preto, že to minulé beckovské Poľsko nechápalo nové smery hnutia za sociálnou a hospodárskou spravodlivosťou, a preto sme nadmieru potešení, že toto Poľsko, ktoré s nami založilo túto priateľskú smluvu o vzájomnej pomoci, je to isté slovanské Poľsko, majúce na vedomí a na mysli sociálnu spravodlivosť, vyššiu hospodársku a životnú úroveň svojho poľského ľudu. Pevne veríme, že sa v ňom nenájdu tí, ktorí by naštrbovali - nielen že veríme, ale sme o tom presvedčení - náš dobrý vzájomný bratský slovanský pomer, a môžeme uistiť našich poľských bratov, že i my, či Česi alebo Slováci, vynasnažíme sa, aby toto naše vzájomné porozumenie bolo nielen trvalé, ale aby bolo večné.

A nech je mi dovolené zmieniť sa i o otázke maďarsko-slovenskej. Tak ako som spomenul, že pred útlakom Hungaristov utiekali sa Slováci k veľkému bratskému ruskému národu, tak teraz, kedy Slováci už nemusia opúšťať svoju vlasť s batohami na chrbtoch, aby hľadali obživu inde, snažia sa zbaviť tých, ktorí sa ukázali v minulosti i v dobe súčasnej nehodní tej veľkej lásky a obetavosti, ktorú Slováci prinášali pre nich, aby sa im viedlo v minulej Československej republike prinajmenšom tak dobre, ako sa viedlo nám samotným.

Národ, ktorý bol dlhé stáročia, ba tisícročia utiskovaný, nerád utiskuje svojich spoluobyvateľov, ale naopak, snaží sa i zlo odplácať dobrom. Aj naša minulá politika sa ubierala týmto smerom, že sme svojim maďarským spoluobčanom, svojej maďarskej menšine dávali všetky tie práva na poli politickej slobody, hospodárskej i kultúrnej, aké sme mali sami, a že častokrát pre ich školskú a národnostnú politiku, aby sa mohli rozvíjať ako riadny civilizovaný národ, obetovali sme svoje slovenské. Uskromnili sme sa len preto, aby sme im dokázali, že chceme, aby sa cítili v Československej republike doma, aby chápali, že Československá republika je ich vlasťou, ich štátom, za ktorý musia s nami spolubojovať, za ktorý musia, keď bude treba, i bojovať a umierať. A hľa, aká bola odplata! A ak teraz sa uplatňuje požiadavka transferu Maďarov, ich vysťahovania z Československej republiky, nie je to len požiadavka našej diplomacie, našich politikov a diplomatov. Je to hlboká požiadavka celého slovenského ľudu, ktorý nechce vidieť medzi sebou svojich dávnych utlačovateľov, ktorí ako v starej, tak i v nedávnej minulosti ukázali, že nevedia pochopiť našu slovenskú lásku voči sebe, že sa nám nevedia za ňu odmeniť tak, ako by sme očakávali.

Uznávame ťažkosti našich zahraničných úradov, nášho Ministerstva zahraničia, ktoré sa vyskytujú pri uskutočňovaní vysťahovania našich maďarských spoluobčanov. Ale napriek tomu tlmočíme tu hlasy Slovákov, aby bolo vykonané všetko pre to, aby sme sa zbavili tých, ktorí nás nielen v minulosti ohrozovali na našej štátnej a národnej bezpečnosti, ale i teraz na mnohých miestach, na našom slovenskom pohraničí, bezočivo a hrubo a s vyhrážkami sa chovajú voči nám Slovákom, na mnohých miestach sa dopúšťajú ťažkého ublíženia na tele tých Slovákov, ktorí stoja v popredí nášho verejného a politického života. Uznávam, že náš pán minister zahraničia i pán štátny tajomník v Ministerstve zahraničia, chcú slušnou a smierlivou cestou využiť všetkých možností k peknej dohode. Cez to však musíme volať, ako volá celý náš ľud, po čím rýchlejšom uskutočnení toho, o čom sníva náš slovenský ľud, aby sme sa zbavili tých, ktorí sa vždy ukazovali nehodnými.

A nakoniec nech je mi dovolené k organizácii našich zahraničných zastupiteľských úradov poznamenať, tak ako sme to počuli včera ústami jedného nášho kolegu poslanca, ktorý prejavil želanie, aby Ministerstvo zahraničia predložilo soznam svojich úradníkov, z ktorého by sme videli, akým spôsobom a kedy menili svoju národnosť, kde, na akých školách nadobudli svoje školské vzdelanie a akou rečou znie ich meno. Činím tento dopyt, tlmočím toto želanie z toho dôvodu, že som si vedomý, že naši Slováci, ktorí v minulej Československej republike boli zamestnaní v Ministerstve zahraničia, v diplomatickom sbore, ukázali sa byť hodnými a dôveryhodnými a statočnými tohoto svojho vysokého poslania, lebo ani v dobe veľkého nebezpečia, kedy Hitler obsadzoval Československú republiku, nezakolísali, i vtedy zabúšilo ich čisté slovenské srdce, a neustúpili, ako niekoľko ich nehodnych kolegov, germánskym barbarom, neodovzdávali svoje zastupiteľské úrady, ako ich odovzdávali niekoľkí nehodní kolegovia. A myslím, že i teraz tá nová, viacej národne uvedomelá slovenská generácia, ktorá vyrástla v československých školách, išla by po príklade svojich predchodcov a bola by hodná dôvery nielen Slovákov, ale i Čechov.

