Pátek 7. března 1947

Nakonec mi dovolte, dámy a pánové, malé odbočení. Nemám v úmyslu napodobiti zlozvyk, který se u příležitosti projednávání některých zákonných předloh v plenu sněmovny projevil tím, že pp. zpravodajové za některé výbory místo objektivního referování o usnesení svých výborů se pouštějí do osobních nebo stranicko-politických debat nebo kritik. Ale přes to bych rád při této příležitosti podotkl, že dnes už po druhé za svého dosavadního poslancování dělám jako zpravodaj jaksi kmotra při zrodu nového důležitého technického zákona. Po prvé to bylo dne 12. dubna 1946, kdy Prozatímní Národní shromáždění schvalovalo zákon č. 86 o stavební osnově. Myslím, že i tenkrát jsme udělali dobrý zákon a že byly zcela oprávněné naděje, které jsme nejen my nýbrž i celá veřejnost do tohoto zákona skládali. Podíváme-li se však nazpět na dobu celého jednoho roku, po kterou je tento dobrý zákon v platnosti, musíme si loyálně doznat, že se jeho účinky, alespoň pokud jde o země historické, prakticky nijak neprojevily. Ponechám si pro jinou příležitost promluvit podrobněji o příčinách tohoto politování hodného stavu. Ale jednou z nich, a snad tou nejhlavnější, je přímo nepochopitelná těžkopádnost celé státní administrativy, které bylo provádění zákona svěřeno. Ta má především na svědomí, že dobře míněný úmysl zákonodárcův se v praxi zvrhl v pořádání do nekonečna se opakujících neplodných komisí, jednání a papírového plánování, takže po jednom roce nejsme s obnovou objektů válkou poškozených anebo zničených, zejména bytů, o mnoho dále, než tomu bylo dříve. (Potlesk.)

Jestliže vás, dámy a pánové, závěrem jménem technického výboru ústavodárného Národního shromáždění prosím, abyste schválili předložený vám vládní návrh zákona o státní podpoře na obytné stavby podle zprávy výborové a abyste současně projevili svůj souhlas i s resolucí, na které se technický výbor usnesl a která je rovněž v jeho zprávě otištěna, pak k tomu připojuji svoje upřímné přání, aby se tento zákon setkal při praktickém provádění s větším a bezprostřednějším zdarem a úspěchem, než jaký byl souzen zákonu o stavební obnově. Myslím, vážené dámy a pánové, že je už svrchovaný čas, abychom méně plánovali a začali spíše už jednou doopravdy stavět. (Potlesk.)

Předseda: Dávám slovo zpravodaji o odst. 1 za výbor soc.-politický, p. posl. dr Šoltészovi.

Zpravodaj posl. dr Šoltész: Panie a pánovia!

Máme pred sebou vládny návrh zákona o štátnej podpore na obytné stavby. Je to jedno z tých normatívnych opatrení, ktoré treba uskutočniť, aby dvojročný hospodársky plán vlády bol úspešne splnený. Avšak jeho matéria i spôsob jej úpravy je takej povahy, že bude účelné osvetliť, aké miesto zaberá toto zákonné opatrenie v celkovej sústave našich ľudovo-demokratických noriem, smerujúcich k prestavbe hospodársko-sociálnej sústavy Československa a k dosiahnutiu čo možno najúčinnejšieho sociálneho pokroku. Takzvanú bytovú krízu možno hodnotiť ako časový zjav, objavujúci sa zpravidla ako dôsledok hospodárskych porúch vyvolaných vojnou. Takéto nazeranie však nemožno prijať a treba ho zásadne odmietnuť. Viedlo by k mechanickému prístupu k tejto problematike, k jej izolovanému riešeniu a neprizeralo by k sociálnemu aspektu bývania. Nesmie nám totiž ísť len o to, aby sme problém nedostatku bytov odstránili stoj čo stoj, ale treba dbať hlavne o to, aby sme už teraz položili základy novej bytovej politiky, ktorá by vhodne zapadala do našich snažení o dvíhanie životného štandardu českého a slovenského človeka, o napomáhanie jeho napredovania mravného a kultúrneho, o neustále emancipovanie našich národov. Lebo musíme mať stále na zreteli, že byt nemá byť len čírou nocľahárňou, nemá zabezpečovať, ako sa ľudove hovorí, len strechu nad hlavou, ale že má byť miestom, prostredím, v ktorom rodina ako základná jednotka národa žije, v ktorom vyrastá naša mládež, slovom, kde človek trávi vyše polovicu svojho života. Ak naša sociálna politika venuje veľkú pozornosť pracovnému miestu, aby vyhovovalo požiadavkám hygieny, príjemnosti a dosažiteľnej pohodlnosti, potom ešte vo zvýšenej miere musí sa starať o to, či pracujúci a jeho rodina aj doma žije pre človeka dôstojných pomeroch. Dala by sa postaviť ťažká obžaloba minulosti a bola by založená na tisícoch živých svedkov, príslušníkov našej generácie, ktorí rástli a žili v tmavých, vlhkých, preplnených a chatrných obydliach, alebo ktorí aj dodnes bývajú v pomeroch krajne popierajúcich inak našu vyspelú civilizáciu.