Zaiste, že sa nášmu slovenskému ľudu nepáči - kritizujú to na Ministerstve zahraničia, kritizujú to pred nami poslancami, - že i dnes na našich zastupiteľských úradoch viažu slovenské miesta ľudia, ktorí získali svoje diplomy, svoje maturitné svedectvá nie práve na slovenských školách, a to už v tom čase, keď v Československej republike dalo sa získať maturitné svedectvo na škole československej. A náš slovenský ľud ťažko znáša, keď na povznesených, na vysokých miestach sedia ľudia, ktorí sa honosia menami nie práve slovanského pôvodu, a to menami, ktoré nie sú menami pôvodnými. Tieto mená dva alebo tri razy boly prepisované v matrikách a nevieme, ako sa v budúcnosti, azda podľa toho, ako sa režim bude vytvárať, títo ľudia budú prispôsobovať a aké mená budú ešte získavať.

Nakoniec nech je mi dovolené vzniesť k Ministerstvu zahraničia jednu prosbu, ktorú tlmočím za slovenské manželky, za slovenské matky, otcov, bratov a sestry. Na mnohých miestach zásluhou zlých susedov a ohováračov odišla spústa Slovákov do Sovietskeho sväzu po prechode frontu. Mnohí verní slovenskí synovia, otcovia a manželia sú dnes ešte kdesi v širokých krajinách bratského slovanského Sovietskeho sväzu. Ich príbuzenstvo nemá o nich najmenších zpráv a keď, tak len cez maďarských, alebo nemeckých zajatcov. A tu nech je mi dovolené vzniesť túto prosbu nášmu Ministerstvu zahraničia, aby bolo všetko vykonané tak, ako to už mnohé delegácie poslané k pánu ministrovi, k pánu prezidentovi republiky žiadaly, aby títo ľudia boli konečne preverení, čím sa previnili, aby boli osievaní cez prísnu národnú očistnú riečicu, aby skutoční previnilci, ktorí sa previnili proti bratskej a osloboditeľskej Červenej armáde, boli potrestaní príslušnými súdmi, ale aby tí, ktorí na základe pomlúv svojich nehodných susedov a častokrát nepriateľov s maďarskej strany, boli tam odnesení na prácu alebo do zajatia, sa konečne mohli vrátiť medzi svojich drahých. Lebo dnes radosťou buší každé slovenské srdce nad veľkou úprimnosťou a bratskou láskou medzi nami a Sovietskym sväzom, ale toto sa tam ukazuje ako tieň, ako príšera, keď slovenská matka, alebo slovenská manželka, ktorá snívala o veľkej slovanskej vzájomnosti, teraz postráda svojho drahého, svojho živiteľa, a to ešte tým viacej, že keď chce, aby od neho dostala list alebo mohla mu ho poslať, musí prechádzať cez maďarské úrady a maďarský Červený kríž. Mám k dispozícii list, ktorý písal istý maďarský zajatec, maďarský občan, ktorý sa v tieto dni vrátil do Lučenca, a píše manželke jedného postihnutého nášho brata, ktorý sa nachádza na Novej Sibírii na prácach, a len cestou tohto Maďara vie jeho manželka, že je živý, že je zdravý a čaká na to, kedy bude oslobodený zo svojho osudu, ktorý si skutočne nezaslúžil.

Slávne ústavodarné Národné shromaždenie! Slovanská oddanosť, naša oddanosť Čechov a Slovákov k bratskému Sovietskemu Sväzu nie je len prejavom vôle príslušníkov jednej politickej strany alebo jednej spoločenskej vrstvy. Je to prejavom vôle celého nášho národa, od posledného bíreša na veľkostatku až po ministerského radcu, zo všetkých kútov našej Československej republiky až k hlavnému mestu, a preto si všetci pamätajme, Česi i Slováci, demokrati i nedemokrati, bez ohľadu nášho politického presvedčenia, že nikto z nás nemá právo, aby sme jeden druhého pred našimi veľkými spojencami, či už na Východe alebo na Západe, osočovali, lebo vieme, že sme národ malý, štát malý. Svet je veľký a mocný, a nie tento svet veľký a mocný sa bude krútiť okolo Československej republiky, ale my, Česi a Slováci sa, tuším, budeme krútiť okolo neho. A bolo by preto nesprávne, keby sme v zahraničí, či už na Západe alebo na Východe jeden druhého ohovárali, bolo by nesprávne, keby sa medzi nami našli nehodní synovia, ktorí by sa ukazovali ako nevďačníci tým veľkým osloboditeľom na Východe, ktorí prinášali tak strašlivé obete, aby zbavili seba i nás germánskych a maďarských okupantov.

A tak isto by bolo nesprávne, keby sme v zlom kritizovali naše priateľstvo a oddanosť k západným demokraciam a keby sme na tieto posmešne a nehodne vyplazovali jazyk za tú veľkú pomoc, ktorú nám poskytovaly nielen v dobe veľkej svetovej vojny, ktorá tak katastrofálne stíhala všetky národy, ale keby sme ich zle kritizovali aj za veľkú povojnovú pomoc, ktorou nám dokázali, že i oni hodlajú zmierniť naše utrpenie, našu biedu, ktorú nám privodila druhá veľká svetová vojna.

Ináč menom Klubu demokratických poslancov Slovenska uisťujem slávne ústavodarné Národné shromaždenie i pána ministra zahraničia a pána štátneho tajomníka, že celou svojou vehemenciou stojíme pri ňom pri prevádzaní takejto zahraničnej politiky, akej sme svedkami. (Potlesk.)