Naša ľudová revolúcia už odsúdila a vyporiadala sa s tým druhom falošného humanizmu a vlastenectva, ktorý bol len okrasným príveskom voči opravdovým potrebám človeka hluchého kapitalistického liberalizmu a ktorý kľudne nechával obrovské masy národa živoriť v podmienkach často aj zvieraťa nehodných. Nám je pririeknutá úloha likvidovať dedictvo tejto neblahej minulosti a na nových základoch budovať novú krajšiu budúcnosť. Nie je to ovšem úloha ľahká a nie je ľahká najmä na poli bývania. Lebo bude treba odstraňovať dôsledky chýb, ktoré sa tu nahromadily po dlhé desaťročia. Bude treba veľa trpezlivej, usilovnej práce a vynaloženia veľkých obetí hmotných, než dospejeme k takému stavu, v ktorom by bytová potreba každého príslušníka národa mohla byť spravodlivo uspokojená. Avšak až do toho času musíme sa poberať cestou, ktorá bude znamenať jednak ukojenie potreby najnaliehavejšej, jednak otvorí možnosti a stvorí predpoklady pre zdravší a chýb minulosti oprostený vývoj bytovej politiky.

Obe tieto požiadavky sú v prejednávanej osnove splnené, aj keď v danom prípade pôjde len o normu dielčiu, t. j. neriešiacu súhrnne celú problematiku bytovej politiky, a normu časovú, obmedzenú len na potreby dvojročnice.

Prvú zásadu, ktorá znamená základný obrat v nazeraní na bytovú potrebu jednotlivca a nové vyjadrenie pomeru celku voči tejto potrebe, predstavuje celá podporná konštrukcia osnovy, vychádzajúca z tejto úvahy.

V minulosti sa štát v odvetví bytovej politiky obmedzoval len na vykonávanie funkcie policajne-dohliadacej a len v nepatrnej miere aj zdravotne-bezpečnostnej. Po stránke sociálne podpornej znamenaly zákony o podpore stavebného ruchu za prvej republiky síce istý, avšak s hľadiska potrieb širokých más málo účinný pokrok. Možnosť riadneho ukojenia bytovej potreby či už cestou nájmu alebo dokonca cestou priameho získania bola štátom úplne zanedbávaná. Stavba bytov bola v podstate predmetom špekulácie a pre vlastnú potrebu stavali len sociálne silnejší jednotlivci. Následkom toho väčšina národa pre nemožnosť hospodárskej dosažiteľnosti vlastného bytu, resp. bytu vyhovujúceho, bývala nezodpovedne súčasnému stavu vývoja bytovej kultúry. Slušnejšie býval len ten, kto mal na to peniaze, a ten, kto prostriedkov nemal, nech sa akokoľvek zaslúžil o tvorenie národných hodnôt, sotva ak mal tú strechu doslovne nad hlavou.

Ak skúmame príčiny zjavu, že nie všetci pracujúci príslušníci národa mohli si zo svojho legálneho dôchodku stavbou vlastného alebo nájmom cudzieho bytu ukojiť bytovú potrebu, dochádzame k poznaniu, že základnou príčinou bolo nesprávne rozdelenie dôchodku národa medzi jeho príslušníkov. Je však zrejmé, že sme ešte ani dnes tento stav neodstránili, resp. dodnes nemohli odstrániť. Ďalej je zjavné, že v tejto etape vývoja nových pomerov v republike sú ešte aj iné prekážky, pre ktoré si príslušník pracujúcej triedy nie je v stave zaistiť vlastný byt. Myslím tu predovšetkým na vysoké stavebné náklady. Zostáva nám preto na zodpovedanie otázka, či tomuto stavu možno nečinne prihliadať, resp. či možno trpieť, aby staval ten, kto má prostriedky, a to prípadne aj vtedy, keď bytu nepotrebuje.

Osnova, riešiac tento problém, vychádza z toho, že každý jednotlivec, resp. rodina - ak to nemá ísť na ťarchu ostatných složiek životnej úrovne - môže na bývanie venovať len určitý maximálny diel svojho dôchodku. Časť, ktorá je cez túto hranicu, musí niesť verejnosť, teda štát, tak ako v modernom štáte sú mu uložené aj iné materiálne záväzky voči jednotlivcovi na pomoc odkázanému.

Dochádzame tak k vývojovému stupňu našej ľudovo-demokratickej sústavy, kedy do sféry bývania jednotlivca vstupuje štát svojou službou, aby mu pomohol docieliť to, čo by inak vlastným úsilím urobiť nemohol, čiže štát uhradzuje jednotlivcovi tú časť výdavkov s vlastníctvom domu spojených, ktorá presahuje jeho hospodársku únosnosť. Následkom toho štátna podpora, záležajúca v poskytnutí štátnej záruky za úver stavebníkom na účele stavby domu prevzatý a v priznaní štátneho príspevku na anuitné povinnosti stavebníka, dostáva charakter verejnej služby a stáva sa dôležitým inštrumentom našej sociálnej politiky.

Osnova ďalej hovorí, že štátna podpora môže byť poskytnutá, resp. príde k dobru len tým uživateľom bytu, ktorí pracujú v pracovných odvetviach najdôležitejších pre splnenie dvojročnice. Teda nie ktokoľvek bude môcť výhod zákona požívať, ale len ten, kto sa pričiňuje o zvýšenie životnej úrovne celého národa, alebo inými slovami povedané, kto svojou činnosťou prispieva k úspešnému splneniu dvojročného plánu, prinášajúceho užitok všetkým. Je to prenesenie zásady "podľa zásluhy" aj do odvetvia bytovej politiky, pri čom treba dodať, že je pri nej rešpektovaný aj moment potreby, lebo vládny návrh pripúšťa poskytnutie štátnej podpory len na byty malé, čiže pre vrstvy sociálne slabšie.

V povedanom, panie a páni, chcel som naznačiť, v čom sú hlavné, dalo by sa povedať, ideologické odchýlky od stavu minulého na tomto poli. Nedotkol som sa však kvantitnej stránky bytovej potreby, ktorá je v dnešných povojnových dobách priamo katastrofálna. Tak isto nezaoberal som sa otázkou našej bytovej úrovne, ktorá má nepriaznivý reflex najmä na populačnú zdatnosť našich národov a na nebývalú dojčenskú úmrtnosť.

Treba ďalej na tomto mieste zdôrazniť, že zvládnutie úloh, ktoré dvojročnica stavia v sektore stavby bytov, či už obnovou alebo novými stavbami podľa tohto zákona, bude znamenať krajné vypätie všetkých našich síl a prostriedkov. Kladie na technický a sociálny rezort štátnej správy nové, doteraz nepoznané úlohy. Rovnako tak bude treba do maxima vystupňovať výkonnosť celého nášho stavebného priemyslu. Úlohy stavebnej obnovy a výstavby kladú obrovské požiadavky aj čo do potreby pracovných síl a nie menšie sú požiadavky aj po stránke finančnej.

O všetkých týchto otázkach podrobne rokovaly sociálno-politický a technický výbor a konkretizovaly námety, ktoré debatou v pléne budú iste doplnené a poslúžia všetkým zúčastneným činiteľom pri zvládnutí ich zodpovednej úlohy.

Konečne poznamenávam, že predmetná osnova prejednáva len úsek priamej podpory na obytné stavby, ponechávajúc úpravu nepriamej podpory iným normám. Súčiastku sústavy opatrení smerujúcich k prevedeniu dvojročnice v sektore výstavby nových bytov budú tvoriť ďalšie dve normy, a to zákon o práve stavby a krátkodobý zákon o niektorých opatreniach v stavebníctve, ktoré sú tiež predmetom rokovania ústavodarného Národného shromaždenia.

Splnením programu dvojročnice bude síce nedostatok bytov zmiernený, ale treba vedieť, že nebude plne odstránený. Budovať nové bytové jednotky budeme nútení aj po roku 1948. Pre tento účel pripravuje sa už dlhodobý zákon o stavebnom ruchu s uplatnením hlavných zásad predmetnej osnovy. Aby sa však v budúcnosti nestavalo bezplánovite a nahodile, bude potrebné získať stálu a sústavnú evidenciu bytov a bytovej potreby. Aj v tom smere sa robia prípravy. V súvislosti s tým však bude upravená i kontrola bytov, tzv. bytová inšpekcia, ktorá sa osvedčila v mnohých cudzích štátoch, a ktorej účelom bude upozorňovať na závady bývania, najmä po zdravotnej stránke, na závady, ktoré vyplývajú alebo zo zlej konštrukcie bytov, alebo z vád zavinených zlým užívaním bytov. (Predsedníctvo prevzal podpredseda Tymeš.)

Za opatrenie dočasného rázu býva často považovaná ochrana nájomníkov proti bezdôvodným výpovediam. Avšak ak dnes sociálna politika sleduje zásadu trvalého zabezpečenia existenčných podmienok každého pracujúceho, musíme aj túto ochranu zaradiť medzi trvalé inštitúcie bytovej starostlivosti. Po tejto línii sa pripravuje aj vládny návrh trvalého zákona o ochrane nájomníkov.

Končím, panie a páni, vyslovením presvedčenia, že prejednávaný vládny návrh stane sa moderným a účinným nástrojom novej bytovej a tým aj sociálnej politiky našej ľudovej demokracie, a v mene sociálne-politického výboru znovu navrhujem jeho prijatie v predloženom znení. (Potlesk.)

Místopředseda Tymeš: Dávám slovo zpravodaji k odstavci 1 za výbor rozpočtový, panu posl. inž. dr Ješovi.

Zpravodaj posl. inž. dr Ješ: Paní a pánové!

Rozpočtový výbor projednal předloženou osnovu zákona o podpoře obytných staveb a nepřičinil k ni nijakých změn, poněvadž celá materie byla ve výboru technickém a soc.-politickém podrobně probrána a osnova do značné míry zlepšena.

Po stránce finanční rozpočtový výbor plně uznává, že v nynější situaci není možné, aby jakýkoliv stavební ruch se rozvinul, aniž by se mu dostalo vydatné pomoci se strany státu. Částka 5 miliard korun, která je vyhrazena pro státní záruku podle této osnovy, ovšem bude znamenat, poněvadž v mnohých případech bude zde poskytnut stavební příspěvek, zatížení státního rozpočtu, s nímž však všichni počítáme a které považujeme v dané situaci za nezbytné.

Jistě však se budeme musit v blízké době obrátit k řešení dlouhodobému, které by definitivně vyjasnilo otázku možného poměru mezi stavebními náklady a výnosností staveb, poněvadž kdybychom ponechávali tuto věc stále jen na bedrech státního příspěvku, dospěli bychom k jisté nesociální nerovnoměrnosti, kdy všichni, i ti, kdož bydlí dobře a levně, i ti, kdož bydlí špatně a draho, přispívají přes státní rozpočet na tuto diferenci mezi výnosností a stavebními náklady.

Musíme se tedy starat o to, aby tento poměr byl vhodným způsobem upraven, a já budu mít při jiné příležitosti možnost se tím zabývat šíře. Ale chtěl bych v této souvislosti upozornit na jeden důležitý faktor, který je třeba brát v úvahu právě při tom, když ze státních prostředků poskytujeme tak značné garancie, jdoucí při stavbách samosprávných až do 100 % stavebního nákladu, při stavbách družstevních do 95 % a při stavbách soukromých do 80 %, a když zaručujeme velké většině všech stavebníků, že rozdíl mezi výnosností domu a jeho stavebními náklady dostane uhrazen ze státních prostředků. Tím je velmi nebezpečně zvyšována svůdnost toho, aby ve stavebních nákladech se nešetřilo, poněvadž tam, kde není starosti o úhradu, se velmi snadno plýtvá a povoluji se stavební náklady, které při náležité rozvaze a šetrnosti bylo možno snížit. Tedy v té věci je třeba velmi naléhavě upozornit zejména na odpovědnost samosprávných svazků, aby při návrzích, projektování a provádění staveb dbali co největší úspornosti. Máme dosud zařízenu dosti vyhovující kontrolu stavebních projektů po stránce bezpečnosti, stavební dokonalosti a hygieny, ale málo nám vyhovuje dosavadní stav po stránce úsporného řešení. Naši projektanti mnohdy se dávají svésti tím, že čím je vyšší náklad, tím vyšší také může být odměna, a neuvědomuji si vyšší odpovědnost, kterou mají vůči státu, protože nakonec každá zbytečně vydaná koruna v těchto věcech padne na bedra těch nejméně únosných, těch nejchudších v tomto státě.

Proto myslím, že mluvím jménem rozpočtového výboru a že získám také souhlas váš, když na tuto věc velmi naléhavě upozorňuji a žádám zejména naši samosprávu, aby si byla vědoma toho, že se jí dává do rukou velký prostředek ke zlepšení naši bytové kultury, ale že se ji také ukládá vysoká odpovědnost, v které musí obstát.

Doporučuji slavné sněmovně, aby zákon schválila ve znění, jak se na něm usnesly tři výbory. (Potlesk.)

Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP